Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_15Co-339-2015.pdf
PDF · 94.83 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/339/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Evy Šofránkovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu 1. I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, O. D., právne zastúpenej JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20, 2. W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. D., zast. opatrovníkom pre konanie W.. B. U., vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu S., proti žalovanému M. J. O., s. r. o., IČO: XXXXXXXX, M. XX, S., právne zastúpeného spoločnosťou AK Andrea Cviková, s.r.o., IČO47233516, Kubányho 16, Bratislava o neplatnosť zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 2C/220/2009-320 zo dňa 04.07.2013 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 240 Eur na účet zástupcu JUDr. Mariána Gelenekyho v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že zmluva o revolvingovej pôžičke č. XXXXX-XXXXX uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 26.03.2007 je neplatná. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal a žalovanému uložil povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi žalobkyne v 1. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 240,- Eur. Posledným výrokom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súd Stará Ľubovňa. Vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi žalobcami v 1. a 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom bola dňa 26.03.2007 uzavretá zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 150.000,- Sk, pričom žalobcovia sa zaviazali splatiť pôžičku v 30 mesačných splátkach po 5.000,- Sk (165,97 Eur) podľa splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu č. 1 zmluvy. Za poskytnutie pôžičky sa žalobcovia zaviazali zaplatiť zmluvnú odmenu 64.500,- Sk (2.141,01 Eur) splatnú ku dňu poskytnutia pôžičky, pričom zmluvná odmena predstavuje úročenie pôžičky. Podľa bodu 22.1. zmluvy žalobcovia mali uhradiť žalovanému ku dňu poskytnutia pôžičky poplatok za uzavretie zmluvy 3.000,- Sk (99,58 Eur) a zároveň v bode 9.1. zmluvy sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok zo zmluvy ku dňu poskytnutia pôžičky. Zmluva v V. čl. 21 obsahovala rozhodcovskú doložku. Súd ďalej uviedol, že prvá splátka mala byť uhradená žalobcami 28.04.2007 a posledná dňa 28.09.2009, pričom splatnosť bola stanovená vždy k 28. dňu v tom ktorom nasledujúcom mesiaci. Žalovaný po započítaní zmluvnej odmeny a poplatku za uzavretie zmluvy vyplatil žalobcom sumu 82.500,- Sk, teda 2.738,50 Eur. V zmysle bodu 5.2. zmluvy bola vydaná blankozmenka, v zmysle ktorej žalobkyňa v 1. rade vystupovala ako zmenkový dlžník a žalobca v 2. rade ako zmenkový ručiteľ. Na základe tejto zmenky bol vydaný rozhodcom Mgr. B. I., so sídlom B. XXX, H. rozhodcovský rozsudok sp.zn. RK-XXX/XX-Mk, ktorý bol žalobkyni v 1. rade doručený dňa 02.04.2008 a žalobcovi v 2. rade dňa 03.04.2008, pričom tento nadobudol právoplatnosť dňa 14.04.2008. Rozhodcovským rozsudkom bolo uložené žalobcom zaplatiť žalovanému sumu 200.000,-
Sk so 6 % ročným úrokom od 29.01.2008 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 667,- Sk a náhradu trov rozhodcovského konania 4.500,- Sk. Suma 200.000,- Sk pozostávala zo sumy 110.000,- Sk ako dlžnej istiny a 90.000,- Sk ako zmluvných pokút. Súd prvého stupňa citoval ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 657, § 658 ods. 1, § 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4, § 39 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou, preto pri posudzovaní práv a povinností účastníkov konania je potrebné postupovať podľa príslušnej úpravy obsiahnutej v občianskoprávnych predpisom, najmä v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že v danom prípade bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný, pričom tento v sebe zahŕňa aj riešenie otázky existencie či neexistencie práva, či právneho vzťahu, čím zakladá prekážku veci právoplatnej rozhodnutej, súd prvého stupňa poukázal na čl. 21 zmluvy, v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Túto vyhodnotil ako neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, teda vydaný rozhodcovský rozsudok považoval za nulitný akt, ktorý nezakladá žiadne práva a povinnosti účastníkov konania a netvorí prekážku veci rozhodnutej. Poukázal tiež na neplatnosť sankcií dohodnutých v čl. 12 zmluvy z dôvodu ich hrubého rozporu s dobrými mravmi. Mal za to, že zmluvné pokuty dohodnuté v čl. 12 zmluvy sú vzhľadom na ich výšku v rozpore s dobrými mravmi, keďže sú neprimerane vysoké oproti výške dohodnutých splátok, resp. oproti výške skutočne poskytnutej sumy pôžičky. Poukázal na ust. § 657 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. Konštatoval, že pôžička je reálnym právnym úkonom, pri ktorej musí dôjsť k skutočnému poskytnutiu dohodnutej sumy a pokiaľ podľa bodu 9.1. zmluvy došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok ku dňu poskytnutia pôžičky žalovaným, tak došlo k obchádzaniu zákona. Za neprípustné považoval to, že dlžník reálne sumu pôžičky neobdržal, keďže priamo z nej mu v deň poskytnutia pôžičky boli započítané zrazené úroky, a to v plnej výške vo vzťahu k celému obdobiu, po ktoré mal dlžník požičané peniaze užívať a postupne ich vracať. Aj takéto konanie žalovaného považoval za priečiace sa dobrým mravom. Uvedené dôvody viedli súd prvého stupňa k vysloveniu neplatnosti zmluvy v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka ako celku, pretože pokiaľ je neplatná zmluva čo do samého predmetu, nemôžu byť platné ani iné dojednania majúce priamy súvis s predmetom zmluvy. Pre úplnosť uviedol, že zo strany žalovanej (správne žalobkyne - pozn. odvolacieho súdu) nedošlo k platnému uznaniu dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyne v 1. rade. Listom zo dňa 30.03.2011 uviedol, že nejde o skutočné uznanie dlhu žalobkyňou čo do dôvodu a výšky. Zdôraznil, že uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky zakladá iba vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval, čo vzhľadom na vyššie uvedenú neplatnosť zmluvy nebolo splnené. Mal za to, že zo strany žiadneho zo žalobcov nemohlo dôjsť najneskôr po 19.08.2009, kedy bola nimi zaplatená posledná časť sumy 4.979,08 Eur, k žiadnemu platnému uznaniu akéhokoľvek dlhu zo zmluvy.
Súd prvého stupňa danosť naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti zmluvy videl v potrebe ochrany žalobcov ako spotrebiteľov pred prípadnými ďalšími nedôvodnými a neoprávneným peňažnými nárokmi zo strany žalovaného na základe uzavretej zmluvy. Vyslovil názor, že o neplatnosti zmluvy možno rozhodnúť kedykoľvek, preto námietku žalovaného, že nie je prípustné rozhodovať o existencii právneho vzťahu či práva za dobu minulú považoval za nedôvodnú. Z predložených listín mal totižto preukázané, že žalobca (správne žalovaný - pozn. odvolacieho súdu) neakceptoval žiaden zánik zmluvného vzťahu splnením počtu splátok podľa splátkového kalendára, ale domáhal sa zaplatenia zmluvných pokút, pod vplyvom čoho nakoniec bola predmetná žaloba podaná.
O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej žalobkyni v 1. rade priznal trovy právneho zastúpenia s odkazom na vyhlášku č. 655/2004 Z.z.
O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb.
V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalovaný. Namietal nedostatočné zdôvodnenie preukázania naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy. Zdôraznil, že neexituje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by na základe povahy zmluvy automaticky predpokladalo existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Vydané rozhodnutie zároveň nemá vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku žiadny právny účinok, nemení ho a ani nezrušuje a rovnako nemá vplyv na existenciu priznaného nároku, ktorým je zmenkovoprávny nárok. Namietal, že súd prvého stupňa sa nezákonne vyporiadal s otázkou existencie rozhodcovského rozsudku a opomenul zákonnú úpravu, ktorou je možné dosiahnuť zrušenie rozhodcovského rozsudku. Trval na
tom, že zákonný spôsob zrušenia rozhodcovského rozsudku nie je možné nahradiť spôsobom, aký vyplýva z napadnutého rozsudku. Namietal, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V súvislosti s touto námietkou poukázal na dôvodovú správu k citovanému ustanoveniu. Za predčasné považoval závery prvostupňového súdu o tom, že zmluva o revolvingovej pôžičke je neplatnou z dôvodu, že nedochádza k reálnemu poskytnutiu pôžičky. Tento záver súd však nespravil na základe posúdenia obsahu zmluvy a zmluvného vzťahu ako takého, ale len porovnaním názvu právneho úkonu a obsahu právnej úpravy. Nesúhlasil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý nerešpektoval príslušnú právnu úpravu v zmysle § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z. regulujúcu výšku odplaty ako nezákonnú. Viazanosť s právnou normou znamená jej záväznosť nie len pre jej adresátov, ale aj pre všetky štátne orgány, preto súd prekročil rozsah svojej kompetencie, keď vyslovil, že nie je viazaný určitou právnou normou. Zdôraznil, že určenie maximálnej výšky odplaty nebolo zverené do právomoci súdu, ale do právomoci Ministerstva financií SR, čím je súd viazaný. Nesúhlasil ani s výrokom o náhrade trov konania v prospech právneho zástupcu žalobkyne v 1. rade, keďže tento odporuje ďalšiemu výroku rozhodnutia, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h), ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) Občianskeho súdneho poriadku. Uplatnil si zároveň náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v 1. rade podaním zo dňa 24.08.2015. Rozsudok súdu prvého stupňa považovala za zákonný a správny. K namietanému nedostatku naliehavého právneho záujmu uviedla, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pričom z dôvodovej správy k návrhu zákona v súvislosti s transpozíciou Smernice Rady č 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách do Občianskeho zákonníka naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona. Ak mal teda súd prvého stupňa za to, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, tak naliehavý právny záujem vyplynul priamo zo zákona bez akejkoľvek nutnosti ho bližšie zdôvodňovať. Zároveň poukázala na to, že samotný naliehavý právny záujem je daný tým, že ako žalobcovia sa nachádzajú v stave právnej neistoty v otázke skutočnej výšky ich dlhu. Poukázala v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co/109/2011. Vo vzťahu k namietaným účinkom rozhodcovského rozsudku žalobkyňa v 1. rade poukázala na zmenu právnej úpravy vykonanú zákonom č. 335/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2015, ktorým sa okrem iného menil a dopĺňal zákon č. 233/1995 Z.z. V znení ust. § 243d ods. 1 bolo možné na podklade rozhodcovského rozhodnutia začať exekučné konanie len do 31.03.2015 a po tejto lehote už nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, čím rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať a nemá tak účinky právoplatného rozhodnutia ako rozhodnutie všeobecného súdu. V závere uviedla, že ak súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka bola uzavretá neplatne, a preto predstavuje neprijateľnú podmienku v rozhodcovskej zmluve, bol postup súdu zákonný a správny, ak dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uplatnila si trovy odvolacieho konania vo výške 240,- Eur.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.
Súd prvého stupňa v predmetnom konaní na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy o revolvingovej pôžičke má znaky nekalosti, čo nie je v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti.
Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonní nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn etických a kultúrnych pravidiel spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
Zákaz konať v rozpore s dobrým mravmi bol obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore so dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
S poukazom na uvedené odvolací súd musí prisvedčiť súdu prvého stupňa, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, čo daný úkon robí neplatným v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnuté úročenie vo výške 64.500,- Sk predstavujúce 43 % úrok z poskytnutého úveru 150.000,- SK, čo niekoľkonásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd mal za to, že na strane žalobcov je daný aj naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na určení neplatnosti zmluvy, a to práve z dôvodu získania ich právnej istoty vo vzťahu k plneniam poskytovaným žalovanému. Je nepochybné, že po vyslovení neplatnosti zmluvy nastupujú právne účinky uvedené v ust. § 457 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa takejto neplatnej zmluvy dostal. Nie je rozhodujúcou skutočnosť, v akom časovom období sa žalobcovia domáhajú vyslovenia neplatnosti zmluvy, ale len to, či na takomto určení je daný na ich strane naliehavý právny záujem. Ako bolo uvedené vyššie takýto naliehavý právny záujem je daný práve z dôvodu zvýšenej ochrany spotrebiteľa vyplývajúcej z vnútroštátnej právnej úpravy naväzujúcej na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993.
Námietka žalovaného týkajúca sa záväznosti nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z. je nedôvodná, keďže účinnosť tohto nariadenia sa datuje dňom 01.07.2008 a zmluva medzi účastníkmi konania bola uzavretá dňa 26.03.2007. To konštatuje aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí v súvislosti so záverom, že takouto úpravou nemohli byť účastníci konania v čase uzavretia zmluvy viazaní. Pokiaľ súd prvého stupňa poukazuje na nie celkom šťastnú úpravu daným nariadením, tak ide len o teoretickú úvahu súdu a nie skutočnosť, na základe ktorej rozhodol.
Odvolacie námietky žalovaného s poukazom na uvedené považoval odvolací súd za nedôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. vrátane výrokov o náhrade trov konania, keďže výrok označený II. sa týka trov konania samotných účastníkov a výrok rozsudku označený III. sa týka trov právneho zastúpenia žalobkyne v 1. rade. Napriek tomu, že takéto rozhodnutie o trovách konania je nadbytočné, je vecne správne.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., teda úspešnej žalobkyni v 1. rade boli priznané trovy právneho zastúpenia v súlade s ustanovením § 14a ods. 2 písm. a/, v spojení s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za odvolacie konanie vo výške 240 eur.
Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešov v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.