Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-42-2021.pdf
PDF · 176.61 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu Marex s.r.o., so sídlom Boženy Němcovej 2638, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 36 464 694, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov odd. Sro, vl. 11984/P, zastúpeného konateľom spoločnosti A. B. C., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gorej Legal s.r.o., so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. júna 2021 Číslo: 101126853/2021 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Obsah administratívneho spisu
Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 30.06.2021 Číslo: 101126853/2021 žalovaný ako príslušný odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 11.03.2021 Číslo: 100422096/2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 2 000 eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2018 daňovému subjektu – žalobcovi, potvrdil.
Žalovaný ako odvolací orgán poukázal na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, ktorý ako správca dane vykonal u daňového subjektu Marex s.r.o., Boženy Němcovej 2638, 093 01 Vranov nad Topľou daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2018. Daňová kontrola začala 04.12.2018 na základe Oznámenia zo dňa 07.11.2018, doručeného daňovému subjektu 08.11.2018.
V rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že daňový subjekt si v zdaňovacom období august 2018 uplatnil odpočítanie dane na základe faktúry č. 201800123 zo dňa 31.08.2018 od dodávateľa BEAST s.r.o. Bratislava s predmetom fakturácie prenájom reklamnej plochy podľa zmluvných podmienok v celkovej sume 12 000 eur, z toho DPH 2 000 eur, s dátumom dodania 31.08.2018. Za účelom preverenia uplatneného odpočítania dane sa dňa 04.12.2018 uskutočnilo ústne pojednávanie s konateľom spoločnosti Marex s.r.o., ktorý vo svojej výpovedi poskytol základné informácie týkajúce sa
spoločnosti a dôvod podania dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2018, t. j. poskytnutie služieb – reklamných služieb na rally. Predmetné služby boli poskytnuté dňa 31.08. a dňa 01.09.2018. Dňa 18.09.2019 bol vyhotovený úradný záznam, predmetom ktorého bolo predloženie vyjadrenia daňového subjektu a dokladov k výzve správcu dane. Vo vyjadrení daňový subjekt uviedol, že s dodávateľom naviazal kontakt pri osobnom stretnutí v januári 2018 v Košiciach. Stretol sa s D. B., členom tímu E. F. B. a s pánom E., konateľom dodávateľskej spoločnosti. Spoločnosť mala záujem o umiestnenie reklamy na motorovom vozidle, ktoré sa bude pohybovať na predných priečkach v rámci Rally 2018. S pánom E. sa dohodli na mieste a rozsahu reklamy a uzavretí zmluvy. Dodávateľská spoločnosť im predložila k nahliadnutiu zmluvu, na základe ktorej spoločnosť disponovala príslušnými právami poskytovať reklamné služby.
Správca dane dožiadaním z 23.01.2019 požiadal o súčinnosť Daňový úrad Bratislava o preverenie daňového subjektu BEAST s.r.o. Bratislava, Grösslingová 52. V odpovedi bola ako príloha uvedená zápisnica z ústneho pojednávania so svedkom G. E., ktorý bol v čase zdaniteľného obchodu konateľom dodávateľa BEAST s.r.o., ktorý uviedol, že vystavoval a podpisoval faktúry, spoločnosť nemala splnomocneného zástupcu. K zdaniteľným obchodom so spoločnosťou Marex s.r.o. sa vyjadril, že sa uskutočnili na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy, pritom išlo o jednorazovú spoluprácu preteky v roku 2018. Predmet zdaniteľného obchodu bol realizovaný na pretekárskom vozidle Škoda R5, ktoré mal podľa jeho slov prepožičané od spoločnosti Styllex motorsport s.r.o. Výroba polepov a propagačných materiálov bola realizovaná subdodávateľsky. Svedok nevedel konkretizovať subdodávateľov a spoločnosť predal v 29.11.2019, k tomu predložil protokol o odovzdaní a prevzatí účtovníctva a dokladov. V závere svedok uviedol, že chýbajúce doklady doplní do 02.05.2019.
Správca dane v rámci dokazovania predvolal svedka H. I., aktuálneho konateľa dodávateľa BEAST s.r.o., avšak predmetná zásielka sa vrátila s poznámkou „adresát nemá domovú schránku“. Ďalej správca dane opätovne predvolal svedka G. E., ktorý v čase zdaniteľného obchodu bol konateľom spoločnosti BEAST s.r.o., zásielka bola doručená 17.06.2019. Za účelom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správca dane vykonal ďalej miestne zisťovanie u spoločnosti Styllex Motorsport s.r.o., kde mu bola predložená Zmluva o prenájme reklamnej plochy zo dňa 30.03.2018 uzatvorená medzi prenajímateľom Styllex Motorsport s.r.o. a nájomcom BEAST s.r.o. Správca dane zistil, že plocha pre umiestnenie reklamných textov bola poskytnutá presne tak, ako bolo dohodnuté v predmete zmluvy a spoločnosť BEAST s.r.o. predložila aj vystavené faktúry za rok 2018. Zároveň správca dane prostredníctvom internetového prehliadača získal z podujatia Rally 2018 obrázky, na ktorých sa nachádzalo predmetné pretekárske vozidlo, ktoré malo na zadnom nárazníku nápis MAREX a J..
Správca dane oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontrol. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol zo dňa 09.10.2019, doručený daňovému subjektu 11.10.2019. K tomuto sa daňový subjekt dňa 04.11.2019 vyjadril, v ktorom navrhol doplnenie dokazovania a to výsluch svedkov G. E. a A. B. C. a rovnako požiadal o získanie informácií od Slovenskej asociácie motoristického športu. Dňa 17.12.2019 sa uskutočnilo pojednávanie s daňovým subjektom, o čom bola spísaná zápisnica a na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie zo dňa 18.12.2019, voči ktorému podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo 07.05.2020 a zrušilo rozhodnutie správcu dane z 18.12.2019 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že závery správcu dane v predmetnom rozhodnutí boli predčasné, pričom správcu dane zaviazalo ešte raz vyhodnotiť zistený skutkový stav a posúdiť, či daňový subjekt splnil podmienky na odpočítanie dane podľa zákona.
V ďalšom konaní správca dane vyzval daňový subjekt na predloženie dôkazov a informácií v súvislosti s prenájmom reklamnej plochy podľa zmluvných podmienok a následne ukončil proces dokazovania spísaním Zápisnice zo dňa 23.09.2020 a následne na to vydal rozhodnutie zo dňa 11.03.2021 pod Číslom: 100422096/2021, ktorým daňovému subjektu vyrubil podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume 2 000 eur na DPH za zdaňovacie obdobie 2018 z dôvodu, že daňový subjekt porušil ustanovenia zákona o DPH, konkrétne ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) a v nadväznosti na § 19 citovaného zákona.
Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku a zákona o reklame, ako aj zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov.
Žalovaný ako odvolací orgán pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení zákonov a v konaní sa týmito ustanoveniami zákonov riadil pri vykonaní daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2018, kedy preveroval faktúru od dodávateľa BEAST s.r.o. Bratislava za prenájom reklamnej plochy na automobilovom podujatí rally podľa zmluvných podmienok a v ďalšom konaní správca dane opätovne vyhodnotil zistený skutkový stav a dospel k záveru, že daňový subjekt nesplnil jednu z podmienok na odpočítanie dane uvedenú v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH a zároveň nebolo preukázané, že vznikla daňová povinnosť podľa § 19 citovaného zákona v nadväznosti na § 8 a 9 citovaného zákona, pretože sponzoring ako taký nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov.
Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane vyhodnotil reálne dodanie predmetu fakturácie od dodávateľa BEAST s.r.o., t. j. grafické prezentovanie loga spoločnosti „MAREX“ a jeho webovej stránky ako sponzoring. Svoje závery odôvodnil tým, že takéto zverejnenie loga na pretekárskom vozidle počas športového podujatia nespĺňa kritéria reklamy, t. j. nešírilo informácie za účelom informovania zákazníka o existenciách a kvalitách tovarov a služieb, ktoré poskytuje daňový subjekt.
Zároveň žalovaný v danom prípade podľa Zmluvy o prenájme reklamnej plochy zo dňa 22.02.2018, podľa ktorého mala byť daňovému subjektu poskytnutá predmetná plocha na umiestnenie reklamných textov, t. j. obchodného mena, loga a webového sídla na ľavom a pravom zadnom nárazníku súťažného vozidla ŠKODA Fabia R5 počas automobilových pretekov uvedených v štvrtom bode zmluvy. Následne vizuálnym porovnaním predloženej fotodokumentácie z automobilových pretekov s obsahom predmetnej zmluvy žalovaný zistil, že reklamný nápis daňového subjektu obsahoval uvedenie slov „MAREX“, t. j. neúplný názov daňového subjektu Marex s.r.o. Takéto zverenie loga na regionálnom športovom podujatí nespĺňa kritérium reklamy ako prijatého plnenia, ktoré má byť použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa s možnosťou odpočítania dane, pretože neprinieslo informáciu o ekonomickej činnosti daňového subjektu Marex s.r.o. Prezentácia výrobkov a služieb na športovom podujatí zistená nebola. V danom prípade teda nešlo o prezentáciu produktov daňového subjektu s cieľom zlepšovať uplatnenie týchto produktov na trhu.
Odvolací orgán ďalej sa stotožnil so záverom správcu dane, že daňový subjekt nesplnil jednu z podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH a poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku. V tomto prípade išlo o sponzoring, ktorého cieľom bolo podporiť športový tím, pričom daňový subjekt Marex s.r.o. bol prezentovaný ako sponzor, čím si vylepšil imidž a dobré meno podnikateľa na trhu. Aj keď daňový subjekt označil predmetné služby na faktúre a zmluve o prenájme reklamnej plochy ako vykonanie reklamy, zo zistení správcu dane, ako aj samotného vyjadrenia daňového subjektu, ktorý uviedol, že mal záujem o umiestnenie reklamy na motorovom vozidle, ktoré sa bude pohybovať na predných priečkach v rámci šampionátu rally, však vyplýva, že nešlo o reklamné služby, ktoré by zakladali zákonný nárok daňového subjektu na odpočítanie DPH. To znamená, že dodávateľskej spoločnosti BEAST s.r.o. nevznikla z vystavenej faktúry č. 201880123 daňová povinnosť dodaním služby podľa § 19 zákona o DPH, ale z dôvodu uvedenia dane na faktúre v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH.
K námietke daňového subjektu o nesprávnom právnom posúdení žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ a na rozsudok vo veci C-530/09, z ktorej vyplýva, že reklamné služby sú definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňajú rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Zároveň poukázal žalovaný na to, čo predstavuje sponzoring, v súčasnej dobe zvyčajne prezentáciu loga alebo prezentáciu výrobku skôr z praktického charakteru, často krát s uvedením, že ide o sponzora.
Na základe uvedených skutočností vyplýva, že reklama musí vo svojej forme a obsahu predstavovať určitú ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje dodávky tovarov a služieb.
Rovnako žalovaný nepovažuje za dôvodnú námietku daňového subjektu o svojvoľnom definovaní reklamy, keďže správca dane svoje závery oprel aj o kritéria vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžo/8/2013. Finančné riaditeľstvo SR uviedlo, že v rozhodnutí správcu dane nezistil rozpor s právnymi predpismi, ani rozpor so zistenými skutočnosťami, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia.
II.
Žalobné dôvody
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou a vrátenia veci Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie a priznania trov konania.
V dôvodoch podanej žaloby poukázal na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj na rozhodnutie žalovaného a konštatoval v žalobe nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj nesprávne právne posúdenie daného rozhodnutia tak žalovaného, ako aj správcu dane. Konštatovanie o sponzoringu podľa žalobcu založil správca dane na zistených skutočnostiach a tieto vyhodnotil tak, že kontrolovaný daňový subjekt mal od začiatku záujem sponzorovať určitý subjekt počas rally sezóny. Žalobca vo vyrubovacom konaní namietal, že doterajšie zistenia správcu dane nič nedokazujú a z pohľadu náležitého zistenia skutkového stavu sú nepostačujúce pre vyvodenie záveru o nepriznaní práva na odpočet dane. Zároveň sa ohradil voči konštatovaniu správcu dane, že by od začiatku mal záujem sponzorovať určitý subjekt. Toto konštatovanie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a žiadnym zo zúčastnených subjektov, ktorí vypovedali v rámci daňovej kontroly, neboli dopytovaní na úmysel, ktorý mali, alebo ktorí sledovali pri uzatvorení zmluvy. Žalobca ďalej namietal, že vo vykonanom dokazovaní nemá oporu ani konštatovanie o tom, že by v prípade pretekov, na ktorých sa zúčastnil reklamný nosič – motorové vozidlo, malo regionálny charakter. Preteky, na ktorých sa zúčastňovalo predmetné motorové vozidlo, sú organizované Slovenskou asociáciou motoristického športu a predstavujú pretek Majstrovstva Slovenska v rally, t. j. tieto preteky majú celoslovenský dopad. Nehovoriac o tom, že výsledky týchto pretekov sú prezentované v rámci televízneho spravodajstva s celoslovenskou pôsobnosťou. Podľa žalobcu zjavne nedôvodné bolo aj konštatovanie, že by uvedenie loga nemalo vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe. Žalobca poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn.: 3Sžf/66/2007 a zároveň konštatoval, že využil právo na doplnenie dokazovania o zistenie, aký úmysel mali dotknuté subjekty pri uzatváraní zmluvného vzťahu a rovnako tak o zistenie, aký dosah majú preteky rally v rámci Majstrovstiev Slovenska v rally. Tieto dôkazy správca dane nevykonal a nijako nevysvetlil tento svoj postup a neuviedol ani, z akého dôvodu s takýmito návrhmi daňového subjektu sa ďalej nezaoberal.
Ďalej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a poukázal na zákon č. 147/2001 Z.z. o reklame, pričom argumentoval tým, že za produkt sa považuje tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Na reklamu podľa zákona postačuje propagovať obchodné meno. Žalobca ďalej sa správal úplne so zákonom o reklame a okrem obchodného mena propagoval svoju činnosť s odkazom na webové sídlo, na ktorom sa nachádza propagácia celého záberu jeho činnosti. Rovnako je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia aj definícia sponzorstva, ktoré odprezentoval správca dane. Žalobca poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane nekonal.
Správca dane použil pojem sponzoringu, ktorého definíciu upravuje príslušný právny predpis a to zákon č. 308/2001, pričom žalobca argumentuje tým, že je pravdou, že z pohľadu posúdenia oprávnenosti odpočtu dane z uskutočnenej služby je právom správcu dane posúdiť aj otázku jej súladu s príslušným záväzným právnym predpisom, no týmto predpisom nie je zákon o vysielaní a retransmisii, ale zákon o reklame. Podľa žalobcu pojem reklamy a názor správcu dane, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet dane bude posúdenie daného zdaniteľného plnenia iným pojmom, ktorému sa priradí atribút niečoho iného, ako je dodanie služby, považuje žalobca za krajne nelogický. Ďalej žalobca namietal, že správca dane porušil jeho procesné práva tým, že nerešpektoval zásadu zákonnosti, keď
pri výklade daňových predpisov neprihliadal na všetky skutočnosti zistené pri daňovej kontrole a vôbec sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré svedčili v prospech žalobcu – t. j. vôbec nevzal do úvahy všetky dôkazy popisujúce, objasňujúce a preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia.
Ďalej žalobca v žalobe argumentoval poukazom na rozhodnutie žalovaného ako nadriadeného orgánu, ktorý po preskúmaní pôvodného rozhodnutia okrem iného uviedol aj stanovisko k právnemu posúdeniu dodania služieb v prípade sponzoringu a konštatoval, že záver správcu dane v otázke právneho posúdenia je v tomto prípade v rozpore s dikciou § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH v nadväznosti na § 9 ods. 1 tohto zákona. V následnom vyrubovacom konaní správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, poskytnutí informácií, na čo žalobca reagoval podaním z 20.07.2020, v ktorom uviedol, že predmetnom propagácie bolo obchodné meno a webové sídlo daňového subjektu. V uvedenom smere poukázal aj na to, že podľa zákona o reklame sa rozumie predvedenie prezentácie alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu a za produkt sa považuje tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Žalobca teda v súlade so zákonom o reklame propagoval produkt, svoje obchodné meno a iné práva súvisiace s podnikaním vo forme odkazu na webové sídlo žalobcu, na ktorom sa nachádzajú ďalšie informácie o produktoch a službách v rámci celého záberu jeho činnosti.
Žalobca ďalej dôvodil tým, že v rámci nového vyrubovacieho konania dňa 23.09.2020 a konalo ústne pojednávanie, na ktorom správca dane informoval o tom, ako sa vysporiadal s rozhodnutím žalovaného, pričom z uvedenej zápisnice je zrejmé, že správca dane nielenže nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho orgánu, ale znovu vyhodnotil skutkový stav a nerešpektoval ani právny názor odvolacieho orgánu. Žalobca namietal proti uvedenému postupu správcu dane a uviedol, že predmetom propagácie bolo obchodné meno a webové sídlo žalobcu, ako aj to, že podľa zákona o reklame opätovne citoval, čo je predmetom zákona o reklame a v súlade s uvedeným citovaným ustanovením zákona o reklame propagoval produkt – svoje obchodné meno a iné práva súvisiace s podnikaním vo forme odkazu na webové sídlo daňového subjektu. Podľa žalobcu konštatovanie správcu dane o akejsi nedostatočnej výpovednej hodnote je v priamom rozpore so zistením žalovaného. Správca dane dokazovanie nedoplnil, vydal nové rozhodnutie, voči ktorému sa žalobca odvolal, na základe ktorého odvolania žalovaný opätovne rozhodol, pričom poukázal žalobca na skutočnosti, podľa ktorých žalovaný citoval sponzoring, ktorý predstavuje zvyčajne prezentáciu loga alebo prezentáciu výrobku skôr z praktického charakteru, častokrát uvedením, že ide o sponzora.
V závere rozhodnutia žalovaného, ako uviedol žalobca v žalobe, nie je možné súhlasiť so závermi v bode 23. Na jednej strane žalobca argumentuje znením zákona o reklame, z ktorej jasne vyplýva, že na reklamu podľa zákona postačuje propagovať obchodné meno a na druhej strane žalovaný nijako nespochybnil skutočnosť, že uskutočnené plnenie bolo v súlade so zákonom. Žalobca má za to, že žalovaným prezentovaná konštrukcia je úplne mimo skutočného stavu. Je pravdou, že z pohľadu posúdenia oprávnenosti odpočtu dane z uskutočnenej služby je právom správcu dane posúdiť aj otázku jej súladu s príslušným záväzným právnym predpisom, no týmto predpisom podľa žalobcu nie je zákon o vysielaní a retransmisii, ale zákon o reklame. Ak žalovaný poukazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-530/09, žalobca považuje za nutné podotknúť, že predmetné rozhodnutie nerieši vôbec otázku rozlišovacieho kritéria medzi dodaním služby za protihodnotu a dodaním služby, ktorá takouto službou nie je. Vnútorné rozporné je aj žalovaným prezentované kritérium statického charakteru sponzoringu a tvrdené nabádanie ku kúpe výrobku a to, že daňový subjekt v prípade sponzoringu nenadobúda nejakú protihodnotu. Pritom všetkom takýto prístup daňových orgánov je v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou, pričom poukázal žalobca na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sžf/33/2007, 3Sžf/66/2017 a 1Sžf/64/2016 bez príslušného vyjadrenia k týmto rozsudkom. Žalobca ďalej namieta aj proti konštatovaniu žalovaného, že nepovažuje za dôvodnú námietku daňového subjektu o svojvoľnom definovaní reklamy, keďže správca dane svoje závery opieral o kritérium vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžo/8/2013, pričom uvedené rozhodnutie sa vyjadruje o otázke rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom a je pre túto vec celkom irelevantné. Zároveň žalobca v závere žaloby poukázal na zákon č. 308/2000, ako aj na zákon č. 147/2001 a má za to, že odôvodnenie napádaného rozhodnutia je zmätočné, nemá podklad v platnom právnom poriadku. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.: 3Sžf/40/2007 okrem iného konštatoval, že „až hodnotenie dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu
proti protokolu umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver o vyrubenej dani...“ Podľa žalobcu v tomto prípade v zhode so skutkovým stavom v predmetnom konaní pred Najvyšším súdom SR možno konštatovať, že správca dane vo vyrubovacom konaní naznačil, že bude postupovať v rozpore so zásadou legality a zmyslom vyrubovacieho konania, kedy sa nevysporiadal s pripomienkami a námietkami žalobcu, ani s identifikovanými porušeniami procesných práva daňového subjektu a povinnosti správcu dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a navyše odmietol prihliadať na všetko, čo pri výkone správy daní vyšlo najavo. Dôvodom pre nepriznanie nadmerného odpočtu musí byť v daňovom konaní výlučne daňová situácia vyplývajúca so skutočne vykonaných dôkazov, v ktorej daňový subjekt nepreukáže splnenie podmienok pre priznanie nadmerného odpočtu. Žalobca konštatoval, že predložil dostatočnú množstvo dôkazov o uskutočnení zdaniteľného plnenia v rovine, ktorú od neho možno spravodlivo požadovať a správca dane neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by spochybnil hmotne zachytené dôkazy o realizácii dodaných služieb a len samotné presvedčenie správcu dane, že dodanej službe priradí atribút plnenia, ktoré nepovažuje za službu, nepostačuje pre odmietnutie priznania práva na odpočítanie dane, najmä ak jeho odôvodnenie nevychádza z platného právneho poriadku. Žalobca má za to, že obsah jeho vyjadrení vo vyrubovacom konaní v spojení s vykonanými dôkazmi sú dostatočnými pre preukázanie práva na odpočítanie dane podľa príslušných ustanovení zákona o DPH.
III.
Vyjadrenie žalovaného
K včas podanej žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 01.10.2021, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutiach a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Závery správneho súdu
Na základe včas podanej žaloby správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia tak žalovaného, ako aj správcu dane a nariadil na nariadenom pojednávaní dňa 06.10.2022, kedy rozhodol bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 18.02.2022 a do otvorenia pojednávania sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Preto z dôvodu hospodárnosti správny súd vo veci rozhodol bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Na pojednávaní vypočul povereného zástupcu žalovaného, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a vo veci samej vydal rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzal a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, ako aj z podanej správnej žaloby a rozhodnutí správnych orgánov predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorý podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou zo dňa 11.03.2021 pod č. 100422096/2021, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z DPH v sume 2 000 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2018.
Rozsah preskúmavaného rozhodnutia je daná rozsahom žalobných námietok, pričom vzhľadom na ich obsah bolo rozhodujúcim posúdenie postupu správneho orgánu v rozsahu dokazovania v daňovom konaní a zistenia skutkového stavu, z ktorého správca dane, ako aj žalovaný vychádzali.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (prvá a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) tohto zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2, 3 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods.2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočností nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.
Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
S poukazom na vyššie citované príslušné ustanovenia daňových zákonov správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí tak žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a dôvodov uvedených žalobcom v žalobe s dôrazom na judikatúru NS SR dospel k záveru, že daňové orgány postupovali v zmysle príslušných ustanovení vyššie citovaných zákonných noriem a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Pri svojej úvahe vychádzal správny súd z obsahu vykonaného dokazovania správcom dane, teda z jeho postupu, ako aj z rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti musí správny súd konštatovať, že jeho úlohou v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu správneho orgánu, podľa S.s.p. bolo posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav dostatočne a riadne, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda musel skúmať namietané pochybenia správneho orgánu v žalobe, či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže uznanie práva na odpočítanie DPH, ako v tomto prípade je sporné, z faktúry č. 201800123 z 31.08.2018 na sumu 12 000 eur, z toho DPH 2 000 eur, od deklarovaného dodávateľa spoločnosti BEAST s.r.o., Gröslingova 52, Bratislava, za dodanie reklamných služieb na automobilových pretekoch Rally 2018 na základe zmluvy medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou BEAST s.r.o. Bratislava.
V predmetnom konaní tak žalovaný, ako aj správca dane vo svojich rozhodnutiach označili dodanie reklamných služieb za sporné. Daňové orgány ustálili skutkový stav na základe jednotlivých výpovedí tak konateľa spoločností BEAST s.r.o. Bratislava, ako aj konateľa spoločnosti žalobcu A. C.. S dôrazom na rozsiahle dokazovanie, na ktoré poukazovali daňové orgány vo svojich rozhodnutiach, argumentovali a dôvodili tým, že nebolo preukázané na základe dôkazov a dôvodov, ktoré predkladal žalobca, že v danom prípade išlo o dodanie reklamných služieb spoločnosťou BEAST s.r.o. tak, ako to deklaroval žalobca v uvedenej faktúre z 31.08:2018 a ako aj v zmluve o reklame uzatvorenej medzi spoločnosťou žalobcu a dodávateľskou spoločnosťou.
Daňové orgány ďalej argumentovali skutočnosťami uvedenými v rozhodnutí a správny súd poukázal na to, že bolo potrebné sa zaoberať obsahom predmetnej zmluvy, ako aj zmluvy o reklame, ale následne bolo potrebné vyhodnotiť jednotlivé výpovede konateľov tak spoločnosti žalobcu, ako aj konateľa dodávateľskej spoločnosti BEAST s.r.o. Bratislava. Pokiaľ išlo o vyhodnotenie zisteného skutkového stavu na základe predložených listinných dôkazov zo strany žalobcu, ako aj na základe jednotlivých výsluchov konateľov spoločností, má správny súd za to, že správne orgány dostatočným spôsobom zistili skutkový stav, z ktorého vychádzali a dospeli k správnemu právnemu záveru, že k reklamným službám nedošlo tak, ako je uvedené spoločnosťou BEAST s.r.o. v takom rozsahu, v akom je uvedené na faktúre z 31.08.2018, na ktorú súd vyššie poukázal. Na vykonanie reklamy na podujatí Rally 2018 na základe realizovaných služieb od spoločnosti BEAST s.r.o. Bratislava aj podľa správneho súdu nedošlo k realizácii reklamy ako takej, ale uvedenou službou došlo bezpochyby k realizovaniu sponzoringu tak, ako ho deklaruje zákon o retransmisii.
Na základe výsledkov dokazovania správcom dane, ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré je predmetom preskúmania, správny súd dospel k záveru, že na strane dodávateľa spoločnosti BEAST s.r.o. Bratislava žiadnym spôsobom nebolo spochybnené, že on realizoval umiestnenie loga na motorovom vozidle ŠKODA R5 na majstrovstvách uskutočnených ako Rally 2018 a poukázal pritom na súťažné motorové vozidlo, ako aj použitie reklamy na tomto motorovom vozidle. Správny súd poukázal však na to, že spoločnosť, ktorá mala byť subdodávateľom a realizovať reklamu, išlo o spoločnosť Styllex Motorsport s.r.o. Košice, ktorej konateľ argumentoval tým, že bola predložená Zmluva o prenájme reklamnej plochy zo dňa 30.03.2018 uzatvorená medzi prenajímateľom Styllex Motorsport s.r.o. a nájomcom BEAST s.r.o., pri ktorom miestnom zisťovaní zistil, že plocha pre umiestnenie reklamných textov bola poskytnutá presne tak, ako bolo dohodnuté v predmetnej zmluve. Spoločnosť BEAST s.r.o. predložila aj vystavenú faktúru za august 2018 a zároveň prostredníctvom internetového prehliadača získal správca dane aj obrázky z podujatia Rally 2018, na ktorých sa nachádzalo predmetné pretekárske vozidlo, ktoré malo na zadnom nárazníku nápis „MAREX“ a J., z čoho vyplýva, že na uvedenom motorovom vozidle skutočne bol nápis žalobcu bez uvedenia bližšieho spôsobu realizovanej reklamy, lepšie povedané presného určenia názvu obchodného mena obchodnej spoločnosti Marex s.r.o., ako aj bližšie údaje o spôsobe realizovania danej reklamy. Správny súd poukázal aj na to, že táto spoločnosť, ktorá mala byť subdodávateľom a realizovať reklamu, potvrdila iba to, že tento konkrétny nápis na motorovom vozidle bol a že táto spoločnosť realizovala danú reklamu podľa zmluvy o prenájme tak, ako bolo uvedené v predmetnej zmluve medzi spoločnosťou BEAST s.r.o. a Styllex Motorsport s.r.o. Košice.
Čo sa týka oboznámenia sa so skutočnosťami, že v rámci zásady zákonnosti a legality bolo potrebné zo strany správcu dane bezpochyby preukázať, že dodávateľom reklamných služieb na uvedenej akcii nebola spoločnosť BEAST s.r.o., táto skutočnosť ako záver sa správcovi dane rozsiahlym dokazovaním podarila preukázať, pretože správca dane svoje zistenia smeroval na preukázanie toho, či na danom športovom podujatí motorových vozidiel, ktorých predmetom bolo realizované reklamných služieb, bolo uvedené celé obchodné meno žalobcu tak, ako je uvedené v obchodnom registri, teda
Marex s.r.o., s presným sídlom. Výsledky uvedených skutočností z dokazovania potvrdili samotné uvedenie nedostatočne identifikovateľného loga spoločnosti žalobcu na motorovom vozidle a aj samotné fotografie, ktoré správca dane získal cez internetový portál svedčili o tom, že samotné motorové vozidlo bolo na uvedenej akcii a na tomto motorovom vozidle sa nachádzalo logo neobsahujúce kompletný názov spoločnosti, podľa správnych orgánov tak chýbala forma spoločnosti s.r.o. Avšak čo sa týka reklamnej služby a samotnej zmluvy o reklame výslovne nebolo uvedené v reklamných podmienkach, že reklamná služba bude iba vtedy preukázateľne potvrdená a dodaná spoločnosťou BEAST s.r.o, pokiaľ tam bude celé obchodné meno spoločnosti žalobcu. Samotný zákon o reklame a to konkrétne ustanovenie § 2 ods. 1 písm. d) citovaného zákona uvedené skutočnosti ani nevyžaduje, preto reklama je prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu. Z predložených dôkazov však podľa názoru správneho súdu vyplýva, že na akcii Rally 2018 na motorovom vozidle, ktoré prezentovalo produkt daňového subjektu, t. j. žalobcu, na tomto podujatí bol žalobca prezentovaný ako reklamný partner, pretože na motorovom vozidle bolo uvedené iba jeho logo a predmetom reklamy bolo informovanie verejnosti alebo spotrebiteľov o existencii uvedeného reklamného subjektu ako reklamného partnera. Čo sa týka skutočností, ktoré mali byť predmetom doplneného dokazovania v rámci vyrubovacieho konania správcom dane, išlo o skutočnosti, ktoré mali potvrdiť, že v danom prípade nešlo o sponzoring, ale išlo o reklamné služby. Podľa správneho súdu žalobca na základe výzvy správcu dane takéto dôkazy nepredložil a preto správne správca dane, ako aj následne žalovaný jednoznačne posúdili predmetné služby ako sponzoring, nie ako reklamné služby.
Správny súd následne vo svojom odôvodnení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sžf/66/2007 zo dňa 06.03.2008, v ktorom Najvyšší súd SR dôvodí tým, že právne významné je, či kauzou daňovej transakcie, t. j. bezprostredným hospodárskym cieľom, pre ktorý vznikla, bolo bez vlastného hospodárskeho prospechu daňového subjektu vynaložiť náklady na reklamu cudzieho tovaru alebo docieliť synergický efekt, ktorý sa u daňového subjektu prejaví sprostredkovane. Pri posudzovaní vecnej súvislosti vynaložených nákladov je rozhodujúci materiálny, nie formálny prístup v hodnotení jednotlivých transakcií. V tomto prípade správny súd má za to, že spor predovšetkým spočíva v posúdení vecnej súvislosti vynaložených výdavkov na reklamu zo strany žalobcu, teda reklamu, či sponzoringovú spoluúčasť a konkrétne to, či plnenia prijaté na vstupe súvisia s plneniami na výstupe, t. j. či poskytnú službu žalobca prijal na uskutočnenie vlastných zdaniteľných plnení. Podľa opakovane vysloveného právneho názoru správcu dane v protokole o daňovej kontrole v predmetnom konaní tieto náklady teda priamo nesúvisia výlučne s propagáciou dodávateľa, nakoľko sa jedná o spoluúčasť zaisťujúcu dodávateľom prítomnosť v obchodných reťazcoch a centrálne vedenom sortimente etc.
V tomto prípade však má správny súd za to, že na danom podujatí, ktoré bolo predmetom preukázania reklamy loga žalobcu, konkrétne na automobilovom podujatí Rally 2018 na osobnom motorovom vozidle ŠKODA R5 spoločnosť BEAST s.r.o. nezabezpečila reklamu loga žalobcovej spoločnosti v takom zmysle, v akom je to deklarované na faktúre a v akom ponímaní uvedené skutočnosti deklaruje aj zákon v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z. z . o reklame, pričom reklama je prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu. Z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona o reklame je vo všeobecnosti reklamou publikovanie, podpora a komunikácia informácií, alebo názorov o produkte (tovar, služba, organizácia,...) so zameraním na potencionálny trh. Podľa názoru správneho súdu preukazovaním a zabezpečením bezprostredného hospodárskeho cieľa žalobcom na uvedenom podujatí sa správca dane dôkladne zaoberal a následne dospel k správnemu záveru, že nedošlo k ekonomickému naplneniu uvedených služieb deklarovaných na faktúre od spoločnosti BEAST s.r.o. Bratislava.
Čo sa týka umiestnenia loga žalobcu na automobile, ktoré bolo ako účastné na podujatí Rally 2018, takéto podmienky sprostredkovania reklamy podľa názoru správneho súdu splnené neboli. Správny súd poukázal na rozdiely medzi reklamou a sponzoringom a konštatoval, že v danom prípade sa jedná o sponzoring a nie o reklamu, nakoľko zverejnenie loga (neúplného obchodného mena žalobcu) nie je spôsobilé podporiť predaj jeho tovaru a služieb. Mal za to, že žalobca, ktorý bol generálnym partnerom rally teamu, podporil predmetné podujatie sponzorským príspevkom, ktorý nebol daňovo uznateľným výdavkom a taktiež nebol predmetom DPH. Dotknuté daňové subjekty podľa žalovaného predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Žalovaný uzavrel, že žalobca nepreukázal žiadnymi objektívnymi dôkazmi, že predmetné služby použil alebo použije na uskutočnenie svojich zdaniteľných obchodov.
Vzhľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb žalobcovi, ale o sponzorstvo, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by zakladala žalobcovi nárok na odpočítanie dane. K rozlíšeniu medzi reklamou a sponzorským odkazom citoval správny súd z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.: 6Sžo/8/2013, pričom konštatoval, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, ktoré pri spornom plnení absentujú. K predmetu konania správny súd uvádza, že odplatné zabezpečenie reklamného priestoru platiteľom dane pre daňový subjekt a prezentácia jeho loga na automobilových pretekoch a následne i v médiách je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z ktorej mal byť dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou sponzoringom (sponzorským odkazom), alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá daňovému subjektu za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).
Ďalej je treba upozorniť na to, že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené so zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytovanie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.
So zreteľom na okolnosti tohto prípadu možno dať žalobcovi za pravdu, že prezentáciou jeho loga (obchodného mena) na automobilových pretekoch bezpochyby mohol byť na verejnosti vytvorený určitý (zrejme pozitívny) vnem o existencii žalobcu, čo mohol byť jeden z dôvodov stojacich za vznikom transakcie. To však pre priznanie práva na odpočítanie dane z prijatej služby samo osebe nestačí. Rozhodujúcou je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú žalobcovi poskytol platiteľ dane a či ju žalobca použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Teda či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu ako daňového subjektu. Správny súd teda zdôrazňuje, že pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie.
Ďalej správny súd z rozsudku NS SR sp. zn.: 6Sžo/8/2013 cituje: „Otázkami odpočítania dane z reklamných služieb podobného druhu sa v minulosti zaoberal aj Súdny dvor EÚ, ktorý v jednom z ostatných rozhodnutí na danú tému (C-334/20 zo dňa 25.11.2021 Amper Metal Kft.) vyslovil záver, že „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 Smernice o DPH a priamo a bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na vstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou
hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom, alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby (bod 40). Konštatoval tiež, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ak bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, totiž zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v zásade podliehajú DPH. Okrem toho, ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované aj vtedy, ak sa zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k zdaniteľným plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočítaniu dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12.novembra 2020, Sonaecom, C-42/19, EU:C:2020-913, body 38 a 40, ako aj citovaná judikatúra)“ (bod 35)“.
Správny súd ďalej z rozsudku sp. zn.: 6Sžo/8/2013 cituje: „K otázke ekonomickej využiteľnosti prezentácie sťažovateľovho obchodného mena na reklamných polepoch umiestnených na závodných automobiloch, teda k prakticky identickej službe dodanej sťažovateľovi rovnakým dodávateľom (R5+, s.r.o.) v iných zdaňovacích obdobiach, sa už vyjadrili senáty kasačného súdu v rozhodnutiach sp. zn.: 3Sžfk 18/2018 zo dňa 12.06.2019, sp. zn.: 3Sžfk 30/2019 zo dňa 22.07.2019 a sp. zn.: 6Sžfk 42/2018 zo dňa 11.09.2019. V prvom z označených rozsudkov kasačný súd konštatoval, že „vo veci nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu a ide teda o absenciu pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Reklama musí vo svojej forme a obsahu predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje dodávky tovarov a služieb. Jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos, na preukázanie čoho má dôkazné bremeno žalobca (sťažovateľ). Na rozdiel od toho u sponzoringu neprejavuje ekonomický prínos na strane poskytovateľa sponzorského príspevku, pretože cieľ je odlišný a to podpora sponzorovanej aktivity. Sponzoring spojený s prezentáciou obchodného mena podnikateľa možno uskutočňovať iba za splnenia podmienok podľa § 50 ods. 2 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe. Reklama je činnosť orientovaná v zásade na spotrebiteľa, prípadne odberateľa daného produktu. Účinok reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa reklama uskutočňuje, je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom. Sťažovateľ si z množstva reklamných nástrojov vybral taký, u ktorého nebol osvedčený cieľ uplatniť produkty na trhu. V priebehu daňového konania ani tento hospodársky cieľ neobjasnil a teda ekonomická súvislosť medzi týmto typom reklamy a jej prínosom pre podnikateľa zostala neobjasnená. Súčasne je potrebné poukázať na to, že náklady na vynaloženú reklamu by sa mali vracať v podobe primeraného zisku. Pokiaľ takáto súvislosť absentuje, naznačuje to skôr existenciu sponzoringu, u ktorého prevláda hospodársky cieľ podpory sponzorovanej aktivity.“
Zároveň správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.: 10Sžfk/33/2019 z 24. novembra 2020, ktorý sa týka totožných účastníkov a pôvodne v danej veci rozhodol správny súd rozsudkom pod sp. zn.: 2S/58/2017-63 dňa 04.12.2018 a následne správny súd poukázal na citáciu odôvodnenia zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil právny názor: „Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu musí kasačný súd konštatovať, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odchýlil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III . ÚS 78/2011 - 17 zo dňa 23 . 02 . 2011 , z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „ Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnili preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený." Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn .: 8Sžf/ 19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého: „... Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaj e odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si " odpočítanie dane z tohto dokladu... Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ daňový subjekt tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Žalobkyňa ani jej dodávateľ nepredložili relevantné dôkazy o tom, že spoločnosť BCF, s.r.o. reklamné služby uvedené vo faktúrach č. 2014037 a č. 2014038 dodala. Nebolo preukázané, akým spôsobom bola reklama zabezpečená zo strany dodávateľa a subdodávateľa. K daňovej kontrole neboli predložené podklady, ktoré mali v zmysle napadnutých zmlúv o reklame zabezpečiť žalobkyňa a spoločnosť BCF, s.r.0., a to napr. grafické návrhy, dôkazy o tom, akým spôsobom bola zabezpečená výroba objednávateľom schváleného nápisu, podklady pre vyhotovenie reklamy a pod. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege", ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byt' dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).
Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie tovaru a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Kasačný súd dodáva, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje ." Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp . zn. 2Sžf/52/ 2010 z 21.09.2011, podľa ktorého: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Kasačný súd k veci uvádza, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal skutočným dodaním reklamnej služby žalobkyni spoločnosťou BCF, s.r.o., teda spoločnosťou, ktorá bola ako dodávateľ uvedená na faktúre alebo jej subdodávateľom spoločnosťou JAKO, s.r.o. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani splnením podmienok žalobkyne na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane preveroval dodanie reklamných služieb aj v spoločnosti JAKO, s.r.o., avšak ani táto spoločnosť (subdodávateľ) so správcom dane nespolupracovala, resp. neumožnila mu preveriť dodanie služieb pre spoločnosť BCF, s.r.o. Správcovi dane sa vyhýbal konateľ , tejto spoločnosti ako aj jeho ekonómka, a to aj po skončení konateľovej práceneschopnosti. Správcovi dane nepredložili žiadne doklady. Kasačný súd k veci dodáva, že správca dane nespochybnil, že logo žalobkyne, aj keď neúplné, bolo na pretekárskych automobiloch umiestnené, avšak je spochybnené dodanie reklamnej služby spoločnosťou BCF, s.r.o. Svoj záver o zrušení napadnutých rozhodnutí správnych orgánov krajský súd založil na odstránení rozporov vo výpovedi svedka B., čo však podľa názoru kasačného súdu nemá žiaden vplyv na splnenie podmienok pre uplatnenie odpočtu dane podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. Svedok B. nie je konateľom ani jednej zo spoločností, ktorá mala zabezpečiť, resp. dodať reklamné služby, teda jeho výpoveď nemôže dokázať, že reklamné služby poskytla spoločnosť BCF, s.r.o. alebo jej subdodávateľ. Svedok B. iba šoféroval pretekársky automobil. Kasačný súd sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu, podľa ktorého spoločnosť BCF, s.r.o. zabezpečila reklamu loga žalobkyne v takom zmysle, ako je to deklarované na faktúrach a ako to deklaruje zákon o reklame. Na automobiloch bolo uvedené iba logo žalobkyne, a to neúplné, a to podľa názoru kasačného súdu neinformuje o produktoch, ktoré subjekt uvedený na logu poskytuje. Reklama spočívala iba v nalepení loga na súťažných automobiloch. Prezentácia výrobkov či služieb žalobkyne na pretekoch zistená nebola.“
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právny názor NS SR vyslovený v uvedenom rozsudku sp. zn.: 6Sžo/8/2013, ako aj v rozsudku sp. zn.: 3Sžfk/30/2019 zo dňa 22.07.2019 a napokon aj v rozsudku
NSS SR sp. zn.: 10Sžfk/33/2019 zo dňa 24. novembra 2020 rozhodol správny súd tak, že žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol, pričom konštatoval, že právnym názorom NS SR ako NSS SR je viazaný.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP v spojení s ustanovením § 168 SSP, pričom žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal náhradu trov konania voči žalovanému a žalovanému s poukazom na obsah ustanovenia § 168 SSP nepriznal náhradu trov konania, pretože nevzhliadol na to dôvod.
Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. c) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.