Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14S-37-2021.pdf
PDF · 234.65 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/37/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Lacza a sudcov: JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: TTT3, s. r. o., so sídlom Zámocká 3, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, (predtým TRIPSY s. r. o., so sídlom Fučíkova 462, 925 21 Sládkovičovo) IČO: 36 276 464, zastúpený ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 100462251/2021 zo dňa 19.3.2021, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania
Daňový úrad Trnava, pobočka Galanta, ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 101379054/2020 zo dňa 02.09.2020 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 v znení neskorších predpisov vyrúbil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 vo výške 29.074,47 eur.
Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenie od dodávateľov WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o. nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb týmito dodávateľmi.
V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi a nepreukázané zostali aj transakcie na strane subdodávateľských spoločností LUCENT, s. r. o. jeho dodávateľa MM TRUST, s. r. o. a High Profit, s. r. o. a jeho dodávateľa KOMATIC, s. r. o. V danom prípade jadrom problému je, že bolo spochybnené priame plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre kontrolovaného platiteľa dane.
Vyhodnotením všetkých skutočností správca dane skonštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo odpočítať daň z tovaru a služby, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby mu boli spoločnosťami WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o. reálne dodané.
V daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom subjekte čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku. V zmysle tohto ustanovenia daňový subjekt musí preukázať všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.
Správca dane v daňovom konaní postupoval v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a pritom dbal aj na zachovanie práva právom chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, t. j. dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov keď pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti sa pri správe daní neprihliada.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 8.10.2020 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.
Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím č. 100463298/2021 zo dňa 19.3.2021 zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 101379054/2020 zo dňa 02.09.2020.
Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou Elantra, s. r. o. a so spoločnosťou WM Finance s. r. o., to znamená, že nebolo preukázané, že uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, napriek tomu, že daňový subjekt predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na týchto faktúrach priznať a odviesť, uvedené doklady sú dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol daňový subjekt povinný preukázať. Rozhodné je, že daňový subjekt neprijal žiadne opatrenia na účely preverenia toho, či osoby A. B. a C. D., s ktorými realizoval sporné zdaniteľné obchody, sú oprávnené konať za dodávateľa, neoveroval ich totožnosť na základe osobného dokladu (p. E. A. dokonca priznal, že mu postačovala vizitka týchto osôb s telefonickým kontaktom na nich, taktiež priznal, že tieto telefónne kontakty nikdy nepoužil), a to v situácii, keď z Obchodného registra SR mohol zistiť, že konateľmi vyššie uvedených dodávateľských spoločností sú cudzí štátni príslušnici, ktorí malí podpísať zmluvy k sporným obchodom, avšak daňový subjekt nebol s nimi počas trvania obchodných vzťahov (obchodný vzťah s WM Finance s. r. o. trval 2 roky a so spoločnosťou Elantra s. r. o. 1,5 roka) v žiadnom kontakte, daňový subjekt podľa svojho vyjadrenia nebol ani v sídle, či sklade týchto spoločností a tak nevyužil jednu z dostupných možností na preverenie svojich obchodných partnerov. Daňový subjekt prijal ponuku splnomocnených zástupcov uvedených spoločností, s ktorou daňový subjekt oslovili, spoločnosti boli teda novými obchodnými partnermi daňového subjektu, pričom on si tieto spoločnosti
nijako nepreveril. Daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a výber obchodných partnerov je jeho legitímnym rozhodnutím. Bolo potrebné, aby daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bude spochybnené s ohľadom na osobu dodávateľa. Nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou požadovať od daňového subjektu dodržanie zásady bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti, ktorá je spojená so zásadou starostlivosti riadneho hospodára, premietnutou v ustanoveniach § 2 ods. l, § 135a, § 194, § 265 Obchodného zákonníka. Odvolací orgán poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, v ktorom kasačný súd uvádza, že daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov, ale daňový subjekt musí pri vstupe do obchodných vzťahov dodržiavať štandardnú odbornú starostlivosť v tom, že si overí oprávnenie konať v mene subjektu u osoby, s ktorou uzatvára obchodný záväzkový vzťah. K námietke, že správca dane svoje závery založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi daňového subjektu, čo nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu - správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno treba uviesť, že daňovému subjektu neboli pripísané následky za nesplnenie si povinností dodávateľov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť, ale zo strany správcu dane išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane. Pokiaľ niektorú skutočnosť, či tvrdenie spadajúce do dôkaznej povinnosti daňového subjektu nie je možné preveriť, neznamená to, že tvrdenie daňového subjektu je preukázané a nie je dôvodné o ňom pochybovať. Námietku, že daňovému subjektu nie je dostatočne zrejmé, na čom sú závery správcu dane založené, citované porušenia§ 19, § 49 a§ 51 zákona o DPH a § 45 daňového poriadku nie sú dostatočne odôvodnené (podľa neho sú v rozhodnutí popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti) odvolací orgán považuje za nedôvodnú. Správca dane na stranách 17 až 21 napadnutého rozhodnutia podrobne popísal porušenia zákona o DPH aj daňového poriadku vo vzťahu k získaným dôkazom: obchody deklarované spornými dokladmi daňového subjektu neboli uskutočnené dodávateľmi na nich uvedenými a to spoločnosťami WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o. Spoločnosti WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o. sporné zdaniteľné obchody nepreukázali žiadnym spôsobom, keď nereagovali na výzvu správcu dane, nepredložili požadované doklady, čím u správcu dane vznikli pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov a zároveň nebolo preukázané, že spoločnostiam WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o. vznikla daňová povinnosť pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, preto nemohol platiteľovi - daňovému subjektu vniknúť nárok na odpočítanie dane podľa§ 49 ods. 1 v nadväznosti na§ 51 zákona o DPH z dôvodu, že odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku na odpočítanie dane. Pochybnosti správcu dane daňový subjekt, na ktorom v zmysle§ 24 daňového poriadku leží dôkazné bremeno, nevyvrátil. Správca dane v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuviedol, že spochybňuje existenciu tovaru a služieb. V prípade platiteľa (daňového subjektu) správca dane netvrdí, že nemohol dodávať tovar svojím odberateľom, no v rámci dokazovania nebolo preukázané, že tento tovar mu dodali spoločnosti WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o. Daňový subjekt v odvolaní žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil, kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal, ak ho nedodali spoločnosti WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o. Podľa odvolacieho orgánu z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázania. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011: ,,Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje."). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak správca dane spochybní, že daňový subjekt nadobudol tovar práve od deklarovaného dodávateľa, nie je jeho povinnosťou zisťovať, ktorý dodávateľ v skutočnosti tovar dodal, ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Zároveň správca dane v prípade spochybnenia reálneho obchodu, a to aj vo vzťahu k osobe dodávateľa, má právo žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti. Daňový subjekt v odvolaní dôvodí, že predložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodných prípadov - účtovné doklady, potvrdenia od dodávateľov
a odberateľov, dôkazy o preprave, výpovede obchodných partnerov, ich účtovné doklady. Odvolací orgán z predloženého spisu zistil, že toto tvrdenie daňového subjektu je nepravdivé, pretože daňový subjekt nepredložil žiadne potvrdenia od dodávateľov (predloženie potvrdení od odberateľov by bolo irelevantné, pretože existencia tovaru a služieb nebola spochybnená), nepredložil žiadne dôkazy o preprave sporného tovaru - p. E. A. vo výpovedi uviedol, že p. B. dodával sporný tovar daňovému subjektu prostredníctvom špeditérskej firmy, ale nepamätal sa, o akú špeditérsku firmu išlo. Skladník daňového subjektu, p. B., sa taktiež nepamätal, akým dopravným prostriedkom bola preprava tovaru od spoločnosti WM Finance s. r. o. vykonaná, ani kto ju zabezpečoval. Taktiež nie je zrejmé o akých výpovediach obchodných partnerov daňový subjekt hovorí, keď sa v procese daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní nepodarilo vypočuť konateľov ani splnomocnených zástupcov dodávateľských spoločností a výpoveď p. F. je pre objasnenie sporných zdaniteľných obchodov irelevantná. Ani účtovné doklady dodávateľských spoločností (vzhľadom na ich nekontaktnosť) neboli správcovi dane predložené. Námietka daňového subjektu, že nemal možnosť oboznámiť sa s podkladmi, na základe ktorých správca dane vydal rozhodnutie - napr. podklady uvádzaného iného spisu je neodôvodnená, pretože daňový subjekt mohol využiť svoje právo v zmysle ustanovenia § 23 daňového poriadku a nazrieť u správcu dane do spisu z daňovej kontroly. Rovnako aj námietka, že zamestnanci správcu dane mali postupovať podľa zásady striktnej zákonnosti daňového konania a ak predložené dôkazy neboli podľa nich postačujúce, mali umožniť, aby sa daňový subjekt k tomuto hodnoteniu dôkazov vyjadril ešte v procese daňovej kontroly, je bezpredmetná, pretože správca dane listom č. 100744576/2020 oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm. f) a s pochybnosťami správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, pričom daňový subjekt sa v správcom dane stanovenej lehote nevyjadril ku kontrolným zisteniam. Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 3 a 4 daňového poriadku, keď v daňovom konaní prevzal poznatky z iných spisov, prípadne od iných správcov dane. Pokiaľ daňový subjekt poukazuje na judikáty NS SR a SD EÚ nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo daňový subjekt neurobil. Daňovým subjektom uvádzaný rozsudok vo veci C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, nemožno na danú vec aplikovať z dôvodu, že vo veci C-80/11 a C-142/11 nebol spochybnený samotný dodávateľ, ale iba množstvo fakturovaného tovaru, v danej veci nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi. V odvolaní spomenuté rozsudky SD EÚ nemajú vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu, aj preto, že dôvodom nepriznania práva na odpočet dane nebola účasť daňového subjektu na prípadnom podvodnom konaní, ani jeho možná vedomosť o takomto konaní. Námietky daňového subjektu týkajúce sa rozloženia dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na judikatúru Slovenskej republiky, považuje odvolací orgán za námietky smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva a odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných faktúrach. Námietka daňového subjektu, že správca dane rozhodujúcu časť svojho rozhodnutia podložil skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľom, ale predchádzajúcich dodávok jeho dodávateľa, je zavádzajúca. V napadnutom rozhodnutí správca dane výslovne uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi (str. 21 napadnutého rozhodnutia). Odvolací orgán sa nestotožňuje s tvrdením daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu a dôkazov a taktiež z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolací orgán po preskúmaní s vecou súvisiaceho spisového materiálu konštatuje, že správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k sporným faktúram od dodávateľov WM Finance s. r. o. a Elantra s. r. o., odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a dostatočné. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom mu vznikli opodstatnené pochybnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí podrobne uvádza. Správca dane na základe všetkých zhromaždených dôkazných prostriedkov, v zmysle zásad uvedených v § 3 ods. l a ods. 3 daňového poriadku a s aplikovaním § 63 ods. 2 daňového poriadku vydal napadnuté rozhodnutie. Odvolací orgán nesúhlasí s námietkou, že napadnutým rozhodnutím boli porušené základné zásady správy daní, ale konštatuje, že správca dane postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, získané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Žaloba a žalobné dôvody
Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 26.5.2021 žalobu.
Žalobca v žalobe namietal, že správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď sa uspokojil s tým, že pri neuznaní odpočítania dane u dodávateľa WM Finance nepredvolal konateľa tejto spoločnosti Bronislava Baka a ako dôvod nepredvolania správca dane uviedol, že v rámci preverovania zistil, že uvedená osoba sa v databázach poľskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza. Žalobca namietal, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečila jeho vypočutie. Žalobca ďalej poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový daňový subjekt, avšak spoločnosť WM Finance sa medzi týmito subjektami nenachádza.
V súvislosti neuznania nároku na odpočet dane u zásielok od dodávateľa spoločnosti Elantra, s. r. o., žalobca poukazuje, že správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nepredložil relevantné dôkazy o dodaní tovaru a služieb týmto dodávateľom. Správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že dodávateľ fakturovaného tovaru a služieb Elantra si nepreberala zásielky, nereagovala na výzvy správcu dane. Správca dane predvolal ako svedka konateľa spoločnosti pána Pabla Sotela zo Španielskeho kráľovstva, avšak zásielka sa vrátila s poznámkou – adresát neznámy. Aj v tomto smere podľa názoru žalobcu došlo k nedostatočnému vykonaniu dokazovania, pretože správca dane prostredníctvom finančnej správy v zahraničí nezisťoval pobyt tejto osoby a nezabezpečil vypočutie konateľa tejto spoločnosti. Žalobca poukázal rovnako ako u spoločnosti WM Finance, že ani spoločnosť Elantra, s. r. o. sa nenachádzala v zozname subjektov ako rizikový daňový subjekt.
Žalobca ďalej namieta, že v konaní mal byť vypočutý aj svedok E. A., ktorý mal vedomosť o obchodných aktivitách žalobcu so svojimi dodávateľmi.
Žalobca ďalej namieta, že z obsahu protokolu daňového úradu je zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a teda samozrejme ich existencia. Správca dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti. Správca dane nevykonal žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z čoho by bolo nesporné, že k dodaniu došlo. Zo zistení správcu dane je tiež zrejmé, že boli potvrdené platby, ktoré boli realizované osobami konateľov, keďže iba títo mohli disponovať predmetnými účtami, toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia. Žalobca namieta, že v konaní nebol riadne vypočutý ani ďalší svedok, a to A. B., ktorý vystupoval za dodávateľa na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca, prezentoval daňovému subjektu obchodnú ponuku, dodával riadne tovar pre daňový subjekt na paletách špeditérskou firmou, odovzdával faktúry aj s dodacími listami a pod. Tovar riadne preberal za daňový subjekt vedúci skladu pán G. B., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok a na jeho vypočutie ako aj na vypočutie A. B. daňový subjekt trvá.
Žalobca poukázal, že mal uzatvorenú rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 1.6.2017. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva žalobcu vrátane príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľa sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný vrátane dopravy priamo do skladu
daňového subjektu, kde ho riadne prebral ako už bolo vyššie uvedené. Prebratie tovaru zabezpečoval svedok G. B.. Následne bol tovar riadne prekontrolovaný aj konateľom spoločnosti. V niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa v Gajaroch, Dolečky č. 1129- areál bývalého družstva.
Žalobca namietal, že v konaní nebola vypočutá ani ďalšia svedkyňa, a to pani C. D., ktorá vystupovala za spoločnosť Elantra, s. r. o. na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca. Žalobca mal taktiež s touto spoločnosťou uzatvorenú zmluvu o vytvorení reklamnej kampane, uzatvorenú dňa 1.10.2017. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva daňového subjektu, vrátenie príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľov sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Taktiež služby nadobudnuté od dodávateľov sa riadne v zmysle zákona použili pre zákazníkov daňového subjektu. Žalobca uviedol, že správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov, ktoré mal žalobca predložiť, avšak už v tom čase s týmito dokladmi nedisponoval, pretože tieto boli prevzaté kriminálnym úradom finančnej správy, a teda je to logické, že tieto doklady nemohol na základe výzvy zaslať. Žalobca vo svojej odpovedi však označil osobu, ktorá má vedomosť o obchodných aktivitách, a to svedka E. A. a očakával, že tento svedok bude v konaní riadne vypočutý.
Žalobca poukazoval aj na to, že daňový subjekt, teda žalobca uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto boli uhrádzané bankovým prevodom, čo bolo možné preveriť z výpisov z bankových účtov.
Žalobca uvádza, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V tieto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
Žalobca poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v rozpore so zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.
Žalobca považuje za neodôvodnené rozhodnutie žalovaného preto, lebo požiadavka v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za
rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.
Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi. Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/108/2009 „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“
Ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca je nútený konštatovať, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov, skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5Sžf/108/2009).
Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs/131/2004 zo dňa 25.3.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009, 3Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.6.2012 vo veci Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:
ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,
v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane.
Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7 Sžf/4/2013, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita – K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.
Žalobca ďalej namieta, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 v znení neskorších predpisov, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Záverom žalobca uvádza, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu).
Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 24.6.2021, keď k jednotlivým námietkam žalobcu uvedených v žalobnom návrhu uviedol, že pokiaľ sa týka námietky, že správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že jeho dodávatelia, spoločnosť WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o. nepreberali zásielky a nereagovali, tak žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dokazovania a závery prijaté na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane žalovaný považuje za súladné so zákonom.
V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti WM Finance pána Bronislava Baka a konateľa spoločnosti Elantra, s. r. o. Pabla Sotela, žalovaný vo vyjadrení popísal ako sa správca dane snažil tieto osoby zabezpečiť až nakoniec došiel k záveru, že uvedené osoby s takouto identitou neexistujú.
Pokiaľ ide o vypočutie svedka A. B., obchodného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., ktorý mal vystupovať na základe plnej moci a svedka G. B., vedúceho skladu, na ktorom vypočutí trvá, tak žalovaný uvádza, že pokiaľ ide o osobné údaje A. B., ktoré boli uvedené na splnomocnení, tak preverovaním bolo zistené, že takáto osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli uvedené na plnomocenstve sa nenachádza v Registri občanov SR a správca dane nemohol teda toho svedka predvolať za účelom objasnenia sporných obchodov.
Žalovaný uvádza, že svedok G. B. bol v konaní vypočutý, jednalo sa o vedúceho skladu žalobcu. Svedok však vo svojej výpovedi nevedel konkretizovať konkrétnych dodávateľov, a to vzhľadom na veľký počet dodávateľov za obdobie jún-december 2017. Výpoveď svedka nemožno považovať za jednoznačný dôkaz o tom, že sporný tovar dodávala spoločnosť WM Finance, s. r. o., pretože svedok len z dokladov vedel názov spoločnosti, so žiadnou osobou uvedenej spoločnosti nebol v kontakte a svedka B. nepoznal.
Pokiaľ ide o vypočutie svedka C. D., obchodnej zástupkyne spoločnosti Elantra, s. r. o., aj v tomto prípade sa správca dane snažil zabezpečiť túto osobu na výsluch, avšak z Registra obyvateľov SR bolo zistené, že takáto osoba s takými údajmi, ktoré boli nahlásené ako údaje tejto svedkyne neexistuje, resp. nenachádza sa v Registri obyvateľov SR.
V súvislosti s vypočutím svedka E. A. tak žalovaný uvádza, že tento svedok bol vypočutý dňa 18.6.2020, pričom žalobca sa tohto výsluchu nezúčastnil.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že spoločnosť WM Finance, s. r. o. mala uzatvorenú riadnu rámcovú zmluvu a takisto spoločnosť Elantra, s. r. o. mala uzatvorenú zmluvu o vytvorenie reklamnej kampane, tak žalovaný uviedol, že ide len o formálne doklady, pričom nesplnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH je možné odpustiť len na základe týchto dokladov, pretože preverovaním bolo zistené, že osoby, ktoré boli na dodacích listoch podpísané a ktoré boli podpísané na dokladoch dodávateľských firiem skutočne neexistovali, ich totožnosť nebola vôbec zistená, hoci sa o to správca dane viackrát bezúspešne pokúšal. Pokiaľ ide o osobu svedka E. A., tak tento ako bývalý konateľ žalobcu uviedol pred správcom dane, že nikdy sa nestretol ani inak nekontaktoval s konateľmi uvedených spoločností, znamená to, že konatelia neboli osobne prítomní pri podpise zmlúv. Obchodní zástupcovia konajúci za uvedené spoločnosti na základe splnomocnení predložených žalobcom až v odvolacom konaní nepodpísali ani zmluvu ani sporné faktúry, hoci zo splnomocnenia boli na tento úkon oprávnený.
Pokiaľ žalobca dôvodí, že predmetné obchodné prípady boli realizované na základe písomných objednávok žalovaný poukazuje na to, že tieto objednávky predložené k sporných faktúram trpeli vadou po formálnej stránke, keďže neboli očíslované poradovým číslom a nie je na nich uvedený názov dodávateľa, u ktorého žalobca tovar či službu objednáva. Tvrdenie žalobcu, že v niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa WM Finance, s. r. o., a to v Gajaroch – Dolečky č. 1129, v areály bývalého družstva sa javí ako nepravdivé, pretože svedok E. A. na ústnom pojednávaní 18.6.2020 na otázku správcu dane, či on osobne alebo niekto za žalobcu bol na sídle spoločnosti WM Finance, s. r. o., prípadne v jeho skladoch, odpovedal, že nie, že tam nikdy nebol.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že na ťarchu žalobcu pričítal skutočnosti, ktoré boli na strane subdodávateľov, teda osôb, s ktorými nebol žalobca priamo v kontakte, žalovaný uviedol, že negatívne zistenia ohľadom subdodávateľov správca dane nepričítal na ťarchu žalobcu ani žalobca neznášal z tohto titulu dôkaznú núdzu. Aj v prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľovi (viď str. 21 prvostupňového rozhodnutia).
V súvislosti s prenesením dôkazného bremena na žalobcu zo strany správcu dane, žalovaný uvádza, že podľa žalovaného je primárnou skutočnosťou pri uplatnení si nároku na odpočet DPH, uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý si svoj nárok na odpočet DPH uplatnil a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov, ktoré predkladá práve žalobca. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že nie je mu zrejmé, na čom sú závery správcu dane založené v jeho rozhodnutí, tak žalovaný uvádza, že žalobnú námietku považuje za nedôvodnú. Správca dane na stranách 17-21 napadnutého rozhodnutia podrobne popísal porušenie zákona o DPH aj daňového poriadku vo vzťahu k získaným dôkazom. Obchody deklarované spornými dokladmi žalobcu neboli uskutočnené dodávateľmi na nich uvedenými a to spoločnosťami WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o. Spoločnosti WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o. sporné zdaniteľné obchody nepreukázali žiadnym spôsobom, keď nereagovali na výzvy správcu dane, nepredložili požadované doklady, čím u správcu dane vznikli pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov.
V súvislosti s namietanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj súdneho dvora, žalovaný uvádza, že námietky žalobcu týkajúce sa rozloženie dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na vyššie uvedenú judikatúru považuje žalovaný za námietku smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva na odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných faktúrach. Žalovaný zastáva názor, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je aj potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo žalobca neurobil.
K vyjadreniu žalovaného sa replikou zo dňa 17.8.2021 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že naďalej zotrváva vo svojich vyjadreniach uvedených v žalobe a poukázal na to, že ak vychádzame z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ tak platí, že zákaz podvodu a zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí Cussens,
pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.
Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí H. I., ktoré nadväzovalo a rozvíjalo argumenty v rozhodnutí Optigen. H. I. test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne:
Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? – Žalobca uvádza, že z jeho konania žiadny daňový únik nevznikol, keďže tovar, služby riadne nakúpil a zaplatil za ne cenu aj s DPH prevodom na účet dodávateľa.
Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? – Žalobca jednoznačne uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol vzniknúť. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? – Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? – Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky H. I. testu bolo možné odpovedať kladne.
Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie H. I. testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).
Zásadu zákazu zneužitia práva taktiež formuloval SD EÚ. Vymedzenie rigorózneho testu pre identifikáciu zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že „zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“ Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené:
„(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi
v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je vždy nutné súčasne ustáliť, že a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny test) a b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j. rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov. Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“ neexistuje a ani neexistoval.
Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.
Vo svetle uvedeného konštatujú, že zo strany správcu dane však nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach.
Žalobca ďalej poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal
vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.
Vo svetle uvedeného konštatujú, že zo strany správcu dane však nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach. K miere opatrnosti daňového subjektu uvádzajú, že v praxi súdy, ako aj SD EÚ vychádzajú pri posudzovaní miery opatrnosti daňových subjektov najmä z toho, že pred začatím obchodnej transakcie s novým obchodným partnerom je nutné, aby si daňový subjekt:
a) preveril jeho identitu (napr. v obchodnom registri, kontrola jeho platcovstva DPH) – uvedené žalobca riadne vykonal, b) zachytil vzájomnú komunikáciu písomnou zmluvou s náležitou dokumentáciou ohľadom uskutočňovania obchodnej spolupráce (doklady o prevzatí tovaru, kontroly skladových zásob a pod.) – uvedené žalobca riadne vykonal, c) nastavil štandardný spôsob úhrady ceny za tovar alebo služby (forma bezhotovostného platobného styku) – uvedené žalobca riadne vykonal. Taktiež Finančné riaditeľstvo SR je podľa daňového poriadku povinné zverejňovať zoznam daňových dlžníkov, zoznam daňových subjektov registrovaných pre DPH a ostatné zoznamy daňových subjektov v súlade s § 52 daňového poriadku, v žiadnom uvedenom zozname sa dodávateľské spoločnosti nenachádzali, ani neboli vedené ako rizikový daňový subjekt. V zmysle zaužívanej praxe súdov aj SD EÚ ak daňový subjekt splní vyššie uvedené požiadavky týkajúce sa miery opatrnosti a aj napriek tomu sa nevedomky stane napríklad účastníkom reťazového obchodovania, v ktorom by išlo o daňový podvod, nie je možné mu uprieť právo na odpočet dane.
Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
Relevantná právna úprava
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je
b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.
Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní
vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1) neustanovuje inak.
Konanie pred správnym súdom a právne posúdenie veci súdom
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci požiadali o nariadenie pojednávania, nariadil vo veci pojednávanie na deň 20.10.2022 a vec prejednal podľa § 107 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Na pojednávaní konanom dňa 20.10.2022 právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava žalobných dôvodov ako aj dôvodov, ktoré zaslal vo vyjadrení. Trvá na tom, že v danom prípade neboli splnené kumulatívne podmienky na to, aby bol nárok žalobcu odopretý. Všetky hmotnoprávne podmienky zo strany žalobcu ako daňového subjektu boli splnené voči daňovým orgánom. Samotná dodávka a teda existencia tovarov a služieb nebola rozporovaná ani samotnými daňovými orgánmi a je preukázané, že žalobca následne dodaný tovar a služby použil na ďalšiu svoju podnikateľskú činnosť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžfk/15/2020 a Najvyššieho správneho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde je konštatovaný právny záver o tom, kedy možno odoprieť daňového subjektu nárok na odpočet DPH, čo však v danom prípade nebolo splnené, keďže žalobca nevedel a nemohol vedieť o podvodnom konaní v rámci reťazca obchodných subjektov a že sa zúčastňuje na takomto podvodnom konaní. Na základe týchto záverov potom rozhodnutie týchto správnych orgánov pôsobia diskriminačne vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o potrebnú mieru opatrnosti, tak žalobca je toho názoru, že túto dodržal vo vzťahu k svojim dodávateľom, ktorých si riadne preveril, tovar bol riadne dodávaný, žalobca tento tovar platil bezhotovostným platobným stykom a o svojich dodávateľov nemal žiadne pochybnosti. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznal žalobcovi trovy konania.
Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju účasť riadne ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.
Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017 - december 2017 a za január 2018, február 2018, jún 2018, júl 2018 a august 2018 bolo u žalobcu začatá dňa 27.6.2019 na základe oznámenia č. 101292851/2019 zo dňa 29.5.2019.
Dňa 9.4.2020 bolo daňovému subjektu, t. j. žalobcovi doručené oboznámenie sa so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly č. 100744576/2020 zo dňa 2.4.2020, pričom daňový subjekt bol v lehote určenej správcom dane v trvaní 8 dní od doručenia zásielky povinný vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, čo však žalobca nevyužil a k oboznámeným skutočnostiam sa nevyjadril.
Správca dane dňa 4.5.2020 vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 100838065/2019, ktorý obsahoval aj výzvu na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole a bol doručený daňovému subjektu dňa 6.5.2020 čím bola daňová kontrola ukončená a dňa 7.5.2020 začalo vyrubovacie konanie.
Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril dňa 26.5.2020, a toto vyjadrenie bolo zaevidované pod sp. zn. 6/05115709/2020.
Dňa 28.8.2020 správca dane prerokoval s daňovým subjektom pripomienky k protokolu a výsledky dokazovania vo vyrubovacom konaní, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom prejedaní č. 101368257/2020.
Následne dňa 2.9.2020 vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie č. 101380651/2020, ktoré napadol žalobca odvolaním a žalovaný ho rozhodnutím, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu č. 100463298/2021 zo dňa 19.3.2021 potvrdil a odvolanie zamietol.
Predmetom daňovej kontroly bolo preverovanie uplatnenia si nároku na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa, spoločnosti WM Finance, s. r. o. za zdaňovacie obdobie október 2017, pričom sa jedná o nasledovné faktúry:
Faktúra č. 111017003 zo dňa 11.10.2017, základ dane: 9.500 eur, DPH: 1.900 eur, spolu: 11.400 eur
Faktúra č. 121017002 zo dňa 12.10.2017, základ dane: 14.950 eur, DPH: 2.990 eur, spolu: 17.940 eur Faktúra č. 121017001 zo dňa 12.10.2017, základ dane: 14.950 eur, DPH: 2.990 eur, spolu: 17.940 eur Faktúra č. 161017002 zo dňa 16.10.2017, základ dane: 11.988 eur, DPH: 2.397,60, spolu: 14.385,60 eur Faktúra č. 161017001 zo dňa 16.10.2017, základ dane: 11.988 eur, DPH: 2.397,60, spolu: 14.385,60 eur.
Predmetom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie október 2017 boli aj dodávky tovaru a služieb na základe faktúr od dodávateľa spoločnosti Elantra, s. r. o., jednalo sa o nasledovné faktúry:
Faktúra č. 2017/10-045 zo dňa 10.10.2017, základ dane: 18.962 eur, DPH: 3.792,40 eur, spolu: 22.754,40 eur
Faktúra č. 2017/10-046 zo dňa 25.10.2017, základ dane: 10.299,36 eur, DPH: 2.059,87 eur, spolu: 12.359,23 eur Faktúra č. 2017/10-014 zo dňa 26.10.2017, základ dane: 10.320 eur, DPH: 2.064 eur, spolu: 12.384 eur Faktúra č. 2017/10-026 zo dňa 27.10.2017, základ dane: 19.960 eur, DPH: 3.992 eur, spolu: 23.952 eur Faktúra č. 2017/10-044 zo dňa 31.10.2017, základ dane: 22.455 eur, DPH: 4.491 eur, spolu: 26.496 eur.
Predmetom faktúr týkajúcich sa dodávateľa spoločnosti WM Finance, s. r. o. boli etikety žlté 100x32 expedícia, tlač katalóg TRIPSY, kartón samoskladací 380x270x330 5kvl, palety drevo.
Predmetom faktúr týkajúcich sa dodávateľa spoločnosti Elantra, s. r. o. boli katalógové produkty, grafika, fotenie, atribúty popis.
V súvislosti s daným prípadom správny súd poukazuje na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či daňové subjekty spĺňajú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, ako aj iných skutočností, rozhodujúcich pre právne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný
a to práve osobou uvedenou na faktúre tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu uplatnené práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.
V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018).
Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté pochybnosti.
V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti WM Finance, s. r. o. krajský súd poznamenáva, že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa pre žalobcu je, že počas celého konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo identifikovať osobu Bronislava Baka, konateľa spoločnosť WM Finance, s. r. o. Správca dane v doplňujúcom dokazovaní na základe pokynu odvolacieho orgánu požiadal poľskú daňovú správu, aby na základe údajov, ktoré vyplývali zo spisového materiálu predvolali osobu Branislava Baka a vypočuli ho k dodávkam tovaru a služieb pre spoločnosť žalobcu, avšak na základe údajov, ktoré mal slovenský správca dane k dispozícii sa nepodarilo poľskej finančnej správe túto osobu nájsť v registri daňových subjektov, občiansky preukaz s uvedeným číslom nepatril žiadnemu poľskému daňovému subjektu. Tu nemožno súhlasiť s námietkou, že správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou predvolania tejto osoby, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osoba Bronislav Bak s identifikačnými údajmi uvedenými správcom dane, a ktoré boli poskytnuté v rámci daňovej kontroly aj zo strany žalobcu, neexistuje v poľskej databáze a poľský doklad č. APR969183 nepatrí žiadnej osobe, ktorá by sa nachádzala v poľských databázach daňových subjektov.
Ďalšie pochybnosti súvisiace so spoločnosťou WM Finance, s. r. o. sú aj v tom, že osoba, ktorá mala byť splnomocnená na uzatváranie obchodov so žalobcom za spoločnosť WM Finance, s. r. o., svedok A. B. takisto nebol identifikovaný podľa údajov, ktoré boli predložené na plnomocenstve, ktoré malo zakladať právomoc tohto subjektu uzatvárať zmluvy a vystavovať faktúry za spoločnosť WM Finance. Osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli v plnomocenstve uvedené sa nenachádza v Registri obyvateľov SR a správca dane teda nemohol ani túto osobu predvolať na objasnenie sporných zdaniteľných obchodov.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že obchody riadne prebehli, boli zaúčtované a žalobca za tieto obchody riadne zaplatil, tak v tomto smere je výpoveď žalobcu spochybnená výpoveďou svedkyne J. F., predtým K., ktorá bolo vypočutá v predmetnom konaní, a ktorá bola oprávnená disponovať s peňažnými prostriedkami na bankovom účte spoločnosti WM Finance, s. r. o., pričom táto svedkyňa potvrdila, že v období od 2.12.2016 do 16.5.2017 mala podpisové oprávnenie k bankovému účtu, po tomto dátume už nemala dispozičné oprávnenie, bola konateľkou spoločnosti WM Finance, s. r. o. a v období od 20.10.2016 do 22.3.2017 predmetná spoločnosť bola založená za účelom predaja, avšak k jednotlivým obchodným transakciám sa nevedela vyjadriť a v priebehu daňovej kontroly neposkytla žiadne doklady, ktoré by preukazovali resp. objasnili sporné zdaniteľné obchody medzi daňovým subjektom a spoločnosťou WM Finance.
Správca dane s preverovaním finančných prostriedkov na účte spoločnosti WM Finance, s. r. o. vykonal dožiadanie na peňažný ústav, v ktorom táto spoločnosť mala svoj účet, a to Tatra banka, a. s., pričom uvedený peňažný ústav v odpovedi na žiadosť uviedol, že účet spoločnosť WM Finance, s. r. o. IBAN: J., ktorý bol vedený v období od 2.12.2016 a zrušený 5.6.2019, pričom osobami, ktoré boli oprávnené disponovať finančnými prostriedkami na tomto účte boli pani J. K. a pán Bronislav Bak. Zo zaslaných bankových výpisov správca dane zistil, že k dátumu 30.4.2017 mala spoločnosť WM Finance, s. r. o. zostatok na účte 0 a k dátumu 31.8.2017 neboli zaznamenané žiadne pohyby finančných prostriedkov. Od septembra 2017 do októbra 2018 na účte bol zaznamenaný pohyb finančných prostriedkov medzi nimi aj prichádzajúce platby od daňového subjektu a odchádzajúce platby na účet číslo XXXX/XXXXXX- XXXXXXXXXX, ktoré podľa údajov z registra dane patrí spoločnosti LUCENT, s. r. o.
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že konateľ spoločnosti WM Finance, s. r. o. pán L. L. je osobou, ktorú sa nepodarilo identifikovať ani na základe údajov, ktoré obsahovali listiny, ktoré boli predložené zo strany daňového subjektu, pričom v danom prípade bolo potrebné, aby v záujme preukázania sporných daňových obchodov žalobca vyvinul iniciatívu, ktorej výsledkom by bolo zabezpečenie dokladov, resp. údajov, ktoré by dostatočným spôsobom identifikovali osobu konateľa, keďže v prvom rade žalobca musí mať záujem na tom, aby údaje, ktoré predkladá daňovému úradu ako správcovi dane zodpovedali skutočnosti.
V súvislosti so zabezpečovaním obchodov medzi spoločnosťami WM Finance, s. r. o. ako dodávateľom a žalobcom sa žalobca bránil aj tým, že tieto obchody boli uskutočňované aj cestou bývalého konateľa, daňového subjektu E. A., ktorý bol v predmetnom konaní vypočutý, pričom tohto výsluchu sa žalobca nezúčastnil, uvedený svedok v rámci výpovede pred správcom dane, ktorá sa konala dňa 18.6.2020 uviedol, že obchodnú spoločnosť WM Finance pozná, že ich spoločnosť, t. j. spoločnosť žalobcu dostala obchodnú ponuku na obalové materiály od pána A. B., ktorý zastupoval firmu WM Finance, ako obchodný zástupca, uviedol aj jeho mobilné telefónne číslo a tovar daňovému subjektu mal dodávať pán B. na paletách špeditérskou firmou, ktorej názov si však svedok nepamätal. Svedok E. A. však uviedol, že sa nestretol osobne s konateľom spoločnosti WM Finance, s. r. o. a ani nebol v kontakte s inými osobami. Svedok nemal ani vedomosť odkiaľ spoločnosť dodaný tovar nakupuje, pričom uviedol, že takáto spolupráca trvala približne dva roky. Z výpovede uvedeného svedka vyplýva, že tento svedok dostatočným spôsobom nepreukázal, že by dochádzalo k dodávkam tovaru a služieb od spoločnosti WM Finance, s. r. o. pre spoločnosť žalobcu, keďže neposkytol správcovi dane žiadne doklady, ktoré by takéto obchody potvrdzovali.
Pokiaľ tento svedok tvrdil, že obchody prebiehali medzi ním a splnomocneným zástupcom spoločnosti WM Finance, s. r. o. A. B., tak ako už bolo vyššie uvedené, osoba A. B. nebola dostatočným spôsobom identifikovaná a takáto osoba sa nenachádzala ani v Registri obyvateľov SR a preto nebolo možné zo strany správcu dane preveriť tvrdenia, ktoré tento svedok uviedol v rámci svojej výpovede pred správcom dane.
V súvislosti so subdodávateľmi spoločnosti žalobcu, a to spoločnosťami MM TRUST, s. r. o. LUCENT, s. r. o. krajský súd zistil, že správca dane vykonal dokazovanie a kontrolu aj u týchto spoločností, pričom sa jednalo o nekontaktné spoločnosti, ktoré nevykonávali reálnu ekonomickú činnosť a ktoré nespolupracovali so správcom dane, nekomunikovali, nepredkladali doklady. Táto skutočnosť je však irelevantná vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré bol zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie odpočtu DPH, keďže dôležitou skutočnosťou, pre ktorú nebol priznaný nárok žalobcu na odpočet DPH vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti WM Finance, s. r. o. je tá skutočnosť, že sa žalobcovi nepodarilo jednoznačným spôsobom preukázať, že práve táto spoločnosť dodala tovary a služby, ktoré deklaroval na predložených faktúrach žalobca. Vykonanie dôkazov, ktoré navrhol žalobca v súvislosti s touto spoločnosťou nebolo možné zabezpečiť, keďže žalobca nedostatočným spôsobom identifikoval jednak konateľa dodávateľskej spoločnosti, jednak osobu, ktorá bolo splnomocnená zastupovať spoločnosť dodávateľa na základe plnej moci. Žalobcovi sa dostatočným spôsobom nepodarilo preukázať, že finančné prostriedky, ktoré boli zaplatené za tovary a služby, ktoré boli predmetom nároku žalobcu boli zaplatené práve na účet spoločnosti dodávateľa.
V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti Elantra, s. r. o. krajský súd poznamenáva, že z obsahu spisového materiálu zistil, že správca dane preveroval sídlo spoločnosti, ktoré bolo uvedené v obchodnom registri, pričom zistil, že na tomto sídle má spoločnosť zriadený poštový priečinok a od spoločnosti AB Rybničná, s. r. o. má prenajatý nebytový priestor, pričom zamestnankyňa spoločnosti AB Rybničná, s. r. o. poskytla zamestnancom správcu dane zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorá bola uzatvorená so spoločnosťou Elantra s. r. o., bola podpísaná bývalou konateľkou spoločnosti, pani M. N., ktorá bola konateľkou od 4.9.2015 do 27.1.2016. V čase miestneho zisťovania sa v prenajatých priestoroch nenachádzal nikto, kto by mal akýkoľvek vzťah so spoločnosťou Elantra, s. r. o., pričom na recepcii spoločnosti AB Rybničná, s. r. o. kde mala spoločnosť Elantra, s. r. o. sídliť, pracovníci uviedli, že táto spoločnosť zásielky nepreberá, poštový priečinok chodí vyberať šofér, ktorého totožnosť však nevedeli uviesť.
Aj vo vzťahu k tejto spoločnosti bola preverovaná osoba konateľa spoločnosti, a to Pablo Sotelo, občan Španielskeho kráľovstva, ktorý bol na základe údajov, ktoré boli poskytnuté žalobcom, predvolávaný na výsluch, avšak zásielka sa vrátila s oznámením „adresát neznámy“. V priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo jednoznačným spôsobom identifikovať osobu Pabla Sotela, pričom žalovaný v tomto smere vykonal aj žiadosť o MVI na príslušnú daňovú správu v Španielsku, kde dopytovaný orgán na základe mena, priezviska a dátumu narodenia neidentifikoval daňovníka Pabla Sotela, pričom na základe odpovede Krajského riaditeľstva PZ v Trnave bolo zistené, že doklady spojené s osobou Pablo Sotelo, nar. XX.X.XXXX, č. pasu M. H., patria žene.
Správca dane na základe pokynu odvolacieho orgánu preveril aj osobné údaje osoby C. D., ktorá mala byť osobou splnomocnenou na základe splnomocnenia, ktoré predložil žalobca, uzatvárať obchody a vystavovať faktúry za spoločnosť Elantra, s. r. o., pričom rovnako ako u splnomocneného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., A. B. ani u osoby C. D. nebolo možné identifikovať túto osobu, keďže sa táto nenachádzala v Registri obyvateľov SR a správca dane ju preto nemohol predvolať ako svedka za účelom objasnenia sporných zdaniteľných obchodov. V tejto skutočnosti krajský súd rovnako ako pri spoločnosti WM Finance, s. r. o. konštatuje, že žalobca nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými mal uzatvárať sporné obchody, na základe ktorých predložil faktúry, z ktorých si následne uplatňoval právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s námietkou žalobcu, že za obchody a služby, ktoré mu boli dodané spoločnosťou Elantra, s. r. o. riadne zaplatil bezhotovostným stykom, tak správca dane vykonal šetrenie ohľadom bankových účtov spoločnosti Elantra, s. r. o. v peňažnom ústave O. P. L., H., kde spoločnosť Elantra mala svoj bankový účet, pričom peňažný ústav vo svojej odpovedi uviedol, že účet IBAN: J. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX bol vedený v období od 19.2.2016, pričom jedinou oprávnenou osobou disponovať s účtom bol pán Pablo Sotelo a do dátumu 30.9.2017 nebol zaznamenaný na tomto účte žiadny pohyb finančných prostriedkov. Zostatok finančných prostriedkov k 30.9.2017 bol 78,76 eura, od októbra 2017 do októbra 2018 bol zaznamenaný pohyb finančných prostriedkov medzi nimi aj prichádzajúce platby od daňového subjektu a odchádzajúce platby na účet, pri ktorom bol názov spoločnosti H - profit, s.r.o. Predmetný účet bol zrušený k 26.3.2018.
Správca dane v rámci preverovania a v rámci daňovej kontroly vykonal aj zisťovanie v spoločnostiach High Profit, s. r. o. a spoločnosti KOMATIC, s. r. o., ktoré boli dodávateľmi spoločnosti Elantra, pričom u týchto spoločností zistil, že tieto spoločnosti sa nenachádzajú v sídle uvedenom v obchodnom registri, nemajú teda reálne sídlo, so správcom dane nekomunikujú a sú nekontaktné.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný sa riadili iba subjektívnymi úvahami, ktoré neboli založené na dôkazoch, tak krajský súd poznamenáva, že ide o námietku, ktorá nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine uvádza, že podstatnou vadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných logických úvah a záverov správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené, keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačné, že daňové orgány založili svoje rozhodnutie na tom, že daňový subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenie, že tovary a služby mu boli dodané práve tými dodávateľmi, ktoré sú deklarovaní na predložených dodávateľských faktúrach. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán, t. j. správca dane ako aj žalovaný, sa v dostatočnej miere zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď poukázali na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.
V súvislosti so žiadosťou žalobcu, aby v danej veci bol vypočutý aj svedok G. B., žalovaný uviedol, že tento svedok bol vypočutý v rámci doplňujúceho dokazovania po vrátení veci odvolacím orgánom prvostupňovému správnemu orgánu, t. j. správcovi dane. Svedok však z dôvodu veľkého počtu dodávateľov za obdobie jún až december 2017 a január, februára a jún, august 2018 presne nevedel konkretizovať dodávateľov. Spoločnosť WM Finance poznal len z dokladov. Daňový subjekt od nej odoberal kartóny používané na vlastnú spotrebu ako obalový materiál na balenie kancelárskych potrieb pri vyskladňovaní. Výpoveď svedka neposkytla žiadny dôkaz o tom, že sporný tovar dodala spoločnosť WM Finance, s. r. o., pretože svedok len z dokladov vedel názov spoločnosti, so žiadnou osobou z tejto spoločnosti nebol v kontakte, nepoznal údajného splnomocnenca spoločnosti WM Finance, s. r. o., pána B..
V súvislosti s návrhom žalobcu, aby v predmetnej veci bol vypočutý aj svedok E. A., ktorý bol bývalým konateľom spoločnosti žalobcu, tak v tomto smere krajský súd zistil, že táto osoba bola vypočutá správcom dane dňa 18.6.2020, pričom tohto výsluchu sa žalobca nezúčastnil, hoci zo spisového materiálu vyplynulo, že bol žalobca riadne predvolaný a upovedomený o tomto výsluchu. Z výpovede tohto svedka nevyplývajú žiadne podstatné okolnosti, ktoré by preukázali, že deklarované obchody boli uskutočnené tak, ako ich deklaroval žalobca v žiadosti o priznanie nároku na odpočet DPH.
V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu tovaru, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou WM Finance, s. r. o. a spoločnosťou Elantra, s. r. o., tak ako to deklaroval žalobca a nebolo preukázané, že uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu uvedenú na faktúrach priznať a odviesť. Uvedené doklady sú dokladmi len vtedy, ak odrážajú reálnu skutočnosť. Na ťarchu žalobcu v danom prípade je tá skutočnosť, že si dostatočným spôsobom nepreveril osoby, ktoré jednali za dodávateľské spoločnosti, a to osoby A. B. a C. D., s ktorými mal žalobca jednať pri uzatváraní obchodov. Tieto osoby dostatočne neidentifikoval, pričom bývalý konateľ spoločnosti žalobcu E. A. uviedol, že pri uzatváraní obchodov s týmito osobami im postačoval telefónny kontakt, poprípade vizitka spoločnosti. Tu treba na ťarchu žalobcu uviesť, že žalobca nekonal s dostatočnou opatrnosťou pri uzatváraní obchodných vzťahov, čo má za následok, že nemohol byť žalobcovi priznaný nárok dodávateľských faktúr od spoločností, ktoré žalobcovi tovar a služby nemohli podľa výsledkov dokazovania dodať.
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR zákonnú ochranu používa len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje a s ktorými uzatvára obchodné vzťahy.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že pokiaľ správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, tak mal preukázať, kto žalobcovi tovary a služby dodal, keď to neboli dodávateľské spoločnosti, ako tvrdí správca dane a žalovaný, tak krajský súd poznamenáva, že nie je úlohou správcu dane ani daňových orgánov preukazovať pôvod tovaru, pretože táto povinnosť je na strane žalobcu, teda daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok.
Správca dane na základe vyhodnotenia dôkazov získaných počas daňovej kontroly spochybnil deklarované obchodné transakcie vykonané žalobcom. U dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach sa nepreukázali, že by v rozhodnom období disponovali materiálnym plnením, ktoré by mohli dodať daňovému subjektu a že by reálne vykonávali ekonomickú činnosť. Kontrolovaný daňový subjekt tieto pochybnosti nevyvrátil, v posudzovanom prípade nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľa WM Finance, s. r. o. ani dodávateľa Elantra, s. r. o. pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH a preto mu nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane, resp. žalovaný, založil svoje rozhodnutie na subjektoch, s ktorými žalobca nebol v priamom kontakte, v priamom obchodnom vzťahu, teda na subdodávateľoch, tak táto námietka je podľa názoru krajského súdu zavádzajúca, pretože správne orgány v rámci vykonaného šetrenia spochybnili práve subjekty dodávateľov, a to zo spoločnosti WM Finance, s. r. o. a Elantra, s. r. o., keď spochybnili najmä tú skutočnosť, že osoby, ktoré mali za tieto spoločnosti vystupovať v rámci obchodných vzťahov za tieto spoločnosti skutočne vystupovali, a teda že uzatvorili reálne obchody so žalobcom, tak ako ich deklaroval žalobca v uplatnenom nároku.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že predložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodov, teda účtovné doklady, potvrdenia od dodávateľov, odberateľov, potvrdenie o preprave, tak krajský súd, podobne ako žalovaný, z obsahu spisového materiálu zistil, že takéto tvrdenia sú zavádzajúce a nepravdivé, pretože daňový subjekt nepotvrdil žiadne potvrdenia od dodávateľov, žiadne dôkazy o preprave sporného tovaru, nepodarilo sa žalobcovi dostatočným spôsobom identifikovať osoby, s ktorými jednal pri uzatváraní obchodných vzťahov.
V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazuje žalobca v podanej žalobe krajský súd poznamenáva, že táto judikatúra nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu a je pre daný prípad neaplikovateľná. Správca dane, ako aj žalovaný, založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa zakladajú na priamom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nie na vzťahoch, ktoré vyplývajú zo subdodávateľských spoločností, s ktorými žalobca priamo nebol v kontakte a s ktorými neuzatváral priame obchodné transakcie. Okrem toho v súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o judikatúru, ktorá nepopiera právo žalobcu uplatniť si právo na odpočet DPH, avšak z tejto judikatúry, ktorá bola argumentačne predložená žalobcom jednoznačne vyplýva, že v danom prípade nedošlo zo strany správnych orgánom k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potvrdené, že v danom prípade žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť jeho nároku v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými vstupoval do obchodných vzťahov.
Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.
S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.