Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_14S-34-2021.pdf
PDF · 183.96 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/34/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov Mgr. Moniky Hrašnovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu TTT3, s. r. o., so sídlom Zámocká 3, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, IČO: 36 276 464, zastúpeného spoločnosťou ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 100462005/2021 zo dňa 19.03.2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.
Žalobca (predchádzajúceho obchodného mena TRIPSY s.r.o.) sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 100462005/2021 zo dňa 19.03.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán nevyhovel jeho odvolaniu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 101378581/2020 zo dňa 02.09.2020 vyrubujúce žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 vo výške 5 382,00 eur na základe neuznania odpočítania dane z ceny dodávky spoločnosti WM Finance s.r.o. vyfakturovanej faktúrou č. 100717002 zo dňa 10.7.2017 (predmet plnenia: samoskladacie kartóny).
2.
V posudzovanom prípade podľa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľom a nepreukázané zostali aj transakcie na strane subdodávateľa spoločností LUCENT, s. r. o. a jeho dodávateľa MM TRUST, s. r. o., s tým, že bolo spochybnené priame plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre kontrolovaného platiteľa dane.
3.
Na základe vyhodnotenia všetkých skutočností správca dane konštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo odpočítať daň z tovaru a služby, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby mu boli spoločnosťou WM Finance, s. r. o. reálne dodané.
4.
Svoje potvrdzujúce rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dokazovaním sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobcu so spoločnosťou WM Finance s.r.o., teda nebolo preukázané, že uvedenému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, napriek tomu, že daňový subjekt predložil faktúru, z ktorej bol dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na tejto faktúre priznať a odviesť, uvedený doklad je dôkazom len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol daňový subjekt povinný preukázať. Rozhodné je, že daňový subjekt neprijal žiadne opatrenia na účely preverenia toho, či osoba A. B., s ktorým realizoval sporné zdaniteľné obchody, je oprávnený konať za dodávateľa, neoveroval jeho totožnosť na základe osobného dokladu (p. C. A. dokonca priznal, že mu postačovala vizitka tejto osoby s telefonickým kontaktom, taktiež priznal, že tento telefonický kontakt nikdy nepoužil), a to v situácii, keď z Obchodného registra SR mohol zistiť, že konateľom dodávateľskej spoločnosti je cudzí štátny príslušník, ktorý mal podpísať zmluvu k sporným obchodom, avšak daňový subjekt nebol s ním počas trvania obchodných vzťahov (obchodný vzťah s WM Finance s. r. o. trval 2 roky) v žiadnom kontakte, daňový subjekt podľa svojho vyjadrenia nebol ani v sídle, či sklade tejto spoločnosti a tak nevyužil jednu z dostupných možností na preverenie svojho obchodného partnera. Daňový subjekt prijal ponuku splnomocneného zástupcu tejto spoločnosti, s ktorou daňový subjekt oslovil, spoločnosť bola teda novým obchodným partnerom daňového subjektu, pričom on si ju nijako nepreveril. Daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a výber obchodných partnerov je jeho legitímnym rozhodnutím. Bolo potrebné, aby daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bude spochybnené s ohľadom na osobu dodávateľa. Nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou požadovať od daňového subjektu dodržanie zásady bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti, ktorá je spojená so zásadou starostlivosti riadneho hospodára, premietnutou v ustanoveniach § 2 ods. l, § 135a, § 194, § 265 Obchodného zákonníka. Odvolací orgán poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, v ktorom kasačný súd uvádza, že daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov, ale daňový subjekt musí pri vstupe do obchodných vzťahov dodržiavať štandardnú odbornú starostlivosť v tom, že si overí oprávnenie konať v mene subjektu u osoby, s ktorou uzatvára obchodný záväzkový vzťah. K námietke, že správca dane svoje závery založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi daňového subjektu, čo nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu - správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, žalovaný uviedol, že daňovému subjektu neboli pripísané následky za nesplnenie si povinností dodávateľov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť, ale zo strany správcu dane išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane. Pokiaľ niektorú skutočnosť, či tvrdenie spadajúce do dôkaznej povinnosti daňového subjektu nie je možné preveriť, neznamená to, že tvrdenie daňového subjektu je preukázané a nie je dôvodné o ňom pochybovať. Námietku, že daňovému subjektu nie je dostatočne zrejmé, na čom sú závery správcu dane založené, citované porušenia § 19, § 49 a§ 51 zákona o DPH a § 45 daňového poriadku nie sú dostatočne odôvodnené (podľa neho sú v rozhodnutí popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti) odvolací orgán považoval za nedôvodnú. Správca dane na stranách 17 až 21 napadnutého rozhodnutia podrobne popísal porušenia zákona o DPH aj daňového poriadku vo vzťahu k získaným dôkazom: obchody deklarované spornými dokladmi daňového subjektu neboli uskutočnené dodávateľom na nich uvedeným a to spoločnosťou WM Finance s. r. o. Spoločnosť WM Finance s. r. o. sporné zdaniteľné obchody nepreukázala žiadnym spôsobom, keď nereagovala na výzvu správcu dane, nepredložila požadované doklady, čím u správcu dane vznikli pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov a zároveň nebolo preukázané, že spoločnosti WM Finance s. r. o. vznikla daňová povinnosť pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, preto nemohol platiteľovi - daňovému subjektu vniknúť nárok na odpočítanie dane podľa§ 49 ods. 1 v nadväznosti na§ 51 zákona o DPH z dôvodu, že odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku na odpočítanie dane. Pochybnosti správcu dane daňový subjekt, na ktorom v zmysle§ 24 daňového poriadku leží dôkazné bremeno, nevyvrátil. Správca dane v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuviedol, že spochybňuje existenciu tovaru a služieb. V prípade platiteľa (daňového subjektu) správca dane netvrdí, že nemohol dodávať tovar svojím odberateľom, no v rámci dokazovania nebolo preukázané, že tento tovar mu dodala spoločnosť WM Finance s. r. o.
Podľa odvolacieho orgánu z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázania. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011: ,,Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak správca dane spochybní, že daňový subjekt nadobudol tovar práve od deklarovaného dodávateľa, nie je jeho povinnosťou zisťovať, ktorý dodávateľ v skutočnosti tovar dodal, ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Zároveň správca dane v prípade spochybnenia reálneho obchodu, a to aj vo vzťahu k osobe dodávateľa, má právo žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti. Daňový subjekt v odvolaní dôvodí, že predložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodných prípadov - účtovné doklady, potvrdenia od dodávateľov a odberateľov, dôkazy o preprave, výpovede obchodných partnerov, ich účtovné doklady. Odvolací orgán z predloženého spisu zistil, že toto tvrdenie daňového subjektu je nepravdivé, pretože daňový subjekt nepredložil žiadne potvrdenia od dodávateľov (predloženie potvrdení od odberateľov by bolo irelevantné, pretože existencia tovaru a služieb nebola spochybnená), nepredložil žiadne dôkazy o preprave sporného tovaru - p. C. A. vo výpovedi uviedol, že p. B. dodával sporný tovar daňovému subjektu prostredníctvom špeditérskej firmy, ale nepamätal sa, o akú špeditérsku firmu išlo. Skladník daňového subjektu, p. B., sa taktiež nepamätal, akým dopravným prostriedkom bola preprava tovaru od spoločnosti WM Finance s. r. o. vykonaná, ani kto ju zabezpečoval. Taktiež nie je zrejmé, o akých výpovediach obchodných partnerov daňový subjekt hovorí, keď sa v procese daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní nepodarilo vypočuť konateľov ani splnomocnených zástupcov dodávateľských spoločností a výpoveď p. D. je pre objasnenie sporných zdaniteľných obchodov irelevantná. Ani účtovné doklady dodávateľských spoločností (vzhľadom na ich nekontaktnosť) neboli správcovi dane predložené. Námietka daňového subjektu, že nemal možnosť oboznámiť sa s podkladmi, na základe ktorých správca dane vydal rozhodnutie - napr. podklady uvádzaného iného spisu je neodôvodnená, pretože daňový subjekt mohol využiť svoje právo v zmysle ustanovenia § 23 daňového poriadku a nazrieť u správcu dane do spisu z daňovej kontroly. Rovnako aj námietka, že zamestnanci správcu dane mali postupovať podľa zásady striktnej zákonnosti daňového konania a ak predložené dôkazy neboli podľa nich postačujúce, mali umožniť, aby sa daňový subjekt k tomuto hodnoteniu dôkazov vyjadril ešte v procese daňovej kontroly, je bezpredmetná, pretože správca dane listom č. 100744576/2020 oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm. f) a s pochybnosťami správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, pričom daňový subjekt sa v správcom dane stanovenej lehote nevyjadril ku kontrolným zisteniam. Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 3 a 4 daňového poriadku, keď v daňovom konaní prevzal poznatky z iných spisov, prípadne od iných správcov dane. Pokiaľ daňový subjekt poukazoval na judikáty NS SR a SD EÚ, podľa žalovaného nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo daňový subjekt neurobil. Daňovým subjektom uvádzaný rozsudok vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, nemožno na danú vec aplikovať z dôvodu, že vo veci C-80/11 a C-142/11 nebol spochybnený samotný dodávateľ, ale iba množstvo fakturovaného tovaru, v danej veci nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi. V odvolaní spomenuté rozsudky SD EÚ nemajú vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu, aj preto, že dôvodom nepriznania práva na odpočet dane nebola účasť daňového subjektu na prípadnom podvodnom konaní, ani jeho možná vedomosť o takomto konaní. Námietky daňového subjektu týkajúce sa rozloženia dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na judikatúru Slovenskej republiky, považoval odvolací orgán za námietky smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva a odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných faktúrach.
Námietku daňového subjektu, že správca dane rozhodujúcu časť svojho rozhodnutia podložil skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľom, ale predchádzajúcich dodávok jeho dodávateľa, žalovaný označil za zavádzajúcu. V napadnutom rozhodnutí správca dane výslovne uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi (str. 13 napadnutého rozhodnutia). Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu a dôkazov a taktiež z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolací orgán po preskúmaní s vecou súvisiaceho spisového materiálu konštatoval, že správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k sporným faktúram od dodávateľa WM Finance s. r. o, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a dostatočné. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom mu vznikli opodstatnené pochybnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí podrobne uvádza.
5.
Žalobca namietal, že správne orgány oboch stupňov neúplne zistili skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a ich rozhodnutia vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci sú v rozpore s právnymi predpismi. Podľa žalobcu správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď pri neuznaní odpočítania dane u dodávateľa WM Finance nepredvolal konateľa tejto spoločnosti E. E. a ako dôvod nepredvolania uviedol, že v rámci preverovania zistil, že uvedená osoba sa v databázach poľskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza. Žalobca namietal, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečila jeho vypočutie, nevykonal ani miestne zisťovanie v spoločnosti dodávateľa. Poukázal tiež na to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový daňový subjekt, avšak spoločnosť WM Finance sa medzi týmito subjektami nenachádza.
6.
V súvislosti s objasnením skutkového stavu veci žalobca namietal aj, že v konaní mal byť vypočutý svedok C. A. (bývalý spoločník a konateľ žalobcu), ktorý mal vedomosť o obchodných aktivitách žalobcu so svojimi dodávateľmi.
7.
Podľa žalobcu je z obsahu protokolu daňového úradu zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a teda samozrejme ich existencia. Správca dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti. Správca dane nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z čoho by bolo nesporné, že k dodaniu došlo. Zo zistení správcu dane je tiež zrejmé, že boli potvrdené platby, ktoré boli realizované osobami konateľov, keďže iba títo mohli disponovať predmetnými účtami, toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia. Žalobca namieta, že v konaní nebol riadne vypočutý ani ďalší svedok, a to A. B., ktorý vystupoval za dodávateľa na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca, prezentoval daňovému subjektu obchodnú ponuku, dodával riadne tovar pre daňový subjekt na paletách špeditérskou firmou, odovzdával faktúry aj s dodacími listami a pod. Tovar riadne preberal za daňový subjekt vedúci skladu pán F. B., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok a na jeho vypočutie ako aj na vypočutie A. B. daňový subjekt trvá.
8.
Žalobca poukazoval na to, že mal uzatvorenú rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 01.06.2017. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva žalobcu, vrátane príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľa sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný vrátane dopravy priamo do skladu daňového subjektu, kde ho riadne prebral svedok F. B.. Následne bol tovar riadne
prekontrolovaný aj konateľom spoločnosti. V niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa v Gajaroch, Dolečky č. 1129- areál bývalého družstva. Žalobca uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto boli uhrádzané bankovým prevodom, čo bolo možné preveriť z výpisov z bankových účtov.
9.
Hoci podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, podľa žalobcu musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, avšak za určitých podmienok. Každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V tieto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
10.
Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené vzhľadom na požiadavku v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ktorá nebola zo strany žalovaného ani správcu dane riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádzal, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.
11.
Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi. Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. V tejto súvislosti citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/108/2009: „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“
12.
Ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval, musela ho podľa žalobcu dodať iná spoločnosť, pričom je na správcovi dane, aby jednoznačne vysvetlil, kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca konštatoval, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená
len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak, daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.
13.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov, skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5Sžf/108/2009).
14.
Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009, 3Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.6.2012 vo veci Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Uvádzal, že z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:
- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,
- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane.
15.
Podľa žalobcu nemožno opomenúť ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7 Sžf/4/2013, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.
16.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.
17.
Žalobca ďalej namietal, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 v znení neskorších predpisov, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Podľa žalobcu postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu).
18.
V písomnom vyjadrení k veci žalovaný označil námietky žalobcu za právne bezvýznamné. Uviedol, že podľa jeho zistenia správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k spornej faktúre od dodávateľa WM Finance s.r.o., odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a dostatočné. Správca dane vykonal preverovanie a dokazovanie, a to aj v súlade s názorom žalovaného, ktorý mu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 posledná veta daňového poriadku uložil listom č. 100003036/2021 zo dňa 04.01.2021 doplniť výsledky daňového konania. Správca dane výsledky dokazovania v prvostupňovom rozhodnutí podrobne uvádza. Správcom dane získané dôkazy spochybnili nadobudnutie tovarov žalobcom od spoločnosti WM Finance s.r.o. a žalobca uplatňujúci si právo na odpočítanie dane, bol zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že sporný tovar skutočne nadobudol od dodávateľa deklarovaného na spornej faktúre. Žalobca však neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočnosti, na ktorých sa sám podieľal a ktorých preukazovanie je jeho povinnosťou stanovenou daňovým poriadkom i platnou judikatúrou, pretože samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie na nej uvedeným dodávateľom. Žalobca nedodržal pri sporných zdaniteľných obchodoch štandardnú odbornú starostlivosť, pretože si neoveril oprávnenie konať v mene subjektu u osôb, s ktorými uzatváral obchodný záväzkový vzťah.
19.
K námietke, že správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že jeho dodávateľ, spoločnosť WM Finance, s. r. o., nepreberala zásielky a nereagovala, uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dokazovania a závery prijaté na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane žalovaný považuje za súladné so zákonom.
20.
V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti WM Finance pána E. E., žalovaný vo vyjadrení popísal ako sa správca dane snažil tieto osoby zabezpečiť kým dospel k záveru, že uvedené osoby s takouto identitou neexistujú.
21.
V súvislosti s vypočutím svedka A. B., obchodného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., ktorý mal vystupovať na základe plnej moci, a svedka F. B., vedúceho skladu, na ktorých vypočutí žalobca trvá, žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o osobné údaje A. B., ktoré boli uvedené na splnomocnení, preverovaním bolo zistené, že osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli uvedené na plnomocenstve, sa nenachádza v registri občanov SR a správca dane nemohol teda toho svedka predvolať za účelom objasnenia sporných obchodov. Svedok F. B. bol v konaní vypočutý, jednalo sa o vedúceho skladu žalobcu. Svedok však vo svojej výpovedi nevedel konkretizovať dodávateľov, a to vzhľadom na veľký počet dodávateľov za obdobie jún-december 2017, január - február a jún - august 2018. Výpoveď svedka nemožno považovať za jednoznačný dôkaz o tom, že sporný tovar dodávala spoločnosť WM Finance, s. r. o., pretože svedok len z dokladov vedel názov spoločnosti, so žiadnou osobou uvedenej spoločnosti nebol v kontakte a svedka B. nepoznal, neposkytol žiadne údaje o preprave tovaru.
22.
Svedka C. A. správca dane vypočul vo vyrubovacom konaní dňa 18.06.2020, pričom žalobca sa tohto výsluchu nezúčastnil.
23.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že spoločnosť WM Finance, s. r. o. mala uzatvorenú riadnu rámcovú zmluvu a žalovaný faktúry za sporný tovar a služby uhradil, žalovaný uviedol, že ide len o formálne doklady, pričom nesplnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH je možné odpustiť len na základe týchto dokladov, pretože preverovaním bolo zistené, že osoby, ktoré boli na dodacích listoch podpísané a ktoré boli podpísané na dokladoch dodávateľských firiem skutočne neexistovali, ich totožnosť nebola vôbec zistená, hoci sa o to správca dane viackrát bezúspešne pokúšal. Pokiaľ ide o osobu svedka C. A., tento ako bývalý konateľ žalobcu uviedol pred správcom dane, že nikdy sa nestretol ani inak nekontaktoval s konateľmi uvedených spoločností, znamená to, že konatelia neboli osobne prítomní pri podpise zmlúv. Obchodný zástupcova konajúci za uvedenú spoločnosť na základe splnomocnenia predloženého žalobcom až v odvolacom konaní nepodpísal ani zmluvu ani sporné faktúry, hoci zo splnomocnenia bol na tento úkon oprávnený.
24.
K tvrdeniam žalobcu, že predmetné obchodné prípady boli realizované na základe písomných objednávok, žalovaný poukazoval na to, že tieto objednávky predložené k sporných faktúram trpeli vadou po formálnej stránke, keďže neboli očíslované poradovým číslom a nie je na nich uvedený názov dodávateľa, u ktorého žalobca tovar či službu objednáva. Tvrdenie žalobcu, že v niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa WM Finance, s. r. o., a to v Gajaroch - Dolečky č. 1129, v areály bývalého družstva sa javí ako nepravdivé, pretože svedok C. A. na ústnom pojednávaní 18.06.2020 na otázku správcu dane, či on osobne alebo niekto za žalobcu bol na sídle spoločnosti WM Finance, s. r. o., prípadne v jeho skladoch, odpovedal, že nie, že tam nikdy nebol.
25.
Negatívne zistenia ohľadom subdodávateľov správca dane nepričítal na ťarchu žalobcu ani žalobca neznášal z tohto titulu dôkaznú núdzu. Aj v prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľovi (viď str. 13 prvostupňového rozhodnutia).
26.
V súvislosti s namietanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj Európskeho súdneho dvora žalovaný uvádzal, že námietky žalobcu týkajúce sa rozloženie dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na vyššie uvedenú judikatúru považuje žalovaný za námietku smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva na odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných
faktúrach. Žalovaný zastáva názor, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je aj potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo žalobca neurobil.
27.
K vyjadreniu žalovaného sa replikou zo dňa 17.08.2021 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, okrem iného, že naďalej zotrváva vo svojich vyjadreniach uvedených v žalobe a poukázal na to, že ak vychádzame z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ tak platí, že zákaz podvodu a zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí Cussens, pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.
28.
Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí Axel Kittel, ktoré nadväzovalo a rozvíjalo argumenty v rozhodnutí Optigen. Axel Kittel test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Žalobca uvádza, že z jeho konania žiadny daňový únik nevznikol, keďže tovar, služby riadne nakúpil a zaplatil za ne cenu aj s DPH prevodom na účet dodávateľa. b) Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Žalobca jednoznačne uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol vzniknúť. c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza. d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? - Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky Axel Kittel testu bolo možné odpovedať kladne.
29.
Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie Axel Kittel testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).
30.
Zásadu zákazu zneužitia práva taktiež formuloval SD EÚ. Vymedzenie rigorózneho testu pre identifikáciu zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že „zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo
spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“ Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené: „(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je vždy nutné súčasne ustáliť, že a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny test) a b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j. rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov. Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“ neexistuje a ani neexistoval.
31.
Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.
32.
Vo svetle uvedeného žalobca konštatoval, že zo strany správcu dane nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach.
33.
Žalobca ďalej poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k
DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.
34.
K miere opatrnosti daňového subjektu uvádzal, že v praxi súdy, ako aj SD EÚ vychádzajú pri posudzovaní miery opatrnosti daňových subjektov najmä z toho, že pred začatím obchodnej transakcie s novým obchodným partnerom je nutné, aby si daňový subjekt: a) preveril jeho identitu (napr. v obchodnom registri, kontrola jeho platcovstva DPH) - uvedené žalobca riadne vykonal, b) zachytil vzájomnú komunikáciu písomnou zmluvou s náležitou dokumentáciou ohľadom uskutočňovania obchodnej spolupráce (doklady o prevzatí tovaru, kontroly skladových zásob a pod.) - uvedené žalobca riadne vykonal, c) nastavil štandardný spôsob úhrady ceny za tovar alebo služby (forma bezhotovostného platobného styku) - uvedené žalobca riadne vykonal. Taktiež Finančné riaditeľstvo SR je podľa daňového poriadku povinné zverejňovať zoznam daňových dlžníkov, zoznam daňových subjektov registrovaných pre DPH a ostatné zoznamy daňových subjektov v súlade s § 52 daňového poriadku, v žiadnom uvedenom zozname sa dodávateľské spoločnosti nenachádzali, ani neboli vedené ako rizikový daňový subjekt. V zmysle zaužívanej praxe súdov aj SD EÚ ak daňový subjekt splní vyššie uvedené požiadavky týkajúce sa miery opatrnosti a aj napriek tomu sa nevedomky stane napríklad účastníkom reťazového obchodovania, v ktorom by išlo o daňový podvod, nie je možné mu uprieť právo na odpočet dane.
35.
Podľa § 2 SSP ( zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) : (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP
Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1) neustanovuje inak.
36.
Súd prejednal vec za prítomnosti oboch účastníkov konania, ktorí zotrvali na argumentácii uvedenej v ich písomných podaniach vo veci, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
37.
Žalobca v konaní poukazoval na právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v jeho rozsudku sp. zn. 3 Sžfk/15/2020 ( žalobca ho nemohol skôr použiť nakoľko nebol na stránke súdu zverejnený), v ktorom súd odkazoval aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-610/19 Vikingo, v zmysle ktorého v prípade spochybňovaného dodávateľa daňového subjektu odopretie odpočítania dane odôvodňuje iba preukázaná účasť daňového subjektu na podvodnom konaní tretej osoby alebo vedomosť o takomto konaní. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uviedol, že nie je pravdou, že by svojho dodávateľa nepreveroval. Preveroval ho štandardným spôsobom, teda preveroval záznamy v obchodnom registri a finančnej správy, pričom zistil, že dodávateľ nie je vedený v žiadnych zoznamoch, ktoré by naznačovali jeho rizikovosť. Za dodávateľa vystupujúca osoba sa preukázala plnou mocou, tovar bol riadne dodaný, žalobcom zaplatený a použitý pri jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca nemá iba zachytenie svojho dodávateľa na kamere, avšak má za to, že ani finančná správa iným spôsobom, ako v tomto prípade žalobca, svojich dodávateľov nepreveruje. Podľa jeho názoru splnil všetky podmienky odpočítania dane.
38.
Žalovaný v konaní namietal, že podľa bodu 27 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk/15/2020, ktorým žalobca argumentoval, boli v uvedenej veci dodávky potvrdené dodávateľom, pričom v prípade žalobcu k takejto skutočnosti nedošlo, dodávateľ bol
nekontaktný, jeho konateľa nebolo možné dohľadať a ani údaje o splnomocnenom zástupcovi neboli korektné, podľa nich nebolo možné konkrétnu osobu zistiť a vypočuť. Má za to, že žalobca si svojho dodávateľa nepreveroval, hoci išlo o obchodný vzťah trvajúci dva roky, nevyužil ani telefonický kontakt na splnomocneného zástupcu, ktorý predložil a ktorý podľa zistenia daňového orgánu patrí tretej osobe. S dodávateľom nebol v kontakte ani skladník, ktorý sa nevedel vyjadriť k doprave tovaru, pričom dodávateľ podľa zistení správcu dane ani nedisponoval žiadnym vozidlom.
39.
Podľa zistenia súdu, v rozpore s názorom žalobcu, v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie s prihliadnutím na okolnosti prípadu v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili žalobcom namietaných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu, pričom ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhnutých dôkazov – nevypočutia konateľa tvrdenej dodávateľskej spoločnosti a jej splnomocneného zástupcu ( podľa dostupných údajov ich nebolo možné stotožniť s konkrétnymi žijúcimi osobami ) či nevykonanie miestneho zisťovania v sídle tvrdeného dodávateľa ( podľa zistenia daňových orgánov ide iba o virtuálne sídlo, nie reálne).
40.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege – zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca v záujme zabránenia jeho zneužívaniu požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal naplnenie podmienok, ktoré zákon pre priznanie odpočítania dane stanovil – pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúrach, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a daň z pridanej hodnoty bola voči nemu uplatnená jej platiteľom uvedeným na faktúrach.
41.
Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky, v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine preukázania existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale v rovine preukázania, že sa deklarovaným spôsobom uskutočnili a nie je rozumné o tom mať pochybnosti.
42.
Na druhej strane je súčasne potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý preto ako platiteľ dane má záujem a možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov na zabezpečenie preukázania zdaniteľného plnenia správcovi dane a minimalizáciu rizika, že mu v budúcnosti právo na odpočítanie dane nebude priznané.
43.
V danom prípade sa súd stotožnil so záverom vo veci konajúcich a rozhodujúcich správnych orgánov, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal obstaranie dodávok od platiteľa dane z pridanej hodnoty uvedeného na predložených faktúrach a že tak nebola splnená jedna zo základných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane.
44.
V rozpore s názorom žalobcu pritom prijatie tohto záveru nie je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k právnym vzťahom či okolnostiam týkajúcim sa dodávateľa žalobcu a jeho subdodávateľov, ktoré by na žalobcu bolo nezákonne prenesené správnym orgánom, ale neunesenia dôkazného bremena vyplývajúceho daňovému subjektu priamo z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a)), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b)), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť ( písm. c)).
45.
Výsledky dokazovania v tomto prípade aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok žalobcovi deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia oslobodenia od dane z pridanej hodnoty. Dôvodné pochybnosti majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia deklarovaného dodávateľa sa týkajú ako tohto dodávateľa a jeho subdodávateľov LUCENT s.r.o. a MM Trust s.r.o. ( tvrdený dodávateľ nekontaktný, bez reálneho sídla, v rozhodnom čase nemal žiadnych zamestnancov ani motorové vozidlá, jeho konateľa, ktorý by mal byť občanom Poľska, podľa známych údajov nemožno identifikovať, subdodávatelia rovnako nekontaktní, nevykonávajú ekonomickú činnosť, ich konatelia sú zahraničné fyzické osoby, podľa informácií správcu dane konateľ MM Trust nemá žiadne poznatky o spoločnosti, ani o tom, že je jej konateľom), tak aj žalobcu, ktorý nevedel poskytnúť žiadne konkrétne informácie o doprave tovaru, podľa vlastného tvrdenia nebol v sídle dodávateľa a nekonal s jeho konateľom, ale s osobou poverenou zastupovaním dodávateľskej spoločnosti na základe plnej moci, ktorá podľa údajov v plnej moci nie je reálnou osobou zapísanou v registri obyvateľov SR a stotožniť s ňou nebolo možné ani žalobcom poskytnuté telefónne číslo.
46.
Za nedostatku poznatkov o reálnom dodávateľovi žalobcu nemožno ani usudzovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na takomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na prejednávaný prípad preto nemožno vzťahovať ani judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Súdneho dvora Európskej únie, ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovoleným daňovým únikom zaťažuje správcu dane. V tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia žalobcu právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku 3Sžfk/15/2020 vydanom za inej skutkovej situácie, kedy deklarovaný dodávateľ kontrolovaného daňového subjektu so správcom dane spolupracoval, realizáciu dodávok potvrdil a pochybnosti daňových orgánov tak zostali iba v súvislosti s jeho schopnosťou dodávky osobne alebo subdodávateľsky realizovať.
47.
V podrobnostiach súd v zmysle § 140 SSP odkazuje na odôvodnenie rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 14S/35/2021 zo dňa 20.10.2022, ktorý bol vydaný vo veci totožných účastníkov konania a za prakticky totožného skutkového stavu veci týkajúcej sa iba iného zdaňovacieho obdobia ( jún 2018).
48.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd v rozhodnutí žalovaného a v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov vo veci nezistil také žalobcom namietané pochybenia, ktoré by mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a ktoré by odôvodňovali jeho žalobcom navrhované zrušenie súdom.
49.
Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
50.
O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné podľa § 168 SSP nevznikli.
51.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0 ( § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.