Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/80/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: Distrib Capital, s.r.o., so sídlom Potočná 8204/19, 831 06 Bratislava- mestská časť Rača, IČO: 36 705 691, právne zastúpeného: ADAUS, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava

- mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100564636/2020 zo dňa 28.02.2020, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správca dane (Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín) rozhodnutím Číslo: 102444746/2019 zo dňa 28.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 37.447,14 eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 2.905,49 eur a vyrubil daň v sume 34.541,65 eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2017. V kontrolovanom zdaňovacom období december 2017 deklaroval platiteľ dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane podľa a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „“) pre týchto odberateľov:

- Tesco Global Áruházak Zrt., Kinizsi u. 1-3,, 2040 Budapešť, IČ DPH: HU10307078

- Tesco Stores ČR a.s.,Vršovická 1527/68b, 100 00 Praha 10-Vršovice, IČ DPH:CZ45308314

- Tesco (Polska) Sp. Z o.o., Kapelanka 56, 30-347 Krakow, IČ DPH: PL5261037737. Správca dane šetrením dospel k záveru, že žalobcom nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky premiestnený do iného členského štátu. Správcovi dane daňovým subjektom neboli v procese dokazovania predložené žiadne doklady a dôkazy o uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov. Na základe vyššie uvedených skutočností nebolo v šetrení správcu dane potvrdené splnenie podmienok oslobodenia týchto zdaniteľných obchodov v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH, a preto správca dane daňovému subjektu neuznal oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH v celkovej výške 36 417,08 eur. Ďalej z predložených evidencií a z informačného systému finančnej správy správca dane zistil, že podstatnú časť odpočítania dane z pridanej hodnoty, ktorú platiteľ deklaroval v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, bola uplatnená, okrem iného, aj z dodávateľských faktúr od dodávateľov:

- SIGNEA s.r.o., J. C. Hronského 10, 831 02 Bratislava - Nové Mesto, (od 29.05.2018 PRV-BG s.r.o.) v celkovej výške 5.200 eur. Svedok L. K., ktorý bol konateľom spoločnosti SIGNEA s.r.o. v danom zdaňovacom období, obchodovanie so spoločnosťou žalobcu poprel.

- Neville Group s.r.o., Laurinská 3, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, v celkovej výške 7 776,72 eur. Zo zápisnice z ústneho pojednávania č. 100638571/2018 zo dňa 03.04.2018 prevzatej z daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2017 správca dane zistil, že táto spoločnosť nikdy so žalobcom neobchodovala.

- W4, s.r.o., Blagoevova 9, 851 04 Bratislava - Petržalka, fa č. 17120001 v celkovej výške 744,09 eur, ktorá spoločnosť bola počas daňovej kontroly nekontaktná, pričom je prepojená so žalobcom cez osobu konateľa a spoločníka C.. R. F.. Správca dane vyhodnotením všetkých zistených skutočností a dôkazov prijal záver, že žalobca si nesplnil formálnu povinnosť t.j. predložiť faktúry, z ktorých si uplatňoval odpočítanie dane, ktorá je jednou z podmienok na uplatnenie odpočítania. Žalobca nepredložil na preukázanie odpočítania dane žiadne faktúry ani iné doklady a dôkazy, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie na riadku 23 daňového priznania a ktoré sú podkladom pre zostavenie daňového priznania. Taktiež z vykonaného dokazovania správcom dane nebolo preukázané splnenie podmienky pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, že pri dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť; žalobca nepreukázal dodanie tovaru resp. služby, čím porušil § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) zákona o DPH. Z uvedených dôvodov správca dane daňovému subjektu znížil odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie december 2017 o sumu 37 447,14 eur.

2. Na základe odvolania žalobu žalovaný rozhodnutím Číslo: 100564636/2020 zo dňa 28.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že daňový subjekt počas konania celej daňovej kontroly so správcom dane nespolupracoval, nepredložil faktúry, ani iné doklady a dôkazy v súvislosti s uskutočnením predmetných zdaniteľných obchodov, nesplnil si svoju dôkaznú povinnosť, čím porušil § 45 ods. písm. c), d) a e) Daňového poriadku. Žalovaný poukázal tiež na to, že okrem evidenčných dokladov: evidencie DPH za 12/2017, hlavnej knihy analytickej evidencie, skráteného výpisu od 01.01.2017 do 30.12.2017, zoznamu prijatých faktúr od 01.12.2017 do 31.12.2017, zoznamu vydaných faktúr od 01.12.2017 do 31.12.2017, žalobca nepredložil žiadne ďalšie doklady, ani nepožiadal o výsluch osôb tak, ako to tvrdí v odvolaní. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a tovary boli dodané, čo žalobca údajne preukázal nerozporovanými listinným dôkazmi, pretože tieto správcovi dane neboli predložené (faktúry, príjemky, výdajky, skladová evidencia). Žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt, na ktorom je dôkazné bremeno, nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) c) v nadväznosti na § 71 zákona o DPH. K jednotlivým odvolacím dôvodom žalovaný uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú riadne odôvodnené, nedošlo k prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly a postup správcu dane nebol v rozpore so zásadami daňového konania. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že predložil listinné dôkazy založené v spise správcu dane, pretože ani jeden takýto doklad správcovi dane nebol predložený, ani s tvrdením, že žaloba viackrát požiadal správcu dane o výsluch svedkov, pretože to nenavrhoval, práve naopak počas výkonu daňovej kontroly nebol súčinný. V súvislosti s judikátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), na ktoré je v odvolaní poukazované, žalovaný mal za to, že v predmetnom prípade neboli naplnené podmienky na presun dôkazného bremena na správcu dane.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 28.02.2020 podal žalobca správnu žalobu. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom a žalobca ním bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, nakoľko žalovaný neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pričom v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, poukazujúc na to, že závery z daňovej kontroly sú v rozpore so skutočnosťou, ako aj v rozpore so zákonom, že kontrolou neboli zistené porušenia ustanovení , ktoré by mali vplyv na výšku priznanej a odvedenej dane v zdaňovacom období december 2017. Žalobca riadne v predmetnej daňovej kontrole preukázal, že došlo ku skutočnej realizácii zdaniteľných obchodov tak,

ako boli deklarované, preto akékoľvek názory správcu dane a/alebo žalovaného, že sa jednalo o neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, resp. nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, nie sú podložené, sú len vo forme domnienok (a to aj nepravdivých), čo však v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu daňovému subjektu. Na základe týchto skutočností považuje žalobca postup a rozhodnutie prvostupňového orgánu pri vykonávaní dokazovania za nezákonný. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj proces, ktorý mu predchádzal, sa žalobcovi preukázateľne javia ako nezákonné, nepreskúmateľné, diskriminačné a nedôvodné. Predmetné rozhodnutie podľa žalobcu bolo vydané v rozpore so o správe daní , č. , č. - , č. o štátnej službe, č. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, č. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a . Žalobca má za to, že správca dane pri vydávaní rozhodnutia hrubo porušil zákon o správe daní a to tým, že pri výkone daňovej kontroly nepostupoval v súlade so zákonom o správe daní, a to najmä: a. riadil sa iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch; b. neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci; c. presunul rozsah dôkazného bremena subdodávateľov v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale súčasne žalobca bol zamestnancami správcu dane, účelovo zbavený možnosť v uplatnení svojich procesných práv; d. v daňovej kontrole bol nečinný; e. vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne do rozhodnutia; na základe čoho sa nielen rozhodnutie prvostupňového orgánu, rozhodnutie odvolacieho orgánu, ale aj závery uvedené v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ako aj všetky súvisiace úkony uvedené preukazne a nespochybniteľne javia ako nezákonné, nepreskúmateľné a nedôvodné. Žalobca správnu žalobu odôvodnil konkrétne nasledovnými žalobnými bodmi: 1) Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017. Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia dňa 22.03.2018. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly, ktorý bol daňovému subjektu doručený 27.03.2019, čo je potvrdené aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Správca dane v napadnutom rozhodnutí uvádza, že poštový doručovateľ porušil pri doručovaní zásielky svoje všeobecné povinnosti určené všeobecnými poštovými podmienkami, pretože vydal zásielku adresátovi po 15-dňovej lehote. Žalobca preukázal, že jemu bola zásielka doručená prostredníctvom poštového doručovateľa dňa 27.03.2019, čo vyplýva aj zo spisu daňového úradu. Správca dane sa iba snaží zhojiť skutočnosť, že porušil ustanovenia zákona o správe daní, nakoľko daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote. V zmysle daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8. Protokol je doručovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku prostredníctvom poštového doručovateľa. Poštový doručovateľ odovzdal zásielku žalobcovi dňa 27.03.2019. Podľa rozhodnutia o vybavení reklamácie mal údajne pochybiť poštový doručovateľ. Uvedené však nemôže byť kladené na ťarchu daňovému subjektu a v jeho neprospech, práve naopak, daňový subjekt nepochybil, zásielku si prevzal v stanovenej lehote. V súlade s Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. V predmetnom prípade začala daňová kontrola 22.03.2018 a skončila 27.03.2019, čím došlo k prekročeniu maximálnej doby trvania daňovej kontroly a tým k porušeniu zákona o správe daní. 2) Vo veci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2017 už bolo vydané totožné rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 100959770/2019 zo dňa 25.04.2019, voči ktorému žalobca podal odvolanie zo dňa 13.06.2019. O predmetnom odvolaní aktuálne rozhoduje žalovaný. Rozhodnutie správcu dane je takmer úplne totožné s rovnakým výsledkom o vyrubení rozdielu dane vo výške 37.447,14 EUR. Z uvedeného dôvodu došlo jednoznačne k porušeniu zásady litispendencie, resp. opätovne rozhodnutej veci. V napadnutom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom neuvádza, prečo došlo k opätovnému rozhodnutiu v začatej daňovej kontrole bez toho, aby o veci rozhodol žalovaný. 3) V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane, a to z faktúr vystavených spoločnosťou W4, s.r.o., SIGNEA s.r.o. a Neville Group s.r.o.. Následne správca dane bez akéhokoľvek nadväzovania uviedol, že daňový subjekt dodal tovary a služby pre odberateľov: Tesco Global do Maďarskej republiky, Tesco Stores ČR, a.s. do Českej republiky a Tesco (Polska) Sp. Z o.o. do Poľska. Následne sa k spoločnostiam W4, s.r.o., SIGNEA s.r.o. a Neville Group s.r.o. žiadnym spôsobom nevyjadril, a teda či sa dodávkami vo vzťahu k týmto spoločnostiam zaoberal alebo nezaoberal.

V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia iba stroho, bez akéhokoľvek odôvodnenia správca dane uvádza, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane tiež z faktúr od dodávateľa SIGNEA, s.r.o.. Daňový úrad neuviedol, či si dodávky od dodávateľov preveroval, či následne preveroval dodávky do zahraničia pre odberateľov, pobočiek TESCO. Žalobca nevie uviesť, na základe čoho správca dane uzavrel, že žiadne obchody neprebehli. 4) Žalobca namietal, že správca dane v odôvodnení neuviedol, prečo žalobcovi neuznal odpočítanie od dodávateľa W4, s.r.o., ktorý tomuto vyfakturoval prenájom pivovarských technológií financovaných Oberbankleasing-com, a.s. a za používanie motorových vozidiel. Žalobca správcovi dane predložil všetky relevantné doklady. Podľa žalobcu samotný správca dane teda oprel dôvod neuznania odpočítania DPH v konečnom dôsledku iba o skutočnosť, že jeden subdodávateľ žalobcu nespolupracuje so správcom dane. Za týmto účelom správca dane v napadnutom rozhodnutí iba uviedol, že sa pokúsil predvolať konateľa spoločnosti SIGNEA, s.r.o. L., ktorý sa opakovane nemal dostaviť pred správcu dane z dôvodu odcestovania. Následne spoločnosť zmenila obchodný názov aj konateľa spoločnosti, pričom správca dane nového konateľa nepredvolal, nevyžiadal písomné vyjadrenie ani sa iným spôsobom nedopytoval. Následne sa však mal bývalý konateľ dostaviť pred správcu dane a účelovo sa vyjadriť, že žalobcu nepozná. Správca dane tieto absurdné vyjadrenia prevzal a nesnažil sa ich žiadnym spôsobom vyvrátiť, a to ani napriek všetkým okolnostiam a dôkazom svedčiacim proti týmto nepravdivým vyjadreniam. Žalobca pripomína, že vo vzťahu k ostatným spoločnostiam správca dane nepoukázal na žiadne tvrdenie, vyjadrenie ani iný doklad, ktorý by preukazoval, že nedošlo k dodávke tovarov, ale iba všeobecne skonštatoval porušenie zákona o DPH. V nadväznosti na uvedené má žalobca za to, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 zákona o správe daní, jednoducho prevzal jeden poznatok a na tomto poznatku urobil vo vzťahu k jednému subdodávateľovi faktické závery. Podľa žalobcu nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, musí byť taká osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu a v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. V opačnom prípade nie je možné na takúto skutočnosť ako dôkaz prihliadať, a teda nie je možné, aby správca dane svoje rozhodnutie oprel o nezákonný dôkaz, resp. o nejaké zistenia, ktoré neboli zadovážené riadne v súlade s daňovým poriadkom. 5) Podľa názoru žalobcu ostatných častiach odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia sa správca dane obmedzil iba na všeobecné konštatovanie o porušení zákona o DPH. V prvostupňovom rozhodnutí zamestnanci správcu dane vôbec neuviedli, z ktorých faktúr neuznali odpočet dane, od ktorých dodávateľov, v akom rozsahu a z akého dôvodu. Uvedené skutočnosti neboli uvedené ani v potvrdzujúcim rozhodnutí žalovaného. Výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutí je preto nezrozumiteľný a neprehľadný. Rozhodnutia obsahujú veľmi malé množstvo zistení, chýba jasný záver správcu dane, z ktorého je možné urobiť si názor, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu. 6) Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí absolútne iracionálne tvrdí, že žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce, že tovar skutočne prijal, napr. skladovú evidenciu, skladovú kartu, príjemky a výdajky tovaru. Žalobca uvádza, že uvedené tvrdenie je nepravdivé, pretože doložil správcovi dane všetku evidenciu, ktorá preukázala dodávky tovarov deklarovaného sortimentu. Žalobca z dôvodu opatrnosti predložil opätovne svoju skladovú evidenciu, ako aj kópie ďalších dokladov: zoznam pohybov tovarov na sklad, zoznam faktúr spárovaný s príjemkami na sklad a s úhradami faktúr k odvolaniu. 7) Závery uvedené v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v napadnutom rozhodnutí sú podľa názoru žalobcu diskriminačné, nedôvodné a zjavne nezákonné. Správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia neuviedol jediný úkon, ktorý vykonal a ktorým by preukázal, že výroková časť rozhodnutia je v súlade so zákonom o správe daní a so zákonom o DPH. Nestačí všeobecné konštatovanie správcu dane, bez uvedenia konkrétnej písomnosti, konkrétnych vyjadrení dožiadaných daňových subjektov a pod. Správca dane v podstate tvrdí iba to, že kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu ani jeho dodanie, súčasne uvádza, že žalobca v procese kontroly nenavrhol správcovi dane ako by bolo možné zistiť pôvod dotknutých tovarov a reálne uskutočnenie dodávok dotknutého sortimentu. S uvedeným tvrdením správcu dane žalobca nesúhlasí. 8) Žalobca pripomína, že v kontrolovanom zdaňovacom období mal okolo 15 zamestnancov, a vlastnil viacero skladových priestorov, zároveň mal okolo 100 rôznych odberateľov. Žalobca opakovane žiadal zamestnancov správcu dane, aby navštívili prevádzky, resp. skladové a výrobné priestory spoločnosti, vrátane odberných miest, a to za účelom preukázania, že deklarovaný tovar sa skutočne nachádza v skladových priestoroch, resp. že reálne dochádza k jeho predaju odberateľom spoločnosti. Podľa

žalobcu je úplne evidentné, že vykonanie takejto kontroly zo strany zamestnancov správcu dane by preukázalo tvrdenia žalobcu o pôvode tovarov, o zrealizovaných dodávkach a zrealizovaní ďalšieho predaja odberateľom. Žalobca má za to, že zamestnanci správcu dane účelovo a nezákonne odmietli zabezpečenie takéhoto dôkazu. Správca dane podľa názoru žalobcu bezdôvodne odmietol vykonať miestne zisťovanie na prevádzkach odberateľov a v skladových priestoroch žalobcu, pričom podľa názoru žalobcu správca dane nezmyselne argumentuje, že s časovým odstupom by sa tam uvedený tovar aj tak nenachádzal; pritom správca dane má riadnu vedomosť o tom, že žalobca spochybnený tovar nakupuje pravidelne. Na základe uvedeného by správca dane preveril reálnosť ďalších nákupov tých istých spochybnených položiek od dodávateľov žalobcu. Správca dane teda evidentne odmieta vykonávať úkony a zabezpečovať navrhnuté dôkazy, ktoré by nespochybniteľne potvrdili pravdivosť tvrdenia žalobcu o zrealizovaní nákupov. Napriek tomu správca dane iba účelovo a vágne zdôvodní dôvod nevykonania takýchto úkonov. Žalobca viackrát správcu dane v rámci daňovej kontroly požiadal o výsluch osôb, ktoré by potvrdili reálnosť obchodov (príjem tovaru na sklad, manipuláciu s tovarom, vyskladnenie a predaj tovaru - jeho použitie). V konaní žalobca aj konkretizoval okruh osôb, ktoré by vedeli potvrdiť nákup, distribúciu a predaj deklarovaného sortimentu. 9) Ďalej žalobca poukázal na základné zásady daňového konania. 10) Podľa žalobcu z doložených dôkazov malo byť bez pochýb preukázané skutočné dodanie tovarov, ich zaúčtovanie a úhrada faktúr za dovezený tovar. Napriek tomu, že boli vyššie uvedené dôkazy doplnené k odvolaniu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, v napadnutom rozhodnutí žalovaného sa vôbec nespomínajú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani len čiastočne neuviedol, prečo sa touto dokumentáciou nezaoberal, prečo ju nepovažoval za dostatočnú na preukázané dodanie deklarovaných tovarov. Podľa názoru žalobcu ide o zásadné porušenie povinnosti žalovaného riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Tým, že tak žalovaný neurobil, je jeho rozhodnutie arbitrárne a vydané jednostranne. Takéto pochybenie má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. 11) Podľa názoru žalobcu ak mal správca dane za to, že nebolo dostatočne preukázané dodanie tovaru, resp. služieb, mal v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu, aby boli všetky skutočnosti zistené čo najúplnejšie. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľov, ešte neznamená neunesenie dôkazného bremena na strane daňového subjektu. Žalobca preto trvá na skutočnosti, že zamestnanci správcu dane nevykonali všetky také úkony, ktoré by smerovali k správnemu vyrubeniu dane a ktoré by boli v súlade so zákonom o správe daní. 12) Žalobca ohľadne otázky dôkazného bremena poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. , 7Sžf 4/2013a , rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. zo dňa 25.03.2015, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) z 21. júna 2012 sp- zn. C-80/11 a C-142/11 a v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Electronics) a C-484/03 (Bond House). Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením správcu dane, že daňová povinnosť u dodávateľov tovarov a služieb v tuzemsku nevznikla a žalobca nemá právo na odpočítanie danie, pretože nepreukázal, že zo strany dodávateľov v tuzemsku boli dodania tovarov a služieb reálne uskutočnené v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH, nakoľko žalobca v dostatočnej miere preukázal, že dodania tovarov a služieb boli dodávateľmi v tuzemsku preukázané a podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH boli naplnené, nakoľko daň bola dodávateľmi tovarov a služieb voči daňovému subjektu uplatnená a zároveň aj bola odvedená do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. 13) Podľa žalobcu výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutia je nezrozumiteľný a neprehľadný. Rozhodnutie obsahuje veľmi malé množstvo zistení, evidentne chýba jednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu. Správca dane v konečnom dôsledku ani neskonštatoval, že by nemal preukázané dodanie tovaru niektorým dodávateľom v reťazci obchodných partnerov, iba sa zmohol na skonštatovanie, že má pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov. Pokiaľ mal správca dane tieto skutočnosti dostatočne zistené, je potrebné tieto skutočnosti presne a zrozumiteľne uviesť v rozhodnutí s odvolaním sa na zdroj tohto zistenia a poukázanie na porušenie jednotlivých ustanovení zákona o DPH. V napadnutom rozhodnutí chýba akékoľvek chronologické zhodnotenie zistených skutočností od prvého až po posledného obchodného partnera v reťazci (napr. rozdielne odpovede osôb zúčastnených na deklarovanom zdaniteľnom obchode) a pod. Správca dane a následne žalovaný bol povinný zaujať stanovisko ku všetkým relevantným skutočnostiam, oboznámiť s nimi daňový subjekt a uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli preukázané a sú podkladom na jeho vydanie, včítane jeho zákonného a zrozumiteľného odôvodnenia.

V kontexte uvedených skutočností má žalobca za to, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, teda je porušené ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o správe daní, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Dôkazné bremeno daňového subjektu nezbavuje správcu dane povinnosti na základe vykonaného dokazovania ustáliť skutkový stav. Aplikácia voľného hodnotenia dôkazov, ktorá prislúcha správcovi dane, neznamená, že by správca dane mal vo svojom rozhodovaní na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí, a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Správca dane má právo posúdiť a rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, ale toto právo ho však nezbavuje povinnosti odôvodniť, čo ho viedlo k tomu, že niektorý dôkaz nevykonal.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly nespolupracoval so správcom dane, preto tento pri zisťovaní a preverovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane vychádzal z dokladov, ktoré mal k dispozícií tak, ako mu to umožňuje ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Počas procesu výkonu daňovej kontroly žalobca nepredložil žiadne dôkazy o zdaniteľných obchodoch, z ktorých uplatnil odpočítane dane z pridanej hodnoty. Žalobca so správcom dane nespolupracoval, hoci oznámenie o začatí kontroly, výzvy na predloženie dokladov a predvolanie vo veci doplnenia informácií a prerokovania kontrolných zistení prevzal. Žalobca tak nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Doklady, na predloženie ktorých bol vyzvaný správcom dane, nepredložil a na ústnych pojednávaniach za účelom objasnenia realizácie deklarovaných obchodov sa nezúčastnil, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 45 ods. 2 písm. c), d), e) Daňového poriadku. V súvislosti s uvedeným žalovaný orgán vo svojom rozhodnutí konštatoval, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok spočíva jednak v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom, pričom doklady musia mať navyše povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Dôkazné bremeno je podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 49 ods. 1 a 2, § 51 zákona o DPH na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybností o tom, či bol tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokázať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia po formálnej a vecnej stránke, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie DPH. V daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet preukázal faktúrou, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobu na nej uvedenou. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. Hlavným dôkazom, z ktorého správca dane vychádzal pri neuznaní odpočítania dane u žalobcu, bola skutočnosť, že žalobca oprávnenosť svojho nároku nepreukázal splnením podmienky podľa § 51 ods. 1 písm. a), b), c) zákona o DPH - nepredložil faktúry od platiteľa vyhotovených podľa § 71 zákona o DPH a nepredložil faktúry pre odberateľov pri dodaní tovaru do iného členského štátu, čim nesplnil podmienku pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly bol pasívny a na výzvy správcu dane a predvolanie nereagoval. Žalobca uplatnením práva na odpočítanie DPH podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 zákona o DPH na riadku 23 daňového priznania porušil nasledovné ustanovenia zákona o DPH:

- § 51 ods. 1 písm. a) - daňový subjekt si nesplnil formálnu povinnosť predložiť faktúry, z ktorých si uplatňuje odpočítanie, ktorá je jednou z podmienok na uplatnenie odpočítania,

- § 51 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH, žalobca nepredložil žiadne doklady a dôkazy na preukázanie zdaniteľných obchodov; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,

- § 51 ods. 1 písm. c), podľa ktorého právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu; dodanie nebolo preukázané zo strany daňového subjektu, ktorý nepredložil riadne daňové a účtovné doklady a dôkazy na preukázanie uplatneného odpočítania, nepredložil žiadne doklady a dôkazy o okolnostiach zdaniteľných obchodov, z ktorých uplatnil odpočítanie. Žalobca si nesplnil povinnosť predložiť faktúry, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane, a ktorá je jednou z podmienok na uplatnenie odpočítania. Nepredložil na preukázanie odpočítania žiadne faktúry ani iné doklady a dôkazy, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie na riadku 23 daňového priznania, a ktoré sú podkladom pre zostavenie daňového priznania. Taktiež si nesplnil formálnu povinnosť predložiť faktúry na preukázanie odpočítania uplatneného pri nadobudnutí tovaru podľa § 11 a § 11a zákona o DPH od dodávateľov z iných členských štátov. Daňový subjekt nepredložil faktúry ani žiadne iné doklady a dôkazy preukazujúce, že vznikla daňová povinnosť príjemcovi tovaru alebo služby, na ktorého je prenesená daňová povinnosť v prípadoch tzv. samozdanenia podľa § 69 ods. 2 a 3, 9 až 12 zákona o DPH. Žalobca bol počas výkonu daňovej kontroly pasívny. K jednotlivým žalobným bodom žalovaný uviedol nasledovné:

- Pri doručovaní Protokolu zo dňa 27.02.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným došlo k pochybeniu poštového doručovateľa, ktorý neakceptoval požiadavku správcu dane na úložnú dobu zásielky 15 dní. V takomto prípade platí fikcia doručenia podľa § 31 ods. 2 Daňového poriadku, teda za deň doručenia písomnosti správca dane považuje 15. deň od jej uloženia na pošte. Žalovaný mal za to, že uvedené pochybenie doručovateľa písomnosti - Slovenskej pošty a. s. nie je možné pripísať na ťarchu správcu dane.

- O odvolaní zo dňa 14.6.2019 proti rozhodnutiu č. 100959770/2019 zo dňa 25.4.2019 Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo vydaním rozhodnutia o odvolaní č. 102026383/2019 zo dňa 26.08.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.09.2019 a odvolacie konanie bolo ukončené. Správca dane na základe predmetného rozhodnutia pokračoval vo vyrubovacom konaní a následne vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie (prvostupňové rozhodnutie v tomto správnom súdnom konaní - pozn. správneho súdu).

- Žalovaný k námietke žalobcu, že v odôvodnení rozhodnutia správcu dane nie je uvedené, prečo mu správca dane neuznal odpočítanie dane od dodávateľa W4, s.r.o., SIGNEA s.r.o. a Neville Group s.r.o., z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, uvádza, že správca dane na strane 9 až 13 svojho rozhodnutia podrobne uvádza, aké úkony vykonal v súvislosti s preverovaním realizácie zdaniteľných obchodov deklarovaných daňovým subjektom. Správca dane neuviedol čísla faktúr, z ktorých neuznal odpočítanie dane z dôvodu, že tieto nemal k dispozícií. Žalobcom ku kontrole predložené neboli. Tak ako je uvedené v rozhodnutiach správnych orgánov, správca dane neuznal odpočítanie dane deklarované na riadku 21 daňového priznania v sume 37 447,14 eur z dôvodu, že podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a), b), c) a súčasne podľa § 51 ods. 1 písm. a), b), c) v nadväznosti na § 71 zákona o DPH neboli žalobcom splnené. Žalobca svojou nečinnosťou maril proces dokazovania a sám sa svojím postojom počas daňovej kontroly ukrátil o procesné práva a neuplatnil ich vo vzťahu k správcovi dane tak, ako mu to ukladá ust. § 45 Daňového poriadku.

- Žalovaný sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že tento viackrát požiadal správcu dane o výsluch svedkov a predložil listinné dôkazy založené v spise správcu dane, pretože ani jeden takýto doklad správcovi dane nebol predložený, nenavrhoval vypočutie svedkov, práve naopak počas výkonu daňovej kontroly nebol súčinný.

- Žalovaný preskúmaním prvostupňového rozhodnutia nevzhliadol, že by postup správcu dane bol v rozpore so zásadami daňového konania. Žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, v ktorom jasne uviedol hlavné dôvody, prečo správca dane mu neuznal deklarované odpočítanie dane a vysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami.

- V súvislosti s judikátmi NS SR, na ktoré je v žalobe poukazované, žalovaný uvádza, že vo veci sp. zn. neboli naplnené podmienky na presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov cit. rozsudku, z ktorého obsahu vyplýva, že v konaní zásadnou právnou otázkou bolo posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie reálne existuje. K rozsudkom NS SR sp. zn. , , , na ktoré sa daňový subjekt odvoláva, žalovaný uvádza, že je jeho dôkazným

bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov. Pokiaľ sú tvrdenia daňového subjektu len všeobecné, žalovaný na ne neprihliada. Uvedené sa týka aj ďalších judikátov a rozsudkov SD EÚ, ktoré žalobca len vo všeobecnej rovine popisuje. Navyše v prípadoch, ktoré riešil SD EÚ boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, zmluvy ako aj ďalšie dôkazy podporujúce tvrdenia daňových subjektov, čo je dôležitou a rozhodujúcou odlišnosťou od skutkového stavu v predmetnej veci. Na základe týchto skutočností žiadal žalovaný, aby správny súd žalobu zamietol.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v lehote určenej správnym súdom už nevyjadril.

6. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v (ďalej len ) a contrario v spojení s . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.10.2022. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal ich vydaniu v zmysle a nasl. v medziach žalobných bodov (, ), pričom zistil, že rozhodnutie správnych orgánov sú zákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol z nasledovných dôvodov:

7. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa o DPH v znení účinnom k 31.12.2017 (ďalej len „“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa , oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa , oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu na účely jej podnikania ( s. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo oslobodené od dane podľa odseku 1.

Podľa ods. ods. 5 , platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru,

3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.

Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa : písm. a) pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa , pri odpočítaní dane podľa je daň uvedená v záznamoch podľa , pri odpočítaní dane podľa má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, Podľa Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis,2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. 2) Napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku, písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe, je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto za deň doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela.

8. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu správneho orgánu preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov, ako i postup prechádzajúci jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

9. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca podal za kontrolované zdaňovacie obdobie riadne daňové priznanie DPH, v ktorom priznal na r. 03 = 100.420,16 eur, z toho 20 % daň na r. 04 20.084,22 eur, daň spolu na r. 19 v sume 20.084,22 eur. Daňový subjekt si v daňovom priznaní uplatnil právo na odpočítanie dane na r. 21 vo výške 37 447,14 eur, a na r. 23 vo výške 22 982,29 eur. Výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu za december 2017 bol nadmerný odpočet na r. 32 vo výške 2.905,49 eur. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017. Daňová kontrola bola začatá dňa 22.03.2018 na základe Oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 100492769/2018 zo dňa 06.02.2018, ktorého súčasťou bola aj výzva na predloženie dokladov potrebných na výkon daňovej kontroly. Žalobca dňa 04.04.2018 na e-mailovú adresu správcu dane zaslal účtovné evidencie, a to: evidencia DPH za 12/2017, hlavná kniha, analytická evidencia-skrátený výpis od 01.01.2017 do 31.12.2017, zoznam prijatých faktúr od 01.12.2017 do 31.12.2017, zoznam vydaných faktúr od 01.12.2017 do 31.12.2017, zoznam záväzkov od 01.01.2017 do 31.12.2017, kontrolný výkaz za 12/2017, daňové priznanie DPH za 12/2017, zoznam zápisov 01.12.2017 - 31.12.2017, zoznam kariet majetku (všetko spolu ďalej len ako „evidenčné doklady“). Účtovné a daňové doklady k výkonu daňovej kontroly do stanoveného termínu žalobca správcovi dane nepredložil a správcu dane nekontaktoval.

Nakoľko správcovi dane neboli predložené daňové a účtovné doklady, pričom žalobca správcu dane nekontaktoval, správca dane Výzvou na predloženie dokladov č. 100908197/2018 zo dňa 09.05.2018, doručenou poštou dňa 14.05.2018, opakovane vyzval žalobcu na predloženie účtovných dokladov a iných dokladov v lehote 8 dní. Žalobca v lehote určenej vo výzve účtovné a iné doklady správcovi dane nepredložil, o čom tento vyhotovil Úradný záznam č. 100987726/2018 zo dňa 18.05.2018. Za účelom preverenia zdaniteľných obchodov uskutočnených žalobcom v zdaňovacom období december 2017 a predloženia účtovných a daňových dokladov k daňovej kontrole, správca dane zaslal Predvolanie č. 100847540/2018 zo dňa 30.04.2018 konateľovi spoločnosti C.. R. F. na ústne pojednávanie na deň

28.05.2018, ktoré tento neprevzal. Jeho manželka C.. U. F. kontaktovala správcu dane a oznámila, že má plnú moc na zastupovanie spoločnosti Distrib Capital, s.r.o., ktorej konateľ je dlhodobo práceneschopný. Daňový subjekt bol opakovane predvolávaný na ústne pojednávanie a na predloženie dokladov (04.07.2018, 19.09.2018), avšak bezúspešne. Žalobca nepredložil žiadne doklady ani dôkazy preukazujúce skutočnosti uvedené v daňovom priznaní. V rámci preverenia obchodných transakcií spoločnosti SIGNEA s.r.o. so spoločnosťou Distrib Capital s.r.o., zaslal správca dane miestne príslušnému správcovi dane dožiadanie. Spoločnosť SIGNEA s.r.o. so správcom dane nespolupracovala, nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie tovaru resp. služby žalobcovi. Spoločnosť SIGNEA s.r.o. počas kontroly bola prepísaná na občana Bulharskej republiky. Podľa údajov Obchodného registra SR, spoločnosť SIGNEA s.r.o. zmenila od 29.05.2018 obchodné meno na PRV-BG s.r.o.,, došlo k zmene spoločníka - novým spoločníkom sa stala spoločnosť Onore Invest, s.r.o., Brno, Česká republika a k zmene konateľa spoločnosti - novým konateľom sa stal občan Bulharskej republiky - P. E. X. - vznik funkcie: 11.05.2018 (od 20.04.2016 do 11.05.2018 bol konateľom L. K., V. V.). Z odpovede dožiadaného správcu dane č. /MicM zo dňa 11.07.2018 vyplynulo, že nebolo možné preveriť zdaniteľné plnenie. Správca dane vypočul aj svedka L. K., ktorý poprel obchodovanie so spoločnosťou žalobcu. O výsluchu svedka bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní. žalobca napriek tomu, že bol o výsluchu upovedomený, nezúčastnil. Správca dane podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku prevzal aj podklady z daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2017, o čom spísal úradný záznam č. 100731252/2018 zo dňa 13.04.2018. Z podkladov zistil, že spoločnosť Neville Group s.r.o. neobchodovala a neuzatvárala zmluvy so spoločnosťou žalobcu v zdaňovacom období december 2017 a žiadne doklady správcovi dane nepredložila. Spoločnosť W4, s.r.o. bola počas daňovej kontroly nekontaktná, pričom je personálne a ekonomicky prepojená so žalobcom cez osobu konateľa a spoločníka oboch spoločností C. Na základe vykonaného dokazovania v priebehu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti vyhotovil správca dane Protokol č. 100528692/2019 zo 20.02.2019 a výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré listiny si žalobca prevzal dňa 27.03.2019. Následne začalo podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie. Žalobca sa vyjadril k protokolu až po lehote určenej správcom dane vo výzve, napriek tomu správca dane jeho námietky preskúmal a vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane číslo 100959770/2019 zo dňa 25.04.2019, ktoré daňový subjekt (žalobca) napadol odvolaním. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo 102026383/2019 zo dňa 26.08.2019 tak, že toto rozhodnutie správcu dane zrušil pre procesné pochybenie a vec vrátil na ďalšie konanie. Ďalej administratívne konanie pokračovalo tak, ako je uvedené v odseku 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku. 10. V prvom rade správny súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného a správcu dane, že žalobca nesplnil tak formálne ako ani materiálne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle až . Splnenie všetkých stanovených podmienok je pritom kumulatívne, teda už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Rovnako to platí aj pre konštatovanie správneho súdu, že žalobca nesplnil ani podmienky na oslobodenie od dane podľa . Pre účely a je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitostí. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa teda prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

11. Aj správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí vydaných daňovými orgánmi mal preukázané, že žalobca si nesplnil formálnu povinnosť predložiť faktúry, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane, a nepredložil na preukázanie odpočítania dane ani iné doklady a dôkazy, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie na riadku 23 daňového priznania a ktoré sú podkladom pre zostavenie daňového priznania. Taktiež si žalobca nesplnil formálnu povinnosť predložiť faktúry na preukázanie oslobodenia pri dodaní tovaru z tuzemska podľa , a pre odberateľov z iných členských štátov EÚ. Žalobca so správcom dane vôbec nespolupracoval, na výzvy a predvolania nereagoval, v priebehu kontroly nepodal žiadne vyjadrenia a dôkazy vo veci preukázania reálneho dodania tovaru resp. služieb na základe, z ktorých uplatnil odpočítanie vo výške 37 447,14 eur. Vzhľadom k tomu správny súd vyhodnotil námietky žalobcu, ktoré boli obsahom žalobných bodov 5 až 8 a 10 až 12, ako nedôvodné.

12. Žalobca v žalobe fabuluje, pokiaľ uvádza, že počas daňovej kontroly predložil faktúry ako aj iné dôkazy o uskutočnení zdaniteľných plnení, pretože okrem evidenčných dokladov nepredložil žiadne dôkazy, pričom v konaní nevyužil právo podľa § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku a žiadne dôkazy ani nenavrhol. Jediné dôkazy, ktoré predložil, boli:

- faktúra od dodávateľa W4 (základ dane 3.720,46 €, DPH 744,09 €, spolu 3.720,46 €), ktorá bola preverovaná v Protokole a bola aj súčasťou daňového priznania (je evidovaná v Zozname prijatých faktúr). Správca dane sa touto faktúrou v prvostupňovom rozhodnutí zaoberal a uviedol, prečo neuznal odpočet nebolo preukázanie dodanie od dodávateľa W4 s.r.o., ktorý rovnako so správcom dane nespolupracoval, pričom ide o prepojené osoby so žalobcom. S uvedenou faktúrou sa správca dane vysporiadal a aj uviedol dôvody, pre ktoré odpočet z tejto faktúry neuznal.

- faktúra od dodávateľa Tesco č. 810 304 632 (základ dane 2.827,60 €, DPH 565,52 €, spolu 3.393,12 €), ktorá nebola súčasťou daňového priznania. Žžalobca ju nezahrnul do Zoznamu prijatých faktúr a odpočet z nej si v danom zdaňovacom období ani neuplatnil) preto ani nemohla byť preverovaná v rámci daňovej kontroly, teda je irelevantná.

- Ostatné predložené listiny - Supplier Invoice Backup Information - Tesco, Obalové konto Nagel Group, nie sú spôsobilé preukázať dodanie tovaru od dodávateľov. Aj vzhľadom na absenciu vzťahujúcich sa faktúr či dodacích listov, tieto listiny samé osebe uskutočnenie zdaniteľného plnenia nepreukazujú. Vzhľadom k uvedenému za nedôvodné považuje správny súd aj námietky žalobcu obsiahnuté v žalobných bodoch 3), 4) a 10).

13. Správny súd zdôrazňuje, že základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru je skutočnosť, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tohto tovaru. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na uplatnenie si práva na odpočítanie dane. Momentom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa vzniká právo na odpočítanie dane u jeho odberateľa, a to bez ohľadu na to, či si dodávateľ reálne splní svoju daňovú povinnosť. V danom prípade nebolo preukázané, že by dodávateľom tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle , pretože nebolo preukázané dodanie tovaru žalobcovi týmito dodávateľmi. Preto ani žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na odpočet dane z týchto faktúr, ktoré uvádzal v Zozname prijatých faktúr. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, napríklad rozsudok sp. zn. zo dňa 10.12.2015, z ktorého vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom ustanovenému postupu, kedy je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených

skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia zistenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V uvedenom kontexte je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. -17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva „... dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatnil odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený...“. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.02.2017.

14. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitostí účtovného doklady a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočet dane z tohto dokladu (m.m rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy; ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu, vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybností. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. Žalobca v prejednávanej veci nepredložil ani len formálne doklady - faktúry, z ktorých si uplatňoval nárok na odpočet DPH. Správny súd teda konštatuje, že žalobca, okrem zaslania evidenčných dokladov, nevyvinul žiadne úsilie k tomu, aby preukázal, že v rámci dodávok naplnil skutkovú podstatu a vierohodnosť zdaniteľného plnenia, ktoré deklaroval v ním predložených dokladoch. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných predloženými dokladmi, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, pričom od žalobcu oprávnene vyžadoval v zmysle Daňového poriadku preukázanie splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly vyhodnotili všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré sa im podarilo zistiť v rámci vlastnej iniciatívy, v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na základe vykonaného dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Správny súd

po oboznámení sa a vyhodnotení administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotili a vysporiadali sa so všetkými námietkami žalobcu. Nedôvodné sú teda aj námietky žalobcu uvedené v žalobnom bode 3).

15. Správny súd v súvislosti právnou otázkou rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu dáva do pozornosti, že táto bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. v rozsudku sp. zn. z 28.04.2011, sp. zn. z 21.09.2011). Správca dane a následne ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že v predmetnom konaní sa jednalo o podvodné konanie žalobcu. Vedeným dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolností, za ktorých mali byť obchody realizované, t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach (resp. v Zozname prijatých faktúr) mohol, resp. nemohol fakturované dodávky skutočne dodať. Správny súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.12.2012 Bonic, C-285/11, podľa ktorého sa „...je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom...“. V rozsudku SD EÚ C-80/2011 a C-142/2011, ktoré sa týkajú podvodného konania dodávateľa a podmienok, za ktorých je možné uznať odpočítanie DPH aj v tomto prípade, správny súd uvádza, že základnou podmienkou je, že sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry. V danom prípade však práve táto podmienka splnená nebola, lebo nebolo preukázané, že by došlo k plneniu dodávateľa uvedeného na tejto faktúre. Nezakladá sa na pravde tvrdenie žalobcu, že správcovi dane predložil všetky zákonom ustanovené doklady, čo správca dane aj viackrát v rozhodnutí uviedol. V súhrne správny súd zdôrazňuje, že podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku je žalobca ako daňový subjekt povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. V prípade, že správca dane spochybnil reálny výkon fakturovaných prác, bolo dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý mal predložiť ďalšie dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pričom žalobca žiadne dôkazy nepredložil a zistené nezrovnalosti neodstránil. Vzhľadom na uvedené všetky námietky týkajúce sa podľa žalobcu nesprávneho určenia dôkazného bremena (žalobný bod 11 a 12) správny súd vyhodnotil ako nedôvodné.

16. Správny súd vyhodnotil, že správca dane jasne a zrozumiteľne uviedol závery, na ktorých svoje rozhodnutie založil, s ktorými sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí stotožnil, pričom sa vysporiadal aj so všetkými námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Správny súd preto námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí vydaných v daňovom konaní pre nedostatok dôvodov, nezrozumiteľnosť a neprehľadnosť (žalobný bod 5 a 10) považuje za nedôvodné. 17. Pokiaľ žalobca v žalobnom bode 9) poukazoval na zásady, ktorými sa riadi daňové konanie, absentuje v tomto poukaze konkretizácia, či a akým spôsobom malo dôjsť k ich porušeniu, resp. k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu, preto správny súd nemohol pristúpiť k ich vecnému prieskumu.

18. Za nedôvodné považuje správny súd aj námietky žalobcu, ktoré boli obsahom žalobného bodu 1. Správny súd zistil, že nedošlo k porušeniu jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, nakoľko daňová kontrola začala dňa 22.03.2018 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100492769/2018 zo dňa 06.03.2018 a Protokol č. 100528692/2019 zo dňa 20.02.2019 vyhotovený v prejednávanej veci sa podľa ust. § 31 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku považuje za doručený žalobcovi dňa 20.03.2019, t. j. pätnásty deň od jeho uloženia na pošte (nakoľko žalobca si ho do 15 dní od uloženia nevyzdvihol), a nie dňa 27.03.2019, teda v deň jeho faktického vyzdvihnutia žalobcom na pošte, ako sa tento mylne domnieva.

19. Nedôvodná je aj námietka žalobca týkajúca sa litispendencie daňových konaní (žalobný bod 2), nakoľko uniklo pozornosti žalobcu, že žalovaný prvé rozhodnutie správcu dane číslo 100959770/2019 zo dňa 25.04.2019 týkajúce sa zdaňovacieho obdobia december 2017 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, ktorého výsledkom bolo práve vydanie prvostupňového rozhodnutia číslo 102444746/2019 zo dňa 28.10.2019.

20. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

Podľa , žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

21. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa a contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi mu náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

22. Rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.