Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-52-2021.pdf
PDF · 187.04 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/52/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: TTT3, s. r. o., so sídlom Zámocká 3, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, IČO: 36 276 464, zastúpeného advokátskou kanceláriou ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100462345/2021 zo dňa 19.03.2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Napadnutým rozhodnutím č. 100462345/2021 zo dňa 19.03.2021 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101379352/2020 zo dňa 02.09.2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 10 025,00 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2017. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu, ktorej zistenia správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 100838065/2019 zo dňa 04.05.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi dňa 06.05.2020, kedy sa v zmysle ustanovenia § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. K zisteniam uvedeným v protokole sa žalobca vyjadril v stanovenej lehote, následne správca dane na základe podaného vyjadrenia a návrhov žalobcu doplnil dokazovanie a opakovane prerokoval pripomienky žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101368257/2020 zo dňa 28.08.2020). Po doplnenom dokazovaní v rámci vyrubovacieho konania správca dane vydal vyššie uvedené prvostupňové rozhodnutie. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane v kontrolovanom zdaňovacom období z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami WM Finance s.r.o. za dodanie tovaru (samoskladacie kartóny, etikety, tlač katalóg) a Elantra s.r.o. za dodanie služieb spočívajúcich v poskytnutí reklamného mediálneho priestoru A., zobrazovanie inzercie na úvodnej stránke uvedeného mediálneho priestoru. V rámci preverovania reálneho základu predmetných zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od deklarovaných dodávateľov boli správcom dane preverovaní okrem uvedených dodávateľov žalobcu aj ich subdodávatelia, pričom boli zistené dodávky fakturovaných tovarov v obchodnom reťazci MM TRUST s.r.o. › LUCENT s.r.o. ›
WM Finance s.r.o. › žalobca (TRIPSY s.r.o. pred zmenou obchodného názvu žalobcu). Rovnako tak bol preverovaný obchodný reťazec v súvislosti s deklarovanými službami KOMATIC s.r.o. › High Profit, s.r.o. › Elantra s.r.o. › žalobca (TRIPSY s.r.o. pred zmenou obchodného názvu žalobcu). Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo daňovými orgánmi oboch stupňov konštatované nesplnenie zákonných podmienok na uplatnený odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to z dôvodu nepreukázania dodania predmetných zdaniteľných plnení tak, ako deklarujú preverované faktúry, ako aj z dôvodu nepreukázania, že predmetné tovary a služby boli dodané na faktúrach deklarovanými dodávateľmi žalobcu.
Rozsah a dôvody žaloby
Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a správcu dane a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca namietal, že správne orgány oboch stupňov neúplne zistili skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a ich rozhodnutia vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci sú v rozpore s právnymi predpismi.
Podľa žalobcu správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď pri neuznaní odpočítania dane v súvislosti s dodávkami tovarov od dodávateľa WM Finance s.r.o. nepredvolal konateľa tejto spoločnosti Bronislava Baka a ako dôvod nepredvolania uviedol, že v rámci preverovania zistil, že uvedená osoba sa v databázach poľskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza. Žalobca namietal, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečila jeho vypočutie, nevykonal ani miestne zisťovanie v spoločnosti dodávateľa. Žalobca vytýkal, že v súvislosti s dodávateľom Elantra s.r.o. správca dane síce predvolal konateľa spoločnosti Pabla Sotela zo Španielského kráľovstva a zásielka sa vrátila s poznámkou adresát neznámy, avšak správca dane nepožiadal o jeho vypočutie finančnou správou v zahraničí, pričom žalobca má pochybnosť aj o tom, či správca dane uviedol pri doručovaní dostatočnú adresu a či sám nespôsobil nedoručiteľnosť zásielky.
Poukázal tiež na to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový daňový subjekt, avšak obchodné spoločnosti WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o. sa medzi týmito subjektami nenachádzali.
V súvislosti s objasnením skutkového stavu veci žalobca namietal aj to, že v konaní mal byť vypočutý svedok B. C. (bývalý spoločník a konateľ žalobcu), ktorý mal vedomosť o obchodných aktivitách žalobcu so svojimi dodávateľmi.
Podľa názoru žalobcu je z obsahu protokolu o výsledku daňovej kontroly zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Žalobca dôvodil, že dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a samozrejme ich existencia. Namietal, že správca dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti, pričom nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z čoho by bolo nesporné, že k dodaniu došlo. Na podporu oprávnenosti nároku na odpočet dane za kontrolované zdaniteľné plnenia žalobca dal do pozornosti skutočnosti zrejmé zo zistení správcu dane, že boli potvrdené platby, ktoré boli realizované osobami konateľov, keďže iba títo mohli disponovať predmetnými účtami. Preto namietal, že toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia.
Ďalej žalobca namietal, že v konaní neboli vypočutí ani ďalší svedkovia, a to C. D., ktorý vystupoval za dodávateľa WM Finance s.r.o. na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca, prezentoval žalobcovi obchodnú ponuku, dodával preň riadne tovar na paletách špeditérskou firmou, odovzdával faktúry aj s dodacími listami atď., dodajúc, že podobne ako E. F., vystupujúca v mene dodávateľa Elantra s.r.o., s ktorou žalobca podpísal zmluvu o vytvorení reklamnej kampane zo dňa 01.10.2017. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že tovar riadne preberal za žalobcu vedúci skladu pán G. D., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok.
V súvislosti s dodávateľom WM Finance s.r.o. žalobca uviedol, že s touto obchodnou spoločnosťou mal uzatvorenú rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 01.06.2017. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva žalobcu, vrátane príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľa sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný vrátane dopravy priamo do skladu daňového subjektu, kde ho riadne prebral svedok G. D.. Následne bol tovar riadne prekontrolovaný aj konateľom spoločnosti. V niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa v Gajaroch, Dolečky č. 1129 - areál bývalého družstva. Žalobca uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto boli uhrádzané bankovým prevodom, čo bolo možné preveriť z výpisov z bankových účtov.
Vo vzťahu k namietanému neprimeranému prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, tento argumentoval, že hoci podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, podľa názoru žalobcu musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, avšak za určitých podmienok. V tejto súvislosti taktiež dôvodil, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen Ltd., z ktorého vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou úpravou platnou v Slovenskej republike. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr, založil výhradne na nedostatočne zistenom skutkovom stave a na nedostatkoch v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. Preto žalobca namietal, že v danom prípade mu správca dane ako daňovému subjektu pričítal existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené, dôvodiac požiadavkou na zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, determinované povinnosťou konajúceho daňového orgánu uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ktorá nebola zo strany žalovaného ani správcu dane riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Žalobca namietal, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany žalobcu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti žalobcu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.
Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi.
Žalobca preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. V tejto súvislosti citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/108/2009: „...zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“
Žalobca uvažoval, že ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval, musela ho podľa žalobcu dodať iná spoločnosť, pričom je na správcovi dane, aby jednoznačne vysvetlil, kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca konštatoval, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak, žalobca bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov, skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5Sžf/108/2009).
Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/22/2009, sp. zn. 3Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.06.2012 vo veci Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11.
Žalobca v tejto súvislosti uvádzal, že z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:
- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,
- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane. Podľa žalobcu nemožno opomenúť ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžf/4/2013, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov
by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ustanovenia § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.
Taktiež dal žalobca dal do pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.
Zároveň argumentoval, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.
Žalobca záverom namietal, že správca dane nedostatočne spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca vyjadril svoj pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie, jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ustanovenie § 63 ods. 3 daňového poriadku, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Podľa žalobcu postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu).
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať.
Zopakoval dôvody vyrubenia rozdielu dane za kontrolované zdaňovacie obdobie a zotrval na správnosti skutkových záverov a na zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že podľa jeho zistenia správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k sporným faktúram od dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o., odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a dostatočné. Správca dane vykonal preverovanie a dokazovanie, a to aj v súlade s názorom žalovaného, ktorý mu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 posledná veta daňového poriadku uložil listom č. 100003036/2021 zo dňa 04.01.2021 doplniť výsledky daňového konania. Správca dane výsledky dokazovania v prvostupňovom rozhodnutí podrobne uvádza. Správcom dane získané dôkazy spochybnili nadobudnutie tovarov a služieb žalobcom od tvrdených dodávateľských spoločností a žalobca uplatňujúci si právo na odpočítanie dane, bol zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že sporný tovar a služby skutočne nadobudol od dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach. Žalobca však neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočnosti, na ktorých sa sám podieľal a ktorých preukazovanie je jeho povinnosťou stanovenou daňovým poriadkom i platnou judikatúrou, pretože samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie na nej uvedeným dodávateľom. Žalobca nedodržal pri sporných zdaniteľných obchodoch štandardnú odbornú starostlivosť, pretože si neoveril oprávnenie konať v mene subjektu u osôb, s ktorými uzatváral obchodný záväzkový vzťah.
K námietke, že správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že jeho dodávatelia WM Finance, s.r.o. a Elantra s.r.o. nepreberali zásielky a nereagovali, žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dokazovania a závery prijaté na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane považuje žalovaný za súladné so zákonom.
V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti WM Finance pána Bronislava Baka, žalovaný vo vyjadrení popísal, ako sa správca dane snažil túto osobu zabezpečiť kým dospel k záveru, že uvedená osoba s takouto identitou neexistuje.
Správca dane predvolaním č. 102383922/2019 zo dňa 17.10.2019 predvolal na výsluch Pabla Sotela, zásielka sa vrátila s poznámkou poštového doručovateľa „adresát neznámy“.
Správca dane vo vyrubovacom konaní nahliadol so spisu z daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobia marec a máj 2018 a z odpovede na žiadosť o MVI zistil, že dopytovaný orgán na základe zadaného mena, priezviska a dátumu narodenia nemohol identifikovať daňovníka Pabla Sotela. Preto žalovaný vyjadril nesúhlas tvrdením žalobcu, že správca dane neuviedol dostatočnú adresu pána Sotela, keď z odpovede Krajského riaditeľstva policajného zboru v Trnave na žiadosť správcu dane vyplynulo, že nebolo zistené žiadne spojenie s osobou, ktorej údaje sú Pablo Sotelo, nar. XX.XX.XXXX, č. pasu ESP AB195646, pričom cestovný pas s uvedeným číslom patrí žene. Žalovaný dal do pozornosti, že so zisteniami správcu dane ohľadom osoby Pablo Sotelo bol žalobca oboznámený v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101368257/2020, ktorá bola spísaná ako posledná pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, tieto zistenia sú taktiež uvedené v prvostupňovom aj v žalovanom rozhodnutí, a preto nie je zrejmý dôvod, pre ktorý žalobca v žalobe naďalej trvá na vypočutí Pabla Sotela, keď bol informovaný o tom, že osoba s uvedenou identitou reálne neexistuje.
V súvislosti s vypočutím svedka C. D., obchodného zástupcu spoločnosti WM Finance, s.r.o., ktorý mal vystupovať na základe plnej moci, a svedka G. D., vedúceho skladu, na ktorých vypočutí žalobca trvá, žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o osobné údaje C. D., ktoré boli uvedené na splnomocnení, preverovaním bolo zistené, že osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli uvedené na plnomocenstve, sa nenachádza v registri občanov SR a správca dane nemohol teda toho svedka predvolať za účelom objasnenia sporných obchodov. Podobne pri preverovaní osobných údajov E. F. bolo zistené, že osoba s údajmi uvedenými v plnomocenstve predloženom žalobcom sa v registri obyvateľov SR nenachádza.
K svedkovi G. D. žalovaný uviedol, že tento bol v konaní vypočutý, išlo o vedúceho skladu žalobcu. Svedok však vo svojej výpovedi nevedel konkretizovať dodávateľov, a to vzhľadom na veľký počet dodávateľov za obdobie jún až december 2017, január - február a jún - august 2018. Žalovaný vyjadril názor, že výpoveď tohto svedka nemožno považovať za jednoznačný dôkaz o tom, že sporný tovar dodávala spoločnosť WM Finance, s.r.o., pretože svedok len z dokladov vedel názov spoločnosti, so žiadnou osobou uvedenej spoločnosti nebol v kontakte a svedka D. nepoznal, taktiež neposkytol žiadne údaje o preprave tovaru.
Žalovaný s odkazom na strany 14 a 15 napadnutého rozhodnutia dodal, že svedka B. C. správca dane vypočul (na návrh žalobcu – poznámka správneho súdu) vo vyrubovacom konaní dňa 18.06.2020, pričom žalobca sa tohto výsluchu napriek upovedomeniu o čase konania výsluchu nezúčastnil.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že so spoločnosťami WM Finance, s. r. o. a Elantra s.r.o. mal uzatvorené zmluvy a faktúry za sporný tovar a služby uhradil, žalovaný uviedol, že pre záver o dodávkach deklarovaných dodávateľov nepostačuje len existencia uvedených zmlúv a dokazovaním spochybnených sporných faktúr za nákup tovaru, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek odklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté deklarovanou spoločnosťou a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet, t. j. predstierať zaplatenie vystavených faktúr bezhotovostným prevodom na účet dodávateľa. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, druhou podmienkou je obsahová stránka, t. j. doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu - nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť. Nesplnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby, ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. Žalovaný argumentoval, že o vyššie uvedených zmluvách nemožno hovoriť ako o hodnoverných dokladoch, pretože sú podpísané zahraničnými konateľmi dodávateľských spoločností, o ktorých správca dane zistil, že osoby s uvedenou identitou reálne v databázach obyvateľov v Poľsku a v Španielsku neexistujú, konateľ žalobcu pán C. C. vo vyjadrení na výzvu správcu dane č. 100627888/2020 sa nevyjadril k sporným zdaniteľným obchodom, len označil za osobu, ktorá komunikovala v čase uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov so spoločnosťami WM Finance, s.r.o. a Elantra s.r.o. bývalého konateľa žalobcu B. C.. Žalovaný dal do pozornosti, že pán B. C. vo výpovedi pred správcom dane uviedol, že sa nikdy nestretol ani inak nekontaktoval s konateľmi uvedených spoločností, znamená to, že konatelia neboli osobne prítomní pri podpise uvedených zmlúv. Obchodní zástupcovia, konajúci za uvedené spoločnosti na základe splnomocnení, predložených žalobcom až v odvolacom konaní, nepodpísali ani zmluvy ani sporné faktúry, hoci zo splnomocnení boli na tento úkon oprávnení. Za hodnoverné nemožno považovať ani splnomocnenia a nielen preto, že ich predloženie až v odvolacom konaní sa javí ako účelové vzhľadom na dôkaznú situáciu (predtým pán B. C. splnomocnenia nevedel predložiť príslušníkom Kriminálneho úradu finančnej správy dňa 21.11.2018 pri podaní vysvetlenia k ekonomickej činnosti, okrem iných aj k ekonomickej činnosti žalobcu), ale najmä z dôvodu, že na splnomocneniach uvedené identifikačné údaje splnomocnencov pána D. a pani F. sú nekorektné a osoby s takými osobnými údajmi, ako boli uvedené v plnomocenstve, sa nenachádzajú v Registri obyvateľov SR.
K zisteným a preverovaným obchodným reťazcom, v rámci ktorých sa mali predmetné tovary a služby dodávať, žalovaný dal do pozornosti, že správca dane na základe údajov z bankových výpisov spoločnosti WM Finance s.r.o. istil, že spoločnosť mala nadobudnúť tovar v reťazci od spoločnosti LUCENT s.r.o. (pri kontrole nespolupracujúca a so správcom dane nekomunikujúca spoločnosť, z uvedeného dôvodu jej dňa 06.09.2018 bola zrušená z úradnej moci registrácia platiteľa DPH, konateľom je občan Portugalskej republiky) a spoločnosť LUCENT s.r.o. mala nadobudnúť tovar od spoločnosti MM TRUST s.r.o. (daňová kontrola za november 2017 v tejto spoločnosti bola ukončená určením dane podľa pomôcok, spoločnosť je nekomunikujúca, má len registračné sídlo na preberanie pošty, jej konateľ - občan Gréckej republiky na predvolanie správcu dane reagoval vyjadrením, že nevedel o tom, že je konateľom uvedenej spoločnosti, že jeho osobné údaje boli zneužité). Rovnako tak v prípade spoločnosti Elantra s.r.o. správca dane na základe údajov z bankových výpisov zistil, že mala sporný
tovar a služby nadobudnúť od spoločnosti High Profit s.r.o. (majiteľ budovy, kde mala spoločnosť sídliť ju nepozná a nedal jej súhlas na zriadenie sídla) a spoločnosť High Profit s.r.o. mala nadobudnúť tovar od spoločnosti KOMATIC s.r.o. (konateľom je od 14.03.2017 občan Španielskeho kráľovstva a spoločnosť je nekontaktná, nekomunikujúca so správcom dane a nemá reálne sídlo). V nadväznosti na uvedené negatívne zistenia o subdodávateľských spoločnostiach pre WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o. žalovaný uviedol, že tieto ešte viac prehĺbili pochybnosti o uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťami WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o.
Ohľadom tvrdení žalobcu, že predmetné obchodné prípady boli realizované na základe písomných objednávok, žalovaný poukázal na to, že tieto objednávky predložené k sporných faktúram trpeli vadou po formálnej stránke, pretože neboli očíslované poradovým číslom a nie je na nich uvedený názov dodávateľa, u ktorého žalobca tovar či službu objednáva. Tvrdenie žalobcu, že v niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa WM Finance, s.r.o., a to v Gajaroch - Dolečky č. 1129, v areáli bývalého družstva, sa javí ako nepravdivé, pretože svedok B. C. na ústnom pojednávaní 18.06.2020 na otázku správcu dane, či on osobne alebo niekto za žalobcu bol na sídle spoločnosti WM Finance, s.r.o., prípadne v jeho skladoch, odpovedal, že nie, že tam nikdy nebol.
Žalovaný oponoval, že negatívne zistenia ohľadom subdodávateľov správca dane nepričítal na ťarchu žalobcu ani žalobca neznášal z tohto titulu dôkaznú núdzu. Aj v prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľovi (str. 20 prvostupňového rozhodnutia).
V súvislosti s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, ktorou žalobca podporoval svoju argumentáciu a dôvodnosť žalobných námietok, žalovaný uviedol, že námietky žalobcu týkajúce sa rozloženie dôkazného bremena a predkladania dôkazov s poukazom na citovanú judikatúru považuje žalovaný za námietku smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva na odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedení na sporných faktúrach. Žalovaný zastal názor, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je aj potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo žalobca neurobil.
V písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby, ako aj na argumentácii v nej uvedenej s tým, že v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania riadne preukázal oprávnenosť svojho nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o. Naďalej mal za to, že predložil správcovi dane všetky doklady a listiny v zmysle platnej legislatívy, zároveň preukázal dostatok obozretnosti pri výbere uvedených dodávateľov, ktorých si dostupnými prostriedkami preveril. Na podporu tvrdenia o nezákonnosti odmietnutia ním uplatneného nároku na odpočet dane poukázal na právne závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (z rozsudkov vo veciach Italmoda, Cussens, Halifax, Maks Pen, SGI Valeriane, Emsland-Stärke, Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26, C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/5/2018), v ktorých konajúce senáty súdnych autorít, vychádzajúce zo šiestej smernice, ustálili, že prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, o ktorom musel mať daňový subjekt aspoň vedomosť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na podstatu a podmienky na zamietnutie nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia platcom DPH, ktoré boli kumulatívne zovšeobecnené v tzv. Axel Kittel teste v zmysle právnych záverov vyplývajúcich z rozsudku SD EÚ vo veci Optigen, pričom mal žalobca za to, že v jeho prípade na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno dospieť k záveru, že kumulatívne odpovede na všetky štyri otázky Axel Kittel testu sú kladné. Žalobca zotrval na tvrdení, že v žiadnom z jeho konaní nebol preukázaný zlý úmysel žalobcu, u žalobcu nikde nedošlo k zníženiu daňového zaťaženia, ani nezískal svojím konaním žiadnu výhodu.
Žalovaný na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom duplikou nereagoval.
Relevantná právna úprava
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa návetia § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 134 a § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a) vec prejednal v neprítomnosti ospravedlneného žalovaného (§ 114 SSP) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Právny zástupca žalobcu zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby, naďalej namietajúc, že v danom prípade nie sú kumulatívne splnené všetky podmienky Axel Kittel testu na to, aby bol uplatnený odpočet dane žalobcovi odopretý. Mal za to, že všetky hmotnoprávne, ako aj formálne podmienky na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia sú splnené, pretože dodávky tovaru a služieb boli reálne uskutočnené, pričom ich existencia zo strany daňových orgánov nebola rozporovaná. Zároveň dal do pozornosti splnenie aj ďalšej zákonnej podmienky na odpočet dane, a síce, že žalobca všetky tovary a služby použil na svoje ďalšie zdaniteľné plnenia, t. j. na svoju ekonomickú činnosť, ktorá mala podnikateľské opodstatnenie, dodajúc, že v relevantnom čase mal žalobca okolo 200 odberateľov, teda plnenia v reálnom čase sa uskutočnili. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudky kasačného súdu sp. zn. 3 Sžfk/15/2020 a sp. zn. 10 Sžfk/5/2018, v zmysle ktorých možno dospieť jednoznačne k záveru, že žalobca nevedel a nemohol vedieť o svojej účasti v podvodnom obchodnom reťazci, a keď správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k opačnému záveru a žalobcovi odpočet dane nepriznal, konal voči žalobcovi diskriminačne. Taktiež zotrval na tvrdení, že žalobca dodržal potrebnú mieru opatrnosti pri výbere svojich dodávateľov, ktorých si preveril zo všetkých dostupných registrov a títo sa nejavili ako pochybní, riadne dodávali tovar a služby, preto žalobca nemal dôvod o nich v danom čase pochybovať. Predmetom tohto súdneho konania bolo v rozsahu žalobných bodov uplatnených v lehote na podanie správnej žaloby, preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane. Zásadnými žalobnými bodmi bolo namietané nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav veci, resp. nesprávne vyhodnotenie kontrolných zistení správcom dane, a to vo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, keď tento zastal názor, že správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré bolo v jeho moci predložiť, ktorými potvrdil nielen formálne, ale aj materiálne, že zdaniteľné plnenia od deklarovaných dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o. reálne prijal a tieto následne použil v rámci svojej ekonomickej činnosti na realizáciu jeho vlastných zdaniteľných plnení. Ďalej argumentoval, že pri výbere svojich obchodných partnerov zachoval potrebnú mieru obozretnosti, týchto si overil vo všetkých dostupných registroch, pričom nemôže niesť zodpovednosť za to, že si jeho dodávatelia a subdodávatelia v predmetných obchodných reťazcoch neplnia daňové a iné administratívne povinnosti a rovnako tak nemohol predpokladať ich podvodné konanie. Správny súd v danej veci posudzoval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, teda správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na priznanie, resp. nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane za deklarované prijatie zdaniteľných plnení v podobe nákupu tovaru a reklamných služieb. V prejednávanom prípade správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel správy daní a daňového konania, ktorým je zistenie, resp. preverenie (§ 2 písm. a/ daňového poriadku v spojení s § 44 ods. 1 citovaného zákona), či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH, ktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v zmysle zákonnej úpravy dane z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok na jeho priznanie (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Zákonodarca, sledujúc zamedzeniu ľahkej zneužiteľnosti inštitútu odpočítania dane za prijaté zdaniteľné plnenia, požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet dane preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil. Podľa § 19 ods. 1 a 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH je jednou z podmienok, okrem iných, aj preukázanie dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Inými slovami povedané, pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané (§ 8 a § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, ktorý je uvedený na faktúre. Pretože ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) súd zároveň poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.09.2018). V danom prípade má žalobca za to, že správcovi dane predložil všetky zákonom stanovené doklady, ktoré bolo možné zabezpečiť. S uvedeným argumentom žalobcu by bolo možné súhlasiť za takých okolností, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov preukázala, a to okrem iného aj verifikáciou u deklarovaných dodávateľov žalobcu, v rámci výkonu daňovej kontroly, ktorý je jedným z inštitútov správy daní slúžiacim na preverenie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobcom deklarované dodávateľsko-odberateľské vzťahy, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, boli správcom dane spochybnené na podklade konkrétnych skutočností, ktoré boli vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach s tým výsledkom, že žalobcovi zo sporných faktúr dôvodne nesvedčí nárok na odpočítanie dane. Výsledky dokazovania, aj podľa ich vyhodnotenia súdom, nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok tvrdenými dodávateľmi, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil ním deklarovaným spôsobom, pretože tento bol zisteniami daňových orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.
V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov, majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti prijatia predmetných zdaniteľných plnení práve od deklarovaných dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o., vyplývajú nie len zo zistení týkajúcich sa týchto obchodných spoločností - ich nekontaktnosti, existencie iba virtuálnych alebo formálnych sídiel, ale aj z nemožnosti preveriť ich účtovné doklady a z nemožnosti vypočuť ich konateľov a osoby, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu splnomocnené na ich zastupovanie v konaní so žalobcom (Bronislav Bak, občan Poľskej republiky, Pablo Sotelo, občan Španielskeho kráľovstva, C. D. a E. F.), a to z dôvodu ich neidentifikovateľnosti a nemožnosti vypátrania ich totožnosti a pobytu podľa príslušných registrov, či už v Slovenskej republike v prípade osôb C. D. (za WM Finance s.r.o.) a E. F. (za Elantra s.r.o.), alebo v prípade konateľov predmetných obchodných spoločností (Bronislav Bak, konateľ WM Finance s.r.o. a Pablo Sotelo, konateľ Elantra s.r.o.), ktorých príslušné orgány dožiadaných členských štátov v zmysle dostupných generálií označili za neexistujúce osoby. Rovnako tak nebolo možné a bežnými inštitútmi správy daní podľa daňového poriadku preveriť subdodávateľské subjekty v rámci zistených obchodných reťazcov MM TRUST s.r.o. › LUCENT s.r.o. › WM Finance s.r.o. › žalobca, resp. KOMATIC s.r.o. › High Profit, s.r.o. › Elantra s.r.o. › žalobca, a to z dôvodov, ktoré vo vzťahu ku každému subdodávateľovi daňové orgány s poukazom na skutkové zistenia v preskúmavaných rozhodnutiach
zrozumiteľne vysvetlili, pričom išlo o obchodné spoločnosti nemajúce reálne sídlo, so správcom dane nekomunikujúce a nekontaktné, nevykonávajúce ekonomickú činnosť. Z vykonaných dôkazov listinnými podkladmi a taktiež výsluchmi svedkov G. D. (vedúceho skladu žalobcu) a B. C. (bývalého konateľa žalobcu, vypočutého vo vyrubovacom konaní na návrh žalobcu) nevyplynuli hodnoverné a jednoznačné zistenia ani k spôsobu prepravy, resp. dodania predmetného tovaru, ani k spôsobu jeho odovzdania a prevzatia, dokonca svedok B. C., v rozpore s tvrdením žalobcu o prevzatí tovaru v niektorých prípadoch priamo v skladoch dodávateľa WM Finance s.r.o., vypovedal, že v on sám ani zamestnanci žalobcu v skladoch ani v sídle uvedeného dodávateľa v súvislosti prevzatím tovaru neboli.
V rozpore s názorom žalobcu, ním predložené daňové doklady a dodatočne predložené listinné dôkazy ako splnomocnenia pre C. D. a E. F. na zastupovanie dodávateľov (v priebehu konania neidentifikovateľných a nezistiteľných osôb) a písomné objednávky k sporným faktúram (trpiace podstatnými formálnymi vadami v zmysle vyhodnotenia žalovaným; str. 25, odsek 4. napadnutého rozhodnutia), nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne dodanie predmetných zdaniteľných plnení deklarovanými dodávateľmi, ale iba za tvrdenia nepodložené a neoveriteľné prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. V prospech tvrdení žalobcu nevyzneli ani výpovede svedkov G. D. a B. C., ktoré nemôžu byť preukaznými vo vzťahu ku konkrétnym preverovaným zdaniteľným plneniam. Teda o dodaní tovarov a služieb tvrdenými dodávateľmi tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“, príp. „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn.9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020). V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou, s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť, správny súd taktiež dáva do pozornosti právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v ostatných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016).
Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného čiastočne spočívajú aj v okolnostiach, identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdených dodávateľov žalobcu, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko-odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú konštatovanie o nesplnení požiadavky správcu dane na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie zdaniteľných obchodov deklarovaným spôsobom.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. V tomto ohľade nebolo preukázané, že išlo o dlhodobo etablované obchodné spoločnosti na trhu, a preto bolo namieste, aby si žalobca preveril svojich nových obchodných partnerov (dodávateľov), ich podnikateľskú minulosť a aktuálne zázemie, prepojenia osôb vystupujúcich v ich mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri), v prípade nákupu tovaru aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať, vrátane možnosti jeho podnikateľského zhodnotenia. Hoci žalobca nedisponuje právomocami, ktoré by ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal však právo pýtať sa svojich dodávateľov na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol obchodovať. Uvedené otázky korešpondujú s názorom Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Zároveň je potrebné mať na zreteli, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 ) je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (napr. rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). Rovnaké ciele presadzuje aj Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá zrušila a nahradila šiestu smernicu. Za daných okolností prípadu nie je taktiež možné prisvedčiť požiadavke žalobcu, aby mu pre účely nepriznania nároku na odpočet dane bola správcom dane preukázaná vedomosť o jeho účasti na daňovom podvode alebo aspoň jeho nedbanlivostná účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom. V prejednávanom prípade nebolo dôvodom neuznania odpočtu dane konštatovanie o vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na podvodnom zdaniteľnom plnení, ktoré by sa malo vyskytnúť v niektorom zdaniteľnom plnení stojacom na inom stupni predchádzajúcich zdaniteľných plnení v tom ktorom obchodnom reťazci. Preto subjektívnu stránku žalobcu k jeho účasti na iných stupňoch zdaniteľných plnení nebolo potrebné skúmať ani preukazovať a vykonanie Axel Kittel testu vo vzťahu k subjektívnej stránke konania žalobcu by bolo neopodstatnené. V danom prípade bola predmetom preverovania existencia zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, teda bežnými postupmi a prostriedkami správy daní boli preverované skutočnosti týkajúce sa priamo zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov (pričom každé z prijatých zdaniteľných plnení bolo posudzované samo
o sebe), ktorých deklarovaných dodávateľov si sám žalobca na obchodnú spoluprácu a realizáciu zdaniteľných plnení (podliehajúcich osobitným zákonným podmienkam) vybral.
Pri nedostatku poznatkov o reálnych (skutočných) dodávateľoch žalobcu, kedy ani na priamom stupni dodávok zdaniteľných plnení tieto nebolo možné overiť a ani neboli potvrdené priamymi dodávateľmi žalobcu, nemožno uvažovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na tomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom. Na prejednávaný prípad preto ani nemožno vzťahovať judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Súdneho dvora Európskej únie, ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovolaným daňovým únikom zaťažuje správcu dane. Možno konštatovať, že vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane z preverovaných faktúr vystavených za tuzemské dodanie tovaru a služieb podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Len na okraj správny súd dodáva, že použitie prijatých zdaniteľných plnení platcom dane na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, je len jednou z podmienok vzniku nároku na odpočet dane. Skutočnosť, že žalobca prijaté tovary a služby od WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o. (zdaniteľné plnenia) následne použil na realizáciu jeho vlastných zdaniteľných plnení v rámci ekonomickej činnosti pre jeho odberateľov, nezakladá automaticky nárok žalobcu na odpočet dane zaplatenej na vstupe jeho dodávateľom za prijaté zdaniteľné plnenia, pretože všetky podmienky podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH musia byť splnené kumulatívne, teda aj v osobe konkrétneho dodávateľa zdaniteľného plnenia, deklarovaného faktúrou. A práve reálny základ tejto tvrdenej skutočnosti sa vo vzťahu k uplatnenému odpočtu dane vykonaným preverovaním a dokazovaním nepotvrdil. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Tu neobstojí argumentácia zásadou neutrality DPH, uplatňovanou v jednotnom systéme DPH v rámci Spoločenstva, pretože túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty, bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské priestory a podobne (ako v prípade neoveriteľných dodávateľov a subdodávateľov). V predmetnom prípade, vo svetle skutkových zistení, nemôže byť nárok žalobcu predmetom súdnej ochrany, keďže z formálne preukazovaného prijatia tovarov a služieb, bez preukázania, kto tieto reálne pre žalobcu dodal a vykonal, by nebola zachovaná zásada neutrality DPH, pretože tvrdeným dodávateľom žalobcu reálne na vstupe nevznikla daňová povinnosť. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd nezistil dôvodnosť žaloby a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).