Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoCsp-27-2022.pdf
PDF · 113.84 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/27/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, F. B., o zaplatenie 3 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 01. marca 2022 pod č.k.7Csp/15/2021 - 181 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 3 000 eur s 5,00 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3 000 eur od 07.05.2019 do zaplatenia. Uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že jeho právny predchodca dňa 01.06.2016 uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky postupcu. Na základe zmluvy spoločnosť postupcu poskytla žalovanému peňažné prostriedky a žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čim porušil povinnosť podľa zmluvy. Postupca podaním zo dňa 27.02.2017 oznámil žalovanému, že dňom 27.02.2017 vyhlásil celý úver splatný. Pohľadávka predstavovala ku dňu postúpenia sumu vo výške 6 510,31 eura, pozostávala z istiny vo výške 4907,45 eura, z riadneho úroku vo výške 1545,21 eura a z poplatkov vo výške 57,65 eura. Žalovaný čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 5 000 eur a uhradil 212,19 eura. Po postúpení pohľadávky nevykonal žiadnu úhradu.
1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že medzi spoločnosťou Poštovou bankou, a. s. (teraz 365.bank, a.s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 01.06.2016 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 5 000 eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť peňažné prostriedky spolu s úrokom vo výške 7,90% ročne, t. j. v celkovej čiastke 7 365,98 eura do 20.06.2024 v pravidelných 96 mesačných splátkach po 76,73 eura pozostávajúcich z anuitnej splátky vo výške 70,73 eura mesačne a poistného 6 eur mesačne, výškou poslednej mesačnej splátky 76,63 eura (anuitná splátka 70,63 eura a 6 eur poistné), splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, splatnosťou prvej splátky 20.07.2016, RPMN 10,70 %, priemernou RPMN 10,53%, odplatou za poskytnutie úveru 9,34 % a najvyššou prípustnou hodnotou odplaty 21,06%. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný uhradil titulom poskytnutej pôžičky sumu 230,19 eura. Jednotlivé splátky riadne a včas nesplácal, preto spoločnosť Poštová banka, a. s. listom zo dňa 31.01.2017 - „ Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru" oznámila žalovanému, že voči nemu eviduje nedoplatok v celkovej výške 337,07 eura. Zároveň ho upozornila, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, bude oprávnená využiť ustanovenie § 565 OZ a vyhlásiť úver predčasne splatným. Podľa fotokópie predloženej obálky, zásielka bola pôvodnému veriteľovi vrátená dňa 22.02.2017 ako neprevzatá v odbernej lehote. Poštová banka a.
s., následne listom zo dňa 27.02.2017 žalovanému oznámila, že nakoľko svojim konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy, stala sa úverová pohľadávka k 27.02.2017 predčasne splatnou v celom rozsahu. Zásielka sa dňa 21.03.2017 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Možnosť vyhlásiť úver predčasne splatným upravuje bod 4.5. zmluvy, kde je uvedené, že v prípade riadneho nesplácania úveru je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. V prípade omeškania Dlžníka/Spoludlžníka s platením splátok je Banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak je Dlžník v omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením splátky a Banka upozornila Dlžníka/Spoludlžníka na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Doručovanie je upravené v bode 4.3.6. Všeobecných obchodných podmienok, kde je uvedené, že pri doručovaní poštovou zásielkou má adresu v SR alebo v zahraničí, sa informácie a dokumenty považujú za doručené na desiaty deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší okamih doručenia. To platí, aj keď sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie alebo zásielka sa vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, pri zasielaní informácií a dokumentov poštovou zásielkou banka zasiela informácie a dokumenty vo forme obyčajnej listovej zásielky." Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/2019, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťami Poštová banka, a.s. a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o. dňa 06.05.2019 a jej prílohy, bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania postúpená spoločnosti EOS KSI Slovensko, a.s. ku dňu 22.05.2019, ktorú skutočnosť oznámila Poštová banka a. s. žalovanému listom zo dňa 27.05.2019. Predmetná zásielka bola podľa podacieho hárku daná na poštovú prepravu toho istého dňa.
1.3. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 657 OZ, § 52 ods. 3 a 4 OZ, § 53 ods. 1, 5, 6 OZ, § 39 OZ, § 565 OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 524 ods. 1 a 2 OZ, § 525 ods. 2 OZ, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, § 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), v znení účinnom v čase postúpenia, § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 11 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 232 ods. 3 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 151 ods. 1 CSP a uviedol, že v konaní nebolo sporné, že medzi spoločnosťou Poštovou bankou, a. s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 01.06.2016 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 5000 eur. Medzi veriteľom a žalovaným, existoval záväzkový vzťah titulom zmluvy o pôžičke podľa § 657 nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou. Je tak potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) ako aj Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedená zmluva mala formulárových charakter, bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu a žalovaný nemohol ovplyvniť jej obsah. Nakoľko žalovaný prestal uhrádzať splátky riadne a včas, mal pôvodný veriteľ „Upozornením - Výzva na splatenie dlžnej sumy úveru“ zo dňa 31.01.2017, vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti. Následne listom zo dňa 27.02.2017 - „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ vyhlásil predčasnú splatnosť pôžičky ku dňu 27.02.2017. Otázku zosplatnenia úveru je potrebné vykladať v kontexte § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne. Z ich obsahu vyplýva, že povinnosťou veriteľa je upozorniť dlžníka na možnosť zosplatnenia záväzku predtým, ako k zosplatneniu dôjde. V prípade spotrebiteľských záväzkov ide teda o dva rôzne právne úkony veriteľa a to upozornenie na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ a samotná žiadosť o zaplatenie celého dlhu pre omeškania so zaplatením splátky v zmysle § 565 OZ. Upozornením má zákonodarca na mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa nevyhnutne musí dostať do sféry dispozície spotrebiteľa a z jej obsahu musí byť zrejmé splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu v zmysle § 53 ods. 9 OZ a teda jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva veriteľa podľa § 565 OZ v súlade s § 53 odsek 9 OZ, tak aby medzi upozornením a vyhlásením mimoriadnej splatnosti poskytol dlžníkovi aspoň 15 dňovú lehotu na dodatočné splnenie svojich povinností, a následné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti môže veriteľ vykonať len za predpokladu, že omeškanie so splátkou trvá. Žalobca na výzvu súdu ohľadne preukázania platného postúpenia pohľadávky opätovne doložil do spisu výzvy zo dňa 31.01.2017 a zo dňa 27.02.2017. K prvej výzve doložil fotokópiu vrátenej obálky a k druhej doručenku, ktorými preukazoval doručovanie uvedených výziev žalovanému a dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 53 ods. 9 OZ. Nemal preukázané v zmysle predložených dokladov, kedy bola výzva zo dňa 31.01.2017 daná na odoslanie žalovanému, no v zmysle predloženej obálky k tejto výzve má preukázané, že táto zásielka bola pôvodnému veriteľovi vrátená dňa 22.02.2017
ako neprevzatá v odbernej lehote a následne v zmysle výzvy zo dňa 27.02.2017, pôvodný veriteľ ku dňu 27.02.2017 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného, aby pohľadávku uhradil v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Z uvedeného vyplýva, že k doručeniu prvej výzvy zo dňa 31.01.2017 došlo až ku dňu 22.02.2017 a teda ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, t.j. ku dňu 27.02.2017 nebola žalovanému poskytnutá aspoň 15 dňová lehota ako vyžaduje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že podmienky na mimoriadne vyhlásenie splatnosti spĺňa samotná výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 27.02.2017, nakoľko z nej jednoznačne vyplýva, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo k tomu istému dňu ako bola výzva vyhotovená a nie až márnym uplynutím 15 dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie (t.j. po márnom uplynutí tejto lehoty). Vo výzve nebola žalovanému poskytnutá dodatočná lehota 15 dní na dobrovoľnú úhradu, nakoľko v zmysle znenia tejto výzvy ho žalobca vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, čo je v oboch prípadoch v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide o spotrebiteľskú vec , preto bol z úradnej povinnosti povinný skúmať, či boli dodržané zákonné podmienky. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, podľa ktorého „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ Na základe uvedeného mal za to, že žalobca nepreukázal platné zosplatnenie poskytnutého úveru, v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.
1.3. Ďalej súd prvej inštancie skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu. Uviedol, že aktívnu legitimáciu žalobca odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávky a od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti zo dňa 27.02.2017. Žalobca má v súdnom spore nielen tvrdiť, ale i dokazovať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky. Žalobca nepreukázal a nepredložil také listinné dôkazy, ktoré by preukazovali platné postúpenie pohľadávky. Nepreukázal platné a účinné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a konečnú splatnosť úveru. Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018 umožnil preskúmanie dovolenosti postúpenia pohľadávky, ako aj platnosti postúpenia v spotrebiteľských vzťahoch, v prípade postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z uvedených dôvodov tak preskúmal, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, nakoľko právnym predchodcom žalobcu bola banka - Poštová banka, a.s. a bolo potrebné pre platné postúpenie pohľadávky splniť tak všeobecné podmienky uvedené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj osobitné podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nepreukázal platné zosplatnenie úveru, resp. že ku dňu postúpenia nastala konečná splatnosť úveru (k postúpeniu pohľadávky došlo k dátumu 22.05.2019 a posledná splátka bude splatná až 20.06.2024). Nie je možné urobiť záver o tom, že by bol predmetný úver ku dňu postúpenia splatný. V zmysle § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase postúpenia pohľadávky, veriteľ môže postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru len so všetkými právami s ňou spojenými, len určitým subjektom, ktoré spĺňajú tam uvedené podmienky a ak ide o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti. Na základe uvedeného preto Banka postúpila žalobcovi celú pohľadávku z úveru bez toho, aby úver nadobudol konečnú splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah medzi nimi zanikol inak, čo je v rozpore s ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Postúpenie pohľadávky je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú neplatnosť súd ex offo prihliada. Postúpenie pohľadávky je neplatným právnym úkonom, žalobca nie je veriteľom žalovaného. Preto žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. V zmysle uvedeného sa ďalej nezaoberal posúdením zmluvných podmienok a preskúmaním zmluvy ako takej, pretože dokazovanie v tomto smere sa stalo nadbytočným.
1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, § 262 ods.1, 2 CSP, žalovanému úspešnému v konaní žiadne trovy konania mu nevznikli, preto mu nepriznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi.
2. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie z dôvodu, že
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;
- a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces;
2.1. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) sa nestotožnil s tvrdením a odôvodnením súdu prvej inštancie, že nedošlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pre rozpor s ust. § 53 ods. 9 OZ. nakoľko v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ nepreukázal, že upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ. V konaní považoval postup postupcu pri mimoriadnom zosplatnení úveru za nesporný. Postup, ktorý zvolil postupca pri zosplatnení úveru podľa ust. § 565 OZ bol prísne v súlade so zákonnou úpravou a zároveň postupoval v intenciách ust. § 53 ods. 9 OZ, ktorý riadnemu zosplatneniu pri spotrebiteľských zmluvách predchádza. V dôsledku toho súd dospel k nesprávnym právnym záverom, že nedošlo k riadnemu zosplatneniu úveru a nebolo platné ani postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 a nasl. OZ na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, t. j. nie je daná jeho aktívna vecná legitimácia pre rozpor s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný bol v priebehu úverového vzťahu s postupcom viackrát zo strany postupcu upozornený, že je v omeškaní so splácaním splátok spojených s poskytnutým úverom a zároveň ho postupca vyzýval na úhradu aktuálnej dlžnej sumy. Bol upozornený, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy je postupca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čím by sa dlh stal splatným v celom rozsahu. Doručenie týchto podaní, teda výzvy zo dňa 31.01.2017 (Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru ) a aj Výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 27.02.2017, ktorou postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, neboli zo strany žalovaného počas súdneho konania žiadnym spôsobom rozporované, a preto ich mal súd považovať za nesporné. V konaní predložil k obom výzvam doklad o doručovaní, a to konkrétne kópiu vrátenej obálky, čím je bez rozumných pochybností preukázaná skutočnosť, že žalovanému boli predmetné výzvy odosielané a dostali sa do sféry jeho dispozície. Nestotožnil sa s posúdením súdu, že pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti nebola žalovanému poskytnutá lehota minimálne 15 dní na plnenie, ako to vyžaduje § 53 ods. 9 OZ a že nie je možné určiť, kedy bola zásielka zo dňa 31.01.2017 žalovanému odosielaná. V danom prípade aj z podania zo dňa 31.01.2017 vyplýva, že podanie bolo odoslané na poštovú prepravu dňa 01.02.2017. Zároveň sa nie je možné stotožniť s konštatovaním súdu, že podanie zo dňa 31.01.2017 bolo žalovanému doručené až dňa 22.02.2017. Dátum 22.02.2017 na vrátenej obálke totiž označuje dátum vrátenia zásielky odosielateľovi, pričom z tejto obálky je zrejmé, že dôvodom nedoručenia adresátovi je, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote. Podanie sa teda dostalo do dispozície žalovaného a bolo jeho zodpovednosťou si predmetnú zásielku v úložnej dobe 18 dní vyzdvihnúť, čo však neurobil. Nemôže byť podľa názoru žalobcu na jeho ťarchu, pokiaľ si žalovaný zásielku včas neprevzal a bola po márnom uplynutí úložnej doby vrátená adresátovi - postupcovi dňa 22.02.2017. Deň 22.02.2017 preto nemožno považovať za dátum doručenia podania žalovanému, ale výzvu zo dňa 31.01.2017 treba považovať za doručenú žalovanému dňa 10.02.2017, nakoľko v zmysle ustanovení Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) čl. 4.3 Oznamovanie a doručovanie bod. 4.3.6: „Pri doručovaní poštovou zásielkou na adresu v SR alebo v zahraničí sa informácie a dokumenty považujú za doručené desiaty deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší okamih doručenia. To platí, aj keď sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie alebo zásielka sa vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, pri zasielaní informácií a dokumentov poštovou zásielkou Banka zasiela informácie a dokumenty vo forme obyčajnej listovej zásielky.“ Pretože bola žalovanému výzva zo dňa 31.01.2017 odoslaná 01.02.2017, v zmysle uplatnenia fikcie doručenia podľa ust. bodu 4.3.6. VOP je nutné považovať ju za doručenú žalovanému dňa 10.02.2017, teda na 10. deň po odoslaní. Poukázal na judikát R4/2021, § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neaplikovanie bod 4.3.6 VOP v dôsledku čoho dospel súd k nesprávnym záverom o doručení predmetnej zásielky ku dňu 22.02.2017, nakoľko v zmysle bodu 4.3.6 VOP sa zásielka považovala za doručenú žalovanému desiaty deň po jej odoslaní, t. j. v posudzovanom prípade dňa 10.02.2017. V nadväznosti na uvedený nesprávny záver súdu prvej inštancie ohľadom doručenia upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ bol nesprávny aj právny záver súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti uplatnenia práva na zosplatnenie pohľadávky a tým aj právny záver súdu o neplatnosti postúpenia pohľadávky. Postup pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru považoval za nesporný a v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Doručenie výziev, ani platnosť zosplatnenia a ani dodržanie postupu podľa § 53 ods. 9 OZ žalovaný počas celého konania nijakým spôsobom nerozporoval. V konaní bolo preukázané, že došlo k účinnému zosplatneniu úveru, v dôsledku ktorého sa všetky splátky úveru splatné do budúcna stali splatnými a preto mu patrí nárok, špecifikovaný v žalobe. Súd dospel k nesprávnym právnym záverom, že nebolo platné ani postúpenie pohľadávky podľa
ust. § 524 a nasl. OZ na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z dôvodu, že neboli splnené podmienky uvedené v ust. 53 ods. 9 OZ. V konaní sa preukázalo splnenie podmienok na platné postúpenie pohľadávky v súlade s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch .
2.2. K nesporným skutkovým tvrdeniam podľa ust. § 151 ods. 1 CSP a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces uviedol, že bol okresným súdom naplnený hneď niekoľkokrát. V konaní bolo nesporné, že žalovaný bol opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok a bol aj lehote nie kratšej ako 15 dní upozornený na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Uvedené tvrdenia žiadnym spôsobom nespochybnil. Citoval ustanovenia § 150, §151 CSP základe čoho je súd povinný osvojiť si tie skutkové zistenia, ktoré sú založené na zhodnom tvrdení procesných strán, t. j. po vyhodnotení, ktoré tvrdenia strán sporu sú sporné a ktoré nesporné bude vykonávať dokazovanie výhradne ohľadom tých sporných, pričom nesporné tvrdenia si osvojí ako zistený skutkový stav. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.b, c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
4.Žalobca v odvolaní namietal nespochybnenie žalovaného na opakované výzvy na zaplatenie dlhu. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 292 písm. b) Civilného sporového poriadku súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučí o jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv. Podľa § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. Podľa § 291 ods. 3 CSP ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije. Podľa § 160 ods. 1, 3 CSP, súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2 nemá súd, ak je strana zastúpená advokátom, právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa alebo fyzickou osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. 5. V právnych vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne, napr. vo vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytované rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Spotrebiteľský spor, ktorým je aj spor žalobcu a žalovaného, je typickým príkladom sporu s ochranou slabšej strany, spotrebiteľa. Zmyslom tejto právnej úpravy (§ 290 a nasl. CSP) je identifikovať a vyvažovať reálnu disparitu strán v civilnom procese vyplývajúcu z charakteru strán sporu (. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 1015). Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu I.ÚS 246/2019 z 11.06.2019. ku ktorému dodáva, že súd musí skúmať ex offo neprijateľné zmluvné podmienky, medzi ktoré paria dojednania vo VOP ohľadne doručovania. Rovnako musí skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
6. Súd prvej inštancie rozhodnutie založil na doručení 1. výzvy zo dňa 31.01.2017 dňom 22.02.2017 a následným nedodržaním 15 dňovej lehoty na splatenie dlhu, čím došlo k neplatnému zospoplatneniu úveru. Jeho názor je nesprávny. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 5 Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020, v ktorom najvyšší súd zaujal podrobné stanovisko k doručovaniu výziev a postupu podľa § 45 Občianskeho zákonníka. Jednoznačne uviedol, že účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle sa dostane so sféry, dispozície adresáta - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.
7. V danom prípade bolo potrebné posúdiť, kedy mal adresát možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia NS SR 4 Obdo73/2016, 5 Cdo 129/2010, zo záverov ktorých jednoznačne vyplýva, že rozhodujúci je moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, vtedy sa považuje zásielka za doručenú. Vhodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky oboznámil neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky. Súd prvej inštancie preto považoval nesprávne za deň doručenie prvej výzvy deň vrátenie súdnej zásielky 22.2.2017. Žalobca preukazoval doručenie prvej výzvy fotokópiou vrátenie zásielky dňom 22.02.2017. Uvedený deň nie je dňom prevzatia zásielky, je ním deň, kedy bolo žalovanému dané oznámenie o uložení zásielky. Kedy bolo dané oznámenie, nie je možné z obsahu spisu zistiť. Ak bola zásielka odovzdaná na poštovú prepravu 31.01.2017, je zrejmé, že oznámenie bolo dané skôr, ako uplynula 10 dňová lehota dohodnutá vo VOP. Súd prvej inštancie vzhľadom na jeho nesprávny právny záver neskúmal, či toto dojednanie strán sporu je v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pokiaľ bola výzva daná na poštovú prepravu 31.01.2017 a dané oznámenie o uložení zásielky skôr, nemožno ju vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca považoval zásielku v zmysle VOP za doručenú 10 deň od jej odoslania, deň 10.02.2017. Zospoplatnenie úveru vyhlásil až 27.02.2017, čomu nezodpovedá nedodržanie 15 dňovej lehoty na plnenie. K postúpeniu pohľadávky došlo až 06.05.2019.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že bola postúpená pohľadávka , u ktorej nedošlo k zospoplatneniu úveru a nenastala konečná splatnosť úveru. Odvolací súd v tejto časti opätovne poukazuje na závery rozhodnutia 5 Cdo /36/2020 ktorom NS SR uviedol, že banka má právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku, resp. jej časť, ktorá je splatná. Uvedená problematika bola predmetom rokovania Občianskoprávneho kolégia pri Krajskom súde v Nitre s predsedníčkou Občianskoprávneho kolégia
NS SR. Bolo konštatované, že vychádzajúc z premisy § 17 Zákona o bankách hovoriaceho o časti pohľadávky, vyplýva záver, banka môže postúpiť aj jednotlivé mesačné splátky, ktoré sa stali splatnými zo zmluvy. Musí však dodržať podmienky 2. výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách platného v čase postúpenia pohľadávky.
Pretože súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho záveru o neplatnosti zospoplatnenie úveru a nedostatku vecnej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Právnym názorom odvolacieho súd je viazaný.
Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).