Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-2-2021.pdf
PDF · 135.59 KB
No categories available
9CoPr/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: N. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXX/ XX, N. pri Z., zastúpená A.. Marekom Ďuranom, advokátom, so sídlom Štefánikova 34, Nitra, proti žalovanému: KBZ s.r.o., so sídlom Karpatská 14, Košice, IČO: 36 034 509, zastúpený JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, so sídlom Čajakova 5, Košice, za účasti spoločnosti Colonnade Insurance S.A., so sídlom Rue Eugéne Ruppert 20, L-2453 Luxemburg, Luxembursko, zapísaný v Obchodnom registri Luxemburg pod č. B 61605, podnikajúcej na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Colonnade Insurance S.A., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Moldavská cesta 8B, Košice, IČO: 50 013 602, zúčastnenej na konaní popri žalovanom, o určenie zodpovednosti za pracovný úraz, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 25. septembra 2020, č. k. 29Cpr/3/2016-615
rozhodol:
M e n í rozsudok takto:
Určuje, že zodpovednosť žalovaného za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý utrpel dňa X.X.XXXX S. Z., nar. X.XX.XXXX, zomr. X.X.XXXX, naposledy bytom N. XXX/XX, N. pri Z., je daná v rozsahu 30 %.
V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamieta.
Stranám, intervenientovi a štátu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom určil zodpovednosť žalovaného za škodu pri smrteľnom pracovnom úraze S. Z., nar. X.XX.XXXX, ku ktorému došlo dňa 4.6.2017 v rozsahu 100%, priznal žalobkyni a štátu proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. 2. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila v podstatnom tvrdením, že nebohý S. Z. bol zamestnancom žalovaného, že na deň X.X.XXXX mu zamestnávateľ spolu s kolegom A. N. určil vykonávať paličské práce pri odstraňovaní násypníka s velínom v areáli bývalého poľnohospodárskeho družstva vo Vysokej pri Morave s tým, že podľa pokynu bezprostredne nadriadeného zamestnanca Z. B. malo dôjsť k odpáleniu oceľovej konštrukcie odspodu. S. neprítomnosti Z. B. nebohý S. Z. a A. N. vyšli na násypník a začali vykonávať paličské práce v tejto jeho časti. V dôsledku oddelenia odpáleného kusu sa oceľová konštrukcia zachvela, následkom čoho nebohý S. Z. z násypníka spadol a utrpel pritom poranenia, ktorým namieste podľahol. Žalobkyňa s oporou v záveroch Inšpektorátu práce Bratislava, ktorý okolnosti tohto pracovného úrazu prešetroval tvrdila, že za jeho následky zodpovedá v plnej miere žalovaný, pretože ani u nebohého S. Z. a ani u iných osôb neboli zistené dôvody pre hoc len pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa. Žalobkyňa pritom
upriamila pozornosť tiež na to, že Inšpektorát práce Bratislava zistil u žalovaného viaceré pochybenia, ktoré podľa jej názoru vyústili do vzniku pracovného úrazu. Podľa Inšpektorátu práce Bratislava žalovaný pochybil najmä v tom, že pred začatím búracích prác nevykonal statické posúdenie násypníka, že v rozpore s úpravou vyhl. MPSVaR č. 147/2013 Z. z. určil ručné búranie stavby zdola, že pre vykonávanie búracích prác na násypníku neurčil bezpečný postup, že pre búranie rezaním kyslíkom, nezabezpečil stály dozor zodpovednej osoby, že začatie búracích prác neurčil písomným pokynom a že svojich zamestnancov, nebohého Pavla Z. nevynímajúc, neoboznámil s pravidlami na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v oblasti stavebníctva, vyplývajúcimi z vyhl. MPSVaR č. 147/2013 Z. z. 3. Prvoinštančný súd v tejto veci rozhodol už rozsudkom zo dňa 8.6.2018, ktorým žalobe bezo zvyšku vyhovel, v podstatnom na podklade parciálnych záverov, že bezprostrednou príčinou pracovného úrazu nebohého S. Z. bola nesprávna organizácia práce zo strany zamestnávateľa, v ktorom reflektoval predovšetkým zistenia Inšpektorátu práce Bratislava v protokole č. IBA-105-20.2.2/P.JI-14 zo dňa 24.11.2014 a v dodatku č. l k tomuto protokolu zo dňa 23.1.2015 a skutkový nález, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že búranie násypníka sa malo realizovať s použitím ťažkých mechanizmov, a že zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľom poukazom na porušenie právnych predpisov vylučuje fakt, že nebohý Pavol Z. nebol oboznámený s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach.
4. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11CoPr/12/2018 zo 7. mája 2019 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, vo vzťahu ku ktorému zaujal právny názor vo viacerých otázkach. V prvom rade akcentoval, že i objektívne zrozumiteľne vyjadrené pravidlo chovania, zvlášť pokiaľ je jeho obsahom zákaz určitého chovania, má charakter pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktorý musí jeho adresát bez ďalšieho rešpektovať a preto je potrebné vyjsť z toho, že ten, kto zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom, sa môže celkom zbaviť svojej zodpovednosti nielen vtedy, keď preukáže, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ale tiež i príkazy, zákazy alebo iné bezpečnostné pokyny, s ktorými bol riadne oboznámený a ich dodržovanie bolo kontrolované a vyžadované, pokiaľ toto porušenie bolo výlučnou príčinou vzniknutej škody. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na potrebu mať pri formovaní rozhodnutia na zreteli, že nebohý Pavol Z. a jeho kolega svedok A. N. navzdory pokynu zamestnávateľa vykonávať práce len zo zeme, vystúpili na násypník a začali naň vykonávať práce bez akéhokoľvek zabezpečenia, pričom zreteľa hodnými sú v tejto spojitosti fakty, že násypník mal výšku 6 m a javil známky dlhodobého nepoužívania - podľa vyjadrenia svedka Z. B. sa jednalo o „konštrukciu starú prehnitú“, ktoré i bez osobitného poučenia o bezpečnostných rizikách u priemerne rozumovo vyspelej osoby objektívne museli viesť k úsudku, že prácou vykonávanou na takomto objekte si možno spôsobiť poškodenie zdravia, či už pádom v dôsledku výkonu nezabezpečených prác vo výške alebo zrútením konštrukcie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie tiež selektívny prístup pri hodnotení vykonaných dôkazov a uložil mu v ďalšom konaní s väčšou dôslednosťou sa vysporiadať so spornou skutkovou okolnosťou zamestnávateľom určeného spôsobu demontáže násypníka a tiež so závermi a výpovednou hodnotou orgánov štátnej správy na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Odvolací súd v tejto spojitosti upozornil zvlášť na potrebu prihliadať aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Národného inšpektorátu práce sp. zn. OPS/BEZ/2015/4278 zo dňa 1.10.2015, podľa ktorých Inšpektorát práce Bratislava „... do príčinnej súvislosti so vznikom smrteľného pracovného úrazu S. Z. dal aj také porušenia povinností, ktoré vykazujú znaky formálno-právnych nedostatkov, a ktoré tak ako sú koncipované, v žiadnom prípade nemôžu priamo súvisieť so šetrenou udalosťou“. Napokon odvolací súd v kasačnom uznesení upozornil na potrebu posúdiť konanie nebohého Pavla Z. tiež z hľadiska možného naplnenia liberačného dôvodu podľa ust. § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze (tiež) v prípade, že zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Odvolací súd v tejto otázke zároveň prezentoval názor, že ľahkomyseľné konanie zamestnanca podľa tohto zákonného ustanovenia, je dôvodom pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa práve v prípadoch keď spôsob konania zamestnanca pri určitom pracovnom úkone neupravuje žiaden bezpečnostný predpis, pravidlo alebo pokyn a že k naplneniu tohto liberačného dôvodu sa vyžaduje aby zamestnávateľ preukázal, že konanie zamestnanca je možné charakterizovať ako nebezpečné riskovanie alebo hazardérstvo, kedy si zamestnanec vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu na pracovisku počína spôsobom, pri
ktorom vedome podstupuje riziko hroziaceho nebezpečenstva ujmy na zdraví. Odvolací súd zdôraznil, že na rozdiel od bežnej neopatrnosti a konania vyplývajúceho z rizika práce, o ktorých zákon (§ 196 ods. 5 Zákonníka práce) výslovne stanovuje, že ich za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať, sa pre naplnenie skutkovej podstaty podľa ust. § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce vyžaduje tzv. kvalifikovaná ľahkomyseľnosť, pod ktorou je potrebné rozumieť situáciu, keď zamestnanec vedel alebo vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedieť musel, že si svojim konaním môže privodiť úraz. Odvolací súd napokon pripomenul, že ďalšou podmienkou, ktorá musí byť naplnená súčasne je, aby šlo o správanie sa zamestnanca, ktorý je v rozpore s obvyklým spôsobom chovania zamestnancov; o takúto situáciu teda nepôjde v prípade činnosti, ktorú zamestnávateľ trpí alebo toleruje (por. napr. rozsudok bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 7 Cz 22/69 zo dňa 30. 5. 1969, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 35, roč. 1970).
5. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti skutočnosti, že k smrti nebohého Pavla Z. došlo následkom poranení utrpených pri úraze, ku ktorému došlo pri plnení jeho pracovných úloh pre zamestnávateľa. Vo vzťahu k skutočnostiam majúcim význam pre posúdenie existencie liberačných dôvodov prvoinštančný súd ďalej skutkovo ustálil, že „...pokyny svedka B. určovali, čo majú paliči p. Z. a p. N. vykonať (pracovné úlohy), je nepochybné, že pracovné úlohy boli dané ústne a podľa názoru súdu prvej inštancie sa netýkali zaistenia BOZP.“ V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie vyšiel z toho, že „...nemal preukázané, že by p. B., ktorý bol poverený riadením búracích prác, bol by upozornil paličov na akékoľvek nebezpečenstvo pri pálení konštrukcií (napr. na ich nestabilitu konštrukcie, na nebezpečenstvo pádu z výšky atď).“ Podľa jeho názoru preto jeho pokyny „...sa netýkali zaistenia BOZP, ale iba plnenia pracovných úloh“. Prvoinštančný súd v tejto spojitosti nemal za preukázané ani aby vôbec došlo k výslovnému zákazu vykonávať práce vo výške. Usúdil totiž, že „Pokiaľ svedok B. na pojednávaní 22.11.2019 uviedol (tvrdil), že zakázal paličom vystúpiť na konštrukciu, na druhej strane svedok B. tvrdenú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal. Jediným svedkom tohto tvrdeného príkazu mal byť p. N., pričom z jeho svedeckej výpovede (či už v konaní pred Inšpektorátom práce Bratislava alebo pred súdom prvej inštancie) nevyplynulo, že by bol paličom daný výslovný zákaz vystúpiť vo výšky“. Za významné v tejto spojitosti považoval súd prvej inštancie aj to, že „...svedok B. je zamestnancom žalovaného naďalej, ktorý tvrdenie o zákaze uviedol až v rámci svedeckej výpovede dňa 22.11.2019 (pritom úraz sa stal 4.6.2014)...“, a že „...tento údajný zákaz nebol spomenutý ani v rámci výsluchu pána B. na pojednávaní dňa 26.7.2017 a ani v rámci šetrenia vykonaného Inšpektorátom práce Bratislava tesne po pracovnom úraze“. Pri hodnotení správania sa nebohého S. Z. pred úrazom súd prvej inštancie skutkovo vyšiel z toho, že „N. svedkovia (Z. B., A. N., N. V., p. Z.) v rámci svedeckých výpovedí, ako aj z predložených listinných dôkazov - výsluchov svedkov Inšpektorátom práce Bratislava konaných tesne po úraze, nepochybne potvrdili, že manžel žalobkyne sa nesprával ľahkomyseľne. Uvedení svedkovia tak pred súdom, ako aj pred Inšpektorátom práce potvrdili, že manžel žalobkyne bol skúsený pracovník, bol technicky zručný“. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti skonštatoval, že „...pracovný postup si manžel žalobkyne s kolegom A. N. rozhodli sami a že aj N. V., ktorý priamo pracovný úraz vidiel pred Inšpektorátom práce Bratislava vypovedal, že „...zamestnancov videl, ako asi 10 minút stáli pod konštrukciou, držali v rukách paličské zariadenia a dohadovali sa, ako budú rozpaľovať túto konštrukciu Podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu „...bezprostrednou príčinou úrazu neb. S. Z. bola nepochybne nesprávna organizácia práce zo strany žalovaného“. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti vysvetlil, že „... predmetom práce nebohého manžela žalobkyne bolo búranie oceľovej konštrukcie pálením kyslíkom, kde sa vyžaduje stály dozor a bolo v konaní nepochybne preukázané, že Z. B. ako osoba zodpovedná opustila pracovisko (stavenisko) a neurčila za seba inú zodpovednú osobu, pričom k smrteľnému pracovnému úrazu došlo práve v čase, kedy zodpovedná osoba pracovisko opustila...“ Dovedením úvah v tomto smere do dôsledkov súd prvej inštancie skonštatoval, že „...pri dodržaní predpisov a pokynov na zaistenie BOZP zo strany zamestnávateľa k „svojvoľnému výstupu nebohého Z. a p. N. na konštrukciu“ by nedošlo a ani k pracovnému úrazu by nedošlo“. Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie „ Bol to práve zamestnávateľ, ktorý ohrozil bezpečnosť a ochranu zdravia svojich zamestnancov, keď búranie špeciálnymi metódami, najmä rezanie kyslíkom, sa nevykonávalo pod stálym dozorom zodpovednej osoby, keď pôvodne určený pracovný postup požadoval vykonávanie búracích prác zdola, hoci ručné búranie nosných a nenosných konštrukcií sa zásadne vykonáva zvislým smerom zhora nadol (čo je zo strany zamestnávateľa nepochybne vážnym porušením zákona č. 124/2006 Z.z. a vyhl.č. 147/2013 Z.z.).“ Treba vyzdvihnúť, že ostatný záver je výsledkom posúdenia otázky stavebnotechnickej povahy násypníka, ktorú súd prvej inštancie zodpovedal na podklade aj odborného vyjadrenia Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, ktorá priestor kde zamestnanci vykonávali búracie práce považovala
za stavenisko. Z toho súd prvej inštancie ďalej vyvodzoval, že práce pri ktorých došlo k pracovnému úrazu mali povahu stavebných prác a že tomu mal zodpovedať aj zameranie poučenia a opatrení zamestnávateľa na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podľa nadväzujúceho záveru súdu prvej inštancie „...žalovaný porušil celý rad povinností vyplývajúcich so zák. č. 124/2006 Z.z. o BOZP, vyhl.č. 147/2013 Z.z, ako aj nariadenia vlády SR č. 396/2006 Z.z. ...“
6. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 195 ods. 1, 2 a 6 a § 196 zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. a) a i), § 7 ods. 1 písm. a), ods. 4 a 5, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 124/2006 Z. z., o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1 ods. 1, § 2 písm. j) a § 15 ods. 1 vyhl. MPSVaR č. 147/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1, §2 a § 3 nar. vl. č. 396/2006 Z. z., o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na stavenisko, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 43 zák. č. 50/1976 Zb., o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v aktuálnom znení. Na ich základe dospel k záveru, že zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu pri pracovnom úraze dňa 4.6.2014 boli naplnené, nakoľko „...k smrti zamestnanca Pavla Z. došlo následkom poranení utrpených pri úraze, ku ktorému došlo pri plnení jeho pracovných úloh pre zamestnávateľa“. Zároveň uzavrel, že predpoklady uvažovaného dôvodu úplnej liberácie podľa § 196 ods. 1 písm. a) a čiastočnej liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce v danom prípade neboli naplnené, nakoľko podľa jeho názoru nebohému S. Z. „... nebol preukázateľne udelený zrozumiteľný a určitý pokyn na zaistenie BOZP zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, neprichádza do úvahy ani porušenie takéhoto pokynu, a tým ani možnosť liberácie žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 196 ods. l písm. a) alebo podľa § 196 ods. 2 písm. a) ZP“. Vo vzťahu k uvažovanému dôvodu úplnej liberácie podporne tiež usúdil, že pokiaľ by sa aj usmerneniu svedka B. k spôsobu vykonávania prác aj pripísala povaha pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pre naplnenie uvedeného liberačného dôvodu nie je naplnený predpoklad sústavného vyžadovania jeho dodržiavania a kontroly zamestnávateľom. Skonštatoval v tejto spojitosti, že „nemožno tvrdiť, že porušenie pokynu bolo resp. je jedinou príčinou pracovného úrazu.“ a akcentoval tiež skutkové zistenie, že svedok B. „...ešte predtým ako paliči začali plniť jeho pracovné pokyny, odišiel z pracoviska, išiel mimo pracoviska, mimo areál do obchodu a do lekárne, pričom počas svojej neprítomnosti nepoveril žiadnu osobu dohľadom nad vykonávaním prác a je nepochybné, že mimo pracoviska bol dlhšiu dobu“. Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie, „...ak by pán B. na pracovisku sústavne kontroloval dodržiavanie svojho údajného pokynu na zaistenie BOZP, alebo ak by touto činnosťou poveril tretiu osobu, nemohli by paliči vystúpiť na búranú konštrukciu a k úrazu by zrejme nedošlo“. 7. V okolnostiach prípadu súd prvej inštancie nevzhliadol naplnenie podmienok ani čiastočnej liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, na podklade už zmieneného skutkového nálezu, že nebohý S. Z. sa nesprával ľahkomyselne. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie konanie nebohého S. Z. nebolo hazardérstvom alebo nebezpečným riskovaním aj preto, že „v okolnostiach prípadu zamestnanci boli skúsení, desať minút dohadovali pracovný postup a následne vystúpili na konštrukciu“. 8. Obranu žalovaného, vystavanú na akcentovaní skutočnosti, že nebohý S. Z. nedodržal zamestnávateľom určený postup pri demontáži násypníka, súd prvej inštancie odmietol, v podstatnom na podklade argumentu, že „žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že dotknutí zamestnanci včítane neb. S. Z., boli riadne a preukázateľne oboznámení zo strany zamestnávateľa s predpismi či pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a osobitne z oblasti stavebníctva v rozhodnom období“. Poznamenal v tejto spojitosti, že záznam zo školenia zamestnancov, ktorý predložil žalovaný, sa preukázateľne týka oblasti požiarnej ochrany a nie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zvlášť v oblasti stavebníctva. Za účelové v tejto súvislosti považoval prvoinštančný súd tiež tvrdenie žalovaného, že disponoval ťažkými mechanizmami, ktorý sa mala realizovať demontáž násypníka. Pri hodnotení tejto spornej okolnosti súd prvej inštancie vyšiel z toho, že „...zmienka o tom, že zamestnanci nepočkali na ťažké mechanizmy, sa objavuje až ako obrana splnomocneného zástupcu žalovaného JUDr. U. dňa 4.12.2014, t.j. cca 6 mesiacov po úraze a v rámci súdneho konania v roku 2017“. Naproti tomu o tejto skutočnosti sa nezmieňovali zamestnanci v rámci výsluchov pred Inšpektorátom práce Bratislava bezprostredne po úraze. Rovnako sa žiadna zmienka o použití ťažkých mechanizmov pri výkone predmetnej práce nevyskytla ani pri prejednávaní protokolu z vyšetrenia udalosti so splnomocneným zástupcom zamestnávateľa a konateľa spoločnosti dňa 24.11.2014. Podľa zistenia súdu prvej inštancie „Až 4.12.2014 splnomocnený zástupca žalovaného JUDr. R. U. , advokát, ktorému bolo umožnené v
lehote 8 dní vyjadriť sa k obsahu prerokovaného Protokolu k bodu Ad 4b) uviedol „ zodpovedný zamestnanec bol na pracovisku a nevydal im pokyn na začatie prác, ale mali si pripraviť paličské súpravy a počkať na mechanizmus , ktorý by konštrukciu - velín na výrobu betónových výrobkov demontoval na zem“ a k bodu Ad 5b) „nejednalo sa o búracie práce, nakoľko spoločnosť na ich vykonanie nemala oprávnenie, ale sa jednalo o kombinovanú demontáž s pomocou ťažkých mechanizmov“. Napokon súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že „Dokonca ani zodpovedná osoba p. B. na otázku pri opätovnom výsluchu, že kde sa nachádzal vysokozdvižný vozík, odpovedať nevedel“. 9. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobkyne v spore. 10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne, eventuálne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní v prvom rade polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o absencii podmienok pre úplnú liberáciu. V súvisiacej argumentácii vyjadril predpoklad, že v usmernení pracovného postupu prvoinštančný súd nevzhliadol pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci preto, že v sebe nesubsumovalo upozornenie na nebezpečnosť určitej činnosti a dôvodil, že vykonané dôkazy poskytujú dostatočný podklad pre záver, že nebohý S. Z. bol náležite informovaný o nebezpečnosti odpaľovania inak než zo zeme. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom, že dodržiavanie takto udeleného pokynu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nebolo zamestnávateľom náležite kontrolované. Zdôraznil, že podľa pokynu zamestnávateľa mal nebohý Pavol Z. vyčkať s realizáciou prác až do zabezpečenia vysokozdvižného vozíka a poukázal v tejto súvislosti i na to, že v čase neprítomnosti p. B. bola kontrola zabezpečená prostredníctvom p. Z.. Žalovaný namietal tiež proti skutkovému nálezu o nepreukázaní jeho tvrdenia, že k demontáži násypníka malo dôjsť za pomoci vysokozdvižného vozíka. Podľa jeho názoru tento záver nezodpovedá vykonaným dôkazom, pričom k neurčitosti vyjadrenia svedka B. k tejto skutkovej okolnosti vyzdvihol, že nevedel identifikovať len jeho vtedajšiu polohu na pracovisku. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani zo záverom súdu prvej inštancie, že konanie nebohého S. Z. nebolo ľahkovážne. V súvisiacej argumentácii odvolateľ vyjadril názor, že východiská, z ktorých v tejto otázke súd prvej inštancie vyšiel, vedú práve k opačnému záveru. Podľa jeho presvedčenia skúsenosti a zručnosti, ktorými nebohý S. Z. nepochybne disponoval ľahkovážnosť jeho konania len umocňujú. Zvlášť riskantným bolo podľa jeho presvedčenia odpaľovanie konštrukcie, na ktorej nebohý S. Z. stál. Poukázal v tejto spojitosti aj na hodnotenie existujúceho stavu svedkom B., ktorý sa vyjadril, že konštrukcia bola stará, prehnitá. Podľa úsudku žalovaného priemerne skúsený zamestnanec by na takúto konštrukciu nevyšiel; už vôbec takéto konanie nemožno očakávať u skúseného zamestnanca. Napokon žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie nekonzistentnosť jeho záveru o porušení predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci z jeho stany vo svetle výsledku administratívneho konania, z ktorého vyplynulo, že k takému pochybeniu z jeho strany nedošlo. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s). 11. Žalobkyňa sa vo vyjadrení odvolaniu stotožnila s napadnutým rozsudkom a na podporu akcentovala správnosť záverov, že zamestnávateľ zanedbal povinnosť kontrolovať dodržiavanie pokynov, že porušil celý rad ďalších zákonných povinností na úseku ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci zvlášť povinnosť zabezpečiť bezpečný postup statickým posudkom. Žalobkyňa na podporu záveru, že postup nebohého Pavla Z. nemožno v okolnostiach prípadu považovať za ľahkovážny, vo vyjadrení vyzdvihla jeho pracovné skúsenosti a fakt, že so spolupracovníkom sa pred začatím prác o pracovnom postupe radili.
12. Žalovaný v odvolacej replike a žalobkyňa v odvolacej duplike už len zopakovali podstatné momenty svojej dovtedajšej argumentácie.
13. Intervenient bol v odvolacom konaní nečinný.
14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.9.2022 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 15. Vo svetle dôvodov, pre ktoré bolo zrušené už skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie a v kontexte tiež právneho názoru, ktorý odvolací súd zaujal vo vzťahu k spôsobu posúdenia veci v ďalšom konaní, možno v odôvodnení napadnutého rozsudku identifikovať dva nosné dôvody, ktoré ho formovali. V prvom rade sa právne posúdenie veci koncentrovalo do riešenia otázky povahy usmernenia vedúceho zamestnanca k spôsobu vykonávania prác, ktorú súd prvej inštancie zodpovedal so záverom, že ho v okolnostiach prípadu nemožno považovať za kvalifikovaný pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Týmto záverom súd prvej inštancie vylúčil dôvod úplného zbavenia sa zodpovednosti podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a súčasne aj dôvod čiastočnej liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona. Druhá otázka, ktorou sa súd prvej inštancie ťažiskovo zaoberal mala súvislosť s dôvodom čiastočnej liberácie podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v odpovedi na túto otázku odmietol argument o ľahkomyselnej povahe správania sa nebohého Pavla Z., pričom ako už bolo zmienené na inom mieste, urobil tak vo svojej podstate na podklade záveru, že sa jednalo o skúseného zamestnanca a že pred začatím prác so svojim kolegom dohadovali pracovný postup. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné. Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobkyňa svojou argumentačnou reakciou na ne, predniesli istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok, formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ 16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že určenie postupu prác nadriadeným zamestnancom v danom prípade nemožno považovať za pokyn na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. I podľa názoru odvolacieho súdu totiž na podklade toho, čo v konaní vyšlo najavo, nemožno s istotou povedať nakoľko imperatívny bol pokyn zamestnávateľa smerujúci k organizácii práce a nakoľko jasne a adresne zakazoval prácu vo výške, informoval o rizikách takejto práce, prípadne tiež o opatreniach nevyhnutných na ich vylúčenie či elimináciu. Faktom je, že ani z obsahu tohto pokynu, tak ako ho sprostredkoval svedok B., ale predovšetkým zo správania sa zamestnancov, ktorým bol tento pokyn adresovaný, nemožno vyvodiť iný než jeho organizačný charakter. Odvolací v tejto spojitosti upriamuje pozornosť tiež na to, že podľa interpretácie priebehu udalostí N. V. (konateľom spoločnosti objednávateľa prác), ktorý začiatok a priebeh prác kontinuálne pozoroval zo vzdialenosti 30 m (sedel v aute a čakal), o 7:45 hod. nebohý S. Z. svedkom N. prišli na miesto, 10 min stáli pod konštrukciou
- podľa neho sa dohodovali ako budú konštrukciu rozpaľovať a následne vyšli hore. O necelú hodinu došlo k smrteľnému úrazu, čo časovo korešponduje rozsahom prác potrebných na uvoľnenie násypníka od plošiny koľko pred tým museli časť konštrukcie a samotný násypník odpáliť. Podľa svedka B. mal z miesta výkonu práce len odbehnúť s tým že podľa jeho vyjadrenia mal zamestnancom povedať, že naňho
majú počkať. Podľa jeho odhadu bol preč približne 10 až 15 min. V kontexte týchto faktov je zrejmé, že zamestnanci od počiatku nepostupovali podľa určeného postupu prác a že ani nemali záujem túto zmenu skrývať; inými slovami povedané, museli byť uzrozumení, že nadradený zamestnanec nerešpektovanie jeho pokynu vzhľadom na deklarovaný čas návratu zaznamená. Aj to vnáša vážne pochybnosti do obsahu, vyznenia, ergo podstaty posudzovaného pokynu zamestnávateľa. V okolnostiach prípadu sa javí byť skutočne nelogickým, ak by bol postup prác kategoricky určený do tej miery aby jasne zakazoval akúkoľvek manipuláciu vo výške, aby zamestnanci tak bezprostredne začali o postupe prác polemizovať (10 min sa dohadovali na postupe) a aby tak spontánne (bez pokusu o výkon prác určeným postupom) pristúpili k výkonu prác vo výške. Treba zdôrazniť že samostatnosť v rozhodovaní (aj keď za koncepčného usmernenia B.), ktorá sa v tomto správaní sa aktérov naplno prejavila, potvrdili aj svedkovia. 17. Naproti tomu odvolací súd nepovažoval za správne zodpovedanie druhej z nastolených kľúčových otázok. Odvolací súd sa domnieva, že nesprávnosť pri jej riešení má pôvod v tom, že súd prvej inštancie si neurobil jasnú predstavu o priebehu škodového deja a neodhalil bezprostrednú príčinu pádu nebohého Pavla Z.. Nie je ňou porušenie všeobecno-preventívnych povinností zamestnávateľom, ako sa súd prvej inštancie mylne domnieva, a to i napriek tomu, že na tento omyl bol odvolacím súdom dôrazne upozornený už v kasačnom uznesení. Správnou nie je ani interpretácia škodového deja žalovaným, v tom zmysle, že by si mal nebohý Pavol Z. obrazne povedané „podpíliť konár pod sebou“. Na podklade skutočností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, si možno podľa názoru odvolacieho súdu vytvoriť celkom jasný obraz o situácii, za ktorej došlo k smrteľnému pracovnému úrazu. Dominuje v ňom skutočnosť, že plošina násypníka, na ktorej sa nebohý Pavol Z. a A. N. pri výkone prác pohybovali, pôvodne bola opatrená pasívnymi bezpečnostnými prvkami proti pádu. Z vonkajšej strany bola plošina opatrená zábradlím a z vnútornej strany bol tento bezpečnostný prvok tvorený samotným telesom násypníka. Odpálením násypníka tak došlo k odstráneniu zábrany na mieste, práve na ktorom nebohý S. Z. z plošiny spadol. Došlo k tomu následkom odpálenia násypníka, pri ktorom sa plošina roztriasla (prípadne stratila na danom mieste dostatočnú pevnosť) čo viedlo k strate stability (rovnováhy) a následného pádu na nej situovaného S. Z., o čom jasne svedčia jeho gestá bezprostredne pred pádom (zdvihol ruky, upustil horák, spadol dozadu). Z pohľadu odvolacieho súdu nebohý Pavol Z. a A. N. hazardovali už tým, že bez akéhokoľvek zabezpečenia pred pádom vyšli na násypník po schodovej konštrukcii bez stupníc, ako bolo konštatované Inšpektorátom práce Bratislava. Za bežnú neopatrnosť, obyčajné riziko spojené s prácou alebo obvyklé chovanie rozhodne nemožno považovať ani odstránenie jediného pasívneho bezpečnostného prvku bez jeho nahradenia iným, zvlášť pokiaľ sa práce vykonávali na kraji plošiny a osobitne pokiaľ bolo možné dôvodne očakávať, že sily spojené s jeho odstránením budú výrazne dynamicky pôsobiť na stabilitu plošiny. Podľa názoru odvolacieho súdu, odstránením násypníka ako prirodzenej zábrany pred pádom, nebohý S. Z. vedome podstúpil riziko hroziaceho nebezpečenstva ujmy na zdraví. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má odvolací súd zároveň za to, že dlhoročné pracovné skúsenosti nebohého S. Z. kvalifikáciu takéhoto postupu ako ľahkovážneho len umocňujú. Na podklade týchto úvah odvolací súd uzavrel, že hoc v okolnostiach prípadu možno identifikovať porušenia právnych povinností aj žalovaným, bezprostrednou príčinou pádu a ním spôsobeného smrteľného následku bola nepochopiteľná ľahkomyseľnosť zamestnancov pri práci vo výške. To podľa posúdenia odvolacieho súdu odôvodnilo zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa v maximálne prípustnom rozsahu - 2/3 škody, v zmysle § 196 ods. 3 Zákonníka práce. 18. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené v zmysle ust. § 387 ods. 1 a contrario C.s.p. Nakoľko ale procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené, odvolaním bola vytknutá predovšetkým právna vada a odvolací súd mal pre iné rozhodnutie dostatočný skutkový základ, pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho rozhodnutia spôsobom vyjadreným vo výrokovej časti tohto rozsudku. 19. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. o trovách celého konania. 20. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 21. Podľa ust. § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 22. V celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v jeho odvolacej časti mala v konečnom dôsledku strana žalovaného väčší procesný úspech. Napriek tomu súd žiadnej zo strán (štátu ani intervenientovi) nárok na náhradu trov konania nepriznal, majúc za to, že tu sú dané okolnosti odôvodňujúce uplatnenie sudcovskej moderácie pri rozhodovaní o trovách konania.
23. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 24. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu, ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia tejto normy pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, výklad týchto kategórii teda ponecháva na súdnu prax. Tá za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942). § 257 C.s.p. je totiž právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, tj. právnou normou, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom (ani pozitívnym a ani negatívnym vymedzením), ale ktorá ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností. Jednotiacim znakom takto do úvahy prichádzajúcich okolností je ich výnimočnosť z hľadiska spravodlivosti usporiadania nákladov konania. Záver súdu o výnimočnosti prípadu a prítomnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sa preto musí opierať o také zistené okolnosti, za ktorých by v konkrétnom prípade bolo nespravodlivé zaťažiť stranu povinnosťou nahradiť náklady konania podľa jeho výsledku, a za ktorých by zároveň bolo možné spravodlivo požadovať na oprávnenom subjekte, aby náklady konania ním vynaložené znášal zo svojho. Odvolací súd takúto skutočnosť vzhliadol v už zmienenej okolnosti, že žalovaný zodpovedným prístupom k povinnostiam zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, predovšetkým však určením a vyžadovaním bezpečného pracovného postupu, mohol hazardovaniu zamestnancov a tým aj smrteľnému úrazu v rozumných súvislostiach predísť. V tejto konštelácii podľa názoru odvolacieho súdu možno od žalovaného (tiež od ostatných inak oprávnených subjektov) spravodlivo požadovať, aby trovy sporu vedeného pozostalou manželkou, ktorá sa škodového deja naviac priamo nezúčastnila, znášal sám. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)