Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_5Co-85-2022.pdf
PDF · 103.25 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/85/2022
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcov v 1. rade: J. X., V.. X.XX.XXXX, P. L. Q., V. T. XX, v 2. rade: R. V., V.. X.X.XXXX, P. L. Q., V. X. XX, v 3. rade: R. P., V.. XX.X.XXXX, P. L. Q., Ž. XX a v 4. rade: Z. B., V.. X.X.XXXX, P. L. Y., K. XX, Česká republika, všetci zastúpení JUDr. Máriom Hollerom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 6, proti žalovaným v 1. rade: TJ VSŽ Košice, so sídlom v Košiciach, Mestský Park 13, zastúpený JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 3, v 2. rade: Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice a v 3. rade: TJ Športvýroba Košice s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova č. 104, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného v 3. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 15. novembra 2021 č.k. 15C/830/1994-909, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade.
Žalobcom v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 3. rade nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým uznesením žalovaným 1. a 3. náhradu trov konania nepriznal.
2. Súd rozhodol o trovách konania žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade v konaní vo veci samej, v ktorom sa žalobcovia domáhali zriadenia vecného bremena, o ktorej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 9.2.2018 č.k. 15C/830/1994-761 tak, že súd nepripustil návrhy žalobcov na zmenu žaloby obsiahnuté v podaniach zo dňa 12.2.1997, 27.4.2004, 26.3.2007, 1.2.2008 a 27.9.2017 (I.), žalobu voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol (II.), žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcom na náhradu trov v rozsahu 100% (III.), žalovanému v 2. rade priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV.) a žalovanému v 3. rade priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (V.). V dôsledku podaného odvolania žalobcov Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 27.8.2020 č.k. 6Co/261/2018-865 odmietol odvolanie proti I. výroku tohto rozsudku, potvrdil rozsudok v II. výroku o zamietnutí žaloby a vo IV. výroku o trovách konania žalovaného v 2. rade a zrušil rozsudok vo výrokoch III. a V. o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Po odcitovaní § 391 ods. 1 až 3 CSP odkázal na názor krajského súdu vyslovený v rozsudku zo dňa 27.8.2020 vo vzťahu k zrušeným výrokom III. a V., keď uviedol, že súd sa vôbec nezaoberal prípadnou aplikáciou § 257 CSP a dodal, že úlohou súdu bude zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre rozhodnutie o trovách konania žalovaných v 1. a 3. rade z pohľadu aplikácie § 257 CSP, za týmto účelom umožniť žalobcom doplniť svoje tvrdenia a argumentáciu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a následne umožniť aj žalovaným vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam.
4. Na výzvu súdu žalobcovia reagovali vyjadrením, v ktorom uviedli, že v predmetnom konaní je hneď niekoľko skutočností odôvodňujúcich postup súdu podľa § 257 CSP a teda, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na prijatie rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania. Za najdôležitejšie žalobcovia považovali: a) dĺžku súdneho konania, b) dlhodobú absenciu jednoznačného právneho záveru súdov týkajúceho sa posudzovania areálu ako jednej veci z hľadiska práva, c) nesprávny postup súdov pokiaľ ide o aplikáciu reštitučných noriem a následné zamietanie žalôb aj v obdobných sporoch, d) rozličné a často protichodné rozhodovanie Krajského súdu v Košiciach voči rozhodnutiam súdu, e) správanie sa a prepojenosť žalovaných a ich predstaviteľov (S.. J. T.) a prevody areálu, resp. jeho jednotlivých častí medzi žalovanými, f) vek a náklady žalobcov na vedenie súdneho sporu, g) skutočný dôvod zamietnutia žaloby žalobcov. Poukázal tiež na stanovisko žalovaného v 3. rade, ktorý mal za to, že v zmysle § 257 CSP nie sú dané okolnosti, najmä osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov konanie, nejde o výnimočný prípad a dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcov neexistujú.
5. Po odcitovaní § 251, § 255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 CSP súd považoval za potrebné uviesť skutočnosti známe z činnosti súdu a to, že na tunajšom súde sa vedú obdobné konania, pričom v niektorých z nich žaloby boli právoplatne zamietnuté a v iných bolo v časti právoplatne vyhovené žalobe. Vysvetlil zákonné ustanovenie § 257 CSP so záverom, že súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitého zreteľa. V takom prípade súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitého zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania. Výklad dôvodov hodných osobitého zreteľa a výnimočných okolností zákon ponecháva na súdnu prax, čo však neznamená nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Vysvetlil, čo je účelom § 257 CSP podľa dôvodovej správy a akým spôsobom je potrebné vykladať dôvody hodné osobitého zreteľa, pričom v neposlednom rade v tejto súvislosti odkázal tiež na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v Náleze III. ÚS 98/2018 alebo I. ÚS 153/2018. Zdôraznil, že žalobcovia poukázali na spor vedený na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15C/789/2014, ktorý sa skutkovo, právne a okruhom žalovaných zhoduje so sporom sp.zn. s predmetným sporom. Súd z tohto pripojeného spisu zistil, že o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo rozhodnuté tak, že žalovaným v 1. a 3. rade (totožní žalovaní) náhrada trov konania nebola priznaná a súd aplikoval § 257 CSP, pričom aj v tomto prípade žaloba bola zamietnutá. S týmto sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku zo dňa 17.12.2020 sp.zn. 2Co/296/2018, ktorý v odvolacom konaní konštatoval, že nepoužitie § 257 CSP by voči žalobcom znamenalo neprimeranú tvrdosť. Poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu súd v prejednávanom prípade vzhliadol dôvody hodné osobitého zreteľa a výnimočné okolnosti, pre ktoré náhradu trov konania nepriznal, a ktoré sú dané charakterom procesnej situácie v spore. Výnimočnosť spočíva v okolnostiach danej veci.
6. V predmetnej veci súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa nielen v samotnej povahe sporu, ale súd prihliadal aj na to, z akých dôvodov bola podaná žaloba a tiež aj na správanie sa strán sporu počas trvania tohto sporu. Za dôvody hodné osobitného zreteľa v predmetnej veci považoval súd tiež skutočnosť, že v čase podania žaloby, ale ešte aj dlho potom, nebola otázka vzťahu reštitučných predpisov a všeobecných predpisov - ktorú súdy riešili v týchto právnych veciach ako prvú - súdnou praxou riešená tak, ako bola napokon Ústavným súdom Slovenskej republiky judikovaná, preto sa žalobcovia mohli dôvodne domnievať, že sú v práve. Súd prihliadol tiež na správanie žalovaných v 1. a 3. rade, u ktorých je nesporné, že ide o subjekty personálne prepojené, kde žalovaný v 1. rade ústavnou sťažnosťou vyjadril nespokojnosť s dĺžkou konania, avšak oba subjekty svojim konaním (prevody vlastníctva k stavbám počas konania) prispeli k dĺžke tohto súdneho sporu, z ich strany došlo k opakovaným prevodom zo strany žalovaných v 1. a 3. rade (na ďalšie subjekty, ktoré sú s nimi prepojené
- zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 3. rade v roku 2003 a v roku 2010 zo žalovaného v 3. rade na ďalší subjekt - Telovýchovná jednota Košice), pričom takéto konanie je spôsobilé výrazne sťažiť a predĺžiť priebeh dokazovania. Za daných okolností považoval súd za spravodlivé, aby si každá zo strán sporu svoje trovy konania znášal sám. Súdu tiež neušlo žalobcami výstižné vyselektovanie podstatných skutočností, pre existenciu ktorých prichádza do úvahy aplikácia § 257 CSP. Žalobcovia zrozumiteľným a vecným spôsobom poukázali na rozhodujúce argumenty (skutočnosti), ktoré vyvstali počas celého súdneho konania, vyšpecifikovali základné a rozhodujúce okolnosti sporu, ktoré súd vzal do úvahy a ktoré v konečnom dôsledku sú spôsobilé (vedú) k oprávneniu súdu nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania.
7. Zhrnúc vyššie uvedené, majúc zato, že § 257 CSP má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu (týka sa tak vedenia súdneho konania, ako aj jeho výsledku), slúži tiež (aj) na odstránenie neprimeranej tvrdosti, súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a že teda je tu dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku a rozhodol tak, že žalovaným v 1. a 3. rade (v spore procesne úspešným proti žalobcom) náhradu trov konania nepriznal.
8. Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 3. rade z odvolacieho dôvodu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že prizná žalovanému v 3. rade proti žalobcom, ktorých zaviaže spoločne a nerozdielne, právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
9. Žalovaný v 3. rade konštatoval, že existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, na základe akých dôkazov takýto svoj záver ustálil. Poukázal na to, že v súdnom spise sa nenachádza žiadna okolnosť, ktorou by reálne zapríčinil neúmernú dĺžku konania. Odkázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 173/2017-29 z 19.07.2017, čl. II. ods.15 v zmysle ktorého: pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek (žalovaní v 1. a 3. rade) v namietanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Žalovaný v 3. rade do konania vstúpil v roku 2004 - v čase, keď konanie trvalo už takmer 10 rokov a už od svojho vstupu do konania žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu absencie vecnej aktívnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby a súd zamietol žalobu práve z dôvodu absencie vecnej aktívnej legitimácie. Mal za to, že konanie žalovaného v 3. rade nemohlo ovplyvniť a neovplyvnilo skutočnosti, ktorými súd dôvodil aplikáciu § 257 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu v bode 25. - uvedením bez ďalšieho, že žalobcovia zrozumiteľným a vecným spôsobom poukázali na rozhodujúce argumenty (skutočnosti a okolnosti sporu), ktoré vyvstali počas súdneho konania je nedostatočné a zakladá nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. Tiež mal za to, že argumentácia súdnym konaním sp. zn. 15C/789/1994 nemôže byť dôvodom na uplatnenie § 257 CSP. Zároveň uviedol, že nie je zastúpený advokátom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na jeho zaplatenie a nemôže byť poškodzovaný za spôsob konania a rozhodovania súdu v tomto konaní, za konanie žalobcov v tomto konaní a ani obmedzovaný vo výkone svojich vlastníckych práv. Poukázal na názor Ústavného súdu SR v Náleze č. III. ÚS 16/2012 z 28.03.2012, že nielen vlastnícke právo žalobcov, ale aj vlastnícke právo žalovaných požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napriek skutočnosti, že o aplikácii § 257 CSP rozhoduje ex offo, nemôže byť prekvapivé - bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu. Za takéto oznámenie súdu nie je možné považovať zaslanie vyjadrenia žalobcov doručené súdu 13.11.2020, ktoré zaslal súd žalovanému v 3. rade 14.12.2020.
10. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že sa v celom rozsahu stotožňujú s právnym aj skutkovým posúdením zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný v 3. rade opakovane zavádza ak tvrdí, že predmetom konania neboli jeho „nehnuteľnosti“. Žalobcovia sa domáhali zriadenia vecného bremena „in rem“ aj voči žalovanému v 3. rade a samotný žalovaný v 3. rade dlhodobo odmietal odpovedať na otázky a vyjadriť sa vo veci samej. Žalobcovia opakovane zdôvodnili, prečo zotrvali na žalobe aj voči žalovanému v 3. rade, ich postup bol plne v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany z dôvodu rozličného rozhodovania súdov vo veciach týkajúcich sa Areálu Anička. Žalobcovia trvali na svojom nároku aj voči žalovanému v 3. rade, pretože obsah kúpnych zmlúv medzi pôvodným vlastníkom a žalovaným v 3. rade bol spochybnený v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach z 08.09.2009, sp. zn. 6Co/281/2008 a ku dnešnému dňu sa súd s uvedenou situáciou nevysporiadal. S prihliadnutím na právne a skutkové okolnosti sporu a vývoj právnej úpravy sú žalobcovia presvedčený, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré bolo možné rozhodnúť vo vzťahu k náhrade trov konania aj tak, že nebude priznaná žiadnej strane sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že v súdnych konaniach týkajúcich sa Areálu boli od roku 1994 súdmi vydávané protichodné rozhodnutia (v prospech aj neprospech žalobcov), sú žalobcovia toho názoru, že uvedený nesúladný postup súdu predstavuje tiež dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný v 3. rade argumentuje prieťahmi v spore, avšak tieto neboli zapríčinené žalobcami. V podobnom duchu rozhodoval aj súd v obdobných konaniach, napr. vedené pod sp. zn. 15C/790/1994, 23C/221/2009, 15C/817/1994, 13C/313/1994. Poukázali tiež na majetkové a personálne prepojenie žalovaných, ktorý spoločne svojim správaním prispeli k skomplikovaniu celej situácie prevodmi majetku medzi sebou a predĺženiu súdneho sporu.
11. Napadnuté uznesenie rieši náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 1. a v 3. rade a odvolanie proti nemu bolo podané iba žalovaným v 3. rade, preto výrok uznesenia vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade nadobudol právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v 3. rade ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 3. rade nie je dôvodné.
13. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorých naplnenie odvolací súd nevzhliadol.
14. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa trov konania uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, osvojuje si dôvody napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. V predmetnej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia (v preskúmavanom rozsahu). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné.
15. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
16. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
17. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP neučinil svoje rozhodnutie nepreskúmateľným alebo nezrozumiteľným, keď sa vysporiadal so všetkými relevantnými dôvodmi, pre ktoré vzhliadol dôvod na použitie tohto zákonného ustanovenia. V tejto časti preto odvolanie nie je dôvodné, navyše za situácie, ak namietaná nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia nebola napadnutá uplatnením príslušného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
18. Neopodstatnenou je tá časť odvolania, v ktorej odvolateľ akcentoval to, že „v súdnom spise sa nenachádza žiadna okolnosť, ktorou by žalovaný 3. reálne zapríčinil neúmernú dĺžku konania, nesťažil a ani nepredĺžil priebeh konania“, odkazujúc pritom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 173/2017 zo dňa 19.7.2017, ktorý o.i. konštatoval, že „Pri hodnotení správania sťažovateliek v namietanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a za akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.“ Okrem toho mal za to, že „ak v priebehu 26 rokov došlo medzi stranami konania k dispozíciám s majetkom, nezakladá to dôvod bez ďalšieho na uplatnenie § 257 CSP“. K uvedenému odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd prvej inštancie, pokiaľ pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzoval správanie a postoj žalovaného v 3. rade (tiež žalovaného v 1. rade), otázkou prieťahov v konaní sa nezaoberal vôbec, pretože riešenie tejto otázky mu ani neprislúchalo. Súdu však nič nebránilo posudzovať, či konanie a správanie strany sporu mohlo mať vplyv na plynulosť súdneho konania tak, ako uvedené posudzoval tiež súd prvej inštancie. Navyše súd nezaložil aplikáciu § 257 CSP výlučne na správaní žalovaných, pokiaľ išlo o konštatované
opakované prevody vlastníctva k stavbám počas konania, pretože išlo iba o jeden z viacerých dôvodov, pre ktorý súd nakoniec použil § 257 CSP, teda súd pri svojom rozhodovaní o trovách konania pristúpil k aplikácii § 257 CSP až komplexným zhodnotením všetkých zistených okolností prejednávanej veci.
19. Odvolateľov poukaz na nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, a to bez ohľadu na to, či ho žalovaný v 3. namietal (hoci aj od začiatku vstupu do konania), mal za následok na strane jednej neúspešnosť žalobcov v konaní, pretože bol dôvodom pre zamietnutie žaloby a na strane druhej úspech žalovaných. Táto okolnosť, nebyť aplikácie § 257 CSP, by sa v zmysle § 255 ods. 1 CSP premietla do priznanej náhrady trov konania žalovaným, čo súčasne vylučuje, aby išlo o okolnosť vyhodnotenú na ťarchu žalobcov pri posudzovaní prípadnej aplikácie § 257 CSP. Uvedené platí podobne vo vzťahu k poukazu odvolateľa na to, že „žalobcovia v konaní nepravdivo tvrdili, že sporná časť pozemku bola predmetom dedičských konaní a že si neuplatňovali reštitučné nároky“, pretože predmetné súviselo s hodnotením opodstatnenosti uplatneného nároku a premietlo sa v konečnom dôsledku do zamietavého výroku rozsudku.
20. Súd prvej inštancie pri aplikácii § 257 CSP o.i. správne zhodnotil a prihliadol na samotnú povahu sporu a tiež dôvody podanej žaloby, pričom v tejto súvislosti nie je relevantným argument odvolateľa o tom, že „uvedené skutočnosti, ktoré posudzoval pri svojom rozhodnutí, nemohlo ovplyvniť a ani neovplyvnilo konanie žalovaného v 3. rade. “
21. K zvolenému petitu žaloby a v tejto súvislosti k úvahe odvolateľa o tom, že žalobcovia chceli predmetnou žalobou získať len finančné prostriedky od žalovaných a nechceli byť zapísaní ako vlastníci v KN, odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia podali v konaní procesne spôsobilú žalobu. Navyše Ústavný súd SR vo svojom Náleze sp. zn. III. ÚS 16/2012 konštatoval, že aj v prípade sťažovateľov (rozumej žalobcov v skutkovo a právne obdobnej veci, pozn. odvolacieho súdu) prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva vrátane žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného bremena podanej sťažovateľmi.
22. Napokon nedôvodnou je tiež odvolacia námietka smerujúca vo svojej podstate k označeniu rozhodnutia za prekvapivé, keď odvolateľ mal za to, že súd nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania § 257 CSP bez toho, aby strane tento svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, a keď za takéto oznámenie súdu nie je možné považovať zaslanie vyjadrenia žalobcov doručené súdu 13.11.2020 (odvolateľ nesprávne uvádza rok 2021, pozn. odvolacieho súdu). Odvolací súd k tomu upriamuje pozornosť na to, že o prekvapivé rozhodnutie nemôže ísť v prípade, ak strana sporu mala možnosť sa vyjadriť k prípadnej aplikácii § 257 CSP, pričom využitie tejto možnosti nemožno spájať výlučne s oznámením súdu o prípadnej aplikácii § 257 CSP, ako sa nesprávne domnieva odvolateľ. V prejednávanej veci súd vytvoril všetkým dotknutým stranám sporu dostatočný procesný priestor na to, aby mali takúto možnosť; vo vzťahu k odvolateľovi súd uvedené naplnil práve tým, že žalovanému v 3. rade zaslal na vyjadrenie podanie žalobcov zo dňa 12.10.2020, ktorého obsahom bola argumentácia žalobcov pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania, čím vytvoril pre žalovaného v 3. rade procesnú možnosť zaujať stanovisko k aplikácii § 257 CSP požadovanej zo strany žalobcov.
23. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
24. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o § 396 ods. 1 CSP. Aj keď v predmetnom odvolacom konaní boli žalobcovia úspešní, a preto by im prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v 3. rade, bola podľa názoru odvolacieho súdu namieste aplikácia § 257 CSP. Odvolací súd by priznanie trov tohto odvolacieho konania proti žalovanému v 3. rade aplikovaním princípu úspechu v spore považoval za neprimerane tvrdé až nespravodlivé, keď žalovaný v 3. rade ako odvolateľ na strane jednej síce bol v odvolacom konaní neúspešný, súčasne, keď na strane druhej svojim odvolaním spochybňoval rozhodnutie o trovách konania založené na aplikácii § 257 CSP, ktoré je založené predovšetkým na voľnej úvahe súdu. V danom prípade aplikácia § 257 CSP namiesto § 255 ods. 1 CSP je výrazom princípu spravodlivého usporiadania sporu a princípu zdravého rozumu.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).