Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/19/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, zastúpený spoločnosťou GARAJ & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: X/ R. Q., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. F. XXA, T., X/ P. Q., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. F. XXA, T., o zaplatenie 30.750 eur istiny úveru s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. septembra 2019, č.k. -315, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 30.750,96 eur, zmluvného úroku vo výške 1.446,47 eur, zmluvného úroku vo výške 3,5 % ročne z istiny 30.750,96 eur od 28.01.2015 do 28.02.2019 vo výške 4.399,49 eur, úroku z omeškania vo výške 126,30 eur a 37,52 eur, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne z istiny 30.750,96 eur od 29.01.2015 do 28.02.2019 vo výške 10.112,05 eur a zmluvnej pokuty vo výške 7.687,74 eur. V zastavenej časti priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo veci samej priznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Konanie zastavil pre čiastočné späťvzatie žaloby zdôvodnené tým, že žalovaní 1/ a 2/ po podaní žaloby vykonali čiastkovú úhradu vo výške 54.560,62 eur. V späťvzatí žalobca uviedol, že v ďalšom konaní sa domáha zaplatenia sumy 584,63 eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania zostala suma 581,63 eur požadovaná z vyššie uvedeného titulu. Vychádzal zo zistení, že žalobca je právnická osoba, zriadená osobitným predpisom, účelovým fondom na financovanie štátnej podpory výstavby bytov a ubytovní, dodatočného zateplenia bytových domov a rodinných domov, stavebných úprav bytových domov, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu (, o štátnom fonde rozvoja bývania, v znení neskorších predpisov). Dňa 21.07.2010 žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ ako spoludlžníkmi zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 32.600 eur, s dobou splácania 30 rokov, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť pri úrokovej sadzbe vo výške 3,5 % ročne formou mesačných splátok vo výške 146,3886 eur, vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca. V čl. IX. bod 9.2. písm. a/ zmluvy si zmluvné strany dojednali právo veriteľa od zmluvy odstúpiť v prípade omeškania dlžníka s úhradou troch a viacerých splátok. V čl. X bod 10.2 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade porušenia akejkoľvek povinnosti dlžníka, vyplývajúcej mu z úverovej zmluvy a následného odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa, je dlžník povinný uhradiť nesplatenú istinu úveru a zmluvnú pokutu

vo výške 25 % z nesplatenej istiny. Dňa 30.05.2014 žalobca ako splnomocniteľ písomne splnomocnil advokátsku kanceláriu AENEA Legal s.r.o. ako splnomocneného, všeobecne na to, aby ho v celom rozsahu zastupovala vo veci súdneho vymáhania akýchkoľvek pohľadávok vrátane ich príslušenstva, voči ktorémukoľvek dlžníkovi, a to najmä, ale nielen, pohľadávok zo zmlúv o poskytnutí podpory, ako aj výkonu rozhodnutia/exekúcie tak, aby vykonávala všetky právne úkony, rokovala s dlžníkmi, prijímala doručované písomnosti, podávala žaloby a iné návrhy/žiadosti/opravné prostriedky/návrhy na výkon rozhodnutia vrátane návrhov na exekúciu, uzatvárala zmier, vymáhala nároky, prijímala a potvrdzovala ich plnenie, zúčastňovala sa pojednávaní a pod. Predmetné splnomocnenie bolo prílohou žaloby. Písomnou výzvou zo dňa 27.06.2014, vypracovanou v mene žalobcu advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o., žalobca oznamoval žalovaným, že ku dňu 05.11.2014 sa dostali do omeškania so 14 splátkami, spolu vo výške 2.049,46 eur a vyzval ich na úhradu v lehote do 7 dní od doručenia tejto výzvy. Za trvania tohto súdneho konania, písomným podaním doručeným žalovaným dňa 29.12.2014, vypracovaným v mene žalobcu advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o., žalobca oznamoval žalovaným svoje odstúpenie od vyššie uvedenej úverovej zmluvy z dôvodu meškania žalovaných s 15- timi splátkami, spolu vo výške 2.195,85 eur ku dňu 12.12.2014 s tým, že celý dlh sa stáva splatným a vyzval ich na úhradu dlhu, vyčísleného spolu sumou 32.323,82 eur (istiny, nesplatených úrokov, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty) a súčasne aj „trov právneho zastúpenia vo výške 903,04 eur“, v lehote do 5 dní od doručenia výzvy. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že na pojednávaní právny zástupca žalobcu k rozdielnym výškam žalobcom požadovanej náhrady nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky v sumách 581,63 eur, 584,63 eur, 593,26 eur uviedol, že si to nevšimol, zrejme išlo o chybu pri sčítaní. Na otázku, z akého dôvodu, s poukazom na zákonom vymedzený predmet jeho činnosti, žalobca využil externé právne služby v súvislosti s výzvou dlžníkom na úhradu len omeškaných splátok úveru a na úkon ukončenia zmluvného vzťahu - odstúpenia od zmluvy o úvere, uviedol len toľko, že sa k tomu nevie vyjadriť, je to otázka priamo na žalobcu, ktorý sa to takto rozhodol riešiť a nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa a a dospel k záveru, že prejednávaný nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je nedôvodný a žalobu tak v danej zostávajúcej časti zamietol. Konštatoval, že v zmysle náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok, odlišný od trov konania. Charakter nákladov spojených s uplatnením pohľadávky má aj odmena za poskytnutú právnu pomoc, zaplatená pred uplatnením samotnej pohľadávky na súde, a to aj v prípade, keď k uplatneniu pohľadávky na súde nedošlo z dôvodu dobrovoľného plnenia povinným. Za účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa uvedeného ustanovenia možno považovať len také náklady, ktoré musela strana nevyhnutne vynaložiť, aby mohla riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu. Môžu sa totiž vyskytovať i situácie, za ktorých tieto náklady nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, pričom v tom zmysle poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR z 25.07.2012, sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.04.2014, sp. zn. . Pojem „účelný” je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov, nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými, či nadmernými nákladmi. Uviedol, že keďže žalobca je štátny orgán, resp. právnická osoba zriadená štátom, správu ktorého vykonáva Ministerstvo výstavby a verejných prác SR, je povinný pri výkone svojej činnosti rešpektovať určité pravidlá - transparentné zásady využívania právnych služieb advokátov zo strany štátu, vrátane ich výberu a odmeňovania. Pri využívaní externých právnych služieb štátom (štátnym orgánom) je potrebné vychádzať z toho, že štát (štátny orgán) si má zadovážiť a využívať externé právne služby advokátov len v prípade nevyhnutnosti a účelnosti, nakoľko štát má mať (musí mať) k dispozícii dostatočný odborný (profesionálny) personálny aparát a v prípade potreby je povinný tento personálny aparát doplniť. Pri využívaní právnych služieb advokátov sa tak vo všeobecnosti proklamuje nevyhnutnosť (t. j. nevyhnutná potreba zabezpečenia právnych služieb advokátov, ktoré nie je štátny orgán schopný sám v potrebnom časovom horizonte efektívne, hospodárne a účinne zabezpečiť) a účelnosť ich využitia (nejde o zbytočné, neefektívne, nekvalitné, nepožadované alebo nepodstatné právne služby), pričom táto nevyhnutnosť a účelnosť sa preukazuje tzv. testom nevyhnutnosti (čl. 3 ods. 2). V intenciách uvedeného výkladu žalobu v časti o zaplatenie 581,63 eur z titulu náhrady nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky zamietol, majúc za to, že v čase poskytnutia vyššie uvedených

dvoch úkonov právnej služby - výzva na úhradu dlhu zo dňa 27.6.2014 a odstúpenie od úverovej zmluvy zo dňa 22.12.2014, nebola pohľadávka žalobcu ešte splatná ako jednorazový dlh, a teda ani vymáhateľná, v dôsledku čoho tieto úkony právnej služby nemožno považovať za vynaložené v príčinnej súvislosti s vymáhaním pohľadávky ako takým. Ďalej mal za to, že uvedené úkony právnej služby svojou povahou, obsahom a ani rozsahom nie sú tak odborne (právne) náročné alebo zložité, že by ich nebol schopný vykonať samotný žalobca. Ich vykonanie v zastúpení advokátskou kanceláriou, ktorú na to žalobca splnomocnil, teda podľa jeho názoru nie je možné v žiadnom ohľade považovať za nevyhnutné ani potrebné a už vôbec nie za účelné a hospodárne, pričom takýto postup je zároveň aj v rozpore s požiadavkou vhodnosti a primeranosti ich vynaloženia, keďže ide o nanajvýš jednoduché úkony/ podania v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, obsah ktorých sa mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci a preto ich nemožno považovať za náklady nevyhnutne (účelne) vynaložené s uplatnením pohľadávky na súde. V skutočnosti išlo o také jednoduché právne úkony, ktoré patria do bežnej odbornej činnosti žalobcu v súvislosti s plnením jeho úloh, vymedzených vyššie uvedeným osobitným predpisom, ktorým bol žalobca súčasne zriadený. Žalobca naviac v konaní netvrdil a ani nepreukazoval, že by v čase označených úkonov (zo dňa 27.6.2014 a zo dňa 22.12.2014) bol nedostatočne obsadený kvalifikovaným personálom. Naviac žalobca vznik tvrdeného nároku na úhradu príslušenstva pohľadávky (nákladov spojených s jej uplatnením) v konaní ani nepreukázal (napr. dokladom, že takéto náklady vôbec vynaložil, t.j. dôkaz o vyúčtovaní poskytnutej právnej služby a o úhrade takéhoto vyúčtovania) a aj z tohto dôvodu preto žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol osobitne vo vzťahu k zastavenej časti konania a konania vo veci samej. V späťvzatej časti konania rozhodol podľa procesného zavinenia v zmysle (ďalej len „“) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pri nároku na náhradu trov konania vo veci samej vychádzal podľa z pomeru úspechu a nárok na náhradu trov konania priznal úspešným žalovaným 1/ a / v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku, do výrokov II. a III., podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal ich zmeny a priznania mu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 584,63 eur, ako aj náhrady trov konania v rozsahu 100 %, eventuálne zrušenia napadnutých výrokov a vrátenia rozsudku súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje odvolanie založil na odvolacích dôvodoch v zmysle , a , keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu v danej časti považoval za nedostatočne odôvodnené a zmätočné. Uviedol, že v zmysle sú príslušenstvom pohľadávky aj náklady spojené s jej uplatnením. Poukázal na to, že zákon v tomto prípade neuvádza či sa musí jednať o splatnú pohľadávku. Mal za to, že uplatnenie pohľadávky je z gramatického hľadiska možné vykladať nielen ako uplatnenie splatnej pohľadávky (v čase odstúpenia od zmluvy), ale rovnako aj v čase výzvy na úhradu zo dňa 27.06.2014. Žalovaní neuhrádzali mesačné splátky riadne a včas, v dôsledku čoho sa dostali do omeškania. V tomto prípade pristúpil k výzve na úhradu omeškaných splátok. Keďže ani následne svoj dlh neuhradili, odstúpil od zmluvy, v dôsledku čoho sa stal splatným celý dlh. Súd sa podľa neho v tomto smere nemôže obmedziť len na konštatovanie, že pohľadávka v čase úkonu nebola splatná (v prípade odstúpenia od zmluvy sa jednalo o splatnú pohľadávku). Aplikujúc závery súdu, by nemal nárok na náhradu trov konania za úkon právnej služby - odstúpenie od zmluvy, ktorý bol žalobca nútený vykonať a takýmto spôsobom zosplatniť celý dlh. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v dotknutých častiach tak považoval za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti všeobecne poukázal na závery v rozhodnutiach sp. zn. , a a . Namietal, že súd prvej inštancie mu nepriznal uplatnený nárok v časti zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 581,63 eur, pričom v odôvodnení rozsudku neuvádza dôvod zamietnutia predmetného nároku. S poukazom na znenie , a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a na záver Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. , podľa ktorého: „Na účely určenia výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal poskytovať právne služby.“, uviedol, že nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky sú náklad za Výzvu na úhradu vo výške 95,29 eur (úkon právnej služby vo výške 71,37 eur, režijný paušál vo výške 8,04 eur, DPH vo výške 15,88 eur) a náklad za Odstúpenie od zmluvy o úvere vo výške 593,26 eur (úkon právnej služby vo výške 486,34 eur, režijný paušál vo výške 8,04

eur, DPH vo výške 98,88 eur), spolu vo výške 581,63 eur s DPH. Poukázal aj na a o pohľadávkach štátu, v zmysle ktorých je správca povinný nakladať s pohľadávkou štátu podľa tohto zákona, využívať všetky právne prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. Správca je povinný spolu s pohľadávkou štátu vyúčtovať a uplatniť aj jej príslušenstvo. Správca nie je povinný vyúčtovať a uplatniť príslušenstvo pohľadávky štátu, ak pohľadávka štátu nepresiahne 50 eur alebo príslušenstvo pohľadávky štátu nepresiahne 20 eur. Z verejnej pohľadávky štátu sa úroky z omeškania nevyúčtujú a neuplatňujú. Z uvedených ustanovení podľa neho vyplýva jeho povinnosť ako správcu pohľadávky štátu zabezpečiť vymoženie pohľadávky štátu. Uviedol, že prostredníctvom advokátskej kancelárie vykonával priebežne vyššie uvedené právne úkony, ktorých oprávnenosť vyplýva nielen z uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. , ale hlavne z príslušných zákonných ustanovení Zákona o pohľadávkach štátu, Zákona o štátnom fonde rozvoja bývania a . Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mu vzniklo právo odstúpiť od zmluvy o úvere, keďže žalovaní porušili zmluvné podmienky. V tzv. predsúdnom konaní vykonal len také úkony, ktoré boli nevyhnutné na účelné uplatnenie a bránenie jeho práva s poukazom na samotné znenie zmluvy (konkrétne článok VIII. bod 8.4.) ako aj ustanovenia o pohľadávkach štátu. Mal za to, že v danom prípade bolo listinnými dôkazmi preukázané - samotnými odstúpeniami od zmluvy spolu s doručenkami a obálkami (dôkazy označené a predložené spolu so žalobou), že mu vznikli odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky proti žalovaným. Tieto náklady predstavujú odmenu advokáta, ktorý požadované právne služby riadne poskytol. Zaplatením tejto odmeny advokátovi mu vznikli skutočné náklady spojené s uplatnením pohľadávky. V prípade uvedeného úkonu išlo o účelne vynaložené náklady na to, aby mohlo byť úspešne uplatnené jeho právo na súde. Z dôvodu porušenia zmluvných povinností uplatnil svoj nárok cestou príslušného súdu. Z toho dôvodu jeho postup ako veriteľa, ktorý sa obrátil na svojho právneho zástupcu, jednak so žiadosťou, aby posúdil splnenie podmienok na zaslanie Odstúpenia a posúdenia podmienok prípadného súdneho konania, ako aj so žiadosťou o vypracovanie tohto právneho úkonu, je úplne relevantný a racionálny. Podľa jeho názoru tak za tejto situácie, ktorú zavinili výlučne žalovaní neuhrádzaním poskytnutého úveru riadne a včas, nie je možné a spravodlivé od neho požadovať, aby znášal náklady spojené s týmto postupom sám. Naopak je racionálnou a zákonnou požiadavkou žiadať prenesenie povinnosti na náhradu týchto nákladov na osoby žalovaných. Ním vynaložené náklady považoval za opodstatnené a účelné o to viac, že vychádzajú zo zákonných dôvodov a neprekračujú ich medze. Vznik uplatneného príslušenstva pohľadávok v podobe nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bol vyvolaný výlučne žalovanými v dôsledku ich konania v rozpore so zmluvou o úvere. Nešlo o jeho svojvoľné rozhodnutie, naopak postupoval v súlade so znením zmluvy o úvere a chránil svoje práva. Uviedol, že ním uvádzaný právny názor v plnom rozsahu potvrdzuje judikatúra Najvyššieho súdu SR, a to najmä uznesenie sp. zn. zo dňa 09.06.2010, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, č. 07/2010, ktoré právna veta znie: „Príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky ( ).“ Zároveň poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, a to na jej ustanovenia bodov 3, 19, 20 Preambuly a článku 6 ods. 3.

3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby v príslušnej časti nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením žalovanej pohľadávky. Z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby v danej časti, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Náležite vychádzal z toho, že všeobecne sa za príslušenstvo pohľadávky v zmysle svojou povahou považujú aj náklady na odmenu za právnu pomoc pred uplatnením pohľadávky na súde. Správne však v predmetnej veci vyhodnocoval aj otázku samotnej

účelnosti vynaloženia daných nákladov, vzhľadom na charakter a predmet činnosti žalobcu a povahu jednotlivých vykonaných úkonov právnej služby, tiež reálnu existenciu (splatnej a vymáhateľnej) pohľadávky v čase jej uplatnenia danými úkonmi, ako aj preukázania skutočného vynaloženia požadovaných nákladov. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( v spojení s ) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal z vyššie uvedeného zodpovedajúceho ustanovenia , ktoré aj správne vyložil s ohľadom na relevantnú judikatúru a rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Svoje správne závery, pre ktoré žalobu v danej časti zamietol - z dôvodu neúčelnosti vynaloženia oboch uplatnených nákladov, nepreukázania samotného vzniku týchto nákladov a vo vzťahu k úkonu odstúpenie od úverovej zmluvy aj z dôvodu, že prislúchajúca pohľadávka nebola splatná a vymáhateľná, aj riadne odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z Svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s príslušným predmetom konania.

6. Osobitne možno dať do pozornosti, že predmet odvolacieho prieskumu tvorila zamietajúca časť rozsudku, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o zostávajúcom nároku po čiastočnom zastavení konania (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby). Súd prvej inštancie tak hmotnoprávne preskúmaval nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s uplatnením príslušnej - v predmetnom súdnom konaní uplatnenej pohľadávky, ktorá vychádzala zo záväzkového vzťahu strán sporu založeného ich zmluvou o úvere (Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru zo dňa 21.07.2010) uzatvorenou v zmysle Zákona o štátnom fonde rozvoja bývania (v tom čase ). Žalobca si tento nárok uplatnil za vynaložené náklady na odmenu advokáta, konkrétne za dva úkony právnej služby - Výzva na úhradu zo dňa 27.06.2014 a Odstúpenie od zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2014, spolu vo výške 581,63 eur. Pokiaľ žalobca v odvolacom návrhu (rovnako ako v čiastočnom späťvzatí žaloby) uviedol jeho rozdielnu výšku 584,63 eur, túto bolo možné považovať len za chybu pri sčítaní, ako to uviedol samotný právny zástupca žalobcu (na pojednávaní dňa 03.09.2019; č.l. 295). Možno teda uviesť, že súd prvej inštancie správne určil výšku predmetného nároku 581,63 eur, ktorá zodpovedá nielen vyčísleniu v konaní pred súdom prvej inštancie (č.l. 53) a poslednej pripustenej zmene žaloby (č.l. 235), ale aj vyčísleniu daných nákladov v odvolaní.

7. Pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že neuviedol dôvod zamietnutia príslušného nároku a jeho odôvodnenie bolo nedostatočné a nepreskúmateľné, odvolací súd s jeho námietkami zásadne nesúhlasí. Ako vyplýva už z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil osobitne na troch záveroch - o neúčelnosti požadovaných nákladov, nepreukázaní ich vzniku a absencii podmienky splatnosti a vymáhateľnosti príslušnej pohľadávky, ktoré aj dostatočným spôsobom a zrozumiteľne vysvetlil.

8. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom požadované náklady právneho zastúpenia boli v tomto prípade neúčelné, pričom v podrobnostiach odkazuje na príslušné časti jeho odôvodnenia. Na ešte bližšie ozrejmenie možno uviesť, že aj keď nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v zmysle môžu byť vo svojej podstate aj „vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky“, ako to vyplýva i zo žalobcom poukazovaného uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 09.06.2010 publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 7/2010, neznamená to však, že takýto typ nákladov je potrebné vždy automaticky považovať za účelný a opodstatnený. Naopak, tieto trovy právneho zastúpenia pri uplatnení pohľadávky pred podaním žaloby (čo ich odlišuje od trov konania), ako náklady hmotnoprávnej povahy, musia rovnako spĺňať podmienku účelnosti. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje napr. na odôvodnenie vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uviedol, že: „Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj

v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Dovolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom dovolateľa, podľa ktorého vzniklo žalobcovi právo na úhradu účelne vynaložených nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky, aj keď k ich uplatneniu súdnou cestou nedošlo.“ Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa venoval otázke účelnosti požadovaných nákladov právneho zastúpenia, pričom v okolnostiach preskúmavanej veci náležite vychádzal nielen z konkrétneho charakteru uskutočnených úkonov, ale tiež najmä z povahy a predmetu činnosti žalobu - Štátneho fondu rozvoja bývania. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 09.09.2004, v ktorom ústavný súd vychádzal z toho, že ak je štát na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených. Možno tiež dodať, že ústavný súd pri posúdení účelnosti nákladov právneho zastúpenia (ako trov konania) aj vo svojich neskorších rozhodnutiach, s odkazom na uvedený nález sp. zn. , rozlišoval práve, či pri osobe zastúpeného išlo o verejnoprávny subjekt finančne a personálne zabezpečený zo štátneho rozpočtu alebo o právnickú osobu súkromného práva (napr. nález zo dňa 23.05.2014 a zo dňa 15.10.2014). V tomto prípade žalobca ako štátny účelový fond, prostredníctvom ktorého sa realizovalo „financovanie štátnej podpory pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu“ ( účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), resp. sa uskutočňuje „financovanie priorít štátnej bytovej politiky schválených vládou SR pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu“ ( účinného v čase vykonania predmetných úkonov a neskôr), a ktorého správcom je Ministerstvo dopravy a výstavby SR (súčasný názov), je verejnoprávnym subjektom v rámci ústrednej štátnej správy financovaným zo štátneho rozpočtu. Ak sa teda pri vykonaní jednoduchých úkonov v rámci úverového vzťahu v postavení veriteľa (výzva na zaplatenie neuhradených splátok a odstúpenie od zmluvy) nechal zastúpiť advokátom, príslušné náklady právneho zastúpenia nie je v tomto prípade možné považovať za účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Argumentáciu žalobcu založenú jednoducho na tom, že mal povinnosť zabezpečiť vymoženie pohľadávky štátu a „vykonal úkony nevyhnutné na bránenie jeho práva s poukazom na znenie zmluvy ako aj ustanovenia o pohľadávkach štátu“, nebolo možné pri tomto posúdení považovať za relevantnú. Zo žalobcom poukazovaných ustanovení o pohľadávkach štátu (ktorý mimochodom v čase daných úkonov ešte nevstúpil do účinnosti), ako ani z ustanovení príslušného o správe majetku štátu, nevyplýva povinnosť, nevyhnutnosť či účelnosť žalobcu nechať sa pri vykonávaní jemu zverených úloh zastúpiť advokátom, pričom žiadne takéto dojednanie ani nebolo obsahom úverovej zmluvy. V konaní pred súdom prvej inštancie či odvolacím súdom žalobca vôbec neozrejmil dôvod, prečo sa pri týchto nenáročných úkonoch predpokladaných zmluvou nechal zastúpiť advokátom a nepreukazoval ani netvrdil, že by dané úkony nebol schopný vykonať sám (prostredníctvom svojich zamestnancov), rovnako ako napr. uzatvorenie samotnej úverovej zmluvy.

9. Citovaný záver Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09.06.2010 obsahuje aj ďalšiu podmienku, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle sa musia týkať splatnej pohľadávky. Zhodne tak aj odborná literatúra uvádza, že tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. I. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015. , s. 771). Rozdielny výklad žalobcu v odvolaní, podľa ktorého nemusí ísť o uplatnenie splatnej pohľadávky, keďže to zákon priamo neuvádza, odvolací súd považoval za nesprávny. síce v (Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.) výslovne splatnosť ako podmienku neudáva, je však zrejmé, že ak sa určité náklady majú „spájať s uplatnením“ konkrétnej pohľadávky - práva na plnenie ( ), musí toto právo v čase jeho uplatňovania skutočne existovať. V tom čase teda už musí byť daná pohľadávka splatnou a vymáhateľnou, ako to konštatoval i súd prvej inštancie. Opačný záver by znamenal skorší vznik príslušenstva ako samotnej pohľadávky. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak náklady vynaložené na uplatnenie ešte nesplatnej pohľadávky nie je možné považovať za jej vlastné príslušenstvo v zmysle , a teda ich nemožno z tohto titulu priznať. V predmetnej veci ide o taký prípad pri požadovanom náklade za úkon Odstúpenie od zmluvy zo dňa 22.12.2014, ktorého sa žalobca domáhal po rozšírení žaloby (18.03.2015) vo vzťahu s uplatňovaním celého zosplatneného úveru s príslušenstvom a zmluvnou pokutou - tzv. „celého dlhu“. Ten v čase vykonania resp. uplatnenia

tohto úkonu ešte splatným nebol. Splatnosť nadobudol následne po odstúpení od zmluvy, pričom žalobca (veriteľ) priamo v danom úkone splatnosť dlhu určil uplynutím stanovenej lehoty 5 dní od obdržania výzvy (č.l. 23). Ďalší záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky splatnosti voči nákladom za tento úkon bol teda správny. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že voči druhému úkonu Výzva na úhradu zo dňa 27.06.2014, požadovanému už v pôvodnej žalobe (20.11.2014), považoval osobitne túto podmienku za splnenú. Predmetný úkon sa týkal pohľadávky - čiastkového nároku na zaplatenie neuhradených zmluvných splátok úveru (spolu vo výške 1.463,90 eur), ktoré sa splatnými stali už skoršie samotným omeškaním s ich úhradou. Príslušná pohľadávka teda bola v čase uplatnenia výzvy splatná a na túto skutočnosť nemohol mať vplyv ani posun splatnosti následným poskytnutím dodatočnej lehoty na úhradu tohto dlhu vo výzve (7 dní od jej doručenia; č.l. 17).

10. V neposlednom rade odvolací súd prisvedčuje aj záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní požadovaných nákladov. Skutočnosť, že výška daného typu nákladov odmeny za právne služby sa určuje osobitným spôsobom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, príp. to, aká takto vyčíslená suma by mala advokátovi v zmysle vyhlášky ako odmena prináležať - ktorým sa žalobca venoval v odvolaní, nepreukazuje skutočné vynaloženie týchto nákladov. Žalobca v spore predložil plnomocenstvo a kópiu predmetných dokumentov. Dôkazy o úhrade požadovaných nákladov (minimálne vo vzťahu k uplatnenej výške) nepredložil, a to ani v rámci odvolacieho konania. Za nesporné ( ) bolo možné považovať len to, že dané úkony boli voči žalovaným 1/ a / vykonané, nie skutočné vynaloženie nákladov vo vzťahu k advokátovi (advokátskej kancelárii), ktoré je rozhodujúcim predpokladom ich priznania. Žalobca tak musel preukázať, že požadované finančné prostriedky za odmenu v súvislosti s predmetnými úkonmi aj skutočne uhradil. Pokiaľ tak neučinil, už preto mu podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné požadované vecné náklady v zmysle priznať

- ako to správne vyhodnotil i súd prvej inštancie, keď žalobu zamietol aj z tohto dôvodu.

11. Odvolací súd tiež dopĺňa, že predmetný vzťah strán sporu nie je obchodnoprávnym vzťahom, v ktorom má veriteľ automaticky nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorú nie je potrebné preukazovať ( ). Rovnako tak naň nemožno aplikovať ustanovenia žalobcom poukazovanej Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, keďže táto sa vzťahuje na platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (Článok 1 bod 2. a Článok 1 bod 2.).

12. Vzhľadom na všetko uvedené vyššie dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorých bola žaloba (v zostávajúcej časti) zamietnutá. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , podľa ktorého v odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu im však žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s Čl. 17 základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.02 2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).