Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26S/71/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: Ing. Róbert Križan EUROCAR, s miestom podnikania: Lipová 7, 949 01 Nitra, IČO: 33 958 751, zastúpeného: URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101857050/2020 zo dňa 27.11.2020 na základe správnej žaloby, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101857050/2020 zo dňa 27.11.2020 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26.08.2020 ruší a vec vracia Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania 1. Správny súd zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, vedeného vo veci administratívneho konania, v ktorom bolo vydané správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, zistil priebeh administratívneho konania, ktorého stručný priebeh so zameraním sa na skutočnosti relevantné pre toto správne súdne konanie uvádza v nasledovných bodoch: 2. Žalobca ako daňový subjekt podal dňa 23.01.2019 riadne daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2018, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 33.033,79 eura. 3. Daňový úrad Nitra ako správca dane (ďalej aj len „správca dane“) a prvostupňový orgán vykonal u žalobcu ako daňového subjektu, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti bola sprostredkovateľská činnosť, požičovňa automobilov, predaj dvojstopových motorových vozidiel, maloobchod, údržba a oprava motorových vozidiel, v období od 19.03.2019 do 04.02.2020 kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie december 2019, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol s výzvou č. 100237606/2020 zo dňa 22.01.2020. Protokol s výzvou bol žalobcovi doručený dňa 04.02.2020. Daňová kontrola bola vykonaná na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100598499/2019 zo dňa 11.03.2019 a zahájená bola dňa 19.03.2019. 4. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal dňa 26.08.2020 správca dane podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) Rozhodnutie č. 101362653/2020 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie december 2018 v sume 56.101,67 eura tak, že daňovú povinnosť uvedenú v daňovom priznaní zvýšil zo sumy

33.033,79 eura na sumu 89.135,46 eura. Rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 02.09.2020. 5. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dňa 27.11.2020 rozhodnutím č. 101857050/2020 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 02.12.2020.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 6. Žalovaný o podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ako odvolací orgán rozhodol správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. 101857050/2020 zo dňa 27.11.2020, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26.08.2020 potvrdil. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil nasledovne: 7. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí opísal skutkový stav, prípadne odkázal na opísaný skutkový stav v rozhodnutí správcu dane, ktorý je zhodný so súdom opísaným priebehom administratívneho konania v časti I. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Okrem toho žalovaný uviedol, že priebeh obchodu s tovarom bol nasledovný: spoločnosť STAVREN s.r.o. - Develop & Six Revital s.r.o.- BSV Holding s.r.o. (priamy dodávateľ daňového subjektu) -» daňový subjekt. 8. Podľa žalovaného mal tiež správca dane dospieť k záveru, že uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi daňovým subjektom a spoločnosťou BSV Holding preukázané nebolo a žalobca nepreukázal, že k dodaniu tovaru reálne došlo. Konaním žalobcu malo dôjsť k porušeniu o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) v nadväznosti na a tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou BSV Holding (dodávateľ), za dodanie tovaru, pričom vznik daňovej povinnosti v zmysle u tejto spoločnosti preukázaný nebol. Správca dane na základe uvedených zistení neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 56.101,67 eura. 9. Žalovaný ako odvolací orgán po posúdení spisového materiálu, rozhodnutia správcu dane a odvolania daňového subjektu v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že rozhodnutie správcu dane ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu je v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení (Daňového poriadku ako aj ) a správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade s ustanovením Daňového poriadku, pričom získané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo ( Daňového poriadku), a na základe vyššie uvedeného považoval námietky daňového subjektu za nedôvodné. 10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k jednotlivým námietkam žalobcu uviedol nasledovné: a) K namietanej nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a zmätočnosti rozhodnutia a protichodnosti argumentov správcu dane v ňom obsiahnutých v dôsledku spochybnenia dodania tovaru napriek rozsiahlemu množstvu dôkazov uviedol, že konaním žalobcu došlo k porušeniu ustanovení a to, a , , keď si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti BSV Holding a mal za to, že samotná existencia dokladov nie je ešte dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru (náhradných dielov) v skutočnosti došlo. Dodanie tovaru (náhradných dielov) musí byť podľa žalovaného preukázané overiteľnými listinnými dôkazmi ako u daňového subjektu, tak aj u obchodného partnera (spoločnosti BSV Holding), čo však v danom prípade podľa neho preukázané nebolo. Poukázal na Daňového poriadku ako aj na Uznesenie Ústavného súdu SR -57, ktoré hovorí o tom, že v daňovom konaní platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Úlohou správcu dane nie je podľa žalovaného preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne. Žalovaný tiež poukázal na svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti BSV Holding p. K. W., ktorý mal na otázky správcu dane odpovedať vo všeobecnej rovine, napr. popísal priebeh obchodnej transakcie, resp. si nepamätal, od koho bol tovar nakúpený; nevedel bližšie špecifikovať osobu, od ktorej tovar nakúpil; taktiež nevedel uviesť ŠPZ vozidiel, ktorými bol tovar prepravený; jediné čo vedel uviesť bolo, kde a kam bol tovar prepravený. Žalobca podľa žalovaného nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení podľa predložených faktúr. Predložením faktúr mal splniť len jednu z podmienok, oprávňujúcich ho k odpočítaniu dane [ ]. Druhú, že k dodaniu tovaru reálne došlo, podľa žalovaného nepreukázal [ ]. Samotné predloženie faktúr je podľa žalovaného „holé" tvrdenie, že k dodaniu tovaru došlo, nie je bez ďalších dôkazov z hľadiska dane z pridanej hodnoty postačujúcim argumentom o tom, že služba bola reálne dodaná.

Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení, miestnym zisťovaním, nahliadnutím do spisových materiálov spoločností BSV Holding, Stavren a Develop & Six Revital, vypočutím svedkov (p. N. H., p. K. W.), pri ktorom vznikli pochybnosti, či zdaniteľné obchody boli uskutočnené v intenciách predložených faktúr. K predloženému čestnému prehláseniu uviedol, že čestné prehlásenie predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz, keďže v ustanovení § 24 ods. 4 Daňového poriadku ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. Z dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy, výpovede svedkov, ktoré sú založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné prehlásenie podľa neho predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to podľa neho v spojení s nedovoľuje. b) K výpovediam svedkov p. K. W., p. N. H., ktorí podľa žalobcu jednoznačne a zhodne potvrdili existenciu a reálnosť zdaniteľných plnení, žalovaný uviedol, že vyjadrenie svedkov vo vzťahu k dodaniu tovaru, ktoré podľa predložených faktúr vykonala spoločnosť BSV Holding v prospech žalobcu, nemá bez predloženia relevantných správcom dane overiteľných dôkazov, vypovedaciu hodnotu (tvrdenie o niečom, čo nie je žiadnym iným, overiteľným spôsobom preukázané, nie je možné podľa žalovaného v daňovom konaní použiť ako dôkaz). c) K námietke žalobcu, že nebol vyrozumený o konaní ústneho pojednávania zo dňa 23.08.2019 s p. K. W., žalovaný uviedol, že túto námietku považuje za zmätočnú a právne irelevantnú preto, lebo sa nejednalo o svedeckú výpoveď p. K. W. ako to uvádza daňový subjekt, ale naopak, p. K. W. vystupoval pred správcom dane ako zástupca spoločnosti, ktorý sa vyjadroval k predaju spoločnosti, a to, že dňa 29.07.2019 došlo k prevodu obchodného podielu spoločnosti BSV Holding, novým konateľom sa stal občan K. p. X. D.. d) K namietanému nezákonnému vysporiadaniu sa s námietkou zaujatosti voči zamestnancovi správneho orgánu žalovaný uviedol, že o vznesenej námietke zaujatosti bolo rozhodnuté nadriadeným pracovníkom, ktorý vydal Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca správcu dane č. 394364/2020 zo dňa 25.08.2020, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 08.09.2020 a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti podľa odseku 6 nie sú prípustné opravné prostriedky a na opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa neprihliada. e) K žalobcom namietanému nezákonnému prenášaniu dôkazného bremena správcom dane (podľa žalobcu je neprípustné, aby nedostatky tretích strán boli pričítané na ťarchu daňového subjektu) žalovaný uviedol, že daňový subjekt mal právo pýtať sa svojho dodávateľa t. j. spoločnosti BSV Holding na jeho subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým mal začať obchodovať. Daňový subjekt však okrem predloženia formálnych dokladov neumožnil správcovi dane v daňovom konaní preveriť konkrétne okolnosti uzavretia predmetných obchodných transakcií a posúdiť vystupovanie daňového subjektu v nich, ktoré by muselo svedčiť v jeho prospech a osôb konajúcich v jeho mene, ak by išlo o štandardné zdaniteľné plnenie, ako to uvádza daňový subjekt. Ďalej v súvislosti s dôkazným bremenom uviedol, že dôkazné bremeno pri dokazovaní v daňovom konaní vo väčšej miere spočíva na daňovom subjekte. Dôkazné bremeno bolo podľa žalovaného jednoznačne na žalobcovi, nakoľko skutočnosti vymedzené v ustanovení , , tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Žalobca bol priamo účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia ako odberateľ a takýto subjekt nemá podľa žalovaného možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty. V predmetnej veci teda dôkazná povinnosť neprešla podľa žalovaného na správcu dane, keďže táto je v daňovom konaní primárne na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť ním tvrdenú obchodnú transakciu i náležite preukázať, čo bolo daňovému subjektu v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správcom dane v súlade so zákonom i umožnené. f) K žalobcom namietanému nevykonaniu výsluchu svedka p. Q. I. (za spoločnosť Develop & Six Revital) žalovaný uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že sa jedná o nekontaktnú osobu (za spoločnosť Develop & Six Revital), a preto vykonanie takéhoto úkonu by bolo zo strany správcu dane (napr. zaslanie predvolania) nemožné. V prípade, že by sa podarilo správcovi dane zabezpečiť jeho svedeckú výpoveď, bez predloženia listinných dôkazov by vyjadrenie svedka nemalo výpovednú hodnotu. g) K ostatným námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že z dôvodu duplicity sa k nim nebude vyjadrovať, považuje ostatné námietky žalobcu za právne irelevantné a nezakladajúce dôvod na zrušenie rozhodnutia.

III. Zhrnutie argumentov žalobcu v podanej žalobe 11. V podanej žalobe zo dňa 23.12.2020 (ktorá bola správnemu súdu doručená dňa 23.12.2020) žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101857050/2020 zo dňa 27.11.2020 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26.08.2020 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne nesprávne a nezákonné z nasledovných dôvodov: a) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, [ustanovenie v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]; b) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov [ustanovenie ]; c) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [ustanovenie ]; d) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu [ustanovenie ]; e) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej [ustanovenie ]; 12. S poukazom na ust. , žalobca navrhol, aby správny súd posúdil a preskúmal aj zákonnosť prvostupňového rozhodnutia. 13. V prvom rade žalobca namietal, že závery žalovaného sú vnútorne rozporuplné, keďže na jednej strane tvrdí, že existencia dokladov nie je dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru došlo a na druhej strane tvrdí, že dodanie tovaru musí byť preukázané overiteľnými listinnými dôkazmi (poukazoval na odôvodnenie žalovaného, podľa ktorého samotná existencia dokladov (viď. vyššie uvedené) nie je ešte dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru - náhradných dielov v skutočnosti došlo). Mal za to, že v konaní pred žalovaným ako aj v konaní pred Daňovým úradom Nitra uniesol svoje dôkazné bremeno, keďže konajúcim orgánom predložil všetky potrebné a relevantné listinné doklady preukazujúce, že k predmetným zdaniteľným plneniam reálne došlo a tieto skutočnosti podporil aj predložením či označením ďalších dôkazov, pričom už len z predloženého čestného vyhlásenia ako aj z výsluchov svedkov K. W. a N. H. v zhode s výpoveďou a tvrdeniami žalobcu Ing. Róberta Križana ako aj fotografiami o dodanom tovare, ktorý dodal žalobca správcovi dane a fotografiami o existencii dodaného tovaru s časti sa stále nachádzajúceho v priestoroch žalobcu (a časť tovaru bola zabudovaná a dodaná ako súčasť ekonomických dodávok pre odberateľov daňovníka a použité na ekonomickú zdaniteľnú činnosť žalobcu ako platiteľa DPH na výstupe, bola dostatočne a hodnoverne preukázaná existencia a reálnosť dodávky zo strany spoločnosti BSV Holding pre žalobcu. 14. Ďalej namietal, že ak žalovaný dospel k záveru, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení podľa predložených faktúr, tak tento záver priamo odporuje obsahu daňového spisu a priebehu doterajšieho daňového konania, keďže žalobca predložil Daňovému úradu Nitra listinné dôkazy v početnom množstve a rovnako označil aj ďalšie dôkazy, ktoré chcel vykonať, avšak ani žalovaný ani Daňový úrad Nitra tieto dôkazy vôbec nebrali do úvahy (napr. evidenčné číslo jedného motorového vozidla, ktorým spoločnosť BSV Holding dodala predmetný tovar žalobcovi, fotografie o dodanom tovare žalobcovi zo strany spoločnosti BSV Holding, ktoré dodal žalobca správcovi dane a fotografie o existencii dodaného tovaru s časti sa stále nachádzajúceho v priestoroch žalobcu, DPH priznanie spoločnosti BSV Holding za 12/2018 ako aj kontrolný výkaz od spoločnosti BSV Holding za 12/2018 a pod.). 15. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný si v napadnutom rozhodnutí sám vnútorne odporuje, keďže na jednej strane tvrdí, že správca dane (Daňový úrad Nitra) preverovaním preukázal, že k dodaniu tovaru reálne nedošlo a v zapätí na to konštatuje, že žalobca (daňový subjekt) realizáciu obchodných transakcií preukázal, a to predloženými listinnými dôkazmi. Aj žalobca má za to, že realizáciu predmetných transakcií preukázal, no nerozumie záveru žalovaného o tom, že preverovaním správny orgán preukázal, že k dodaniu tovaru nedošlo a predchádzajúcim tvrdeniam žalovaného, že žalobca žiadne listinné dôkazy nepredložil. V tomto smere je podľa neho napadnuté rozhodnutie ako celok absolútne nepreskúmateľné, a to pre vlastnú vnútornú rozporuplnosť a inkonzistentnosť. Z tohto dôvodu tak podľa žalobcu nie je zrejmé, či žalovaný v konečnom dôsledku potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu na základe toho, že podľa názoru žalovaného k zdaniteľným plneniam nedošlo (pričom sám konštatuje, že žalobca realizáciu obchodných transakcií preukázal), alebo na základe toho, že len podľa jeho názoru nebola realizácia zdaniteľného plnenia preukázaná dostatočným spôsobom, alebo len na základe pochybností, ktoré vyvstali počas daňových kontrol iných tretích daňových subjektov, s ktorými žalobca neobchodoval a nebol žalobca s týmito tretími daňovými subjektmi (ako

obchodnými partnermi spoločnosti BSV Holding) v žiadnom priamom obchodnom vzťahu tak, ako to svojvoľne uzavrel Daňový úrad Nitra. 16. Žalobca za nesprávny považoval aj záver správcu dane a žalovaného, že žalobca svojim konaním porušil ustanovenie a , , keď si uplatnil právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od spoločnosti BSV Holding, a to z dôvodu, že žalobca splnil všetky hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH a počas daňovej kontroly ako aj následného daňového konania hodnoverným a relevantným spôsobom preukázal, že k predmetným zdaniteľným plneniam reálne došlo, a že dodaný tovar bol žalobcovi dodaný práve zo strany spoločnosti BSV Holding, čo svojimi svedeckými výpoveďami potvrdili tak svedok K. W. ako aj ďalší svedok N. H. ako aj samotný žalobca a čo preukazujú aj iné dôkazy predložené žalobcom správcovi dane (napr. evidenčné číslo jedného motorového vozidla, ktorým spoločnosť BSV Holding dodala predmetný tovar žalobcovi, fotografie o dodanom tovare žalobcovi zo strany spoločnosti BSV Holding, ktoré dodal žalobca správcovi dane a fotografie o existencii dodaného tovaru s časti sa stále nachádzajúceho v priestoroch žalobcu, platby za dodaný tovar, DPH priznanie spoločnosti BSV Holding za 12/2018 ako aj kontrolný výkaz od spoločnosti BSV Holding za 12/2018 a pod.). Podľa žalobcu žiaden podnikateľský subjekt štandardne nedisponuje inými dôkazmi než tými, ktoré žalobca predložil a žiaden právny predpis neukladá platiteľom dane vyhotovovať či uchovávať iné dôkazy než tie, ktoré predložil žalobca. V podnikateľskej praxi je dôkazom o tom, že došlo k dodaniu tovaru či služby faktúra, prílohy k faktúre, účtovné doklady o úhrade a mimo tvrdení svedkov či samotných daňových subjektov nie je objektívne možné preukazovať dodanie tovaru či služby iným spôsobom. Teda pokiaľ si žalovaný doslova vynucoval predloženie ďalších nijak bližším spôsobom nešpecifikovaných overiteľných dôkazov, mal podľa žalobcu aspoň druhovo uviesť o aký dôkaz by sa v jeho ponímalo malo jednať, nakoľko žiaden právny predpis neobsahuje legálnu definíciu „overiteľného“ či „dostatočného“ dôkazu na preukázanie existencie zdaniteľných plnení, ak žalovanému nepostačovali predložené listinné dôkazy a výsluch svedkov ignoroval, nakoľko vyhodnotil, že bez listinných dôkazov nemajú tieto výpovede žiadnu výpovednú hodnotu (hoci žalobca listinné dôkazy predložil), tak potom v ponímaní žalovaného v konečnom dôsledku ani len neexistoval spôsob, ktorým by žalobca mohol uniesť svoje dôkazné bremeno podľa predstáv a požiadaviek žalovaného. 17. Žalobca namietal tiež nevykonanie navrhnutého dôkazu, či už správcom dane alebo žalovaným, a to výsluch svedka Q. I. (za spoločnosť Develop & Six Revital) s odôvodnením žalovaného, že sa jedná o nekontaktnú osobu, a preto vykonanie takéhoto úkonu by bolo zo strany správcu dane (napr. zaslanie predvolania) nemožné a v prípade, že by sa aj podarilo správcovi dane zabezpečiť jeho svedeckú výpoveď, bez predloženia listinných dôkazov by vyjadrenie svedka nemalo výpovednú hodnotu. Podľa žalobcu sa týmto spôsobom žalovaný ako aj Daňový úrad Nitra postavili v konečnom dôsledku k všetkým dôkazom, ktoré žalobca predložil či označil. Je podľa neho neprípustné, aby správca dane či jeho nadriadený orgán a priori bez ďalšieho hodnotili dôkazy, o ktorých vykonanie sa ani len nepokúsili. Tvrdenie žalovaného, že vykonanie úkonu - predvolanie svedka Q. I. by nebolo možné, je podľa žalobcu absolútne absurdné. Žalovanému nič nebránilo tohto svedka (Q. I.) predvolať a v prípade neúspešného predvolania dať predviesť na výsluch. Ani žalovaný ani Daňový úrad Nitra neurobili podľa žalobcu žiaden úkon smerujúci k výsluchu svedka Q. I., ktorý mohol verifikovať (potvrdiť alebo vyvrátiť) tvrdenia žalobcu, či zistený skutkový stav. 18. Ďalej žalobca namietal nevysporiadanie sa s námietkou zaujatosti voči zamestnankyni správneho orgánu z dôvodu, že táto na návrh, aby pracovníčky správcu dane umožnili v dodatočnej lehote svedkovi K. W. doložiť doklady, ktoré nedoniesol, a ktoré vyplynuli z jeho svedeckej výpovede, ústne odpovedala, že to robiť nebude, a že to považuje za nadbytočné, a že to chce urýchliť, pretože je daňová kontrola časovo obmedzená. Poukázal pritom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Lavents proti Lotyšsku zo dňa 28. novembra 2002 v konaní vedenom pod číslom 584420/00. 19. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 zo dňa 3.9.2020 vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft. (*spoločnosť) proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága (*Riaditeľstvo Štátnej finančnej a daňovej správy pre opravné prostriedky, Maďarsko) a uviedol, že ani jedna z okolností, ktorá by umožňovala správcovi dane odmietnuť právo na odpočítane DPH žalobcovi v konaní pred prvostupňovým ani v konaní pred žalovaným v zmysle citovaného rozhodnutia preukázaná nebola. To, že sa niekde v dodávateľskom reťazci vyskytli nejaké nezrovnalosti, či ex post počas daňových kontrol tretích daňových subjektov objavili isté pochybnosti, z ktorých žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nevyvodil konkrétne skutkové zistenie, neoprávňuje podľa neho správcu dane k tomu, aby paušálne bez ďalšieho uzavrel, že žiaden daňový subjekt z takéhoto dodávateľského reťazca nemá právo na odpočítanie DPH. Prvostupňový orgán a ani žalovaný podľa žalobcu nezabezpečili (nevykonali) žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že žalobca by sa mal podieľať

na akomkoľvek podvodnom konaní a takisto nebol zabezpečený (vykonaný) žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, že žalobca by čo i len mohol mať nejakú vedomosť o tom, že v skoršej časti dodávateľského reťazca malo dôjsť k nejakému podvodnému konaniu alebo že tam existujú nejaké nezrovnalosti. Poukázal tiež na to, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2001 sp. zn. nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19.08.2010, podľa ktorého: „Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu, došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.“ 20. V ďalšej časti žaloby v súvislosti s jeho námietkami, žalobca poukázal najmä na nasledovnú judikatúru: rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 09.01.2008, sp. zn. ; rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07.01.2004, sp. zn. ; nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. zo dňa 15.12.2003; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. ; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. ; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. -85; názor Ústavného súdu Českej republiky č. k. zo dňa 1. júna 2005; rozsudok Krajského súdu v Brne zo dňa 01.04.2004, čj. - 63; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 26.3.2008, sp. zn. ; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 4.8.2005, sp. zn. . 21. Žalobca uviedol, že má za to, že splnil všetky zákonné (materiálne) podmienky aj pre priznanie nároku na nadmerný odpočet DPH na vstupe za zdaňovacie obdobie december 2018 vo výške rozdielu na DPH nepriznaného správcom dane v prvostupňovom rozhodnutí vo výške sumy 56.101,67 eur, ktoré potvrdil žalovaný, a to: (i) podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 zákona DPH (t. j. daňovník preukázal správcovi dane, že mu vzniklo právo na odpočítanie DPH na vstupe, keďže u spoločnosti BSV Holding s.r.o. (ktorá vystavila daňovníkovi faktúry, z ktorých daňovník odpočítal DPH na vstupe v zmysle DPH princípu neutrality) vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 a ods. 2 zákona DPH v súvislosti s dodávkami tovarov (materiálu), ktoré daňovník následne použil na vykonávanie „ďalších“ zdaniteľných DPH činností; (ii) podmienku uvedenú v § 49 ods. 2 prvá veta zákona DPH (t. j. daňovník preukázal správcovi dane použitie DPH z platených platieb za tovary, pri ktorých vznikla daňová povinnosť z titulu dodávky tovaru, na ich ďalšie použitie na dodávky služieb ako platiteľ DPH (t. j. na ďalšiu dodávku konkrétne individualizovaných služieb daňovníka, vykonávajúceho ekonomickú činnosť podľa a ), a to na základe realizácie „konkrétnych“ zdaniteľných obchodov daňovníka za zdaňovacie obdobie december 2018, či nasledujúce zdaňovacie obdobia daňovníka, čím daňovník splnil ipso facto aj podmienku uvedenú v prvá veta zákona DPH, nakoľko preukázal - že v čase platenia platieb za prijaté tovary - mal daňovník zámer a úmysel ďalšieho použitia na konkrétne a individuálne špecifikované dodávky služieb a tovarov daňovníka“, čoho dôkazom sú samotné vykonané „zdaniteľné obchody“ daňovníka za zdaňovacie obdobie december 2018 a následné zdaňovacie obdobia daňovníka. Uvedené daňovník preukázal faktúrami a dodaniami tovarov a služieb na výstupe (existenciu DPH zdaniteľného plnenia na výstupe daňovníka, ktoré daňovník použil zo vstupu od spoločnosti BSV Holding) svojim odberateľom najmä Opravovne Ministerstva vnútra SR, a.s.; (iii) v tejto súvislosti má daňovník za to, že splnil podmienku uvedenú v prvá veta zákona DPH aj s poukazom na princíp DPH neutrality - t. j. ak vznikne daňová povinnosť v súvislostí s dodaním tovaru alebo služby, tak podľa konštantnej judikatúry súdneho dvora ES platí, že jednej strane (dodávateľovi tovaru alebo služby vzniká povinnosť zaplatiť a odviesť DPH na výstupe príslušnému správcovi dane ako reprezentantovi štátu) a súčasne druhej strane ako odberateľovi (v danom prípade daňovníkovi) tovaru alebo služby, vzniká právo na uplatnenie nároku na nadmerný odpočet - ktorý je zakotvený napr. v rozsudkoch Súdneho dvora ES vo veci C-110/94 (INZO) a tiež vo veci C-268/83 (Rompelman); (iv) podmienku uvedenú v druhá veta písm. a) zákona DPH (t. j. voči daňovníkovi ako platiteľovi DPH bola uplatnená zo strany inej spoločností ako priameho dodávateľa daňovníka od platiteľa DPH (BSV Holding s.r.o.) suma DPH na podklade faktúr za dodané tovary, ktoré daňovník následne použil na výkon svojej ekonomickej činnosti podľa a ); (v) podmienku uvedenú v zákona DPH (t. j. daňovník má od inej spoločnosti (BSV Holding s.r.o.) ako platiteľa DPH vystavené a doručené faktúry na vstupe, ktoré spĺňajú všetky zákonné náležitosti faktúr podľa ). 22. K námietke zmätočnosti, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako aj správca dane sa dostatočne nevysporiadali s rozsiahlymi námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, a takéto

(ne)odôvodenie rozhodnutia - zo strany žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktoré nijakým spôsobom skutkovo, vecne, a ani právne ani nevysvetľuje, a ani neodôvodňuje, prečo a na základe akých skutkových zistení ako druhostupňový orgán vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne, a to výlučne v neprospech žalobcu, hoci jednotlivé dôkazy boli podľa názoru žalobcu protichodné a súčasne žalobcom navrhnuté dôkazy mohli preukázať pravdivosť tvrdení žalobcu. 23. K námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy žalobca opätovne poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného s poukazom na ust. § 63 v spojení s § 74 ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku, a to najmä (i) nezohľadnenie výpovedí vypočutých svedkov v prospech daňovníka ako aj (ii) nevykonanie navrhovanej konfrontácie zo strany daňovníka na konfrontovanie osôb konajúcich za dodávateľské spoločnosti, a to navzájom ako aj s daňovníkom. Ďalej žalobca namietal, že daňová kontrola žalobcu bola vykonaná vo svojej podstate bez účasti a vyrozumenia žalobcu, čím došlo k zásadnému porušeniu jeho práv a navyše správca dane a následne ani žalovaný neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladom rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré majú podklad v iných daňových kontrolách a vyjadriť sa k nemu. Správca dane počas daňovej kontroly nevyvinul absolútne žiadnu aktivitu smerujúcu k zachovaniu práv žalobcu, nevyrozumel žalobcu o vykonaní výsluchov svedkov v iných daňových kontrolách a s podkladmi pochádzajúcimi z iných daňových kontrol správca dane žalobcu neoboznámil.

IV. Zhrnutie vyjadrenia žalovaného 24. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.05.2021 k žalobe uviedol, že trvá na výroku v žalobou napadnutom a vyššie uvedenom rozhodnutí o odvolaní, pričom poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu. 25. K namietanej nesprávnosti rozhodnutia žalovaného v tom, že vychádzal z nesprávneho hodnotenia dôkazov žalovaným ako odvolacím orgánom a taktiež prvostupňovým orgánom a nesprávneho posúdenia veci uviedol, že zistenia správcu dane ako aj závery z týchto zistení vyplývajúce sú vyčerpávajúcim spôsobom uvedené v rozhodnutí Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26.08.2020, ako aj v rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR č. 101857050/2020 zo dňa 27.11.2020; obidva dokumenty sú súčasťou administratívneho spisu predloženého spolu s týmto vyjadrením, preto zistenia správcu dane a závery z týchto zistení vyplývajúce, neuvádza vo vyjadrení k žalobe. 26. K námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že sú takmer identické s námietkami uvedenými v odvolaní, s ktorými sa žalovaný podrobne vysporiadal vo svojom rozhodnutí a žalovaný v podanej žalobe duplicitne a rozsiahlo uvádza skutočnosti týkajúce sa napr. predloženia dôkazov (preukázanie obchodnej transakcie), dôkazného bremena, tretích osôb (subdodávatelia, za ktorých nenesie zodpovednosť), výsluchy svedkov a podobne a z tohto dôvodu sa k nim nebude duplicitne vyjadrovať. 27. K namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalovaný uviedol, že nakoľko žalobca presne neuviedol, v čom vidí nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, nevie k danej námietke zaujať relevantné stanovisko. Žalovaný sa naďalej pridržiava názoru, že správca dane vykonal dokazovanie v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku, pričom vykonal všetky úkony, ktoré mu vyplývajú z platných právnych predpisov, aby si dodávateľskú spoločnosť BSV Holding preveril. Žalovaný uviedol, že sa naďalej stotožňuje s názorom správcu dane v tom, že daňový subjekt svojim konaním porušil ustanovenie a , , keď si uplatnil právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od spoločnosti BSV Holding. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo žalobcu na spravodlivý proces () a v posudzovanom prípade sa dôsledne zaoberal, vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný vo vyjadrení konštatoval, že sa v rozhodnutí s námietkami žalobcu (podanými v odvolaní) riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku/námietku. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie trpí vadou nezákonnosti žalovaný uvádza, že správca dane vyruboval daň odchylne od daňového priznania, a preto bol povinný v rozhodnutí v súlade s Daňového poriadku uviesť odôvodnenie, v ktorom uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a uviedol tiež právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval. Správca dane taktiež popísal všetky úkony, ktoré za účelom zistenia skutkového stavu vykonal. Žalovaný preskúmaním rozhodnutia nevzhliadol pochybenie v konaní správcu dane (porušenie hmotno-právnych predpisov alebo SR), alebo nedostatok v rozhodnutí, ktorý by preukazoval jeho nezákonnosť. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný predmetnú námietku žalobcu za irelevantnú. Žalobca je tej mienky, že závery žalovaného sú vnútorne rozporuplné, nakoľko na jednej strane tvrdí, že existencia

dokladov nie je dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru došlo a na druhej strane tvrdí, že dodanie tovaru musí byť preukázané overiteľnými listinnými dôkazmi. Žalovaný považuje daný argument žalobcu za vytrhnutý z kontextu. Žalovaný je tej mienky, že ak sú správcovi dane predložené účtovné doklady, musia odrážať skutočné transakcie, sú na oboch stupňoch - žalobca, dodávateľ resp. subdodávateľ overiteľné správcom dane. Žalovaný je tej mienky, že konaním žalobcu jednoznačne došlo k porušeniu ustanovení a to, a , , keď si uplatnil právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr (od spoločnosti BSV Holding). Samotná existencia dokladov nie je ešte dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru (náhradných dielov) v skutočnosti došlo. Dodanie tovaru (náhradných dielov) musí byť preukázané overiteľnými listinnými dôkazmi ako u daňového subjektu, tak aj u obchodného partnera (spoločnosti BSV Holding), čo však v danom prípade preukázané nebolo. Žalovaný poukazuje na daňového poriadku ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR -57, ktoré hovorí o tom, že v daňovom konaní platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne. Podľa nálezu Ústavného súdu SR -17 má platiteľ v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Správca dane pri preverovaní dokladov vedie dokazovanie v zmysle Daňového poriadku, pričom platiteľ môže spochybnenie dôkazov vyvrátiť predložením alebo navrhnutím nových dôkazov, čo sa v danom prípade podľa neho nestalo. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že v obchodnom reťazci prebehla len fakturácia, keďže z dokazovania vyplynulo, že dodanie tovaru medzi jednotlivým dodávateľmi, resp. odberateľmi preukázané nebolo. Žalovaný poukázal na svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti BSV Holding p. K. W., ktorý na otázky správcu dane odpovedal vo všeobecnej rovine napr. popísal priebeh obchodnej transakcie, resp. si nepamätal od koho bol tovar nakúpený; nevedel bližšie špecifikovať osobu, od ktorej tovar nakúpil, taktiež nevedel uviesť ŠPZ vozidiel, ktorými bol tovar prepravený, jediné čo vedel uviesť bolo kde a kam bol tovar prepravený. Žalovaný poukázal aj na rozpor výpovedí p. K. W. a daňového subjektu, ktorí sa rozdielne vyjadrili k úhradám faktúr. Žalobca sa vyjadril, že boli uhradené 3 faktúry z 10-tich, pričom p. K. W. sa vyjadril, že boli uhradené všetky faktúry (v počte 10 ks). Taktiež žalovaný opakovane poukazuje na fakt, že p. K. W. uviedol rozporuplné vyjadrenie ohľade dokladov spoločnosti BSV Holding (raz uviedol, že doklady spoločnosti odovzdal novému konateľovi; nepamätal si, či ich odovzdal pri prepise alebo neskôr; potom že ich zabudol ,,vypadli mu úplne z hlavy“ ). Na základe vyššie uvedeného žalovaný konštatoval, že výpoveď svedka p. K. W. bez predloženia relevantných dôkazov nemá výpovednú hodnotu. Podľa zistení správcu dane sú subdodávateľské spoločnosti Stavren a Develop & Six Revital buď nekontaktné alebo nespolupracujúce. Spoločnosti Stavren bola ku dňu 30.04.2019 zrušená registrácia pre DPH. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by boli odrazom reálneho uskutočnenie zdaniteľných plnení podľa predložených faktúr. 28. Žalovaný opakovane konštatoval, že žalobca predložením faktúr splnil len jednu z podmienok, oprávňujúcich ho k odpočítaniu dane ( ). Druhú, že k dodaniu tovaru reálne došlo, nepreukázal ( ). Samotné predloženie faktúr je ,,holé“ tvrdenie, že k dodaniu tovaru došlo, nie je bez ďalších dôkazov z hľadiska dane z pridanej hodnoty postačujúcim argumentom o tom, že služba bola reálne dodaná. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení, miestnym zisťovaním, nahliadnutí do spisových materiálov spoločností BSV Holding, Stavren a Develop & Six Revital, vypočutím svedkov (p. N. H., p. K. W.), pri ktorom vznikli pochybnosti, či zdaniteľné obchody boli uskutočnené v intenciách predložených faktúr. K predloženému čestnému prehláseniu žalovaný opäť uviedol, že čestné prehlásenie predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz, keďže v ustanovení Daňového poriadku ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. 29. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané predčasne. Podľa neho práve naopak, z dokazovania správcu dane jednoznačne vyplynulo, že konaním žalobcu došlo k porušeniu zákonných ustanovení - , keď nevedel preukázať opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane. 30. K dôkaznému bremenu namietanému žalobcom uviedol, že žalobca neuniesol na účely dane z pridanej hodnoty ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nesúhlasí ani s jeho opakovanými námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. marca 2011, z ktorého žalobca cituje iba časť, je podľa žalovaného potrebné doplniť v tom, že pokiaľ sa daňový subjekt odvoláva na uvedené rozsudky, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov a nielen uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v

týchto rozsudkoch uvedené. Európsky súdny dvor (ďalej „ESD“) v rozsudku Optigen Ltd (C-484/3) podľa žalovaného konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté, avšak v rozsudku ESD vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada podľa žalovaného spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je ESD toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dani z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Žalovaný konštatoval, že správca dane vykonal v priebehu daňovej kontroly dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom vychádzal z predložených dokladov ku kontrole, dôkazov získaných ústnym pojednávaním, a vlastnou činnosťou a podľa nálezu Ústavného súdu SR -17 má platiteľ v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie preukázať. 31. K námietke žalobcu, že žalovaný a ani správca dane nezabezpečili, resp. nevykonali dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa žalobca podieľal na podvodnom konaní ako aj námietke, že správca dane prevzal skutkové zistenia z inej daňovej kontroly (výsluch svedka) bez toho, aby o tomto výsluchu bol vopred vyrozumený a nebolo mu umožnené klásť svedkovi otázky, žalovaný uviedol, že tieto námietky považuje za irelevantné, a to z dôvodu, že správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť. Žalovaný ani správca dane podľa neho neuviedli, že by sa žalobca mohol zúčastniť na podvodnom konaní, a preto nebolo ich povinnosťou preukazovať toto tvrdenie. To, že správca dane prevzal skutkové zistenia z inej daňovej kontroly mu umožňuje , aby čo najefektívnejšie a najmenej zaťažujúc žalobcu vykonal dokazovanie vo veci. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca bol riadne oboznámený so zisteniami správcu dane dňa 11.12.2019 (ZOUP č. 102847045/2019), t. j. nebolo mu podľa neho nič odopreté ani zamlčané. 32. K námietke žalobcu, že žalovaný ako ani správca dane mu počas daňového konania neuviedli, čo by malo byť dôkazom, ktorým by objektívne preukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení, žalovaný okrem iného uviedol, že správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu/žalobcovi nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom t. j. spoločnosť BSV Holding) a žalobca tieto pochybnosti podľa žalovaného v konaní nevyvrátil. V zásade je však podľa žalovaného treba pripomenúť, že žalobca ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, a ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti. 33. K namietanému nepredvolaniu p. I. (za spoločnosť Develop & Six Revital), ktoré žalovaný vopred vyhodnotil ako nemožné, žalovaný uviedol, že v prípade, ak by sa podarilo zabezpečiť svedeckú výpoveď p. I., jeho výpoveď by nebolo možné považovať za dôveryhodnú, nakoľko svoje tvrdenia by musel preukázať listinnými správcom dane overiteľnými dôkazmi, čo z pohľadu žalovaného by nebolo možné, keďže sa podľa neho jedná o nekontaktnú so správcom dane nespolupracujúcu spoločnosť. Je podľa neho síce pravdou, že správca dane mohol požiadať o prevedenie tejto osoby, avšak zákon dáva správcovi dane na zváženie, či daný úkon vykoná, nakoľko to nie je jeho povinnosťou, ale možnosťou. Správa dane nemal vykonať tento navrhovaný dôkaz - predvedenie z dôvodu, že mal mať vedomosť o nekontaktnosti spoločnosti, preto by bol podľa neho daný úkon bezpredmetný. 34. K namietanému nevysporiadaniu sa s námietkou zaujatosti žalovaný uviedol, že sa s identickou námietkou žalobcu vysporiadal vo svojom rozhodnutí, a na podporu opakovane uviedol, že o vznesenej námietke zaujatosti bolo rozhodnuté nadriadeným pracovníkom, ktorý vydal rozhodnutie o vylúčení zamestnanca správcu dane č. 394364/2020 zo dňa 25.08.2020, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 08.09.2020. Žalovaný poukázal na ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti podľa odseku 6 nie sú prípustné opravné prostriedky a na opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa neprihliada. 35. V ostatnej časti vyjadrenia žalovaný uviedol k námietkam žalobcu totožné argumenty ako uvádzal v napadnutom rozhodnutí.

V. Replika žalobcu

36. K vyjadreniu žalovaného žalobca v písomnom podaní zo dňa 28.07.2021 (doručené súdu dňa 29.07.2021) uviedol, že ho považuje za obsahovo nedôvodné a vo vecnej rovine za nesprávne. Žalovaný síce formálne prezentuje nedôvodnosť správnej žaloby, avšak po materiálnej stránke sa žiadnym

relevantným spôsobom nevysporiadal so žalobnými námietkami žalobcu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného vo veľkom senáte správneho kolégia zo dňa 18. mája 2021, sp. zn. , podľa ktorého pokiaľ daňové orgány opierajú svoje závery o to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, musia mu predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok. Žalobcovi podľa jeho názoru nebolo umožnené dôkazné bremeno uniesť. Žalovaný dal podľa neho za pravdu žalobcovi, že žalovanému nič nebránilo svedka Q. I. predvolať a v prípade neúspešného predvolania dať predviesť na výsluch. Ani žalovaný ani Daňový úrad Nitra neurobili podľa neho žiaden úkon smerujúci k výsluchu svedka Q. I., ktorý mohol verifikovať (potvrdiť alebo vyvrátiť) tvrdenia žalobcu či zistený skutkový stav, čím zaťažili napadnuté rozhodnutia vadou nezákonnosti. 37. Žalobca ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalobca mohol či mal vedieť o skutočnostiach vytýkaných žalovaným týkajúcich sa tretích osôb odlišných od dodávateľa žalobcu, ktoré ex post zistil žalovaný (resp. Daňový úrad Nitra), a na základe ktorých žalovaný odmietol priznať žalobcovi nárok na odpočítanie DPH, dokazuje vždy správca dane. Na podklade judikatúry citovanej v správnej žalobe možno podľa žalobcu spoľahlivo uzavrieť, že nárok žalobcu na odpočítanie DPH nemôže byť dotknutý tým, že v dodávateľskom reťazci je iná predchádzajúca transakcia podľa názoru správcu dane zaťažená pochybnosťami, či nedostatkom splnenia zákonných povinností tretích subjektov, o ktorých žalobca nevie a ani nemá odkiaľ vedieť. Je vecou správcu dane, aby preukázal objektívne okolnosti umožňujúce záver, že daňový subjekt vedel alebo musel vedieť, že jeho nárok na odpočítanie DPH by mal byť alebo bol súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom daňového subjektu, či iného predchádzajúceho subdodávateľa v podvodnom dodávateľskom reťazci. 38. Žalobca opakovane namietal, že správca dane nemôže „zákonným spôsobom“ uprieť žalobcovi ako platiteľovi dane právo na odpočet na vstupe na DPH - v zmysle princípu DPH neutrality (poukázal na rozsudky Súdneho dvora ES vo veci C-110/94 (INZO) a tiež vo veci C-268/83 (Rompelman) - voči tým transakciám (zdaniteľným plneniam DPH), ktoré sa týkajú „nekontaktných platiteľov DPH“, lebo voči týmto „nekontaktným platiteľom DPH“ znáša v prvom rade dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno samotný príslušný správca dane a nikdy nie daňový subjekt ako platiteľ dane, a to o to viac, keď platiteľ dane má faktúry od „nekontaktnej spoločnosti“, ako platiteľ dane má „tovar od nekontaktnej spoločnosti“ a „nekontaktná spoločnosť v čase realizácie DPH plnenia/v čase realizácie zdaniteľného obchodu mala platné IČ DPH a platiteľ dane označil a navrhol vykonať dôkazy, ktoré nepochybne preukážu uskutočnenie zdaniteľného plnenia. 39. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca v podstate zopakoval argumentáciu zo správnej žaloby a odkázal správny súd na obsah svojich písomných a ústnych vyjadrení, ktoré učinil počas konania.

VI. Ďalší priebeh súdneho konania 40. Po replike žalobcu, ktorá bola žalovanému súdom doručená, sa tento k nej už písomne nevyjadril. 41. Následne súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.09.2022. Na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalobcu, pričom doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané; svoju neprítomnosť ospravedlnil a písomným podaním zo dňa 28.09.2021 oznámil, že súhlasí s tým, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti. Súd preto pojednával v zmysle v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Na pojednávanie sa dostavil žalobca a poverený pracovník žalovaného. Žalobca uviedol, že sa pridržiava písomne podanej žaloby, podniká 27 rokov s maximálnou opatrnosťou a plní si všetky povinnosti voči daňovému úradu. Pracovníčka žalovaného uviedla, že sa pridržiava skutkových zistení vykonaných správcom dane a má za to, že tovar deklarovaný na faktúrach nedodala práve spoločnosť BSV Holding a že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky. V celom rozsahu sa žalovaný pridržiava obsahu rozhodnutia ako aj vyjadrenia a navrhuje žalobu zamietnuť.

VII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 42. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. , ) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.11.2020 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu (vrátane rozhodnutia Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26.08.2020). 43. Podľa Daňového poriadku, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 44. Podľa Daňového poriadku, podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

45. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 46. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 47. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 48. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. 49. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 50. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. 51. Podľa § 3 ods. 10 Daňového poriadku, ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.1) 52. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, osobami zúčastnenými na správe daní sú: iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní alebo ktorej práva a povinnosti sú správou daní dotknuté. 53. Podľa § 20 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť pri správe daní je nevyhnutná. V predvolaní súčasne upozorní na právne následky nedostavenia sa. Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk. 54. Podľa § 20 ods. 2 Daňového poriadku, predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať o jej predvedenie. 55. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 56. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 57. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 58. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 59. Podľa § 24 ods. 6 Daňového poriadku, na účely dokazovania môže správca dane úkony, ktorými sú najmä ústne pojednávanie, výsluch svedkov, výsluch znalcov a oboznamovanie sa s dôkazmi, vykonávať aj spoločne. 60. Podľa § 25 ods. 1 Daňového poriadku, každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20.

61. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. 62. Podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku, každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo zapožičať. 63. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 64. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 65. Podľa , predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 66. Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 67. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa a až 4, a až 12, ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa a , zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 68. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa , pri odpočítaní dane podľa je daň uvedená v záznamoch podľa , pri odpočítaní dane podľa má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, pri odpočítaní dane podľa má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 69. Podľa Článku 14 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších zmien (ďalej len „Smernica“), „dodanie tovaru“ je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ. 70. Podľa Článku 168 písm. a) Smernice, pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou. 71. Podľa Článku 178 písm. a) Smernice, zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane: pre odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240. 72. Podľa Článku 220 ods. 1 Smernice, každá zdaniteľná osoba musí zabezpečiť, aby buď ona sama alebo odberateľ, alebo v jej mene a na jej účet tretia strana vyhotovila faktúru v týchto prípadoch: pri dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb inej zdaniteľnej osobe alebo nezdaniteľnej právnickej osobe. 73. Podľa Článku 273 Smernice, členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. 74. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť, či žalovaný ako odvolací správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodnutím zo dňa 27.11.2020 nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, t. j. Daňového úradu Nitra zo dňa 26.08.2020 ako vecne správne.

75. Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 76. Podľa , ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa . 77. Podľa , ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 78. Podľa , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 79. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.11.2020, prvostupňového rozhodnutia správcu dane zo dňa 26.08.2020 ako aj konania, ktoré im predchádzalo, správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie podľa zrušil. Zároveň zrušil aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane s poukazom na a vec vrátil správcovi dane (Daňovému úradu Nitra) na ďalšie konanie. 80. Správny súd mal za to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, a to jednak z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti ako aj pre nedostatok odôvodnenia. Ako vyplýva z právnej literatúry týkajúcej sa danej problematiky (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, 940-954 s.), za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré je alebo nezrozumiteľné, teda nejasné, alebo protirečivé. Prvostupňové rozhodnutie správcu dane a napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu) je potrebné vnímať komplexne, ako rozhodovanie o totožnej správnej veci. Logicky tak rozhodnutie druhostupňového orgánu (v tomto prípade žalovaného), v prípade, že potvrdzuje rozhodnutie prvostupňového orgánu (v tomto prípade Daňového úradu Nitra) a z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že sa stotožňuje v celom rozsahu so závermi správcu, musí byť založené na rovnakých dôvodoch a záveroch, k akým dospel prvostupňový orgán. V prípade, že tomu tak nie je, je nutné takéto rozhodnutie považovať pre jeho nezrozumiteľnosť (protirečivosť) za nepreskúmateľné. 81. Ako vyplýva z rozhodnutia Daňového úradu Nitra (na str. 17), správca dane nespochybnil existenciu tovaru dodaného žalobcovi a svoje rozhodnutie založil na závere (str. 24), že žalobca vedel o podvodnom konaní, ktoré sa malo udiať na predchádzajúcom stupni obchodného reťazca a zároveň sa mal na tomto podvode aktívne podieľať tým, že sa osobne stretával pri odovzdávaní a preberaní tovaru s osobami reprezentujúcimi dodávateľa BSV Holding s.r.o. a jeho subdodávateľa Develop & Six Revital s.r.o. V odôvodnení svojho rozhodnutia v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v konaní v spojených veciach Axel Kittel proti Belgickému štátu (C-439/04) a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL (C-440/04), podľa ktorého v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa článok 17 Šiestej smernice Rady vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom dane. Naopak,

ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Hoci žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane túto skutočnosť namietal, žalovaný sa jednak náležite s touto odvolacou námietkou nevysporiadal, ale navyše založil svoje rozhodnutie na inom závere, a síce, že žalobca ako daňový subjekt svojím konaním porušil ustanovenie a , , teda nesplnil podmienky na odpočítanie dane. Zarážajúca je tiež tá skutočnosť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatuje, že má ísť zároveň o záver správcu dane, s ktorým sa stotožňuje. S poukazom na vyššie uvedené mal správny súd za to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť - protirečivosť s rozhodnutím správneho orgánu, ktorý svoje rozhodnutie založil na odlišných záveroch. 82. Okrem vyššie uvedeného protirečivého záveru je napadnuté rozhodnutie nekonzistentné vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu aj v tom zmysle, že hoci správca dane konštatoval vo svojom rozhodnutí, že nikdy nespochybnil existenciu a dodanie tovaru žalobcovi, žalovaný naopak uviedol že dodanie tovaru preukázané nebolo (viď napr. str. 7 a 8 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Takýto zásadný rozpor v skutkových záveroch prvostupňového a odvolacieho orgánu je neprípustný za predpokladu, že rozhodnutie odvolacieho orgánu je založené na stotožnení sa so všetkými závermi prvostupňového orgánu a zároveň má za následok nedostatočné vysporiadanie sa s argumentmi daňového subjektu vznesenými v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu, keďže toto logicky smeruje voči záverom v ňom uvedeným a nie odlišným, ktoré do svojho rozhodnutia poňal orgán odvolací. V tomto smere je úplne priliehavá argumentácia žalobcu v správnej žalobe, podľa ktorej mu nebolo zrejmé, či žalovaný v konečnom dôsledku potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu na základe toho, že podľa názoru žalovaného k zdaniteľným plneniam nedošlo (pričom sám konštatuje, že žalobca realizáciu obchodných transakcií preukázal) alebo na základe toho, že len podľa jeho názoru nebola realizácia zdaniteľného plnenia preukázaná dostatočným spôsobom alebo len na základe pochybností, ktoré vyvstali počas daňových kontrol iných tretích daňových subjektov, s ktorými žalobca neobchodoval a nebol žalobca s týmito tretími daňovými subjektmi (ako obchodnými partnermi spoločnosti BSV Holding) v žiadnom priamom obchodnom vzťahu, tak ako to uzavrel Daňový úrad v Nitre. 83. V súvislosti s nezrozumiteľnosťou napadnutého rozhodnutia bola dôvodná aj námietka žalobcu, ktorá poukazovala na vnútorný rozpor záverov žalovaného, ktorý na jednej strane konštatoval, že existencia dokladov nie je dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru došlo a že dodanie tovaru musí byť preukázané overiteľnými listinnými dôkazmi a na strane druhej (v inej časti napadnutého rozhodnutia) uviedol, že žalobca predložením faktúr splnil jednu z podmienok oprávňujúcich ho k odpočítaniu dane [ ], ale druhú, že k dodaniu tovaru reálne došlo, nepreukázal [ ]. 84. Hoci vyššie uvedená rozporuplnosť rozhodnutia správneho orgánu a rozhodnutia žalovaného je dostatočným dôvodom na zrušenie týchto rozhodnutí, správny súd k ostatným žalobným námietkam konštatuje stručne nasledovné: 85. Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení podľa predložených faktúr (str. 7 odôvodnenia), správny súd má za to, že ide o záver, ktorý nezodpovedá tak zisteniam správcu dane ani administratívnemu spisu, keďže žalobca v správnom konaní predkladal dôkazy, ktoré existenciu dodania tovaru preukazovali (napr. fotografie o dodanom tovare žalobcovi zo strany spoločnosti BSV Holding, ktoré dodal žalobca správcovi dane a fotografie o existencii dodaného tovaru sčasti sa nachádzajúceho v priestoroch žalobcu). Aj tieto závery tak svedčia o nekonzistentnosti napadnutého rozhodnutia. 86. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu z dôvodu nevykonania výsluchu svedka Q. I. (za spoločnosť Develop & Six Revital) s odôvodnením žalovaného, že sa jedná o nekontaktnú osobu, a preto vykonanie takéhoto úkonu by bolo zo strany správcu dane (napr. zaslanie predvolania) nemožné a v prípade, že by sa aj podarilo správcovi dane zabezpečiť jeho svedeckú výpoveď, bez predloženia listinných dôkazov by vyjadrenie svedka nemalo výpovednú hodnotu, má správny súd za to, že táto námietka je dôvodná a závery žalovaného o výpovedi svedka bez výpovednej hodnoty sú predčasné. Hodnotiť možno len taký dôkaz, ktorý bol už vykonaný. Správca dane má v prípade nedostatku súčinnosti svedka, ktorého predvolal na výsluch, právne nástroje na zabezpečenie jeho účasti, a to formou predvedenia ( Daňového poriadku), čo konštatoval aj samotný správca dane. V prejednávanej veci však tento svedok (ktorého navrhol vypočuť žalobca) ani nebol predvolaný, a to s odôvodnením, že v inom daňovom konaní bola zistená jeho nekontaktnosť. Hoci správca dane nemusí v zmysle ust. dokazovať skutočnosti známe mu z jeho činnosti a v zmysle ust. môže ako dôkaz použiť aj protokoly z iných daňových kontrol, tieto ustanovenia možno aplikovať

iba v prípade, ak už v inom konaní boli zistené relevantné skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci. Z rozhodnutia správneho orgánu a žalovaného však vyplýva iba tá skutočnosť, že p. I. bol nekontaktný, ale žiadna iná skutočnosť, ktorá by mohla byť použiteľná v priebehu dokazovania v predmetnom konaní. Ak sa správny orgán alebo žalovaný ani nepokúsil zabezpečiť svedka, ktorého výpoveď by mohla mať vplyv na skutkové závery o priebehu obchodnej transakcie, ktorá je predmetom konania, jeho záver o dôkaze bez výpovednej hodnoty, ktorý nevykonal, je nesprávny. 87. Naopak, pokiaľ ide o námietku zaujatosti, ktorú vzniesol v správnom konaní žalobca voči zamestnankyni správneho orgánu, vzhliadol správny súd ako nedôvodnú, keďže žalovaný dal na túto odpoveď v napadnutom rozhodnutí a správny súd sa s ňou stotožnil s poukazom na skutočnosť, že o námietke už bolo právoplatne rozhodnuté a na opakované námietky sa podľa § 60 ods. 7 Daňového poriadku neprihliada. 88. Správny súd obiter dicta uvádza, že ak by aj žalovaný vo svojom rozhodnutí zostal konzistentný so záverom správneho orgánu o vedomosti a aktívnej účasti žalobcu na podvodnom konaní, tento záver by vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie neobstál ako dôvod pre neuznanie práva na odpočítanie dane. Správny súd v tejto súvislosti dáva žalovanému ako aj správnemu orgánu do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo veci C-610/19 (Vikingo Fővállalkozó Kft. c/a Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága zo dňa 03.09.2020 ktorý zodpovedal otázku, ktorá je tradičným sporom medzi daňovými subjektmi a daňovými orgánmi, a to otázku preukazovania faktického dodávateľa plnení, z ktorých si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočet dane. Maďarský súd sa svojou prvou až štvrtou otázkou v podstate pýtal (správny súd cituje z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ), či sa má smernica 2006/112 v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila tieto faktúry, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Súdny dvor EÚ dal na tieto otázky nasledovné odpovede: a) Právo odpočítať DPH je však podmienené splnením tak vecných, ako aj formálnych požiadaviek alebo podmienok. Pokiaľ ide o hmotnoprávne požiadavky, z článku 168 písm. a) smernice 2006/112 vyplýva, že na priznanie uvedeného práva je potrebné, aby jednak dotknutá osoba bola „zdaniteľnou osobou“ v zmysle uvedenej smernice, a jednak, aby tovary alebo služby, na základe ktorých vzniká právo na odpočítanie DPH, zdaniteľná osoba využívala na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií a aby tieto tovary alebo služby na vstupe dodala alebo poskytla iná zdaniteľná osoba. Pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia práva na odpočítanie DPH, ktoré zodpovedajú požiadavkám alebo podmienkam formálnej povahy, článok 178 písm. a) smernice o DPH stanovuje, že zdaniteľná osoba musí byť držiteľom faktúry vypracovanej v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238 až 240 tejto smernice (rozsudok z 12. apríla 2018, Biosafe - Indústria de Reciclagens, C-8/17, EU:C:2018:249, body 30 až 32 a citovaná judikatúra). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Opatrenia prijaté členskými štátmi však nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, body 49 a 50 a citovaná judikatúra). b) Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného zatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2012, Tóth, C-324/11, EU:C:2012:549, bod 49, a z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 31). c) Podľa judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že pojem „dodanie tovaru“ uvedený v článku 14 ods. sa nevzťahuje na prevod vlastníctva spôsobmi uvádzanými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku jednou stranou oprávňujúce druhú stranu fakticky s ním disponovať, akoby bola vlastníkom tohto majetku. Súdny dvor tiež rozhodol, že

tento pojem má objektívnu povahu a uplatňuje sa bez ohľadu na účel a výsledky dotknutých transakcií. Z toho vyplýva, že aj keď tovar, o ktorý ide vo veci samej, nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, a nebola určená totožnosť osoby, od ktorej bol tento tovar skutočne nadobudnutý, predmetné transakcie sú dodaním tovaru v zmysle vyššie uvedeného článku, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je uvedený pojem založený, a ak nejde o podvod vo vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2013, Dixons Retail, C-494/12, EU:C:2013:758, body 20 až 22, ako aj analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Unitel, C-653/18, EU:C:2019:876, body 22 a 23). d) Treba však pripomenúť, že noriem práva Únie sa nemožno dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom a že predchádzanie daňovým únikom, vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam a ich zneužívaniu je cieľom, ktorý smernica 2006/112 výslovne uznáva a podporuje. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, body 54 a 55, ako aj zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 34 a citovanú judikatúru). Je to tak v prípade, ak podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na transakcii, ktorá bola súčasťou podvodu v súvislosti s DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júla 2006, Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04, EU:C:2006:446, bod 56; z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 46, ako aj zo 6. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 35). Naopak, potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení zdaniteľnej osoby, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, nie je v súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v smernici 2006/112. Zavedením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (pozri najmä rozsudky z 12. januára 2006, Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, EU:C:2006:16, body 52 a 55; z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 47 a 48, ako aj zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 41 a 42). Ak podvod vo vzťahu k DPH nespáchala samotná zdaniteľná osoba, právo na odpočítanie dane je možné jej zamietnuť len vtedy, ak sa na základe objektívnych okolností preukáže, že vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zakladajúcimi právo na odpočítanie dane zúčastní transakcie, ktorá bola súčasťou tohto podvodu, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt na vstupe alebo na výstupe v tomto dodávateľskom reťazci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 35 a citovanú judikatúru). e) Pokiaľ ide v tomto zmysle o mieru zodpovednosti požadovanej od zdaniteľnej osoby, ktorá chce uplatniť právo na odpočítanie dane, Súdny dvor už viackrát rozhodol, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH na zabezpečenie, aby jej transakcie neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 54 a 59, ako aj z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, bod 52). f) Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 60). Správny orgán však nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16, EU:C:2017:775, bod 51). Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 61). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora okrem toho platí, že keďže

zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné domnievať sa, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že konanie, na ktoré odkazuje na podporu svojho práva na odpočítanie, je súčasťou takéhoto podvodu. Vnútroštátnym súdom následne prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. apríla 2018, Biosafe - Indústria de Reciclagens, C-8/17, EU:C:2018:249, bod 39, ako aj zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18, EU:C:2019:861, bod 36 a citovanú judikatúru). g) V prvom rade treba poznamenať, ako bolo pripomenuté v bodoch 41 a 42 tohto uznesenia, že právo na odpočítanie DPH sa uplatňuje bez ohľadu na účel a výsledok predmetnej ekonomickej činnosti a otázka, či DPH splatná za predchádzajúce transakcie týkajúce sa dotknutého tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na toto právo. Podľa judikatúry Súdneho dvora sú zdaniteľné osoby oprávnené zvoliť si takú organizačnú štruktúru a taký spôsob uskutočňovania plnení, aké považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia svojich daňových nákladov (rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C-419/14, EU:C:2015:832, bod 42 a citovaná judikatúra). Zásada zákazu zneužitia práva, ktorá sa uplatňuje v oblasti DPH, zakazuje len vyslovene umelé konštrukcie zbavené hospodárskej reality s jediným cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľmi smernice 2006/112 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C-419/14, EU:C:2015:832, body 35 a 36, ako aj citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, ako uvádza vnútroštátny súd, ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu tovaru, nemožno považovať skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane odôvodnený, alebo skutočnosť, že si niektorý z účastníkov tohto reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, za také, že sú samy osebe daňovým podvodom. V druhom rade režim dokazovania, akým je režim opísaný v bode 61 tohto uznesenia, na základe ktorého je zdaniteľnej osobe zamietnuté právo na odpočítanie najmä vtedy, ak neuvedie skutočnosti preukazujúce všetky transakcie uskutočnené všetkými účastníkmi tohto reťazca, ako aj ekonomickú činnosť týchto účastníkov, tým, že sa jej prípadne prisudzuje, že tieto skutočnosti nie je možné overiť, je v rozpore s judikatúrou spomenutou v bodoch 50 až 58 tohto uznesenia, z ktorej vyplýva, že daňový orgán má z právneho hľadiska v každom konkrétnom prípade na základe objektívnych okolností dostatočne preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila daňového podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že predmetná transakcia je súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo iný subjekt zapojený do dodávateľského reťazca tovarov alebo služieb. h) Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a štvrtú otázku odpovedať tak, že smernica 2006/112 v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. 89. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené závery a skutočnosť, že vnútroštátne orgány členského štátu EÚ (ktorým Slovenská republika je), sú viazané judikatúrou Súdneho dvora EÚ má za to, že strohé konštatovanie, že žalobca mal byť účastný na daňovom podvode tým, že bol osobne pri odovzdávaní a preberaní tovaru od jeho dodávateľa a jeho subdodávateľov nemôže obstáť. Už len s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba - podnikateľ, je nemysliteľné, aby bol postihovaný za to, že vykonáva osobne svoju podnikateľskú činnosť. Okrem tohto dôvodu sa správny orgán v rozsiahlom prvostupňovom rozhodnutí nezaoberali podrobnejšie tvrdenou účasťou alebo vedomosťou o daňovom podvode, o ktorého jednoznačnej existencii má správny súd taktiež pochybnosť vychádzajúc iba z administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí. Na základe uvedeného má správny súd za to, že žalovaný ani správny orgán nepreukázali nielen účasť

žalobcu na daňovom podvode, ale z ich argumentácie v napadnutom rozhodnutí nevyplývajú ani také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že žalobca mohol a mal vedieť o účasti na daňovom podvode. S poukazom na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 tak správny súd konštatuje, že záver žalovaného ako aj správcu dane o tom, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle v nadväznosti na nie je správny. 90. Správny súd tiež dáva do pozornosti žalovaného aktuálnu judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorá prevzala do svojej rozhodovacej praxe vyššie uvedené závery Súdneho dvora EÚ: Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2022, podľa ktorého „Pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.“ Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. augusta 2022, podľa ktorého „Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (sťažovateľa) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane a ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi, tak kasačný súd považuje ich rozhodnutie za nezákonné. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí č. 100495229/2017 skonštatoval, že správca dane v žiadnom prípade netvrdil vedomosť daňového subjektu o údajnom daňovom podvode vo vzťahu k DPH, poukázal len na skutočnosť, že daňový subjekt by si mal vo vlastnom záujme preverovať daňové subjekty, s ktorými obchoduje, aby predišiel riziku, že sa ocitne v reťazci daňových subjektov, neplniacich si povinnosti. Cieľom daňovej kontroly nebolo preskúmať úmysel platiteľa dopustiť sa podvodu alebo byť účastným na podvode, ale správca dane daňovou kontrolou preveroval či daňový subjekt dodržiava ustanovenia ....“ Správny súd tiež poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 15. februára 2022, v zmysle ktorých „Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami. Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií ani nemusí v zásade nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom, na daňový subjekt.“ Citované rozhodnutia možno aplikovať aj na prejednávanú vec, keďže žalovaný a správny orgán pri rozhodnutí o nepriznaní nároku na odpočítanie dane použili voči žalovanému obdobné argumenty. 91. V ďalšom konaní správny orgán opätovne posúdi splnenie podmienok žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, pričom pri hodnotení dôkazov bude postupovať v súlade so závermi judikovanými vo vyššie uvedených rozhodnutiach a zásadami dokazovania v zmysle Daňového poriadku. Správny orgán a prípadne žalovaný bude zároveň povinný náležite odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby rešpektoval vyššie uvedené závery správneho súdu a vyvaroval sa nekonzistentnosti, protirečivosti a v ich dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 92. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 93. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobe vyhovel), priznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. . 94. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. ). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , . Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.