Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Sa/17/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/XX, C., proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 24957-3/2018-BA zo dňa 24.1.2018, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta č.700-0600000717-GC09/17 zo dňa 22. júna 2017 bolo určené, že samostatne zárobkovo činnej osobe A. B. C. vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. októbra 2014.

2. Podľa odôvodnenia rozhodnutia z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme bolo zistené, že žalobkyňa bola v čase od 16.3.2005 do 3.4.2017 držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotnej praxe L1A/TT/0018/05 a zároveň na základe údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo SR, resp. od 1. januára 2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, bolo zistené, že príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2013 bol vo výške 37 146,17 Eur, teda vyšší ako je zákonom stanovená hranica, t. j. 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu, a teda jej príjem za rok 2013 je v sume vyššej ako zákonom stanovená hranica príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovej činnej osoby k 1. októbru 2014. Vzhľadom na tieto skutočnosti vzniklo žalobkyni 1. októbra 2014 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

3. Žalovaný ako odvolací orgán svojim rozhodnutím č. 24957-3/2018-BA zo dňa 24.1.2018 zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bola s účinnosťou od 16.3.2005 Slovenskou lekárskou komorou vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotnej praxe L1A/TT/0018/05, zrušená ku dňu 1.4.2017, ktorá je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a zakladá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Podľa jeho názoru v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A, bez ohľadu na skutočnosť, či ju aktívne využíva, a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom stanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. V

odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobkyňa mala k 1.10.2014 postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a jej príjmy z podnikania za rok 2013 presiahli zákonom stanovenú sumu 4 830,00 eur, na základe čoho bola v období uvedenom v napadnutom rozhodnutí povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou, pričom zákon umožňuje súbeh tohto poistenia s poistením účastníčky konania ako zamestnankyne spoločnosti DIAGNÓZA, s.r.o.

4. Žalobkyňa sa v konaní domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ako nezákonného, pričom namietala, že jej podnikanie ako fyzickej osoby bolo ukončené k 31.5.2013 na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č./OZaHF-009 zo dňa 25.3.2013, ktorým bolo zrušené jej povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ku dňu 31.5.2013. V nadväznosti na uvedené zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia dňa 4.6.2013 požiadala Daňový úrad v Trnave, pobočka Galanta o zrušenie daňovej registrácie. Na základe jej žiadosti Daňový úrad v Trnave, pobočka Galanta dňa 10.6.2013 rozhodol o zrušení jej registrácie pre daň z príjmov fyzickej osoby a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1.7.2013. Súbežne s ukončením podnikateľských aktivít ako fyzickej osoby žalobkyňa so svojim manželom založila obchodnú spoločnosť DIAGNÓZA, s.r.o., v ktorej je s manželom konateľkou a spoločníčkou. Spoločnosť vznikla zápisom do obchodného registra 3.5.2013 a od 1.6.2013 vykonáva vo vlastnom mene všetky jej podnikateľské aktivity, príjmy z podnikania riadne a včas zdaňuje a plní všetky odvodové povinnosti voči sociálnej a zdravotnej poisťovni, ako aj voči iným štátnym orgánom a inštitúciám. Žalobkyňa poukazovala aj na to, že jej príjem dosiahnutý na základe licencie L1A podľa dosahoval 0,- eur. Licenciu mohla kedykoľvek zrušiť, avšak urobila tak až po hrozbe žalovaného, že rozhodne o vzniku povinného poistenia k 1.7.2014. Žalobkyňa uvádzala, že v súvislosti s aplikáciou tak, ako ho aplikoval vo svojom rozhodnutí žalovaný, došlo k porušeniu zákazu pravej retroaktivity v právnom poriadku Slovenskej republiky, nakoľko podľa správnosti mal byť aplikovaný v znení účinnom do 31.12.2013 a nie v takom znení, ako ho aplikovala Sociálna poisťovňa, resp. žalovaný. Namietal, že v súvislosti so zásadou materiálnej pravdy, zánikom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia k 31.5.2013 zaniklo aj povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a žalovaný nebol oprávnený určiť vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobkyne k 1.10.2014 aplikáciou o sociálnom poistení. Podľa názoru žalobkyne obe rozhodnutia, v ktorých jej bol určený vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osobe k 1.10.2014 s poukazom na o sociálnom poistení v znení účinnom od 1.1.2014 sú nezákonné, protiprávne a neplatné, nakoľko žalobkyni zaniklo oprávnenie v kalendárnom roku 2013 a žalovaný nerešpektovala vo svojom prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí , ktorý žalovanému zakazuje použiť zákona o sociálnom poistení v kalendárnom roku, ktorý nasleduje po kalendárnom roku, v ktorom oprávnenie zaniklo. Uvádzala, že žalovaný nebol oprávnený určiť vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia k 1.10.2014 podľa o sociálnom poistení len na základe existencie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa o poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti (na základe ktorej žalobkyňa nikdy nevyvíjala činnosť a nikdy nedosahovala príjem), ako aj len na základe príjmov dosiahnutých v r. 2013 (ktoré boli dosiahnuté výlučne len na základe činnosti žalobkyne do 31.5.2013 na základe povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti), nakoľko povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobkyne zaniklo zánikom oprávnenia k 31.5.2013 a zánik tohto povinného poistenia naďalej trvá, nakoľko nedošlo medzičasom k zmene stavu. Prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného sú teda nezákonné z toho dôvodu, že nerešpektujú právne následky, ktoré vznikli zrušením povinného nemocenského a dôchodkového poistenia k 31.5.2013. V súvislosti s aplikáciou právnych predpisov žalobkyňa poukazovala aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí , správnosť ktorého bola potvrdená uznesením Ústavného súdu SR č. ako aj uznesením , poukazovala tiež na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v jeho rozhodnutí vo veci a právne názory ďalších súdov vyslovené v obdobných veciach. Má súčasne za to, že postupom správnych orgánov vo veci bolo porušené jej právo na prerokovanie veci za prítomnosti účastníka konania, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo nepredvídateľné a jeho odôvodnenie nedostatočné. Do pozornosti súdu dala aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. týkajúce sa jej manžela, ktorým v rovnakej skutkovej veci boli rozhodnutia správnych orgánov zrušené.

5. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom uvádzal, že dôvodom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že s účinnosťou od 1. júla 2014 je rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej fyzická osoba nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dovŕšenie 18 rokov veku a dosiahnutie príjmov uvedených v a o sociálnom poistení v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Vychádzajúc z ustanovenia v znení je nevyhnutné, aby fyzická osoba súčasne spĺňala obe relevantné podmienky na vznik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, t. j. mať vek 18 rokov a dosiahla príjmy ktoré sú príjmami z podnikania alebo z výkonu inej samostatne zárobkovej činnosti podľa a . Nerozporuje, že právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia a teda aj povinné poistenie žalobkyni zaniklo dňa 1.7.2013. Predmetom konania je však vznik povinného poistenia dňa 1.10.2014, v súvislosti s posudzovaním ktorého bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona účinné 1.10.2014. Námietky žalobkyne považuje za neopodstatnené nakoľko jej výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení je nesprávny a nemá logické opodstatnenie, neprihliada na to, že k 1.10.2014 nastali také právne skutočnosti, s ktorými zákon spája vznik povinného poistenia. Podľa platnej právnej úpravy samotné právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby nezakladá povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, jeho vznik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za predchádzajúci kalendárny rok, pričom žalobkyňa splnila obe podmienky , jej príjmy z podnikania za rok 2013 boli vyššie ako zákonom stanovená suma 4 830,00 eur a v spornom období disponovala oprávnením na vykonávanie zárobkovej činnosti - licenciou L1A/ , ktorá bola zrušená až k 3.4.2017. Za nedôvodnú považuje námietku žalobkyne o nepredvídateľnosti rozhodnutia nakoľko pred vydaním rozhodnutia pobočka Sociálnej poisťovne vyzvala žalobkyňu na splnenie prihlasovacej povinnosti listami zo dňa 8.12.2016 a zo dňa 6.6.2017. O tom, že mala možnosť pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k jeho podkladom, svedčí aj obsah listu pobočky Galanta zo dňa 7.2.2017, ktorý žalobkyňa priložila k žalobe. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky poisťovne, ktoré sa začína vykonaním prvého úkonu voči účastníkovi konania, pričom zákon Sociálnej poisťovni neukladá povinnosť umožniť účastníkovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním.

6. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. zo dňa 28.2.2019 žalobe vyhovel, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa a ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne pre podstatné porušenie procesných ustanovení v konaní správneho orgánu.

7. Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä povolenia žalobkyne na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a jej zrušenia, ako aj podanie odhlášky z povinného poistenia ku dňu 31.5.2013, resp. následne ku dňu 1.7.2013, nepovažoval za sporné. Sporným zostalo, či samotná existencia licencie L1A v spojení so zákonom predpokladaným príjmom za rok 2013 predstavuje zákonný dôvod pre vydanie rozhodnutia o vzniku povinného sociálneho poistenia žalobkyne od 1.10.2014.

8. V tejto súvislosti tunajší súd poukazoval na to, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach v obdobných sporoch konštatoval, že mu je nielen z podaní a vyjadrení účastníkov konania známe, že súdna prax nie je v problematike licencií L1A vo vzťahu k právnemu postaveniu samostatne zárobkovo činnej osoby jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych veciach. Tunajší súd pri posudzovaní vecí vychádzal zo záveru, že samotnú držbu licencie L1A nie je dôvodné stotožňovať s oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, pričom zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci už aj vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých rozhodujúci správny orgán vychádzal, a vydaním prvostupňového rozhodnutia zjavne nebolo sledované.

V danom prípade žalovaný v obsahu svojho písomného stanoviska vo veci pripustil (v odôvodnení svojho rozhodnutia sa touto otázkou nezaoberal), že žalobkyni zánikom právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby dňa 1.7.2013 zaniklo aj jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, hoci toto spájal so zrušením jej registrácie pre daň z príjmov fyzických osôb a definíciou samostatne činnej osoby v § 5 v znení účinnom do 31.12.2013. K zániku povinného poistenia v tomto prípade nesporne došlo podľa § 21 ods.4 zákona o sociálnom poistení v súvislosti so zrušením povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia, ktorým žalobkyňa do toho času disponovala a na ktoré vykonávala svoju zárobkovú činnosť. Potom je ale potrebné za dôvodnú považovať námietku žalobkyne, že vznik jej povinného poistenia v roku 2014 vylučuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1.1.2014, podľa ktorého, ak povinné poistenie nevznikne podľa odseku 5, sa odseky 1 a 2 (podľa odôvodnenia rozhodnutia pobočky Galanta zo dňa 22.6.2017 práve odsek 2 tohto ustanovenia správny orgán aplikoval pri rozhodnutí) nepoužijú v kalendárnom roku, ktorý nasleduje po kalendárnom roku, v ktorom oprávnenie zaniklo alebo v ktorom podľa čestného vyhlásenia samostatne zárobkovo činnej osoby nevykonáva činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3. Nakoľko žalobkyňa podľa obsahu spisového materiálu nie je osobou, ktorá by v roku 2014 bola opätovne oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, resp. ktorá by podľa svojho čestného vyhlásenia túto činnosť opätovne začala vykonávať (§ 21 ods. 5), je ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) prekážkou vzniku jej povinného poistenia v roku 2014 tak, ako ho správny orgán rozhodnutím určil.

9. Čo sa týka procesnej stránky veci, súd poukazoval na to, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach s obdobnou právnou problematikou konštatoval, a okolnosti prípadu neodôvodňujú odklon od tohto názoru, že hoci na konanie a rozhodovanie žalovaného sa podľa o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). V rozpore s právnym názorom žalovaného pritom splnenie povinnosti umožniť účastníkovi oboznámiť sa a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním nemožno vyvodzovať z výziev na splnenie ohlasovacej povinnosti adresovaných žalobkyni v dňoch 8.12.2016 a 6.6.2017, ani z listu pobočky Galanta zo dňa 7.2.2017, ktorým žalobkyňa bola informovaná o tom, že jej licencia L1A v spojitosti s príjmom zakladá status SZČO a že pre nerešpektovanie výzvy k podaniu prihlášky na povinné poistenie bude vydané rozhodnutie o vzniku povinného poistenia žalobkyne ku dňu 1.7.2014.

10. Súd považoval za zrejmé z obsahu spisového materiálu, že v danom prípade ústavné právo žalobkyne na prerokovanie veci v jej prítomnosti bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené a že jej nebolo umožnené s podkladmi rozhodnutia sa vopred oboznámiť a vyjadriť sa k nim napriek tomu, že podľa označenia ustanovenia vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu malo ísť o sporný prípad vzniku sociálneho poistenia.

11. Podľa súdu, v neposlednom rade, naplnením požiadavky ustanovenia § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na to, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je označenie ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) tohto zákona, ktoré upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne, v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu. Nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať vznik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté, pričom tento obsahový nedostatok rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne nebol odstránený ani preskúmavaným rozhodnutím odvolacieho orgánu.

12. Rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. zo dňa 28.2.2019 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 25.5.2022.

13. Podľa odôvodnenia rozsudku, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis žalovaného a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či Sociálna poisťovňa v súlade so v platnom znení určila, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej

osobe vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. októbra 2014. Otázku vzniku povinného sociálneho poistenia žalobcu, viažucej sa k posudzovaniu statusu žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osobe, ako i jej príjmu, kasačný súd považoval za zásadnú, a preto zameral svoju pozornosť predovšetkým na to, či v rozhodnej dobe žalobkyňa naplnila znaky samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k jej povinnosti platiť povinné sociálne poistenie podľa právnej úpravy v účinnom znení. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa dospel k opačnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovaného uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť.

14. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v v znení zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa tohto zákona považuje fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v a a , okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. Podľa , zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009) alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu; ods. 2 zárobková činnosť je aj činnosť podľa odseku 1, z ktorej príjem nepodlieha dani z príjmov podľa osobitného predpisu ( o dani z príjmov v znení neskorších predpisov) preto, že tak ustanovujú predpisy a medzinárodné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia; ods. 3 zárobková činnosť je aj činnosť podľa odseku 1, z ktorej príjem nepodlieha dani z príjmov podľa osobitného predpisu, () ak na fyzickú osobu, ktorá túto zárobkovú činnosť vykonáva, sa v právnych vzťahoch sociálneho poistenia uplatňujú predpisy Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu (vyššie uvedené nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)) alebo sa uplatňuje medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

15. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v v znení , za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dosiahla 18 rokov veku a v rozhodnom období dosahovala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon podnikania a výkon samostatne zárobkovej činnosti v prípade lekára je Zákonodarca v prvej časti uvedeného zákona v úvodných ustanoveniach definuje zdravotnícke povolanie () a kto je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (). V zmysle právnej úpravy ustanovenej v , tohto zákona (zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (), v spojení s tohto zákona (poskytovateľ je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (), lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je oprávnený výkon samostatnú zdravotnícku prax () na základe licencie (). Podľa tohto zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe []; samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Podľa tohto zákona licencie sa vydávajú na výkon samostatnej zdravotníckej praxe () zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ.

Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je oprávnený vykonávať samostatnú zdravotnícku prax (§ 10 ods. 1) na základe licencie, pričom zákonodarca výslovne ustanovuje, že na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [], teda licencia L1A. V právnej úprave ustanovenej v zákonodarca predpokladá výkon samostatnej zdravotníckej prax v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Vychádzajúc z uvedeného vydanie licencie L1A je oprávnením lekára na výkon samostatne zárobkovej činnosti, resp. na výkon podnikania.

16. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle v znení platnom do 31.12.2010 z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. -22 zo dňa 30.112021.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc v znení platnom do 31.12.2010, , , , , , ods. l , konštatoval: ..... ,,Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa ods. l písm. a) (ďalej aj „“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie LIA nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby nebola oprávnením podľa , by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. . Na prvú otázku, teda „či vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v “, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle o sociálnom poistení v znení , na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu Z. z o sociálnom poistení v znení ...."

19. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. , zo dňa 24. novembra 2020 sa vyjadril aj k otázke povinnosti Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára skúmať a posudzovať príjmy poistenca - lekára samostatne vo vzťahu k licencii L1A, uviedol, že ... povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa , resp. z výpisu z daňového priznania podľa ods. l a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dôvodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov [ ods. l písm. c) o dani z príjmov] vo výške vyššej ako je uvedená v ods. l , Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa ods. l právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie ods. l zákona č. 46112003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. -22 zo dňa 30.11.2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebil"', nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný...“ Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je pre súdy záväzné.

21. Kasačný súd v preskúmavanej veci upriamil pozornosť na uvedené rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR len vo vzťahu posudzovania statusu lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Veľký senát v uvedenom rozhodnutí posudzoval status lekára ako SZČO podľa právnej úpravy ust. písm.

c) v znení platnom do 31.12.2010. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je však rozhodnutie Sociálnej poisťovni o vzniku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako lekára dňa 1. októbra 2014, z ktorých dôvodov postavenie žalobkyne ako SZČO sa podriaďuje pod právnu úpravu ust. v v znení s účinnosťou od 1.11.2013. Právna úprava ustanovená v tohto zákona od roku 2010 prešla legislatívnou zmenou. Vychádzajúc z obsahu právnej úpravy ustanovenej v v znení platnom do 31.12.2010, podľa ktorej samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu 19) okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) a právnej úpravy v znení platnom po 1.11.2013, podľa ktorej zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dosiahla 18 rokov veku a v rozhodnom období dosahovala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, teda podľa oboch právnych úprav zákonodarca predpokladá pre nadobudnutie statusu SZČO oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, pričom osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti v prípade lekára je , upravujúci oprávnenie lekára na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Vychádzajúc z uvedeného a skutkových zistení, ktoré v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. /OZaHF-009 zo dňa 25.3.2013, ktorým bolo žalobkyni zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia špecializovanej ambulancie v odbore rádiológia dňom 31.5.2013, naďalej bola držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory zo dňa 15.2.2005 č. L1A/ , a za predchádzajúce rozhodné obdobie (rok 2013) vykazovala príjem, Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so , keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. októbra 2014, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle , keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby nebola oprávnením podľa , by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

22. Zhodne s názorom žalovaného ani kasačný súd nezistil, že by ust. veta tretia písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom pre rok 2014 predstavovala prekážku vzniku povinného poistenia žalobkyne v roku 2014 a to z dôvodu, že oprávnenie na vykonávanie činnosti (t. j. ), ktorého držiteľom bola žalobkyňa v roku 2013 (t. j. kalendárny rok predchádzajúci posudzovanému obdobiu) nezaniklo, nakoľko k jeho zániku došlo až rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0018/05-1197/2017 zo dňa 10.3.2017 ku dňu 1.4.2017, avšak najskôr ku dňu nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Kasačný súd nepovažoval za dôvodné ani námietky týkajúce sa porušení procesných práv žalobcu. Vychádzajúc z ust. a zákona o sociálnom poistení konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie obsahujú citáciu ustanovení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a z ktorých vychádzali pri právnom posúdení, pričom nie je potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia dávalo odpoveď na každú vznesenú námietku, ale vyžaduje sa, aby konajúci orgán v odôvodnení rozhodnutia zdôvodnil skutkový a právny stav prejednávanej veci, a aby uviedol, na podklade ktorých skutočností rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedeného považuje kasačný súd napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu za dostatočné odôvodňujúce výrok predmetných rozhodnutí s poukázaním na skutočnosti, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia, zhodnotením príslušných dôkazov a poukázaním na právne predpisy, na základe ktorých žalovaná, ako aj pobočka rozhodli. V danej veci sa jedná o nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s zákona o sociálnom poistení začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa zákona o sociálnom poistení začaté odo

dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (bližšie pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 24.2.2011).

23. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul žalobkyňu, ktorá zotrvala na argumentácii uvádzanej už v jej doterajších podaniach vo veci, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

24. Žalobkyňa v konaní poukazovala na skutočnosť, že už neexistujúca pečiatka s platným kódom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bola prekážkou výkonu poskytovania zdravotnej starostlivosti a že samotné vlastníctvo licencie L1A tak nie je oprávnením pre samostatnú činnosť lekára. Postup správnych orgánov vo veci považuje za nespravodlivý a urážlivý, nakoľko po 50 rokoch výkonu jej povolania by mala byť považovaná za zdravotníčku, ktorá prax vykonávala v rozpore s právnymi predpismi.

25. V ďalšom konaní bol krajský súd podľa (, ) viazaný právnym názorom kasačného Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 25.5.2022 zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne a právneho názoru tunajšieho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí vo veci mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

26. Kasačný súd konštatoval nesprávnosť právneho názoru tunajšieho súdu o porušení procesných práv žalobkyne v konaní správnych orgánov s tým, že zákon o sociálnom poistení Sociálnej poisťovni v nedávkovom konaní začatom na podnet organizačnej zložky poisťovne neukladá povinnosť umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, a rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov obsahujú všetky náležitosti vyžadované právnym predpisom. Za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a príjem žalobkyne v rozhodnom období, považoval kasačný súd otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby na základe držby licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorú podľa kasačného súdu žalobkyňa mala možnosť využívať a neexistovala objektívna prekážka vo výkone jej samostatnej zdravotníckej praxe.

27. Nakoľko v konaní tak, pri rešpektovaní právneho názoru kasačného súdu, nebola sporná otázka charakteru licencie L1A, ani jej držba žalobkyňou a výška príjmu žalobkyne v rozhodnom období majúca za podmienok stanovených zákonom za následok vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, boli zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 25.5.2022.

28. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd už uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia a ktoré preto nepovažuje za potrebné opakovať na tomto mieste, nezistil súd v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného správneho orgánu či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.

29. Súd preto žalobu podľa ako nedôvodnú zamietol.

30. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.