Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Co-37-2021.pdf
PDF · 109.95 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/37/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: JUDr. Hildegarda Laclavíková
- súdny exekútor, so sídlom Slovenská 52, 080 01 Prešov, IČO: 37 881 485, proti žalovanému: 1) Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta číslo 8 a 10, 813 63 Bratislava, pobočka Prešov, Masarykova 1, 080 01 Prešov, IČO: 30 807 484, 2) RAVIL s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 790 869, o zaplatenie 1.460,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 15C/10/2021-91 zo dňa 17.08.2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I., III. a IV.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný 1./ Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ul. 29. augusta číslo 8 a 10, 813 63 Bratislava, pobočka Prešov, Masarykova 1, 080 01 Prešov, IČO: 30 807 484 je povinný zaplatiť žalobcovi 1.460,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.460,30 Eur od 28.03.2020 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právo platnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému 1./ Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ul. 29. augusta číslo 8 a 10, 813 63 Bratislava, pobočka Prešov, Masarykova 1, 080 01 Prešov, IČO: 30 807 484 zamieta. III. Vo vzťahu k žalovanému 2./ RAVIL s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava žalobu zamieta . IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1./ v rozsahu 100%, o výške, ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Žalovaný 1./ nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému 2./ právo na náhradu trov konania nepriznáva.“
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu 16.02.2021 domáhal rozhodnutia, ktorým súd spoločne a nerozdielne zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade na úhradu sumy 1.460,30 eura spolu s 5 % úrokom z omeškania od 27.06.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že: V exekučnej veci EX 151/04 oprávneného RAVIL s.r.o., Grosslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 790 869, predtým oprávnený Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, Masarykova 1, 080 01 Prešov, IČO: 30 807 484, DIČ: XXXXXXXXX proti povinnému A. B. B., C. XX, XXX XX C., IČO: 10 666 052, nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bola dňa 11.01.2019 na účet oprávneného Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov, IBAN: D., VS: XXXXXXXXXX, SŠ: XXXXXXXX, poukázaná suma vo výške 1.460,30 eura, ako vymožená pohľadávka oprávneného. Pohľadávka bola vymožená od povinného
zrážkou z jeho účtu dňa 20.12.2018 v celkovej sume 1.797,55 eura, rozúčtovaná ako pohľadávka oprávneného v sume 1.460,30 eura a trovy exekúcie v sume 337,25 eura. Následne sa povinný svojim podaním zo dňa 22.05.2019 domáhal vrátenia vymoženého plnenia a zastavenia exekučného konania, čo bolo postúpené súdu na rozhodnutie. Pôvodný oprávnený Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vo svojom vyjadrení k podaniu povinného zo dňa 22.05.2019 uviedol, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 149 ods.8 a 9 Zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení právo nakladať s postúpenou pohľadávkou prešlo na postupníka a postúpená pohľadávka prestala byť pohľadávkou Sociálnej poisťovne, ktorej zaniklo právo nakladať s postúpenou pohľadávkou. Zároveň vo svojom vyjadrení konštatuje, že rozhodnutie č. 2902/2002 zo dňa 10.05.2002 možno vykonať najneskôr do desiatich rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti. Sociálna poisťovňa napriek tomu prijala plnenie vymoženej pohľadávky a nevrátila ho ako plnenie bez právneho dôvodu alebo platbu, ktorá jej už nepatrí z dôvodu postúpenia pohľadávky. Ani pôvodný oprávnený Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, ani postupník a nový oprávnený spoločnosť RAVIL s.r.o., nezaslal žalobcovi oznámenie o postúpení pohľadávky. O postúpení pohľadávky sa žalobca dozvedel až 31.05.2019, kedy Sociálna poisťovňa zaslala svoje vyjadrenie k podaniu povinného zo dňa 22.05.2019. Na základe stanoviska oprávnenej bola povinnému vrátená dňa 27.06.2019 suma 1.797,55 eura predstavujúca vymoženú pohľadávku oprávneného v sume 1.460,30 eura a tiež trovy exekúcie v sume 337,25 eura, vrátená zo zdrojov exekútorského úradu. Okresný súd Prešov Uznesením 26Er/1647/2004 zo dňa 22.10.2019 exekúciu zastavil a zároveň pripustil, aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vstúpil oprávnený RAVIL s.r.o., IČO: 36 790 869. Uznesenie Okresného súdu Prešov potvrdil Krajský súd Prešov Uznesením 7CoE/1/2020-44 zo dňa 30.01.2020, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že posledným dňom desaťročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu bol deň 04.06.2012 a dňom nasledujúcim po tomto dátume došlo k zániku práva oprávneného na vymáhanie pohľadávky priznanej predmetným exekučným titulom. Súd skonštatoval, že postúpenie pohľadávky nemá vplyv na preklúziu a rozhodnutie, ktoré bolo exekučným titulom, sa stáva neúčinným a nemohla sa už exekúcia vykonať, rozhodnutie prestalo spôsobovať právne účinky. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí súdov vyzval žalobca pôvodného veriteľa Sociálnu poisťovňu, pobočka Prešov o vrátenie platby, ktorá jej bola zaslaná vymožením z prekludovanej pohľadávky. Odpoveďou bolo, že sumu zaslala na účet nového oprávneného. Dňa 04.05.2020 bolo žalobcovi doručené podanie zo spoločnosti Ravil, s.r.o., vyzvanej Sociálnou poisťovňou, so záverom, že si nie je vedomá dôvodu na vrátenie finančných prostriedkov, ale v záujme na vyriešení situácie požiadali o objasnenie dôvodov. Následne žalobca 05.05.2020 opätovne požiadal spoločnosť Ravil, s.r.o. o vrátenie úhrady spolu s objasnením okolnosti prípadu. Na žiadosť už spoločnosť nereagovala. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 26Er/1647/2004 zo dňa 22.10.2019 exekúciu zastavil, čo potvrdil aj uznesením č.k. 7CoE/1/2020 zo dňa 30.1.2020 Krajský súd Prešov. Keďže k vymoženiu pohľadávky došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty, v čase keď zaniklo právo oprávneného na jej vymoženie, jedná sa o prijatie plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Sociálna poisťovňa, vtedajší oprávnený v exekučnom spise, prijala prostriedky, ktoré jej už neprináležali. Nakoľko žalobca nepozná zmluvný vzťah medzi žalovanými a nevie, kto má podľa ich dohôd vrátiť plnenie, žaluje oboch, tak Sociálnu poisťovňu, vtedajší oprávnený v exekúcii, ktorá prijala na svoj účet bezdôvodné obohatenie a tiež spoločnosť RAVIL s.r.o., ktorá sa neskôr stala procesne účastníkom exekučného konania, ale už skôr mala hmotnoprávne uzavretú dohodu so Sociálnou poisťovňou. V tomto právnom spore bolo preukázané, že žalobca ako exekútor vymohol dňa 14.12.2018 v prospech žalovaného v 1. rade v postavení oprávneného v exekučnom konaní finančné prostriedky vo výške istiny 1.460,30 eura od povinného, a to na základe exekučného titulu, o ktorom bolo následne rozhodnuté, že právo z neho je prekludované. Preto bola exekúcia zastavená. Preklúzia práva znamená zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Predmetný exekučný titul vydaný žalovaným v 1. rade a z neho vyplývajúce finančné nároky boli s poukazom na § 25 ods. 1 a 2 zákona číslo 274/1994 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2003 prekludované v 10-ročnej lehote odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a tak k samotnej preklúzii došlo 04.06.2012. Vymožené finančné prostriedky boli dňa 11.01.2019 zaslané na účet pôvodného oprávneného, a to žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade však už predtým na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej so žalovaným v 2. rade dňa 29.07.2008 platne postúpil predmetnú pohľadávku v prospech žalovaného v 2. rade, aj keď v exekučnom konaní žalovaný v 2. rade v tom čase ešte nenadobudol procesné postavenie oprávneného v exekučnom konaní v dôsledku chýbajúceho rozhodnutia súdu, ku ktorému došlo až následne dňa 22.10.2019 (rozhodnutie Okresného súdu) a dňa 30.01.2020 (rozhodnutie Krajského súdu). Ako to vyplýva z ustanovení § 149 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v tom čase - v januári roka 2019, kedy žalovaný v 1. rade obdržal vymoženú sumu od súdneho exekútora, žalovaný v 1. rade, teda Sociálna poisťovňa už nebol oprávnený s predmetnou pohľadávkou disponovať, nijako ju
vymáhať a teda ani prijímať finančné prostriedky na úhradu tejto pohľadávky. Nakoľko v tom čase už bola vymáhaná pohľadávka prekludovaná, žalovaný v 1. rade nebol oprávnený ani z tohto dôvodu prijať plnenie od povinného prostredníctvom súdneho exekútora. Tým, že žalovaný v 1. rade prijal plnenie od povinného prostredníctvom súdneho exekútora sa na úkor povinného bezdôvodne obohatil. Povinný následne žiadal od žalobcu-súdneho exekútora vrátenie uvedenej sumy, pričom súdny exekútor túto sumu 1.460,30 eura povinnému vrátil, pričom takto splnil dlh žalovaného v 1. rade voči povinnému. Bezdôvodne tak žalobca plnil za žalovaného v 1. rade , čo podľa práva mal plniť sám. Preto bolo potrebné žalobe vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovieť a zaviazať žalovaného v 1. rade na úhradu žalovanej sumy. Súd priznal žalobcovi právo na úroky omeškania vo výške 5 % ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. počnúc od 28.03.2020, nakoľko listom zo dňa 26.03.2020 žalobca vyzval žalovaného v 1. rade na vrátenie zaslanej úhrady, na ktorú žalovaný v 1. rade reagoval podaním z 03.04.2020. Rešpektujúc jeden deň na doručenie žiadosti zo dňa 26.03.2020, súd má za to, že výzva na vrátenie úhrad bola žalovanému v 1. rade doručená 27.03.2020, a teda nasledujúcim dňom 28.03.2020 sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 27.06.2019, v tejto časti súd žalobu zamietol. Je bez právneho významu skutočnosť, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade si v Zmluve o postúpení pohľadávok dohodli záväzok žalovaného v 1. rade, že akúkoľvek platbu od dlžníka, resp. osôb zabezpečujúcich vymáhanie pohľadávok poukáže žalovaný v 1. rade žalovanému v 2. rade. Občiansky zákonník jednoznačne v § 451 a nasl. vymedzuje, že bezdôvodné obohatenie vzniká ako záväzkový vzťah medzi osobou, ktorá plnila za iného a osobou, ktorá mala sama plniť a neplnila. Žalovaný v 1. rade preto bol povinný plnenie prijaté prostredníctvom súdneho exekútora bez právneho dôvodu povinnému vrátiť a bez ohľadu na ustanovenie článku IV ods. 4 Zmluvy o postúpení pohľadávok nebol oprávnený predmetné finančné prostriedky prijaté bez právneho dôvodu ďalej zasielať postupníkovi - žalovanému v 2. rade. Samotné správanie žalovaného v 1. rade kedy vyzýval a urgoval žalovaného v 2. rade na vrátenie zaslaných finančných prostriedkov vo výške 1.460,30 eura tesne pred začatím súdneho konania preukazuje, že samotný žalovaný v 1. rade si je vedomý súdom konštatovaného právneho stavu. V nadväznosti na to je potrebné konštatovať, že žalovaný v 2. rade nie je vo vzťahu k súdnemu exekútorovi - žalobcovi nositeľom právnej povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda nie je pasívne vecne legitimovanou osobou v tomto právnom spore, preto vo vzťahu k nemu súd žalobu zamietol. Je však potrebné konštatovať, že odmietnutie vrátenia finančných prostriedkov zo strany žalovaného v 2. rade žalovanému v 1. rade sa súdu javí ako omeškanie žalovaného v 2. rade s vrátením bezdôvodného obohatenia na úkor žalovaného v 1. rade, avšak tento právny vzťah už nebol predmetom posúdenia v tomto právnom spore. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok vo výroku I., III. a IV. vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok a uhradením odplaty dňa 31.07.2008, v zmysle § 149 ods. 8 a 9 Zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „Zákon o sociálnom poistení“), právo nakladať s postúpenou pohľadávkou prešlo na žalovaného v 2. rade a postúpená pohľadávka prestala byť pohľadávkou žalovaného v 1. rade, ktorému zaniklo právo nakladať s postúpenou pohľadávkou.
Podľa § 149 ods. 10 písm. c) Zákona o sociálnom poistení, od prechodu práva nakladať s postúpenou pohľadávkou na tretiu osobu vzniká právo tretej osoby vymáhať postúpenú pohľadávku. Hmotno-právne legitimovaný je účastník v prípade, že je držiteľom práva a povinnosti z exekučného titulu. Hmotno-právne legitimovaný je každý nadobúdateľ práva z exekučného titulu, bez ohľadu na to, či právo nadobudol právnym úkonom, alebo na základe inej právnej skutočnosti, napríklad zmluvou o postúpení pohľadávky. Podľa ČI. IV odsek 4 Zmluvy o postúpení pohľadávok, postupca sa zaväzuje, že akúkoľvek platbu dlžníkov alebo osôb zabezpečujúcich splnenie postúpených pohľadávok alebo iných osôb, poukázanú za účelom alebo s účinkom čiastočnej alebo úplnej úhrady ktorejkoľvek pohľadávky uvedenej v prílohe č. 1, prijatú v deň úhrady odplaty podľa tejto zmluvy alebo kedykoľvek po tomto dni, bezodkladne písomne oznámi postupníkovi a poukáže ju do 10 pracovných dní na účet postupníka uvedený v záhlaví zmluvy, pričom ako variabilný symbol uvedie IČO resp. rodné číslo dlžníka. Žalovaný v 1. rade odo dňa postúpenia pohľadávky žalovanému v 2. rade o stave postúpenej pohľadávky nemal bližšie informácie.
Žalovaný v 1. rade preto postupoval v súlade s ČI. IV odsek 4. Zmluvy o postúpení pohľadávok, keď platbu zo dňa 11.01.2019 v sume 1.460,30 eura prijatú od žalobcu (viď príloha č. 6 Vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 15.06.2021) bezodkladne dňom 18.01.2019 poukázal na účet žalovaného v 2. rade uvedený v Zmluve o postúpení pohľadávok (viď príloha č. 7 Vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 15.06.2021). Rozhodnutie, ktoré bolo podkladom exekúcie vedenej žalobcom pod EX 151/04, sa po začatí exekúcie stalo neúčinným z dôvodu preklúzie (dňom 04.06.2012), v dôsledku čoho mal exekučný súd konanie bez ďalšieho podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku zastaviť. Stalo sa tak až uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 26Er/1647/2004 zo dňa 22.10.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoE/1/2020-44 zo dňa 30.01.2020 (viď príloha žaloby žalobcu). Exekučný súd má povinnosť počas celého konania skúmať podmienky konania. V prípade preklúzie má exekučný súd a rovnako tak exekútor (ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ktorá je pri výkone svojej činnosti viazaná Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) prihliadať na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Pasívne vecne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten subjekt, ktorý sa reálne bezdôvodne obohatil na úkor iného, pričom žalovaný v 1. rade sa na úkor žalobcu neobohatil. Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie zaniká v tom rozsahu, v akom príjemca prestal byť obohatený. Bezdôvodné obohatenie má byť posudzované k okamihu, kedy sa požaduje jeho vydanie. V nadväznosti na žiadosť žalobcu o vrátenie úhrady poukázanej v exekučnej veci EX 151/04 dňa 11.01.2019 v sume 1.460,30 eura vyzval žalovaný v 1. rade písomnosťou zo dňa 05.11.2020 žalovaného v 2. rade na vrátenie úhrady v sume 1.460,30 eura späť na účet žalovaného v1. rade (viď príloha č. 8 Vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 15.06.2021). Nakoľko nedošlo zo strany žalovaného v 2. rade k žiadnej reakcii, žalovaný v 1. rade urgoval vrátenie úhrady písomnosťou zo dňa 01.02.2021 (viď príloha č. 9 Vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 15.06.2021). K vráteniu úhrady zo strany žalovaného v 2. rade v sume 1.460,30 eura na účet žalovaného v 1. rade však doteraz nedošlo. Žalovaný v 1. rade, s poukazom na vyššie uvedené, považuje nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade za neopodstatnený v celom rozsahu.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že rozsudok v napadnutých výrokoch I., III. a IV. je vecne správny.
Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením súdu prvej inštancie, navyše však uvádza, že:
Plnenie bez právneho dôvodu.
Ťažiskom tejto skutkovej podstaty je poskytnutie plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia. V praxi môže ísť o prípady poskytnutia plnenia osobe, o ktorej sa dlžník domnieva, že je veriteľom, plnenie tzv. nedlhu (teda plnenie domnelého dlhu, ktorý však vôbec neexistoval a pod.). Podstatným pojmovým znakom tohto prípadu bezdôvodného obohatenia je však vždy to, aby osoba poskytujúca plnenie nedisponovala subjektívnou vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu. Ak by osoba poskytujúca plnenie takouto vedomosťou preukázateľne disponovala, mohlo by takéto konanie byť posúdené ako dar. V praxi však bude zrejme mimoriadne náročné odlíšiť takýto dar od plnenia bez právneho dôvodu. Plnenie z neplatného právneho úkonu.
Naše súkromné právo nepozná pojem „neexistentného právneho úkonu“ (non negotioum), s výnimkou zdanlivého manželstva. Koncept slovenského súkromného práva teda vychádza z existencie právneho úkonu, ku ktorej dochádza dovŕšením pojmových znakov právneho úkonu (porovnaj § 34 OZ a komentár k nemu). Následne sa skúma, či takýto úkon je platným právnym úkonom. Právnym následkom vady v právnom úkone je absolútna alebo relatívna neplatnosť tohto právneho úkonu s právnymi účinkami ex tunc, čím sa sankcionuje i taká vada v pojmovom znaku právneho úkonu, v dôsledku ktorej by právny úkon ani nemal vzniknúť.
Z tohto konceptu je zrejmé, že môže dochádzať k situáciám, kedy si strany na základe právneho úkonu, ktorý bol neskôr posúdený ako neplatný, plnili (je pritom bez významu, či plnila len jedna strana alebo obe, resp. všetky strany právneho úkonu). Reparačná sankcia vo forme povinnosti vydať predmet bezdôvodného obohatenia sa vzťahuje na všetky prípady absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho úkonu – s výnimkou právneho úkonu neplatného len pre nedostatok formy (porovnaj § 455 ods. 1 v súvzťažnosti s § 40). V prípade relatívnej neplatnosti právneho úkonu však toto konštatovanie platí iba za predpokladu, že sa oprávnená strana neplatnosti právneho úkonu dovolala. Do momentu účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa na právny úkon hľadí ako na platný, a teda aj plnenie získané na jeho základe sa považuje za plnenie v dôsledku právneho dôvodu. Bezdôvodným obohatením sa takéto plnenie stáva až momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (porovnaj § 40a a komentár k nemu). Od tohto momentu začína plynúť aj premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právny dôvod, ktorý odpadol.
Podobne ako v prípade relatívne neplatného právneho úkonu sa i v tomto prípade plnenie poskytnuté na základe určitého právneho dôvodu stáva bezdôvodným obohatením od okamihu, kedy tento počiatočne existujúci právny dôvod odpadol. Pod odpadnutím právneho dôvodu plnenia rozumieme všetky prípady, kedy zo zákona alebo na základe zákona dochádza k jeho zrušeniu. Pôjde typicky o prípady platného odstúpenia od zmluvy, naplnenia tzv. rozväzovacej (rezolutívnej) podmienky v právnom úkone (pozri § 36 a komentár k nemu), poskytnutie tzv. preddavku podľa § 498 (typicky tzv. záloha pri realitných sprostredkovateľských zmluvách a pod.). Príkladom odpadnutia právneho dôvodu priamo zo zákona je právny režim tzv. fixných zmlúv (porovnaj § 518 OZ a komentár k nemu). Majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Zákonodarca nijako nedefinuje ani neexplikuje pojem „nepoctivé zdroje“. Vo všeobecnosti pôjde o všetky prípady získania majetkového prospechu získaný činnosťou (omisívnym alebo komisívnym konaním) obohacujúceho sa subjektu, ktorú objektívne právo akýmkoľvek spôsobom reprobuje a zároveň sú naplnené predpoklady vzniku záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia. Typicky pôjde o trestnú činnosť, činnosť naplňujúcu znaky civilného deliktu a pod. Ak však dôjde k získaniu majetkového prospechu z trestnej činnosti a páchateľ bude zaviazaný v adhéznom konaní (či v osobitnom civilnom súdnom konaní) na náhradu škody, platí, že v prípade tejto konkurencie právnych inštitútov má prednosť osobitný právny režim pred ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení (porovnaj výklady o subsidiarite právneho režimu bezdôvodného obohatenia uvedené sub. III.) Plnenie za iného.
K tejto osobitnej skutkovej podstate porovnaj komentár pri § 454 OZ.
Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia podľa tejto skutkovej podstaty sú konštruované v niektorých smeroch špecificky oproti všeobecným predpokladom podľa § 451. Základným predpokladom vzniku tohto záväzkového vzťahu je zákonom, zmluvou alebo iným relevantným právnym dôvodom stanovená povinnosť určitej osoby plniť. Táto osoba (A) je tak dlžníkom voči veriteľovi (B). Ak tretia osoba C, ktorá sama nemá povinnosť plniť voči osobe B, a napriek tomu osobe B plní s následkom zániku dlhu osoby A (teda osoby B i C majú vedomosť i úmysel smerujúci k solúcii dlhu osoby A), vznikne reparačná právna povinnosť, kde povinnou osobou bude subjekt A a oprávnenou osobou subjekt B. K uvedenému následku však nedôjde, ak k plneniu osoby C voči osobe B sa udialo proti vôli pôvodného dlžníka (osoby A). Tento predpoklad je vyvoditeľný zo všeobecnej zásady súkromného práva, a to zo zásady individuálnej autonómie vôle jedinca. Ak osoba A nesúhlasí, resp. prejaví vôľu neprijať predpokladané právne následky, nie je možné jej ich nanútiť proti jej vôli. Za najinštruktívnejší príklad tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia možno považovať inštitút tzv. poddlžníckej žaloby v exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Ak banka ako poddlžník povinného plní oprávnenému v exekučnom konaní, má to za následok zánik povinnosti povinného voči oprávnenému s právnym následkom relutárnej reštitučnej povinnosti povinného voči banke. Najvyšší súd Českej republiky, sp.zn. 21ICdo16/2012: V případě, že ten, kdo plní, jedná v přesvědčení, že plní svůj vlastní závazek nebo jinou svou právní povinnost, ačkoliv tomu tak ve skutečnosti není (a jedná tedy „v omylu“), jde o plnění bez právního důvodu a nárok na vydání bezdůvodného obohacení vzniká vůči tomu, komu bylo plněno. V případě plnění za jiného, co po právu měl plnit sám, se nejedná o plnění bez právního důvodu. Bezdůvodné obohacení podle § 454 OZ vzniká tehdy, je-li tu právní
povinnost plnit a, současně, jestliže plnění poskytne za povinnou osobu ten, kdo sám není povinen (po právu) plnit; bezdůvodně se v tomto případě obohatí nikoliv ten, komu bylo plněno, ale ten, za koho se plnilo. Pro plnění za jiného, co po právu měl plnit sám, je současně charakteristické, že ten, kdo plní, poskytuje plnění s vědomím, že sám nemá právní povinnost plnit a že k plnění přistoupil za jiného, který má (by měl) po právu plnit sám. Učiní-li právní úkon směřující k uspokojení nároku z pracovněprávního vztahu k němu neoprávněná třetí osoba, nárok tím nezanikne; tomu, kdo plnění na základě tohoto neplatného právního úkonu přijal, vznikne na úkor této třetí osoby bezdůvodné obohacení, které je povinen vydat.
Je evidentné, že došlo k vymoženiu sumy na základe exekučného titulu, ktorý bol prekludovaný. Dôvod plnenia teda neskôr odpadol a pokiaľ žalobca plnil za žalovaného v 1. rade, potom je potrebné rozsudok považovať za vecne správny. Týmto rozsudkom nie je dotknuté právo odvolateľa na uplatnenie nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 2. rade.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo/192/2004 citovaný v uznesení ústavného súdu III. ÚS 473/2017).
Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je úspech žaloby vo vzťahu k odvolateľovi.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé, resp. ústavne nekomformné.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok E. proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok F. a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I., III. a IV. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a tomu zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).