Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-28-2020.pdf
PDF · 134.21 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/28/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. X. č. XXX, právne zast. JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom T. č. XX, M., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100351921/2020 zo dňa 05.02.2020, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 100351921/2020 vydané dňa 05.02.2020 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina Číslo: 102640443/2019 vydané dňa 18.11.2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobca m á voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový subjekt podal dňa 13.08.2007 riadne daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007, v ktorom mu nevznikla daňová povinnosť, ani nárok na odpočítanie dane. Dňa 20.08.2007 podal opravné daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007, na základe ktorého mu vznikol nárok na nadmerný odpočet vo výške 87 553,71 Eur. Dňa 24.09.2007 podal daňový subjekt daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2007, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 14 127,30 Eur. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 začala plynúť dňa 25.09.2007 a uplynula dňa 24.10.2007. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začal správca dane dňa 11.10.2007 daňovú kontrolu, na základe ktorej rozhodnutím č. 655/230/14485/08 Dudo zo dňa 10.07.2008 znížil nadmerný odpočet zo sumy 87 553,71 Eur na sumu 133,64 Eur. Daňový subjekt podal odvolanie č. 16229/2008 zo dňa 18.8.2008 proti predmetnému rozhodnutiu a Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/240-885/2009/993168 zo dňa 13.01.2009 rozhodnutie č. 655/230/14485/08 Dudo zo dňa 10.07.2008 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane začal opakovanú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 o čom vyhotovil Protokol č. 655/320/4668/2009/Var zo dňa 24.04.2009, na základe ktorého bol vydaný dodatočný platobný výmer č. 655/230/5520/09/Dudo zo dňa 12.05.2009 a nadmerný odpočet znížený na sumu 133,64 Eur. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/228/13474-103456/2009/993168-r zo dňa 16.9.2009 rozhodnutie správcu dane č. 655/320/4668/2009/Var zo dňa 24.04.2009 potvrdilo. Následne Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 21S/83/2009 zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/228/13474-103456/2009/993168-r zo dňa 16.09.2009 a Najvyšší súd (ďalej aj „NS“) SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/33/2010 zo dňa 14.07.2011 zmenil uvedený rozsudok Krajského súdu Žilina
tak, že zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/228/13474-103456/2009/993168-r zo dňa 16.09.2009, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane správcu dane č. 655/230/5520/09/Dudo zo dňa 12.05.2009 a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie. Daňový subjekt podal dňa 30.09.2011 Žiadosť o vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 vo výške 87 420,07 Eur. Správca dane v odpovedi na žiadosť č. 655/230/22456/11/Dudo zo dňa 24.10.2011 oznámil daňovému subjektu, že na základe rozsudku NS súdu SR sp. zn. 5Sžf/33/2010 zo dňa 14.07.2011 bude pokračovať vo vyrubovacom konaní. Na základe uvedeného spísal správca dane s daňovým subjektom dňa 14.12.2011 Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 655/320/30841/2011/ Var v rámci pokračovania vo vyrubovacom konaní. Správca dane následne doručil daňovému subjektu Oznámenie o pokračovaní vo vyrubovacom konaní č. 9500401/5/15139/2012 zo dňa 27.01.2012. Na základe rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/33/2010 zo dňa 14.07.2011 správca dane dodatočným platobným výmerom č. 9516301/1/228577/2012 zo dňa 23.02.2012 znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2007 zo sumy 87 553,71 Eur na sumu 133,64 Eur. Proti predmetnému rozhodnutiu bolo daňovým subjektom podané dňa 21.03.2012 odvolanie evidované pod číslom 1/554596. Zamestnanec správcu dane v začatom odvolacom konaní ďalej nekonal a nepostúpil odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Z uvedeného dôvodu Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 290688/2016 zo dňa 17.03.2016 v zmysle § 72 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov zastavilo odvolacie konanie vo veci odvolania daňového subjektu proti rozhodnutiu správcu dane č. 9516301/1/228577/2012 zo dňa 23.02.2012. Následne Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 290804/2016 zo dňa 17.03.2016 v zmysle § 72 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov zrušilo rozhodnutie správcu dane č. 9516301/1/228577/2012 zo dňa 23.02.2012. Dňa 06.05.2016 bol daňovému subjektu vrátený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2007 vo výške 87 420,07 Eur. Daňový subjekt podaním zo dňa 17.6.2016 požiadal správcu dane o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania zo sumy 87 420,07 Eur. Správca dane oznámením č. 103514603/2016 zo dňa 15.07.2016 úrok z omeškania nepriznal. Proti predmetnému oznámeniu podal daňový subjekt správnu žalobu na Krajský súd Žilina. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 30S/24/2016 zo dňa 23.01.2018 oznámenie správcu dane č. 103514603/2016 zo dňa 15.07.2016 zrušil a vrátil správcovi dane vec na ďalšie konanie. Proti predmetnému rozsudku podal správca dane dňa 22.03.2018 kasačnú sťažnosť. Daňový subjekt podal dňa 13.04.2018 opätovnú žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania č. 250242445/2018. Správca dane v oznámení č. 100766593/2018 zo dňa 02.05.2018 uviedol, že podaním kasačnej sťažnosti zo dňa 22.3.2018 nenastali účinky vykonateľnosti Rozsudku sp. zn. 30S/24/2016 z 15.06.2016 Krajského súdu v Žiline a správca dane bude rozhodovať o priznaní úroku z omeškania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu až po právoplatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Sťažnosť žalovaného Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019 zamietol a opätovne zaviazal správcu dane vyhodnotiť žiadosť daňového subjektu o zaplatenie úroku zo sumy zadržaného a oneskorene vráteného nadmerného odpočtu.
2. Rozhodnutím Daňového úradu Žilina Číslo: 102640443/2019 zo dňa 18.11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane následne postupom podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH vypočítal úrok vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby (ďalej len ZÚS) Európskej centrálnej banky (ďalej len ECB) platnej v prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta; ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahol 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu použil ročnú úrokovú sadzbu 1,5%. Správca dane vypočítal úrok z vráteného nadmerného odpočtu 87.420,07 Eur za zdaňovacie obdobie júl 2007 počítaný od uplynutia lehoty na vrátenie ( 25.10.2007) až do jeho vrátenia (06.05.2016), ktorý po zaokrúhlení predstavoval sumu 22 138,70 Eur. Konkrétne vypočítal úrok nasledovne za roky:
- 2007 - 2 x ZUS ECB 3,5 % , 68 dní (25.10.2007 - 31.12.2007), suma 1.140,053 €
- 2008 - 2 x ZUS ECB 4 % , 366 dní (01.01.2008 - 31.12.2008), suma 6.993,605 €
- 2009 - 2 x ZUS ECB 2,5 % , 365 dní (01.01.2009 - 31.12.2009), suma 4.371,003 €
- 2010 - 2 x ZUS ECB 1 % , 365 dní (01.01.2010 - 31.12.2010), suma 1.748,401 €
- 2011 - 2 x ZUS ECB 1 % , 365 dní (01.01.2011 - 31.12.2011), suma 1.748,401 €
- 2012 - 2 x ZUS ECB 1 % , 366 dní (01.01.2012 - 31.12.2012), suma 1.748,401 €
- 2013 - 2 x ZUS ECB 0,75 %, 365 dní (01.01.2012 - 31.12.2013), suma 1.311,301 €
- 2014 - 1,5 % (ZUS ECB 0,25 %), 365 dní (01.01.2014 - 31.12.2014), suma 1.311,301 €
- 2015 - 1,5 % (ZUS ECB 0,05 %), 365 dní (01.01.2015 - 31.12.2015), suma 1.311,301 €
- 2016 - 1,5 % (ZUS ECB 0,05 %), 127 dní (01.01.2016 - 06.05.2016), suma 455,014 €.
3. Žalovaný rozhodnutím Číslo: 100351921/2020 zo dňa 05.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Poukázal na to, že v odvolaní sa uvádza, že v bode 28 poslednej vete rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019 sa podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 ustanovenie § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.V bode 32 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019 sa uvádza, že daňová kontrola bola u daňového subjektu ukončená predo dňom 31.12.2016 a vo vnútroštátnom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava kompenzácie za takéto ekonomické znevýhodnenie. Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku je toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k veci zachovávať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 vyrieši legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení § 79a zákona o DPH, alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z z.). Podľa žalovaného správca dane v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v rozsudku č. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019 v bode 32, priznal žalobcovi úrok podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH, čo je uvedené aj vo výroku napadnutého rozhodnutia správcu dane. Podľa názoru žalovaného v odôvodnení rozhodnutia správca dane prehľadne uviedol čiastkové výpočty úrokov podľa jednotlivých rokov s uvedením platnej základnej úrokovej sadzby ECB a počtu dní v danom roku.
4. V zákonnej lehote podal žalobca správnu žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, ktoré podľa jeho názoru nemá oporu v zákone a porušuje jeho práva a právom chránené záujmy. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalovaný na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., ktoré sa na vec nevzťahuje. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.7.2019, a to najmä na bod 32 a 25 uvedeného rozsudku
5. Žalovaný vo vyjadrení doručenom správnemu súdu 20.04.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa žalovaného, správca dane v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019 v bode 32, priznal žalobcovi úrok podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH, čo je uvedené aj vo výroku napadnutého rozhodnutia správcu dane. V odôvodnení rozhodnutia podľa žalovaného správca dane prehľadne uviedol čiastkové výpočty úrokov podľa jednotlivých rokov s uvedením platnej základnej úrokovej sadzby ECB a počtu dní v danom roku.
6. V replike zo dňa 04.05.2020 žalobca mal za to, že pri stanovení výšky úrokovej sadzby je potrebné postupovať podľa ust. § 156 Daňového poriadku a pri výpočte úroku použiť štvornásobok základnej úrokovej sadby ECB, resp. NBS, pričom ak tento štvornásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 15 percent, pri výpočte úroku sa použije ročná úroková sadba 15 percent ročne. Podľa názoru žalobcu daňové orgány buď nerozlišujú medzi inštitútom úroku podľa § 79a zákona o DPH a sankčným úrokom podľa doterajších predpisov, ktorý sa v zmysle ust. § 165 ods. 7 daňového poriadku považuje za úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku. Ust. § 79a zákona o DPH predpokladá zákonný postup správcu dane a upravuje povinnosť kompenzačného charakteru. Na rozdiel od uvedeného ust. § 156 daňového poriadku v nadväznosti na ust. § 165 ods. 7 daňového poriadku predpokladá nezákonný postup správcu dane a upravuje povinnosť sankčného charakteru. Daňové orgány sú si toho vedomé, že budú musieť žalobcovi priznať vyšší úrok ako v napadnutom rozhodnutí, avšak za takéto prieťahy im nehrozí žiadna sankcia. Podľa žalobcu postup podľa názoru NS SR sp. zn. 1Sžfk/24/2018 (bod 25.) podľa ktorého sa ma aplikovať § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta daňového poriadku ( za dobu od 01.01.2012) nie je možné uplatniť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25.11.2018 týkajúci sa ust. § 35b a § 63 zákona č. 511/92. Aj ust. § 79 daňového poriadku ako aj ust. § 63 zákona č. 511/92 Zb. upravuje sankcionovanie správcu dane za nedodržanie lehoty na vrátenie daňového preplatku. Z ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania, ktorý je upravený v ust. § 156 daňového poriadku. Tento odkaz je
jednoznačný, čo znamená, že pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby ECB, pričom ak tento nedosiahne 15% pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Výpočet úroku podľa § 156 DP je identický s jeho výpočtom podľa ust. § 35b ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. Ďalej poukázal žalobca na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 241/2007-44 z 18.09.2008 o výklade práva v prípade pochybností v súlade so zásadou in dubio mitius a na nález PL. ÚS 3/2009 a PL. ÚS 11/2010 týkajúce sa ochrany nadobudnutých práv a koncepcie ochrany legitímnych očakávaní. V danom prípade použitie analógie legis, teda ročnej úrokovej sadzby 10% v nadväznosti na ust. § 79 ods. 5 DP by bol v extrémnom rozpore s uvedenými nálezmi ÚS, pretože zhoršuje právne nároky priznané zrušenou právnou normou a zásadne mení režim právnych vzťahov vzniknutých v minulosti. Nepriznaním právnych nárokov z týchto právnych vzťahov sa zakladá systém pravej retroaktivity.
7. Žalovaný v duplike uviedol len to, že Ministerstvo financií SR dospelo k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a preto podľa § 77 ods. 3 Daňového poriadku nie sú dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) prejednal vec na nariadenom termíne pojednávania dňa 12.10.2022 v neprítomnosti žalovaného (§ 114 SSP), ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil a odročenie pojednávania nežiadal. Na pojednávaní žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe, pričom osobitne poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžfk 41/2018 zo dňa 30.07.2019, v ktorej veci podľa jeho názoru súd riešil obdobnú situáciu.
9. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa ust. § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 písm. a) a § 183 SSP), pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP z nasledovných dôvodov:
10. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.) v znení účinnom do 31.03.2009 (účinnom ku dňu skončenia daňovej kontroly), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly.
Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z.z., zákon č. 104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z.z., zákon č. 104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2016, t.j. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len Daňový poriadok), pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 44) Zákon č. 595/2003 Z.z.v znení neskorších predpisov.
Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
Podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
11. Na tomto mieste odôvodnenia považuje správny súd za dôležité poukázať na závery vyplývajúce z rozsudku NS SR 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019, z ktorých cituje: (Bod 21.) Kasačný súd považuje za potrebné najprv zaujať stanovisko k otázke nároku žalobcu na zaplatenie sankčných úrokov. Sťažovateľ správne poukazuje na to, že právny pojem „neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky" v súvislosti s nadmerným odpočtom DPH zaviedla novela zákona č. 511/1992 Zb. vykonaná zákonom č. 679/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2005. Z tejto právnej úpravy plynie, že pre naplnenie definície uvedeného pojmu musia existovať dve v časovom slede po sebe vydané právoplatné rozhodnutia daňového orgánu o vyrubení dane alebo rozdielu dane za to isté obdobie, z ktorých neskoršie rozhodnutie nahrádza to predchádzajúce. V kontexte DPH ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa
priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ku ktorým patrí daňovému subjektu v zmysle § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. sankčný úrok. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu. (Bod 22.) V žalobcovom prípade k uvedenej zákonom predpokladanej situácii nedošlo, pretože okrem rozhodnutí daňových orgánov o znížení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 zo sumy 87. 553,91 Eur na sumu 133,64 Eur, ktoré boli neskôr v odvolacom daňovom konaní alebo v súdnom správnom konaní zrušené, nebolo vo veci vydané žiadne iné právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol žalobcovi priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet DPH. Sumu nadmerného odpočtu vo výške 87.420,07 Eur, ktorá bola žalobcovi zadržaná v súvislosti s daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním (a vrátená žalobcovi bez vydania rozhodnutia až dňa 06.05.2016), nemožno považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ku ktorým by mal žalobcovi patriť sankčný úrok podľa ods. 6 tohto ustanovenia, pretože nebola splnená vyššie uvedená podmienka existencie dvoch rozhodnutí o výške daňovej povinnosti za totožné zdaňovacie obdobie, z ktorých druhé by priznávalo žalobcovi vyšší nárok na nadmerný odpočet ako rozhodnutie prvé. Systém sankčných úrokov podľa uvedených ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. preto nemožno aplikovať. V tomto ohľade krajský súd vec nesprávne právne posúdil. (Bod 25). V prípade, že by sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2007 skončila u žalobcu v roku 2009 „bez nálezu" (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by správca dane v zmysle § 79 ods. 4 zákona o DPH (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Všetky rozhodnutia správcu dane i odvolacieho daňového orgánu však boli v priebehu konania zrušené a po zániku práva vyrubiť daň uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške dňa 06.05.2016 vrátený. Zrušením vydaných rozhodnutí o vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 (do 1.1.2012 ods. 4) zákona o DPH a vrátením odpočtu v roku 2016 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené. Za danej situácie podľa názoru kasačného súdu prichádza do úvahy len aplikácia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 1.1.2012) a priznanie úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia 10-dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu. (Bod 31.) Kasačný súd je v nadväznosti na uvedené toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko bol žalobcovi nadmerný odpočet vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do 10. dňa od skončenia daňovej kontroly. Právny názor sťažovateľa o neoprávnenosti nároku žalobcu na úrok zo zadržanej sumy nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly sa teda nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH. (Bod 32.) Keďže daňová kontrola bola u žalobcu ukončená predo dňom 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako to správne uviedol sťažovateľ, osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k v veci zachovávať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 vyrieši legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení § 79a zákona o DPH, alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení nesk. predp., § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). (Bod 33.) Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného za nedôvodnú a preto ju postupom podľa § 461 S.s.p. zamietol. V ďalšom konaní bude úlohou daňových orgánov v intenciách právneho názoru kasačného súdu (najmä v bodoch 25 a 32) opätovne vyhodnotiť žiadosť žalobcu o zaplatenie úroku zo sumy zadržaného a oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, a to so
zreteľom na dobu zadržiavania finančných prostriedkov žalobcu po dobu trvania daňovej kontroly a po dobu od uplynutia 10 - dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly až do vrátenia nadmerného odpočtu.
12. S citovanými závermi kasačného súdu sa správny súd plne stotožňuje. Z bodu 25. posledná veta vyššie citovaného rozhodnutia kasačného súdu výslovne vyplýva, že žalovaný v ďalšom konaní mal úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH priznať za obdobie od uplynutia 10-dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly až do vrátenia nadmerného odpočtu a pri jeho výpočte aplikovať § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 1.1.2012). Na tom nič nemení právny názor, ktorý kasačný súd vyslovil v bode 32., nakoľko toto zdôvodnenie sa vzťahovalo len k priznaniu úroku z nadmerného odpočtu od uplynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do 10. dňa od skončenia daňovej kontroly a k okolnosti, že vo vzťahu k daňovým kontrolám ukončeným pred 31.12.2016 neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spôsobené zadržiavaním nadmerného odpočtu. V tejto súvislosti kasačný súd len vo všeobecnosti poukázal na to, že daňová správa nemôže naďalej k v veci zachovávať doterajší pasívny postoj k problému náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly ukončených do 31.12.2016 a tento buď vyriešiť legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení § 79a zákona o DPH, alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.). Z uvedeného záveru nevyplýva, že by kasačný súd dal správnym orgánom v prejednávanej veci možnosť výberu, aký rozsah kompenzácie zvolí a ktoré ustanovenia zákonov bude aplikovať.
13. Z uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke nesprávne, pričom nerešpektoval právne záväzný názor kasačného súdu pri výpočte úroku zo sumy oneskorene vráteného nadmerného odpočtu DPH aplikovať § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku za dobu od 1.1.2012, a preto bolo potrebné žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako nezákonné zrušiť podľa citovaného ust. § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 SSP a vec vrátiť podľa § 191 ods. 4 žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom správneho súdu i kasačného súdu viazaný.
14. Čo sa týka argumentácie žalobcu učinenej v replike po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby a na pojednávaní dňa 12.10.2022, a teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, správny súd v prvom rade podotýka, že ide o totožnú argumentáciu, akú žalobca učinil v konaní vedenom pred správnym súdom pod sp. zn. 30S/24/2016, s ktorou sa kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/24/2018 náležite vysporiadal a od (záväzných) záverov ktorého nie je dôvod sa odchýliť. Pokiaľ žalobca na pojednávaní poukazoval konkrétne na závery vyplývajúce z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019, správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že ak žalobca cituje právne závery rozhodnutí iných súdov, je jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať i skutkovú zhodnosť s prejednávanou vecou, čo žalobca nesplnil. Vo veci sp. zn. 10Sžfk/41/2018 išlo pritom o situáciu, keď za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='511/1992 Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> (dodatočným platobným výmerom z 29.10.2010) bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 a tiež bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam daňového subjektu na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z tohto dodatočného platobného výmeru. Ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='511/1992 Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> bol platobný výmer z 29.10.2010 zrušený a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie. Za účinnosti nového procesného predpisu - daňového poriadku <aspi:// module='ASPI'&link='563/2009 Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> bola na účet daňového úradu (dňa 24.06.2015) poukázaná suma 57 185,17 eura, ako výťažok z dražby nehnuteľností daňového subjektu. Rozhodnutím č. 298053/2016 z 15.03.2016 správca dane vyslovil, že rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 je 0,00 eur. Následne daňová úrad vrátil finančné prostriedky v sume 57 185,17 eura (výťažok z dražby) do notárskej úschovy. Po podaní žaloby správca dane listom z 23.11.2016 žalobcovi oznámil, že rozhodnutie č. 298053/2016 z 15.03.2016 (o určení nulového rozdielu dane) je neúčinné, nakoľko bolo vydané po prekluzívnej lehote. Rozhodnutím z 23.11.2016 správca dane konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 zastavil. Zároveň správny súd podotýka, že ak by sa aj preukázala skutková zhodnosť prípadov (a teda by existovali dva odlišné názory kasačného súdu), správny súd je viazaný právne záväznými závermi
kasačného súdu vyjadrenými v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/24/2018 z 30.07.2019, pretože tento bol vydaný vo vzťahu ku prejednávanej veci.
15. Ohľadne výpočtu úrokov kompenzujúcich zadržanie nadmerného odpočtu DPH za dobu trvania daňovej kontroly správny súd pre úplnosť dáva účastníkom konania do pozornosti recentnú judikatúru Súdneho dvora v spojených veciach C-13/18 a C-126/18 Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezőgazdasági Zrt. (C-126/18) proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága,, v ktorých sa okrem iného uvádza, že pri neexistencii právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu o spôsob výpočtu týchto úrokov (jednoduché úroky alebo zložené úroky). Tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie. Uvedené podmienky musia okrem toho rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právom Únie neviedli k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. Súdny dvor EÚ konštatoval, že právo Únie a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ výška úrokovej sadzby zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu mala dosahovať úroveň, ktorá by zodpovedala sadzbe, za ktorú by si mohol daňový subjekt požičať sumu finančných prostriedkov zadržiavanú v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Aktuálna úprava, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní žalovaný, je úpravou, ktorá odporuje záverom prijatým Súdnym dvorom EÚ, a preto ju nebolo možné vo veci použiť.
16. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo
opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.