Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-180-2018.pdf
PDF · 184.93 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/180/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: Občianske združenie Zelený kameň, so sídlom Pichne 156, 069 01 Snina 1, IČO: 37 947 010, zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, zapísaná v zozname SAK pod č. 0456, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, IČO: 35 514 892, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Lˇ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, IČO: 42 181 810, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 8532/2018-9.2 (25/2018 - rozkl.) Záznam číslo: 44411/2018 zo dňa 21.08.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra životného prostredia Slovenskej republiky Číslo: 8532/2018-9.2 (25/2018 - rozkl.) Záznam číslo: 44411/2018 zo dňa 21.08.2018 ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky Číslo spisu: 6109/2018-5.3, Číslo záznamu: 29899/2018 zo dňa 06.06.2018 zrušuje a vec vracia Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I. Rozhodnutia správnych orgánov
1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor štátnej geologickej správy, svojím rozhodnutím Číslo spisu: 6109/2018-5.3, Číslo záznamu: 29899/2018 zo dňa 06.06.2018 podľa § 14 ods. 1 a § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“) nepriznalo žalobcovi postavenie účastníka konania v správnom konaní vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ podľa § 22 a § 23 zákona č. 569/2007 Z.z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení neskorších predpisov.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky pod Číslom: 8532/2018-9.2 (25/2018 - rozkl.) Záznam číslo: 44411/2018 zo dňa 21.08.2018 tak, že rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Žaloba
3. Žalobou zo dňa 22.10.2018, doručenou súdu elektronicky dňa 22.10.2018, žalobca navrhuje, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
4. Žalobca správnu žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.04.2018 začalo na Ministerstve životného prostredia SR, odbore štátnej geologickej správy (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), správne konanie vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia Svidník - ropa a horľavý zemný plyn (ďalej len „PÚ - Svidník“). Dňa 23.05.2018 prvostupňovému správnemu orgánu doručil žalobca podanie, ktorým sa domáhal postavenia účastníka konania v uvedenom správnom konaní vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenom konaní budú dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny. Nakoľko prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím vylúčil žalobcu ako účastníka správneho konania a žalovaný podaný rozklad zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, žalobca napáda rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako nezákonné z dôvodu uvedeného v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c) SSP t.j. vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Žalobca má zato, že je aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby, keďže napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Verejný záujem porušený napadnutým rozhodnutím spočíva v tom, aby rozhodnutia, ktoré sa týkajú záležitosti životného prostredia, boli prijímané v rozhodovacom procese, v ktorom s ohľadom na práva každého človeka na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a na povinnosť každého chrániť a zlepšovať životné prostredie spoločne s inými v prospech súčasných i budúcich generácií, majú občania právo podieľať sa na tomto procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, preambula, alinea 7, alinea 8). Verejný záujem na účasti verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia spočíva v posilňovaní kvality a následného uplatňovania rozhodnutí prostredníctvom účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj v tom, aby verejnosť mala možnosť vyjadriť svoje záujmy a orgány verejnej moci mali možnosť tieto záujmy zohľadniť napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.
6. Žalobca sa domáhal svojej účasti v konaní o zmene prieskumného územia a v tejto súvislosti citoval zákonné ustanovenia§ 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a), § 3 písm. i) zákona č. 569/2007 Z. z., § 4 ods. 1, ods. 3 písm. a) vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 51/2008 Z. z..
7. Žalobca poukázal, že z citovaných ustanovení zákona o životnom prostredí, geologického zákona a zákona o ochrane prírody a krajiny, nepochybne vyplýva, že určenie prieskumného územia zahŕňa oprávnenie pre držiteľa prieskumného územia vykonávať geologické práce. V preskúmavanom konaní ide o geologické práce - ložiskový geologický prieskum vyhradených nerastov v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu. Geologickými prácami podľa ustanovenia § 2 ods. 4 geologického zákona sú geofyzikálne a geochemické práce, ako aj okrem iného vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných objektov, zriaďovanie zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim. Geologické práce vykonávané v etape vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu sú nepochybne prácami, s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie. V etape vykonávania vrtných a podzemných prác zriaďovania pracovísk a prístupových ciest k nim, ide predovšetkým o priamy zásah do tých zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdny kryt, vrátane flóry a fauny, ktorá je súčasťou tohto pôdneho krytu. Uvedené činnosti zároveň pri ich vykonávaní môžu nepochybne pôsobiť rušivo na životné prostredie a ekosystém, v ktorom sú vykonávané.
8. Žalobca namieta, že bez ohľadu na ust. § 9 ods. 1 písm. g) zák. č. 543/2002 Z. z. v účinnom znení v zmysle ktorého, orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody a krajiny, najmä ak ide o vydanie rozhodnutia o určení, zmene - zväčšení plochy a predĺžení doby platnosti prieskumného územia, skutočnosť, že v predmetnej veci ide o zmenu - zmenšenie prieskumného územia, táto nie je okolnosťou, ktorá by tak, ako uvádza žalovaný v rozhodnutí, nemala vplyv na záujmy ochrany prírody a krajiny, hoci aj na zmenšenom území.
9. Žalobca poukázal na to, keďže prieskumné územie oprávňuje jeho držiteľa vykonávať na určenom území vybrané geologické práce a geologické práce posudzované správnym orgánom, sú nepochybne prácami, ktoré zasahujú do zložiek životného prostredia, konanie o zmene prieskumného územia, ktoré však už stratilo platnosť je nepochybne konaním zasahujúcim do záujmov ochrany prírody. Ak už prieskumné územie stratilo platnosť, nie je možné rozhodovať o akejkoľvek zmene prieskumného územia, keďže záujmy ochrany prírody a krajiny budú dotknuté tým, že sa na tomto, hoci aj zmenšenom
území budú môcť realizovať práce, ktoré by sa, ak by žalovaný postupoval zákonne v predošlých konaniach o predĺžení platnosti prieskumného územia, vykonávať nemohli.
10. Z návrhu na zmenu prieskumného územia vyplýva, že v tejto etape mieni skupina držiteľov prieskumného územia vykonať vrtný prieskum - realizáciu jedného až troch hĺbkových, zvislých alebo usmernených vrtov s hĺbkou približne 1200 až 1500 m2. Uvedené hĺbkové vrty sú nepochybne prácami, s ktorými sú spojené fyzikálne a iné vplyvy na životné prostredie, pričom s vykonávaním týchto vrtov, ale aj s vykonávaním súvisiacich prác, akými sú zriaďovanie pracovísk a prístupových ciest k nim, sú spojené zásahy do zložiek životného prostredia, ktorými sú pôda, pôdny kryt, vrátane flóry a fauny, ktorá je súčasťou tohto pôdneho krytu. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-531/13 z ktorého vyplýva, že do pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, jej prílohy II, patria všetky hĺbkové vrty, teda vrátane vrtov, ktoré v rámci prieskumného územia môže a mieni realizovať držiteľ prieskumného územia.
11. Žalobca namieta odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný uviedol, že žalobca nedefinoval aký negatívny vplyv má mať zmena prieskumného územia na životné prostredie, že v predmetnej veci nejde o rozhodovacie procesy ovplyvňujúce kvalitu životného prostredia a akýmkoľvek spôsobom zasahujúce do práva na priaznivé životné prostredie. V závere rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Afs 107/2004 zo dňa 10.11.2005, z ktorého citoval bez toho, aby bolo zrejmé, aký vzťah má citované rozhodnutie súdu iného štátu, navyše vydané pred 11 rokmi, teda pred tým, než v Slovenskej republike nadobudol platnosť Aarhuský dohovor, k predmetnej veci.
12. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, keď žalobca, ako občianske združenie, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia, nie je oprávnený zúčastniť sa na rozhodovacom procese o prijímaní rozhodnutia týkajúceho sa zmeny prieskumného územia, keď podľa žalovaného predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím v oblasti životného prostredia. Žalobca už konkrétnymi ustanoveniami geologického zákona vysvetlil, prečo nemožno prisvedčiť názoru, že rozhodovanie o prieskumnom území nie je rozhodovaním o životnom prostredí. Keďže žalovaný neakceptoval pri rozhodovaní o účasti žalobcu v predmetnom konaní ani výklad komunitárneho práva poskytnutý SD EÚ vo veci C-531/13 zo dňa 11.02.2015, žalobca poukázal na nesporný výklad komunitárneho práva obsiahnutého v tomto rozsudku. SD EÚ sa v predmetnej veci zaoberal predovšetkým otázkou, či skúšobný vrt, v rámci ktorého sa predpokladá skúšobná ťažba zemného plynu, spadá pod bod 14 prílohy I Smernice 85/337 (teraz Smernica 2011/92/EÚ) a dospel k záveru, že s kontextu a cieľa bodu 14 prílohy I Smernice 85/337 vyplýva, že do pôsobnosti tohto ustanovenia nepatria skúšobné vrty. Zároveň tiež uviedol „25. Z vysvetlení poskytnutých tak v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ako aj na pojednávaní ďalej vyplýva, že pred uskutočnením skúšobného vrtu nie je možné s istotou určiť skutočnú prítomnosť uhľovodíkov. Takýto vrt sa uskutočňuje na účely preukázania prítomnosti uhľovodíkov, prípadne na určenie ich množstva a prostredníctvom skúšobnej ťažby na overenie, či možno pristúpiť k ťažbe na komerčné účely. Množstvo uhľovodíkov, ktoré je možné denne vyťažiť, tak možno určiť iba na základe skúšobného vrtu. Navyše je množstvo uhľovodíkov, ktorého ťažba sa predpokladá v rámci takého testu, ako aj trvanie testu obmedzené na technické požiadavky vyplývajúce z cieľa preukázať hospodárnosť ložiska. 26 Tento výklad podporuje aj systematika smernice 85/337. Bod 2 písm. d) prílohy II tejto smernice sa totiž môže uplatniť na skúšobné vrty, takže nie všetky skúšobné vrty sú od počiatku vyňaté z pôsobnosti tejto smernice. 27 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 85/337 členské štáty či už na základe skúmania každého jednotlivého prípadu, alebo na základe nimi stanovených prahov alebo kritérií určia, či projekty uvedené v prílohe II tejto smernice musia byť podrobené posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie. 28 Medzi týmito projektmi sú v bode 2 písm. d) tejto prílohy uvedené hĺbkové vrty, ku ktorým patria najmä geotermálne vrty, vrty pre uskladnenie atómového odpadu, vrty na získanie vody s výnimkou vrtov na skúmanie stability pôdy. 29 Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že taxatívne neuvádza rôzne druhy vrtov, na ktoré sa vzťahuje, ale že do jeho pôsobnosti patria všetky hĺbkové vrty s výnimkou vrtov na skúmanie stability pôdy. 30 Treba teda konštatovať, že pokiaľ sú skúšobné vrty hĺbkovými vrtmi, vzťahuje sa na ne bod 2 písm. d) prílohy II smernice 85/337.“ Hĺbkové vrty sú teda činnosťou, pri ktorej nie je možné vylúčiť pravdepodobný významný vplyv na životné prostredie, nesporne sa týkajú životného prostredia, a z uvedených dôvodov, v dôsledku nedostatočného
a nesprávneho prevzatia Smernice, nemožno vo vzťahu k nim postupovať inak, ako k činnostiam, ktoré môžu mať pravdepodobne významný vplyv na životné prostredie. Takže žalobcovi prislúchajú práva, ktoré Smernica ale aj čl. 6 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru verejnosti priznávajú, vrátane práva zúčastniť sa na tvorbe rozhodnutí účasťou na rozhodovacom procese. Preto napadnuté rozhodnutia žalovaného odňali žalobcovi práva vyplývajúce z uvedených ustanovení.
13. V závere žalobca poukázal na to, že žalovaný rozhodnutím sp. zn. 5021/2016-7.3 zo dňa 14.06.2016 rozhodol o zmene prieskumného územia a predĺžení doby jeho platnosti, pričom pri vydaní tohto rozhodnutia postupoval v rozpore s ust. § 22 ods. 1, § 24 ods. 8, ods. 10, ods. 12 a § 23 ods. 7 geologického zákona, keďže tieto ustanovenia predĺženie platnosti predmetného prieskumného územia v čase vydania rozhodnutia zo dňa 14.06.2016 neumožňovali.
III. Vyjadrenie žalovaného.
14. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 25.02.2019, doručeným súdu dňa 04.03.2019 a podľa jeho názoru, prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami geologického zákona ako aj správneho poriadku a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť
15. K námietke žalobcu, že vo veci zmeny - zmenšenia prieskumného územia ide o rozhodovacie procesy ovplyvňujúce kvalitu životného prostredia zasahujúce do práva na priaznivé životné prostredie, a k argumentácii, že hĺbkové vrty spadajú do pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromný projektov na životné prostredie, a poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-531/13, žalovaný považuje za zavádzajúce. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že uvedenú námietku neuplatnil žalobca v priebehu správneho konania a ani v podanom rozklade. Preto žalovaný s poukazom na ustálenú súdnu prax žiada, aby správny súd na túto námietku neprihliadal.
16. Napriek vyjadreniu v odseku 15. tohto rozhodnutia, žalovaný k predmetnej námietke poukázal na európsky a vnútroštátny právny rámec veci s tým, že zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ktorý bol novelizovaný dňa 01.01.2017 zákonom č. 312/2016 Z. z. (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“), ktorým došlo k zmene prílohy č. 8 k zákonu č. 24/2006 Z. z., bod 1. Ťažobný priemysel, položka č. 16, a to nasledovne: právna úprava účinná do 31.12.2016: Ťažobné vrty (s výnimkou vrtov na skúmanie stability pôdy) najmä:
- geotermálne vrty od 500 m do 500 m
- vrty pre vodné zdroje
- vrty na ukladanie rádioaktívneho odpadu bez limitu od 300 m právna úprava účinná od 01.01.2017: Vrty (okrem vrtov na skúmanie stability pôdy súvisiacich s ťažobnou činnosťou) najmä: od 600 m
- vrty na využívanie geotermálnej energie a geotermálnych vôd od 500 m do 500 m
- vrty na uskladnenie rádioaktívneho odpadu bez limitu
- vrty pre vodné zdroje od 300 m K novelizácii prílohy č. 8, bod 1, položka č. 16 zákona č. 24/2006 Z. z. došlo z dôvodu vylúčenia akejkoľvek pochybnosti pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromný projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA“) a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/Etí zo 16.04.2014, ktorou sa mení smernica 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „revidované znenie smernice EIA“), ktorá slovné spojenie „ťažobné vrty“ nepozná, aj napriek tomu, že táto činnosť (vrty) je v prílohe smernice EIA zaradená v časti Ťažobný priemysel. S ohľadom na uvedené došlo k novelizácii zákona č. 24/2006 Z. z., v rámci ktorej bolo vypustené pred slovom vrty slovo „ťažobné“ a zároveň bola ustanovená prahová hodnota pre vrt (s výnimkou vrtov na využívanie geotermálnej energie a geotermálnych vôd, vrtov na uskladnenie rádioaktívneho odpadu a vrtov pre vodné zdroje), a síce, že vrty s hĺbkou od 600 m podliehajú zisťovaciemu konaniu.
17. Žalovaný citoval ustanovenia § 11 ods. 1, ods. 2, § 12 ods. 1, ods. 4, ods. 5, § 14 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 6, § 23 ods. 3, ods. 4, § 25 ods. 8, ods. 10 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologicky zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „geologický zákon“) a príslušné ustanovenia Smernice EIA, a vyslovil svoj právny názor s tým, že Smernica EIA a revízia smernice EIA umožňuje členským štátom vykonávať túto smernicu, pokiaľ ide o integráciu posudzovaní vplyvov na životné prostredie do vnútroštátnych postupov, viacerými spôsobmi. Preambula v bode 21 smernice EIA (revidované znenie) ustanovuje možnosť pre členské štáty, či sa posudzovanie vplyvov na životné prostredie má uskutočniť samostatne pred povoľovacím konaním, alebo má byť posúdenie vplyvov na životné prostredie súčasťou povoľovacieho konania (integrovaného), prípadne, aby takéto posúdenie bolo zároveň aj oprávnením (povolením), na základe ktorého možno realizovať navrhovanú činnosť. Smernica EIA kladie iba jednu požiadavku na členské štáty, a to, aby sa realizovaná činnosť uskutočnila až po posúdení vplyvov na životné prostredie (najmä bod 7 preambuly smernice EIA, bod 21 preambuly revidovaného znenia smernice EIA). Vyššie uvedené je plne v súlade s účelom smernice EIA. Uvedený právny záver potvrdzuje aj čl. 2 odsek 2 smernice EIA (revidované znenie), z ktorého vyplýva, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie možno začleniť do jestvujúcich procesov povoľovania projektov v členských štátoch alebo, ak to nie je možné, do iných procesov alebo do procesov, ktoré sa ustanovia na dosiahnutie cieľov tejto smernice ako aj čl. 8a ods. 1 až 3 smernice EIA, ktoré ustanovujú minimálne požiadavky na rozhodnutie o udelení povolenia, ktoré v prípade vnútroštátnej právnej úpravy sú jednoznačne premietnuté v rozhodnutiach vydávaných podľa zákona č. 24/2006 Z. z. („akékoľvek rozhodnutie vydané v dôsledku týchto postupov obsahuje informácie uvedené v týchto odsekoch a sú zavedené mechanizmy, ktoré umožňujú splnenie požiadaviek uvedených v odseku 6 tohto článku.“). S ohľadom na uvedené je teda nepochybné, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie je možné uskutočniť pred povoľovacím konaním, integrovane v rámci povoľovacieho konania, prípadne samotné posudzovanie môže byť oprávnením, na základe ktorého možno navrhovanú činnosť realizovať.
18. Žalovaný upriamil pozornosť na zákon č. 312/2016 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2017 novelizovaný zákon č. 24/2006 Z. z., ktorým došlo k zmene prílohy č. 8 k zákonu č. 24/2006 Z. z., bod 1. Ťažobný priemysel, položka č. 16, a to tak, že bolo vypustené pred slovom vrty slovo „ťažobné“ a zároveň bola ustanovená prahová hodnota pre vrt (s výnimkou vrtov na využívanie geotermálnej energie a geotermálnych vôd, vrtov na uskladnenie rádioaktívneho odpadu a vrtov pre vodné zdroje), a síce, že vrty s hĺbkou od 600 m podliehajú zisťovaciemu konaniu. K predmetnej novelizácii pristúpil zákonodarca z dôvodu vylúčenia akejkoľvek pochybnosti pri transpozícii Smernice EIA, ktorá slovné spojenie „ťažobné vrty“ nepozná, aj napriek tomu, že táto činnosť (vrty) je v prílohe smernice EIA zaradená v časti Ťažobný priemysel. S ohľadom na uvedené v prílohe č. 8, bode 1. Ťažobný priemysel, položke č. 16 bola ustanovená nová povinnosť, a síce, že vrty (nie len ťažobné) s prahovou hodnotou od 600 m podliehajú zisťovaciemu konaniu.
19. Žalovaný ďalej rozobral cieľ a účel konania o určení prieskumného územia (konanie o zmene, predĺžení doby platnosti alebo zrušenie prieskumného územia) podľa geologického zákona. Konanie o určenie prieskumného územia (aj konanie o zmene, predĺžení doby platnosti alebo zrušení prieskumného územia) sa začína na návrh, ktorého náležitosti sú upravené v § 23 ods. 3 geologického zákona. Projekt geologickej úlohy, ako aj jeho zmenu schvaľuje v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 3, ods. 4 a § 14 ods. 6 geologického zákona výlučne objednávateľ, a nie príslušný orgán štátnej správy. Držiteľ prieskumného územia predkladá príslušnému orgánu štátnej správy projekt geologickej úlohy až následne do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení prieskumného územia. Rovnako aj zmena projektu geologickej úlohy sa predkladá príslušnému orgánu štátnej správy až následne do 30 dní od schválenia takejto zmeny. Zároveň uviedol, že zmenu projektu geologickej úlohy je možné vypracovať kedykoľvek počas platnosti prieskumného územia, pričom zmena projektu nemá žiadny súvis so správnym konaním. Súčasťou geologickej úlohy môžu byť (avšak nemusia byť) aj vrtné práce v závislosti od požiadaviek objednávateľa na geologický prieskum. V prvých rokoch geologického prieskumu sa vrtné práce častokrát ani nevykonávajú, a preto nie sú, resp. nemusia byť zahrnuté v geologickej úlohe a v projekte geologickej úlohy. Vrtné práce ani nemusia byť v konečnom dôsledku vykonané, pokiaľ sa na základe napr. geofyzikálnych prác zistí, že na predmetnom území by bol akýkoľvek ďalší geologický prieskum nerentabilný (napr. nerasty, ktoré sa mali v rámci geologického prieskumu overiť sa podľa výsledkov zrealizovaných prác v území nevyskytujú v očakávanom množstve, resp. kvalite).
Vrtné práce sa môžu uskutočňovať aj mimo rámec určeného prieskumného územia (vtedy neprebieha žiadne správne konanie) a oprávnená osoba môže vykonávať vrtné práce v rámci geologického výskumu, geologického prieskumu, monitorovania geologických faktorov životného prostredia alebo v rámci sanácie. Geologické práce vrátane vrtných prác vykonávané v rámci geologického prieskumu alebo v rámci sanácie sa v zmysle § 13 ods. 1 geologického zákona „len“ ohlasujú, a to najneskôr v deň začatia riešenia geologickej úlohy Štátnemu geologickému ústavu Dionýza Štúra, a nakoľko v prípade vrtných prác ide o činnosť vykonávanú banským spôsobom, ohlasujú sa aj príslušnému obvodnému banskému úradu podľa § 5a a nasl. zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov. V prípade vrtu s projektovanou hĺbkou väčšou ako 500 m sa tento ohlasuje aj jednotlivo príslušnému obvodnému banskému úradu (§ 12 ods. 1 písm. a) Vyhlášky Slovenského banského úradu č. 89/1988 Zb. o racionálnom využívaní výhradných ložísk, o povoľovaní a ohlasovaní banskej činnosti a ohlasovaní činnosti vykonávanej banským spôsobom).
20. Žalovaný tiež uviedol, že prieskumné územie v zmysle § 21 ods. 3 geologického zákona, je priestor vymedzený na povrchu uzavretým geometrickým obrazcom s priamymi stranami bez voľných plôch, ohraničený pod povrchom zvislými rovinami prechádzajúcimi stranami. Vrcholy hraníc prieskumného územia na povrchu sa určia súradnicami v platnom súradnicovom systéme. Prieskumné územie určuje ministerstvo na návrh objednávateľa. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že výsledkom konania o určení prieskumného územia, (konanie o zmene, predĺžení doby platnosti alebo zrušení prieskumného územia) nie je „povolenie“ pre uskutočňovanie vrtných prác alebo iných geologických prác, nakoľko tieto sa môžu vykonávať aj bez takéhoto rozhodnutia o určení prieskumného územia. Prieskumným územím sa len stanovujú hranice, účelom ktorých je vylúčenie stretu záujmov s inými držiteľmi prieskumných území, chránených ložiskových území, prípadne následne určených dobývacích priestorov.
21. Žalovaný je názoru, že určením prieskumného územia nie sú dotknuté ustanovenia osobitných právnych predpisov, ktoré držiteľ prieskumného územia musí dodržiavať (napr. § 28 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, zákon č. 24/2006 Z. z. alebo § 16a zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov), čo je jedným z ďalších dôvodov, pre ktoré nemožno rozhodnutie o určení prieskumného územia považovať za povolenie, na základe ktorého možno realizovať geologické práce vrátane vrtných prác. Inak povedané, určovanie prieskumných území nie je povoľovacím konaním, ktorému by mal predchádzať postup podľa zákona č. 24/2006 Z. z. v znení jeho prílohy č. 8.
22. Žalovaný uviedol, že cieľ smernice EIA je naplnený súčasnou právnou úpravou v oblasti geológie a posudzovania vplyvov na životné prostredie, a oprávnenie, ktoré umožňuje realizovať vrty (ak dosahujú prahovú hodnotu 600 m podľa prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z.), je výstup z konania vo forme rozhodnutia podľa zákona č. 24/2006 Z. z.. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo dňa 04.05.2010 z ktorého citoval „ ...V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu] odchýliť r prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo r prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž, neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl.
2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (/II. ÚS 341/07). ...“
23. V rámci projektu geologickej úlohy a jeho zmien sa v určenom prieskumnom území Svidník predpokladalo uskutočnenie prieskumného geologického vrtu „SMILNO - Pracovisko prieskumného vrtu AOG - Smilno - 1“, v k. ú. G. (vrt nebol predmetom projektu geologickej úlohy zo dňa 20.02.2006). Zámer realizácie vrtu bol na základe zákona č. 312/2016 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2017 novelizovaný zákon č. 24/2006 Z. z., predložený Okresnému úradu Bardejov, odbor starostlivosti o životné prostredie, za účelom posúdenia podľa zákona č. 24/2006 Z. z.. Výsledkom konania bolo rozhodnutie Okresného úradu Bardejov, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OÚ-BJ- OSZP/2017/006885-0065- Cej zo dňa 02.08.2017, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z.. Preto žalobca, ako dotknutá verejnosť, mal možnosť aktívne uplatňovať svoje práva tykajúce sa ochrany životného prostredia v rámci uvedeného konania vyplývajúce mu zo zákona č. 24/2006 Z. z., smernice EIA a Aarhuského dohovoru, tak ako si ich uplatňoval ďalší žalobca tohto súdneho konania. Z uvedeného vyplýva, že konaním žalovaného nebol žalobca ukrátený na svojich právach, práve naopak žalobcovi bolo umožnené aktívne sa zúčastniť konaní vo veciach týkajúcich sa životného prostredia. Zároveň žalovaný opäť zdôraznil, že rozhodnutie o určení prieskumného územia nemožno považovať za povolenie a vrty ktorých hĺbka dosiahne 600 m možno realizovať až na základe oprávnenia, ktorým je v tomto prípade rozhodnutie vydané v súlade so zákonom č. 24/2006 Z. z.. Preto námietky žalobcu, že zmenou - zmenšením prieskumného územia dôjde k realizácii vrtných prác, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do ochrany životného prostredia, sú zavádzajúce a ničím nepodložené. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že účastníkom konania o určení, zmene alebo zrušení prieskumného územia je v zmysle § 23 ods. 9 v danom prípade len držiteľ prieskumného územia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, z ktorej jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak je definícia účastníka konania obsiahnutá v osobitnom predpise, nie je možné uplatniť definíciu účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku. Preto v konaní o zmene - zmenšení prieskumného územia je potrebné vychádzať, aj s ohľadom na všetky žalovaným uvedené argumenty, a v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generáli z príslušných ustanovení geologického zákona, ktoré ustanovujú, kto je účastníkom konania o zmene prieskumného územia.
24. K námietke žalobcu, že žalovaný už pri predĺžení doby platnosti prieskumného územia Svidník postupoval v rozpore s ustanoveniami § 22 ods. 1, § 24 ods. 8, ods. 10, ods. 12 a § 23 ods. 7 geologického zákona, keďže tieto ustanovenia predĺženie platnosti predmetného prieskumného územia v čase vydania rozhodnutia žalovaného zo dňa 14.06.2016 neumožňovali, žalovaný považuje za zavádzajúce a zmätočné. Žalobca primárne vychádza z § 24 geologického zákona a svoj argument opiera prednostne o gramatický výklad príslušných zákonných ustanovení, pričom v rámci výkladu nezvažuje ďalšie logické a legislatívne súvislosti, najmä teleologický výklad príslušných zákonných ustanovení. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že režim prieskumných území na vykonávanie ložiskového geologického prieskumu na ropu, horľavý zemný plyn a prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia je čiastočne odlišný od režimu ostatných prieskumných území, pričom uvedená skutočnosť vyplynula najmä zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/31/ES o geologickom ukladaní oxidu uhličitého a o zmene a doplnení smernice Rady 85/337/EHS, smerníc Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES, 2001/80/ES, 2004/35/ES, 2006/12/ES, 2008/1/ES a nariadenia (ES) č. 1013/2006 a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/22/ES o podmienkach udeľovania a používania povolení na vyhľadávanie, prieskum a ťažbu uhľovodíkov. Príslušné ustanovenia geologického zákona preto treba vykladať predovšetkým v kontexte komunitárnych cieľov a regulácií vyplývajúcich z týchto smerníc. Účelom zavedenia legislatívnych odchýlok, tak ako ich zákonodarca upravil v § 24 ods. 8 geologického zákona, bola úprava odlíšiť pozície držiteľov prieskumných území na ropu, horľavý zemný plyn a prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia a veľkosti prieskumných území s ohľadom na technologickú a finančnú náročnosť vykonávania takéhoto prieskumu v porovnaní s ložiskovým geologickým prieskumom na iné vyhradené nerasty. Ropa a horľavý zemný plyn sú považované v rámci Európskej únie za vysoko strategické suroviny, z čoho vyplýva potreba riadneho a dostatočného prieskumu ložísk týchto surovín v rámci členských štátov Európskej únie. Z obsahu smernice 94/22/ES nevyplýva, či a ako často majú byť prieskumné územia predlžované, či môžu byť zmenené a pod., uvedené skutočnosti sú predmetom právnej úpravy
vnútroštátneho práva podľa vôle každého členského štátu. Z čl. 4 písm. b) smernice 94/22/ES taktiež nevyplýva koľkokrát a akým spôsobom má byť predlžované prieskumné územie na ropu a horľavý zemný plyn z hľadiska realizácie geologického prieskumu, ale že túto dobu je možné predĺžiť, pokiaľ nepostačuje na dokončenie dotknutej činnosti a ak sa činnosť vykonávala v súlade s povolením. Ustanovenie § 22 ods. 1 geologického zákona nie je v rozpore so znením čl. 4 písm. b) Smernice 94/22/ ES. Ani z gramatického výkladu § 24 ods. 8 geologického zákona nevyplýva, že držiteľ prieskumného územia je oprávnený požiadať len o jedno predĺženie doby platnosti prieskumného územia na ropu a horľavý zemný plyn. Prieskumné územie Svidník - ropa a horľavý zemný plyn bolo určené v roku 2006 za platnosti a účinnosti zákona č. 313/1999 Z.z., ktorý problematiku určovania prieskumných území na ropu a horľavý zemný plyn osobitne neupravoval. Ak by držiteľ prieskumného územia podal v súčasnosti nový návrh na určenie prieskumného územia na ropu a horľavý zemný plyn, je oprávnený si určiť akúkoľvek lehotu (napr. 20 rokov) v súlade s § 24 ods. 8 geologického zákona. Pokiaľ ministerstvo rozhodlo tak, že určilo držiteľovi prieskumného územia celkovú dobu 15 rokov, ako dobu nevyhnutnú na realizáciu prieskumných prác, nie je zrejmé, v čom spočíva nezákonnosť postupu ministerstva v danej veci.
25. K námietke žalobcu, o nemožnosti opakovaného predĺženia (tzv. „druhého“ predĺženia) prieskumných území na ropu a horľavý zemný plyn, žalovaný uviedol, že je nedôvodná. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že táto námietka bola predmetom protestu prokurátora zo dňa 03.08.2016 zo strany Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Predmetný podnet sa týkal rozhodnutí ministerstva o určení prieskumných území na ropu a horľavý zemný plyn vo vzťahu k prieskumným územiam Svidník, Snina a Medzilaborce. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, listom č. VI/1 Gd 367/16/1000-10 zo dňa 15.11.2016 oznámila ministerstvu, že nezistila zákonné podmienky pre vykonanie opatrení voči namietaným rozhodnutiam ministerstva a príslušný prokurátor podnet odložil.
26. Žalovaný dal tiež do pozornosti súdu skutočnosť, že žalobca v podanom rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu vo veci samej č. 6109/2018-5.3, 31581/2018 zo dňa 08.06.2018 (rozhodnutie o zmene - zmenšení prieskumného územia Svidník - ropa a horľavý zemný plyn) neuviedol žiadne tvrdenia, ktorými by namietal ohrozenie, resp. porušenie záujmu na ochrane životného prostredia. Celá argumentácia žalobcu je zameraná výhradne len na nesprávnosť postupu ministerstva dôvodiac, že platnosť prieskumného územia s ohľadom na § 24 ods. 8 geologického zákona skončila 01.08.2014 a každé ďalšie rozhodnutie ministerstva o predĺžení doby platnosti bolo ničotným (nulitným) rozhodnutím. Podľa názoru žalobcu, neexistuje platné prieskumné územie, a preto nie je možné neexistujúce prieskumné územie nijakým spôsobom meniť.
IV. Administratívne konanie.
27. Z administratívneho spisu súd zistil, že na základe návrhu spoločnosti Alpine Oil and Gas, s.r.o., Bratislava, zo dňa 30.04.2018 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor štátnej geologickej správy, dňom 30.04.2018 začalo správne konanie podľa § 23 geologického zákona, vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“.
28. Žalobca doručil dňa 23.05.2018 prvostupňovému správnemu orgánu podanie, ktorým sa domáhal postavenia účastníka konania v správnom konaní s odôvodnením, že v uvedenom konaní môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny.
29. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 6109/2018-5.3, 29899/2018 zo dňa 06.06.2018 podľa § 14 ods. 1 a § 46 a § 47 SP nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania v správnom konaní vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ podľa § 22 a § 23 geologického zákona s odôvodnením, že § 14 ods. 1 SP, účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Z ustanovenia § 14 ods. 2 SP vyplýva, že účastníkom konania môže byť aj ten, o kom tak ustanovuje osobitný predpis, v danom prípade geologický zákon. Geologický zákon v § 22 ods. 1 ustanovuje, že ministerstvo určí prieskumné územie na návrh fyzickej osoby - podnikateľa alebo právnickej osoby, ktorá je objednávateľom, t. j. budúcim
držiteľom prieskumného územia, pričom z uvedeného ustanovenia vyplýva, že účastníkom konania o určenie prieskumného územia je len fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá návrh na určenie prieskumného územia podala, pričom uvedené ustanovenie sa analogicky aplikuje aj na proces zmeny prieskumného územia. V konaní o zmene určeného prieskumného územia sa preto koná len o právach a oprávnených záujmoch osoby, ktorá je držiteľom prieskumného územia a ktorá zároveň podala návrh na jeho zmenu. Keďže OZ Zelený kameň nie je držiteľom prieskumného územia Svidník a ani nepodal návrh na určenie prieskumného územia Svidník, rovnako ani návrh na zmenu tohto prieskumného územia, nie je a ani nemôže byť účastníkom konania v danej veci, nakoľko sa nekoná o jeho právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach. Práva, oprávnené záujmy a povinnosti OZ Zelený kameň nebudú rozhodovacou činnosťou ministerstva v danej veci priamo dotknuté, preto nemožno OZ Zelený kameň považovať za účastníka konania ani pri aplikácii § 14 ods. 1 SP ako lex generalis vo vzťahu ku geologickému zákonu. Prvostupňový správny orgán dodal, že OZ Zelený kameň nekonkretizovalo, aké záujmy ochrany prírody a krajiny mali byť doposiaľ, tzn. v období od právoplatnosti rozhodnutia o určení prieskumného územia Svidník (od 01.08.2006) v súvislosti s existenciou tohto prieskumného územia dotknuté.
30. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 25.06.2018 rozklad, ktorým sa domáhal, aby žalovaný napadnuté rozhodnutie zrušil.
31. Minister životného prostredia SR, ako odvolací orgán svojím rozhodnutím Číslo: 8532/2018-9.2 (25/2018 - rozkl.) Záznam číslo: 44411/2018 zo dňa 21.08.2018 rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
V. Relevantné právne predpisy.
32. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
33. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
35. Podľa čl. 44 Ústavy SR (1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie. (2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. (3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. (4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov. (5) Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti. (6) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.
36. Podľa čl. 45 Ústavy SR, každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.
37. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
38. Podľa § 2 zákona č. 17/1992 Zb., životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy.
39. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 569/2007 Z. z., geologické práce sú geologický výskum a geologický prieskum.
40. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 569/2007 Z. z., geologický výskum sa člení na a) základný geologický výskum, b) regionálny geologický výskum.
41. Podľa § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 569/2007 Z. z., geologický prieskum sa člení na: a) ložiskový geologický prieskum, ktorý sa člení na etapy 1. vyhľadávací ložiskový geologický prieskum, 2. podrobný ložiskový geologický prieskum, 3. ťažobný ložiskový geologický prieskum.
42. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 569/2007 Z. z., za geologické práce, ak súvisia s prácami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 5, sa podľa tohto zákona považujú tieto práce: a) geofyzikálne práce a geochemické práce, b) technologické práce, laboratórne práce, terénne meračské práce a technické práce, najmä vrtné práce, podzemné práce a zemné práce, výstavba a prevádzkovanie dočasných merných objektov, zatláčacích a pozorovacích staníc, skúšobných zariadení, zriaďovanie dočasných pracovísk a prístupových ciest k nim.
43. Podľa § 3 písm. i) zákona č. 569/2007 Z. z., ložiskový geologický prieskum je prieskum, ktorým sa skúmajú ložiská nerastov, zisťujú a overujú ich zásoby a spracúvajú geologické podklady na ich využívanie a ochranu, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú sa geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov, zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel a na zriaďovanie a prevádzku prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len ''ukladanie”) podľa osobitného predpisu.
44. Podľa § 24 ods. 8 zákona č. 569/2007 Z.z., osobitné ustanovenie na vykonávanie ložiskového geologického prieskumu na ropu, horľavý zemný plyn a prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia: Prieskumné územie určí ministerstvo na dobu požadovanú objednávateľom a potrebnú na vykonanie geologických prác a pre územie, ktoré nepresahuje rozlohu odôvodnenú najvhodnejším výkonom geologických prác z technického a ekonomického hľadiska. Ak určená lehota nepostačuje na dokončenie činností, môže byť na návrh držiteľa prieskumného územia predĺžená o dobu, ktorá je nevyhnutne potrebná na dokončenie geologických prác. O predĺženie doby treba požiadať najmenej tri mesiace pred uplynutím lehoty. Na určenie prieskumného územia sa nevzťahuje § 22 ods. 2.
45. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 51/2008 Z. z., sa ložiskovým geologickým prieskumom a) skúmajú geologické pomery ložiska a jeho tektonická stavba, b) sleduje rozmiestnenie jednotlivých nerastov podľa kvality, c) skúmajú banskotechnické podmienky, ktoré môžu ovplyvniť dobývanie zistených a overených zásob nerastov tvoriacich ložiská, d) rieši možnosť ukladania odvalov, výsypiek a odkalísk spolu s predpokladanými vplyvmi na životné prostredie, e) skúmajú hydrogeologické pomery ložiska, f) zisťuje výskyt a akumulácia podzemných vôd, ktoré môžu ovplyvniť spôsob dobývania ložiska, g) zisťujú a overujú geologické podmienky na zriaďovanie a prevádzku podzemných zásobníkov plynov a kvapalín v prírodných horninových štruktúrach a podzemných priestoroch, zisťujú a overujú geologické podmienky na sprístupňovanie jaskýň, zaistenie stability podzemných priestorov, h) zisťujú a overujú geologické podmienky na zabezpečovanie a likvidáciu starých banských diel,
i) zisťujú a overujú geologické podmienky prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia (ďalej len "ukladanie'').
46. Podľa § 4 ods. 3 písm. a) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 51/2008 Z.z., sa pri rozdelení ložiskového geologického prieskumu na etapy vo vyhľadávacom prieskume 1. vyhľadáva a overuje výhradné ložisko alebo ložisko nevyhradeného nerastu, pričom sa na zistenom výhradnom ložisku určí jeho približný rozsah a v jeho časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-2; v ostatnej časti sa overia a vypočítajú zásoby kategórie Z-3 alebo prognózne zdroje, na zistenom ložisku nevyhradených nerastov sa overí a vypočíta množstvo zásob, približný rozsah, kvalita a typy suroviny, 2. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich vhodnosť na uskladňovanie plynov a kvapalín, 3. zisťujú možnosti výskytu jaskýň, ich možný priebeh, rozsah, viazanosť na štruktúry a zloženie horninového prostredia, skúmajú sa podmienky stability jaskynných a iných podzemných priestorov, 4. zisťujú geologické podmienky vplyvu starých banských diel na povrch a navrhujú sa opatrenia na ich zabezpečenie a likvidáciu, 5. zisťujú a overujú vhodné horninové štruktúry alebo podzemné priestory, ich prípadné netesnosti a ich vhodnosť na ukladanie.
47. V zmysle čl. 6 ods. l Aarhuského dohovoru, Každá Strana a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I; b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.
48. V zmysle čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
49. V zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
50. Podľa § 1 SSP, tento zákon upravuje a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.
51. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
52. Podľa § 3 ods. 1 SSP, na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté, d) nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie, e) iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
53. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
54. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VI. Právne posúdenie.
55. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 20.10.2022, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
56. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
57. V prejednávanej veci správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktorými nebolo priznané žalobcovi postavenie účastníka konania v správnom konaní vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“ podľa § 22 a § 23 geologického zákona.
58. Na tomto mieste správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý uznesením sp. zn. 4Sžk/10/2019 zo dňa 05.05.2020, vyslovil svoj právny názor v obdobnej veci vedenej pred Krajským súdom v Bratislave sp.zn. 1S/212/2016-241 zo dňa 11.07.2018, kde krajský súd zastavil konanie vo veci, v ktorej sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 6422/2016-9.2 (14/2016-rozkl.), záznam č. 39044/2016 (6) zo dňa 13.07.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu č.sp. 5020/2016-7.3, č.z. 31046/2016 zo dňa 02.06.2016 o vylúčení žalobu zo správneho konania vo veci predĺženia platnosti a zmeny (zmenšenia) prieskumného územia Medzilaborce - ropa a horľavý zemný plyn. Najvyšší súd o.i. vyslovil svoj právny názor: „... krajský súd v napadnutom uznesení neprihliadol na potrebu ochrany práv sťažovateľa (zainteresovanej verejnosti). Zmyslom a cieľom aktívnej legitimácie zainteresovanej verejnosti na podaní správnej žaloby je ochrana verejného záujmu pri rozhodovaní vo veciach životného prostredia a nie dosiahnutie konkrétneho prospechu pre nejaký subjekt predstavujúci zainteresovanú verejnosť. Skutočnosť, či verejný záujem v oblasti životného prostredia porušený bol alebo nie, nezaniká tým, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného stratí platnosť. Zrušenie takéhoto rozhodnutia, v prípade jeho rozporu s verejným záujmom, je bez ohľadu na uplynutie doby jeho platnosti, pre ochranu verejného záujmu zásadné a je zásadné aj pre účinnú realizáciu práv zainteresovanej verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 Aahuského dohovoru.“
59. Správny súd tiež poukazuje na odôvodnenie už skôr vydaného rozhodnutia tunajšieho správneho súdu v obdobnej veci sp. zn. 6S/211/2016 zo dňa 21.11.2019 (a tiež rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 6S/6/2021 zo dňa 24.06.2021, sp. zn. 6S/131/2020 zo dňa 20.01.2022), s ktorými sa stotožňuje a v nich vyslovený právny záver je plne aplikovateľný na prejednávanú vec.
60. Základným rozporom medzi účastníkmi konania bolo posúdenie otázky priznania postavenia účastníka konania žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti v správnom konaní vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia „Svidník - ropa a horľavý zemný plyn“.
61. Súd dal za pravdu žalobcovi, ktorý tvrdí, že mu účastníctvo v danom konaní patrí a odvolával sa na príslušné ustanovenia geologického zákona, zákona o životnom prostredí, zákona o ochrane prírody a krajiny a Aarhuského dohovoru. Žalobca má zato, že aj v konaní vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia dochádza k ovplyvňovaniu životného prostredia. V konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009 najvyšší súd riešil otázku účastníctva občianskeho združenia ako zainteresovanej verejnosti v obdobnom konaní, kde podobne ako v preskúmavanej veci správny orgán uprel žalobcovi ako zainteresovanej verejnosti účasť na konaní s tým, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo korešponduje s textom čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Poukázal na doložku prednosti, ktorá uvádza, že Aarhuský dohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. Aj v uvedenom konaní žalovaný uvádzal, že čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti zainteresovanej verejnosti, avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo vnútroštátnom práve uplatňovať. Žalovaný v uvedenom konaní tiež konštatoval, že adresátom ustanovení čl. 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle teórie „self executing“ a nakoľko zákon žalobcu a organizácie podobné žalobcovi výslovne ako účastníka konania neuvádza, potom mu postavenie účastníka neprináleží.
62. Na tomto mieste správny súd odkazuje na Dohovor EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, prijatý dňa 25. júna 1998 (Aarhuský dohovor), ktorý vymedzuje pojem informácia vo vzťahu k stavu zložiek životného prostredia, vo vzťahu k činiteľom, ktoré na ne vplývajú, vo vzťahu k stavu zdravia a bezpečnosti obyvateľstva a podmienkam života obyvateľstva. Výpočet informácií nie je uzavretý, aby sa tak účel ich definičného vymedzenia vo vzťahu k životnému prostrediu dosahoval čo najlepšie. S poukazom na uvedené, správny súd opäť poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009, v ktorom uviedol, že: „Pre najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17. odseku) a ďalej v čl. 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.
63. Preambula 5. Aarhuského dohovoru zdôrazňuje potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj.
Preambula 6. Aarhuského dohovoru uznáva, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký. Preambula 7. Aarhuského dohovoru uznáva, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií. Preambula 8. Aarhuského dohovoru uznáva, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť. Preambula 10. Aarhuského dohovoru priznáva cieľ podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia. Preambula 17. Aarhuského dohovoru zohľadňuje, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru, každá strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.
64. Je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v rozsudku C-240/09 zo dňa 08.03.2011, na čo poukázal najvyšší súd v svojom rozsudku sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06.2009, keď vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: „pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný k zmluvným štátom.“ Vzhľadom na uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene, je logický záver, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie, preto konanie vo veci zmeny (zmenšenia) prieskumného územia môže mať dopad na životné prostredie, a žalobcovi nemôže byť nepriznané postavenie účastníka konania v tomto administratívnom správnom konaní.
65. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžp/41/2009 tiež vyslovil právny názor, že „ ... na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať a na jeho základe si niečo, tzn. samotné životné prostredie nárokovať, prisvojovať alebo požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalý kolektívny záujem, ktorý priamo zaťažuje štát - v prenesenom zmysle obdobne ako právo na život bez vojnového nebezpečenstva alebo životu nebezpečných chorôb, a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol alebo s jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal, - lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví, - lebo bez jeho existencie nie je možné blahobyt ľudstva dosiahnuť vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné. Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, (najvyšší súd nemôže) v zmysle právneho názoru najvyššieho súdu, nemožno prehliadnuť základné smerovanie záujmov jednotlivcov združených za účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa najvyššieho súdu záver vyslovený v hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52. ... “
66. Je nepochybné, že vzhľadom aj na ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúce štátne hranice z 25. februára 1991, Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie č. 85/357/EHS) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov
stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie o životnom prostredí, je nutné zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.
67. S poukazom na obranu žalovaného, že žalobca nespĺňa podmienky definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba ktorá je držiteľom prieskumného územia a ktorá zároveň podala návrh na jeho zmenu, tak ako je uvedené v odseku 29. tohto rozhodnutia, správny súd poukazuje na čl. 9 Aarhuského dohovoru a tiež vyššie uvedené medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie, ktoré majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru platí, že bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Vzhľadom na uvedené je potom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam, toto právo v individuálnej veci priznať. Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej úlohy, je uvedená v 7. a 8. recitáli preambuli k Aarhuskmu dohovoru, „ ... každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy) 7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií, 8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv. Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné sa uspokojiť iba odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany (napríklad procesné podania na Prokuratúru Slovenskej republiky alebo Verejného ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napríklad žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná. ..." (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009)
68. K argumentácii žalovaného, že žalobca nešpecifikoval porušenia svojich subjektívnych práv a len všeobecne konštatoval, že konaním dôjde k ohrozeniu životného prostredia, správny súd, s poukazom na vyššie uvedený právny názor najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 5Sžp/41/2009, nedal za pravdu žalovanému. Súd je názoru, že práve účasť žalobcu v konaní zabezpečí jeho kvalifikovanú informovanosť ohľadom zmeny (zmenšenia) prieskumného územia a v rámci tejto etapy možnosť kvalifikovane namietať a vyjadrovať sa k predmetnému konaniu. Konanie vo veci zmeny (zmenšenie) prieskumného územia, v ďalších štádiách bude možno zahŕňať aj prípadné posudzovanie jeho vplyvov na životné prostredie, preto ide o konanie s veľkým potenciálom zásahu do životného prostredia v každom štádiu a ako také musí byť verejnosti prístupné v akomkoľvek štádiu.
69. Žalobca, ako zainteresovaná verejnosť, ktorého jedným z poslaní je aj ochrana verejného záujmu pri rozhodovaní vo veciach životného prostredia a nie dosiahnutie konkrétneho prospechu pre nejaký
subjekt predstavujúci zainteresovanú verejnosť, by mal byť akceptovaný aj ako účastník predmetného administratívneho konania, nakoľko je možné predpokladať, že jeho účasť v takomto konaní prispeje k naplneniu legitímneho cieľa - zabezpečenia účasti verejnosti na prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia a obhajoba oprávnených záujmov na jeho ochrane.
70. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami zo strany žalobcu ani argumentáciou žalovaného, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 2Sžo/24/2013 z 18.06.2014 „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).“ Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie č. II. ÚS 175/2013-12 zo dňa 19.03.2013 „Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21552/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998/1).“
71. Krajský súd v Bratislave po vyhodnotení priebehu administratívneho konania uzatvára, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom na ich zrušenie, podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní budú orgány verejnej správy postupovať v súdom naznačenom smere. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).
72. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu bol tento nárok priznaný v plnom rozsahu. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
73. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).