Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/63/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárska spoločnosť Stupava, s. r. o., IČO: 47 629 258, Stupava, Malacká č. 45/A, zastúpený JUDr. Matej Marhavý, advokát, Bratislava, Šafárikovo nám. č. 4, proti žalovanému: VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s., IČO: 35 757 442, Bratislava, J. Jonáša č. 1, zastúpený Mgr. Marcel Baker, advokát, Bratislava, Hviezdoslavovo nám. č. 17, o zriadenie vecného bremena práva cesty, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. októbra 2019, č. k. -374, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 24. októbra 2019, č. k. -374 vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. m e n í tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.1. Rozsudkom zo dňa 24.10.2019, č. k. -374 súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami , . V odôvodnení uviedol, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd zriadil vecné bremeno - právo cesty ako právo prechodu pešo a motorovým vozidlom, a to a) cez pozemky vytvorené geometrickým plánom Ing. W. Z. č. XX/XXXX zo dňa 23.4.2017, parcelu C-KN XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 621 m2 a parcelu C-KN XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 949 m2; b) v prospech vlastníka stavieb zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie W., ako trafostanica bez súpisného čísla, postavená na parcele č. XXXX/XX a ako váhy bez súpisného čísla postavené na parc. č. XXXX/XXX (ďalej ako „Panujúce nehnuteľnosti“ alebo „Stavby“). Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom Stavieb a žalovaný je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie W., ako pozemok s parc. č. C-KN XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 13.391 m2 a pozemok s parc. č. C-KN XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 19.116 m2 (ďalej tiež ako „Pozemky“). Geometrickým plánom Ing. W. Z. č. XX/XXXX zo dňa 23.4.2017, boli od Pozemkov odčlenené pozemky č. C-KN XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 621 m2 a č. C-KN XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 949 m2. Ako vyplýva z priložených technických správ Ing. Q. S. a Ing, Q. B., k Stavbám žalobcu je možná jediná prístupová cesta k miestnej komunikácií, a to cesta vedúca cez pozemky odčlenené od Pozemkov žalovaného, špecifikované v petite žaloby. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd zriadil v prospech vlastníka Stavieb, ktorým je žalobca, vecné bremeno - právo cesty, a to k odčleneným častiam Pozemkov. V priebehu konania žalobca žalobu doplnil a uviedol, že na základe znaleckého posudku č. 13/2018 znaleckej spoločnosti CM-CENTRUM, s.r.o., so sídlom Sasinkova 1069/7, 921 01 Piešťany zo

dňa 3. mája 2018, bola cena nájmu za užívanie odčlenených častí Pozemkov vyčíslená na 2.400,- € ročne. Preto navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že vecné bremeno bude zriadené v pôvodne navrhovanom rozsahu za protihodnotu 2.400,- € ročne. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby na pojednávaní dňa 22.10.2018. 1.2. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že dotknuté Pozemky, cez ktoré žiada žalobca zriadiť právo cesty, sa nachádzajú v areáli výrobnej haly žalovaného v W.. Ide o nástrojáreň, kde žalovaný vyrába nástroje pre prototypovú, aj sériovú výrobu svojich automobilov (napr. robotické chápadlá) a kde žalovaný zamestnáva 60 kmeňových zamestnancov a ďalších vyše 100 pracovníkov dodávateľov. Výrobná hala žalovaného v W., ako aj jej okolitý areál, sú zabezpečené, oplotené a strážené 24 hodín denne. Právo cesty, ktoré požaduje žalobca cez oplotený areál žalovaného, by bolo vážnym zásahom do vlastníckeho práva žalovaného - jednak by pohyb cudzích osôb narušil ochranu a bezpečnosť výrobného závodu a jednak by cesta žalobcu zablokovala možnosť rozšírenia závodu v budúcnosti. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je jednoosobovou spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá vznikla v roku 2014 a podľa dokladov k žalobcovým účtovným závierkam za roky 2014, 2015 a 2016 nezamestnával žalobca nijakých zamestnancov. Podľa žalovaného sa žalobca domáha práva cesty, a to aj motorovými vozidlami k údajnej stavbe váh, ktorá je však v skutočnosti len ruinou. Žalobcovi neprislúcha vlastnícke právo k pozemku pod stavbou bývalých váh, patrí mu len samotná ruina, ktorá sa nachádza na pozemku žalovaného (na parc. č. XXXX/ XXX). Jeho návrh v tejto časti preto považuje za šikanózny. Bývalé váhy v skutočnosti už dlhé roky neexistujú a žalobca tak nemôže mať relevantný záujem na práve cesty k tejto ruine. Vzhľadom k nulovej ekonomickej využiteľnosti ruiny bývalých váh považoval žalovaný za osobitne šikanóznu žalobcom požadovanú cestu motorovými vozidlami cez areál žalovaného. Čo sa týka prístupu pešo, tak žalovaný žalobcovi nikdy nebránil v takejto ceste. Žalobca môže realizovať peší prístup k svojej ruine bez väčších obmedzení - stačí, keď sa nahlási u strážnej služby závodu nástrojárne a môže kedykoľvek pristúpiť k svojej ruine, nakoľko táto sa nachádza z vonkajšej strany plota areálu. Rovnakým spôsobom realizujú prístup k svojej stavbe vykrývača pracovníci spoločnosti Slovak Telekom. Tento vykrývač je pritom od ruiny bývalých váh vzdialený menej ako 10 metrov. Pokiaľ peší prístup postačuje pracovníkom spoločnosti Slovak Telekom na pravidelnú údržbu ich funkčného vykrývača, musí byť viac ako dostatočný aj pre žalobcu, ktorý na svojej ruine neexistujúcich váh nemôže vykonávať žiadnu reálnu činnosť. Žalovaný poukázal na to, že žalobcom požadované právo cesty k ruine bývalých váh je celkom nerealizovateľné. Ruina váh sa nachádza na parcele žalovaného č. XXXX/XXX, kým žalobcom požadovaná prístupová cesta sa ani len nedotýka tejto parcely (viď geometrický plán Ing. W. Z. č. XX/XXXX). Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi neprislúcha vlastnícke právo ani k pozemku pod budovou trafostanice, ktorá sa nachádza na pozemku pána V. W. (parc. č. XXXX/XX), ktorý má rozlohu 67 m2. Aj okolitý pozemok, ktorý obklopuje väčšinu budovy trafostanice, patrí p. W. (parc. č. XXXX/XX). Čiastočne sa budova trafostanice nachádza aj na pozemku žalovaného (parc. č. XXXX/ XXX), ktorý má však rozlohu len 9 m2. Okolitý pozemok žalovaného (parc. č. XXXX/XX) sa tak len z malej časti dotýka budovy trafostanice - má len krátku hranicu so zadným rohom budovy trafostanice. Podľa žalovaného je zrejmé, že požadované právo cesty k budove trafostanice je taktiež samoúčelným šikanóznym návrhom. Budova trafostanice totiž presahuje len minimálnou časťou (9 m2) do pozemku žalovaného (do parc. č. XXXX/XX), pričom do tejto parcely žalovaného presahuje len zadný roh budovy trafostanice. Požadovaným právom cesty cez Pozemky žalovaného by tak žalobca dosiahol prístup len k zadnému rohu budovy trafostanice, kde nielenže nie je vchod do budovy trafostanice, ale prakticky celú túto časť tvorí iba predsunutá stena budovy. Návrh žalobcu je tak výlučne šikanou proti žalovanému. Keby totiž žalobcovi naozaj išlo o právo cesty k jeho budove trafostanice, nepožadoval by cestu k zadnému rohu trafostanice, ale cestu k jej prednej časti, kde sa nachádza vchod do budovy trafostanice. Keďže väčšina budovy trafostanice, vrátane jej prednej časti, leží na pozemku p. W., mohol sa žalobca v prípade seriózneho záujmu o právo cesty obrátiť na neho. K budove trafostanice, osobitne ku vchodu do tejto budovy sa dá celkom prirodzene dostať cez pozemok p. W., a to od budovy autoservisu (na parc. č. XXXX/XX), čo je vzdialenosť cca 80 metrov cez lúku. Žalobca navyše sídli v W., na adrese Q. XX/A, čo je adresa prislúchajúca buď budove autoservisu, alebo nejakej priľahlej budove v bezprostrednej blízkosti autoservisu. Žalobca teda sídli v dosahu svojej trafostanice, ku ktorej má priamy prístup cez lúku, ktorá nie je oplotená a ani nijako inak zabezpečená. Žalobca však namiesto toho, aby používal prirodzený prístup ku vchodu svojej trafostanice, požaduje od žalovaného právo cesty k jej zadnému rohu, pričom žalovaný by musel kvôli tomu prebúrať plot svojho areálu a vypíliť stromy a kríky v dĺžke minimálne 20 metrov. Podľa žalovaného žalobca nemôže mať nijaký relevantný záujem na požadovanom práve cesty, ktoré požaduje v šírke 6 metrov a aj motorovými vozidlami. Žalobcom požadované právo cesty obchádza ruinu váh a k schátranej a nepoužívanej stavbe trafostanice smeruje

do jej zadného rohu bez vchodu. K Stavbám má pritom žalobca prirodzený prístup od autoservisu, kde sídli. Namiesto toho však požaduje cestu naprieč parkoviskom žalovaného, čo by obmedzilo parkovacie možnosti jeho zamestnancov a dodávateľov. Požadovaným právom cesty by taktiež bola zablokovaná možnosť výrobný závod žalovaného rozšíriť do budúcnosti. V priebehu konania žalovaný poukázal na skutočnosť, že kapacita parkoviska je využívaná na úplné maximum, ako vplynulo i z vykonanej obhliadky, autá parkujú nielen v parkovacích boxoch, ale i pozdĺžne v strede parkoviska. Žalobcom požadovaná cesta v šírke 6 metrov by úplne znemožnila parkovanie vozidiel v strede a viedla by k znefunkčneniu boxov na konci parkoviska. Žalobca podľa neho vôbec neuviedol, aký je jeho reálny predmet podnikateľskej činnosti a načo vlastne požaduje prístup k ruine váh a k bývalej trafostanici, teda ako ich chce konkrétne využívať a prečo k tomu potrebuje i prístup motorovými vozidlami. K tvrdeniu žalobcu, že stavbu váh zbúral žalovaný uviedol, že dňa 30.6.2014, kedy došlo k búracím prácam na stavbe váh, túto stavbu vlastnila spoločnosť PRESTAV SK, s.r.o. Vec bola riešená stavebným úradom v W. ako priestupok. Žalobca však stavbu váh nadobudol až koncom roka 2014 alebo začiatkom roka 2015, teda minimálne niekoľko mesiacov po tom, čo boli búracie práce vykonané. Stavbu váh teda žalobca nadobudol už ako ruinu. Váhy boli podľa žalovaného postavené niekedy na prelome 60. a 70. rokov, pričom sa jednalo o mechanickú cestnú váhu výrobcu Balanta Sibiu na váženie nákladu na vozidlách do 30 ton. Váhy patrili štátnemu podniku Štátne majetky W. š.p., ktorý bol v 90. rokoch sprivatizovaný. Vtedy sa váhy prestali používať. Žalovaný poukázal na vyjadrenie znalca obstarané v rámci vyšetrovania skutku zbúrania stavby váh zo strany OR PZ Malacky, ktoré konštatuje, že váhy dlhšiu dobu nemohli byť funkčné, stavba je čiastočne rozobratá a hodnotu už má iba ako šrotový materiál. Rovnako sa k veci vyjadrila na žiadosť žalovaného spoločnosť HEMAK, s.r.o. špecializujúca sa na oblasť váh a vážiacich systémov, ktorá uviedla, že hodnota váh je nulová, ak sa neberie do úvahy hodnota železa v zberných surovinách. Vzhľadom na nulovú ekonomickú využiteľnosť váh nemôže mať žalobca relevantný záujem na práve cesty k tejto ruine stavby. Žalovaný ďalej v priebehu konania uviedol, že podľa jeho zistení sa sídlo žalobcu (o ktorom žalobca na pojednávaní uviedol, že je v budove na parc. č. XXXX/XX) nachádza v budove ubytovne na začiatku areálu po bývalom roľníckom družstve, ktorá podľa listu vlastníctva č. XXXX patrí žalobcovi. Zopakoval, že žalobca má podľa neho možnosť využívať existujúcu prístupovú cestu k budove autoservisu, ktorá prechádza priamo okolo jeho ubytovne. Od autoservisu je prirodzený prístup k jeho ruine váhy, ako aj ku vchodu do bývalej trafostanice. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti opakovane namietal, že pozemky medzi verejnou komunikáciou a autoservisom sú vo vlastníctve veľkého množstva osôb, príp. k nim nie sú založené listy vlastníctva, a preto tadiaľ nemôže žiadať zriadenie práva cesty, žalovaný toto tvrdenie žalobcu považoval za účelové, nakoľko cestu k autoservisu využívajú každodenne vodiči mnohých áut. Aj v čase obhliadky dňa 7.11.2018 bolo pred autoservisom zaparkovaných asi 20 áut. Žalovaný ďalej poukázal na to, že budova autoservisu je v katastri nehnuteľností vedená ako kotolňa (bývalého družstva). Jej vlastníkom je od roku 2014 spoločnosť RESIDE s.r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom je Q. V.. Spoločnosť RESIDE s.r.o. spolu s Q. V. v roku 2014 založili spoločnosť žalobcu. Pán W. ako majiteľ pozemku pred autoservisom, parc. č. XXXX/XX, žaluje spoločnosť RESIDE s.r.o. za to, že užíva jeho pozemok bezodplatne. Konanie je vedené na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. . V uvedenom konaní zastupuje spoločnosť RESIDE s.r.o. advokát p. Q., ktorý zastupuje aj žalobcu v tomto spore. Advokát p. Q. v tomto spore účelovo tvrdí, že na existujúcu prístupovú cestu k autoservisu nie je možné zriadiť právo cesty pre veľký počet spoluvlastníkov. V konaní sp. zn. však uvádza, že jeho klient RESIDE s.r.o. užíva autoservis od momentu, kedy ho kúpil, pričom navrhuje zriadiť vecné bremeno na pozemku pred autoservisom, a to so vstupom z parc. č. XXXX/X, t. z. za využitia existujúcej prístupovej cesty. Pán Q. založil do spisu sp. zn. aj náčrt na zriadenie predmetného vecného bremena a to zo strany existujúcej prístupovej cesty. Kým pre svojho klienta RESIDE s.r.o. navrhuje p. Q. zriadenie vecného bremena pred autoservisom za využitia existujúcej prístupovej cesty, tak v tomto konaní p. Q. tvrdí, že od žalobcu nie je možné požadovať využívanie existujúcej prístupovej cesty pre veľký počet spoluvlastníkov. Ide zjavne o účelové tvrdenie, ktoré napokon vyvracia aj prítomnosť množstva áut pred autoservisom. Žalovaný uviedol, že právnemu zástupcovi žalobcu doručil čestné vyhlásenie, v ktorom uviedol, že je pripravený rokovať so žalobcom o uzatvorení nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, súčasťou ktorej bude aj možnosť pešieho prístupu k jeho ruine váhy. K tejto ponuke sa žalobca vyjadril na pojednávaní dňa 21.2.2019 tak, že mu nepostačuje prístup pešo, ale potrebuje prístup motorovými vozidlami, a to k obom stavbám. 1.3. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že alternatíva zriadiť cestu od budovy autoservisu je nereálna. Išlo by o umiestnenie cesty celkovo na siedmich parcelách s rôznymi vlastníkmi, resp. niektoré parcely v katastri nehnuteľností ani nemajú zapísaného vlastníka. Poukázal na závery technickej správy, ktorá bola prílohou žaloby a z ktorej vyplýva, že jediná

možná prístupová cesta k Stavbám v jeho vlastníctve vedie tak, ako ju navrhuje. Stavby sú podľa neho v zlom stave, ale žalobca má záujem ich zrekonštruovať. Pokiaľ ide o váhy, táto Stavba bola zdemolovaná práve žalovaným. Zotrval na tom, že k Stavbám žalobca nevyhnutne potrebuje pristupovať aj motorovými vozidlami. Žalobca v priebehu konania uviedol, že stavbu trafostanice má v úmysle revitalizovať a zriadiť si v nej svoje sídlo, pričom táto je podľa neho svojím architektonickým riešením spôsobilá na revitalizáciu a vhodná na zabezpečenie administratívnych potrieb jeho sídla. Aj za týmto účelom potrebuje zriadiť právo cesty. Právo cesty je podľa neho vhodné zriadiť zo strany pozemku žalovaného, keďže z tejto strany budovy je možné umiestniť niekoľko parkovacích miest. Žalobca je síce jednoosobovou spoločnosťou nateraz bez zamestnancov, ale vyvíja aktivity na podnikanie ako „mladý farmár“, pričom sa plánuje venovať poľnohospodárskej činnosti v blízkosti stavby trafostanice. Vlastní viacero nehnuteľností a rokuje o prenájme poľnohospodárskej pôdy. Stavba váh by mala byť obslužnou stavbou k stavbe trafostanice po jej revitalizácií, pričom chce revitalizovať aj váhy. Váhy sa nachádzajú na ceste, ktorú žalobca navrhuje zriadiť k trafostanici a v danom prípade je úplne jedno, či žalobným návrhom uplatnená cesta bude prístupovou cestou iba k jednej alebo k dvom jeho stavbám. Žalobca sa vyjadril aj k žalovaným tvrdenej alternatívnej prístupovej ceste a uviedol, že spoločnosť RESIDE, s.r.o. vlastní spoluvlastnícke podiely k pozemkom tvoriacim žalovaným tvrdenú alternatívnu cestu, a to buď priamo alebo prostredníctvom svojho spoločníka a konateľa. Túto alternatívnu cestu teda spoločnosť RESIDE, s.r.o. využíva z titulu svojho spoluvlastníctva, nie preto, že by taká alternatívna cesta existovala. Spoločnosť RESIDE, s.r.o. má sama problém s prístupom k budove autoservisu, keďže malý kúsok prístupovej cesty k nemu vlastní pán W., s ktorým sa táto spoločnosť na podmienkach prístupu nevie dohodnúť. Ak by aj spoločnosť RESIDE, s.r.o. mala bezproblémový prístup k budove autoservisu, vôbec by to neznamenalo, že taký prístup môže využívať aj žalobca. Alternatívna prístupová cesta, ktorú žalovaný označuje za prirodzenú, prechádza cez vlastníctvo viacerých osôb a niektoré pozemky nie sú vysporiadané. Napojenie na túto alternatívnu cestu by pre žalobcu znamenalo žalovať všetkých vlastníkov pozemkov pod alternatívnou cestou k autoservisu a navyše pána W., ako vlastníka pozemku medzi autoservisom a budovou trafostanice. Pred vstupom na cestu k autoservisu je umiestnená značka o možnosti využitia cesty výlučne pre zákazníkov autoservisu a vlastníkov dotknutých stavieb. 1.4. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca podľa svojho vlastného vyjadrenia nemá záujem na užívaní trafostanice za tým účelom, za ktorým bola postavená, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená a ktorý vyplýva zo samotného zápisu tejto stavby v katastri nehnuteľností - t.j. ako „trafostanicu“, čiže stavbu, ktorá slúži na transformáciu elektrického napätia. Žalobca chce svoju trafostanicu prerobiť na administratívny objekt a užívať ju na kancelárske účely. Ide však iba o víziu žalobcu, ktorá nemá so súčasným stavom nič spoločné. Žalobca totiž môže svoju stavbu užívať len na ten účel, ktorý bol určený v kolaudačnom rozhodnutí, príp. v stavebnom povolení (§ 85 ods. 1 prvá veta stavebného zákona). Pokiaľ sa príslušné doklady nezachovali, platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená (§ 104 ods. 1 prvá veta stavebného zákona). V predmetnom prípade je nesporné, že stavba trafostanice nebola určená na kancelárske účely, ale na účel zabezpečenia transformácie elektrického napätia. Žalobca teda môže trafostanicu užívať len na tento účel. Pokiaľ chce žalobca užívať trafostanicu na kancelárske účely, potrebuje na to najskôr rozhodnutie príslušného stavebného úradu o zmene v užívaní stavby (§ 85 stavebného zákona). Takéto rozhodnutie však neexistuje. Bez tohto rozhodnutia by kancelárske využitie trafostanice predstavovalo neoprávnenú zmenu v užívaní stavby. Neoprávnené konanie vlastníka stavby pritom vylučuje možnosť zriadenia vecného bremena cesty. Kancelárske využitie trafostanice je tak iba víziou žalobcu do budúcnosti, ktorá momentálne nie je relevantná. Za súčasného stavu platí, že žalobca môže svoju trafostanicu užívať len na zabezpečenie transformácie elektrického napätia. Jedine tento účel využitia trafostanice je v súčasnosti relevantný. Žalovaný poukázal na Veľký komentár k (autor Fekete), podľa ktorého pre rozhodnutie o zriadení nevyhnutnej cesty podľa ustanovenia je rozhodné, na aký účel slúži stavba, ku ktorej má byť zriadená cesta v čase vyhlásenia rozsudku v súlade so stavebnými predpismi. Tým bude určený aj rozsah práva cesty, ktorý je potrebné uviesť v rozhodnutí (napr. akými vozidlami a v ktorú dobu možno užívať cestu). Podľa žalovaného je zjavné, že žalobca nemá záujem na využívaní trafostanice na účel zabezpečenia transformácie elektrického napätia. Žalobca tak nemá relevantný dôvod na právo cesty k nej. Obdobne nemá žalobca relevantný záujem ani na využívaní ruiny bývalej váhy na jej účel, t. j. na váženie nákladu na vozidlách do 30 ton. Za súčasného stavu to ani nie je možné, nakoľko ide o nefunkčnú ruinu. Žalobca uviedol, že „stavba váh by mala byť obslužnou stavbou pre stavbu trafostanice po jej revitalizácii“. Opäť ide iba o víziu do budúcnosti, na ktorú by žalobca najskôr potreboval rozhodnutie príslušného stavebného úradu o zmene v užívaní stavby. Takéto rozhodnutie však neexistuje. Absencia reálneho

záujmu žalobcu o ruinu váhy je zrejmá aj z toho, že ním požadovaná cesta vôbec nevedie k ruine váhy, ale ju obchádza, o čom žalobca nechal vyhotoviť geometrický plán v roku 2017 a následne tiež v roku 2019. Žalovaný poukázal na protirečivosť konania žalobcu, ktorý sa domáha práva cesty „v prospech vlastníka stavieb zapísaných Okresným úradom v Malackách, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie W., na liste vlastníctva č. XXXX, ako trafostanica bez súpisného čísla, postavená na parcele č. XXXX/XX a váhy bez súpisného čísla postavená na parcele XXXX/ XXX“, avšak z jeho posledného písomného vyjadrenia vyplýva, že svoju trafostanicu chce prerobiť na administratívny objekt a svoju ruinu váhy chce využívať ako obslužnú stavbu. Ide tak, podľa žalovaného, o zmätočný návrh. Žalovaný k existencii alternatívnej prístupovej cesty poukázal na to, že žalobca je vlastníkom troch budov v areáli po bývalom štátnom podniku Štátny majetok W. š.p. Najväčšiu z týchto budov dokonca prevádzkuje ako ubytovňu, pričom v tejto budove má aj svoje sídlo, čo dokladá poštová schránka umiestnená pri vchode. Budovy žalobcu sú voľne prístupné po cestách v rámci areálu. Tieto cesty žalobca bez problémov užíva a rovnako tak aj hostia v jeho ubytovni. Jedna areálová cesta pritom vedie až k budove autoservisu, ktorú denne využíva množstvo áut a ktorá patrí spoločnosti RESIDE s.r.o. Jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti RESIDE s.r.o. je p. Q. V.. Spoločnosť RESIDE s.r.o. spolu s p. V. v roku 2014 založili spoločnosť žalobcu. V tejto súvislosti sa žalobca bráni tým, že spoločnosť RESIDE s.r.o. síce využíva existujúcu cestu k autoservisu, avšak z toho titulu, že sama, resp. prostredníctvom p. V. vlastní pozemky pod prístupovou cestou, resp. podiely na nich. Pravda je však taká, že žalobca nemá nijaký problém kedykoľvek sa dohodnúť s p. V. na tom, aby mu umožnil prechod cez ním (spolu)vlastnené pozemky, rovnako ako to p. V. umožňuje zákazníkom autoservisu. Žalovaný poukázal na to, že to bol práve p. V., ktorý v roku 2014 založil spoločnosť žalobcu. A je to opäť p. V., ktorý chce teraz prerobiť žalobcovu trafostanicu na administratívny objekt, jeho spoločnosť SiteINVEST s.r.o. je investorom tejto plánovanej prestavby. Táto skutočnosť je zrejmá z architektonickej štúdie, ktorú doložil žalobca, spoločnosť SiteINVEST s.r.o. je v textovej aj obrazovej časti tejto architektonickej štúdie uvedená ako investor prestavby žalobcovej trafostanice. Pritom p. V. je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti SiteINVEST s.r.o. Žalovaný ďalej dôvodil, že je zrejmé, že značnú časť prístupovej cesty v rámci areálu po bývalom štátnom podniku žalobca už dlhé roky využíva na prístup k svojim trom budovám. V tomto smere žalobca k svojej žalobe priložil správu Ing. B. z apríla 2014, v ktorej Ing. B. posudzoval možnosti napojenia vybraných budov (medzi inými aj dvoch terajších budov žalobcu) na Q. cestu I/2. H.. B. správu uzatvoril konštatovaním, že „pre napojenie stavebných objektov je možné iba využívanie už jestvujúceho vjazdu prechádzajúceho parcelou p. č. XXXX“. Parcela č. XXXX je pritom parcelou, ktorá tvorí vjazd do areálu po bývalom štátnom podniku a ktorú dlhodobo využíva tak žalobca, ako aj všetky ďalšie firmy v areáli, vrátane autoservisu. Je preto účelové, keď teraz žalobca tvrdí, že má problém využívať existujúcu prístupovú cestu cez areál. Namiesto toho žalobca šikanózne požaduje právo cesty z úplne opačnej strany ako je jeho sídlo, pričom požadovaná cesta by bola pre žalobcu niekoľkonásobne dlhšia ako existujúca cesta cez areál. Navyše takmer celá budova trafostanice, vrátane jej prednej časti, leží na pozemku p. W.. Podľa žalovaného je paradoxné, že žalobca doložil architektonickú štúdiu na prestavbu trafostanice, z ktorej vyplýva, že aj do budúcnosti počíta s využitím jej hlavného vchodu, a zároveň sa namiesto toho domáha od žalovaného prístupu k zadnému rohu trafostanice. V tejto súvislosti sa žalobca bráni tvrdením, že „práve v časti zasahujúcej do pozemku žalovaného (pod plánovanú terasu - viď priloženú štúdiu) je možné umiestniť niekoľko parkovacích miest“. Pritom z priloženej architektonickej štúdie je celkom zrejmé, že sa pod plánovanú terasu nezmestí ani jedno auto - v časti zasahujúcej do pozemku žalovaného má byť umiestnené točité schodisko. Je preto šikanózne, keď žalobca požaduje od žalovaného cestu pre motorové vozidlá k trafostanici v šírke vyše 6 metrov, keď aj tak nemá vozidlá kde parkovať. Žalovaný uviedol, že súd nemôže vyhovieť šikanóznym požiadavkám žalobcu, najmä keď existuje a denne sa používa cesta cez areál, ktorá vedie až do bezprostrednej blízkosti trafostanice a ruiny váhy, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého „ak pripadá do úvahy viac možností, ako zriadiť nevyhnutnú cestu, je potrebné vybrať tú, ktorá bude pre vlastníka zaťaženého pozemku najmenej obťažná; je potrebné tiež zvážiť, či by z hľadiska požiadavky minimalizácie zásahov do vlastníckeho práva vlastníka zaťažovaného pozemku nebolo vhodnejšie zriadiť cestu cez pozemok iného vlastníka, čo by bolo menej zaťažujúce a primeranejšie. Ak by sa ukázalo, že podstatne primeranejšie je vedenie cesty cez pozemky iného vlastníka (iných vlastníkov) než žalovaného, nebolo by možné žalobe vyhovieť.“ Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca vo svojom dokumente „Činnosť a plán podniku“ uvádza, že pre svoju údajnú poľnohospodársku výrobu potrebuje vybudovať „presné vážne miesto“. Žalobca teda predstiera, že na mieste ruiny váhy nechá vybudovať novú váhu, na ktorej bude vážiť tony údajnej poľnohospodárskej produkcie. Podľa žalovaného je zrejmé, že ide o účelové tvrdenie žalobcu, ktoré nekorešponduje s jeho predošlým vyjadrením, podľa ktorého má byť „stavba váh obslužnou stavbou pre

stavbu trafostanice po jej revitalizácii“. Žalovaný opakovane poukázal na to, že žalobcom požadovaná cesta vôbec nevedie k ruine váhy, ale ju obchádza, o čom žalobca nechal vyhotoviť geometrický plán v roku 2017 a následne tiež v roku 2019. 1.5. Žalobca dôvodil, že obe stavby sú využiteľné na účely jeho podnikania. Pokiaľ žalovaný uvádza k stavbe váh, že sa jedná o ruinu, žalobca dôvodil, že do tohto stavu ju dostal sám žalovaný a žalobca má v úmysle ju revitalizovať. Pokiaľ ide o alternatívny prístup od autoservisu, táto cesta nie je výhodnejšia než navrhovaná a aj z dôkazov predložených žalovaným je zrejmé, že spoločnosť RESIDE, s.r.o., ktorá vlastní autoservis, v minulosti mala s prístupom po takej alternatívnej ceste problém. Jednalo sa o prístup k iným stavbám, ktorý bol znemožňovaný uložením prekážok na vstupe do areálu. Žalobca nie je vlastníkom ani autoservisu, ani pozemkov okolo neho a jeho vzťah k p. V. nie je predmetom tohto sporu. Nie je relevantné, od koho žalobca kúpil firmu. Pokiaľ ide o jeho podnikanie, dostatočne preukázal, že sa zaoberá poľnohospodárskou činnosťou, keďže zatiaľ nežiadal o žiadne dotácie, neoznamoval užívanie pozemkov ministerstvu, a preto nie je evidovaný v jeho aplikácii. Prípadný nedostatok registrácie žalobcu vo verejnom registri môže založiť maximálne jeho administratívnoprávnu zodpovednosť, na výsledok sporu však nemôže mať vplyv. 1.6. V priebehu konania súd na návrh žalobcu pripustil zmenu žaloby tak, že vecné bremeno má byť zriadené ako právo prechodu pešo a motorovými vozidlami cez pozemky vytvorené geometrickým plánom Ing. W. Z. č. XX/XXXX zo dňa 19.2.2019, a to pozemok vedený ako parcela registra C č. XXXX/ XXX o výmere 621 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, a pozemok vedený ako parcela registra C č. XXXX/XXX o výmere 952 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria. K vyhotoveniu nového geometrického plánu pristúpil žalobca preto, aby reagoval na námietky žalovaného v tom smere, aby prístupová cesta rešpektovala faktický stav jazdných pruhov na parkovisku žalovaného a pozdĺžne parkovanie v strede parkoviska. Žalobca ďalej v priebehu konania navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že vecné bremeno bude zriadené za jednorazovú protihodnotu vo výške 5.300,- €. Súčasne predložil nový súkromný znalecký posudok č. 116/2019 znalca Ing. V. S., ktorý nechal vypracovať po tom, čo žalovaný namietol postup znalca pri vypracúvaní pôvodného znaleckého posudku. Súd zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu pripustil. Žalobca ďalej dôvodil, že na zmenu účelu užívania stavby je potrebné stavebnému úradu doložiť, že investor má prístup k stavbe, preto sa musí najprv domôcť zriadenia práva cesty a až následne iniciovať konanie o zmenu účelu užívania stavby. 1.7.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že podľa platnej právnej úpravy je jedným zo spôsobov vzniku vecných bremien rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena. Zriadenie vecného bremena podľa pritom predstavuje jeden z troch prípadov, v ktorých súd môže o zriadení vecného bremena rozhodnúť. Situácia predvídaná v vo svojej podstate predstavuje konflikt vlastníckeho práva vlastníka stavby s vlastníkom pozemku, kedy oprávnená stavba je obkolesená pozemkom vo vlastníctve iného subjektu, ako je vlastník stavby. Práve potreba riešenia týchto situácií bola dôvodom, aby právo cesty vlastníka stavby cez cudzí pozemok bolo v našom právnom poriadku výslovne upravené. Právo nevyhnutnej cesty možno zriadiť len za súčasného splnenia nasledujúcich podmienok a) návrh je podaný vlastníkom stavby, ktorý súčasne nie je vlastníkom priľahlého pozemku, b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a c) neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Právo nevyhnutnej cesty možno zriadiť len na návrh vlastníka stavby, ktorý súčasne nie je vlastníkom priľahlého pozemku. Žalobca musí vlastniť stavbu, ktorá má charakter nehnuteľnosti, teda je spojená so zemou pevným základom a súčasne musí ísť o stavbu oprávnenú. Zároveň je potrebné posúdiť, či v čase rozhodovania súdu táto stavba aj fakticky existuje. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , zo dňa 28.5.2003, nadzemná stavba zaniká a prestáva byť vecou v právnom zmysle vtedy, keď už nie je zrejmé dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Pre posúdenie zániku pôvodnej stavby je významné to, čo bolo odstránené, pričom pre záver o zachovaní dispozičného riešenia prvého nadzemného podlažia je rozhodujúce, či došlo k úplnej alebo čiastočnej deštrukcií obvodových stien prvého nadzemného podlažia. Pri úplnej deštrukcií týchto obvodových stien je nepochybné, že pôvodná stavba zanikla. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie je rozhodujúce, na aký účel je stavba používaná, pre rozsah zriaďovaného práva je však rozhodujúca hospodárska potreba stavby, resp. spôsob a rozsah jej užívania. Cestu možno zriadiť iba v takom rozsahu, bez ktorého by obvyklé užívanie stavby bolo znemožnené alebo značne sťažené. Podstatné pritom je, aby vlastníkovi stavby bolo umožnené predmet svojho vlastníctva užívať. Pod priľahlým pozemkom sa rozumie pozemok, cez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácii prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie dostať sa ku komunikácii. Keďže účelom prístupu spočívajúceho v práve cesty je zabezpečenie prístupu k verejnej komunikácii

(napr. k ceste, miestnej či účelovej komunikácii), priľahlými pozemkami sú všetky pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže k verejnej komunikácii dostať. Druhou podmienkou na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty je, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, najmä zmluvne. Všeobecne možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak by vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby cestu trpel. Zriadenie nevyhnutnej cesty predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku. Preto je vždy treba porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením vlastníkovi zaťaženého pozemku. Súd musí zabezpečiť, aby stavbu bolo možné riadne užívať, ale aj to, aby zriadením cesty bol vlastník čo najmenej obmedzený. Preto môže zriadiť vecné bremeno zodpovedajúce právu cesty v rozsahu objektívne zabezpečujúcom riadne užívanie stavby, aj keď nepôjde o užívanie komfortné. Zriadeniu cesty v zásade nebráni skutočnosť, že niekto kúpi stavbu bez zabezpečeného prístupu, keďže zabezpečenie užívania je vo všeobecnom záujme aj v záujme vlastníkov susedných nehnuteľností. Neužívaná a neudržovaná stavba by mohla byť zdrojom rôznych imisií a ohrození pre susedov. Treba však skúmať dôvody, prečo sa vlastník stavby zbavil možnosti prístupu (napr. aj z nedbanlivosti) a či výkon jeho práva nie je v rozpore s dobrými mravmi. Cesta cez priľahlý pozemok, ktorého vlastníkom je iná osoba ako vlastník stavby, musí byť vedená tak, aby čo najmenej zasahovala do práva vlastníka pozemku a aby právo cesty splnilo svoj hospodársky účel. Nevyhnutná cesta cez cudzí pozemok musí byť trasovaná tak, aby čo najmenej obťažovala vlastníka pozemku, aby bola teda čo najhospodárnejšia (najkratšia) a súčasne aby splnila svoj hlavný účel a to aby sa vlastník stavby mohol zo stavby dostať na verejnú komunikáciu. 1.7.2. Súd prvej inštancie sa v prvom rade v konaní zaoberal otázkou, či žalobca vlastní stavby, ku ktorým nemá možnosť iného prístupu. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre katastrálne územie W. súd zistil, že žalobca je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník stavieb a to trafostanica bez súpisného čísla postavená na pozemku C-KN XXXX/XX a váhy bez súpisného čísla postavené na pozemku C-KN XXXX/XXX. Z obhliadky na mieste mal súd za preukázané, že stavba trafostanice fakticky existuje a je aj zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo žalobcu, prvú podmienku pre zriadenie práva cesty považoval za splnenú. Stavba „váhy“ však bola zdemolovaná a aj samotný žalovaný namietol, že v skutočnosti stavba váh už dlhé roky neexistuje, jedná sa len o ruinu. K uvedenému žalobca uviedol, že stavbu váh protiprávne zbúral žalovaný. Preto sa súd zaoberal otázkou, či k momentu rozhodnutia súdu stavba váhy fakticky existuje a či nedošlo k jej zániku (demolácií) a teda zániku vlastníckeho práva žalobcu k nej. Z obhliadky na mieste mal za preukázané, že zo stavby váh ostali na mieste len pozostatky kovových častí konštrukcie a vybetónované základy stavby. Z úradného záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Malackách, o vykonanom telefonickom rozhovore so súdnym znalcom PaedDr. Q. F. na č.l. 166 spisu súd zistil, že stavba váh mohla byť postavená v roku 1967 a mala byť asi tridsaťtonová, pričom pozostávala z vážneho domčeka o rozmeroch asi 2,5 x 2,5 metra a poľnohospodárskej váhy na váženie poľnohospodárskych vozidiel so spevnenými plochami. Z vyjadrenia spoločnosti HEMAK, s.r.o., predloženého žalobcom na č.l. 167 súd zistil, že zo stavby váh chýba vážny most, ostala len výstuž a mechanizmus váhy. Žalobca k váhe uviedol, že ju má v úmysle revitalizovať a používať ako obslužnú stavbu k revitalizovanej stavbe trafostanice. Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že stavba váhy, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, pre k. ú. W., v skutočnosti neexistuje, došlo k jej zániku demoláciou, pričom pre tento záver je irelevantné, kto demoláciu stavby vykonal či zavinil. Z obhliadky jasne vyplynulo, že súčasný stav uvedenej stavby neumožňuje zistiť, aké bolo jej priestorové usporiadanie, kde sa nachádzal vážny domček a kde mechanizmus váh, ani do akej výšky táto stavba v minulosti siahala. Na zemi ostal len kovový šrot a pozostatok základov stavby prerastený burinou. Ohľadom stavby váhy preto súd nepovažoval za splnenú prvú z podmienok pre zriadenie práva cesty, a to právna a faktická existencia stavby vo vlastníctve žalobcu. Pokiaľ žalobca uviedol, že má v úmysle stavbu váh revitalizovať, podľa názoru súdu by sa nejednalo o revitalizáciu v zmysle opravy a úpravy pôvodnej stavby, ale o vybudovanie stavby novej. Návrh žalobcu v rozsahu, v akom požaduje zriadiť právo cesty k stavbe váhy bolo preto potrebné, podľa názoru súdu prvej inštancie, zamietnuť z dôvodu faktickej neexistencie stavby, ku ktorej má byť právo cesty zriadené. Ďalej sa preto súd žalobou zaoberal, len pokiaľ sa týkala zriadenia práva cesty k stavbe trafostanice. 1.7.3. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX vedeného pre katastrálne územie W. súd zistil, že žalovaný je vlastníkom pozemkov C-KN XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 13.391 m2 a C-KN XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 19.116 m2. Žalobcom požadované právo cesty vedie cez vyššie uvedené pozemky žalovaného, pričom tieto sa nachádzajú medzi žalobcovými stavbami a verejnou komunikáciou, teda je ich možné oba považovať za pozemky „priľahlé“ v zmysle . Súd ďalej v konaní riešil otázku, či žalobca s ohľadom na účel, spôsob a rozsah užívania jeho stavieb má právo na zriadenie vecného bremena. V tomto kontexte sa zaoberal už len

stavbou trafostanice. Konštatoval, že ako vyplynulo z obhliadky na mieste, ako aj zo zhodných vyjadrení strán, stavbu trafostanice žalobca v súčasnosti nepoužíva na účel, na ktorý je určená a ani na žiadny iný účel. Stavba je opustená, zanedbaná, bez vchodových dverí a vybavenia. Z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že po získaní práva cesty, ktoré žiada, by stavbu trafostanice chcel prestavať na administratívnu budovu a využívať ju pre svoje podnikanie. K týmto zámerom žalobcu však nemohol súd prihliadnuť, pretože pre jeho rozhodovanie je relevantný len účel užívania stavby podľa povolenia ku dňu prijatia jeho rozhodnutia, a tým je v posudzovanom prípade zásobovanie elektrickou energiou, resp. premena a rozvod elektrickej energie, čo je bežný účel užívania trafostanice. Z vykonaného dokazovania a vyjadrení strán tak vyplynulo, že žalobcovi nesvedčí reálna potreba zriadenia práva cesty k jeho stavbe trafostanice, aby túto mohol používať na účely, na ktoré je určená. Žalobca chce, naopak, po zriadení práva cesty trafostanicu prestavať na administratívnu budovu a používať pre účely svojej podnikateľskej činnosti. V takom prípade by však žalobca v skutočnosti potreboval nové rozhodnutie súdu, ktoré by mu umožňovalo cestu cez pozemok žalovaného užívať na nový účel. Platí totiž, že ak stavba začne slúžiť na iné účely, než sa pôvodne predpokladalo, účel práva cesty nemôže vlastník stavby dodatočne svojvoľne rozširovať. Zriadenie práva cesty cez pozemok iného subjektu než je vlastník stavby je vážnym zásahom do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, a preto musí súd starostlivo zvážiť, či je s ohľadom na okolnosti prípadu možné od vlastníka pozemku spravodlivo požadovať, aby cestu trpel. Súd musí mať pri rozhodovaní na mysli záujem vlastníka stavby a záujem spoločnosti na tom, aby stavba mohla byť riadne užívaná, ale vždy aj ochranu vlastníka pozemku. V predmetnom prípade z konania jednoznačne vyplynulo, že žalobca nemá záujem stavbu trafostanice používať na účel, na ktorý slúži. Zriadenie vecného bremena práva cesty však nemôže slúžiť k tomu, aby sa vlastníkovi stavby na cudzom pozemku, ktorá je cudzími pozemkami aj obklopená, umožnilo rozširovať užívanie stavby, či stavbu prerábať na iné účely, než sa pôvodne predpokladalo. Ak by súd taký postup vlastníka stavby odobril, zasiahol by neoprávnene do práv vlastníka pozemku, a to tiež s prihliadnutím na to, že žalovaný nadobudol pozemky kúpou v roku 2013, kedy na nich stáli práve stavby trafostanice a váh, preto od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby trpel cestu cez ním takto nadobudnuté pozemky k stavbám slúžiacim iným účelom, než aké mohol v čase nadobudnutia pozemkov predpokladať. Súd tak žalobe žalobcu, pokiaľ ňou žiadal zriadiť právo cesty k stavbe trafostanice, už len z týchto dôvodov nemohol vyhovieť. Pre zamietnutie žaloby boli dané aj ďalšie dôvody. Žalovaný opakovane namietal, že ak žalobca má mať právo cesty zriadené, potom najmenej obmedzujúce pre vlastníkov priľahlých pozemkov by bolo vedenie cesty nie cez pozemky vo vlastníctve žalovaného, ale cez pozemky v areáli po bývalom štátnom podniku Štátny majetok W., š.p., na ktorých sa už nachádza cesta využívaná vozidlami smerujúcimi k budove autoservisu a k budovám v jeho okolí. Z vykonanej obhliadky na mieste po porovnaní tam získaných informácií so stavom podľa katastrálnej mapy vyplynulo, že z verejnej komunikácie na Q. ulici vedie cez pozemok s parc. č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2.842 m2 štrkovo - kamienková nevyasfaltovaná cesta, ktorá pokračuje cez ďalšie pozemky parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/X a smeruje k budovám postaveným na pozemkoch parc. č. XXXX/XX (budova kotolne so súp. č. XXXX), XXXX/X (budova dielne bez súpisného čísla), XXXX/XX (hala bez súpisného čísla) XXXX/XX (administratívna budova so súp. č. XXX) a ďalším v tomto areáli. Ako je súdu známe z obhliadky i zo zhodných tvrdení strán, táto cesta je denne využívaná na prejazd a parkovanie vozidiel vlastníkov a návštevníkov budov (pred budovou autoservisu v stavbe kotolne bolo zaparkovaných len v čase obhliadky asi dvadsať motorových vozidiel). Aby túto cestu mohol používať aj žalobca na prístup k Stavbe trafostanice, bolo by existujúcu trasu cez hore uvedené pozemky v danom areáli potrebné predĺžiť cez pozemok parc. č. C- KN XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie, ktorý je vo vlastníctve V. W.. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , s ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a podľa ktorého pri zriaďovaní nevyhnutnej cesty je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka pozemku bolo obmedzené čo možno najmenej (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. júla 2005, sp. zn. , publikovaný pod č. 32/2006 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). Ak pripadá do úvahy viac možností ako zriadiť nevyhnutnú cestu, je potrebné vybrať tú, ktorá bude pre vlastníka zaťaženého pozemku najmenej obťažujúca; je potrebné tiež zvážiť, či by menej zaťažujúca a primeranejšia z hľadiska požiadavky minimalizácie zásahov do vlastníckeho práva vlastníka zaťažovaného pozemku nebolo vhodnejšie zriadiť cestu cez pozemok iného vlastníka. Zákon nestanoví výslovne kritériá na posúdenie toho, aký variant je menej zaťažujúci a teda primeranejší. Je potrebné vziať do úvahy najmä výmeru časti pozemku, ktorá má slúžiť ako nevyhnutná cesta, spôsob využívania zaťažovaného pozemku i stavby, ktorej má cesta slúžiť, a mieru rušenia jeho vlastníka. Významná je aj skutočnosť, že na pozemku, ktorý pripadá pre zriadenie nevyhnutnej cesty do úvahy, je už vybudovaná cesta. Pohodlie oprávneného pri užívaní cesty nie je

hlavným kritériom, pri existencií viacerých približne rovnocenných variantov by však nemal byť zvolený ten, ktorý by umožňoval užívať cestu ťažšie. V predmetnej veci súd dospel k záveru, že pre vlastníka Stavby trafostanice (ak by preukázal, že vzhľadom na účel, spôsob a rozsah užívania Stavby potrebuje, aby súd v jeho prospech zriadil právo cesty na priľahlom pozemku) by bolo vhodnejšie cestu zriadiť práve cez pozemky vlastníkov v areáli autoservisu (teda cez pozemky parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/X, ako aj pozemok parc. č. XXXX/XXX, všetko v k. ú. W.), pretože cez tieto pozemky už reálne cesta vedie a je denne množstvom osôb používaná. Takáto cesta by bola celkom evidentne pre vlastníkov pozemkov menej zaťažujúca než pre žalovaného, a to už len preto, že na ich pozemkoch sú prechod a prejazd iných osôb už aj v súčasnosti nútení trpieť. Súd má za to, že takýto prístup k stavbe by bol aj omnoho jednoduchší na zriadenie, pretože by bolo potrebné len dobudovať asi 80 metrov dlhú cestu cez pozemok parc. č. XXXX/XX v k. ú. W.. Naopak, keby sa mala vybudovať cesta cez pozemky žalovaného, vyžadovalo by to vybudovanie dlhšej cesty, prebúranie plotu areálu žalovaného, čím by mohlo dôjsť k narušeniu jeho bezpečnosti, ako aj vypílenie stromov a kríkov v dĺžke minimálne 20 metrov (ako vyplýva z nepopretých tvrdení žalovaného). Aj s poukazom na existenciu menej zaťažujúcej možnosti pre zriadenie práva cesty súd žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že pre rozhodnutie neboli relevantné námietky žalovaného, že prístup k stavbe trafostanice nie je možné cez jeho pozemky zabezpečiť, pretože pozemok žalovaného sa dotýka stavby trafostanice len v jej zadnom rohu, pričom na prístup pešo k trafostanici by bolo potrebné prejsť ešte cez pozemok pána W.. K tomu súd uviedol, že ak by sa právo cesty zriaďovalo za účelom riadneho a obvyklého užívania trafostanice a neexistovala by iná možnosť vedenia cesty, potom by postačovalo prístup zriadiť aj cez pozemky žalovaného, pretože žalobca by si teoreticky do stavby mohol zriadiť vstup z druhej strany, prípadne by osobitnou žalobou mohol žiadať zriadiť právo cesty v chýbajúcom rozsahu aj na pozemku pána W.. Táto skutočnosť sama o sebe však nemohla byť dôvodom pre zamietnutie žaloby. Keďže žalobca nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez pozemky žalovaného v žalobcom vymedzenom rozsahu, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Otázkou primeranosti vedenia zriaďovanej cesty, ako aj náhrady za zriadenie vecného bremena sa už, ako nadbytočnými, nezaoberal. 1.8. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd posudzoval úspech vo veci, postupujúc podľa a Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, preto žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby vo vzťahu k právu cesty k stavbe váh odôvodnil tým, že uvedená stavba z civilnoprávneho hľadiska neexistuje, keďže zo stavby nie je zrejmé riešenie prvého nadzemného podlažia, pričom pri úplnej deštrukcii obvodových stien je nepochybné, že pôvodná stavba zanikla, poukazujúc pri tom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. . K stavbe trafostanice podľa súdu prvej inštancie nie je možné právo cesty zriadiť, pretože takéto právo cesty môže byť zriadené len na účel užívania stavby podľa povolenia ku dňu prijatia rozhodnutia súdu, a tým je v posudzovanom prípade zásobovanie elektrickou energiou, resp. premena a rozvod elektrickej energie, čo je bežný účel užívania trafostanice. V prípade, ak by žalobca podľa deklarovaného zámeru prestaval stavbu trafostanice na administratívnu budovu, potreboval by podľa súdu prvej inštancie nové rozhodnutie súdu, ktoré by umožňovalo cestu cez pozemok žalovaného na nový účel. Žalovaný nadobudol pozemky v roku 2013, kedy na nich stáli práve stavby trafostanice a váh, preto podľa súdu prvej inštancie nie je možné spravodlivo požadovať, aby trpel cestu cez ním takto nadobudnuté pozemky k stavbám slúžiacim iným účelom, než aké mohol v čase nadobudnutia pozemkov predpokladať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre vlastníka stavby trafostanice by bolo vhodnejšie právo cesty zriadiť cez pozemky vlastníkov v areáli autoservisu (teda cez pozemky parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/X, ako aj cez pozemok parc. č. XXXX/XXX, všetko v k.ú. W.), pretože cez tieto pozemky už reálne vedie cesta a je denne množstvom osôb používaná (ďalej len „alternatívna cesta“). Aby túto alternatívnu cestu mohol používať aj žalobca na prístup k stavbe trafostanice, bolo by nevyhnutné existujúcu trasu cez uvedené pozemky v danom areáli predĺžiť cez pozemok s parc. č. C KN XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie, ktorý je vo vlastníctve V. W., nar. XX.XX.XXXX, v dĺžke cca 80 metrov. Naopak, keby sa mala vybudovať cesta cez pozemky žalovaného v zmysle aktuálneho znenia žaloby, vyžadovalo by to vybudovanie dlhšej cesty, prebúranie

plotu areálu žalovaného, čím by mohlo dôjsť k narušeniu jeho bezpečnosti, ako aj vypílenie stromov a kríkov v dĺžke min. 20 metrov. 2.2. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa odvolateľ uviedol, že nesúhlasí s právnym posúdením stavby váh ako neexistujúcej stavby. Dôvodil, že podľa slovenskej právnej úpravy sa za stavbu pokladá aj stavba postavená pod zemou, t. j. stavba pri ktorej úplne absentuje obvodové murivo prvého nadzemného podlažia ( Stavebného zákona). Podľa českého právneho poriadku takáto definícia stavby neexistovala v čase prijatia rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a neexistuje ani dodnes. Český právny poriadok aj v súčasnosti stavbu definuje inak ako slovenský stavebný zákon. Z uvedeného dôvodu českú judikatúru zvolenú súdom prvej inštancie nie je možné použiť na právne vzťahy, ktoré spadajú pod slovenský právny poriadok. Vzhľadom na skutočnosť, že záver ohľadne neexistencii stavby váh vychádza výlučne z nesprávneho právneho posúdenia cez českú judikatúru nepriamym odkazom na český právny poriadok, rozsudok v tejto časti je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ ďalej namietal, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že právo cesty sa zriaďuje k účelu využívania stavby zapísaného v katastri nehnuteľností, nevyplýva z a nemožno k takému záveru dospieť akoukoľvek extenzívnou výkladovou metódou dotknutého ustanovenia. Predpokladmi vzniku práva nevyhnutnej cesty sú výlučne nasledovné skutočnosti: a) vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku (ide o nespornú skutočnosť), b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a, c) neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Uviedol, že za okolnosti, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú odborná literatúra pokladá napr. možnosť zriadenia vchodu z inej časti stavby, zriadenie menej komfortnej prístupovej cesty, ak takéto zníženie komfortu predstavuje menší zásah do vlastníckeho práva zaťaženého pozemku a pod. Za takúto okolnosť, ktorá zriadenie práva cesty vylučuje ale rozhodne nemôže byť pokladaná možnosť vlastníka stavby zmeniť jej účel. Podľa odvolateľa vôbec nie je možné stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade zmeny účelu využívania stavby v budúcnosti by vlastník stavby musel podávať žalobu o zriadenie práva cesty ešte raz. Takýto záver nemožno vyvodiť z ani zo žiadneho iného ustanovenia slovenského právneho poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že podmienka deklarovaného účelu využitia stavby trafostanice do budúcnosti vo vzťahu k zriadeniu práva cesty nijako nevyplýva zo zákona, ide o arbitrárne tvrdenie súdu prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu je rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 2.3. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že tzv. alternatívna cesta je pre zriadenie práva cesty k stavbám žalobcu výhodnejšia. Poukázal na to, že už na pojednávaní dňa 22.10.2018 založil do spisu listy vlastníctva k tzv. alternatívnej ceste, pričom je zrejmé, že k pozemkom parc. č. XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/X nie sú evidované listy vlastníctva, t.j. ide o nevysporiadané vlastníctvo k uvedeným pozemkom. Napriek tomu súd prvej inštancie tvrdí (viď bod 34. napádaného rozsudku), že ako cesta cez tieto pozemky sa mu javí ako vhodnejšia. Je pritom zrejmé, že žalobca by vo vzťahu k týmto pozemkom nevedel označiť pasívne vecne legitimované subjekty, čím sa jeho prípadná možnosť domáhať sa práva cesty stáva objektívne nemožnou. Súd prvej inštancie rovnako nevzal na zreteľ fakt, že pokiaľ ide o ostatné pozemky tzv. alternatívnej cesty, tieto sú vo vlastníctve mnohých vlastníkov (viď založené listy vlastníctva na pojednávaní dňa 22.10.2018). Žalobca by pritom aj podľa slov súdu prvej inštancie, okrem žaloby voči týmto mnohým vlastníkom, sa musel práva cesty domáhať následne aj cez pozemok p. W. v dĺžke cca 80 m, čo je obdobná (aj keď kratšia) dĺžka ako cesta od verejného parkoviska k budove trafostanice cez pozemok žalovaného. Súd prvej inštancie sa takisto nijako nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, že časť alternatívnej cesty (od verejnej komunikácie po autoservis) využívajú vlastníci stavieb v objekte a ich klienti na prejazd motorovými vozidlami výlučne z dôvodu, že vlastníci týchto stavieb sú zároveň vlastníkmi pozemkov pod existujúcou štrkovou cestou, pričom do areálu je povolený vstup výlučne klientom tam zriadených prevádzok. Rovnako bez právneho významu je tvrdenie súdu prvej inštancie, že pri realizácii žalovaného práva cesty by bolo potrebné odstrániť náletové dreviny. Táto skutočnosť by nijako neovplyvnila právne postavenie žalovaného, nakoľko náletové dreviny by pri realizácii práva cesty musel odstrániť žalobca, nie žalovaný. Úplne nesprávne je skutkové tvrdenie ohľadne nutnosti prebúrania plotu žalovaného pri realizácii žalovaného práva cesty. Súdu prvej inštancie muselo byť z geodetického zamerania práva cesty (súčasť žalobného petitu), ako aj z obhliadky miesta zrejmé, že pri realizácii práva cesty nie je potrebné búranie plotu žalovaného. Oplotenie objektu žalovaného je úplne mimo žalovaného práva cesty v zmysle aktuálneho znenia žaloby. 2.4. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania,

alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K otázke existencie stavby váh uviedol, že žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v rozhodnutí ustálil, že stavba váhy bola zdemolovaná a tak fakticky prestala existovať. Žalobca v tejto súvislosti uvádza jediný argument, a to, že podľa slovenského právneho poriadku sa za stavbu „pokladá aj stavba postavená pod zemou (§ 43 ods. 1 písm. e/ Stavebného zákona)“. V skutočnosti však predmetné ustanovenie Stavebného zákona hovorí o niečom inom, a síce, že „Stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Pevným spojením so zemou sa rozumie a) spojenie pevným základom, b) upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, c) ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, d) pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia, e) umiestnenie pod zemou.“ Podľa žalovaného v prejednávanom prípade však vôbec nie je relevantná uvedená definícia podľa Stavebného zákona. Skutočná otázka znie, či hŕba železného šrotu v 50-ročnej betónovej jame prerastenej burinou môže predstavovať stavbu váhy, a to nie v zmysle stavebných predpisov, ale v zmysle občianskoprávnom: „Stavba má z hľadiska občianskeho práva význam ako vec ( ). Z hľadiska občianskeho (súkromného) práva nie je podstatné ako chápu pojem stavby predpisy verejného práva (katastrálny zákon, stavebný zákon). Podľa súkromného práva nie je teda stavbou, čo neexistuje ako samostatná vec, aj keby výsledok stavebnej činnosti podliehal správnemu konaniu či schvaľovaniu (napr. ak by išlo len o úpravu pozemku bez toho, aby vznikla stavba v zmysle občianskeho práva). Stavbou podľa je výsledok takej stavebnej činnosti, ktorou vznikne vec v právnom zmysle. Vec v právnom zmysle je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, vrátane vlastníckeho práva. Stavba ako vec v právnom zmysle je pritom nehnuteľnou alebo hnuteľnou vecou. Za nehnuteľnú vec sa stavba považuje iba v prípade, ak je spojená so zemou pevným základom.“ (Fekete, I.: , Veľký komentár, Eurokódex, aktuálna el. verzia komentára k ). V prejednávanom prípade však cestná váha ako vec v občianskoprávnom zmysle vôbec neexistuje - hŕba železného šrotu je len hŕba železného šrotu a nie cestná váha. Podobne ani hŕba tehál nemôže predstavovať rodinný dom či inú budovu: „Podľa ustálenej judikatúry nadzemná stavba zaniká a prestáva byť vecou v právnom zmysle vtedy, ak nie je už zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia pôvodnej stavby, t.j. spravidla deštrukciou obvodového muriva pod úroveň stropu nad prvým podlažím obvykle pri súčasnom odstránení muriva priečok. Rovnako slovenská judikatúra sleduje právny názor, že nadzemná stavba zanikne a prestáva byť vecou v zmysle práva vtedy, ak nie je už zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (R 29/1999).“ (Fekete, I.: , Veľký komentár, Eurokódex, aktuálna el. verzia komentára k ). Neexistenciu váhy ako spôsobilého predmetu občianskoprávnych vzťahov dokladá aj reakcia spoločnosti HEMAK, s.r.o., ktorá sa špecializuje na oblasť váh a vážiacich systémov pre obchod a priemysel: „Na zaslaných fotografiách je pozostatok cestnej mechanickej váhy. Chýba vážny most, po ktorom pravdepodobne ostala len výstuž a mechanizmus váhy, ktorý je vzhľadom na to, že v dnešnej dobe sa používajú analógové tenzometrické snímače, nepoužiteľný. Podľa zaslaných fotografií je hodnota tejto váhy nulová, ak neberieme do úvahy hodnotu železa v zberných surovinách.“ 3.2. K otázke účelu stavby vo vzťahu k uplatňovanému právu cesty žalovaný uviedol, že žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu, že právo cesty sa zriaďuje s ohľadom na účel využívania stavby. Podľa žalobcu tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z a nemožno k nemu dospieť ani extenzívnou výkladovou metódou. Opak je však pravdou: „Pre rozhodnutie o zriadení nevyhnutnej cesty podľa ustanovenia je rozhodné, na aký účel slúži stavba, ku ktorej má byť zriadená cesta, v čase vyhlásenia rozsudku v súlade so stavebnými predpismi. Tým bude určený aj rozsah práva cesty, ktorý je potrebné uviesť v rozhodnutí (napr. akými vozidlami a v ktorú dobu možno užívať cestu).“ (Fekete, I.: , Veľký komentár, Eurokódex, aktuálna el. verzia komentára k ). 3.3. K otázke alternatívnej cesty žalovaný uviedol, že žalobca namieta, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že alternatívna cesta cez areál po bývalom štátnom podniku je pre zriadenie práva cesty k stavbám žalobcu výhodnejšia. Žalobca je pritom vlastníkom troch budov v tomto areáli. Najväčšiu z týchto budov dokonca prevádzkuje ako ubytovňu, pričom v tejto budove má aj svoje sídlo, čo dokladá poštová schránka umiestnená pri vchode. Budovy žalobcu sú voľne prístupné po cestách v rámci areálu. Tieto cesty žalobca bez problémov užíva, a rovnako tak aj hostia v jeho ubytovni. Jedna areálová cesta pritom vedie až k budove autoservisu, ktorú denne využíva množstvo áut. Žalovaný poukázal na to, že vlastníkom budovy autoservisu je firma

pána V.. Nie je náhoda, že za založením spoločnosti žalobcu v roku 2014 stál práve pán V.. A tiež nie je náhoda, že firma pána V. je teraz investorom plánovanej prestavby žalobcovej trafostanice. Pritom v roku 2018 firma pána V. v inom konaní na Okresnom súde Malacky (sp. zn. ) sama navrhla riešiť prístup k autoservisu za využitia existujúcej panelovo-štrkovej prístupovej cesty. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca a firma pána V. sa v roku 2015 na Okresnom súde Malacky (sp. zn. ) domáhali prístupu ku svojim stavbám (vrátane autoservisu) po existujúcej panelovo- štrkovej prístupovej ceste. Vtedy tvrdili, že ich stavby „boli už v čase ich kolaudácie účelovo a technicky prepojené betónovými spevnenými plochami, ktoré tvorili prístupovú cestu.“ Je teda zjavné, že terajšie tvrdenia žalobcu sú účelové a jeho nároky sú zlovoľným pokusom o zneužitie inštitútu práva cesty. Súd nemôže vyhovieť šikanóznym požiadavkám žalobcu, najmä keď existuje a denne sa používa panelovo-štrková cesta cez areál, ktorá vedie až do bezprostrednej blízkosti trafostanice a ruiny váhy: „Ak by sa ukázalo, že podstatne primeranejšie je vedenie cesty cez pozemky iného vlastníka (iných vlastníkov) než žalovaného, nebolo by možné žalobe vyhovieť (Ro NS ČR z 20.3.2013, sp. zn. ).“ (Fekete, I.: , Veľký komentár, Eurokódex, aktuálna el. verzia komentára k ). 3.4. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. septembra 2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol, ako vecne správny potvrdil ( ).

6. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. S poukazom na vyššie citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalobného nároku. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie

je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného.

9.1.1. Pokiaľ ide o stavbu váh, odvolací dôvod podľa odvolateľ odôvodnil tak, že nesúhlasí s právnym posúdením stavby váh ako neexistujúcej stavby, poukazujúc na to, že uvedený záver súdu prvej inštancie vychádza výlučne z nesprávneho právneho posúdenia aplikujúc českú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Namietal, že podľa slovenskej právnej úpravy sa za stavbu pokladá aj stavba postavená pod zemou, t. j. stavba pri ktorej úplne absentuje obvodové murivo prvého nadzemného podlažia ( Stavebného zákona), pričom česká právna úprava takúto definíciu stavby neobsahuje, český právny poriadok aj v súčasnosti stavbu definuje inak ako slovenský stavebný zákon ( zákona č. 183/2006 Sb. o územním plánování a stavebním řádu (stavební zákon), českú judikatúru preto nie je možné použiť na právne vzťahy, ktoré spadajú pod slovenský právny poriadok. Rozsudok v tejto časti preto považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 9.1.2. Vychádzajúc z takejto formulácie odvolacieho dôvodu a jeho odôvodnenia žalobcom odvolací súd uvádza, že definícia stavby obsiahnutá v českého zákona č. 183/2006 Sb. („Stavbou se rozumí veškerá stavební díla, která vznikají stavební nebo montážní technologií, bez zřetele na jejich stavebně technické provedení, použité stavební výrobky, materiály a konstrukce, na účel využití a dobu trvání. Dočasná stavba je stavba, u které stavební úřad předem omezí dobu jejího trvání. Za stavbu se považuje také výrobek plnící funkci stavby. Stavba, která slouží reklamním účelům, je stavba pro reklamu“) nevylučuje, že stavbou je aj stavba postavená pod zemou. Napr. podľa zákona č. 183/2006 Sb. ohlásenie stavebnému úradu postačuje u podzemnej stavby do 300 m2 celkovej zastavanej plochy a hĺbky do 3 m, pokiaľ nie sú vodným dielom alebo stavbou podľa tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že všeobecná argumentácia odvolateľa, že česká judikatúra je v danom prípade nepoužiteľná z dôvodu, že neupravuje, resp. za stavbu nepovažuje aj podzemnú stavbu, neobstojí. 9.1.3. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že k záveru o neexistencii stavby váh dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania obhliadkou na mieste samom, z ktorej mal za preukázané, že zo stavby váh ostali na mieste len pozostatky kovových častí konštrukcie a vybetónované základy stavby. Z úradného záznamu Okresného riaditeľstva PZ v Malackách, o vykonanom telefonickom rozhovore so súdnym znalcom PaedDr. Q. F. (č. l. 166 spisu), súd prvej inštancie zistil, že stavba váh mohla byť postavená v roku 1967 a mala byť asi tridsaťtonová, pričom pozostávala z vážneho domčeka o rozmeroch asi 2,5 x 2,5 metra a poľnohospodárskej váhy na váženie poľnohospodárskych vozidiel so spevnenými plochami. Z vyjadrenia spoločnosti HEMAK, s.r.o., predloženého žalobcom (č. l. 167 spisu) súd zistil, že zo stavby váh chýba vážny most, ostala len výstuž a mechanizmus váhy. Súd konštatoval, že z obhliadky vyplynulo, že súčasný stav uvedenej stavby neumožňuje zistiť, aké bolo jej priestorové usporiadanie, kde sa nachádzal vážny domček a kde mechanizmus váh, ani do akej výšky stavba v minulosti siahala. Na zemi ostal len kovový šrot a pozostatok základov stavby prerastený burinou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , ktorý rieši otázku, kedy sa stavba vodovodu a kanalizácie (z väčšej časti stavba podzemná) stáva spôsobilým predmetom vlastníckeho práva. V rozhodnutí sa uvádza: “Stavba vodovodu a kanalizace se tak stává předmětem vlastnického práva bez ohledu na to, zda již byla dokončena a je funkční, resp. zda je ve stavu těsně před dokončením. Musí však splňovat kritéria platná pro stavby obecně. Dovolací soud zde odkazuje na to, co se k věci uvádí v díle: Melzer, F., Tégl, P.: Občanský zákoník. Velký komentář. Svazek III. Praha: Leges, 2014, s. 262 a násl., který vymezuje pojem stavba. Musí jít o výsledek stavební činnosti člověka a mít materiální podstatu; stavba je samostatná masa materiálu odlišného od okolního pozemku. Stavba musí být vymezitelná vůči okolnímu pozemku. Nestačí tedy, že byly již např. provedeny všechny potřebné výkopové práce, je třeba, aby byl v nikoliv zanedbatelné míře proveden i vodovodní řad, kanalizační stoka a popřípadě i jejich součásti (k těm viz a zákona č. 274/2001 Sb., o vodovodech a kanalizacích pro veřejnou potřebu a o změně některých zákonů (zákon o vodovodech a kanalizacích). Stavba má samostatnou hospodářskou funkci (oproti pozemku) a vyznačuje se kompaktností materiálu.“ V rozhodnutí sa ďalej uvádza: „Soud musí zvážit, zda dosud provedené stavební práce netvoří jen součást pozemku (např. provedené zemní práce), a zda položené prvky nejsou jen samostatnými movitými věcmi (např. nespojené potrubí). Pokud však práce pokročily natolik, že části vodovodu či kanalizace (např. potrubí) nelze již oddělit sebe navzájem, případně od pozemku, aniž by došlo k jejich poškození anebo aniž by bylo třeba vyvinout mimořádné úsilí, půjde již zpravidla o stavbu samostatný předmět věcněprávních vztahů.“ Stavba teda musí byť

výsledkom stavebnej činnosti človeka a musí mať materiálnu podstatu. Uvedené kritérium, podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na výsledky dokazovania stavba váhy nespĺňa, preto ju nie je možné považovať za spôsobilý predmet občianskoprávneho vzťahu. Pri rešpektovaní tvrdenia žalobcu, že podľa stavebného zákona sa za stavbu pokladá aj stavba postavená pod zemou, sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie o neexistencii stavby váh, ktoré je podporené výsledkami dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. Ak absentuje vážny domček, vážny most, nie je možné zistiť, aké bolo priestorové usporiadanie stavby váh, kde sa nachádzal vážny domček a kde mechanizmus váh, ani do akej výšky stavba v minulosti siahala, ostala len výstuž a mechanizmus váhy ako aj pozostatok betónových základov, nie je možné dospieť k záveru o existencii stavby a to ani stavby pod zemou, keďže sa nezachovala jej materiálna podstata. Naviac odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolateľ v odvolaní nevysvetlil, či stavbu váhy, ktorej sa týka predmet konania v prejednávanej veci, považuje za stavbu pod zemou a z akého dôvodu. Z jeho odvolacej argumentácie vyplýva len rozdiel medzi slovenskou a českou právnou úpravou (ktorá neobsahuje úpravu stavby pod zemou), z odvolania však nie je zrejmé, čo v prejednávanom prípade považuje odvolateľ za stavbu pod zemou a z akého dôvodu. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. 9.2. Odvolateľ v odvolaní namietal, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že právo cesty sa zriaďuje k účelu využívania stavby zapísaného v katastri nehnuteľností, nevyplýva z . Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie a poukazuje zároveň na rozhodnutie súdu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého pre rozhodnutie o zriadení nevyhnutnej cesty podľa je rozhodné, na aký účel slúži stavba, ku ktorej má byť zriadená cesta v čase vyhlásenia rozsudku v súlade so stavebnými predpismi. Tým bude určený aj rozsah práva cesty, ktorý je potrebné uviesť v rozhodnutí (napr. akými vozidlami a v ktorú dobu možno užívať cestu). Odvolací súd uvádza, že zriadenie práva cesty predstavuje vážny zásah do práva vlastníka pozemku, preto je treba vždy porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkovi zaťaženej nehnuteľnosti. Odvolací súd poukazuje na to, že stavba, ku ktorej žalobca žiada zriadiť právo cesty, je na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie W., zapísaná ako trafostanica bez súpisného čísla, postavená na parc. č. XXXX/XX, k takto určenej a definovanej stavbe žalobca navrhuje zriadiť vecné bremeno - právo cesty, pričom úmyslom žalobcu, podľa jeho vlastného vyjadrenia v konaní, je využívať uvedenú stavbu na iný účel, ako administratívnu budovu. V súčasnosti tak ani nie je možné náležite porovnať výhodu žalobcu s ujmou žalovaného, ktorá zriadením práva cesty na ich strane vznikne. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 9.3. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že tzv. alternatívna cesta je pre zriadenie práva cesty k stavbám žalobcu výhodnejšia. Odvolací súd uvádza, že žalovaný od začiatku konania poukazoval aj na inú možnosť prístupu žalobcu k stavbám váhy a trafostanice (pričom namietal aj šikanózny výkon práva zo strany žalobcu), odvolávajúc sa pri tom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , zo dňa 20.3.2013, podľa ktorého „ak pripadá do úvahy viac možností, ako zriadiť nevyhnutnú cestu, je potrebné vybrať tú, ktorá bude pre vlastníka zaťaženého pozemku najmenej obťažná; je potrebné tiež zvážiť, či by z hľadiska požiadavky minimalizácie zásahov do vlastníckeho práva vlastníka zaťažovaného pozemku nebolo vhodnejšie zriadiť cestu cez pozemok iného vlastníka, čo by bolo menej zaťažujúce a primeranejšie. Ak by sa ukázalo, že podstatne primeranejšie je vedenie cesty cez pozemky iného vlastníka (iných vlastníkov) než žalovaného, nebolo by možné žalobe vyhovieť.“ Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že v dotknutom rozhodnutí sa ďalej uvádza: „Je třeba vzít do úvahy zejména výměru části pozemku, která má sloužit jako nezbytná cesta, ůsob využívání zatěžovaného pozemku i stavby, které má cesta sloužit, a míru rušení jeho vlastníka. Významná je i skutečnost, že na pozemku, který připadá pro zřízení nezbytné cesty do úvahy, je již vybudována cesta. Pohodlí oprávněného při užívání cesty není hlavním kritériem, při existenci více přibližně rovnocenných variant by však neměla být volena ta, která by umožňovala užívat cestu jen s většími obtížemi.“ V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pozemok žalovaného, ku ktorému sa žalobca domáha zriadenia vecného bremena žalovaný využíva ako parkovisko pre svojich zamestnancov a návštevy a spôsob využitia stavieb, ktorým má cesta slúžiť, nebol ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobcom ustálený (stavba váh neexistuje a stavbu trafostanice chce žalobca pravdepodobne využívať ako administratívnu budovu, pričom žalobou žiada zriadiť právo cesty k budove trafostanice). Z tohto pohľadu sa preto žaloba žalobcu môže javiť ako predčasná. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný navrhol žalobcovi uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, upravujúcej vzájomné vzťahy, ktorou by mal žalobca zabezpečený peší prístup k stavbe váhy, žalobca návrh žalovaného neprijal s tým, že potrebuje prístup k obidvom stavbám a to vozidlom (zápisnica z

pojednávania dňa 21.2.2019 na č. l. 179 spisu). Je treba prisvedčiť žalovanému aj v tom, že pokiaľ ide o stavbu trafostanice, ako vyplýva z vykonaného dokazovania (napr. listinný dokaz na č. l. 117 spisu), táto sa z prevažnej časti nenachádza na pozemku žalovaného, čo nesvedčí v prospech žalobného nároku žalobcu. Aj z uvedených dôvodov nebolo možné považovať žalobu žalobcu za dôvodnú. 10. Vzhľadom na to, že slovenská aplikačná prax súdov nie je až natoľko detailná v riešení problému pri zriaďovaní vecného bremena rozhodnutím súdu, použil odvolací súd podporne českú judikatúru z obdobia do nadobudnutia účinnosti zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník, ktorá je, vzhľadom na totožné znenie ustanovenia v českom a slovenskom , použiteľná aj v našich podmienkach.

11. S poukazom na všetky uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol, ako vecne a právne správne potvrdil ( ).

12. Odvolateľ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj proti výroku o trovách konania. V konaní pred súdom prvej inštancie bol žalovaný procesne plne úspešný, preto mu v súlade s patrí náhrada trov konania. Odvolací súd však zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení Podľa uvedeného ustanovenia súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhodne o výške náhrady trov konania ( ). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak nebol v súlade s uvedenou právnou úpravou.

13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).