Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_32Cob-5-2022.pdf
PDF · 121.11 KB
Case nature
Area
Subarea
32Cob/5/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Petra Dumana a Mgr. Moniky Kadlicovej, v spore žalobcu: Agrocambio s.r.o., IČO: 50 338 285, adresa sídla Skalica, SNP 1450, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu D., E. XXX/ XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Edita Salajková Lehocká, adresa sídla Šaštín-Stráže, Štúrova 1267, o zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 26. októbra 2021, č.k. 5Cb/6/2021 – 56, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 100 eur od 05.01.2021 až do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 100 eur titulom nároku žalobcu voči žalovanej ako bývalej konateľke žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej konať pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Žalovaná nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní popierala dôvodiac, že činnosť, od ktorej žalobca odvodzuje zodpovednosť žalovanej bola riadená vždy spoločníčkou spoločnosti F. B. G., respektíve ňou poverenou osobou - manželom C. G. s tým, že menovaná B. G. výlučne sama riadila a realizovala proces nákupu, predaja tovaru, vrátane vystavovania faktúr za tento tovar s tým, že až po konkrétnom zrealizovaní obchodných transakcií a vystavenej faktúre, túto odovzdáva do spoločnosti za účelom jej zaúčtovania, teda až v tomto okamihu bolo možné zo strany štatutárneho orgánu mať vedomosť o tom, že konkrétny obchod bol zrealizovaný, tovar dodaný a podobne.
1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že štatutárnym orgánom - konateľom žalobcu bola v čase od 02.06.2016 do 23.06.2020 žalovaná, pričom jej funkcia bola ukončená dňa 28.05.2020. Konať bol konateľ oprávnený za spoločnosť samostatne. Od 24.06.2020 bol ako konateľ žalobcu zapísaný v obchodnom registri C. G. so vznikom funkcie dňa 28.05.2020. Ako spoločníci boli uvedení bh klima, s.r.o. od 02.06.2016 do 23.06.2020 a F. B. G., a to od dňa 24.06.2020.
1.2.1 Žalobcovi bola rozhodnutím Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Senica č.k. 001180/2018/RO-09-ZOP zo dňa 21.05.2018 (č. l. 7 - 8) uložená pokuta vo výške 100 eur podľa § 28 ods. 2 písm. k) zákona o potravinách. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že dňa 21.02.2018 inšpektori RVPS Senica vykonali kontrolu v prevádzke ERI BAKERY, a.s., Kráľovská 4/10, Skalica, kedy im bol predložený dodací list na tovar č. 2018005 zo dňa 04.01.2018 od žalobcu. Na základe dodacieho listu zistili, že žalobca je dodávateľom surovín, bližšie špecifikovaných v dodacom liste. Žalobca ako dodávateľ je povinný si splniť svoju povinnosť, a to zaregistrovať sa na RVPS Senica najneskôr do začatia činnosti, avšak žalobca zaslal na RVPS Senica oznámenie o registrácii prevádzkarne dňa 14.02.2018. Na základe vykonanej kontroly u prevádzkovateľa ERI BAKERY, a.s. bolo dokázané, že žalobca vykonával distribúciu a prepravu potravín ešte pred zaslaním oznámenia o registrácii, čo je v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o potravinách.
1.2.2 Žalobca predmetnú pokutu uhradil Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Senica najneskôr v mesiaci jún 2018.
1.2.3 Výzvou z 11.12.2020 žalobca vyzval žalovanú na úhradu žalovanej pohľadávky. Žalovaná si prevzala výzvu dňa 30.12.2020, pričom do rozhodnutia súdu vo veci samej žalobcovi žalovanú sumu nezaplatila.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok spoločnosti s ručením obmedzeným na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku porušenia povinnosti konateľa vykonávať svoju pôsobnosť odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, a to podľa § 135a ods. 1, 2 a ods. 3, § 1 ods. 1, § 261 ods. 1 a ods. 6 písm. a) OBZ (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“), nárok veriteľa voči dlžníkovi na úrok z omeškania so splnením peňažného záväzku a nárok veriteľa na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a ods. 2 OBZ, a § 1 ods. 1 a § 2 nariadenia vlády SR číslo 21/2013 Z.z. (nar. vl. č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) a dospel k záveru, že nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní sú plne dôvodné, a preto je potrebné žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko žalobca si v tomto konaní uplatňoval pohľadávku vo výške 100 eur spolu s príslušenstvom z dôvodu jemu vzniknutej škody – zaplatenej pokuty, ktorá vznikla v dôsledku činnosti žalovanej ako bývalej konateľky spoločnosti žalobcu, súd sa najskôr musel vysporiadať s tým, či v tomto prípade ide o občianskoprávny vzťah, alebo obchodnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná bola v čase vzniknutej škody (pokuta bola žalobcovi uložená rozhodnutím zo dňa 21.05.2018) jediným konateľom spoločnosti - žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že v čase vzniknutej škody existoval vzťah medzi žalobcom ako spoločnosťou a žalovanou ako jej konateľom a ide teda o absolútny obchodnoprávny vzťah (§ 261 ods. 6 písm. a/ OBZ), ktorý sa riadi ustanoveniami OBZ.
1.5 V prejednávanej veci bolo potrebné, aby žalobca preukázal súdu, že mu vznikla škoda, t. j. že mu bola uložená pokuta vo výške 100 eur, ktorú následne žalobca v plnej výške uhradil. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že Regionálna veterinárna a potravinová správa Senica svojim rozhodnutím č. 001180/2018RO-09-ZOP zo dňa 21.05.2018 uložila žalobcovi pokutu za porušenie § 6 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že pokuta bola uhradená spoločnosťou, pričom túto úhradu vykonala za spoločnosť žalovaná ako v tom čase jediná konateľka firmy. Uvedené dôkazy ani tvrdenia ohľadne uhradenia pokuty v sume 100 eur žalovaná nerozporovala a nenamietala. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca preukázal vznik škody, ktorá spočíva v uhradení pokuty uloženej rozhodnutím Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Senica č. 001180/2018RO-09-ZOP zo dňa 21.05.2018 vo výške 100 eur, t.j. u žalobcu z uvedeného dôvodu došlo k zníženiu jeho majetku, t.j. k peniazmi vyjadrenej ujme na majetku.
1.6 Žalovaná bola v čase vzniku tejto škody jediným štatutárnym zástupcom - konateľom žalobcu. Konanie konateľa spoločnosti zaväzuje spoločnosť voči iným subjektom. Jedine konateľ má zo zákona (§ 133 OBZ) právo konať v mene spoločnosti, toto právo nemá spoločník spoločnosti. Konateľ spoločnosti rozhoduje o obchodnom vedení spoločnosti (§ 134 OBZ). Právo konať v mene spoločnosti s ručením obmedzeným môže mať aj iná osoba, avšak na základe splnomocnenia udeleného konateľom.
1.7 Žalovaná je v tomto súdnom konaní povinná preukázať, že ako konateľka spoločnosti žalobcu v čase vzniku škody (jún 2018), konala pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere. Z ustanovenia § 6 ods. 1 Zákona o potravinách vyplýva povinnosť prevádzkovateľa predaja, oznámiť príslušnému orgánu kontroly potravín každú prevádzkareň podliehajúcu jeho kontrole, ktorá vykonáva činnosť na akomkoľvek stupni výroby, spracúvania a distribúcie potravín. Z rozhodnutia Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Senica č. 001180/2018RO-09-ZOP zo dňa 21.05.2018 vyplýva, že žalobca si túto povinnosť nesplnil včas, t.j. pred začatím vykonávania predaja tovaru potravinového charakteru. Za to mu bola uložená pokuta podľa § 28 ods. 2 písm. k) Zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná ako konateľka spoločnosti bola povinná v rámci obchodného vedenia spoločnosti a konania v mene spoločnosti zabezpečiť splnenie tejto povinnosti žalobcu. Žalovaná namietala, že za činnosť, za ktorú bola žalobcovi uložená pokuta, nenesie zodpovednosť ona, ale zodpovedná je za ňu spoločníčka spoločnosti F. B. G., prípadne jej manžel, nakoľko oni riadili tento druh činnosti v spoločnosti. Na preukázanie tejto skutočnosti nepredložila žalovaná súdu žiadne dôkazy, nepredložila súdu splnomocnenie, resp. poverenie, prípadne príkaz pre F. B. G., resp. jej manžela, na základe ktorých by boli oprávnení a povinní vykonávať riadenie konkrétneho druhu činnosti, s ktorou súvisela uložená pokuta pre žalobcu. Nepreukázala dôkazom, že na základe takéhoto splnomocnenia, resp. poverenia by F. B. G., prípadne jej manžel, boli povinní zabezpečiť splnenie povinnosti vyplývajúcej pre žalobcu z ustanovenia § 6 ods. 1 Zákona o potravinách.
1.8 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaná ako konateľ spoločnosti rozhodovala o obchodnom vedení spoločnosti (§ 134 OBZ) a pri výkone svojej funkcie nekonala s odbornou starostlivosťou a nezabezpečila pri vykonávaní obchodnej činnosti spoločnosti splnenie povinnosti spoločnosti v zmysle § 6 ods. 1 Zákona o potravinách. Preto žalovaná je zodpovedná za vzniknutú škodu žalobcu v súvislosti s uložením pokuty 100 eur rozhodnutím Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Senica č. 001180/2018RO-09-ZOP zo dňa 21.05.2018. Povinnosťou žalovanej bolo riadne si plniť svoje povinnosti s náležitou odbornou starostlivosťou, v dobrej viere a dbať na dodržiavanie právnych predpisov. S poukazom na objektívnu zodpovednosť konateľa za vzniknutú škodu, ktorej sa v konaní žalovaná žiadnym spôsobom nezbavila, súd vyhovel žalobcovi v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi sumu vo výške 100 eur ako náhradu za vzniknutú škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku úhrady pokuty.
1.9 Žalobca si v tomto konaní uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 8 % zo sumy 100 eur od 05.01.2021 do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovanú predžalobnou výzvou na úhradu vzniknutej škody, pričom žalovaná si prevzala predžalobnú výzvu dňa 30.12.2020. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 100 eur od 05.01.2021 až do zaplatenia, nakoľko žalovaná ako dlžník bola povinná plniť svoj dlh tak, ako ju žalobca ako veriteľ požiadal, t. j. v rámci 5-dňovej lehoty na zaplatenie dlhu od doručenia predžalobnej výzvy žalovanej. Takto priznané úroky z omeškania sú v súlade s nariadením vlády č. 21/2013 Z.z. Súd priznal žalobcovi aj náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur v zmysle § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., na ktorú má žalobca právo.
1.10 O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP (zákon číslo 160/2015 Z.z. civilný sporový poriadok V znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) a vecne potrebou priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech v spore.
2. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam majúcim za následok nesprávne rozhodnutie o žalobe žalobcu (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
2.1 Na odôvodnenie odvolania uviedla, že počas konania rozporovala svoju zodpovednosť za udelenú pokutu z dôvodu, že spoločnosť bola riadená vždy len spoločníčkou F. B. G., respektíve ňou poverenou osobou - manželom C. G., ktorá výlučne sama spoločnosť riadila, realizovala nákup, predaj tovarov, vrátane vystavovania faktúr za tento tovar s tým, že až po konkrétne zrealizovanej obchodnej transakcii a vystavenej faktúre, túto odovzdala do spoločnosti za účelový zaúčtovania, teda až v tomto okamihu bolo
možné zo strany konateľa mať vedomosť o tom, že konkrétny obchod sa zrealizoval. V čase udelenia pokuty bola spoločníkom žalobcu spoločnosť bh klíma s.r.o., ktorou spoločníčkou bola, aj je F. B. G..
2.2 Konateľ pri prijímaní svojich rozhodnutí musí zohľadňovať všetky dostupné informácie, ktoré v rámci vedenia spoločnosti má k dispozícii avšak v spoločnosti žalobcu sa žalovaná ako konateľ dozvedela všetky dostupné, relevantné informácie spojené s podnikaním až potom, čo bol konkrétny obchod zrealizovaný, faktúra vystavená, teda až keď boli konateľke zo strany F. B. G., prípadne manžela C. G., predložené relevantné dokumenty. Žalovaná ako konateľka žalobcu vždy konala v dobrej viere.
2.3 Žalovaná mala v úmysle svoje tvrdenie preukázať na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na deň 26.10.2021, avšak zo subjektívnych príčin, ktoré nemohla ovplyvniť, sa vytýčeného pojednávania nemohla zúčastniť. O dôvodoch neúčasti súdu doručila následne po pojednávaní aj potvrdenie.
3. Žalobca odvolanie nepodal a k odvolaniu žalovanej sa nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovanou nie sú dôvodné.
5. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 100 eur spolu s príslušenstvom titulom nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku činnosti žalovanej ako bývalej konateľky spoločnosti žalobcu.
5.1 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanej bolo posúdiť, či súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a či súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnemu záveru, že žalovaná ako konateľka žalobcu v konaní nepreukázala, že postupovala pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
6. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
7. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov uvedené v bode 1.2.1 až 1.2.3 tohto rozsudku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových či právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
8. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu .
8.1 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
8.2 Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
8.3 Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).
8.4 Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (2).
8.5 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že základnou povinnosťou sporových strán je povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť (každej zo sporových strán) pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom procese. Následkom je tak strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena tou ktorou procesnou stranou. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci takzvaného materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za stredníkom - ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd teda ex offo prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Okrem vyššie uvedeného, špecifickou procesnou povinnosťou, ktorou je zaťažená sporová strana, je aj povinnosť dôkazná. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena, vedie v prípade sporovej strany k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno teda v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi, ale aj žalovanému. Jeho rozsah sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Ak však žalobca splní svoju povinnosť tvrdenia dôkladne (a okrem toho ak svoje tvrdenia podporí aj dôkazmi), žalovanému nebude stačiť len všeobecne spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu, ale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného procesného nároku a v prípade ich účinného popretia žalobcom, musí predložiť na ich preukázanie aj dôkazy (ak chce v spore uspieť).
8.6 Zo spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalobca svoj nárok na plnenie (na náhradu škody za plnenie poskytnuté žalobcom na úhradu pokuty), ako poškodený odvodzoval z objektívnej zodpovednosti žalovanej, ako konateľky žalobcu za porušenie jej povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, a to konkrétne za jej protiprávny postup, keď ako konateľka spoločnosti žalobcu v rozpore so zákonom (§ 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona o potravinách - zákon číslo 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o potravinách“) neoznámila príslušnému orgánu úradnej kontroly potravín prevádzkareň žalobcu podliehajúcu jeho kontrole. V tejto súvislosti žalobca v žalobe skutkovo tvrdil, že žalovaná bola do 28.05.2020 konateľom žalobcu, že žalobca neoznámil svoju prevádzkareň (podliehajúcu kontrole príslušným orgánom úradnej kontroly potravín) Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Senica v zákonnej lehote, že žalobca za porušenie vyššie uvedenej povinnosti na základe rozhodnutia Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Senica č.k. 001180/2018/Ro-09 – ZOP z 21.05.2018 zaplatil tomuto orgánu úradnej kontroly potravín pokutu vo výške 100 eur a že v čase úhrady tejto pokuty žalobcom, teda v čase vzniku škody na strane žalobcu bola konateľkou žalobcu žalovaná. Žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu namietala len úplne všeobecne to, že činnosť, od ktorej žalobca odvodzuje jej zodpovednosť bola riadená vždy len spoločníčkou spoločnosti F. B. G., respektíve ňou poverenou osobou manželom - C. G., ktorá výlučne sama spoločnosť riadila a realizovala proces nákupu, predaja tovaru vrátane vystavovania faktúr za tento tovar s tým, že až keď táto osoba (pani G.) faktúru odovzdala do spoločnosti za účelom je zaúčtovania, sa žalovaná mohla dozvedieť o tom, že
konkrétny obchod bol zrealizovaný. Takéto skutkové tvrdenia žalovanej však nebolo možné považovať za účinné popretie vyššie uvedených skutkových tvrdení žalobcu (rozhodných pre rozhodnutie vo veci), a tak skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe bolo potrebné považovať v konaní za nesporné a pri rozhodovaní vo veci z nich vychádzať (§ 151 ods. 1 CSP). Okrem toho skutkové tvrdenia žalovanej uvedené v odpore voči platobnému rozkazu (že spoločnosť reálne riadila p. G. s jej manželom) žalobca účinne poprel vo svojom vyjadrení sa k odporu žalovanej, keď tvrdil (a aj listinami preukazoval), že takéto skutkové tvrdenie žalovanej sa nezakladá na pravde, že F. B. G. v rozhodnej dobe (čase vzniku povinnosti žalobcu ohlásiť jeho prevádzkareň orgánu úradnej kontroly potravín a v čase úhrady uloženej pokuty) nebola spoločníčkou žalobcu a že C. G. nemal so spoločnosťou žalobcu nič spoločné. Zo spisu je ďalej zrejmé, že žalovaná na preukázanie vlastných skutkových tvrdení uvedených v odpore proti platobnému rozkazu (a ani neskôr v čase do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej), nenavrhla, ani nepredložila žiadne dôkazy. Pokiaľ za takýchto okolností súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu z dôvodu, že žalovaná v konaní nepreukázala, že postupovala pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti (pre neunesenie bremena tvrdenia ako aj dôkazného bremena na strane žalovanej), jeho rozhodnutie je potrebné považovať za vecne správne. Žalovaná totiž v konaní pred súdom prvej inštancie ani len netvrdila, že pri výkone svojej funkcie konala s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti a v čom konkrétne malo takéto jej konanie spočívať (teda, ktoré konkrétne jej konanie vzhľadom na predmet tohto sporu sama žalovaná hodnotí ako konanie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti) nehovoriac o tom, že na preukázanie takýchto jej prípadných skutkových tvrdení riadne a včas konajúc starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (čl. 8 a § 153 ods. 1 CSP) neoznačila a nepredložila súdu prvej inštancie žiadne dôkazy. Práve naopak, pokiaľ žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu a neskôr aj v odvolaní tvrdila, že bez ďalšieho prenechala riadenie kúpy a predaja tovarov, s ktorými spoločnosť obchodovala a s tým súvisiacich činností tretím osobám (p. G. a jej manželovi), spoliehajúc sa na to, že tieto osoby budú namiesto nej plniť aj povinnosti konateľa spoločnosti, resp. že v prípade zriadenia prevádzkarne žalobcu túto aj v zákonnej lehote oznámia príslušnému orgánu úradnej kontroly potravín, možno dôvodne usudzovať, že žalovaná pri výkone svojej funkcie konateľa spoločnosti vo vzťahu k nárokom žalobcu uplatneným v tomto konaní nekonala s odbornou starostlivosťou a že pri svojich rozhodnutiach nezohľadňovala všetky dostupné informácie, ktoré v rámci vedenia spoločnosť mala k dispozícii, resp., že žalovaná vôbec riadne a včas nezisťovala informácie potrebné pre riadny výkon funkcie konateľa spoločnosti. Takýto vedome nedbanlivý výkon funkcie konateľa spoločnosti [keď sa žalovaná bez ďalšieho spoliehala na to, že tretie osoby (p. G. a jej manžel, ktoré s jej vedomím údajne riadili činnosti spoločnosti súvisiace s predajom potravinového tovaru) budú namiesto nej plniť aj povinnosti konateľa spoločnosti, resp. že v prípade zriadenia prevádzkarne žalobcu zaoberajúcej sa takouto činnosťou túto aj v zákonnej lehote oznámia príslušnému orgánu úradnej kontroly potravín] žalovanú nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorej náhrady sa žalobca v tomto konaní domáha .
9. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza: Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená jednak chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, prípadne nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, ale napokon aj „dotvorením“ skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP) s tým, že vyhodnotenie vykonaných dôkazov uvedie v odôvodnení rozsudku. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
9.1 Vzhľadom na uvedenú charakteristiku skutkových vád rozhodnutia a samotný obsah odvolania žalovanej je nepochybné, že žalovaná vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP iba deklarovala, ale neuviedla vyhodnotením pravdivosti, prípadne dôležitosti ktorých dôkazov, dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam nehovoriac o tom, že zo samotného odvolania nie je možné ani zistiť, ktoré zistenia súdu prvej inštancie, rozhodné pre rozhodnutie vo veci, žalovaná považuje za nesprávne. Z tohto dôvodu potom tento odvolací dôvod nemohol byť ani predmetom prieskumu odvolacím súdom, vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby sa odvolací súd bol oprávnený a povinný zaoberať konkrétnou odvolacou námietkou/konkrétnym odvolacím dôvodom,
nestačí len deklarovanie odvolacieho dôvodu v odvolaní poukazom na konkrétne písm. § 365 ods. 1 CSP, ale je potrebné uviesť aj konkrétne odvolacie námietky strany napĺňajúce ten-ktorý odvolací dôvod. Povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu, nad rámec dôvodov vymedzených odvolaním, je zúžená len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
10. S ostatnými námietkami žalovanej sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
11. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP rozhodol i o náhrade trov konania.
12. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania.
12.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
12.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
13. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).