Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-57-2022.pdf
PDF · 124.27 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/57/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom C. B. XXXX/XB, D., zastúpeného In Medias Res, s. r. o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 863 351, proti žalovaným 1/ E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom H. I. XXX, J. K. L., 2/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom H. I. XXX, J. K. L., obaja zastúpení AK PRINC & PARTNERS s. r. o., IČO: 47 237 554, so sídlom Štefánikova 23, Trnava, o zaplatenie 1.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12C/71/2021 – 66 zo dňa 26.01.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 1.000,- eur s príslušenstvom a to z titulu zmluvnej pokuty vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a to pre porušenie povinnosti žalovaných podľa článku II. bod 2.
Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 50a ods. 1, 2, 3, § 50b, § 544, § 588 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu z dôvodu nezistenia porušenia povinnosti žalovanými zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Má za preukázané platné uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 18.01.2021 medzi žalobcom ako budúcim kupujúcim a žalovanými ako budúcimi predávajúcimi, podľa ktorej malo dôjsť k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy ohľadne predaja nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 197 najneskôr do 26.02.2021. V článku II. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa strany dohodli na možnosti odstúpenia od zmluvy v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy, a s tým spojeného nároku na zmluvnú pokutu. Od predmetnej zmluvy odstúpil tak žalobca ako aj žalovaný. Žalobca svoj nárok odvodzoval z článku II. bod 2 písm. a) zmluvy o budúcej kúpnej zmluve pre porušenie povinnosti budúcich predávajúcich, ktorí do dátumu dňa 26.02.2021 neboli súčinní pri uzavretí kúpnej zmluvy. Okresný súd mal však súčinnosť žalovaných na uzavretí riadnej kúpnej zmluvy za preukázanú, keďže sa v deň podpisu dostavili k notárovi za účelom podpísania kúpnej zmluvy. Okresný súd poukázal na podstatné náležitosti kúpnej zmluvy podľa
§ 588 OZ, ktoré zmluva o budúcej kúpnej zmluve (ďalej aj „zmluva“) obsahovala. Podľa článku II. bod 3 zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal pripraviť návrh kúpnej zmluvy. Predmetná zmluva bola uzavretá medzi fyzickými osobami a to ako na strane budúceho kupujúceho tak na strane budúcich predávajúcich. V kúpnej zmluve predloženej žalovaným na podpis dňa 26.02.2021 však vystupoval ako kupujúci iný subjekt než bol uvedený v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, čo žalobca odôvodňoval vedomosťou žalovaných už pri podpise zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorú skutočnosť mala potvrdiť výpoveď svedkyne, sprostredkovateľa, ktorého výsluch však okresný súd nepovažoval za opodstatnený a spôsobilý uniesť dôkazné bremeno zo strany žalobcu, keďže len dané tvrdenie sprostredkovateľa o vedomosti žalovaných by nebolo spôsobilé vniesť právnu istotu do existujúceho zmluvného vzťahu a to ani aplikáciou § 50b OZ. K uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy nedošlo práve pre odlišnosť subjektu na strane kupujúceho. Tiež konštatoval, že sprostredkovateľovi, ktorý sa zaviazal pripraviť návrh kúpnej zmluvy nič nebránilo vo vypracovaní dodatku k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ktorým by sa upravil subjekt budúceho kupujúceho, keďže bolo zjavné, že ten bol úplne odlišný. Podľa okresného súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach a teda, že mu vznikol nárok na zmluvnú pokutu voči žalovaným z titulu porušenia zmluvnej povinnosti zo zmluvy, keďže im nebola predložená do dátumu dňa 26.02.2021 na podpis kúpna zmluva s náležitosťami vyplývajúcimi zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, hoci sa na to sprostredkovateľ zaviazal.
O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak že plne úspešnému žalobcovi (správne malo byť uvedené žalovaným – poznámka odvolacieho súdu) priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným uznesením.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že mu bude priznaná náhrada trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.
Podstatou odvolacích námietok žalobcu boli dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie a jeho vágne odôvodnenie resp. absencia zákonného odôvodnenia neobstoja v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Okresný súd oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu v merite veci, opomenul skutočnosť, že spochybnené tvrdenia strany žalovaných treba hmatateľne podložiť a nie sa s nimi len nekriticky stotožniť. Preto postup okresného súdu považoval do značnej miery nepresvedčivý, nepreskúmateľný a v rozpore s článkom II. základných princípov CSP. Tiež poukázal na právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu, čo však okresný súd nevykonal. Podľa neho okresný súd opiera svoje závery o viacero tvrdení zo strany žalovaných a do značnej miery rozporuplne aplikuje povinnosť jeho dôkazného bremena s dôkazným bremenom na strane žalovaných. Poukázal na postoj žalovaných pred podaním žaloby ako aj počas sporu, ktorí objektívne nepostupovali dobromyseľne, čoho dôkazom je aj výpoveď na pojednávaní dňa 26.01.2022 (išlo o vedomý postup v rozpore s dohodou strán sporu z dôvodu akýchsi nestotožnených podozrení a zlých pocitov voči jeho osobe a sprostredkovateľovi). Správanie žalovaných v rozpore s dobrými mravmi bolo preukázané neúplným dokazovaním zapríčineným rozporuplným postupom zo strany okresného súdu, ktorý mu objektívne odňal možnosť riadne konať pred súdom a porušil právo na spravodlivý proces a zásadu právnej istoty. Do značnej miery okresný súd tiež zmaril reálnu možnosť vysvetlenia a objasnenia pravdivého skutkového a právneho stavu, nepristúpil k žiadnemu dokazovaniu, ktoré by malo relevantný a zásadný vplyv na presvedčivosť konečného rozhodnutia vo veci samej. Záver okresného súdu o neporušení povinnosti zo strany žalovaných a nedôvodnosti jeho nároku na zmluvnú pokutu nie je správny, možno ho označiť za zmätočný a nepresvedčivý, naviac s ohľadom na obsah spisu dostatočne dôkazne nepodložený. Za uvedeným účelom mal okresný súd zrealizovať výsluch navrhnutého svedka E. J., ktorý dôkaz navrhol, a ktorého výpoveďou je dôvodné sa domnievať, že by došlo k odstráneniu viacerých zásadných rozporov týkajúcich sa ustálenia skutkového stavu (predovšetkým vo vzťahu k žalovaným, ktorí nepredkladali žiadne hmatateľné dôkazy, len vágne odkazovali na telefonickú komunikáciu so sprostredkovateľom), pričom žalovaní len v rámci svojej výpovede spochybnili dôveryhodnosť skutočností uvádzaných zo strany sprostredkovateľa a to či už v rámci spoločnej komunikácie ako aj predložených listinných dôkazov, s ktorou otázkou sa okresný súd nevysporiadal
a zamietnutím doplnenia dokazovania spôsobil nepreskúmateľnosť jeho záverov. Záver okresného súdu o nespôsobilosti vniesť právnu istotu do už existujúceho zmluvného vzťahu výsluchom svedka možno hodnotiť ako vyvrátiteľnú domnienku, keďže v konaní nielen z jeho strany, ale aj zo strany svedka bolo nespochybniteľne uvádzané, že žalovaní mali vedomosť o zmene subjektu kupujúceho už od počiatku, t. j. odo dňa uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, teda ešte skôr, než im bola zaslaná finálna verzia samotnej kúpnej zmluvy, preto je objektívne na mieste prísna úvaha v spojitosti s ust. § 50b OZ a jeho príslušná aplikácia na predmet sporu. Poukázal na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 26.01.2022, podľa ktorého mal finálne znenie kúpnej zmluvy k dispozícii už dňa 20.02.2021, teda týždeň pred podpisom zmluvy u notára, pričom nevzniesol k zneniu zmluvy žiadne námietky, reagoval na jej znenie zaslaním čísiel bankových účtov, nežiadal od podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy až do dňa 26.02.2021 o uzavretie dodatku k nej a tiež uviedol, že v prípade osobnej účasti žalobcu u notára by došlo bez ďalšieho k uzavretiu kúpnej zmluvy vo verzii, ktorá mu bola zaslaná ešte dňa 20.02.2021 emailom zo strany sprostredkovateľa. Poukázal na neporušenie žiadnej zmluvnej povinnosti týkajúcej sa podmienok úhrady dohodnutej kúpnej ceny, pričom žalovaný deň po dni, kedy malo dôjsť k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy ho vedome ignoroval, ako aj sprostredkovateľa v ich snahe o uzavretie kúpnej zmluvy, preto ju mal zrazu prekvapivo považovať za neplatnú, zrazu si myslel, že sa jedná o podvod. Od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve žalovaný odstúpil až podaním zo dňa 16.03.2021. Podľa žalobcu sa jednalo o účelové tvrdenia v snahe zbaviť sa zodpovednosti za porušenie zmluvného záväzku za absencie čo i len jedného dôveryhodného dôkazu, prečo v skutočnosti nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy dňa 26.02.2021. Výpočet tvrdení žalovaného vyvracia mylný záver okresného súdu o súčinnosti žalovaných pri uzavretí samotnej kúpnej zmluvy. Okresný súd v bode 25, resp. 26 uviedol viacero nepresných a nesprávnych posúdení skutkového ako aj právneho stavu. Za nesprávne považoval uvedenie dátumu jeho odstúpenia od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, keďže od nej odstúpil už elektronickým podaním (emailom) zo dňa 08.03.2021, preukázateľne zaslaným a adresovaným žalovanému, pričom okresný súd uvádzal dátum odstúpenia listom zo dňa 24.03.2021. Okresný súd v bode 26 odôvodnenia rozhodnutia polemizoval s aplikáciou ust. § 50b OZ, avšak nesprávne ustálil názor, že na daný zmluvný vzťah sa daný zákonný predpoklad nemôže použiť, i keď z vykonaného dokazovania vyplýval opak, kedy obe zmluvné strany mali v zmysle listinných dôkazov reálnu vedomosť o tom, že obsah kúpnej zmluvy bude ešte modifikovaný alebo doplnený, pričom za obsah zmluvy je možné chápať jej celkový a komplexný obsah. Parafrázovaná právna úvaha okresného súdu je predčasná aj vzhľadom na nedostatky dotknutého postupu a rozhodnutia v otázke spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania vo veci, keď nezohľadňuje a neposudzuje komplexne celú kauzu, ale vychádzal len z formalistického pohľadu. Poukázal na nedobromyseľné konanie žalovaného, ktoré nemôže ponímať ochrany zo strany príslušného súdu, okresný súd vedome priznal ochranu strane sporu, ktorá konala v rozpore s princípmi zmluvnej, ako aj právnej istoty a jemu odňal možnosť domáhať sa svojich základných práv. Okresný súd vo veci rozhodol bez náležitého ustálenia skutkového stavu veci, nevykonal potrebné a z jeho strany navrhované dôkazy, ktoré do pojednávania reálne nemal ani možnosť pre potreby konania zabezpečiť. Napadnuté rozhodnutie je založené na viacerých vyvrátiteľných a nepreskúmateľných domnienkach okresného súdu, ktoré však nevychádzajú z relevantne vykonaného dokazovania. Zároveň poukázal na potrebu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 6/0, z 13. marca 2003). Napadnuté rozhodnutie považoval za predčasné, arbitrárne a nezohľadňujúce legitímne uplatnený nárok v spore voči žalovaným.
Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasili s odvolaním žalobcu a tvrdeniami v ňom uvedenými o vágnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku a tiež o nespravodlivom postupe a odňatí možnosti dokazovania žalobcovi. Od počiatku spochybňovali nárok žalobcu a poukazovali na záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 18.01.2021, ktorá nebola stranami sporu spochybnená, a ktorej prejavmi boli obe zmluvné stany viazané. Tiež poukázali na svoje tvrdenia, že subjekt s ktorým mali podpísať kúpnu zmluvu do stanovenej doby bol v zmysle predloženej kúpnej zmluvy odlišný od toho, s ktorým uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, pričom nemožno banalizovať označenie subjektov zmluvy, ktorá by bez zmeny zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vniesla medzi stranami právnu neistotu a nepredvídateľnosť v zmluvných vzťahoch, pričom tvrdenie žalobcu, že on je konateľom v subjekte, ktorý mal kúpiť predmet kúpy neobstojí. Za predpokladu, že žalobca informoval sprostredkovateľa o zmene subjektu kupujúceho, nič mu nebránilo
vo vypracovaní dodatku k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, pričom o žiadnej zmene subjektu nevedeli a tvrdenie sprostredkovateľa uvedené v emailovej komunikácii so žalobcom sa nezakladá na pravde. Z danej komunikácie uvedená skutočnosť ani nevyplýva. Dokazovanie na preukázanie ich vedomosti alebo nevedomosti, že dôjde k zmene subjektu na strane kupujúceho je bez ďalšieho nepodstatné, keďže zmluvný vzťah považovali za založený zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, pričom žalobca ani sprostredkovateľ nepredložili do stanoveného termínu takú kúpnu zmluvu, ktorá by sa týkala subjektov, ktoré uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 18.01.2021, preto si žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z predmetnej zmluvy, žiadny dodatok nebol predložený, ani stranami sporu podpísaný. Výpoveď sprostredkovateľa by bolo len tvrdenie, strany sporu ani nepotvrdili, že by podpisovali medzi sebou dodatok k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, preto nebol potrebný výsluch sprostredkovateľa, či žalovaného 2/, prípadne ich syna, pričom nepodpísanie dodatku k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ktorým by sa menil subjekt na strane kupujúceho, nebolo medzi stranami sporné. Rovnako nebolo sporné, že návrh riadnej kúpnej zmluvy, ktorý od sprostredkovateľa obdržali bol ten, ktorý predložili do súdneho konania, ktorú skutočnosť žalobca nesporoval. Poukázali na nutnosť výkladu plnenia povinnosti zmluvných strán v celom kontexte zmluvy a to podľa článku II. ods. 3 . Nielen pred súdom, ale aj pred sprostredkovateľom prezentovali, že odmietli podpísať predloženú kúpnu zmluvu dôvodne. Žalobca ani sprostredkovateľ sa nemali k tomu, aby im predložili riadnu kúpnu zmluvu včas, až na dožadovanie sa im bol predložený návrh kúpnej zmluvy emailom zo dňa 20.02.2021 s tým, že ju podpíšu v deň 26.02.2021, teda nie je pravdou, že nereagovali na predložený návrh kúpnej zmluvy, len to robili telefonicky, pričom sprostredkovateľovi uvádzali, že v predloženom návrhu zmluvy je iný subjekt ako ten, s ktorým majú uzavretú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Boli však ubezpečovaní, že sa to vyrieši a očakávali vyriešenie na stretnutí, pričom obaja sa oprávnene obávali vyplatenia kúpnej ceny za predaj nehnuteľností, teda či nový subjekt bude bonitný a či sa dostanú k peniazom. Rovnako sa obávali, či nebudú zámerne uvedení do omylu a či potom od nich nebude požadovaná pokuta zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vzhľadom na prevedenie vlastníckeho práva na odlišný subjekt. Ohradili sa voči tvrdeniu sprostredkovateľa, ktoré uvádzal žalobca vo výpovedi, že údajne v minulosti mali postupovať obdobným spôsobom. Za nepravdivé považovali tiež tvrdenia žalobcu o ich vedomosti, že bude predmet predaja kupovať iný subjekt a popierali, že by ich o danej podstatnej veci žalobca, prípadne sprostredkovateľ informoval, pričom do termínu stanoveného zmluvou o budúcej kúpnej zmluve neobdržali kúpnu zmluvu, ktorú by uzatvárali so samotným žalobcom. Pokiaľ ide o emailovú komunikáciu zaslanú žalobcom zo dňa 08.03.2021 poukázali na nevyplývajúcu jednoznačnú a nespochybniteľnú vôľu žalobcu odstúpiť od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, skôr daná komunikácia predstavovala skôr jeho postoj vnímaný ako upozornenie budúcich kupujúcich. Odstúpenie žalobcu od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve im bolo doručené spolu s predžalobnou výzvou dňa 26.03.2021, na čo reagovali listom zo dňa 29.03.2021. Oni preukázateľne od predmetnej zmluvy odstúpili skôr ako samotný žalobca a to z dôvodu porušenia jeho zmluvnej povinnosti, čo preukazuje ich list zo dňa 16.03.2021, doručený žalobcovi dňa 19.03.2021. Návrh kúpnej zmluvy zaslanej im sprostredkovateľom ako vyplýva z komunikácie nenadväzoval na zmluvný záväzok založený zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, bolo navrhované vytvorenie záväzkového vzťahu s treťou osobou, odlišnou od budúceho kupujúceho, preto podľa listinných dôkazov okresný súd učinil záver o nedôvodnosti žalobného nároku, keďže žiadna zo strán nenamietala skutočnosť, o odlišnosti subjektu na strane kupujúceho v zmysle predloženého návrhu kúpnej zmluvy a výpoveď svedkov by neviedla k inému záveru, keďže tak ako žalobca ani sprostredkovateľ, ktorý sa písomne zaviazal k stanovenej povinnosti v zmysle článku II. ods. 3 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, nesplnili do stanoveného termínu svoje povinnosti a nepredložili im kúpnu zmluvu, na čo oprávnene reagovali odstúpením od nej a dôvodne nepristúpili k uzavretiu kúpnej zmluvy s iným subjektom ako tým, s ktorým mali uzavretú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Nevykonanie navrhnutého dôkazu a to výsluchom svedka - sprostredkovateľa, čím podľa žalobcu mal byť okresný súd voči nemu nespravodlivý považovali za účelové tvrdenie, keďže do spisu bolo doložené vyjadrenie daného svedka (email zo dňa 21.10.2021), ktorý vo vyjadrení neuviedol, že by bol predložil iný návrh kúpnej zmluvy ako ten, ktorý je súčasťou spisu.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.
Jednou z odvolacích námietok žalobcu bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, absencia zákonného odôvodnenia.
Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre ich prijatie alebo odmietnutie, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody na ktorých svoje rozhodnutie založil a tieto sa musia týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný a súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe nich dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu Najvyšší súd SR už vo svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov.
Odvolací súd považuje tento odvolací dôvod žalobcu za neopodstatnený, pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).Skutočnosť, že sa žalobca nestotožnil so záverom okresného súdu a jeho dôvodmi prezentovanými v odôvodnení rozsudku ešte sama o sebe nezakladá vágnosť, či nepresvedčivosť rozhodnutia. Okresný súd dal stranám sporu
v odôvodnení rozsudku zrozumiteľnú odpoveď a dôvody, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol, taktiež sa okresný súd riadne a dostatočne vysporiadal so zhodnými a nesprovanými tvrdeniami strán sporu, čo nepochybne uviedol vyčerpávajúcim spôsobom v bodoch 25 a 26 odôvodnenia rozsudku.
Odvolací súd považuje skutkový stav tak ako bol zistený prvoinštančným súdom za dostatočne ustálený a vychádzajúc z nesporných dôkazov akými bola zmluva o budúcej kúpnej zmluve bolo preukázané, že malo dôjsť k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanými, predmetná zmluva mala písomnú formu, pričom nedošlo k žiadnej zmene formou dodatku ohľadne zmluvných strán predovšetkým na strane budúceho kupujúceho. Ani podľa odvolacieho súdu by prípadný výsluch navrhnutého svedka žalobcom nezmenil záver okresného súdu, podľa ktorého medzi stranami sporu nebolo preukázané dojednanie o zmene subjektu na strane budúceho kupujúceho a teda ani aplikácia ustanovenia § 52 OZ v danom prípade neobstojí. Písomný právny úkon - zmluvu o budúcej zmluve mohli jej účastníci zmeniť len formou písomného dodatku, čo ale preukázané nebolo. Rovnako je bez akejkoľvek relevancie tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaní nežiadali o vypracovanie dodatku k zmluve o budúcej kúpnej zmluve, že mali finálne znenie kúpnej zmluvy k dispozícii už dňa 20.02.2021 a nevzniesli k nemu žiadne námietky, keď jednoznačne z odporu žalovaných ako aj z výpovede žalovaného 1/ vyplývajú úplne iné zistenia a to že síce im bol zaslaný návrh riadnej kúpnej zmluvy kde na strane kupujúceho vystupoval odlišný subjekt, ale uvedenú skutočnosť chceli riešiť, nepochybne však k žiadnemu písomnému právnemu úkonu ohľadne zmeny zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nedošlo a teda dané skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní nepovažoval odvolací súd za opodstatnené.
Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 52b OZ odvolací súd uvádza, že predpokladom uzavretia platnej kúpnej zmluvy o budúcej zmluve je aj naplnenie podstatných náležitostí zmluvy, ktorej uzavretie sa v budúcnosti predpokladá. Pri kúpnej zmluve je to dohoda o cene predmetu kúpy určená pevnou sumou alebo iným spôsobom, ktorý však už nepredpokladá ďalší konsens strán o kúpnej cene. Tento musí byť totiž už daný pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve ako rovnako ako aj okruh zmluvných strán čo je podstata náležitosti danej zmluvy. Zákon v ustanovení § 50b OZ ponúka určité riešenie na prípady, keď účastníci pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve z rôznych dôvodov nevedia jednoznačne dohodnúť všetky náležitosti budúcej zmluvy. Toto ustanovenie totiž umožňuje, aby sa účastníci dohodli, že obsah zmluvy bude ešte doplnený, pokiaľ pri tom dali nepochybne najavo, že zmluva má platiť, aj keby k dohode o zvyšku obsahu zmluvy nedošlo. O taký prípad však v danej veci sa nejednalo, keďže zmluva o budúcej kúpnej zmluve obsahovala všetky podstatné náležitosti, najmä okruh zmluvných strán, pričom z jej obsahu vôbec nevyplývalo, že má dôjsť k zmene ohľadne zmluvných strán, čo navyše teda ani nebolo potrebné keďže v úvodnej časti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli nepochybne uvedení nielen budúci predávajúci, ale aj budúci kupujúci. Preto správne okresný súd ustálil, že v stanovenej lehote do dňa 26.02.2021 nedošlo medzi stranami sporu k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, čo bolo z dôvodu, že v návrhu kúpnej zmluvy bol uvedený iný subjekt ako v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, pričom je úplne nepodstatné, či žalovaní o tom mali vedomosť alebo nie, keď písomné právne úkony preukazovali úplne iné skutočnosti.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu na strane žalovaných nedošlo k porušeniu zmluvných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a teda nedošlo k naplneniu článku II. bod 2 a dôvodnosti nároku žalobcu na zmluvnú pokutu pre porušenie povinnosti budúcimi predávajúcimi – žalovanými. Žalovaní nepochybne nemali predloženú na podpis kúpnu zmluvu v znení tak ako jej obsah vyplýval zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pričom zmena v obsahu kúpnej zmluvy preukázateľne medzi stranami sporu nebola žiadnym listinným dôkazom osvedčená, z ktorého dôvodu okresný súd predmetnú vec správne skutkovo aj právne posúdil.
Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobcu s nesprávne uvedeným dátumom jeho odstúpenia od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, tieto sú bez akejkoľvek relevancie k správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu, keďže predmetom sporu nebola otázka platnosti odstúpenia, či zániku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ale nárok z titulu zmluvnej pokuty pre porušenie zmluvných povinností.
Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bolo nevykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom navrhnutého svedka – sprostredkovateľa zmluvy.
V uvedenom smere odvolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené, a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd rozhodol vo viacerých veciach napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019. V týchto rozhodnutiach vyslovil, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.
Ani nevykonanie navrhnutého dôkazu žalobcom a to výsluchom navrhnutého svedka – sprostredkovateľa zmluvy nepovažoval odvolací súd za pádny dôvod zakladajúci nesprávnosť rozsudku okresného súdu. Okresný súd sa jasne vysvetlil dôvody nevykonania dôkazu výsluchom svedka navrhnutého žalobcom v bode 26 odôvodnenia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.
Na rámec uvedeného odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť uvedenú žalobcom o vzniku spoločnosti HTK mont s. r. o. so sídlom Trnava, ktorej štatutárnym zástupcom je žalobca a to dňom 06.02.2021, pričom dátum uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bol deň 18.01.2021, teda pred vznikom subjektu odlišného od budúceho kupujúceho v zmluve.
Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní 1/ a 2/, preto im podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).