Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/5/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu Marex s.r.o., so sídlom Boženy Němcovej 2638, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 36 464 694, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov odd. Sro, vl. 11984/P, zastúpeného konateľom spoločnosti A. B. C., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gorej Legal s.r.o., so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 5. októbra 2017 Číslo: 102110350/2017 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Náhradu trov kasačného konania účastníkom konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Obsah administratívneho spisu

Preskúmavaným rozhodnutím dňa 05.10.2017 pod Číslom: 102110350/2017 žalovaný ako odvolací orgán podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (Daňový poriadok) rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 20.06.2017 č: 101381773/2017, ktorým správca dane podľa Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 6 000 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014, t. j. znížil nadmerný odpočet na DPH zo sumy 7 840,04 Eur na sumu 1 840,04 Eur daňovému subjektu MAREX s.r.o. potvrdil.

Žalovaný ako odvolací orgán poukázal na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, ktorý ako správca dane vykonal u daňového subjektu MAREX s.r.o., Boženy Nemcovej 2638, 093 01 Vranov nad Topľou, daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2014, ktorá začala oznámením o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku zo dňa 03.02.2015, t.j. 05.02.2015. Žalovaný poukázal na to, že správca dane pri kontrole zistil, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane v sume 4 000 Eur z faktúry č. 2014038 zo dňa 12.11.2014 za vykonanie reklamy na automobilovom podujatí AUTO SHOW SLOVAKIA RING a odpočítanie dane v sume 2 000 Eur z faktúry č. 2014037 zo dňa 12.11.2014 za vykonanie reklamy na automobilovom

podujatí RALLY TATRY 2014 od spoločnosti BCF, s.r.o., avšak ako sa pri daňovej kontrole zistilo táto služba nebola dodaná tak, ako bola deklarovaná v predložených faktúrach a daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočítanie dane z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH.

Na základe zistení správcu dane pri daňovej kontrole vyhotovil správca dane Protokol z daňovej kontroly zo dňa 11.01.2016 pod č. 101442498/2016, ktorý daňový subjekt spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole prevzal 21.01.2016 a 11.02.2016 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Dňa 21.02.2016 správca dane prerokoval so splnomocneným zástupcom daňového subjektu D. E. F. pripomienky k uvedenému protokolu, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Dňa 11.03.2016 bolo správcovi doručené vyjadrenie daňového subjektu k zápisnici, v ktorom daňový subjekt uviedol námietky k obsahu uvedenej zápisnice a uviedol, že zotrváva na všetkých pripomienkach a námietkach vznesených voči postupu správcu dane pri daňovej kontrole a k záverom správcu dane vyplývajúcim z protokolu o daňovej kontrole. Dňa 06.06.2017 správca dane prerokoval pripomienky a dôkazy predložené daňovým subjektom k protokolu a dňa 20.06.2017 vydal rozhodnutie pod č. 101381773/2017, ktorým daňovému subjektu určil za zdaňovacie obdobie 2014 rozdiel v sume nadmerného odpočtu 6 000 Eur. Daňový subjekt podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu proti rozhodnutiu odvolanie. V odvolaní v bodoch 1 - 11 poukázal na dôvody podaného odvolania a argumentoval tým, že neuznanie práva na odpočet dane je založená na prepísaní skutočností, ktoré vyplýva z protokolu z daňovej kontroly, pričom daňový subjekt namietal, že správca dane v rozhodnutí len opísal obsah listín z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a svoje závery zhrnul len v posledných stranách rozhodnutia. Daňový subjekt namietal, že svedok D. G. H., konateľ spoločnosti BCF, s.r.o. uviedol, že na obidva preteky boli predmetné motorové vozidlá riadne dodané a označil aj právny titul, ktorým bola výpožička. Správca dane mal hľadať iné dôkazy a vykonať navrhnuté dôkazy, pričom závery správcu dane o nevykonaní dôkazov výsluchom svedka G. I. a J. K. sú podľa vyjadrenia daňového subjektu neprijateľné a správca dane mal k dispozícii jasné dôkazy a dôvody, ktoré jeho pochybnosti vyvrátili. Zároveň daňový subjekt namietal, že vecou preverovania dodávateľa, akými subdodávateľskými vzťahmi sa zaťažil a daňový subjekt nemôže byť zaťažený dôkazným bremenom o skutočnostiach, ktoré od neho nemožno požadovať. Zároveň poukázal na rozhodnutia NS SR v odvolaní pod sp. zn. , ako aj a zotrval na všetkých doterajších námietkach a pripomienkach vznesených voči postupu správcu dane pri daňovej kontrole a k záverom správcu dane vyplývajúcim z protokolu o daňovej kontrole a z obsahu rozhodnutia vo vyrubovacom konaní.

Žalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní daňového subjektu, pričom sa vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam. K námietke daňového subjektu uvedenej v bode 4 odvolania, že závery v rozhodnutí správcu dane nekorešpondujú so zisteniami, ktoré sa v priebehu vyrubovacieho konania zjavne zmenili oproti zisteniam uvedených v protokole žalovaný uviedol, že v rozhodnutí správca dane uviedol aj výsledky dokazovania a zistenia, ktoré vykonal v rámci vyrubovacieho konania, v rámci ktorého preveroval námietky daňového subjektu uvedené v zápisniciach o ústnych pojednávaniach a na základe zistení správcu dane pri nahliadnutí do spisu z daňovej kontroly u subdodávateľa reklamných služieb spoločnosti JAKO s.r.o. žalovaný úkony správcu dane vykonané v rámci vyrubovacieho konania uviedol nižšie. K námietke daňového subjektu uvedené v bode 6, kde daňový subjekt poukázal na výpoveď D. G. H., konateľa spoločnosti BCF a tvrdí, že správca dane mal k dispozícii jasné dôkazy a dôvody, ktoré jeho pochybnosti vyvrátili žalovaný uviedol, že s týmito námietkami sa nestotožnil, pričom zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane preveroval dodanie reklamných služieb spoločnosťou BCF s.r.o. a niekoľko krát vypočul D. H.. Poukázal na to, že dňa 12.02.2015 spísal správca dane zápisnicu s A. D. H. a D. G. H. a 14.03.2017 správca dane opätovne vypočul svedka D. G. H. za prítomnosti splnomocneného zástupcu, ktorý kládol svedkovi otázky. Svedok potvrdil, že vystavil faktúry č. 2014037 a č. 2014024 a potvrdil aj uzavretie zmlúv o reklame č. 21/10/14, 22/10/14 a 21/10/14, pričom zároveň vysvetlil zmenu automobilu v zmluve č. 21/10/14 na L. F. XXX. Zároveň žalovaný poukázal na obsah kladených otázok a odpovedí, ktoré boli predmetom výpovede D. H., ktorý uviedol, že pán zo spoločnosti FG s.r.o. ponúkol vozidlo L. F. na akciu RALLY TATRY, aby sa vozidlo prezentoval s vidinou ďalších prenájmov za peniaze na prenájom zdarma. K otázke správcu dane, že pri miestnom zisťovaní dňa 12.02.2015 JUDr. Bánoci sa vyjadril, že automobil si prenajala spoločnosti PEVA RACING a teraz uvádza, že ho zabezpečoval ako spoločnosť BCF, s.r.o., svedok uviedol, že dané vozidlo ponúkol predtým PEVA RACING. Tento tím podľa vyjadrenia svedka riešil detaily v súvislosti so štartom na RALLY TATRY, ako aj s firmou JAKO s.r.o., u ktorej si objednal služby s prípravou a testovaním vozidla L. na RALLY TATRY. Žalovaný na základe uvedeného poukázal na rozpory vo výpovediach D. H., nakoľko raz tvrdil, že automobil Porsche GT si

prenajala spoločnosť PEVA RACING, druhýkrát tvrdil, že uvedený automobil mu ponúkol na prezentáciu na akciu RALLY TATRY pán so spoločnosti FG s.r.o. Správca dane preveroval aj prenájom vozidla L. F. v spoločnosti FG s.r.o. formou dožiadania, pričom pán K. J., splnomocnený zástupca spoločnosti FG s.r.o. do zápisnice dňa 30.11.2015 uviedol, že spoločnosť je vlastníkom motorového rally vozidla L., ev. č. M. a M.. Prenajaté bolo vozidlo s ev. č. M. spoločnosti D1 Business Group s.r.o. na podujatie RALLY KOŠICE v období od 05.09. - 07.09.2014. Spoločnosť komunikovala s pánom N. B., šoférom aj manažérom. Servis zabezpečovala spoločnosti FG s.r.o., ktorá za rok 2014 vystavila len jednu faktúru na reklamné účely. Bezodplatne prenajímali motorové vozidla na reklamné účely len školám, alebo účelom ako reklamu pre vlastnú spoločnosť. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť FG s.r.o. ako vlastník motorového vozidlo L. F. ev. č. M. spoločnosti BCF s.r.o. neposkytla, čo je v rozpore s tvrdením D. H..

Ďalej žalovaný poukázal na výpoveď svedka N. B. zo dňa 14.03.2017, o čom spísal správca dane zápisnicu o ústnom pojednávaní, kde svedok na otázku splnomocneného zástupcu týkajúceho sa dohôd medzi daňovým subjektom a spoločnosťou BCF s.r.o. o predmete reklamného plnenia na pretekoch RALLY TATRY 2014 a AUTOSHOW SLOVAKIA RING 2014 t. j. na akých vozidlách bolo umiestnené logo daňového subjektu len opísal priebeh príprav pretekov, uviedol, že logo daňového subjektu bolo umiestnené na vozidlách, na oblečení a na plagáte pretekov a že vlastníkmi automobilov boli spoločnosť FG RACING a pán I., Rex tím. K dodávateľovi reklamnej služby a k výrobcom reklamného loga sa pán B. nevyjadril a dodanie reklamnej služby spoločnosťou BCF s.r.o. nijakým spôsobom nepotvrdil.

S tvrdením daňového subjektu v odvolaní, že ak existujú fotografie, na ktorých sú motorové vozidlá, aj s dohodnutým reklamným plnením a existuje svedecká výpoveď o okolnostiach účasti vozidla na pretekoch, nemôže správca dane tvrdiť, že svedok B. sa vyjadril len k pretekom, nie k poskytnutiu reklamy, žalovaný nesúhlasí. Žalovaný uviedol, že na fotografiách sú síce uverejnené vozidlá, na ktorých je zobrazené logo daňového subjektu, ale toto logo neobsahuje kompletný názov spoločnosti, chýba tam obchodná forma spoločnosti (s.r.o). Svedok B. je šofér, ktorý nedodával reklamnú službu a pri výpovedi svedka, ako je už vyššie uvedené opísal samotný priebeh pretekov, avšak k samotnému poskytnutiu reklamných služieb sa nevyjadril. Žalovaný k výpovedi pána B. uviedol, že jeho výpoveď nie je možné akceptovať v súvislosti s preverovaním reálneho dodávateľa reklamných služieb, resp. ako potvrdenie dodávky reklamných služieb spoločnosťou BCF s.r.o. Žalovaný na základe uvedeného neakceptuje námietku daňového subjektu, pretože z výpovedi svedkov nevyplýva, že dodávateľov reklamných služieb bola spoločnosť BCF s.r.o. a túto skutočnosť nepreukázali ani konatelia spoločnosti BCF s.r.o. A. D. H. a D. G. H..

Na základe uvedených skutočností dospel správca dane k záveru, že reklamné služby uvedené vo faktúrach č. 2014037 a 2014038 neboli dodané spoločnosťou BCF s.r.o. Správca dane nespochybnil, že logo daňového subjektu bolo na pretekárskych automobiloch umiestnené, avšak spochybnil dodanie reklamnej služby spoločnosťou BCF s.r.o. a to z nasledujúcich dôvodov. Správca dane pri kontrole na zistení oprávnenosti zistil, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie z predmetných faktúr od dodávateľa BCF s.r.o. v celkovej sume 6 000 Eur z dôvodu preverenia zdaniteľných plnení uvedených v predložených faktúrach. Správca dane vykonal miestne zisťovanie tak u spoločnosti BCF s.r.o. vypočutím konateľov spoločnosti A. D. H. a D. G. H., ktorí uviedli, že hlavným dodávateľom je spoločnosť JAKO s.r.o. komunikujú s D. K. a táto spoločnosť zabezpečuje pre nich reklamu, prípravu áut, spoluprácu pri organizácii a testovanie aut. Ako správca dane zistil spoločnosť BCF s.r.o. mala v roku 2014 súvislosti s automobilovými podujatiami iba jedného dodávateľa a to spoločnosť JAKO s.r.o.

Žalovaný zo spisového materiálu zistil, že správca dane preveroval dodanie reklamných služieb spoločnosťou BCF s.r.o. po obdržaní pripomienok daňového subjektu k protokolu v rámci vyrubovacieho konania. Správca dane prerokoval pripomienky a dôkazy k protokolu, o čom spísal zápisnicu a dňa 11.03.2016 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie daňového subjektu k uvedenej zápisnici. Na základe pripomienok daňového subjektu a to návrhom na doplnenie dokazovania o zistenie akým titulom spoločnosť BCF s.r.o. užívala motorové vozidlá, na ktorých bola umiestnená reklama daňového subjektu a to vypočutím svedkov, ktorých navrhol a to pána K. a pána B.. Na základe uvedených pripomienok správca dane sa snažil vypočuť majiteľa motorového vozidla O. E. P. ev.č. XXR XXXX pána G. I., ktorého sa mu nepodarilo vypočuť. Správca dane ďalej telefonicky kontaktoval obchodného zástupcu spoločnosti SLOVAKIA RING Agency s.r.o. v súvislosti s poskytnutím informácie týkajúcej sa organizátora podujatia AUTO SHOW SLOVAKIA RING 2014, na základe čoho sa dňa 17.05.2016

vyjadril obchodný zástupca, že organizátorom uvedeného podujatia bola spoločnosť SLOVAKIA RING AGENCY s.r.o. V tejto súvislosti správca dane ďalej žiadal preveriť, či bolo vozidlo O. E. P. ev.č. XX N. v zozname prihlásených vozidiel na uvedený pretek, kto uvedené vozidlo prihlásil na pretek, kto tvoril posádku uvedeného vozidla. V odpovedi na uvedené dožiadanie miestne príslušný správca dane uviedol, že spoločnosť SLOVAKIA RING AGENCY s.r.o. nebola usporiadateľom akcie AUTO SHOW SLOVAKIA RING 2014, spoločnosť neeviduje a nearchivuje priebeh a výsledky uvedeného podujatia, nevedie zoznam prihlásených vozidiel, resp. ich posádky. Spoločnosťou SLOVAKIA RING AGENCY s.r.o. bola zároveň predložená technická karta vozidla O. E. P., kde je ako majiteľ uvedený G. Q., súťažiaci - PEWA RACING, jazdec N. B..

Ďalej poukázal žalovaný na to, že správca dane telefonicky kontaktoval splnomocneného zástupcu, dohodol na termíne 30.12.2016 vo veci prerokovania bol dohodnutý ďalší termín na 23.02.2017, kedy na ústnom pojednávaní správca dane oboznámil splnomocneného zástupcu zo zistenými skutočnosťami počas vyrubovacieho konania. Dňa 14.03.2017 sa k správcovi dane dostavil D. G. H., ktorý bol ako svedok vypočutý v prítomnosti splnomocneného zástupcu, o čom bola spísaná zápisnica. Správca dane dal svedkovi k nahliadnutiu fotokópie zmlúv o reklame č. 21/10/14, 22/10/14 a č. 21/10/14 spolu s faktúrami č. 2014037 a 2014024 vystavenými spoločnosťou BCF s.r.o., kedy D. H. potvrdil, že faktúry vystavila spoločnosť BCF s.r.o. a zmluvy boli uzatvorené v mene tejto spoločnosti. Ďalej vysvetlil svedok, ako došlo k zmene vozidla zo R. P. na L. F. XXX na akciu RALLY TATRY, pričom do zápisnice uviedol, že vozidlo O. E. P. zabezpečovala spoločnosť BCF s.r.o. a ponúkla ho tímu PEWA RACING. Správca dane poukázal na výpoveď D. H. zo dňa 12.02.2015, ale tento rozpor medzi jednotlivými výpoveďami D. H. nevysvetlil. Správca dane predvolal v rámci vyrubovacieho konania svedka N. B., ktorý za prítomnosti splnomocneného zástupcu spísal zápisnicu zo dňa 14.03.2017. Odpovedal na otázky splnomocneného zástupcu a vysvetľoval výmenu vozidiel R. A. P. R. za L. F. XXX na podujatie RALLY TATRY, okrajovo opísal priebeh pretekov a uviedol, že autá boli zapožičané od vlastníkov posádke na sezónu grátis. Dňa 06.06.2017 ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného sa k správcovi dane dostavil splnomocnený zástupca, pričom predmetom prejednania bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu. Správca dane sa podrobne vyjadril k jednotlivým námietkam daňového subjektu.

Žalovaný konštatoval, že z dôvodu preverenia dodania reklamných služieb spoločnosťou JAKO s.r.o. pre spoločnosť BCF s.r.o. správca dane nahliadol do materiálov z daňovej kontroly u spoločnosti JAKO s.r.o., pričom bolo zistené, že správca dane určil daň podľa pomôcok u uvedeného daňového subjektu, nakoľko konateľ spoločnosti D. K. ani napriek viacerým výzvam správcu dane požadované doklady k daňovej kontrole nepredložil. Žalovaný konštatoval, že správca dane vychádzal z dôkazov získaných v daňovej kontrole a považuje námietku daňového subjektu za nedôvodné. Podľa žalovaného daňový subjekt ani konatelia spoločnosti BCF s.r.o. nepredložili relevantné dôkazy o tom, že spoločnosť BCF s.r.o. reklamné služby uvedené vo faktúrach č. 2014037 a 2014038 dodala. Nebolo preukázané, akým spôsobom bola reklama zabezpečená zo strany dodávateľa a subdodávateľa. Žalovaný predpokladá, že spoločnosť BCF s.r.o. ako objednávateľ reklamnej služby od spoločnosti JAKO s.r.o. by mala mať podklady alebo dokumenty o spôsobe zabezpečenia reklamy pre daňový subjekt, avšak žiadne dokumenty nepredložila. Svedkovia sa vyjadrovali len k samotným pretekom, ale ani konatelia spoločnosti BCF s.r.o., ani daňový subjekt nevedeli preukázať náklady na výrobu reklamného nápisu. Logo daňového subjektu neobsahovalo plný názov daňového subjektu, nezahŕňalo propagáciu činnosti alebo výrobkov daňového subjektu. K daňovej kontrole neboli predložené správy o vykonaní reklamy, ktorá mala obsahovať informáciu o realizácii reklamy, neboli predložené podklady o vyhotovení reklamy, čo bolo povinnosťou zmluvných strán vyplývajúcich zo zmlúv o reklame č. 22/10/14 a 21/10/14 uzavretých medzi daňovým subjektom ako objednávateľom reklamy a spoločnosťou BCF s.r.o. ako dodávateľom reklamy. Žalovaný uviedol, že správu o priebehu pretekov, ktorú daňový subjekt predložil k fotodokumentácii nie je možné považovať za správu o vykonaní reklamy. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania žalovaný potvrdil, že správca dane postupoval pri kontrole v zmysle platných právnych predpisov, viedol dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Záver, ktorý správca dane zo zistení skutkových okolností urobil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

K ďalším námietkam daňového subjektu, že správca dane vychádzal zo zistenia, že služby uvedené vo faktúrach nespĺňali definíciu reklamy, ako aj zo správy predloženej daňovým subjektom, v ktorej sa hovorí o podpore súťažného tímu žalovaný poukázal na ustanovenie § 32 ods. 1 Zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o reklame, pričom pojem sponzorský odkaz má len informovať, resp. poukázať na existenciu sponzora, či jeho výrobky alebo služby. Žalovaný ďalej uviedol k námietke daňového subjektu, že podstatou neuznania odpočítania dane je zistenie správcu dane, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie z faktúr za dodanie reklamnej služby, ktorú mala dodať spoločnosť, ktorá ako sa šetrením preukázalo túto reklamnú službu nedodala. Na súťažných automobiloch bol umiestnený len neúplný názov daňového subjektu MAREX jeho internetová stránka, neobsahoval informáciu o jeho činnosti, alebo ponúkaných výrobkoch, široká verejnosť sa nemala ako o nich dozvedieť, čo nenapĺňalo znaky reklamy v zmysle Zákona o reklame, preto správca dane posudzoval predmetnú službu aj v zmysle Zákona o reklame a Zákona o vysielaní a retransmisii v zmysle sponzoringu.

Ďalej sa žalovaný vyjadril k rozsudku NS SR sp. zn. , ako aj rozsudku a uviedol, že ako vyplýva z uvedených rozsudkov nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, resp. služby faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné plnenie. Daňový subjekt predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný daň z pridanej hodnoty v nich uvedenú priznať a odviezť do štátneho rozpočtu, ale samotnú faktúru možno považovať len za dôkaz iba v prípade, ak bolo zdaniteľné plnenie v nej uvedené reálne uskutočnené dodávateľom v nej uvedeným. Ďalšom podmienkou, ktorú musí daňový subjekt splniť, aby mu vznikol nárok na odpočítanie dane je povinnosť použiť nakúpené tovary a služby, z ktorých bolo uplatnené právo na odpočítanie dane na účely svojho podnikania, čo daňový subjekt v rámci daňovej kontroly, ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal. Poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH podmienky hmotnoprávnej povahy sa viažu na bezpodmienečné splnenie nároku na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť. Poukázal pritom žalovaný na rozsudok NS SR . Zároveň argumentoval žalovaný uznesením Ústavného súdu SR - 17, v ktorom sa poukazuje na to, že platiteľ má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Daňový subjekt nepredložil objednávky ani emailovú alebo akúkoľvek komunikáciu o tom, že na základe uverejneného loga bol oslovený potenciálnymi zákazníkmi s požiadavkou na nákup jeho produktov, čo by preukazovalo použitie prijatého zdaniteľného plnenia na dodávky tovarov a služieb v zmysle § 49 ods. 2 Zákona o DPH. V závere žalovaný uviedol, že pokiaľ daňový subjekt sa odvoláva na rozsudok NS SR žalovaný uviedol, že s týmto tvrdením daňového subjektu sa nestotožnil, pričom z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane sa ku každému bodu vyjadrenia daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole uviedol podrobné argumenty, prečo nesúhlasil s námietkami daňového subjektu a na základe akých zistení a preverovaní dospel k záveru o neuznaní odpočtu z faktúr od spoločnosti BCF s.r.o.

Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisového materiálu a námietok daňového subjektu uviedol, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, pričom zachoval aj ostatné zásady daňového konania, zásadu zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov a rovnosti. Na základe uvedeného preto rozhodnutie správcu dane ako správne potvrdil.

II.

Žalobné dôvody

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou a vrátenia veci Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V žalobe argumentoval žalobca tým, že poukázal na rozhodnutie správcu dane, jeho argumentáciu. Žalobca ďalej uviedol, že už voči obsahu protokolu namietal skutkové a právne závery správcu dane a žiadal, aby správca dane prehodnotil a opravil svoje závery k hodnoteniu zdaniteľného plnenia, ku ktorému má v úmysle nepriznať právo na odpočet dane. Daňový subjekt navrhol doplniť dokazovanie vo veci a namietal proti rozhodnutiu správcu dane, pričom poukazoval aj na to, že jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nakoniec namietal aj jeho arbitrárnosť. Žalobca v podstate rozdelil argumenty do bodov, pričom žalovaný v zhode s týmto rozdelením popísal v napadnutom rozhodnutí ako sa s predloženou argumentáciou vysporiadava. K jednotlivým záverom

žalovaného žalobca uviedol, že ide o nepreukázanie právneho dôvodu poskytnutia motorových vozidiel ich vlastníkmi, pričom dôvodil tým, že správca dane tvrdil, že vo vyrubovacom konaní zistil, že daňový subjekt nepreukázal, aby vlastníci vozidiel poskytli uvedené autá na preteky, čo žalobca namietal, že toto skutkové zistenie je nepravdivé, poukázal na to, že genéza uvedeného zistenia má svoj pôvod v obsahu protokolu, kedy správca dane prijal záver, že u dodávateľa služieb a jeho subdodávateľov nebol zistený žiadny vzťah s vlastníkmi motorových vozidiel. Daňový subjekt namietal nedostatočne zistený skutkový stav a poukázal na výpoveď svedka D. G. H., konateľa spoločnosti BCF s.r.o., ktorý poprel závery správcu dane a označil ich za nič nedokazujúce. Uviedol, že na oba preteky boli predmetné motorové vozidlá riadne dodané a označil aj právny titul, ktorým bola výpožička. Ak správca dane niečo spochybnil a svedok túto pochybnosť vyvrátil, tak mal správca dane podľa žalobcu pre svoje tvrdenie hľadať iné dôkazy a nielen prekrúcať a vytrhávať z kontextu časti iných vyjadrení. O to viac platí, že mal správca dane vykonať navrhnuté dôkazy. Závery správcu dane o nevykonaní dôkazov výsluchom svedka G. Q. a J. K. sú neprijateľné. Správca dane mal k dispozícii jasné dôvody a dôkazy, ktoré jeho pochybnosti vyvrátili. Žalobca uviedol, že ak existujú svedectvá, výpoveď vyvracajúca pochybnosti správcu dane, tak nie je dôvod, aby správca dane trval na svojom závere. Ak mal správca dane záujem tieto skutočnosti ďalej preverovať, mal vykonať nevyhnutné dôkazy v celosti. Ak ich nevykonal nemá na čom založiť svoje pochybnosti. Pokiaľ žalovaný argumentáciu žalobcu vyhodnotil tak, že „...s tvrdením daňového subjektu, že ak existujú fotografie, na ktorých sú motorové vozidlá aj s dohodnutým reklamným plnením a existuje svedecká výpoveď o okolnostiach účasti vozidla na pretekoch, nemôže správca dane tvrdiť, že svedok B. sa vyjadroval len k pretekom, nie k poskytnutiu reklamy. žalovaný nesúhlasí. Na fotografiách sú síce uverejnené vozidlá, na ktorých je zobrazené logo daňového subjektu, ale toto logo neobsahuje kompletný názov spoločnosti, chýba tam obchodná forma spoločnosti (s.r.o.). Žalovaný k výpovedi svedka B. uvádza, že jeho výpoveď nie je možné akceptovať v súvislosti s preverovaním reálneho dodávateľa reklamných služieb, resp. ako potvrdenie dodávky reklamných služieb spoločnosťou BCF s.r.o. Žalobca sa teda zo stanoviska žalovaného dozvedel, že žalovaný nesúhlasí s logickým záverom o tom, že istá suma dôkazov postačuje na preukázanie tvrdenej skutočnosti a to nelogickým poukazom na iný aspekt, ktorý právne neobstojí, t. j. na prezentáciu obchodného mena je potrebný kompletný názov spoločnosti a ničím iným neodôvodnený záver, že svedeckú výpoveď nemožno akceptovať. Ak takýto štýl argumentácie má byť v súlade s právnom žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia a zásadu legality v daňovom konaní, tak potom normou správania verejného orgánu je to, že na argument daňového subjektu stačí uviesť, že s ním verejný orgán nesúhlasí, resp. že ho neakceptuje, inak povedané v právnom štáte je to typický príklad arbitrárnosti.

Ako ďalší dôkaz poukázal žalobca na preukázanie spôsobu zabezpečenia reklamy, pričom podľa žalobcu správca dane tvrdil, že vo vyrubovacom konaní zistil, že dodávateľ reklamy nepreukázal ani počas daňovej kontroly ani počas vyrubovacieho konania, akým spôsobom bola reklama zabezpečená zo strany subdodávateľa spoločnosti JAKO s.r.o., že preverovaním reklamy nebolo zistené žiadne sprostredkovanie zo strany BCF s.r.o. pre spoločnosť JAKO s.r.o. Žalobca namietal, že dodávateľ reklamy resp. správne označený ako dodávateľ reklamných služieb prostredníctvom svojho konateľa riadne a do podrobností popísal uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Žalobca namietal, že predložil správcovi dane dôkazy o uskutočnenom zdaniteľnom plnení vo forme správ o vykonaní reklamy. Podľa vyjadrenia žalovaného tento neakceptoval námietku daňového subjektu, pretože z výpovedi svedkov nevyplýva, že dodávateľom reklamnej služby bola spoločnosť BCF s.r.o. a túto skutočnosť nepreukázali ani konatelia spoločnosti BCF s.r.o. Žalobca poukázal na to, že z pohľadu dôkazného bremena táto vec zaťažuje žalobcu, keď konatelia riadne opísali priebeh uskutočneného zdaniteľného plnenia.

Ako ďalšiu žalobnú námietku žalobca uviedol preukázanie nákladov na zabezpečenie reklamy. V tejto časti znovu citoval správcu dane, ktorý uviedol, že dodávateľom nebolo preukázané, ako reklama v skutočnosti bola obstaraná pre kontrolovaný daňový subjekt, ako konkrétne náklady boli vynaložené na samotné vykonanie reklamných služieb, pričom správca dane spochybnil, že dodávateľ uvedený na faktúrach dodal služby na nich uvedené a zároveň spochybnil, že išlo o dodanie služieb na nich uvedených. Žalobca namietal, že pre potreby zisťovania skutkového stavu je irelevantné to, akým spôsobom bola reklama obstaraná v duchu, ktorý naznačoval správca dane. Žalobca podľa jeho názoru predložil dôkazy o uskutočnení reklamných služieb - propagácii obchodného mena daňového subjektu. Predložil dôkazy o prijatí tohto plnenia od dodávateľa uvedeného na faktúre. To, akými subdodávateľskými vzťahmi sa zaťažil jeho dodávateľ je vecou preverovania na strane daného

dodávateľa a nemá nič spoločné s kontrolovaným daňovým subjektom. Daňový subjekt nemôže byť zaťažený dôkazným bremenom o skutočnostiach, ktorej nemožno od neho spravodlivo požadovať. Pochybnosti správcu dane o týchto skutočnostiach sú preto podľa žalobcu nepostačujúce pre záver, ktorý vo vyrubovacom konaní prijal.

Ďalej žalobca v tomto bode namietal, že ani pri najlepšej vôli nevie ustáliť, čo sa snaží správca dane povedať tým, že spochybnil, že služby uvedené vo faktúrach dodal dodávateľ na nich uvedený a že nešlo o dodanie na nich uvedené. Navyše počas vyrubovacieho konania správca dane ustúpil od presadzovania tohto dôvodu pre nepriznanie práva na odpočet dane, o čom svedčí aj posledná zápisnica vo vyrubovacom konaní, kde správca dane uviedol doslovne „...správca dane k uvedenému vypočutiu svedkov k vyjadreniu daňového subjektu uviedol, že nespochybňuje, že obchodné meno kontrolovaného platiteľa bolo počas pretekov RALLY TATRY a AUTO SHOW SLOVAKIA RING umiestnené na vozidlách, ktoré sa zúčastnili pretekov....“ Žalovaný k tomuto popisovanému zisteniu v administratívnom spise, ale aj k výsledkom týchto zistení nijako nekonfrontuje s predloženou argumentáciou. Je pravdou, že žalovaný k tomuto rozsiahlo formuloval nejaký záver na str. 8 napádaného rozhodnutia, kde konštatoval, že správca dane vychádzal z dôkazov získaných pri daňovej kontrole, skutkový stav podrobne preveroval, pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z predložených dokladov, ale vykonal rozsiahle dokazovanie, aby dostatočne a vierohodne zistil, či zdaniteľné plnenia uvedené v predložených faktúrach boli reálne dodané spoločnosťou BCF s.r.o. K uvedeným záverom správcu dane, ako aj žalovaného žalobca v ďalšej časti žaloby argumentoval tým, že správca dane nevychádzal z dôkazov získaných pri daňovej kontrole:

a) nevychádzal z dôkazov získaných pri daňovej kontrole, nakoľko závery a vyhodnotenia získaných dôkazov logicky nenadväzujú a neposkytujú odpovede na relevantné námietky pri hodnotení dôkazov; b) nepreveroval náležité skutkový stav, keď z titulu orgánu verejnej moci nezabezpečil vykonanie všetkých navrhnutých dôkazov; c) nezistil skutkový stav dostatočne, nakoľko sa zameral len na čiastkové zistenia a napríklad pri výsluchu svedkov B. a H., vykonaných na návrh žalobcu v priebehu vyrubovacieho konania týmto svedkom nepoložil žiadne otázky k skutočnostiam, ktoré neskôr prezentoval tak, že neboli odstránené jeho pochybnosti k nezrovnalostiam vo výpovediach; d) nevysporiadal sa s námietkami žalobcu, nakoľko náležité vysporiadanie sa s akýmkoľvek argumentom musí p odliehať elementárnym zásadám logického uvažovania, z ktorého musí rezultovať presvedčivý záver, pričom ak niečo logicky výslovne obchádza jeden fakt zdôvodňujúc niečím, čo na tento fakt logicky nenadväzuje, tak nemožno hovoriť o žiadnom odôvodnení.

V závere žaloby argumentoval žalobca poukazom na definíciu reklamy a sponzoringu, pričom dôvodil tvrdeniami správcu dane, že vo vyrubovacom konaní tento zistil, že na základe vyššie uvedeného bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt v skutočnosti podporil súťažný tím na športovom podujatí príspevkom (finančným alebo sponzorským). Žalobca v tejto súvislosti namietal, že tvrdenie o sponzoringu nemá žiadne logické opodstatnenie, pričom riadne spochybnil argumentáciu správcu dane v tomto smere. Pojem reklamy a názor správcu dane, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet dane bude posúdenie daného zdaniteľného plnenia iným pojmom, ktorému sa priradí atribút niečoho iného, ako je dodanie služby považuje žalobca za krajne nelogický. Tvrdenie, že nedodanie služby sa akosi pretransformovalo na umiestnenie sponzorského odkazu a umiestnenie takéhoto odkazu už zrazu nie je dodaním služby, nie to už reklamnej, podľa žalobcu neobstojí. Pokiaľ správca dane použil pojem reklamy a sponzoringu, ktorý používa úplne iný právny predpis a to konkrétne tohto zákona. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie , Zákona o reklame, ako aj podľa o vysielaní transmisii: „reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo za inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predať, nákup alebo nájom tovaru, alebo služieb vrátane nehnuteľnosti, práv a záväzkov, alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom“. Ak žalobca poukázal na to, že ak sa pozerá na rovinu aplikácie zákona o reklame, tak reklamou je prevedenie, prezentácia alebo iné oznámenie produktu a za produkt je považované aj obchodné meno, čiže reklama formou prezentácie obchodného mena, čo je v súlade so zákonom o reklame. Správca dane vyššie zmienenú argumentáciu žalobcu nijako nespochybnil, ani sa s ňou nevysporiadal. Podľa žalobcu

absolútne nelogickým je konštatovanie žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí tejto námietke daňového subjektu uviedol, že podstatou neuznania odpočítania dane je zistenie správcu dane, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane z faktúr za dodanie reklamnej služby, ktorú mu mala dodať spoločnosť, ktorá ako sa šetrením preukázala túto reklamnú službu nedodala. Na súťažných automobiloch bol umiestnený len neúplný názov daňového subjektu MAREX a jeho internetová stránka neobsahovala informáciu o jeho činnosť alebo ponúkaných výrobkoch, široká verejnosť sa nemala ako o nich dozvedieť, čo nenapĺňalo znaky reklamy v zmysle Zákona o reklame, preto správca dane posudzoval predmetnú službu aj v zmysle Zákona o reklame a Zákona o vysielaní a retransmisii. Žalobca neodopiera správcovi dane a žalovanému mať pochybnosti avšak akákoľvek pochybnosť, ktorá vedie štátny orgán k vydaniu negatívneho rozhodnutia pre účastníka musí byť dôvodná, odôvodnená a musí byť právne relevantná, čo v posudzovanej veci splnené podľa žalobcu nebolo. Pochybnosť správneho orgánu nemôže byť dôvodom pre nepriznanie nadmerného odpočtu. Dôvodom pre nepriznanie nadmerného odpočtu musí byť v daňovom konaní výlučne dôkazná situácia vyplývajúca zo skutočne vykonaných dôkazov, v ktorej daňový subjekt nepreukáže splnenie podmienok pre priznanie nadmerného odpočtu. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplynuli nasledujúce skutočnosti:

- žalobca predložil dostatočné množstvo dôkazov o uskutočnení zdaniteľného plnenia v rovine, ktorú od neho možno spravodlivo požadovať,

- na strane spoločnosti BCF s.r.o. ako dodávateľa reklamných služieb boli správcom dane zistené isté pochybnosti, no na všetky tieto pochybnosti žalobca reagoval príslušnými návrhmi na doplnenie dokazovania a z týchto dôkazov tieto pochybnosti boli odstránené;

- správca dane neprodukoval žiadny dôkaz o tom, že by dodávateľom reklamných služieb mal byť nejaký iný subjekt a len samotné presvedčenie správcu dane, že v reťazci dodávok je predchádzajúca dodávka zaťažená spochybňujúcou skutočnosťou, ešte nepostačuje pre vyvodenie zodpovednostného dôsledku na strane kontrolovaného daňového subjektu.

Na základe uvedených skutočností preto podľa žalobcu správca dane a žalovaný správne uznali existenciu hmotne zachyteného výsledku reklamných služieb, ale dospeli k nesprávnemu záveru, že tieto služby nedodala spoločnosť BCF s.r.o. Závery správcu dane a žalovaného neobstoja ani s poukazom na právne závery vyjadrené v rozsudku NS SR sp. zn. , na ktorú žalobca poukázal. V kontexte citovaného rozhodnutia NS SR je možné konštatovať, že miera dôkazného bremena daňového subjektu nemôže byť vykladaná v tom zmysle, že by v absolútnej miere zaťažovala výhradne daňový subjekt. Podniká žalobca nie preto, aby produkoval dôkazy, ale aby dosiahol zisk. Potrebám praktického života sa vymyká bezbrehé uplatňovanie zásad preukazovania vzniku nároku na odpočet dane v rozsahu, v akom naznačuje správca dane a žalovaný. Žalovaný podľa názoru žalobcu nakoniec vôbec nereagoval na procesné nedostatky konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia správcu dane tak v procese daňovej kontroly, ako aj následného vyrubovacieho konania. Preto žalobca žiada rozhodnutie tak žalovaného, ako aj správcu dane zrušiť a vec vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie žalovaného

K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 14.02.2018 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych dôvodoch uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V mailovom podaní zo dňa 26.11.2018 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 04.12.2018 a zároveň súhlasil s pojednávaním bez jeho prítomnosti.

IV.

Závery správneho súdu

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 04.12.2018, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu, pričom sa ospravedlnil poverený zástupca žalovaného, ktorý súhlasil s pojednávaním bez jeho prítomnosti. Na pojednávaní súd rozhodol vo veci samej bez prítomnosti povereného zástupcu žalovaného tak, že rozhodnutie žalovaného z 05.10.2017, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Voči predmetnému rozsudku -63 zo dňa 04.12.2018 podal kasačnú sťažnosť žalovaný, o ktorej NS SR pod sp. zn.: dňa 24. novembra 2020 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozsudku NS SR vyslovil právny názor: „Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu musí kasačný súd konštatovať, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odchýlil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. - 17 zo dňa 23 . 02 . 2011 , z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „ Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnili preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený." Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn .: zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého: „... Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaj e odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného

dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si " odpočítanie dane z tohto dokladu... Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ daňový subjekt tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Žalobkyňa ani jej dodávateľ nepredložili relevantné dôkazy o tom, že spoločnosť BCF, s.r.o. reklamné služby uvedené vo faktúrach č. 2014037 a č. 2014038 dodala. Nebolo preukázané, akým spôsobom bola reklama zabezpečená zo strany dodávateľa a subdodávateľa. K daňovej kontrole neboli predložené podklady, ktoré mali v zmysle napadnutých zmlúv o reklame zabezpečiť žalobkyňa a spoločnosť BCF, s.r.0., a to napr. grafické návrhy, dôkazy o tom, akým spôsobom bola zabezpečená výroba objednávateľom schváleného nápisu, podklady pre vyhotovenie reklamy a pod. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege", ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byt' dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ). Pre účely a zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. -44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie tovaru a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Kasačný súd dodáva, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. v rozsudku sp. zn. z 28.04.2011, podľa ktorého: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje ." Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp . zn. z 21.09.2011, podľa ktorého: „Z dikcie zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov

predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Kasačný súd k veci uvádza, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal skutočným dodaním reklamnej služby žalobkyni spoločnosťou BCF, s.r.o., teda spoločnosťou, ktorá bola ako dodávateľ uvedená na faktúre alebo jej subdodávateľom spoločnosťou JAKO, s.r.o. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani splnením podmienok žalobkyne na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa , a Správca dane preveroval dodanie reklamných služieb aj v spoločnosti JAKO, s.r.o., avšak ani táto spoločnosť (subdodávateľ) so správcom dane nespolupracovala, resp. neumožnila mu preveriť dodanie služieb pre spoločnosť BCF, s.r.o. Správcovi dane sa vyhýbal konateľ , tejto spoločnosti ako aj jeho ekonómka, a to aj po skončení konateľovej práceneschopnosti. Správcovi dane nepredložili žiadne doklady. Kasačný súd k veci dodáva, že správca dane nespochybnil, že logo žalobkyne, aj keď neúplné, bolo na pretekárskych automobiloch umiestnené, avšak je spochybnené dodanie reklamnej služby spoločnosťou BCF, s.r.o. Svoj záver o zrušení napadnutých rozhodnutí správnych orgánov krajský súd založil na odstránení rozporov vo výpovedi svedka B., čo však podľa názoru kasačného súdu nemá žiaden vplyv na splnenie podmienok pre uplatnenie odpočtu dane podľa , a Svedok B. nie je konateľom ani jednej zo spoločností, ktorá mala zabezpečiť, resp. dodať reklamné služby, teda jeho výpoveď nemôže dokázať, že reklamné služby poskytla spoločnosť BCF, s.r.o. alebo jej subdodávateľ. Svedok B. iba šoféroval pretekársky automobil. Kasačný súd sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu, podľa ktorého spoločnosť BCF, s.r.o. zabezpečila reklamu loga žalobkyne v takom zmysle, ako je to deklarované na faktúrach a ako to deklaruje zákon o reklame. Na automobiloch bolo uvedené iba logo žalobkyne, a to neúplné, a to podľa názoru kasačného súdu neinformuje o produktoch, ktoré subjekt uvedený na logu poskytuje. Reklama spočívala iba v nalepení loga na súťažných automobiloch. Prezentácia výrobkov či služieb žalobkyne na pretekoch zistená nebola.“

Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzal a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, ako aj z podanej správnej žaloby a rozhodnutí správnych orgánov predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorý podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou zo dňa 20.06.2017 pod č. 101381773/2017, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku rozdiel dane z DPH v sume 6 000 Eur za zdaňovacie obdobie november 2014.

Rozsah preskúmavaného rozhodnutia je daná rozsahom žalobných námietok, pričom vzhľadom na ich obsah bolo rozhodujúcim posúdenie postupu správneho orgánu v rozsahu dokazovania v daňovom konaní a zistenia skutkového stavu, z ktorého správca dane, ako aj žalovaný vychádzali.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (prvá a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) tohto zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2, 3 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods.2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočností nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.

Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

S poukazom na vyššie citované príslušné ustanovenia daňových zákonov správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí tak žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a dôvodov uvedených žalobcom v žalobe s dôrazom na vyslovený právny názor NS SR v zrušujúcom rozsudku dospel k záveru, že daňové orgány postupovali v zmysle príslušných ustanovení vyššie citovaných zákonných noriem a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pri svojej úvahe vychádzal správny súd z obsahu vykonaného dokazovania správcom dane, teda z jeho postupu, ako aj z rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti musí správny súd konštatovať, že jeho úlohou v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu správneho orgánu, podľa S.s.p. bolo posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav dostatočne a riadne, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda musel skúmať namietané pochybenia správneho orgánu v žalobe, či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podmienky uvedené v a o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže uznanie práva na odpočítanie dane DPH, ako v tomto prípade je sporné, z faktúr č. 2014037 a 2014038 od deklarovaného dodávateľa spoločnosti BCF s.r.o. so sídlom Vŕbová 32, 080 01 Haniska, za dodanie reklamných služieb na automobilových podujatia AUTO SHOW SLOVAKIA RING a RALLY TATRY 2014.

V predmetnom konaní žalovaný, ako aj správca dane vo svojich rozhodnutiach označili dodanie reklamných služieb za sporné. Správne orgány ustálili skutkový stav na základe jednotlivých výpovedí tak konateľov spoločností BCF s.r.o. A. D. H. a D. G. H., ako aj svedkov N. B. a G. Q. a J. K.. S dôrazom na rozsiahle dokazovanie, na ktoré správne orgány poukazovali dôvodili tým, že nebolo preukázané na základe dôkazov a dôvodov, ktoré predkladal žalobca, že išlo o dodanie reklamných

služieb spoločnosťou BCF s.r.o. tak, ako je to deklarované v uvedených faktúrach a tak ako to bolo ustálené v zmluvách o reklame, ktoré boli uzatvorené pod č. 21/10/14 a 22/10/14.

Správne orgány dôvodili skutočnosťami uvedenými v rozhodnutí a správny súd argumentoval, že bolo potrebné zaoberať sa výpoveďami svedkov a obsahom predmetných faktúr a zmlúv o reklame, ale bolo potrebné jednotlivé výpovede svedkov, ako aj konateľov spoločnosti žalobcu vyhodnotiť tak, aby správca dane a následne žalovaný ako odvolací orgán mali bezpochyby za preukázané, že k samotnému dodaniu reklamných služieb došlo alebo nie. Pokiaľ išlo o vyhodnotenie zisteného skutkového stavu na základe predložených listinných dôkazov, ako aj na základe jednotlivých výsluchov konateľov a svedkov, aj správny súd po zrušení pôvodného rozhodnutia prehodnotil svoj právny záver a dôvodil tým, že správne orgány dostatočným spôsobom zistili skutkový stav, z ktorého dospeli k záveru, že k reklamným službám nedošlo uvedenou spoločnosťou BCF s.r.o. v takom rozsahu, v akom je to uvedené vo faktúrach, na ktoré súd vyššie poukázal zo dňa 12.11.2014 a to pod č. 2014038 a 2014037 na vykonanie reklamy na podujatí AUTO SHOW SLOVAKIA RING, ako aj na podujatí RALLY TATRY 2014 od spoločnosti BCF s.r.o. Záver správcu dane, že táto služba nebola dodaná tak, ako bola deklarovaná v predložených faktúrach a daňovému subjektu t. j. žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty preukázané v tomto konaní bolo.

V prvom rade správny súd argumentoval tým, že na strane dodávateľa nebolo žiadnym spôsobom spochybnené, že on reklamu nerealizoval, poukázal len na jednotlivé etapy obstarania tak súťažného motorového vozidla, ako aj použitia reklamy na jednotlivých motorových vozidlách. Ďalej správny súd poukázal aj na to, že spoločnosť, ktorá mala byť subdodávateľom a realizovať reklamu, išlo o spoločnosť JAKO s.r.o., pričom komunikoval konateľ spoločnosti BCF s.r.o. D. H. s konateľom spoločnosti D. K., ani táto skutočnosť nebola spochybnená, ani samotný subdodávateľ spoločnosť JAKO s.r.o. uvedené dodanie reklamných služieb nespochybnil. Za základ takto zisteného skutkového stavu správny súd považoval postup správcu dane, ktorý sa v každom okamihu daňovej kontroly snažil preukázať, že išlo o súťažné autá, ktoré neboli vo vlastníctve prenajímateľa. Správny súd vyslovil názor, že tu nešlo o vlastníctvo alebo samotnú držbu motorových vozidiel, ale išlo o to, že súťažné motorové vozidlá boli na uvedené akcie v novembri 2014 prenajaté. Podstatou služieb, ktoré boli poskytnuté žalobcovi, bolo preukázanie, či išlo skutočne o reklamné služby alebo sponzoring.

Čo sa týka oboznámenia sa so skutočnosťami v rámci zásady legality, bolo potrebné zo strany správcu dane bezpochyby preukázať, že dodávateľom reklamných služieb na uvedené akcie nebola spoločnosť BCF s.r.o. Táto skutočnosť ako záver sa správcovi dane rozsiahlym dokazovaním podarila preukázať, pretože správca dane svoje zistenia nasmeroval na preukázanie toho, či na športových súťažných motorových vozidlách, ktoré boli predmetom reklamných služieb bolo uvedené celé obchodné meno žalobcu tak, ako je uvedené v obchodnom registri teda MAREX s.r.o. Svedok B. síce potvrdil aj samotné dodanie reklamnej služby spoločnosťou BCF s.r.o. a spôsob, akým bolo prezentované toto logo na jednotlivých motorových vozidlách, ktorých pretekov sa zúčastnil aj on ako vodič súťažného motorového vozidla. Samotné fotografie, ktoré sú takisto súčasťou administratívneho spisu potvrdzujú, že uverejnené vozidlá, na ktorých je zobrazené logo daňového subjektu, toto logo neobsahuje kompletný názov spoločnosti podľa správnych orgánov tak chýba obchodná forma spoločnosti (s.r.o.), avšak čo sa týka reklamnej služby a samotných zmlúv o reklame výslovne nie je v uvedených reklamách dodatok, že reklamná služba bude iba vtedy preukazne potvrdená a dodaná spoločnosťou BCF s.r.o., pokiaľ tam bude celé obchodné meno spoločnosti žalobcu. Samotný zákon o reklame a to konkrétne ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b) uvedené skutočnosti ani nevyžaduje, pretože reklama je prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu. Z predložených dôkazov podľa názoru správneho súdu vyplýva, že na obidvoch akciách a to aj AUTO SHOW SLOVAKIA RING 2014 aj RALLY TATRY 2014 boli prezentované produkty daňového subjektu , t. j. žalobcu, na týchto podujatiach bol žalobca prezentovaný ako reklamný partner, lebo na obidvoch automobiloch bolo uvedené jeho logo a predmetom reklamy bolo informovanie verejnosti alebo spotrebiteľov o existencii uvedeného daňového subjektu ako reklamného partnera. Čo sa týka skutočností, ktoré mali byť predmetom doplneného dokazovania v rámci vyrubovacieho konania správcom dane boli tie skutočnosti, ktoré by potvrdili, že v danom prípade išlo o sponzoring, nie o reklamné služby.

Správny súd v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 06.03.2008, v ktorom NS SR dôvodí tým, že právne významné je, či kauzou daňovej transakcie t. j. bezprostredným hospodárskym cieľom, pre ktorý vznikla bolo bez vlastného hospodárskeho prospechu daňového subjektu vynaložiť náklady na reklamu cudzieho tovaru, alebo docieliť synergický efekt, ktorý sa u daňového subjektu prejaví sprostredkovane. Pri posudzovaní vecnej súvislosti vynaložených nákladov je rozhodujúci materiálny, nie formálny prístup v hodnotení jednotlivých transakcií. V tomto prípade správny súd má za to, že spor predovšetkým spočíva v posúdení vecnej súvislosti vynaložených výdavkov na reklamu zo strany žalobcu, teda reklamnú či sponzoringovú spoluúčasť a konkrétne to, či plnenia prijaté na vstupe súvisia s plneniami na výstupe, t. j. či poskytnutú službu žalobca prijal na uskutočnenie vlastných zdaniteľných plnení. Podľa opakovane vysloveného právneho názoru správcu dane v protokole o daňovej kontrole v predmetnom konaní tieto náklady teda priamo nesúvisia výlučne s propagáciou dodávateľa, nakoľko sa jedná o spoluúčasť zaisťujúcu dodávateľom prítomnosť v obchodných reťazcoch a centrálne vedenom sortimente etc. V tomto prípade však správny súd má za to, že v daných podujatiach, ktoré boli predmetom preukázania reklamy loga žalobcu konkrétne v automobilovom podujatí AUTO SHOW SLOVAKIA RING 2014 a na automobilovom podujatí RALLY TATRY 2014 spoločnosť BCF s.r.o. zabezpečila reklamu loga žalobcovej spoločnosti v takom zmysle, v akom je to deklarované na faktúrach a v akom ponímaní uvedené skutočnosti deklaruje aj zákon v ustanovení o reklame, pričom reklama je prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu. Z ustanovenia Zákona o reklame je vo všeobecnosti reklamou publikovanie, podpora a komunikácia informácií, alebo názorov o produkte (tovar, služba, organizácia...) so zameraním na potencionálny trh. Podľa názoru správneho súdu preukazovaním zabezpečením bezprostredného hospodárskeho cieľa žalobcom na uvedených podujatiach sa správca dane dôkladne zaoberal a správne dospel k záveru, že nedošlo k ekonomickému naplneniu uvedených služieb deklarovaných na faktúrach od BCF s.r.o.

Čo sa týka umiestnenia loga žalobcu na automobiloch, ktoré boli ako účastné na uvedených podujatiach RALLY TATRY 2014 ako aj ďalšie automobilové podujatie AUTO SHOW SLOVAKIA RING 2014 takéto podmienky sprostredkovania reklamy podľa názoru správneho súdu splnené neboli. Správny súd poukázal na rozdiely medzi reklamou a sponzoringom a konštatoval, že v danom prípade sa jedná o sponzoring a nie o reklamu, nakoľko zverejnenie loga (neúplného obchodného mena žalobcu) nie je spôsobilé podporiť predaj jeho tovaru a služieb. Mal za to, že žalobca, ktorý bol generálnym partnerom rally teamu, podporil predmetné podujatie sponzorským príspevkom, ktorý nebol daňovo uznateľným výdavkom a taktiež nebol predmetom DPH. Dotknuté daňové subjekty podľa žalovaného predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Žalovaný uzavrel, že žalobca nepreukázal žiadnymi objektívnymi dôkazmi, že predmetné služby použil alebo použije na uskutočnenie svojich zdaniteľných obchodov.

Vzhľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb žalobcovi, ale o sponzorstvo, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by zakladala žalobcovi nárok na odpočítanie dane. K rozlíšeniu medzi reklamou a sponzorským odkazom citoval správny súd z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.: , pričom konštatoval, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, ktoré pri spornom plnení absentujú. K predmetu konania správny súd uvádza, že odplatné zabezpečenie reklamného priestoru platiteľom dane pre daňový subjekt a prezentácia jeho loga na automobilových pretekoch a následne i v médiách je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z ktorej mal byť dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou sponzoringom (sponzorským odkazom), alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá daňovému subjektu za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).

Ďalej je treba upozorniť na to, že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené so zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame), resp. Z.

z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytovanie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.

So zreteľom na okolnosti tohto prípadu možno dať žalobcovi za pravdu, že prezentáciou jeho loga (obchodného mena) na automobilových pretekoch bezpochyby mohol byť na verejnosti vytvorený určitý (zrejme pozitívny) vnem o existencii žalobcu, čo mohol byť jeden z dôvodov stojacich za vznikom transakcie. To však pre priznanie práva na odpočítanie dane z prijatej služby samo osebe nestačí. Rozhodujúcou je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú žalobcovi poskytol platiteľ dane a či ju žalobca použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Teda či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu ako daňového subjektu. Správny súd teda zdôrazňuje, že pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie.

Ďalej správny súd z rozsudku NS SR sp. zn.: cituje: „Otázkami odpočítania dane z reklamných služieb podobného druhu sa v minulosti zaoberal aj Súdny dvor EÚ, ktorý v jednom z ostatných rozhodnutí na danú tému (C-334/20 zo dňa 25.11.2021 Amper Metal Kft.) vyslovil záver, že „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 Smernice o DPH a priamo a bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na vstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom, alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby (bod 40). Konštatoval tiež, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ak bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, totiž zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v zásade podliehajú DPH. Okrem toho, ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované aj vtedy, ak sa zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k zdaniteľným plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočítaniu dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12.novembra 2020, Sonaecom, C-42/19, EU:C:2020-913, body 38 a 40, ako aj citovaná judikatúra)“ (bod 35)“.

Správny súd ďalej z rozsudku sp. zn.: cituje: „K otázke ekonomickej využiteľnosti prezentácie sťažovateľovho obchodného mena na reklamných polepoch umiestnených na závodných automobiloch, teda k prakticky identickej službe dodanej sťažovateľovi rovnakým dodávateľom (R5+, s.r.o.) v iných zdaňovacích obdobiach, sa už vyjadrili senáty kasačného súdu v rozhodnutiach sp. zn.: zo dňa 12.06.2019, sp. zn.: zo dňa 22.07.2019 a sp. zn.: zo dňa 11.09.2019. V prvom z označených rozsudkov kasačný súd konštatoval, že „vo veci nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu a ide teda o absenciu pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Reklama musí vo svojej forme a obsahu predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje dodávky tovarov

a služieb. Jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos, na preukázanie čoho má dôkazné bremeno žalobca (sťažovateľ). Na rozdiel od toho u sponzoringu neprejavuje ekonomický prínos na strane poskytovateľa sponzorského príspevku, pretože cieľ je odlišný a to podpora sponzorovanej aktivity. Sponzoring spojený s prezentáciou obchodného mena podnikateľa možno uskutočňovať iba za splnenia podmienok podľa o športe. Reklama je činnosť orientovaná v zásade na spotrebiteľa, prípadne odberateľa daného produktu. Účinok reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa reklama uskutočňuje, je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom. Sťažovateľ si z množstva reklamných nástrojov vybral taký, u ktorého nebol osvedčený cieľ uplatniť produkty na trhu. V priebehu daňového konania ani tento hospodársky cieľ neobjasnil a teda ekonomická súvislosť medzi týmto typom reklamy a jej prínosom pre podnikateľa zostala neobjasnená. Súčasne je potrebné poukázať na to, že náklady na vynaloženú reklamu by sa mali vracať v podobe primeraného zisku. Pokiaľ takáto súvislosť absentuje, naznačuje to skôr existenciu sponzoringu, u ktorého prevláda hospodársky cieľ podpory sponzorovanej aktivity.“

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c) citovaného zákona).

Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej kontroly (slúžiaci na preverenie napr. oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom deklarovaných tvrdení. Na naplnenie jeho účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam viažucim sa k ním priznanej daňovej povinnosti alebo k ním uplatneným nárokom voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a), c) Daňového poriadku).

V kontexte skutkových okolností prípadu a záverov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť skutkový stav veci. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) Daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a), § 45 ods. 1 Daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správnemu orgánu I. stupňa vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).

Vo vzťahu k dôkaznému bremenu si správny súd dovolí poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený."

Správny súd tiež s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

V súvislosti s obozretnosťou daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si správny súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom najvyšší súd skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené".

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd konštatuje, správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových

okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právny názor NS SR vyslovený v uvedenom rozsudku sp. zn.: , ako aj v rozsudku sp. zn.: zo dňa 22.07.2019 a napokon aj v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: zo dňa 24. novembra 2020 rozhodol správny súd tak, že žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa S.s.p. v spojení s ustanovením S.s.p., pričom žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal náhradu trov konania voči žalovanému. Žalovanému s poukazom na ustanovenie nepriznal náhradu trov konania, ani náhradu trov kasačného konania voči žalobcovi.

Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu ( v spojení s )..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.