Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Cob-97-2023.pdf
PDF · 132.67 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/97/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobcu: CASSIOPEA EU/SK, občianske združenie, 059 38 Štrba 1631, IČO: 42 340 039, zastúpený: Advokátska kancelária PIATNIK, s. r. o., Vysoká 425/71, 054 01 Levoča, IČO: 54 915 627, proti žalovanému: BONUM MENTORIS – v likvidácii, občianske združenie, 044 57 Haniska 612, IČO: 50 295 951, o zaplatenie 725,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie č. k. 17Cb/18/2022-256 z 9. februára 2023, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice – okolie č. k. 17Cb/18/2022-256 z 9. februára 2023.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 725,- eur, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 200,- eur od 16.1.2021 do 10.9.2021, zo sumy 100,- eur od 11.9.2021 do zaplatenia, zo sumy 400,- eur od 16.2.2021 do zaplatenia, zo sumy 50,- eur od 16.3.2021 do zaplatenia, zo sumy 175,- eur od 16.6.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podanou žalobou sa domáhal zaplatenia 725,- eur s príslušenstvom titulom neuhradenia odmeny za poskytnuté služby zo Zmluvy o poskytnutí služby (ďalej len zmluva) uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.3.2020. Predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu ako poskytovateľa, poskytnúť žalovanému ako objednávateľovi služby projektového manažmentu a zabezpečiť riadenie projektu „Rádio Slovakia“ v rozsahu 250 osobohodín po dobu 12 mesiacov. Žalobca tvrdil, že odpracoval pre žalovaného za obdobie 12/2020 - 8 hod., 01/2021 - 16 hod., 02/2021 - 2 hod., 05/2021 - 7 hod. a za poskytnuté služby žalovanému vystavil faktúru č. 002/2021 zo dňa 2.1.2021 na sumu 200,- eur, faktúru č. 008/2021 zo dňa 31.1.2021 na sumu 400,- eur, faktúru č. 014/2021 zo dňa 28.2.2021 na sumu 50,- eur a faktúru č. 023/2021 zo dňa 31.5.2021 na sumu 175,- eur. Žalobca zároveň dodal, že žalovaný fakturované práce žiadnym spôsobom nereklamoval, z predmetných faktúr čiastočne uhradil len faktúru č. 002/2021 a do dňa podania žaloby žalobcovi neuhradil sumu 725,- eur.
3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 1.4.2022, sp. zn. 32Up/7/2022 rozporoval nárok žalobcu uplatnený predmetnou žalobou v celom rozsahu ako nedôvodný. Poukázal na čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby, podľa ktorého žalobca ako poskytovateľ môže fakturovať odmenu podľa čl. 6 zmluvy len na základe odovzdaného a žalovaným ako objednávateľom
schváleného preberacieho protokolu, ktorý žalovanému nebol nikdy predložený, ani ním schválený. Tvrdil, že celý projekt internetového rádia „Rádio Slovensko“ žalobca vzhľadom na situáciu po pandémii COVID-19 ukončil. Zároveň zdôraznil, že je občianskym združením, ktoré nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť, nemá žiadne finančné prostriedky, ani majetok.
4. Žalobca vo svojich následných vyjadreniach tvrdil, že ním vystavené faktúry sa zakladajú na riadne podpísanej zmluve, odvedenej práci, udelenom splnomocnení a na zabehnutej fakturačnej praxi medzi stranami sporu, kedy žalovaný v priebehu celého projektu uhrádzal žalobcovi faktúry zaslané mu emailovou poštou aj napriek tomu, že fakturované práce neboli formálne odsúhlasené v písomných protokoloch. Zároveň žalovaný predmetné práce nikdy, ani ústne, nereklamoval. Podstata vykonaných prác spočívala v komunikácii s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, kedy žalobca reagoval na výzvy adresované žalobcovi, vytváral a dopĺňal svoje podania, predkladal monitorovacie správy, a pod. Žalobca zároveň tvrdil, že v spore predložil ohľadom každej faktúry komunikáciu s Ministerstvom kultúry SR, na základe ktorej boli úkony vykonané. Zdôraznil, že komunikáciu s Ministerstvom kultúry SR a koordinovanie projektu riadila A. B. C., D., ktorá v rámci svojej výpovede na pojednávaní uviedla, že pracovala na projekte žalovaného a robila súpis prác, ktorý podpisoval štatutár žalobcu. Súpisy prác boli žalovanému doručované emailom spolu s faktúrou, osobitný preberací protokol žalovaný nikdy nežiadal a nenamietal ani vykonané práce. Svedkyňa sa podrobne vyjadrila k jednotlivým prácam uvedeným v súpise prác k neuhradeným faktúram. Ozrejmila, že tieto práce si žalobca nemohol fakturovať svojvoľne, keďže podliehali kontrole zo strany riadiaceho orgánu. Zároveň vykonanie týchto prác si bolo možné overiť z informačného systému ITMS, ku ktorému mal prístup aj žalovaný.
5. Žalovaný vo svojich následných vyjadreniach zotrval na tvrdení, že žalobca svojvoľne fakturoval služby, ktoré žalovanému nedodal. Konštatoval, že všetky faktúry, ktoré žalovaný v minulosti hradil, boli za práce, ktoré si žalovaný objednal a mal aj vedomosť o ich realizácii. Žalovaný namietol, že súpisy prác, ktoré boli prílohou faktúr, zaplatenia ktorých žalobca sa domáha touto žalobou, neboli nikdy prevedené a žalovaný ich ani neuznal. Tvrdil, že A. B. C., D. častokrát komunikovala s nadriadeným orgánom bez vedomia žalovaného, cez prístupový portál Ministerstva kultúry SR zasielala podklady a vyjadrenia, o ktorých žalovaný nemal vedomosť a trvala na pokračovaní projektu napriek tomu, že žalovaný mal pre nedostatok finančných prostriedkov pochybnosti o úspešnosti celého projektu. Žalovaný dodal, že k ukončeniu projektu pristúpil aj z osobných dôvodov a pre pretrvávajúce problémy vo vzťahu k pani C.. K vypovedaniu zmluvy so žalobcom žalovaný pristúpil v októbri 2021.
6. Žalobca v priebehu sporu podal návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorý súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.10.2022, č. k. 17Cb/18/2022-169 zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 14.12.2022, sp. zn. 4Cob/157/2022 toto rozhodnutie zmenil a nariadil zabezpečovacie opatrenie zriadením záložného práva k časti hnuteľných vecí navrhovaných žalobcom.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 261 ods. 1 a 8 a § 262 ods. 1 až 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) upravujúceho obligatórnu a fakultatívnu pôsobnosť Obchodného zákonníka, podľa § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka obsahujúceho pravidlá výkladu prejavu vôle a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka upravujúceho nepomenované zmluvy v obchodnoprávnych záväzkoch.
8. Konštatoval, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadil nepomenovanou zmluvou uzavretou podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a na práva a povinnosti z neho vyplývajúce, je preto potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému služby projektového manažmentu pri implementácii projektu „Rádio Slovakia“ a za poskytnuté služby vystavil faktúry počas obdobia máj 2020 až do mája 2021. Dôvodil, že sporové strany medzi sebou si zaviedli zmluvnú prax, v rámci ktorej žalobca za vykonané práce raz mesačne vystavil žalovanému faktúru a túto následne zaslal žalovanému emailom. Žalovaný spornosť žiadnej z vystavených faktúr nenamietal a predchádzajúce faktúry riadne uhradil bez toho, aby fakturované práce vopred akýmkoľvek spôsobom odsúhlasil. Svedkyňa A. C. potvrdila vo svojej výpovedi, že práce, ktoré sú fakturované v jednotlivých faktúrach a sú predmetom žaloby, boli riadne vykonané aj vysvetlila, čo ktorá činnosť znamená. Ozrejmila, že predmetné práce boli priebežne zo strany riadiaceho orgánu kontrolované a preplácané. Súd prvej inštancie konštatoval, že v spore sa nepreukázalo, že odsúhlasovanie priebežne vykonaných prác sa malo vykonávať formou písomných preberacích protokolov, keď podľa zmluvnej
praxe pre odsúhlasenie prác postačoval konkludentný súhlas žalovaného vyjadrený úhradou faktúry a absenciou námietok voči objemu vykonaných prác. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že interpretácia zmluvy predostretá žalovaným v podanom odpore je v rozpore so zmluvnou praxou, ktorú si zmluvné strany zaviedli. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie zohľadňujúc pravidlá výkladu prejavu vôle obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka, a to predovšetkým s ohľadom na správanie sa strán po uzavretí nepomenovanej zmluvy a na ťarchu žalovaného (§ 266 ods. 4 Obchodného zákonníka). Poukázal tiež na email žalovaného zo dňa 23.6.2021, v ktorom si žalovaný u žalobcu overoval, ktorú zo zaslaných faktúr má zaevidovať do účtovníctva a v tomto žiadnym spôsobom nenamietal rozsah vykonaných prác, či ich dôvodnosť. Rovnako žalovaný dňa 10.09.2021 pristúpil k čiastočnej úhrade faktúry č. 002/2021 zo dňa 2.1.2021 v sume 100,- eur, čo nasvedčuje uznaniu zvyšku záväzku podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.
9. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný v priebehu sporu poprel skutkové tvrdenia žalobcu, toto popretie však nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Dodal, že žalobca v konaní preukázal dôvodnosť svojho nároku, a preto súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písmena b/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 10.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, ak konštatoval, že žalobca preukázal vykonanie fakturovaných prác. Dôvodil, že uvedenú skutočnosť nepreukazujú ani žalobcom predložené súpisy prác, ani vystavené faktúry, ani zanesenie týchto faktúr do knihy pohľadávok žalobcu a vykonanie prác nepreukazuje ani emailová komunikácia s A. B. C., D.. Žalovaný v odvolaní predovšetkým spochybnil výpoveď tejto svedkyne pre jej osobnú zaujatosť a sledovanie vlastných záujmov, ktoré sú súladné so záujmami žalobcu. Zdôraznil, že svedkyňa ničím nepreukázala, že označené práce aj skutočne vykonala. Vypovedala síce, že súpis prác časovo súvisí so záznamami v systéme ministerstva ITMS, takéto záznamy však ani svedkyňa, ani žalobca v konaní nepredložili. 10.2. Žalovaný nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých pri rozhodovaní o merite veci nie je potrebné prihliadať na znenie čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby zo dňa 31.3.2020, v zmysle ktorého odmenu za poskytnutú službu môže poskytovateľ fakturovať len na základe odovzdaného a objednávateľom schváleného preberacieho protokolu. Zdôraznil, že ide o zmluvne dohodnutú úpravu podmienok fakturácie, t. j. jasne vyjadrenú vôľu zmluvných strán a neexistujú žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodiť, že písomne uzavretá zmluva bola zmenená podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. 10 zmluvy. V tejto časti, podľa žalovaného, nebol priestor pre aplikáciu § 266 Obchodného zákonníka, keďže vôľa strán bola v zmluve vyjadrená jasne. Napriek tomu žalobca pri vystavovaní faktúr postupoval svojvoľne, t. j. bez podpísania preberacieho protokolu či súpisu prác žalovaným. Žalovaný uviedol, že k takémuto postupu žalobcu žalovaný pristupoval pragmaticky, t. j. pokiaľ mal vedomosť o fakturovaných prácach, tieto uhradil bez vyžadovania podpisu na protokole. Ak žalobca predložil faktúru za práce, ktoré žalovaný neodsúhlasil a nemal o nich vedomosť, takúto faktúru neuhradil. Zdôraznil, že žalobca začal neuhradené faktúry vymáhať až po tom, čo žalovaný s ním spoluprácu ukončil a najal si advokáta na vymoženie vrátenia zadržiavanej dokumentácie. Žalovaný odmietol závery súdu prvej inštancie, že návrh Zmluvy o poskytnutí služby ako subjekt neznalý problematiky vypracoval sám a rovnako tvrdenie, že čiastočnou úhradou jednej faktúry uznal celý žalobou uplatnený nárok. 10.3. Žalovaný ďalej spochybnil výpoveď svedkyne A. B. C., D. z dôvodu, že je s ňou v osobnom spore a svedkyňa výpoveďou v prospech žalobcu háji svoje vlastné záujmy. Zdôraznil, že označená svedkyňa organizovala, riadila a vykonávala všetky činnosti, ktoré súviseli so Zmluvou o poskytovaní služby. Uviedol, že svedkyňa vo vzťahu k žalovanému vystupovala autoritatívne, nebrala ohľad na jeho záujmy a reálne možnosti, konala podľa svojich predstáv bez konzultácie so žalovaným s presvedčením,
že tento problematike nerozumie, používala pečiatky žalovaného a v mene jeho štatutára aj podpisovala listiny. Podľa žalovaného jej správanie sa stalo neakceptovateľným, keď ignorovala konkrétnu inštrukciu žalovaného na postup vo veci a v emaile hrubo a vulgárne vynadala členovi žalovaného. Preto žalovaný pristúpil k vypovedaniu Zmluvy o poskytnutí služby, čím boli pre svedkyňu pozastavené príjmy z manažmentu tohto projektu. V reakcii na jednostranné ukončenie zmluvy svedkyňa odmietla vydať žalovanému jeho dokumentáciu a pečiatky a prestala so žalovaným komunikovať. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že na základe takéhoto správania, vymyslených činností, dosvedčených zaujatou svedkyňou, súd nemôže neakceptovať zmluvné dojednania, na ktorých sa strany zmluvy výslovne dohodli. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný spolu s podaným odvolaním predložil v konaní poštové zásielky, výpis z registra združení týkajúci sa združenia FORTIS PROJECT, predžalobnú výzvu a emailovú komunikáciu. 10.4. Zdôraznil, že žalobcovi uhradil všetky práce, ktoré v rámci jeho projektu vyrovnal, po jeho ukončení vrátil Ministerstvu kultúry SR všetky prostriedky prijaté z NFP a vyrovnal aj všetky ostatné záväzky, ktoré mu pri jeho činnosti vznikli.
11. Žalovaný doplnil svoje odvolanie podaním zo dňa 11.4.2023, v ktorom uviedol, že lustráciou v Živnostenskom registri SR zistil, že svedkyňa A. B. C., D. nedisponuje žiadnym živnostenským oprávnením, ako to nesprávne uviedla vo svojej výpovedi.
12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 27.4.2022 a žiadal potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. 12.1. Uviedol, že vykonanie fakturovaných prác žalobca v spore preukázal predloženými faktúrami, súpismi prác, knihou pohľadávok, emailovou komunikáciou žalobcu s riadiacim orgánom a so žalovaným a predovšetkým výpoveďou svedkyne A. B. C., D.. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania tvrdil opak, svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal, a to napr. ani výstupmi zo systému ITMS, ktorý slúži ako technická platforma na komunikáciu medzi žalovaným a riadiacim orgánom a ktorý využíval aj žalobca. Vykonané práce mali byť následne odsúhlasené zo strany žalovaného v preberacom protokole, pričom žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že vzhľadom na zaužívanú prax medzi stranami sporu sa písomná forma preberacieho protokolu nevyžadovala. 12.2. Žalobca zdôraznil, že žalovaný sám v prejednávanom spore potvrdil, že pre úhradu faktúr nepožadoval od žalobcu písomný preberací protokol a úhradou týchto faktúr práce v nich konkludentne odsúhlasil. Na strane druhej mal žalobca za to, že neuhradením predložených faktúr mal práce v nich obsiahnuté konkludentne odmietnuť, pričom nikdy tak neurobil výslovne, preto žalobcovi nebolo jasné, z akého jeho správania má vyčítať, ktoré práce odsúhlasil a ktoré nie. 12.3. K výkladu sporných ustanovení Zmluvy o poskytnutí služby žalobca uviedol, že zo žiadnych predložených dôkazov nevyplýva, že návrh tejto zmluvy pripravoval žalobca, preto zmluvu nemožno vykladať na jeho ťarchu. Žalobca ako nepravdivé označil tvrdenia žalovaného spochybňujúce výpoveď svedkyne A. B. C., D. a konanie pána E. ako štatutára žalobcu, ktoré mal žalovaný preukazovať dôkazmi predloženými až v odvolacom konaní, navyše so spornou výpovednou hodnotou, keďže žiadnym spôsobom nespochybňovali žalobcom uplatnený nárok. Ak svedkyňa pri svojej výpovedi uviedla, že „má vlastné živnostenské oprávnenie“, mala tým pravdepodobne na mysli oprávnenie pre občianske združenie FORTIS PROJECT (IČO: 37 941 470), v ktorom je štatutárnym orgánom a prostredníctvom ktorého vykonáva svoju činnosť.
13. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach vo veci a zdôraznil, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, ako tam označené dôkazy preukazujú vykonanie prác účtovaných spornými faktúrami.
14. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie bola žalobcovi doručená 8.6.2023.
15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 C. s. p.) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
17. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného, ktorý v odvolaní namietal, že: 17.1. súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, ak konštatoval, že žalobca preukázal vykonanie fakturovaných prác, 17.2. súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že pri rozhodovaní o merite veci nie je potrebné prihliadať na znenie čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby zo dňa 31.3.2020, v zmysle ktorého odmenu za poskytnutú službu môže poskytovateľ fakturovať len na základe odovzdaného a objednávateľom schváleného preberacieho protokolu. Žalovaný tvrdil, že vystaveniu faktúr mal predchádzať písomný preberací protokol, ktorým by žalovaný vykonané práce schválil v súlade s čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby, 17.3. súd prvej inštancie vychádzal z výpovede svedkyne A. B. C., D., ktorú žalovaný namietol v odvolacom konaní pre jej nedôveryhodnosť a zaujatosť, pričom predmetné tvrdenia špecifikoval v odvolaní.
18. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C. s. p. Odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania zistil, že v danom prípade tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, teda či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces; či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že označené odvolacie dôvody neboli naplnené.
23. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanom spore nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako poskytovateľ uzavreli dňa 31.3.2020 Zmluvu o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému službu projektového manažmentu a zabezpečiť riadenie projektu Rádio Slovakia v rozsahu 250 osobohodín po dobu 12 mesiacov (čl. 3 a 4 zmluvy) a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi za poskytnuté služby cenu stanovenú na základe výsledkov verejného obstarávania, ktorá predstavovala 6.250,- eur (čl. 6 zmluvy). Podľa čl. 7 mal žalobca odmenu fakturovať na základe odovzdaného a žalovaným schváleného preberacieho protokolu. Za poskytnuté služby žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 002/2021 zo dňa 2.1.2021 na sumu 200,- eur, faktúru č. 008/2021 zo dňa 31.1.2021 na sumu 400,- eur, faktúru č. 014/2021 zo dňa 28.2.2021 na sumu 50,- eur a faktúru č. 023/2021 zo dňa 31.5.2021 na sumu 175,- eur. Žalovaný fakturované práce žiadnym spôsobom nereklamoval, z predmetných faktúr však čiastočne uhradil len faktúru č.002/2021 vo výške 100,- eur a do dňa podania žaloby žalobcovi dlžil sumu 725,- eur.
24. Sporným medzi stranami ostala skutočnosť, či žalobca fakturované práce skutočne vykonal, sporným bol aj výklad článku 7 Zmluvy o poskytnutí služby, t. j. či fakturovaniu vykonaných prác malo predchádzať ich odsúhlasenie žalovaným vo forme preberacieho protokolu.
25. Podľa § 269 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako zmluvný typ. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
26. Podľa čl. 8 C. s. p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
27. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 9. júna 2020). Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 v tejto súvislosti uviedol, že „v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremena tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti“, teda dôkazné bremeno.
28. Vychádzajúc z citovaného judikátu odvolací súd konštatuje, že pre úspech v spore o zaplatenie peňažného nároku bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o poskytnutí služby, že ním označené služby žalovanému riadne dodal a žalovaný za tieto služby nezaplatil riadne a včas. Súd prvej inštancie mal vykonanie týchto služieb, resp. fakturovaných činností preukázané z emailovej komunikácie medzi sporovými stranami, medzi žalobcom a Ministerstvom kultúry SR a z výpovede svedkyne A. B. C., D., s čím sa odvolací súd stotožňuje. Preukázanie vykonaných prác bolo preukázané aj z emailovej komunikácie medzi žalobcom a Ministerstvom kultúry SR ako orgánom príslušným na koordináciu činnosti v rámci Integrovaného operačného programu 2014-2020.
29. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že faktúrou č. 002/2021 žalobca fakturoval žalovanému práce vykonané v období 12/2020 v rozsahu 8 hod., a to riešenie otázok k zmenovému konaniu, vypracovanie podporných dokumentov k riadeniu projektu, telefonická komunikácia k ŽoP, komunikácia k podávaniu ŽoP a súvisiacich príloh, kontrola parametrov projektu (súpis prác č. 8), pričom vykonanie týchto činností žalobca preukázal priamo alebo odvodene emailom zo dňa 27.11.2020 (výzva ministerstva na doplnenie ŽoP), emailom zo dňa 1.12.2020 (koordinácia sporných otázok), emailom zo dňa 21.12.2020 (stanovisko ministerstva k povoleniu vykonať zmeny v Zmluve o poskytnutí NFP). Faktúrou č. 008/2021 žalobca fakturoval žalovanému práce vykonané v období 1/2021 v rozsahu 16 hod., a to nahodenie monitorovacej správy a publicity, kompletizácia, tlač a odoslanie monitorovacej správy, vypracovanie ŽoP a kontrola súladu dokumentov, tlač ŽoP, príprava na odoslanie a odoslanie (súpis prác č. 9), ktoré žalobca preukázal výstupom z pracovnej plochy počítača, predložením Monitorovacej správy a samotnej Žiadosti o platbu. Faktúrou č. 014/2021 žalobca fakturoval žalovanému práce vykonané v období 2/2021 v rozsahu 2 hod. spočívajúce v komunikácii s riadiacim orgánom, zaslaní a vyhľadávaní informácií, čo preukázal emailom zo dňa 8.2.2021 (komunikácia ohľadom doplnenia Monitorovacej správy) a emailom zo dňa 10.2.2021 (komunikácia ohľadom výmeny plagátu). Faktúrou č. 023/2021 žalobca fakturoval žalovanému práce vykonané v období 5/2021 v rozsahu 7 hod., a to koordinácia projektových dodávok a príprava ŽoP, ktoré žalobca preukázal emailom zo dňa 20.5.2021.
30. Ako vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu, označené faktúry boli žalovanému doručované emailovou poštou a zo žiadneho správania žalovaného po ich vystavení nebolo preukázané, že by žalovaný ich obsah akýmkoľvek spôsobom namietal, čím aj súd prvej inštancie rovnako odvodzoval preukázanie vykonania označených činností. Ak žalovaný v podanom odvolaní namietal, že svoj nesúhlas s fakturovanými činnosťami vyjadril konkludentne, a to mlčaním a nečinnosťou, teda neuhradením vystavených faktúr, táto odvolacia námietka neobstojí. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právny úkon možno urobiť konaním aj opomenutím, ak tento spôsob prejavu vôle
nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť. Pre konkludentný prejav pritom nie je stanovená žiadna osobitná forma, ide o úkon vykonaný posunkom (prikývnutie) alebo súborom zložitých činností (zničenie listiny). Za konkludentný prejav však nemožno bez ďalšieho považovať opomenutie vo forme mlčania alebo inej nečinnosti, ktoré sú natoľko neurčité, že z nich nemožno zistiť obsah zamýšľaného právneho úkonu. Mlčanie je možné považovať za prejav vôle len za podmienky, že je možné s určitosťou usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (R 88/1954), čo v danom prípade nebolo splnené.
31. Súd prvej inštancie odvodzoval preukázanie nároku uplatneného touto žalobou zo strany žalobcu predovšetkým z výpovede A. B. C., D., ktorá na pojednávaní dňa 9.2.2023 detailne opísala práce, za vykonanie ktorých žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie jeho odmeny zo Zmluvy o poskytnutí služby. Žalovaný v podanom odvolaní spochybnil výpoveď tejto svedkyne pre jej osobnú zaujatosť a sledovanie vlastných záujmov, ktoré sú súladné so záujmami žalobcu a uviedol, že so svedkyňou je v osobnom spore. Zdôraznil, že pôvodne nemal v úmysle prezentovať na súde osobnú rovinu celého prípadu, urobil tak až v podanom odvolaní vzhľadom na výsledok sporu pred súdom prvej inštancie, pričom v podanom odvolaní detailne opísal svoje naštrbené vzťahy so svedkyňou.
32. K takto uplatneným tvrdeniam žalovaného, ako procesnej obrane žalovaného, ktorých účelom bolo spochybniť svedkyňu a tým neprihliadať na jej výpoveď preukazujúcu žalobcov nárok, odvolací súd uvádza, že ide o novotu v odvolacom konaní, na uplatnenie ktorej neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 366 C. s. p., keďže spochybnenie tohto dôkazu zo strany žalovaného ako nové skutkové tvrdenie žalovaného spochybňujúce dôveryhodnosť a nezaujatosť svedkyne mohlo byť predložené už v priebehu konania na súde prvej inštancie, pričom žalovaný nepreukázal, že bez svojej viny nemohol predmetné skutkové tvrdenie uplatniť (získať) v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/ C. s. p.). 32.1. Zároveň odvolací súd pre úplnosť uvádza, že aj v prípade, ak by žalovaným tvrdené skutočnosti neboli novotou v odvolacom konaní, vzhľadom na ich nepreukázanie relevantnými dôkazmi, by pri zhodnotení skutkového stavu veci neobstáli. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 276/2014-29, v zmysle ktorého „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, keď jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov, majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.“
33. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci, ak na základe zákonne vykonaných dôkazov dospel k záveru, že činnosti fakturované žalobcom tento aj riadne vykonal, keďže žalovaný dôkazmi predloženými v priebehu konania po prenesení dôkazného bremena na jeho stranu, žalobcom preukázané skutočnosti nevyvrátil.
34. Odvolací súd ďalej udáva, že v prejednávanom spore spornou bola aj otázka, či žalobca mal nárok na odmenu za takto vykonané činnosti, a to vzhľadom na dohodnutý mechanizmus uhrádzania odmeny za poskytnutú službu, uvedený v čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby.
35. Podľa čl. 6 Zmluvy o poskytnutí služby, cena za predmet zmluvy v rozsahu čl. 4 tejto zmluvy je stanovená na základe výsledkov zrealizovaného verejného obstarávania. Cena za poskytnuté služby sa dojednáva vo výške 6.250,- eur.
36. Podľa čl. 7 Zmluvy o poskytnutí služby, odmenu podľa čl. 6 bude poskytovateľ (žalobca) fakturovať na základe odovzdaného a objednávateľom (žalovaným) schváleného preberacieho protokolu. Podkladom pre úhradu ceny za poskytované služby alebo čiastkové plnenie bude faktúra poskytovateľa.
37. Vychádzajúc z gramatického výkladu čl. 6 Zmluvy o poskytnutí služby (Odmena za poskytnuté služby) odvolací súd konštatuje, že odmenu vo výške 6.250,- eur strany sporu si dohodli za vykonanie činností podľa čl. 4 zmluvy, t. j. za poskytnutie služby projektového manažmentu a zabezpečenie riadenia projektu Rádio Slovensko v rozsahu 250 osobohodín po dobu 12 mesiacov, čo predstavuje 25,- eur za jednu osobohodinu, ako je to zohľadnené v žalobcom vystavených faktúrach. Povinnosti
žalobcu poskytnúť žalovanému služby bližšie špecifikované v čl. 4 zmluvy zodpovedala povinnosť žalovaného, zaplatiť žalobcovi za túto činnosť dohodnutú odmenu. Podstatu synalagmy v danej veci teda predstavuje povinnosť žalobcu poskytnúť služby, ktorej zodpovedá povinnosť žalovaného zaplatiť odmenu za poskytnuté služby, a to za podmienok dohodnutých v zmluve. Mechanizmus následného účtovania a fakturovania dohodnutej odmeny bol bližšie špecifikovaný v čl. 7 zmluvy, podľa ktorého mal odmenu žalobca fakturovať na základe odovzdaného a žalovaným schváleného preberacieho protokolu.
38. Odvolací súd z obsahu Zmluvy o poskytnutí služby zistil, že v tejto nie je bližšie špecifikovaná forma, obsah ani náležitosti „preberacieho protokolu“ a ani postup, akým tento mal byť predkladaný žalovanému a forma, ktorou mal žalovaný tento preberací protokol schvaľovať. Zo zhodného vyjadrenia strán sporu a z emailovej komunikácie medzi nimi vyplýva, že ich prax po uzavretí zmluvy bola taká, že žalobca ním vykonané činnosti opísal v tzv. „súpise prác“, na základe ktorého následne vystavil faktúru a oba dokumenty zaslal žalovanému emailom. V nadväznosti na to žalovaný potom uhradil doručené faktúry, pričom sám sa v spore vyjadril, že zaplatením predložených faktúr konkludentne schválil žalobcom vykonané činnosti. Uhradenie faktúr preto možno považovať za konkludentný prejav vôle žalovaného, spočívajúci v jeho súhlase s vykonanými činnosťami, keďže tento spôsob prejavu vôle nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť (na rozdiel od úplnej nečinnosti, z ktorej nemožno vyčítať obsah prejavu vôle subjektu).
39. Z takto opísanej praxe medzi stranami sporu odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom vypracovaný a predložený „súpis prác“ možno považovať za tzv. „preberací protokol“, ktorý bol podmienkou na fakturovanie dohodnutej odmeny, aj keď ho strany v následnej praxi po uzavretí Zmluvy o poskytnutí služby takto nenazvali. Odvolací súd konštatuje, že vôľu zmluvných strán je možno posudzovať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, úmyslu konajúcej osoby a významu prejavu vôle, ktoré by mu prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený, ale aj podľa predošlej praxe zmluvných strán, ich vzájomného styku a následného správania, ak to pripúšťa povaha veci (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka). Citované ustanovenie upravuje spôsob, akým sa majú v prípade posúdenia prejavu vôle hodnotiť všetky okolnosti vykonania právneho úkonu. V zmysle tohto výkladového pravidla je potrebné „ex lege“ prihliadať nielen na navonok prejavenú vôľu, ale na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle.
40. Odvolací súd dodáva, že uvedeným spôsobom fakturácie a uhrádzania dohodnutej odmeny strany sporu nezmenili podmienky nimi uzavretej Zmluvy o poskytnutí služby, len svojou následnou zmluvnou praxou akceptovali „súpis prác“ ako formu „preberacieho protokolu“ v zmysle čl. 7 tejto zmluvy, čo nebolo ani v rozpore s čl. 10 zmluvy (Záverečné ustanovenia), podľa ktorého meniť alebo dopĺňať text zmluvy možno len formou písomných dodatkov, ktoré budú podpísané zástupcami oboch zmluvných strán. Tento stav nebol v rozpore s dohodnutým čl. 7 zmluvy a súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na skutočnosť, že bol plne akceptovaný oboma stranami sporu počas trvania ich zmluvného vzťahu, čo jasne vypovedá o úmysle týchto strán a obsahu ich vôle. Odvolací súd len poznamenáva, že k zmene v zaužívanej praxi došlo až potom, čo žalovaný prijal rozhodnutie, že v dohodnutom projekte nebude ďalej pokračovať.
41. Odvolací súd ďalej udáva, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje proti výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „...dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.).“ Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
42. Zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené, má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností, pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
43. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesporných tvrdení a relevantných dôkazov produkovaných stranami sporu v prvoinštančnom konaní.
44. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď žalobe v plnom rozsahu vyhovel z dôvodu preukázania tvrdení žalobcu, že žalobcovi vznikol nárok na dohodnutú odmenu v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby, keďže žalobca preukázal vykonanie činností dohodnutých v predmetnej zmluve a tieto následne žalovanému fakturoval v súlade s mechanizmom dohodnutým v čl. 7 tejto zmluvy.
45. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Taktiež potvrdil závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny, pretože súd prvej inštancie priznal žalobcovi, ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu, náhradu trov konania proti žalovanému, ako plne neúspešnej strane sporu.
46. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.
47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.
V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).