Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoCsp-25-2022.pdf
PDF · 101.44 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/25/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3A, Bratislava, o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 15. marca 2022, č.k. 3Csp/41/2019-74, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. a výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluva o úvere č. 220600025 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 10.11.2016 je bezúročná a bez poplatkov, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 288,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. konanie v časti zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200,-eur zastavil a výrokom IV. rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 18,04 %.
2. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil právne ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), i), k), z), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov ( ďalej ZoSÚ), tiež § 451 ods. 1,2, § 456, § 458, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, vecne súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba bola podaná dôvodne.
3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa v spore domáhala určenia, že zmluva o úvere č. 220600025, ktorú uzatvorila so žalovanou dňa 10.11.2016 je bezúročná a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.; ďalej zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 288,- eur a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200,- eur. V časti zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia zobrala žalobu späť, preto súd so súhlasom žalovaného v tejto časti konanie zastavil a konal iba o zvyšku žaloby. Vykonaným dokazovaním mal zistené, že dňa 10.11.2016 bola medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom uzatvorená písomná zmluva o úvere č. 220600025, z ktorej obsahu vyplýva záväzok žalovanej poskytnúť žalobkyni úver vo výške 300,-eur a záväzok žalobkyne zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 288,- eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 588,-eur v 12 mesačných splátkach po
49,-eur, počnúc 10.12.2016. Žalobkyňa na predmetný úver v prospech žalovanej uhradila spolu sumu 588,- eur, a to dňom 13.11.2017.
4. Právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou vyhodnotil súd prvej inštancie ako spotrebiteľský a posudzoval ho preto nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj predpisov upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom žalovaná mala postavenie veriteľa a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa, na ktorom závere nič nemení dojednanie v zmluve, že poskytnuté finančné prostriedky z úveru budú použité výlučne na výkon podnikania. Súd dané dojednanie vyhodnotil ako účelové, nakoľko označenie žalobkyne ako dlžníka bolo v zmluve rodným číslom, teda žiadnym IČOm, resp. iným údajom, z ktorého by vyplývalo postavenie žalobkyne ako podnikateľa. Žalovaná sa napokon v tomto smere v konaní ani nebránila v rámci jej možnej procesnej obrany. Za daného stavu bolo z hľadiska právneho potrebné, aby táto zmluva v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. preto obsahovala podstatné náležitosti ustanovené § 9 ods. 2 s tým, že ak niektorá z náležitostí uvedených v § 11 ods.1 písm. b) v zmluve absentuje, zákon to spája s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že možno konštatovať jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ. Na prijatie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti stačí naplnenie čo i len jednej z podmienok ustanovených § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSU, t.j. postačuje ak v zmluve absentuje čo i len jedna z náležitostí § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa) ZoSÚ. Preskúmaním zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), t.j. termín konečnej splatnosti. V zmluve síce bolo uvedené, že platenie bude v 12 mesačných splátkach po 49,- eur, súd však takéto ustanovenie nepovažuje sa splnenie povinnosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, nakoľko pokiaľ zákon ako vyslovenú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, tak jednoznačne tento údaj v zmluve musí byť uvedený, nie je prípustné, aby účastník zmluvy sa k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom. Uvedené potom postačuje na konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere. Nad tento potrebný rámec súd konštatoval, že zo zmluvy taktiež vyplýva, že neobsahuje i ďalšie zákonom požadované náležitosti, a to úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/), ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ) ani priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. z/), ktoré zistenia súdu tak potvrdzujú konštatovanie súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy o úvere a preto súd žalobe v tejto časti ako dôvodnej vyhovel. Dôvodný bol aj nárok žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, keďže táto mala právnu povinnosť vrátiť žalovanej len ňou poskytnutú sumu úveru, a to vo výške 300,- eur bez úrokov a poplatkov, ako však vyplýva zo zisteného skutkového stavu, uhradila žalovanej sumu 588,- eur, teda čiastku o 288,- eur vyššiu, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovanej a preto súd žalobe vyhovel aj v uvedenej časti.
5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal čiastočný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej, vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo veci. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia celkovej sumy 488,- eur, no súdom jej bola priznaná (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti sumy 200,- eur ) suma 288,- eur, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 59,02 % a úspech žalovanej (neúspech žalobkyne) 40,98 %. Čistý úspech žalobkyne potom predstavuje 18,04 % (59,02 % - 40,98 %). O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná (podľa obsahu odvolania v časti vyhovujúcej a v časti trov konania, t.j. voči výrokom I., II. a IV), majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľka uviedla, že na predmetnú zmluvu o úvere nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde a vzťah je možné posudzovať ako obchodnoprávny, ale nie ako spotrebiteľský. Predmetná zmluva o úvere preto nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov. Ak žalobca po podpise zmluvy nadobudol pocit, že podpísal zmluvu nevýhodnú, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní, čo však neurobil, čiže súhlasil s obsahom zmluvy a všetkými podmienkami poskytnutia úveru. V ďalšom odvolateľka poukázala na obsah dojednaných zmluvných podmienok, z ktorého je podľa nej zrejmé, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto zmluva nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov, keďže spĺňa všetky zákonom
stanovené obligatórne náležitosti. Žalovaná je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákon, žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy, právny dôvod na plnenie nikdy neodpadol a žalovaná získala majetkový prospech z poctivých zdrojov. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalobkyňa k podanému odvolaniu uviedla, že s rozsudkom súhlasí v celom rozsahu a navrhuje ho potvrdiť.
8. Žalovaná sa v odvolacej duplike pridržiavala svojich skorších vyjadrení k veci.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
10. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým určil, že zmluva o úvere č. 220600025 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 10.11.2016 je bezúročná a bez poplatkov ako aj vo výroku II, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 288,- eur a napokon tiež závislý výrok o nároku na náhradu trov konania ( IV). Výrok III napadnutý nebol a nadobudol právoplatnosť.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, preto odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje. K odvolacím dôvodom uvádzaným žalovanou ktorými bol viazaný), však dopĺňa nasledovné:
12. V danej veci nebol dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o posúdení predmetného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu vzhľadom na jeho povahu ako vzťahu spotrebiteľského (§ 52 a nasl. OZ), uzavretého podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Námietka odvolateľky o nesprávnej aplikácii občianskoprávnych predpisov o ochrane spotrebiteľa pri posúdení záväzkového vzťahu z dôvodu, že podľa nej o spotrebiteľa v tomto prípade nejde, sa ukázala ako neopodstatnená.
13. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná v zákone o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
14. Úver poskytnutý žalobkyni žalovanou túto charakteristiku spĺňa. Žalovaná má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovanou preukázané, že by úver poskytla žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, keďže tvrdenie žalobkyne, že konala ako spotrebiteľka, ktoré vyplýva aj z obsahu predloženej úverovej zmluvy, nevyvrátila žalovaná žiadnym relevantným dôkazom. Z textu predloženej úverovej zmluvy, ktorá je
typickou formulárovou zmluvou vopred pripravenou dodávateľom vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník bola označená v zmluve a ako fyzická osoba, identifikovaná menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. V zmluve sa okrem iného síce nachádza predtlačené ustanovenie, v ktorom „dlžník vyhlasuje, že na základe jeho žiadosti sú finančné prostriedky poskytnuté a použije ich výlučne na výkon podnikania“, avšak súd prvej inštancie správne vyhodnotil takéto dojednanie ako účelové a neprihliadal naň, pretože z označenia žalobkyne je zrejmé, že konala ako fyzická osoba nepodnikateľ. Odvolací súd zastáva rovnaký názor, pričom osobitne poukazuje na skutočnosť, že predtlačený formulár zmluvy obsahoval vyššie citované vyhlásenie dlžníka ako pevnú súčasť (celkovo veľmi zle čitateľného) textu zmluvy, bez možnosti zvoliť akúkoľvek inú alternatívu, takže dlžníkovi nedával veriteľ pri uzatváraní zmluvy na výber žiadnu možnosť uvedené ustanovenie odmietnuť, alebo dojednať odchylnosti. Takéto zmluvné dojednanie treba vyhodnotiť ako neplatné, keďže jeho účelom bolo obchádzanie zákona v snahe vyhnúť sa aplikácie právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa na tento záväzkový vzťah. Je teda zrejmé, že uvedená odvolacia argumentácia žalovanej neobstojí, keďže výsledky vykonaného dokazovania nesporne potvrdzujú spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy.
15. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie preto aj odvolací súd uzavrel, že predmetný vzťah je spotrebiteľský, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že žalobkyňou požadované určenie právnej skutočnosti – bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplýva z ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. a je dôvodné takúto žalobu považovať za prípustnú podľa § 137 písm. d) CSP. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, keďže absentujú obligatórne náležitosti zmluvy vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z.
16. Odvolateľka namietala, že by v zmluve absentovala výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto podľa nej zmluva nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov. K uvedenej odvolacej argumentácii žalovanej sa žiada uviesť len to, že táto časť odvolacej argumentácie sa na preskúmavané rozhodnutie celkom zrejme nevzťahuje, nakoľko žiadne podobné závery prvoinštančný súd nevyslovil. Súd totiž svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru založil na absencii iného obligatórneho údaju a to neuvedenie termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý záver prvoinštančného súdu však odvolateľka v podanom odvolaní nijako nespochybnila.
17. Pokiaľ potom žalovaná v odvolaní namietala, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom na to, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti, je zrejmé, že tejto odvolacej námietke vzhľadom na vyššie uvedené nemožno prisvedčiť.
18. Ako nedôvodnú napokon vyhodnotil odvolací súd aj tú argumentáciu, ktorou žalovaná popierala, že by v danom prípade mohlo ísť z jej strany o bezdôvodné obohatenie, keďže žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy, právny dôvod na plnenie nikdy neodpadol a žalovaná získala majetkový prospech z poctivých zdrojov. Ako už bolo uvedené, posudzovaná zmluva neobsahuje zákonom ustanovené obligatórne náležitosti, ktorých absenciu zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, takže z požičanej sumy nepatria veriteľovi žiadne úroky ani poplatky. V danom prípade však žalobkyňa okrem reálnej výšky požičaných prostriedkov 300,- eur uhradila žalovanej aj dohodnutý „poplatok“ vo výške 228,- eur. Správne prvoinštančný súd potom vychádzal z toho, že pokiaľ žalobkyňa plnila žalovanej i nad rozsah sumy, ktoré jej bola skutočne poskytnutá, plnila bez právneho dôvodu, čím na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je žalovaná povinná toto plnenie vydať.
19. Ďalšie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nepodstatné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať, keď neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku, je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).
20. Keďže odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako nedôvodné a keďže nezistil ani iné nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto rozsudok v napadnutých výrokoch, vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a plne úspešnej žalobkyni súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
22. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).