Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoCsp-34-2022.pdf
PDF · 185.4 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/34/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Petržalka, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: H. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., R. XXX/XXX, o zaplatenie istiny 635,53 eura s vyčísleným úrokom 508,38 eura a úrokom z omeškania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 10. februára 2022 č. k. 5Csp/145/2021-145, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Nové Zámky (ako súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd v zmysle § 12 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom z 10. februára 2022, č. k. 5Csp/145/2021-145 („napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol, že žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, a to v rozsahu 100 %. 1.2. Rozhodnutie vo veci samej (v merite) právne odôvodnil podľa ustanovení § 54 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoSÚ“), účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č. 00294111210318 zo dňa 21.3.2018 a podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z. z. o bankách. 1.3. Výrok rozhodnutia o trovách konania oprel o ustanovenia § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. 2.1. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa v tejto veci návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.7.2021, domáhal od žalovanej zaplatenia žalovanej istiny 635,53 eur s dohodnutým úrokom 508,38 eur a úrokom z omeškania. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 2.2. Žalobca v žalobe uviedol, že pohľadávka vznikla titulom zmluvy zo dňa 21.3.2018 pod číslom 002942111210318, na základe ktorej R.. ako veriteľ poskytla žalovanej úver. Keďže si žalovaná napriek výzvam svoje povinnosti zo zmluvy riadne neplnila, veriteľ z úverového vzťahu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.3.2019. Zosplatnenú pohľadávku veriteľ postúpil následne žalobcovi. Kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica návrhu žalobcu vyhovel a vo veci vydal dňa 10.8.2021 platobný rozkaz sp. zn. 8Up/1222/2021. 3.1. Voči platobnému rozkazu podala žalovaná odpor, v ktorom poprela tvrdenia žalobcu a uviedla, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pri poskytnutí spotrebiteľského úveru veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní jej bonity pri uzatváraní zmluvy o úvere, zmluva
obsahuje nesprávne uvedenú výšku spotrebiteľského úveru a nesprávne uvedenú RPMN, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. 3.2. Namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Mala za to, že v zmluve je nesprávne uvedený údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z. (uvedená je suma 2.000 eur), keďže v rozpore s eurokonformným výkladom v sebe zahŕňa aj poplatok za poskytnutie úveru 40 eur, ktorý jej bol na predmetnú zmluvu aplikovaný. Suma 40 eur ako rozdiel do plnej sumy poskytnutého úveru jej bola okamžite stiahnutá na úhradu poplatku za uzatvorenie predmetnej zmluvy, čiže reálne jej bolo poskytnutých len 1.960 eur. Tento fakt je potrebné posúdiť tak, akoby tento údaj v zmluve absentoval, a preto podľa nej v zmysle podľa §11 ods. 1 písm. a/ zákona platí, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Súdneho dvora z 21. apríla 2016 vo veci C - 377/14 - L. G. S., U. S. proti Finway a.s., v ktorom súdny dvor v rozhodol v bode 3 0 tom, že „Článok 3 písm. 1/ a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“ Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l/ a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 preto nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. 3.3. Ďalej tvrdila, že žalobca nepreukázal, že došlo k platnému uzatvoreniu poistnej zmluvy vo vzťahu ku poisteniu schopnosti splácať predmetný úver, ktoré bolo súčasťou predmetnej zmluvy. Poistná zmluva má mať obligatórne písomnú formu, a preto ju nie je možné uzatvoriť bez reálnej existencie písomnej poistnej zmluvy medzi ňou a poisťovateľom. Veriteľ si pri poskytovaní predmetného spotrebiteľského úveru nesplnil zákonnú povinnosť a nepostupoval s odbornou starostlivosťou a dostatočne neposúdil jej schopnosť splácať úver. Tvrdila, že veriteľa pri poskytovaní úveru vôbec nezaujímali jej reálne výdavky, resp. náklady, zaujímal ho iba jej predpokladaný príjem. 3.4. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na ČI. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorých „členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií. Tie môže získať od spotrebiteľa a taktiež na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. 3.5. Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014: 190) posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (body 52 a 53). Preto ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je úplne eurokonformné aplikovať § 11 ods. 2 zákona 129/2010 o spotrebiteľských úveroch resp. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke. Zmyslom a cieľom úverovania nemôže byť sledovanie exekúcie obyvateľstva a navyšovania ich dlhu“. 3.6. Žalovaná mala tiež zato, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky na platné zosplatnenie úveru. Poukázala na zákonnú úpravu, podľa ktorej v spotrebiteľských právnych vzťahoch platí, že zosplatniť dlh je možné, len ak sú súčasne splnené podmienky: 1.) možnosť zosplatnenia bola zmluvne dohodnutá (§ 565 prvá veta OZ), 2.) uplynula najmenej trojmesačná lehota omeškania so zaplatením splátky (§ 53 ods. 9 OZ), 3.) dodávateľ spotrebiteľa upozornil na uplatnenie práva na zosplatnenie (§ 53 ods. 9 OZ), 4.) uplynula lehota 15 dní od upozornenia spotrebiteľa (§ 53 ods. 9 OZ), 5.) nedošlo k splatnosti nasledujúcej splátky po splnení podmienok pre zosplatnenie pod číslami 1.) - 4.) (§ 565 druhá veta OZ). Tvrdila, že neboli splnené podmienky pod bodmi 1.) až 4.). Podľa nej nebola v
čase upozornenia na možnosť zosplatnenia a to 04.02.2019 v omeškaní viac ako 3 mesiace, keďže bola v omeškaní so splátkou splatnou 23.11.2018 a to 73 dní, preto podľa nej tretia upomienka - pokus o zmier nemôže byť považovaná ako upozornenie na uplatnenie práva na zosplatnenie. Súčasne namietala žalobcom predložený dôkaz - Poštový podací hárok, ktorý mal preukazovať odoslanie tretej upomienky, lebo z predloženého dôkazu nie je jasný dátum, kedy jej mala byť písomnosť zasielaná. Mimoriadna splatnosť úveru nebola vyhlásená platne, pretože neboli splnené zákonné podmienky na jej vyhlásenie. A ak nedošlo ku platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nemohol veriteľ postúpiť pohľadávku, ktorá nebola ešte v celosti splatná na žalobcu, a preto nemôže byť žalobca aktívne vecne legitimovaný. 4.1. K odporu sa vyjadril žalobca v písomnom podaní zo dňa 6.12.2021, v ktorom najskôr popísal akú sumu úveru žalovaná čerpala, ako ho splácala, ako a kedy došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa z úverového vzťahu na žalobcu. K nesprávne uvedenej výške poskytnutého úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že tvrdenia žalovanej nie sú správne. Žalovanej bola prevedená suma vo výške 2.000 eur, čo preukazuje predložený prehľad transakcií. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že žalovaná si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov, ktoré jej zo zmluvy vzniknú zvolila formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na tretej strane zmluvy o úvere). Mala možnosť si pri uzavretí zmluvy zvoliť iný spôsob úhrady splátky úveru a jednotlivých poplatkov ako formou inkasa. V tejto súvislosti žalobca poukázal na čl. IV. ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok R., podľa ktorého „Dlžník je oprávnený splácať úver bankovým inkasom z bežného účtu dlžníka vedeného vo R.. alebo v inej banke, alebo iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako je úver.“ 4.2. Podľa žalobcu poplatky, na úhradu ktorých sa žalovaná zaviazala podľa zmluvy, sú prehľadne, zrozumiteľne a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne označenom ako „Poplatky platné podľa cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy“. A v súlade s uvedeným výberom realizovala žalovaná inkaso poplatku za poskytnutie úveru na ťarchu jej osobného účtu dňa 21.03.2018 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/79/2019 ako aj na Všeobecné obchodné podmienky R.., kde na základe čl. IV. bod 2. je dlžník oprávnený poskytnutý úver splácať: a) inkasom zo svojho bežného účtu, alebo b) inkasom z účtu v inej banke, alebo c) iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako je úver. Z obsahu predmetnej Zmluvy je zrejmé, že žalobca si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov, ktoré mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na štvrtej strane zmluvy o úvere). V prípade splácania úveru inkasom z účtu banka realizuje inkaso na ťarchu osobného účtu dlžníka v deň splatnosti alebo v nasledujúci pracovný deň, ak deň splatnosti pripadne na nepracovný deň (čl. IV bod 2. VOP). V súlade s uvedeným výberom žalobcu realizovala žalovaná inkaso poplatku za poskytnutie úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa 10.11.2016 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. 4.3. Poplatky, ktoré bol žalobca podľa uzatvorenej zmluvy povinný platiť sú prehľadne, zrozumiteľne a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne označenom ako: Poplatky platné podľa cenníka R. ku dňu uzavretia tejto zmluvy. Na základe týchto skutočností sa súd stotožnil s obranou žalovanej, že žalobca si tak pri uzatváraní zmluvy musel byť vedomý ich výšky, ako aj jeho povinnosti predmetné poplatky v prípade uzatvorenia zmluvy o úvere zaplatiť. Žalobca následne svojim podpisom na príslušnej zmluve s takýmito podmienkami, za ktorých je žalovaná ochotná vstúpiť do zmluvného vzťahu, súhlasil.“ K tvrdeniam žalovanej o neplatnosti poistnej zmluvy žalobca uviedol, že v tomto prípade vystupoval postupca ako sprostredkovateľ. 4.4. K tvrdeniu žalovanej, že nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úver, žalobca uviedol, že postupca si možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dohodol so žalovanou v čl. I ods. 5 Zmluvy o úvere. Postupca výzvou zo dňa 04.02.2019 vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok vo výške 116,52 eura a upozornil ju na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. S ohľadom na to, že v zmysle Zmluvy o úvere bola výška mesačnej splátky bez zľavy z voliteľnej služby 35,56 eur, bola žalovaná v omeškaní viac ako 3 splátky, a pretože žalovaná omeškané splátky neuhradila, podaním zo dňa 13.03.2019 vyhlásil postupca mimoriadnu splatnosť úveru. 5.1. Žalobca mal zato, že v tomto prípade boli splnené všetky povinnosti v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súčasne žalobca uviedol, že v čase vyhlásenia splatnosti úveru mala žalovaná uhradiť v zmysle zmluvy na splátkach úveru už sumu 384,23 eur (splátka 34,93 eur x 11; splátky od 23.04.2018 do 23.02.2019). Žalovaná uhradila len časť dlžnej sumy a to 233,17 eur. Je teda zrejmé, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bola v omeškaní so splátkami splatnými
od 23.11.2018 do 23.02.2019, a podľa žalobcu je teda nepochybné, že bola v omeškaní so splácaním viac ako 3 mesačných splátok. 5.2. Čo sa týka namietaného poštového hárku, k tomu žalobca uviedol, že o odoslaní výzvy zo dňa 13.03.2019 predložil poštový podací hárok, ktorý preukazuje, že táto listina bola daná na poštovú prepravu. Podľa neho je z podacieho hárku zrejmé, kedy bola zásielka daná na poštovú prepravu. Súčasne žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoCsp/9/2021 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/43/2020. 6.1. K odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver, t. j. pri posudzovaní jej bonity, žalobca uviedol, že ani v súvislosti s týmto nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Pri posúdení bonity žalovanej boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver bol jednoznačný záver o jej platobnej spôsobilosti/schopnosti ho splácať. Postupca mal zo žiadosti o úver informácie o príjme žalovanej, ktoré bol za posledné 3 mesiace vo výške 516,65 eur: Čistý príjem za posledný mesiac - 426,57 eur. Čistý príjem za predposledný mesiac - 521,23 eur. Čistý príjem za ďalší predch. mesiac - 602,15 eur. 6.2. Banka mala v rámci posudzovania k dispozícii kompletné informácie aj o úverových záväzkoch klienta (výdavky) zo spoločného registra bankových informácií, podľa ktorého boli splátky existujúcich úverov boli vo výške 124 eur. Žalovaná pritom v žiadosti o úver deklarovala, že je slobodná, nevyživuje žiadne ďalšie osoby, má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou a je zamestnaná na trvalý pracovný pomer. Životné minimum bolo v čase poskytnutia úveru vo výške 199,48 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Výpočet disponibilného zostatku žiadateľky o úver banka realizovala nasledovne: čistý príjem žiadateľky 516,65 eur, životné minimum na domácnosť 199,48 eur. Rozdiel medzi čistým príjmom a životným minimom 317,17 eur. Požadovaná rezerva (vo výške 40 % z tohto rozdielu) 126,86 eur. Na splátky úverov zostáva 190,30 eur. Nakoľko splátka poskytnutého úveru predstavovala 35,56 eur bez zľavy z voliteľnej služby a žalovaná už splácala úvery v mesačných splátkach vo výške 124 eur, žalovaná mala podľa žalobcu v zmysle Opatrenia NBS, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení spotrebiteľa splácať úver dostatočnú finančnú rezervu a splnila požiadavky na poskytnutie úveru. Uvedené skutočnosti podľa žalobcu jednoznačne potvrdzujú záver o zachovaní odbornej starostlivosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2020, sp. zn. 8Co/233/2019 . 6.3. Žalobca ďalej uviedol, že aj z príslušnej zákonnej úpravy je zrejmé, že v prípade ak žalobca predložil potvrdenie, že poskytovateľ nahliadol do registra bankových informácií, nedošlo k porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Zákonodarca ukladá poskytovateľovi úveru brať do úvahy jeho príjmy a výdavky alebo nahliadnuť do príslušnej databázy a nestanovuje naplnenie týchto predpokladov kumulatívne. Podľa žalobcu je preto predloženie potvrdenia o nahliadnutí do bankového registra dostatočným preukázaním riadneho postupu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca žiadal žalobe vyhovieť. 7. Vzhľadom na skutočnosť, že voči platobnému rozkazu bol zo strany žalovanej včas podaný odôvodnený odpor a že žalobca Okresnému súdu Banská Bystrica navrhol, aby sa v tomto konaní pokračovalo, bola vec z pôvodne na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní príslušného súdu v Banskej Bystrici postúpená Okresnému súdu Nové Zámky v zmysle § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. v spojení s ustanovením § 13 C.s.p.. 8.1. Vykonaným dokazovaním listinnými dôkazmi v spise súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca sa domáhal v tomto konaní zaplatenia žalovanej sumy, ktorá má predstavovať peňažný záväzok žalovanej vzniknutý titulom Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Flexipôžička“ reg. č. 00294111210318, zo dňa 21.03.2018 (ďalej len zmluva o úvere). Uvedenú zmluvu o úvere uzavrela žalovaná ako spotrebiteľka a R.. ako veriteľ-banka. Zmluvu, titulom ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy súd posudzoval ako zmluvu úverovú. Účastníci zmluvného vzťahu (R. ako banka a veriteľ a žalovaná ako dlžník) uzatvorili zmluvu, ktorú žalovaná uzatvárala ako spotrebiteľ. Z ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že za spotrebiteľské zmluvy sa považovali akékoľvek zmluvy uzavreté medzi obchodníkom a spotrebiteľom a to bez ohľadu na ich formu. Ako bolo uvedené, súd mal za preukázané, že žalovaná uzatvorila vyššie uvedenú zmluvu, ktorú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o úvere, ktorú však treba s prihliadnutím na cit. ustanovenia Občianskeho zákonníka posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu a vyššie uvedený zmluvný vzťah posudzoval podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a aj s prihliadnutím na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
8.2. Na základe tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver 2.000 eur za v zmluve dohodnutých podmienok. Keďže žalovaná úver dohodnutým spôsobom nesplácala, veriteľ z úverového vzťahu ju najskôr písomne vyzval na úhradu dlžných splátok a to listom (Tretia upomienka - pokus o zmier) zo dňa 04.02.2019, súčasne ju upozornil, že ak dlžnú sumu (v tom čase 116,52 eur) okamžite neuhradí, bude od nej požadovať, aby splatila celý úver aj s príslušenstvom pred dátumom splatnosti. V uvedenej výzve bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžných splátok spolu v sume 116,52 eur, z čoho istina predstavuje 40,88 eur a úrok z úveru 40,88 eur. To, že táto výzva bola žalovanej doručovaná preukazuje poštový podací hárok, z ktorého súd zistil, že bola žalovanej odoslaná 04.02.2019 na adresu jej bydliska, t. j. je zrejmé, že sa dostala do jej sféry, čo je v zmysle čl. IX Všeobecných obchodných podmienok R. na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým osobám - občanom, považované za riadne doručenie. I keď žalovaná doručenie výzvy predchádzajúcej zosplatneniu spochybňovala, súd má zato, že táto jej bola doručená a to minimálne desiatym pracovným dňom po jej odoslaní poštou (podľa čl. IX bod 5 písm. b/ Všeobecných obchodných podmienok...). 8.3. Keďže žalovaná dlžnú sumu na základe tejto výzvy neuhradila, listom zo dňa 13.03.2019 jej veriteľ (R.) oznámil, že ku dňu 13.03.2019 vyhlasuje predčasnú splatnosť celého úveru, vrátane príslušenstva. Oznámenie o zosplatnení bolo žalovanej doručené, osobne ho prevzala dňa 21.03.2019. Následne malo dôjsť na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2000 k postúpeniu takto zosplatnenej pohľadávky na žalobcu, z čoho žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu, majúc za to, že zmluvou o postúpení pohľadávok nadobudol pohľadávku aj s jej príslušenstvom, ktorá je predmetom tohto sporu. 9.1. Žalovaná vzniesla v tomto konaní voči nároku žalobcu viacero námietok, okrem iného spochybnila aj jeho vecnú aktívnu legitimáciu a to s poukazom na to, že podľa nej k zosplatneniu pohľadávky z úverového vzťahu doposiaľ nedošlo. Tvrdila, že k zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemohlo dôjsť, pretože nebola v stanovenej lehote riadne upozornená na možnosť zosplatnenia úveru a nebola ani v omeškaní so svojím plnením viac ako 3 mesiace. 9.2. Čo sa týka týchto dvoch námietok, s týmito sa súd nestotožnil. Ako bolo uvedené vyššie, veriteľ žalovanú listom zo 04.02.2019 vyzval na úhradu v tom čase dlžných splátok a súčasne ju upozornil na možnosť zosplatnenia úveru. A v čase kedy mienil žalovaný úver zosplatniť, t. j. ku dňu 13.03.2019, bola podľa prehľadu vykonaných úhrad (č. l. 108 v spise) žalovaná s novembrovou splátkou z roku 2018 v omeškaní viac ako 3 mesiace. Okrem týchto námietok týkajúcich sa platnosti zosplatnenia úveru však žalovaná namietala aj to, že v jej prípade nebol veriteľ (R.) oprávnený úver zosplatniť a to s poukazom na ustanovenie § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch. 10.1. Žalovaná v konaní namietala, že veriteľ z úverového vzťahu nemohol úver zosplatniť a to s poukazom na ustanovenie § 7 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca sa s jej námietkou nestotožnil. Tvrdil, že veriteľ (R.) dostatočne preveril jej príjem (vychádzal zo žiadosti o úver, v ktorej žalovaná sama uviedla jej čistý príjem za posledné 3 mesiace) a že preveril aj iné jej úverové záväzky cez spoločný register bankových informácií, podľa ktorého boli jej splátky existujúcich úverov vo výške 124 eur. Z takto zistených informácií veriteľ uskutočnil výpočet disponibilného zostatku žiadateľky o úver tak, že od jej čistého príjmu 516,65 eur odrátal životné minimum na domácnosť 199,48 eur. Od takto zisteného rozdielu 317,17 eur odrátal požadovanú rezervu (vo výške 40 % z tohto rozdielu) 126,86 eur. Na splátky (aj existujúce) žalovanej teda zostalo 190,30 eur. 10.2. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bol veriteľ (R.) pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať poskytnutý spotrebiteľský úver. A ak by nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní tejto jej schopnosti, neznamenalo by to síce neplatnosť zmluvy, podľa § 11 ods. 2 cit. zákona by však nebol oprávnený od žalovanej požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, t. j. nebol by oprávnený úver predčasne zosplatniť. 11.1. Súd teda skúmal, či veriteľ dodržal postup podľa vyššie uvedeného § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, a to najmä z ,,Predloženej predbežnej žiadosti o flexipôžičku - bezúčelovú“ zo dňa 21.03.2018 zistil, že žalovaná v nej uviedla čistý príjem za posledný mesiac 426,57 eur, predposledný 521,23 eur a ďalší predposledný 602,15 eur. Súčasne v rámci záväzkov uviedla len spotrebný úver so splátkami 70 eur, a to napriek tomu, že z príslušného registra bankových informácií je zrejmé, že žalovaná neuviedla skutočné mesačné splátky iných záväzkov. 11.2. Bez ohľadu na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť a nesprávne informovala o výške mesačných splátok už existujúcich záväzkov (70 eur), mal veriteľ k prevereniu jej bonity pristupovať s odbornou starostlivosťou, t. j. v prípade, že v žiadosti neuviedla skutočné informácie, aj s náležitou ostražitosťou, obozretnosťou. Ak je totiž pravda, že si jej informácie veriteľ overil aj v príslušnom registri,
musel pri preverovaní jej záväzkov voči peňažným ústavom zistiť, že v žiadosti o úver neuviedla správny údaj. 11.3. Zo žalobcom predloženého listinného dôkazu - ,,záväzky klienta“ (č. l. 116 v spise) súd zistil, že žalovaná v čase, kedy predbežne žiadala o poskytnutie úveru mala už dva skoršie úvery a to: úver z R., a.s. od 20.02.2018 vo výške 4.000 eur, pri 95 splátkach po 67 eur a so zostatkom 4.000 eur a úver v inom peňažnom ústave zo 17.07.2017 vo výške 3.000 eur, pri 96 splátkach po 57 eur, so zostatkom 2.899 eur. Je teda zrejmé, že žalovaná vo veľmi krátkom časovom úseku čerpala pred uzavretím úverovej zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania, t. j. už skôr, dva iné úvery spolu vo výške 7.000 eur. A napriek tomu požiadala aj o ďalší vo výške 2.000 eur, neuviedla pritom presný údaj o jej existujúcich splátkach a veriteľ jej ho poskytol, pri jej priemernom mesačnom príjme 516 eur (i keď ani tento nie je možné riadne overiť, pretože veriteľ, resp. žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci žalovanou uvedené údaje o výške jej príjmu), t. j. žalobca nepreukázal, že si veriteľ s odbornou starostlivosťou jej príjem preveril. Vychádzal len z údajov poskytnutých žalovanou. 11.4. Žalobca nepreukázal, ako sa veriteľ s odbornou starostlivosťou vysporiadal s tým, že žalovaná čerpala v priebehu pár mesiacov tri úvery, spolu v sume 9.000 eur, pri jej (neoverenom) príjme cca 516 eur. Veriteľ v tomto prípade nedostatočne posúdil schopnosť žalovanej úver splácať, dostatočne neprihliadol na to, že je sama, preto si sama okrem splácania úverov musí financovať ubytovanie, stravu, náklady na bežný život. Žalovaná mala v čase, keď žiadala o úver trvalý pobyt v H., ale pracovala v T. a bývala v podnájme, kde sú vo všeobecnosti náklady na bývanie vyššie, preto mal byť veriteľ obozretnejší pri preverovaní je bonity, mal napr. dôkladnejšie preveriť účel úveru, s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť, či pri jej príjme a výdavkoch na bývanie, na podnájom, bude schopná ďalší úver splácať. 12.1. Z vykonaného dokazovania súd nezistil, že by aj tieto skutočnosti veriteľ bral pri vyhodnocovaní schopnosti žalovanej splácať úver do úvahy. Pritom z prehľadu úhrad je zrejmé, že žalovaná už po pár mesiacoch mala problém splácať úver v dohodnutej lehote splatnosti. Z príjmu cca 516 eur mesačne musela už vtedy splácať takmer nové 2 úvery a to mesačnými splátkami spolu 124 eur, pričom oba úvery, pár mesiacov staré, boli poskytnuté na cca 8 rokov (95 mesiacov a 96 mesiacov). Preto podľa súdu mal veriteľ riadne preveriť jej schopnosť nasledujúcich 8 rokov splácať ďalší úver vo výške 2.000 eur a to bez ohľadu na výšku jeho splátok. Mal preveriť, či žalovaná bude schopná popri už dvoch existujúcich úveroch splácať aj tretí. Sankciou za nesplácanie úveru je totiž možnosť jeho zosplatnenia, kedy reálne hrozí, že dlžník v prípade zosplatnenia ktoréhokoľvek z poskytnutých úverov, v tomto prípade žalovaná, nebude z príjmu schopná nielenže uhradiť zosplatnenú pohľadávku, ale uvedené môže mať vplyv aj na jej schopnosť ďalej splácať ostatné úvery. Preto bolo podľa súdu pri takomto príjme žalovanej a jej už existujúcich dvoch záväzkoch nemalej hodnoty povinnosťou veriteľa dôkladnejšie pristúpiť k prevereniu jej finančných možností a súčasne ich s odbornou starostlivosťou aj vyhodnotiť. V prípade preverovania bonity toho ktorého klienta, nie je možné to robiť prísne formalisticky, ale individuálne posudzovať príjmy dotknutej osoby, ale aj jej výdavky. Práve tento osobitný prístup má slúžiť na zistenie a odstránenie akýchkoľvek prípadných pochybností o platobných schopnostiach a finančných možnostiach žiadateľa o úver a tým predísť situácii, kedy dlžník nie je schopný úver dohodnutým spôsobom riadne splácať. 12.2. Súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že veriteľ z úverového vzťahu nedostatočne, s odbornou starostlivosťou nepreveril schopnosť žalovanej spotrebiteľky (zo spisu nevyplýva, že by si riadne overil ňou uvádzaný čistý príjem, prípadne aj iné jej výdavky než úverové, resp. účel úveru) splácať poskytovaný úver, preto podľa § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený od nej žiadať predčasné splatenie celého úveru. Uvedené vplyv na platnosť samotnej úverovej zmluvy nemá, veriteľ však nebol oprávnený úver zosplatniť. 13.1. Keďže veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť, k predčasnej splatnosti úveru nedošlo, čo malo vplyv aj na postúpenie pohľadávky z veriteľa (R.) na žalobcu, čím je spochybnená aktívna vecná legitimácia žalobcu. Zosplatnenie ešte nesplatnej úverovej pohľadávky (zosplatnenie spotrebiteľského úveru) je veľmi dôležité práve z hľadiska možného nakladania s pohľadávkou banky do budúcna, t. j. vo vzťahu k prípadnému následnému postúpeniu takejto bankovej pohľadávky na nebankový subjekt. 13.2. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na nebankový subjekt môžu byť len tie pohľadávky, ktoré sú v čase postúpenia splatné a s ktorými je dlžník v čase postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, dlhšie ako 90 dní v omeškaní a to napriek písomnej výzve zo strany banky. Z rozhodovacej činnosti súdov v súčasnosti už nie je pochybnosť o tom, že predmetom postúpenia pohľadávky banky na iný, nebankový subjekt, môže byť len pohľadávka splatná. Keďže k riadnemu zosplatneniu úveru nedošlo (§ 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch), nebola splnená podmienka požadovaná pre platné postúpenia pohľadávky banky, preto nemohlo dôjsť k 01.12.2020 k postúpeniu pohľadávky zo
spotrebiteľského úveru, ktorá pohľadávka nebola v čase postupovania splatná. Bez splnenia uvedenej podmienky (existujúca splatná pohľadávka) k postúpeniu prísť nemôže a súd je povinný ho vyhodnotiť ako postúpenie v rozpore so zákonom, t. j. podľa § 39 Občianskeho zákonníka, teda za neplatné. A keďže teda k platnému postúpeniu úverovej pohľadávky z veriteľa (R.) na žalobcu nedošlo, tento nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní, preto súd žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a ostatnými námietkami žalovanej sa nezaoberal. 14. O trovách strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi a o konkrétnej výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti vo veci samej. 15. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.1. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom, že žalobca, resp. právny predchodca žalobcu R., a.s. E. F. 1, XXX XX T. XX, O.: XXXXXXXX (ďalej aj „postupca“) pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovaným riadne nepreveroval schopnosť spotrebiteľa riadne splácať úver (bonitu) v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca zastáva názor, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver (t. j. pri posudzovaní bonity) bola zachovaná. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti postupcu. Pri posúdení bonity žalovaného boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, informácie poskytnuté žalovaným, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/schopnosti splácať daný úver. Citujúc ustanovenia § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ konštatoval, že je z týchto ustanovení zrejmé, že na to, aby veriteľ bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové zaplatenie spotrebiteľského úveru, je nutné, aby v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ konal s odbornou starostlivosťou. 16.2. V posudzovanom prípade má žalobca za to, že v danom prípade boli zo strany veriteľa - postupcu splnené všetky povinnosti, ktoré mu ukladá zákon v podobe ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ pre dodržanie odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity klienta, takže nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. V zmysle bodu 4. „Štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere“ je zrejmé, že postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta - a to nahliadnutím do databázy - t. j. v súlade s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ a takýto spôsob skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou, na čo však konajúci súd vôbec neprihliadol, a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vyššie uvedené skutočnosti ohľadom skúmania bonity aj prostredníctvom predloženia konkrétnej dokumentácie žalobca zabezpečil už v priebehu súdneho konania. Pravdivosť vyššie uvedených postupov banky žalobca riadne preukázal, kedy súdu doručil informácie k výstupu z bankového systému ohľadne skúmania bonity, ako aj samotný výpis z úverového registra. 16.3. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má však žalobca za to, že súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, čím dospel i k nesprávnemu záveru o tom, že postupca zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a svoje povinnosti porušil, čím mali byť naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa ust. § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t. j. v prípade ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, nie je oprávnený vyžadovať od jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalobca poukazuje na to, že výsledkom daného posúdenia schopnosti žalobcu splácať úver bol jednoznačný záver o platobnej spôsobilosti/schopnosti žalovaného splácať daný úver. Postupca disponoval zo žiadosti o úver informáciami o príjme žalovaného, ktorý bol za posledné 3 mesiace vo výške 516,65 eura, čistý príjem za posledný mesiac - 426,57 eura, čistý príjem za predposledný mesiac - 521,23 eura, čistý príjem za ďalší predchádzajúci mesiac - 602,15 eura, takže v rámci posudzovania mal postupca k dispozícii kompletné informácie o úverových záväzkoch klienta (výdavky) zo spoločného registra bankových informácií, splátky existujúcich úverov klienta boli vo výške 124 eur, žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že je slobodný, nevyživuje žiadne ďalšie osoby, má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou a je zamestnaný na trvalý pracovný pomer, životné minimum bolo v čase poskytnutia úveru vo výške 199,48 eura mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Výpočet disponibilného zostatku žiadateľa o úver bol realizovaný nasledovne: Čistý príjem žiadateľa 516,65 eura, životné minimum na domácnosť 199,48 eura, rozdiel medzi čistým príjmom a životným minimom 317,17 eura, požadovaná rezerva (vo výške 40 % z tohto rozdielu) 126,86 eura, na splátky úverov zostáva 190,30 eura.
16.4. Pretože splátka poskytnutého úveru predstavovala 35,56 eura bez zľavy z voliteľnej služby a žalovaný už splácal úvery v mesačných splátkach vo výške 124 eur žalovaný mal v zmysle Opatrenia NBS, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení spotrebiteľa splácať úver dostatočnú finančnú rezervu a splnil požiadavky na poskytnutie úveru. Uvedené skutočnosti jednoznačne potvrdzujú záver o zachovaní odbornej starostlivosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver, pričom nad rámec vyžadovaný ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ preveril aj údaje z úverového registra, z ktorého sa oboznámil s reálnymi záväzkami spotrebiteľa vyplývajúcimi z ním uzavretých úverových vzťahov, pričom aj tieto vzal do úvahy pri výpočte disponibilného zostatku. 17.1. Naproti tomu žalobca poukázal na to, že ZoSÚ ukladá povinnosti aj spotrebiteľovi, a to aj v súvislosti s poskytnutím údajov o jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver, a to konkrétne v ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ, podľa ktorého „Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.“ 17.2. Ako však postupca zistil zo skúmania úverového registra, je zrejmé, že v čase podpisu Zmluvy mal žalovaný už dva existujúce záväzky, pričom však do Žiadosti o úver uviedol len jeden existujúci spotrebný úver s výškou mesačnej splátky vo výške 70 eur. V tejto súvislosti možno jednoznačne konštatovať porušenie ustanovenia ZoSÚ zo strany žalovaného, pričom nie je možné v danej súvislosti vylúčiť ani úmysel žalovaného nepravdivým údajom o výške svojich záväzkov privodiť si priaznivejší obraz o svojej bonite s cieľom zabezpečiť si poskytnutie ďalšieho spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na uvedené žalobca poukazuje na to, že v tejto súvislosti možno hovoriť o minimálne dôvodnom podozrení zo spáchania zločinu úverového v zmysle ust. § 222 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona. Navyše je minimálne v rozpore s dobrými mravmi, ak žalovaný v prípade žiadosti o úver uviedol nepravdivý údaj o svojich záväzkoch a napriek tomu namieta zo strany postupcu skúmanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. Súd sa však pri posudzovaní skúmania bonity žalovaného zo strany postupcu s odbornou starostlivosťou jednostranne postavil na stranu žalovaného, pričom nevyhodnotil žalobcom predložené dôkazy správne (skúmaním úverového registra išiel postupca nad rámec povinností uloženej mu ZoSÚ pre posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou), čím došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 17.3. Žalobca považuje za preukázané, že súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy aj s ohľadom na určité špekulácie súdu, že dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov vždy ku konkrétnemu žiadateľovi o úver považuje žalobca za spôsob vybočujúci z rámca zákona. Pôvodný veriteľ disponoval pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o žalovaného finančnej situácii a jeho schopnosti predmetný úver splácať, a preto je názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne, a to i nad rámec požadovaný zákonom. 17.4. V tejto súvislosti poukazuje žalobca aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2020, sp. zn. 8Co/233/2019 a dodal, že na základe uvedeného je potrebné právne uzavrieť, že v konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vykonal skúmanie bonity žalovaného v príslušných databázach a registroch, v dôsledku čoho postupoval právny predchodca žalobcu v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou dostatočne preskúmal bonitu žalovaného. 18.1. Výklad ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ v tomto prípade súd poňal nadmerne extenzívne, pokiaľ vyžaduje od dodávateľa povinnosti, ktoré mu zákonodarca neuložil, čo malo za následok vyvodenie i nesprávneho právneho záveru súdu. Pri takomto posúdení však súd neposkytol odpoveď na to, prečo by malo byť na ťarchu žalobcu, ak postupca vychádzal zo žalobcom predložených údajov v zmysle žiadosti o úver, ktorých poskytnutie veriteľ má povinnosť vyžadovať v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ od žiadateľa. Zároveň súd napadnutým rozhodnutím nedal odpoveď na otázku, prečo by malo byť na ťarchu žalobcu, ak žiadateľ o úver uvedie v žiadosti nepravdivé údaje. Napokon sa však súdu javilo nedostatočné aj to, keď postupca poskytnuté údaje preveril v dostupnej databáze úverov. Takéto posúdenie súdu považuje žalobca za arbitrárne, nanajvýš nespravodlivé, s cieľom akýmkoľvek spôsobom dosiahnuť zamietnutie nároku žalobu bez riadneho odôvodnenia, čím došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pričom navyše súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18.2. Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že nemožno automaticky „od stola“ hodnotiť porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a de facto právne zastupovať spotrebiteľa (na pojednávaní nezávislého a nestranného súdu). Súd žiadne rozhodujúce otázky spotrebiteľovi o skutkovom stave a/alebo životnej situácii (ekonomické zázemie) ani len nekládol, k uvedenej veci ho nedopytoval.
Uvedené odôvodnenie súdu preto nekorešponduje so skutočným skutkovým stavom veci, v dôsledku čoho žalobca považuje napadnuté rozhodnutie aj za nepreskúmateľné a zmätočné. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 243/07 a poznamenal, že na základe uvedeného možno právne uzavrieť, že konajúci súd v napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarnom prijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť o porušení odbornej starostlivosti zo strany dodávateľa, čo je však v právnom štáte neprípustné, nakoľko súd je povinný platnú právnu úpravu aplikovať. 18.3. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca nespochybňuje, že súd je oprávnený vykladať právne predpisy, avšak v žiadnom prípade nemožno túto právomoc súdu chápať ako možnosť tvorby práva zo strany súdu, resp. akceptovanie záverov, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi, nakoľko takýto postup nereflektuje požiadavku právnej istoty. Závery, aké viedli súd zamietnutiu žaloby - a to vytváranie povinností veriteľa, ktoré nevyplývajú z právnych predpisov - považuje žalobca za neprípustné a v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej) a v tejto súvislosti citoval z nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016-65. 18.4. Na základe vyššie uvedeného žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle uvedeného žalobca zastáva názor, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity klienta, a preto je nutné považovať za platené tak vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 13.03.2019, ako aj Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 01.12.2020, a preto je žalobca v konaní aktívne legitimovaný. Žalobca sa preto nestotožňuje s rozsudkom okresného súdu v napadnutej časti a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu v celom rozsahu a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca vyčísluje trovy odvolacieho konania do výšky 101,76 eura. 19.1. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poznamenala, že odvolanie nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a ním vyhlásený rozsudok je vecne správny. K žalobcom tvrdeným skutočnostiam v súvislosti s overením jej bonity sa plne stotožňuje s odôvodnením a rozhodnutím prvoinštančného súdu, ktorý rozsiahlo uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Poukázala na rozsiahlu aplikačnú a ustálenú rozhodovaciu prax prvoinštančných súdov aj odvolacích súdov naprieč SR, ako ja na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú v intenciách, že súd je povinný ex offo skúmať splnenie povinnosti posudzovať s odbornou starostlivosťou bonitu dlžníka. Veriteľ si pri poskytovaní predmetného spotrebiteľského úveru nesplnil zákonnú povinnosť, nepostupoval s odbornou starostlivosťou a dostatočne neposúdil jej schopnosť splácať predmetný úver. Veriteľa pri poskytovaní predmetného úveru vôbec nezaujímali jej reálne výdavky, resp. náklady, zaujímal ho len jej predpokladaný príjem, ktorý si nijakým spôsobom neoveroval. Z prehľadu splátok a úhrad doložených veriteľom jasne vidno, že jej platobná disciplína nebola vôbec ukážková a v pomerne krátkom čase po poskytnutí predmetného úveru, konkrétne po siedmych zaplatených splátkach sa stala platobne neschopnou. Veriteľ nepostupoval pri poskytnutí predmetného úveru s dostatočnou obozretnosťou a nebral do úvahy možnosť poškodzovania spotrebiteľa svojím neuváženým konaním. V tejto súvislosti dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018 a poukázala aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-679/18-články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008. 19.2. Žalovaná má za to, že je tu aj druhý dôvod nedostatku vecnej legitimácie žalobcu, ktorý uvádzal vo svojich vyjadreniach, a to, že podľa jej názoru nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, pretože neboli splnené všetky zákonné podmienky na jej vyhlásenie, a to hlavne podmienka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ (uplynula najmenej 3-mesačná lehota omeškania so zaplatením splátky a dodávateľ spotrebiteľa upozornil na uplatnenie práva na zosplatnenie), a teda z tohto dôvodu došlo k neplatnému zosplatneniu úveru a nemohlo prísť k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na žalobcu v zmysle ustanovení § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V čase upozornenia resp. výzvy na možnosť zosplatnenia 04.02.2019 nebola v omeškaní viac ako 3 mesiace, bola v omeškaní so splátkou splatnou 23.11.2018 (ako to vyplýva zo žalobcom predloženého výpisu úhrad aj z tretej upomienky) 73 dní, preto tretia upomienka - pokus o zmier nemôže byť považovaná ako upozornenie, resp. výzva na uplatnenie práva na zosplatnenie. Žalovaná namietala aj
žalobcom predložený Poštový podací hárok, ktorý má preukazovať odoslanie tretej upomienky, keďže z predloženej fotokópie hárku bez uvedenia dátumu pošty nie je možné usúdiť, že práve uvedená výzva jej mala byť doručená a ani sa z neho nedá zistiť, kedy jej bolo niečo reálne bankou zasielané, čo malo byť zasielané a kedy jej to malo byť doručené, preto z tohto dôvodu nie je možné ustáliť, či bola dodržaná lehota pred samým zosplatnením. Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020, publikovaný v Zbierke Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 pod R č. 4. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5Csp/145/2021 potvrdil ako vecne správny v celom napadnutom rozsahu. 20. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej na základe výzvy súdu prvej inštancie oznámil súdu, že napriek vyjadreniu žalovanej zo dňa 25.04.2022 naďalej trvá na odvolaní podanom dňa 13.04.2022 a na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu v celom rozsahu a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 21. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej i výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
25. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
26. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (G. S. proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. U. proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (S. Q. proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (P. proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
27. Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
28. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
29.1. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a je riadne odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29.2. V odvolacom konaní odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postupovať procesným postupom podľa § 388 CSP, teda zmenu napadnutého rozsudku a vyhovenie žaloby, resp. podľa § 389 CSP, a teda zrušenie napadnutého rozsudku ako to žiadal žalobca v odvolaní. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci prišlo k platnému uzavretiu úverovej zmluvy medzi žalobcom (ako veriteľom) a žalovaným (ako dlžníkom) a že uzavretá zmluva obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 1 písm. a/ až z/ zák. č. 129/2010 Z. z. a k dobe trvania zmluvy poznamenal, že keď je v zmluve uvedený dátum prvej splátky a počet splátok, je veľmi jednoduché aj pre bežného spotrebiteľa vypočítať dobu trvania zmluvy. 30. Keďže odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi odvolateľa viazaný, posudzoval správnosť napadnutých výrokov len vo vzťahu k žalovaným uvádzaným dôvodom, ktorý v odvolaní tvrdil, že
rozsudkom súdu prvej inštancie bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený skutkový stav veci, keďže súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami a všetky neodôvodnil, dospel k záveru, že ani jeden z uvedených dôvodov nebol v konaní preukázaný, a podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne skutkovo aj právne zdôvodnil, jeho rozhodnutie je preskúmateľné, rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade trov konania, správne potvrdil. 31. K vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v prvom rade venoval svoju pozornosť ustanoveniu § 7 ods. 1 ZoSÚ, teda skúmaniu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktorá povinnosť je zákonom uložená veriteľovi a pokiaľ táto otázka je zásadná z hľadiska dikcie ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, následne prijal záver, že z obsahu spisu vyplývajúce skutočnosti nenasvedčujú tomu, že veriteľ dostatočne preveril schopnosť žalovanej splácať úver, takže právny predchodca žalobcu nepostupoval pri uzatváraní zmluvy s odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1), a preto v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ považoval úver za bezúročný a bez poplatkov a nebol oprávnený žiadať od žalovanej predčasné splatenie celého úveru, čo malo vplyv aj na postúpenie pohľadávky z veriteľa na žalobcu, ktoré bolo v rozpore so zákonom, a tak pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobu žalobcu zamietol a nezaoberal sa ostatnými námietkami žalovanej. 32.1. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 32.2. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom (§ 7ods. 2). 32.3. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky17a) sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch tak, aby boli splnené podmienky podľa odsekov 16 a 17 (§ 7 ods. 4). 32.4. Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať (§ 7 ods. 6). 32.5. Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a/, ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver § 7 ods. 17). 32.6. Veriteľ je povinný v záujme odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľských úverov vytvoriť a udržiavať systém posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a postupovať v súlade s týmto systémom a vytvoriť a udržiavať systém poskytovania spotrebiteľských úverov (§ 7 ods. 18). 32.7. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 19). 32.8. Na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 20). 32.9. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri posudzovaní položiek podľa odseku 20, ktoré sa použijú pri výpočte ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných záväzkoch spotrebiteľa a ďalšie informácie
o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a príjem spotrebiteľa. 33. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 7 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ Reg. č. 002942111210318 zo dňa 21.03.2018, nemožno nič namietať voči konštatovaniu súdu prvej inštancie obsiahnutému v bode 11 odôvodnenia rozsudku, keď z citovanej zmluvy zistil, že žalovaná v Predloženej predbežnej žiadosti o flexipôžičku - bezúčelovú uviedla svoj čistý príjem za posledný mesiac 426,57 eura, predposledný mesiac 521,23 eura a ďalší predposledný mesiac 602,15 eura a súčasne v rámci záväzkov uviedla len spotrebný úver so splátkami 70 eur, napriek tomu, že z príslušného bankového registra je zrejmé, že neuviedla skutočné mesačné splátky z iných registrov a bez ohľadu na porušenie jej povinnosti a nesprávne informovanie o výške mesačných splátok už existujúcich záväzkov (70 eur) mal veriteľ k prevereniu jej bonity pristupovať s odbornou starostlivosťou aj s náležitou ostražitosťou a obozretnosťou. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ak je pravda, že si veriteľ informácie od žalovanej overil v aj príslušnom registri, potom musel zistiť, že žalovaná neuviedla v žiadosti správny údaj, keďže z listinného dôkazu v spise súd zistil, že žalovaná v čase žiadosti o poskytnutie úveru mala už poskytnuté dva úvery od R., a.s. od 20.02.2018 vo výške 4000 eur, ktorý mala splácať v 95 mesačných splátkach po 67 eur a ďalší úver v inom peňažnom ústave zo 17.07.2017 vo výške 3000 eur, ktorý mala splácať v 96 splátkach po 57 eur mesačne, kde bol zostatok 2899 eur, teda žalovaná mala v čase žiadosti o poskytnutie úveru už skôr poskytnuté dva úvery spolu vo výške 7000 eur a napriek tomuto požiadala o ďalší úver vo výške 2000 eur. Žalobca tak nepreukázal, že veriteľ sa s odbornou starostlivosťou vysporiadal s tým, že žalovaná čerpala v priebehu pár mesiacov tri úvery spolu vo výške 9000 eur pri jej neoverenom príjme cca 516 eur mesačne a veriteľ tak nedostatočne posúdil jej schopnosť splácať úver, keďže neprihliadol na to, že je sama, že si musí financovať ubytovanie, stravu, náklady na bežný život, pritom z prehľadu úhrad je zrejmé, že žalovaná už po pár mesiacoch mala problém popri dvoch predchádzajúcich úveroch splácať aj daný tretí úver od R., a.s.. Tento veriteľ si ani riadne neoveril žalovanou uvádzaný príjem zo zamestnania a ani iné než úverové výdavky, a preto nebol oprávnený zosplatniť úver a táto skutočnosť mala vplyv aj na postúpenie pohľadávky z veriteľa R., a.s. na žalobcu, ktoré postúpenie správne vyhodnotil prvoinštančný súd ako neplatné, čím došlo k nepreukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby voči žalovanej. 34. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnou podmienkou uvedenou v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. 35. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Za hrubé porušenie podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 36. Zákonnou podmienkou uvedenou v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkoch, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru, a to bez ohľadu na to, že spotrebiteľ uviedol nesprávne údaje o svojich záväzkoch. 37. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06). 38. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátané súvisiaceho výroku o trovách konania. 39. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanej napriek jej úspechu odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne trovy nevznikli. 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).