Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-14-2011.pdf
PDF · 192.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/14/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I, sudkyňou JUDr. Martinou Líškovou, v spore žalobcov: I. U.. U. V., O. XX.XX.XXXX , Z. V. W. XXXX/X, Bratislava - Y. O. X., II. C.. V. F., O. XX.XX.XXXX, Z. V. W. XXXX/X, Bratislava - Y. O. X., obaja zastúpení JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava 2, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v I. a II. rade rovným dielom (každému zvlášť) náhradu mzdy titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného v sume 8.015,47 eur za obdobie od 11.02.2011 do 21.04.2013, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcom v I. a II. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
I.
1. Pôvodný žalobca, Mgr. D. V., narodený XX.XX.XXXX, zomrelý dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom W. XXXX/X, V. - Y. O. X. (ďalej len „pôvodný žalobca“), sa žalobou zo dňa 27.01.2011, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 27.01.2011, po pripustení zmeny petitu Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-104 zo dňa 24.09.2015, domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu z 24.09.2010 podľa rozhodnutia žalovaného; uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom v I. a II. rade, t. j. právnym nástupcom pôvodného žalobcu, rovným dielom náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vo výške priemernej mesačnej mzdy odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010, do 21.04.2013, t. j. do dňa úmrtia pôvodného žalobcu; a náhrady trov konania v lehote troch dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia žalobcom v I. a II. rade rovným dielom (každému zvlášť).
2. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatným dňa 09.09.2019, v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi právnym predchodcom žalobcov v I. a II. rade Mgr. D. V., narodeným dňa XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v V., W. XXXX/ X, a U. spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, výpoveďou zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010, je neplatné. V poslednom odseku Medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatného dňa 09.09.2019, súd uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne v rozhodnutí o zvyšnej časti nároku žalobcu (náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru).
3. O odvolaní žalovaného proti Medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, rozhodol odvolací súd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným dňa 09.09.2019 tak, že v prvom výroku enunciátu tohto rozsudku odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a druhom výroku enunciátu rozsudku odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. O výške náhrady trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-257 zo dňa 14.02.2020.
5. Po právoplatnosti Medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatného dňa 09.09.2019 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, zostala predmetom tohto individuálneho pracovnoprávneho sporu (sporu s ochranou slabšej strany) náhrada mzdy, ktorej sa domáhajú žalobcovia v I. a II. rade, ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu, v zmysle Uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-104 zo dňa 24.09.2015 o pripustení zmeny petitu, t. j. domáhajú sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom v I. a II. rade, t. j. právnym nástupcom pôvodného žalobcu, rovným dielom náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vo výške priemernej mesačnej mzdy odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010, do 21.04.2013, t. j. do dňa úmrtia pôvodného žalobcu.
6. Súd vykonal dokazovanie výpoveďami advokáta pôvodného žalobcu, resp. advokáta žalobcov v I. a II. rade (po smrti pôvodného žalobcu) a žalovaného na pojednávaniach konaných dňa 03.10.2012 (č. l. 27 - 31), dňa 21.09.2015 (č. l. 101 - 102), dňa 25.06.2020 (č. l. 284 - 288) a dňa 14.07.2022 (č. l. 378 - 381), výsluchom pôvodného žalobcu ako strany sporu na pojednávaní konanom dňa 03.10.2012 (č. l. 27 - 31), výsluchom svedka U. vedúceho služobného úradu v rozhodnom období u žalovaného, na pojednávaní konanom dňa 02.11.2015 (č. l. 111 - 114), oboznámením sa s listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa k nároku na náhradu mzdy, a to najmä žaloba zo dňa 24.11.2010, doručená Okresnému súdu Bratislava I dňa 27.01.2011 (č. l. 1 - 3); príloha k žalobe: Služobná zmluva číslo: 13579/2010/32/11 zo dňa 22.03.2010 uzatvorená medzi žalovaným a pôvodným žalobcom (č. l. 4 - 5); príloha k žalobe: Oznámenie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta číslo: 13581/2010/32 zo dňa 24.09.20210 (č. l. 6); príloha k žalobe: Výpoveď zo strany služobného úradu číslo: 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010 (č. l. 7); príloha k žalobe: Žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 28.12.2010 (č. l. 8); príloha k žalobe: Odpoveď na žiadosť o informácie zo dňa 12.01.2010 (č. l. 9 - 10); Vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 25.02.2011, doručené Okresnému súdu Bratislava I dňa 01.03.2011 (č. l. 15 - 18); listinný dôkaz predložený advokátom žalobcov v I. a II. rade na pojednávaní dňa 25.06.2020 - Žiadosť o zlúčenie pracovného voľna zo dňa 27.09.2010, doručená žalovanému dňa 28.09.2010 (č. l. 281, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 55); listinný dôkaz predložený žalovaným na pojednávaní dňa 25.06.2020 - Mzdový list pôvodného žalobcu - časť mzdy za rok 2010 (č. l. 282 - 283); Vyjadrenie žalobcov v I. a II. rade zo dňa 16.07.2020 k pojednávaniu zo dňa 25.06.2020 (č. l. 292 - 294); Návrh žalobcov v I. a II. rade na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 (č. l. 299 - 304); Oprava pisárskej chyby v Návrhu na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 zo dňa 17.07.2020 (č. l. 305 - 311); oboznámením sa Osobným spisom pôvodného žalobcu vedeným u žalovaného pripojeným k súdnemu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11C/14/2011 (strana 55, strana 55a); z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:
7. V žalobe zo dňa 24.11.2010, doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 27.01.2011 (č. l. 1 - 3), pôvodný žalobca nárok na náhradu mzdy a jej výšku vôbec neodôvodňuje.
8. Z listinného dôkazu priloženého k žalobe - Služobná zmluva číslo: 13579/2010/32/11 zo dňa 22.03.2010 uzavretá medzi žalovaným a pôvodným žalobcom (č. l. 4 - 5, totožné aj v Osobnom spise
pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 44) súd zistil, že žalovaný prijal pôvodného žalobcu ako štátneho zamestnanca do stálej štátnej služby do funkcie odborný radca na neurčitý čas a jeho štátnozamestnanecký pomer vznikol dňom 01.04.2010. Ustanovený služobný čas bol 37 a pol hodiny týždenne a oznámenie o výške a zložení funkčného platu bolo prílohou služobnej zmluvy.
9. Z listinného dôkazu nachádzajúceho sa na strane 45 Osobného spisu pôvodného žalobcu vedeného u žalovaného - Oznámenie o výške a zložení funkčného platu číslo 13592/2010/32/38 zo dňa 22.03.2010 súd zistil, že pôvodnému žalobcovi patril od 01.04.2010 funkčný plat v 7. platnej triede v sume 647,00 eur (tarifný plat 606,50 eur + osobný príplatok 40,50 eur).
10. Z listinného dôkazu priloženého k žalobe - Oznámenie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta číslo: 13581/2010/32 zo dňa 24.09.20210 (č. l. 6, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 52) súd zistil, že rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky zo 14.09.2010 č. 15253/2010/32/35 bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto pôvodného žalobcu k 30.11.2010.
11. Z listinného dôkazu priloženého k žalobe - Výpoveď zo strany služobného úradu číslo: 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010 (č. l. 7, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 54) súd zistil, že žalovaný dal pôvodnému žalobcovi výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu uvedeného v § 47 písm. b) zákona. Štátnozamestnanecký pomer končí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t. j. 30.11.2010. Podľa § 53 ods. 1 zákona patrí pôvodnému žalobcovi odstupné vo sume dvojnásobku funkčného platu.
12. Z listinného dôkazu priloženého k žalobe - Žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 28.12.2010 (č. l. 8), súd zistil, že ňou pôvodný žalobca žiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov o poskytnutie písomnej informácie podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona o voľných štátnozamestnaneckých miestach u žalovaného v období od 01.09.2010 do 30.11.2010.
13. Z listinného dôkazu priloženého k žalobe - Odpoveď na žiadosť o informácie zo dňa 12.01.2010 (č. l. 9 - 10) súd zistil, že žalovaný odpovedal pôvodnému žalobcovi na jeho Žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 28.12.2010.
14. Vo Vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 25.02.2011, doručenom Okresnému súdu Bratislava I dňa 01.03.2011 (č. l. 15 - 18), sa žalovaný vyjadril k nároku pôvodného žalobcu na náhradu mzdy odkazujúc na ustanovenia § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v spojení s ustanovením § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a tvrdením, že pôvodný žalobca neoznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Z tohto titulu namietol opodstatnenosť uplatňovaného nároku pôvodného žalobcu na náhradu mzdy odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby. Považujúc žalobu za právne neopodstatnenú žiadal žalovaný žalobu zamietnuť s tým, že si neuplatňuje náhradu trov konania.
15. Z listinného dôkazu predloženého advokátom žalobcov v I. a II. rade na pojednávaní dňa 25.06.2020
- Žiadosť o zlúčenie pracovného voľna zo dňa 27.09.2010, doručená žalovanému dňa 28.09.2010 (č. l. 281, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 55), súd zistil, že vzhľadom na výpoveď žiadal pôvodný žalobca žalovaného podľa § 141 ods. 2 písm. i) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce o súhlas na zlúčenie jedného poldňa v týždni počas výpovednej doby, trvajúcej os 01.10.2010 do 30.11.2010, teda štyroch pracovných dní na vyhľadanie nového miesta pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru.
16. Z listinného dôkazu nachádzajúceho sa na strane 55a Osobného spisu pôvodného žalobcu vedeného u žalovaného - Žiadosť o zlúčenie pracovného voľna - odpoveď zo dňa 08.10.2010 súd zistil, že žalovaný súhlasil so Žiadosťou o zlúčenie pracovného voľna zo dňa 27.09.2010.
17. Z listinného dôkazu nachádzajúceho sa na strane 56 Osobného spisu pôvodného žalobcu vedeného u žalovaného - Oznámenie o výške a zložení funkčného platu číslo 13592/2010/32/205 zo dňa
02.11.2010 súd zistil, že pôvodnému žalobcovi patril s účinnosťou od 01.11.2010 funkčný plat v 7. platovej triede v sume 653,00 eur (tarifný plat 612,50 eur + osobný príplatok 40,50 eur).
18. Z listinného dôkazu predloženého žalovaným na pojednávaní dňa 25.06.2020 - Mzdový list pôvodného žalobcu - časť mzdy za rok 2010 (č. l. 282 - 283) súd zistil, že za mesiac november 2010 mal pôvodný žalobca funkčný plat v sume 653,00 eur (tarifný plat 612,50 eur + zvýšenie /osobné hodnotenie/ 40,50 eur).
19. Advokát pôvodného žalobcu pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 03.10.2012 (č. l. 27 - 31) uviedol, že pôvodný žalobca dňa 24.11.2010 oznámil vtedajšiemu vedúcemu služobného úradu, že nesúhlasí s rozviazaním pracovného pomeru, o čom neexistuje žiaden záznam.
20. Žalovaný vo výpovedi na pojednávaní konanom dňa 03.10.2012 (č. l. 27 - 31) dôvodil, že advokátom pôvodného žalobcu tvrdená skutočnosť o oznámení nesúhlasu pôvodného žalobcu s rozviazaním pracovného pomeru vedúcemu služobného úradu dňa 24.11.2010 nebola preukázaná.
21. Pôvodný žalobca sa pri výsluchu, ako strany sporu, na pojednávaní dňa 03.10.2012 (č. l. 27 - 31) nevyjadroval k výške náhrady mzdy a netvrdil existenciu písomného záznamu zo dňa 24.11.2010, kedy mal oznámiť vtedajšiemu vedúcemu služobného úradu, že nesúhlasí s rozviazaním pracovného pomeru, resp. existenciu písomného oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pôvodný žalobca uviedol, že nie je vedený v evidencii nezamestnaných, lebo od 01.04.2012 si musel nútene zriadiť živnosť, ktorú nevykonáva kvôli jeho zdravotnému stavu. Jediným jeho príjmom je príjem v sume 250,- eur mesačne z novinárskej činnosti na základe zmluvy o dielo od apríla 2012. Potvrdil, že od žalovaného dostal pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru odstupné vo výške dvoch platov.
22. Advokát žalobcov v I. a II. rade pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 21.09.2015 (č. l. 101 - 102) zotrval na podanej žalobe o náhradu mzdy považujúc ju za dôvodnú a žiadajúc jej vyhovieť. Nad jej rámec uviedol, že považuje za irelevantné vyjadrenie žalovaného o nesplnení povinnosti pôvodného žalobcu oznámiť žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pretože žalovaný opomína osobný spis pôvodného žalobcu, okolnosti doručenia oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ústny nesúhlas so skončením štátnozamestnaneckého pomeru a aj rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/13/2011 s totožným predmetom sporu a žalovaným. V otázke náhrady mzdy poukázal na analogické použitie § 79 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce v aktuálnom znení, podľa ktorého možno náhradu mzdy priznať maximálne za 36 mesiacov. Zdôraznil, že od pôvodného žalobcu nemožno reálne čakať jeho návrat do štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného z dôvodu jeho úmrtia.
23. Žalovaný pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 21.09.2015 (č. l. 101 - 102) zotrval na svojom vyjadrení k žalobe. K náhrade mzdy uviedol, že neexistuje písomný doklad o tom, že pôvodný žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. To znamená, že to nie je preukázané. Ak by súd rozhodol, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné, žiadal priznať náhradu mzdy až od podania žaloby na súd 27.01.2011 a zohľadniť odstupné vo výške dvojnásobku funkčného platu, ktoré bolo pôvodnému žalobcovi vyplatené v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Mal za to, že súd v tomto konaní nie je viazaný rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 25C/13/2011 a vec nie je ešte právoplatne skončená.
24. Svedok Mgr. U. G., vedúci služobného úradu v rozhodnom období u žalovaného, na pojednávaní konanom dňa 02.11.2015 (č. l. 111 - 114) uviedol, že si nepamätá, že by mu bol pôvodný žalobca počas pohovoru, keď mu oznamoval, že s ním bude ukončený štátnozamestnanecký pomer, oznámil, že nesúhlasí so skončením štátnozamestnaneckého pomeru a že trvá na ďalšom zamestnávaní. Dodal, že ak by mu to bol pôvodný žalobca oznámil, bolo by to v dokumentoch, ktoré súviseli so skončením štátnozamestnaneckého pomeru.
25. Advokát žalobcov v I. a II. rade pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 25.06.2020 (č. l. 284 - 288) označil za nesporné, že v danom prípade je rozhodnutie obidvoch súdov, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru právneho predchodcu oboch žalobcov je neplatné; nesporné je, že v danom prípade ide o časový úsek náhrady mzdy od 01.12.2010 do 21.04.2013; nesporné je, že v podľa § 78 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer pôvodného žalobcu v dôsledku jeho právnych úkonov sa
nekončí; nesporné je, že v tejto právnej veci predmetom sporu je výška náhrady mzdy a trovy konania. Mal za to, že vzhľadom na rozhodnutie oboch súdov, a predovšetkým tvrdšie právne vyhodnotenie zo strany odvolacieho súdu, nie je na mieste uplatniť moderačné hodnotenie pri rozhodovaní súdu, navyše keď v danom prípade sa jedná o 25 mesiacov, a limit podľa § 79 ods. 2 posledná veta Zákonníka práce je 36 mesiacov. Tento časový horizont v danom prípade nie je prekonaný, a nie je v danom prípade na mieste, aby pri tomto moderačnom ustanovení súd vyšiel v ústrety žalovanému, pretože objektívne sa očakáva, že žalovaný svoje rozhodnutia bude adresovať všetkým účastníkom len v rámci zákona, čo sa v tomto prípade nestalo, pretože hodnotenie obidvoch súdoch vyznelo, že žalovaný porušil právny poriadok SR. Na dôvažok v tejto súvislosti uviedol, že pôvodný žalobca úspešne zvládol výberové konanie a v extrémne krátkom časovom úseku. Pracovná pozícia, ktorú zastával, bola zrušená. Druhý z dôvodov, ktorý v tejto súvislosti uviedol, je, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca je vo veľmi vážnom zdravotnom stave, a dá sa povedať, že súdneho konania sa prirodzene ani nedožil, pretože to bola diagnóza, na ktorú v danom prípade nikto nie je vyliečený. Navyše, išlo o osobu verejne známu, pôvodným povolaním novinár, ktorý v danom prípade na pôde žalovaného dosahoval dobré výsledky. Záverom uviedol, že nemá vedomosť o tom, či bolo pôvodnému žalobcovi vyplatené odstupné, ale pokiaľ by to bola pravda, že mu bolo vyplatené odstupné pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, bola by to len položka, ktorá by bola odpočítateľnou zo sumy, ktorú si v danom prípade uplatňujú žalobcovia v I. a II. rada ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu.
26. Žalovaný svoju výpoveď na pojednávaní konanom dňa 25.06.2020 (č. l. 284 - 288) rozdelil do 4 častí: 1. Mal za to, že v predmetnej veci nie je možné priznanie náhrady mzdy dedičom pôvodného žalobcu, poukazujúc na svoj právny názor už vyjadrený v tomto konaní, že ustanovenie § 35 Zákonníka práce upravuje prechod peňažných nárokov zamestnanca pre prípad jeho smrti len vtedy, ak u neho v čase smrti pracovný pomer resp. štátnozamestnanecký pomer trval, čo nie je tento prípad. Zákon č. 400/2009 Z. z. ani Zákonník práce v takejto situácii neupravujú prechod práv a povinnosti zomrelého štátneho zamestnanca na jeho právnych nástupcov. 2. Pre prípad, že sa súd nestotožní s týmto názorom žalovaného, rozporoval dobu, od ktorej je možné priznať v tomto prípade náhradu mzdy. Dôvodil ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tvrdil, že v tejto veci k takémuto oznámeniu zo strany zamestnanca voči žalovanému, ako zamestnávateľovi, nedošlo. O tejto skutočnosti sa zamestnávateľ dozvedel až dňa 11.02.2011, kedy mu bola doručená na vyjadrenie žaloba v tejto veci, a teda až od tohto dňa je možné uplatňovať si náhradu mzdy. Advokát pôvodného žalobcu síce uviedol na pojednávaní, že pôvodný žalobca oznámil ústne vedúcemu služobnému úradu pri oznámení organizačnej zmeny, ktorej dôsledkom bola výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní avšak o tejto skutočnosti neexistuje žiaden záznam alebo doklad, nebolo to potvrdené ani pri výsluchu vedúceho služobného úradu U.. U. G., a zároveň mal za to, že toto tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom žiadosti pôvodného žalobcu o zlúčenie pracovného voľna adresovanej dňa 27.09.2010 vedúcemu služobného úradu, ktorú pôvodný žalobca odôvodnil potrebou vyhľadania nového miesta pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru. 3. V tretej časti sa žalovaný venoval dĺžke doby, po ktorú patrí pôvodnému žalobcovi náhrada mzdy. Poukázal na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v predmetnom období, podľa ktorého môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúcich 12 mesiacov primerane znížiť, prípade náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalovaný na tomto pojednávaní vzniesol takúto žiadosť žiadajúc, aby súd žalobe v časti presahujúcej 12 mesiacov nevyhovel, alebo aby využil moderačné právo a náhradu mzdy primerane znížil. Dôvodmi, ktoré je potrebné podľa žalovaného zvážiť, je skutočnosť, že od 01.04.2012 mal pôvodný žalobca zriadenú živnosť, čiže mohol vykonávať živnostenskú činnosť, ktorú by ako štátny zamestnanec vykonávať nemohol, a taktiež žalovaný poukázal na podstatu inštitútu náhrady mzdy, ktorý má plniť prioritne satisfakčnú funkciu voči samotnému pôvodnému žalobcovi, sankčnú voči žalovanému ako zamestnávateľovi, a v zmysle ustálenej judikatúry po uplynutí 12 mesiacov aj sociálnu funkciu, pričom vzhľadom na smrť pôvodného žalobcu, ako zamestnanca u žalovaného, priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov neplní satisfakčnú či sociálnu funkciu voči nemu, ale predstavuje peňažné plnenie pre jeho dedičov. Žalovaný pritom poukázal na to, že ak aj títo nejakým spôsobom prispievali na zabezpečovanie životných potrieb pôvodného žalobcu (zamestnanca) počas rozhodujúceho obdobia, dostatočnú kompenzáciu by nepochybne predstavovalo priznanie náhrady mzdy za 12 mesiacov. Mal za to, že pri vnímaní sankčnej funkcie náhrady mzdy voči zamestnávateľovi je nepochybne dostatočná náhrada mzdy za 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru (R 90/1970, uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010). Žalovaný upozornil na to, že ak by súd rozhodoval o priznaní náhrady mzdy aj za obdobie presahujúce 12 mesiacov, bolo by potrebné posúdiť aj zdravotný
stav zamestnanca v tom období. Zároveň poukázal na to, že po ustálení otázky, či náhradu mzdy priznať, a ak áno, za aké obdobie, je nutné zohľadniť, že zamestnancovi bolo vyplatené odstupné vo výške dvoch funkčných platov, o čom predložil ako dôkaz Mzdový list - časť mzdy za rok 2010, na ktorého druhej strane je uvedené vyplatenie odstupného v sume 1.306,- eur. 4. V poslednej, štvrtej časti, žalovaný namietol tvrdenie advokáta žalobcov v I. a II. rade, že súd má pri určení náhrady mzdy vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Toto tvrdenie označil za rozporné s exaktnou právnou úpravou §-u 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý výslovne uvádza, že náhrada mzdy zamestnancovi patrí, resp. určuje sa, v sume jeho priemerného zárobku. Interpretáciu rozhodnutia odvolacieho súdu advokátom žalobcov v I. a II. rade označil za nesprávnu.
27. Vo Vyjadrení žalobcov v I. a II. rade zo dňa 16.07.2020 k pojednávaniu zo dňa 25.06.2020 (č. l. 292 - 294), žalobcovia v I. a II. rade uvádzajú, že sa v celom rozsahu pridržiavajú svojho písomného podania zo dňa 25.06.2020, v ktorom deklarovali, že predmet konania tvorí nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za obdobie od 01.12.2010 do dátumu úmrtia pôvodného žalobcu 21.04.2013 (poznámka súdu: žalobcovia v I. a II. rade k písomnému podaniu zo dňa 25.06.2020 /č. l. 276/ pripojili dôkazy o priemernej mzde zamestnanca v hospodárstve SR za roky 2010, 2011, 2012 a 2013 zo Štatistického úradu Slovenskej republiky, odboru poskytovania informácií a marketingu /č. l. 277 - 280/) a taktiež trovy konania. Aktívna legitimácia žalobcov v I. a II. rade, ako právnych nástupcov po pôvodnom žalobcovi, je daná ustanovením § 35 ods. 1 Zákonníka práce. Celková suma náhrad mzdy za obdobie od 01.12.2020 do 21.04.2013, vychádzajúc z oficiálnej štatistiky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za príslušné roky vedenej Slovenským štatistickým úradom, odbor poskytovania informácií a marketingu, je vo výške 20.437,79 eur. Uvedenú skutočnosť nie je možné zo strany žalovaného relevantne spochybniť a úspešne namietať, nakoľko ide o skutočnosti všeobecne známe a podľa § 186 CSP sa v civilnom konaní nedokazujú. Nesúhlasiac s tvrdením žalovaného, že v predmetnej veci nie je možné priznať náhradu mzdy dedičom pôvodného žalobcu, uviedli, že nemá oporu v právoplatnom medzitýmnom rozsudku v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, ani v zákonnom znení príslušných právnych predpisov SR, ako ani v príslušnej súdnej praxi súdov SR, nakoľko pri pracovnoprávnych nárokoch zomretého pôvodného žalobcu Zákonník práce vychádza zo zásady, že smrťou zamestnanca nezanikajú pracovnoprávne nároky, ktoré mal v čase trvania pracovného pomeru voči zamestnávateľovi - žalovanému. Pôvodný žalobca podal žalobu v tejto veci na tunajší súd v roku 2011, pričom si zároveň uplatnil nárok na náhradu mzdy. Z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu vyplýva, že štátnozamestnanecký pomer pôvodného žalobcu v čase jeho smrti trval. Ďalej žalobcovia v I. a II. rade uviedli, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že nie je dôvodné nárokovať si náhradu mzdy za obdobie od 01.12.2010, ale len za obdobie od 11.02.2011, nakoľko žalovanému pôvodný žalobca neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní už dňa 01.12.2010, ale o tejto skutočnosti sa žalovaný reálne dozvedel až dňa 11.02.2011, keď mu bola doručená žaloba na vyjadrenie. Žalobcovia v I. a II. rade trvali na tom, že pôvodný žalobca oznámil žalovanému riadne svoj zámer, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného už dňa 01.12.2010, a to ústne vedúcemu služobného úradu, ako to vyplýva z výpovede pôvodného žalobcu, ktorý vypovedal pravdu a uvedené žiadnym spôsobom ani nevylúčil a nespochybnil ani príslušný vedúci služobného úradu vo svojej výpovedi. Podľa žalobcov v I. a II. rade nemožno prihliadať na listinný dôkaz predložený žalovaným - Žiadosť žalobcu o zlúčenie pracovného voľna z 27.09.2010, nakoľko pôvodný žalobca nebol právne znalou osobou, a teda nemohlo dôjsť k tomu, že zaslanie takejto žiadosti, obsahom ktorej vôbec nie je výslovná negácia záujmu zotrvať u žalovaného, by malo byť považované za dôkaz toho, že pôvodný žalobca nechcel a netrval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, nakoľko následne ústne oznámil priamo vedúcemu služobného úradu, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, a teda je v danom prípade preukázané, že žalovaný túto vedomosť dostal už dňa 01.12.2010. Žalobcovia v I. a II. rade mali za to, že zo Žiadosti o zlúčenie pracovného voľna zo dňa 27.09.2010 vyplýva len skutočnosť, že pôvodný žalobca mal záujem vyhľadať si možnosti zabezpečenia finančného príjmu pre prípad, že by žalovaný zotrval na neplatnej výpovedi a pôvodný žalobca by tak zostal následne bez zamestnania. Ide o normálny postup pôvodného žalobcu, ktorý možno hodnotiť ako racionálny postup každého zamestnanca, ktorému dal zamestnávateľ výpoveď z pracovného pomeru. V žiadnom prípade nejde o dôkaz preukazujúci skutočnosť, že pôvodný žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Podľa názoru žalobcov v I. a II. rade by nebolo zrejme spravodlivé aplikovať § 79 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce na predmetný prípad ich nebohého otca, pôvodného žalobcu, pretože náhle neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného negatívne ovplyvnilo jednak psychický stav pôvodného žalobcu (strata dlhoročného zamestnania, strata zárobku) a aj jeho celkový zdravotný stav a náhle úmrtie. Ustanovenie § 79 ods. 2 vety prvej Zákonníka práce predstavuje v danom
prípade neprimeranú tvrdosť zákona. Za celkovo spôsobenú ujmu pôvodnému žalobcovi jednoznačne prináleží podľa názoru žalobcov v I. a II. rade náhrada mzdy tak, ako ju špecifikovali v písomnom podaní zo dňa 25.06.2020 a to v celom rozsahu. Čo sa týka odstupného, mali za to, že jeho vyplatenie v sume 1.306,- eur nie je možné zahrnúť do prípadne priznanej celkovej sumy z titulu náhrady mzdy, pretože odstupné netvorí obsahovú súčasť pojmu mzda alebo plat, pričom náhrada mzdy a odstupné sú dva rozdielne právne inštitúty pracovného práva. Vrátenie odstupného, čoho sa žalovaný v tomto prípade domáha, sa vzťahuje len na prípady, ak zamestnanec opäť nastúpi k tomu istému zamestnávateľovi alebo ak po skončení pracovného pomeru nastúpi opäť k jeho právnemu nástupcovi pred uplynutím času určeného podľa poskytnutého odstupného. Zároveň uviedli, že v danom prípade je nárok žalovaného na započítanie vyplateného odstupného taktiež uplatnený oneskorene, a preto premlčaný. Vzhľadom na uvedené žalobcovia v I. a II. rade navrhli, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcom v I. a II. rade spoločne z titulu náhrady mzdy sumu vo výške 20.437,79 eur a priznal žalobcom v I. a II. rade trovy konania v rozsahu 100%.
28. Advokát žalobcov v I. a II. rade pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 14.07.2022 (č. l. 378 - 381) zotrval na všetkých predošlých prednesoch a navrhol rozhodnúť v zmysle návrhu žalobcov v I. a II. rade na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 17.07.2020 a priznať žalobcom v I. a II. rade náhradu trov konania v rozsahu 100%. Návrhy na doplnenie dokazovania nemal z dôvodu, že v meritórnom rozhodnutí vo veci samej bol daný právny základ pre rozhodnutie o náhrade mzdy. K žalovaným vznesenej námietke premlčania nárokov uplatnených v Návrhu žalobcov v I. a II. rade na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 (nárok na priznanie náhrady mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za obdobie od 01.12.2010 do 21.04.2013 vrátane úrokov z omeškania) uviedol, že na premlčanie nie sú splnené podmienky tak ako pracovnoprávne zákonodarstvo uvádza vrátane štátnozamestnaneckých pomerov. Čo sa týka samotných nárokov z titulov neplatného skončenia pracovných pomerov, v tomto smere zákonodarca jednoznačne ustanovil, čo všetko môže v danom prípade z tohto titulu účastník pracovnoprávneho vzťahu uplatňovať. Pôvodný žalobca to striktne uviedol, to bolo ešte v čase platnosti OSP. Čo sa týka pojmu funkčný plat v tom čase, keď bol pôvodný žalobca v právnom vzťahu k žalovanému, týmto spôsobom, ako bol prednesený žalovaným, nebol definovaný. Advokát žalobcov v I. a II. rade uviedol, že vzhľadom na včerajšiu dohodu vlády SR s odborového zväzu chce per analogiam uviesť, že sú nielen zachované, ale aj valorizované všetky pohyblivé zložky, a už pôvodný žalobca poukázal na to, že bola urobená príslušná valorizácia platov aj v čase jeho života až do jeho úmrtia, pričom platí zásada, že súd rozhoduje v čase vynášania rozsudku, a nie v čase úmrtia pôvodného žalobcu. Z týchto dôvodov navrhol na námietky žalovaného neprihliadať. V záverečnej reči advokát žalobcov v I. a II. rade navrhol, aby súd rozhodol v zhode so žalobou ako bolo pripustené k ďalšiemu konaniu, nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, pridržiaval sa doterajšieho prednesu a žiadal priznať trovy konania.
29. Žalovaný pri výpovedi na pojednávaní konanom dňa 14.07.2022 (č. l. 378 - 381) uviedol, že sa pridržiava vyjadrení v tomto konaní a námietok vznesených na pojednávaní dňa 25.06.2020. Vo vzťahu k návrhu žalobcov v I. a II. rade, ktorý tvorí rozšírenie pôvodne uplatneného nároku, vzniesol, pre prípad pripustenia zmien tohto návrhu, námietku premlčania nároku na náhradu mzdy v sume prevyšujúcej priemernú mesačnú mzdu pôvodného žalobcu, tak ako bola uplatnená v pôvodnom návrhu a ako bola pripustená zmena dňa 24.09.2015. Uviedol, že na pojednávaní dňa 25.06.2020 sa žalovaný vyjadril, že podľa § 114 Zákona o štátnej službe, ktorý sa na predmetnú vec aplikuje, sa priemernou mzdou alebo náhradou mzdy rozumie funkčný plat. Jedine funkčný plat teda môže predstavovať právny a zákonom predpokladaný nárok, ktorý je možné priznať žalobcom. Ďalej žalovaný vzniesol, pre prípad, že súd vyhovie návrhu žalobcov v I. a II. rade na zmenu žaloby zo dňa 17.07.2020, aj námietku premlčania vo vzťahu k nároku na úrok z omeškania uplatnený v Návrhu žalobcov v I. a II. rade na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 dôvodiac tým, že tento nárok bol po prvýkrát uplatnený až v roku 2020 a Zákonník práce ani neumožňuje priznanie úrokov z omeškania, a subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy, čo potvrdil Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 5Co/133/2013, a napokon, ak by zákonodarca pri vtedy platnom a účinnom Zákonníku práce rátal s úrokmi z omeškania, bol by tak urobil rovnako jasne a nespochybniteľne ako v prípade úpravy úrokov z omeškania v zákone č. 65/1965 Zb., čiže priznanie úrokov z omeškania musí byť explicitne uvedené v zákonnom predpise a žalovanému nemožno ukladať povinnosť, ktorá mu zo zákona nevyplýva. V záverečnej reči sa žalovaný pridržiaval ústneho vyjadrenia na pojednávaní dňa 25.06.2020. Mal za to, že v danej veci nie je možné priznať náhradu mzdy dedičom pôvodného žalobcu
z dôvodov, ktoré uviedol na predmetnom pojednávaní. Ďalej mal za to, že vo vzťahu k obdobiu, za ktoré žiadajú žalobcovia priznať náhradu mzdy neuniesli dôkazné bremeno, teda nepredložili dôkaz, že pôvodný žalobca oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní skôr, ako sa to tento mohol dozvedieť zo žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktorá mu bola doručená dňa 11.02.2011. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/269/2007, ktorého podstatou je rozsah výšky náhrady mzdy, v tomto prípade rozsah výšky náhrady funkčného platu, záleží od toho, kedy zamestnanec oznámil služobnému úradu, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z toho vyvodil, že nie je možné priznať pôvodnému žalobcovi v tomto konaní náhradu mzdy za obdobie od 01.12.2010. Rovnako žiadal nepriznať náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, alternatívne toto obdobie primerane znížiť, z dôvodov, ktoré uviedol na pojednávaní dňa 25.06.2020. Žiadal započítať poskytnuté odstupné. Záverom uviedol, že si neuplatňuje náhradu trov konania.
30. O Návrhu žalobcov v I. a II. rade na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 (č. l. 299 - 304) v spojení s následným podaním nazvaným „Oprava pisárskej chyby v Návrhu na pripustenie zmeny žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 zo dňa 17.07.2020“ (č. l. 305 - 311), súd rozhodol na pojednávaní konanom dňa 14.07.2022, na ktorom vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil zmenu žaloby požadovanú žalobcami v I. a II. rade v Návrhu na zmenu žalobného návrhu zo dňa 17.07.2020 v znení jeho opravy zo dňa 17.07.2020. Uznesenie o nepripustení zmeny žaloby súd odôvodnil ustanoveniami § 142 ods. 1 CSP v spojení s § 140 ods. 1 a § 143 ods. 1 CSP a tým, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, nakoľko pri určení náhrady mzdy súd nemôže vychádzať z priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, čo by bolo v rozpore s ustanovením § 79 ods. 1 veta druhá a tretia zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného dňa 30.11.2010, podľa ktorých zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy; táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V zmysle ustanovenia § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného dňa 30.11.2010, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. To znamená, že súd musí vychádzať pri určovaní výšky náhrady mzdy zo sumy priemerného zárobku, pričom priemerným zárobkom sa rozume funkčný plat, nie zo sumy priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
31. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
32. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
33. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného dňa 30.11.2010 (ďalej len „Zákonník práce v znení účinnom v rozhodnom čase“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
34. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
35. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení novely účinnej od 01.01.2013 (poznámka súdu: v znení účinnom doteraz), ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
36. Podľa § 59 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, pracovný pomer zaniká smrťou zamestnanca.
37. Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. v znení účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného dňa 30.11.2010 (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase“), štátnozamestnanecký pomer zaniká smrťou štátneho zamestnanca alebo právoplatným rozhodnutím o vyhlásení štátneho zamestnanca za mŕtveho.
38. Podľa § 55 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú právu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.
39. Podľa § 112 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, príslušná časť funkčného platu na účely tohto zákona je podiel funkčného platu a priemerného počtu služobných hodín pripadajúcich na jeden mesiac v roku. Priemerný počet služobných hodín pripadajúci na jeden mesiac v roku je súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich na jeden mesiac v roku a ustanoveného týždenného služobného času štátneho zamestnanca. Suma príslušnej časti funkčného platu sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor.
40. Podľa § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
41. Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1, 2, 3, 5 a 8, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 3 až 5, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3 a 5, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 97 až 102, § 103 ods. 4 až 7, § 104 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 7, § 156 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.
42. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel súd k záveru o čiastočnej dôvodnosti nároku žalobcov v I. a II. rade na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu, ako právneho predchodcu žalobcov v I. a II. rade, ktorú si uplatňujú vo výške priemernej mesačnej mzdy odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer pôvodného žalobcu skončiť, t. j. od 01.12.2010, do 21.04.2013, t. j. do dňa úmrtia pôvodného žalobcu.
43. Predpokladmi vzniku práva žalobcov v I. a II. rade na náhradu mzdy v zmysle citovaných ustanovení § 79 ods. 1 veta druhá a tretia Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase sú: 1. právoplatne súdom konštatovaná neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi pôvodným žalobcom a žalovaným Výpoveďou zo strany žalovaného č. 13581/2010/32/75 zo dňa
24.09.2010, a 2. oznámenie pôvodného žalobcu (zamestnanca), že trvá na ďalšom zamestnávaní v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 veta prvá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase.
44. Prvý predpoklad vzniku práva žalobcov v I. a II. rade na náhradu mzdy v zmysle citovaných ustanovení § 79 ods. 1 veta druhá a tretia Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (právoplatne súdom konštatovaná neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi pôvodným žalobcom a žalovaným) je splnený, keďže Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatným dňa 09.09.2019, v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi právnym predchodcom žalobcov v I. a II. rade Mgr. D. V., narodeným dňa XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v V., W. XXXX/X, a U. spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, výpoveďou zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010, je neplatné.
45. V súvislosti s druhým predpokladom vzniku práva žalobcov v I. a II. rade na náhradu mzdy v zmysle citovaných ustanovení § 79 ods. 1 veta druhá a tretia Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodný žalobca neoznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, t. j. neučinil oznámenie v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 vetra prvá zákona č. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase. Súd vyhodnotil ako nepreukázané tvrdenie žalobcov v I. a II. rade o existencii ústneho oznámenia pôvodného žalobcu o ďalšom zamestnávaní. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bol pôvodný žalobca oznámil žalovanému riadne svoj zámer, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného už dňa 01.12.2010, a to ústne vedúcemu služobného úradu. Túto skutočnosť vylúčil svedok Mgr. U. G. vo svojej svedeckej výpovedi. Nezakladá sa teda na pravde tvrdenie žalobcov v I. a II. rade, obsiahnuté vo Vyjadrení žalobcov v I. a II. rade zo dňa 16.07.2020 k pojednávaniu zo dňa 25.06.2020, že uvedené žiadnym spôsobom nevylúčil a nespochybnil ani príslušný vedúci služobného úradu vo svojej výpovedi. Z listinného dôkazu predloženého advokátom žalobcov v I. a II. rade na pojednávaní dňa 25.06.2020 - Žiadosť o zlúčenie pracovného voľna zo dňa 27.09.2010, doručená žalovanému dňa 28.09.2010 (č. l. 281, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 55), ktorú pôvodný žalobca odôvodnil potrebou vyhľadania nového miesta pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného, vyplýva skôr opak, tzn., že pôvodný žalobca nezamýšľal učiniť oznámenie žalovanému o ďalšom zamestnávaní.
46. Vzhľadom na zistenia opísané v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku, mal súd za preukázané, že pôvodný žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 vetra prvá zákona č. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, až dňa 11.02.2011, v ktorý deň bola žalovanému doručená žaloba o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou pôvodného žalobcu o náhradu mzdy, o čom svedčí doručenka pripojená v spise na č. l. 14, ktorú žalobu treba, aj s ohľadom na ustálenú judikatúru (R 24/1996), považovať za žiadosť pôvodného žalobcu, aby ho žalovaný ďalej zamestnával podľa citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 veta prvá zákona č. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase. Dátum 11.02.2011 preto súd považoval za rozhodný pre počiatok obdobia, za ktoré sú žalobcovia v I. a II. rade, ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu, oprávnení požadovať od žalovaného náhradu funkčného platu; rozsah nároku na náhradu mzdy (funkčného platu) závisí totiž od toho, kedy zamestnanec (štátny zamestnanec) oznámil zamestnávateľovi (služobnému úradu) svoje rozhodnutie o ďalšom zamestnávaní (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/269/2007).
47. Žalobcovia v I. a II. rade žiadajú o náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, t. j. od 01.12.2010 - kedy mal štátnozamestnanecký pomer pôvodného žalobcu skončiť, do 21.04.2013 - do dňa úmrtia pôvodného žalobcu.
48. Tvrdenia žalovaného, prezentované na pojednávaní konanom dňa 25.06.2020 a zopakované v záverečnej reči žalovaného na pojednávaní konanom dňa 14.07.2022, ohľadne, podľa neho, spornosti toho, či vôbec majú žalobcovia v I. a II. rade nárok na náhradu mzdy pôvodného žalobcu na základe medzitýmneho rozsudku prvoinštančného súdu, potvrdeného rozsudkom odvolacieho súdu,
nakoľko žalovaný stále zastáva názor, že v predmetnej veci nie je možné priznať náhradu mzdy dedičom pôvodného žalobcu z dôvodu, že ustanovenie § 35 Zákonníka práce upravuje prechod peňažných nárokov zamestnanca pre prípad jeho smrti len vtedy, ak u neho v čase smrti pracovný pomer, resp. štátnozamestnanecký pomer, trval, čo nie je tento prípad, a zákon č. 400/2009 Z. z., ani Zákonník práce, v takejto situácii neupravujú prechod práv a povinnosti zomrelého štátneho zamestnanca na jeho právnych nástupcov; súd ozrejmuje, že nakoľko o určení neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pracovného pomeru medzi právnym predchodcom žalobcov v I. a II. rade a žalovaným bolo už právoplatne rozhodnuté dňa 09.09.2019 Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatným dňa 09.09.2019, v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, je na účely aktuálneho predmetu sporu o náhradu mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobu u žalovaného irelevantné a absolútne bez právneho významu vyvodzovať spornosť nároku žalobcov v I. a II. rade, ako právnych nástupcov pôvodného žalobcu, na náhradu mzdy z názorov žalovaného o nesprávnosti právoplatného medzitýmneho rozsudku prvoinštančného súdu o určení neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného.
49. V posudzovanej veci bol medzi stranami sporný začiatok aj koniec obdobia, za ktoré si žalobcovia v I. a II. rade uplatnili nárok na náhradu mzdy pôvodného žalobcu.
50. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že podľa Oznámenia o výške a zložení funkčného platu číslo 13592/2010/32/205 zo dňa 02.11.2010 (strana 56 Osobného spisu pôvodného žalobcu vedeného u žalovaného pripojeného k súdnemu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11C/14/2011), patril pôvodnému žalobcovi s účinnosťou od 01.11.2010 funkčný plat v 7. platovej triede v sume 653,00 eur (tarifný plat 612,50 eur + osobný príplatok 40,50 eur). Takisto z listinného dôkazu predloženého žalovaným na pojednávaní dňa 25.06.2020 - Mzdový list pôvodného žalobcu - časť mzdy za rok 2010 (č. l. 282 - 283) vyplýva, že za mesiac november 2010 mal pôvodný žalobca funkčný plat v sume 653,00 eur (tarifný plat 612,50 eur + zvýšenie /osobné hodnotenie/ 40,50 eur). Rovnako nebolo sporné, že z dôvodu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru vyplatil žalovaný pôvodnému žalobcovi odstupné vo výške dvoch funkčných platov, t. j. v sume 1.306,- eur, čo napokon vyplýva aj z listinného dôkazu predloženého žalovaným - Mzdový list - časť mzdy za rok 2010, na ktorého druhej strane je uvedené vyplatenie odstupného v sume 1.306,- eur.
51. Súd vzhliadol dôvodnosť nároku na náhradu mzdy pôvodného žalobcu za obdobie od 11.02.2011 (odo dňa, kedy bola žalovanému doručená žaloba o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru spolu s požiadavkou pôvodného žalobcu o náhradu mzdy, ktorú žalobu treba, aj s ohľadom na ustálenú judikatúru /R 24/1996/, považovať za žiadosť pôvodného žalobcu, aby ho žalovaný ďalej zamestnával podľa citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 veta prvá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase) do 21.04.2013 (do dňa úmrtia pôvodného žalobcu) v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase vyhodnotiac za dôvodnú žiadosť žalobcov v I. a II. rade o priznanie náhrady mzdy pôvodnému žalobcovi, ako zamestnancovi žalovaného, za čas presahujúci 12 mesiacov, t. j. do dňa smrti pôvodného žalobcu.
52. Podľa komentára k ustanoveniu § 79 ods. 2 Zákonníka práce, súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu. V praxi zamestnávatelia spravidla poukazujú na skutočnosť, že zamestnanec v tomto období pracoval u iného zamestnávateľa, kde dosahoval vyšší alebo porovnateľný zárobok. Tieto argumenty zamestnávatelia používajú najčastejšie, keďže podľa staršej právnej úpravy bol súd zo zákona povinný na túto skutočnosť prihliadať, v súčasnosti však ide len o istú formu súdnej praxe. K žiadosti žalovaného, obsiahnutej v jeho výpovedi na pojednávaní dňa 25.06.2020, aby súd žalobe v časti náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov nevyhovel, alebo aby využil moderačné právo a náhradu mzdy primerane znížil, z dôvodu, že pôvodný žalobca mal od 01.04.2012 zriadenú živnosť, čiže mohol vykonávať živnostenskú činnosť, ktorú by ako štátny zamestnanec vykonávať nemohol, súd konštatuje, že podľa vyššie uvedenej interpretácie ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce nie je súd povinný na túto skutočnosť prihliadať z úradnej povinnosti. Navyše, v danom prípade pôvodný žalobca nedosahoval vykonávaním živnosti vyšší ani porovnateľný zárobok, čo je zrejmé z výsluchu pôvodného žalobcu, ako strany sporu, na pojednávaní dňa 03.10.2012, kde výslovne uviedol, že nie je vedený v evidencii nezamestnaných, lebo od 01.04.2012
si musel nútene zriadiť živnosť, ktorú nevykonáva kvôli jeho zdravotnému stavu, a jediným jeho príjmom je príjem v sume 250,- eur mesačne z novinárskej činnosti na základe zmluvy o dielo od apríla 2012.
53. V zmysle výkladu ustanovenia § 79 Zákonníka práce, za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, platí zákonná domnienka, že pracovný pomer sa neskončil a trvá až do momentu, kým neskončí jedným zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce, alebo trvá až do právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že pracovný pomer skončil k určitému dátumu z dôvodu, že zamestnávateľ sa úspešne dovolal toho, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V danom prípade, za konštatovania splnenia predpokladu, že zamestnanec (pôvodný žalobca) oznámil zamestnávateľovi (žalovanému), že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával (dňa 11.02.2011 - viď bod 46. odôvodnenia tohto rozsudku), a súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru (Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatným dňa 09.09.2019, v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi právnym predchodcom žalobcov v I. a II. rade Mgr. D. V., narodeným dňa XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v V., W. XXXX/X, a U. spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, výpoveďou zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010, je neplatné), platí zákonná domnienka, že pracovný pomer sa neskončil a trvá až do momentu, kým neskončí jedným zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce. Jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 59 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase je smrť zamestnanca v zmysle citovaného ustanovenia § 59 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, podľa ktorého pracovný pomer zaniká smrťou zamestnanca. Keďže z citovaného ustanovenia § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane nepoužije ustanovenia § 59 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, súd vychádzal z citovaného ustanovenia § 46 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer zaniká smrťou štátneho zamestnanca alebo právoplatným rozhodnutím o vyhlásení štátneho zamestnanca za mŕtveho. V danom prípade to znamená, že platí zákonná domnienka, že štátnozamestnanecký pomer pôvodného žalobcu u žalovaného sa neskončil a trval až do jeho smrti dňa 21.04.2013, kedy zanikol smrťou pôvodného žalobcu (štátneho zamestnanca u žalovaného) v súlade s citovaným ustanovením § 46 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase.
54. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, prezentovanom na pojednávaní dňa 25.06.2020, že vzhľadom na smrť pôvodného žalobcu, ako zamestnanca u žalovaného, priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov neplní satisfakčnú ani sociálnu funkciu voči nemu, ale predstavuje peňažné plnenie pre jeho dedičov. Dôvodom nestotožnenia sa súdu s týmto názorom žalovaného je konštatovanie súdu, že priznanie náhrady mzdy za obdobie od 11.02.2011 do smrti pôvodného žalobcu dňa 21.04.2013 (t. j. za obdobie presahujúce 12 mesiacov) plní satisfakčnú funkciu a sociálnu funkciu voči pôvodnému žalobcovi. Náhrada mzdy nepresahujúca 12 mesiacov (od 11.02.2011 do 10.02.2012) by bola nedostačujúcou práve vzhľadom na potrebu naplnenia satisfakčnej funkcie a sociálnej funkcie náhrady mzdy voči pôvodnému žalobcovi. Náhrada mzdy za obdobie od 11.02.2011 do smrti pôvodného žalobcu dňa 21.04.2013 (t. j. za obdobie presahujúce 12 mesiacov) je zároveň adekvátna sankčnej funkcii náhrady mzdy voči žalovanému, ako zamestnávateľovi pôvodného žalobcu, predstavuje obdobie 26 mesiacov a 11 dní, ktoré nedosahuje zákonnú hornú limitáciu nároku zamestnanca na náhradu mzdy (maximálne za obdobie 36 mesiacov) zavedenú do ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce novelou Zákonníka práce účinnou od 01.01.2013, ktoré je platné a účinné aj v súčasnosti.
55. Pri výpočte náhrady funkčného platu patriacej pôvodnému žalobcovi v období od 11.02.2011 do 21.04.2013 súd vychádzal z citovaného ustanovenia § 55 v spojení s citovanými ustanoveniami § 112 ods. 1 a § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, a zistil, že pôvodný žalobca mal mesačný príjem vo výške zodpovedajúcej funkčnému platu 653,00 eur. Pôvodný žalobca mal podľa Služobnej zmluvy číslo: 13579/2010/32/11 zo dňa 22.03.2010, uzavretej medzi žalovaným a pôvodným žalobcom (č. l. 4 - 5, totožné aj v Osobnom spise pôvodného žalobcu vedenom u žalovaného na strane 44), ustanovený služobný čas 37 a pol hodiny týždenne, čo pri prepočte na kalendárny mesiac predstavuje 150 hodín týždenne (37,5 x 4 týždne v mesiaci), a na jeden pracovný deň predstavuje 7,5 hodín denne (37,5 hodín delené 5 pracovných dní v týždni). Hodinový zárobok pôvodného žalobcu bol
potom určený sumou 4,35 eur (funkčný plat pôvodného žalobcu 653,00 eur delené 150 hodín v mesiaci), funkčný plat pôvodného žalobcu v jednom pracovnom dni potom zodpovedal hodnote 32,63 eur (4,35 eur x 7,5 hodín na deň).
56. Na základe vyššie uvedeného patrí pôvodnému žalobcovi náhrada funkčného platu za obdobie od 11.02.2011 do 21.04.2013, kde za obdobie od 11.02.2011 do 10.04.2013, t. j. 26 mesiacov x funkčný plat pôvodného žalobcu 653,00 eur/mesiac, náhrada mzdy predstavuje sumu 16.978,- eur; a za obdobie od 11.04.2013 do 21.04.2013, t. j. 11 pracovných dní x funkčný plat pôvodného žalobcu za jeden pracovný deň 32,63 eur/pracovný deň, náhrada mzdy predstavuje sumu 358,93 eur; čo spolu činí náhradu mzdy v sume 17.336,93 eur (16.978,- eur + 358,93 eur).
57. Z tejto sumy 17.336,93 eur súd odpočítal sumu vyplateného odstupného 1.306,- eur pôvodnému žalobcovi žalovaným vo výške dvoch funkčných platov. Vyplatenie odstupného v sume 1.306,- eur pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného preukázal žalovaný listinným dôkazom: Mzdový list - časť mzdy za rok 2010, na ktorého druhej strane je uvedené vyplatenie odstupného pri skončení PP v sume 1.306,- eur vo výplate mzdy za mesiac november 2020. Vyplatenie odstupného vo výške dvoch funkčných platov potvrdil aj pôvodný žalobca pri výsluchu, ako strany sporu, na pojednávaní konanom dňa 03.10.2012. Súd mal za to, že dôsledkom určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu štátnozamestnanecký pomer pôvodného žalobcu u žalovaného naďalej trval až do smrti pôvodného žalobcu dňa 21.04.2013, a preto nebol dôvod na výplatu odstupného v sume 1.306,- eur pôvodnému žalobcovi, ktoré odstupné je v takom prípade pôvodný žalobca povinný vrátiť žalovanému. Na potrebu zohľadnenia vyplatenia odstupného v sume 1.306,- eur (odstupné vo výške dvoch funkčných platov) pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného, správne poukázal žalovaný vo výpovedi na pojednávaní dňa 25.06.2020, pričom jeho vyplatenie pôvodnému žalobcovi vo výplate mzdy za mesiac november 2010 preukázal listinným dôkazom: Mzdový list - časť mzdy za rok 2010, na ktorého druhej strane je uvedené: „Odstupné pri skončení PP 1.306,00“. Vyplatenie odstupného vo výške dvoch funkčných platov potvrdil aj pôvodný žalobca pri výsluchu, ako strany sporu, na pojednávaní konanom dňa 03.10.2012. Skutočnosť, že v prípade vyplateného odstupného v sume 1.306,00 eur pôvodnému žalobcovi sa jedná o odpočítateľnú položku z priznanej náhrady mzdy, potvrdil aj advokát žalobcov v I. a II. rade vo výpovedi na pojednávaní dňa 25.06.2020, keď uviedol, že pokiaľ by bola pravda, že pôvodnému žalobcovi bolo vyplatené odstupné pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, bola by to len položka, ktorá by bola odpočítateľnou zo sumy, ktorú si v danom prípade uplatňujú žalobcovia v I. a II. rada ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu. Súd preto od celkovej sumy náhrady mzdy (funkčného platu) 17.336,93 eur odpočítal vyplatené odstupné 1.306,00 eur a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v I. a II. rade sumu 16.030,93 eur (17.336,93 eur - 1,306,00 eur) ako sumu zodpovedajúcu náhrade mzdy (funkčného platu) za obdobie od 11.02.2011 do 21.04.2013 z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného.
58. Po vykonanom dokazovaní a zhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP, mal súd za preukázanú dôvodnosť nároku žalobcov v I. a II. rade na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pracovného pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného, ktorému nároku súd čiastočne vyhovel v I. výroku enunciátu tohto rozsudku, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v I. a II. rade rovným dielom (každému zvlášť) náhradu mzdy titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného v sume 8.015,47 eur (16.030,93 eur delené 2 = 8.015,465 eur, po zaokrúhlení 8.015,47 eur) za obdobie od 11.02.2011 do 21.04.2013, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
59. Lehotu na plnenie (do troch dní od právoplatnosti rozsudku) súd určil v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta prvá CSP, podľa ktorého, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. II.
60. Vo zvyšku, t. j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy pôvodného žalobcu odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010 do 10.02.2011 (ako rozdielu medzi žalobcami v I. a II. rade uplatneným nárokom na náhradu mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy pôvodného žalobcu odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010 do 21.04.2013, t. j. do dňa úmrtia pôvodného žalobcu, a súdom priznaným nárokom na
náhradu mzdy pôvodného žalobcu od 11.02.2011 do 21.04.2013), súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v II. výroku enunciátu tohto rozsudku.
61. Záverom odôvodnenia I. a II. výrokov enunciátu tohto rozsudku súd dodáva, že poukazovanie strán sporu na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nie sú judikátmi (t. j. neboli ako rozhodnutia zásadného významu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je bez zásadnejšieho právneho významu, nakoľko takéto rozhodnutia sú záväzné len pre strany sporu, ktorých sa týkajú, a nemajú odporúčací charakter pre budúce rozhodnutia v skutkovo a právne obdobným sporoch, ako je tomu v prípade judikátov. A aj v prípade uplatňovania judikátov sú súdy vždy povinné brať zreteľ na osobitnosti každého jedného sporu zvlášť.
III.
62. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd v III. výroku enunciátu rozsudku podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcom v I. a II. rade priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
63. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
64. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
65. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
66. V časti o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného mali žalobcovia v I. a II. rade plný úspech v prvoinštančnom konaní, keďže Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-198 zo dňa 04.05.2016, právoplatným dňa 09.09.2019, v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/243/2017-230 zo dňa 10.07.2019, právoplatným a vykonateľným dňa 09.09.2019, súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi právnym predchodcom žalobcov v I. a II. rade Mgr. D., narodeným dňa XX.XX.XXXX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v V., W. XXXX/X, a U. spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, výpoveďou zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 13581/2010/32/75 zo dňa 24.09.2010, je neplatné (prvý výrok enunciátu rozsudku odvolacieho súdu). O trovách odvolacieho konania bolo právoplatne rozhodnuté v druhom výroku enunciátu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/14/2011-257 zo dňa 14.02.2020. Plný úspech žalobcov v I. a II. rade v spore o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného je zároveň plným neúspechom žalovaného.
67. V časti o náhradu mzdy, ktorá zostala predmetom sporu po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu (po 09.09.2019), mali žalobcovia v I. a II. rade úspech čiastočný, keďže súd v I. výroku enunciátu tohto rozsudku rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v I. a II. rade rovným dielom (každému zvlášť) náhradu mzdy titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného v sume 8.015,47 eur za obdobie od 11.02.2011 do 21.04.2013 za obdobie od 11.02.2011 do 10.02.2012. Tento čiastočný úspech žalobcov v I. a II. rade je zároveň čiastočným neúspechom žalovaného. Žalobcovia v I. a II. rade boli v časti o náhradu mzdy neúspešní iba v pomerne nepatrnej časti, t. j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy pôvodného žalobcu odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010 do 10.02.2011 (ako rozdielu medzi žalobcami v I. a II. rade uplatneným nárokom na náhradu mzdy vo výške priemernej mesačnej mzdy pôvodného žalobcu odo dňa, kedy mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, t. j. od 01.12.2010 do 21.04.2013, t. j. do dňa úmrtia pôvodného žalobcu, a súdom priznaným nárokom na náhradu mzdy pôvodného žalobcu od 11.02.2011 do 21.04.2013), v ktorej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v II. výroku enunciátu tohto rozsudku. Tento neúspech iba v pomerne nepatrnej časti žalobcov v I. a II. rade je zároveň úspechom iba v pomerne nepatrnej časti žalovaného. Nakoľko
mali žalobcovia v I. a II. rade v časti o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie plný úspech, a v časti o náhradu mzdy mali žalobcovia v I. a II. rade v konaní pred súdom prvej inštancie takmer plný úspech (neúspech žalobcov v I. a II. rade bol iba v pomerne nepatrnej časti), majú právo na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%, potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý v časti o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pôvodného žalobcu u žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie úspech nemal, a v časti o náhradu mzdy mal v konaní pred súdom prvej inštancie takmer plný neúspech (úspech žalovaného bol iba v pomerne nepatrnej časti). Okrem toho, súd nebol viazaný rozsahom, v ktorom žalovaný požadoval primerané zníženie, resp. nepriznanie vôbec náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, išlo o voľnú úvahu súdu. V zmysle uvedeného boli žalobcovia v I. a II. rade vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu mzdy pôvodného žalobcu v konaní tiež úplne úspešní čo do jeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu mzdy, súd túto modifikoval, táto skutočnosť nemala sama o sebe vplyv na rozsah priznaného nároku na náhradu trov konania, keďže výška nároku na náhradu mzdy spočívala na posúdení súdom.
68. O výške náhrady trov prvoinštančného konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.
69. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
70. Záverom považuje súd za žiaduce objasniť dôvod, pre ktorý nerozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby a z odvolania proti medzitýmnemu rozsudku prvoinštančného súdu podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom ku dňu podania žaloby, t. j. ku dňu 27.01.2011 (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase“).
71. Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
72. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, od poplatku sú oslobodení: a) Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa.
73. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, od poplatku sú oslobodení: d) navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
74. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.
75. Na žalobcov v I. a II. rade sa v tomto pracovnoprávnom spore vzťahuje osobné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase. Tým, že súd ich žalobe takmer v celom rozsahu vyhovel (neúspech mali iba v pomerne nepatrnej časti), prešla povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby podľa výsledku konania na neúspešného žalovaného v súlade s citovaným ustanovením § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase. Nakoľko však aj žalovaný je oslobodený od súdneho poplatku podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, neexistuje povinný subjekt, ktorého by súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby a z odvolania proti medzitýmnemu rozsudku prvoinštančného súdu.
Poučenie:
Proti I. a II. výrokom enunciátu tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).
Proti III. výroku tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 2 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§
38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).