Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cb-31-2015.pdf
PDF · 130.81 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-8Cb/31/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dolný Kubín samosudkyňou Mgr. Ivetou Bebejovou v právnej veci žalobcu: MERKOM, s.r.o., IČO: 36 737 224, so sídlom Nadlice 133, zastúpená Mgr. Rastislavom Škultétym, advokátom so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Radlinského 678/1, proti žalovanej: M. O. F.. O. nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom W. G., V. Z. XXXX/XX, A. N. W. G., V. Z. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Petrom Škerlíkom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, J. Ťatliaka 2051/8, v konaní o zaplatenie 148,20 EUR s prísl., takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.
odôvodnenie:
Žalobným návrhom doručeným súdu 04.05.2015 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 148,20 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 148,20 EUR od 15.05.2013 do zaplatenia a tiež žiadal priznať náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. V odôvodnení návrhu žalobca uviedol, že na základe zmluvy o sprostredkovaní služieb uzatvorenej podľa ust. § 642 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), sprostredkoval pre žalovanú poskytovanie dohodnutej služby v oblasti poskytovania služieb pre rodinu a domácnosť. Odmenu (províziu) na sprostredkovanie, dohodnutú podľa č. III. predmetnej zmluvy o sprostredkovaní služieb, vyúčtoval žalobca žalovanej faktúrou č. 26/2013 vystavenou 23.04.2013 na sumu 596,40 EUR, splatnou 14.05.2013. Z celkovej dlžnej sumy vo výške 596,40 EUR žalovaná zaplatila 13.06.2013 sumu 298,20 EUR a 22.08.2013 sumu 150,- EUR. Zvyšok vo výške 148,20 EUR do dňa podania žaloby, napriek písomnej výzve, neuhradila.
Podľa žalobného návrhu súd vydal 04.06.2015 pod č.k. 8Cb/31/2015-17 platobný rozkaz, voči ktorému žalovaná 16.06.2015 prostredníctvom právneho zástupcu podala odpor s odôvodnením (čl. 20 a nasl.). V ňom uviedla, že od 04.02.2012 ako fyzická osoba nezamestnaná a vedená v evidencii nezamestnaných na ÚPSVaR Dolný Kubín, podpísala so žalobcom zmluvu o sprostredkovaní, v ktorej sa uvádza, že sa uzatvára v zmysle § 642 a nasl. ObZ (ďalej len „1. sprostredkovateľská zmluva“). Už v čase jej uzatvárania si vybavovala živnostenské oprávnenie, pretože žalobca ešte skôr ako došlo k podpísaniu 1. sprostredkovateľskej zmluvy, si to kládol ako podmienku na sprostredkovanie zamestnania. Živnostenské oprávnenie na (i) poskytovanie krátkodobej pomoci pri opatere detí a starších osôb a (ii) poskytovanie služieb pre rodinu a domácnosť, IČO: 41657080, jej vzniklo 20.04.2012, teda po viac ako dvoch týždňoch od podpísania 1. sprostredkovateľskej zmluvy. Na základe tejto zmluvy jeden mesiac resp. 35 dní pracovala v jednej rodine a po tomto termíne nastúpila do druhej rodiny, kde zotrvala až do skončenia spolupráce so žalobcom, teda do 30.11.2013. Začiatkom roku 2013
jej žalobca povedal, že musí uzatvoriť novú sprostredkovateľskú zmluvu, s odôvodnením, že aby to bolo v súlade so zákonom. Riadne nerozumela prečo, no zmluvu o sprostredkovaní, ktorá okrem jej osobných údajov bola identická, podpísala (v nadpísaní sa tiež uvádza, že je uzatvorená podľa § 642 a nasl. ObZ) 18.01.2013 a táto je pripojená k žalobe (ďalej len 2. sprostredkovateľská zmluva). V 1. sprostredkovateľskej, rovnako aj v 2. sprostredkovateľskej zmluve, bola nútená dohodnúť aj províziu. V oboch zmluvách 596,40 EUR, vrátane DPH. Províziu na základe 1. sprostredkovateľskej zmluvy zaplatila žalobcovi v splátkach tak ako požadoval, celú. Províziu z 2. sprostredkovateľskej zmluvy uhradila čiastočne. Neuhradila z nej len 148,20 EUR. Žalobca je subjektom, ktorý má v predmete činnosti o.i. aj sprostredkovávanie zamestnania za úhradu a nateraz ona nemá dôvod pochybovať, že má aj príslušné oprávnenie vydané podľa živnostenského zákona (viazaná živnosť). Dôvodom podania odporu voči platobnému rozkazu je absolútne a od počiatku neplatná 2. sprostredkovateľská zmluva (§ 39 OZ) a to najmä pre obchádzanie zákona. Ako je zrejmé z jej úvodu (najmä ods. 6), žalobca v čase podpisovania 1. sprostredkovateľskej zmluvy, a aj 2. sprostredkovateľskej zmluvy, bol povinný pri sprostredkovaní zamestnania konať za podmienok stanovených v zákone č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len „ZSZ“), ktorý je vo vzťahu k ObZ lex specialis. Žalobca to však nerešpektoval. Nedovolene a absolútne neplatne bola podpísaná tak 1. sprostredkovateľská zmluva (najmä pre rozpor s ust. § 25 ods. 4 a ods. 5 ZSZ v znení účinnom do 30.04.2013), ako aj 2. sprostredkovateľská zmluva. Neplatnosť 1. sprostredkovateľskej zmluvy má v tomto konaní len okrajový význam, preto jej neplatnosť osobitne nezdôvodňujú. 2. sprostredkovateľská zmluva je neplatná predovšetkým pre obchádzanie ZSZ; je to zrejmé z právnej praxe, judikatúry a je to zdôraznené aj v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 314/07 zo 16.12.2008. Žalovaná, ako aj iné osoby, podpísala 2. sprostredkovateľskú zmluvu, lebo žalobca na tom trval a ona sa obávala, že ak ju nepodpíše, inú prácu nezoženie. Žalobca na jej podpísaní trval evidentne preto, aby mohol ešte raz zinkasovať províziu. Pritom ona mu províziu vyplatila už na základe 1. sprostredkovateľskej zmluvy celú, pričom stále vykonávala tú istú prácu. Stále bola v tej istej rodine (od júla 2012), v ktorej opatrovala staršiu pani. Žiadnu inú prácu jej žalobca ako sprostredkovateľ na základe 2. sprostredkovateľskej zmluvy nesprostredkoval. Už samotné uzatvorenie 2. sprostredkovateľskej zmluvy preto považuje za obchádzanie zákona. V tejto súvislosti dávajú do pozornosti aj rozsudok NS SR sp.zn. 4Obo 20/2007 z 29.01.2008. Okrem obchádzania zákona samotným uzatvorením 2. sprostredkovateľskej zmluvy, je táto neplatná aj preto, že ZSZ, ktorého ustanoveniami bol a je povinný sa riadiť každý sprostredkovateľ, nedovoľoval za sprostredkovanie tej istej práce inkasovať poplatok dvakrát. Z účelu ZSZ a vyhlášky MPSVaR SR č. 31/2004 v znení vyhlášky č. 9/2005 Z.z. (ďalej len „vyhlášky“) je jednoznačné, že podľa § 25 ods. 3 ZSZ v znení účinnom do 30.04.2013, bolo možné poplatok vybrať len raz (od 01.05.2013 nie je dovolené od osoby, pre ktorú sprostredkováva sprostredkovateľ zamestnanie, vybrať žiadny poplatok za sprostredkovanie). Pritom ona celý poplatok na základe 1. sprostredkovateľskej zmluvy zaplatila. 2. sprostredkovateľská zmluva je neplatná tiež z dôvodu, že nemá náležitosti, ktoré predpisuje ZSZ pre dohody o sprostredkovaní zamestnania v ust. § 25 ods. 5. Akokoľvek toto ustanovenie upravuje najmä to, čo majú obsahovať dohody uzatvárané s fyzickými osobami - nepodnikateľmi, žalovaná je názoru, že vzhľadom na to, že zamestnaním podľa § 6 ods. 1 ZSZ (účinného v čase podpisovania 2. sprostredkovateľskej zmluvy, a až do 01.05.2015 sa rozumelo aj vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo činnou osobou), aj dohoda s takouto osobou musí aspoň primerane obsahovať náležitosti vyplývajúce z vtedy platného ust. § 25 ods. 5 ZSZ. Nakoniec, 2. sprostredkovateľská zmluva je neplatná aj preto, že dohodnutá provízia je vyššia ako dovoľovala vyhláška v čase jej uzatvorenia. Priznanie peňažného plnenia, provízie, platobným rozkazom, je v rozpore so ZSZ účinným od 01.05.2013 až doposiaľ. S účinnosťou od 01.05.2013 ZSZ neumožňuje sprostredkovateľovi dohodnúť si poplatok, či províziu od osoby, ktorej sprostredkuje zamestnanie (§ 25 ods. 3 ZSZ účinného od 01.05.2013). Žalovaná má za to, že nedovolenosť inkasovať akýkoľvek poplatok, počínajúc od 01.05.2013 sa vzťahuje aj na tie zmluvné vzťahy, ktoré boli uzatvorené ešte v čase pred 01.05.2013 platne (nieto nemorálne a neplatne ako v tomto prípade). Aj v prípade platnej dohody by sa jednalo o tzv. nepravú retroaktivitu (nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/99 z 23.06.1999, sp.zn. PL. ÚS 3/00 z 24.04.2001). Vzhľadom na vyššie uvedené žiadajú, aby súd vo veci nariadil pojednávanie, žalobný návrh zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.
K odporu sa právny zástupca žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu 07.07.2015 (čl. 28), v ktorom trval na svojich vyjadreniach uvedených v návrhu na vydanie platobného rozkazu a tvrdenia žalovanej o neplatnosti sprostredkovateľskej zmluvy považujú za účelové a nedôvodné. Navyše, čiastkové úhrady záväzku možno považovať v zmysle ust. § 407 ods. 3 ObZ za uznanie zvyšku záväzku. V ďalšom podaní (čl. 38) doručenom súdu 28.08.2015 právny zástupca žalobcu opakovane uviedol, že nesúhlasia
s argumentáciou uvedenou v odpore. Žalovaná bola v čase uzatvorenia sprostredkovateľskej zmluvy samostatne zárobkovo činnou osobou (živnostníčka) a preto bola zmluva o sprostredkovaní uzatvorená ako obchodnoprávny kontrakt. Svoje služby žalovaná účtovala faktúrami. Navyše, čiastkové úhrady záväzku žalovanej, ktorý z uvedeného záväzkovo-právneho vzťahu vyplynul, možno považovať v zmysle ust. § 407 ods. 3 ObZ za uznanie zvyšku záväzku. Čiastkové úhrady vyplývajúce z nedoplatku faktúry žalobcu potvrdzujú výpisy z jeho bankového účtu, potvrdzujúce platby od žalovanej z 13.06.2013 vo výške 298,20 EUR a z 21.08.2013 vo výške 150,- EUR. Žalovanú sumu teda považujú zo strany žalovanej za uznanú a žiadajú, aby súd žalobnému návrhu vyhovel.
Súd vo veci pojednával 03.09.2015 aj v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ktorý ich neúčasť podaním zo dňa 25.08.2015 ospravedlnil so súhlasom s konaním v ich neprítomnosti.
Právny zástupca žalovanej na pojednávaní zotrvával na dôvodoch, ktoré uviedli v odpore proti platobnému rozkaz. Predložil potvrdenie o evidencii na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny z 24.04.2012, z ktorého je zrejmé, že žalovaná v čase keď uzatvárala prvú zmluvu o sprostredkovaní, bola evidovaná v evidencii uchádzačov o zamestnanie až do 19.04.2012; ďalej rozhodnutie o vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 24.04.2012, zmluvu, ktorú žalovaná uzatvorila s nemeckou spoločnosťou Slovita, ktorá jej vlastne sprostredkovala rodinu, v ktorej neskôr vykonávala prácu. Táto zmluva je uzatvorená na obdobie od 29.07.2012 až do 21.04.2014. Je síce v nemčine, ale priložili k nej aj preklad, hoc nie úradný, iba ten, ktorý vykonala žalovaná. Ďalej predložil súdu doklad, potvrdenie o tom, že žalovaná v prospech účtu MERKOM, s.r.o. zložila prvú zálohu vo výške 298,20 EUR 20.06.2012 a ďalší výpis z účtu za obdobie od 01.10.2012 do 31.12.2012, z ktorého je zrejmé, že žalovaná v rovnakej výške zaplatila aj ďalšiu sumu odplaty dohodnutej prvou zmluvou o sprostredkovaní. Z tohto dokladu je zrejmá aj suma, ktorú rodina žalovanej uhrádzala na účet, bolo to 861,50 EUR na mesiac, resp. treba povedať, že žalovaná za prácu inkasovala dvakrát túto sumu, ale len za mesiac keď bola v práci, keď vykonávala opatrovanie. Za ďalší mesiac, keď bola doma, už nedostávala žiadnu odplatu. Z tejto sumy si pritom platila aj odvodové povinnosti a z väčšej časti aj cestovné do Nemecka a z Nemecka, ktoré zabezpečovala firma MERKOM, s.r.o. Možno teda konštatovať, že mesačne to pripadalo na žalovanú 861,50 EUR, pričom 30 % z tejto sumy činí 258,45 EUR, 20 % len 172,30 EUR. Na záver právny zástupca žalovanej uviedol, že z vykonaného dokazovania majú za to, že vyplýva jednoznačne, že druhá sprostredkovateľská zmluva, na základe ktorej žiada žalobca doplatiť finančnú čiastku 148,20 EUR, bola uzatvorená nedôvodne, nezákonne, pod nátlakom a v omyle. Tak prvá ako aj druhá zmluva o sprostredkovaní má v nadpise uvedené, že sa uzatvára podľa Obchodného zákonníka, k čomu však pri uzatváraní prvej zmluvy vôbec nebol dôvod a pri uzatváraní druhej zmluvy majú za to, že bolo potrebné vychádzať a rešpektovať zákon o zamestnanosti č. 5 z roku 2004, ktorý, si myslí, že je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku zákonom špeciálnym. Že ho bolo potrebné ctiť a riadiť sa ním dokazuje aj skutočnosť, že zákon o zamestnanosti za zamestnanie, ktoré dojednáva sprostredkovateľ (v tomto prípade žalobca), považuje podľa § 6 ods. 1 aj vykonávanie prác samostatne zárobkovo činnou osobou. Čiže hra žalobcu na obchodno-právny vzťah, kedy navyše žalovaná bola prinútená vybaviť si živnosť, možno hodnotiť len ako špekulatívny ťah žalobcu, snahu obísť zákon o zamestnanosti, a nie sprostredkovať, teda nie vyvíjať činnosť podľa § 642 ObZ. Zmluvu však našťastie právny poriadok neposudzuje podľa nadpisu, ale podľa obsahu a účelu a ten je, myslí, v tomto prípade jasný. Preto aj snahu žalobcu presvedčiť súd, že žalovaná zaplatila dve splátky a je preto potrebné postupovať podľa § 407 ods. 3 ObZ, považujú za tvrdenie účelové a zavádzajúce, ktorého cieľom je predovšetkým zaviesť súd. Majú za to, že žalobca žalovanú ešte pred uzatvorením druhej zmluvy o sprostredkovaní voviedol do omylu, keď tvrdil, že zmluvu je potrebné uzatvoriť, aby ich vzťah bol v súlade s právnym poriadkom SR. K uzavretiu ju donútil aj napriek tomu, že žiadnym spôsobom neošetril zánik prvej zmluvy o sprostredkovaní, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú. Pokiaľ sa týka práce, aj práca bola tá istá a vykonávaná v tej istej rodine, opatrovaním tej istej staršej dámy. Majú teda za to, že druhá sprostredkovateľská zmluva je neplatná aj podľa § 49a OZ. Ako je zrejmé z obsahu obidvoch sprostredkovateľských zmlúv, žalobca ani pri jednej z nich vôbec neskúmal podmienky sprostredkovania upravené v zákone č. 5 z roku 2004 a táto zmluva zároveň ani nespĺňa požiadavky, ktoré prikazuje upraviť zákon o službách zamestnanosti v § 25 ods. 5. Keď sa prenesie na chvíľu do hypotetickej roviny, majú za to, že aj keby bola druhá sprostredkovateľská zmluva platná, stále by mal žalobca nárok len na odplatu, ktorú definuje ako odplatu jednorazovú § 2 vyhlášky MPSVaR SR č. 31 z roku 2004, v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia prvej aj druhej sprostredkovateľskej zmluvy. Tomu však
nezodpovedal ani poplatok podľa prvej zmluvy, ktorý bol vysoko preplatený. Tak isto rovnaký poplatok v druhej zmluve nemá oporu v zákone ani v predmetnej vyhláške. Hodnotiac všetky skutočnosti jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, preto navrhujú, aby súd návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol a pre prípad úspechu uplatňujú náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
Žalovaná na pojednávaní uviedla, že najskôr požiadala o registráciu u žalobcu. V čase, keď bola uzavretá so žalobcom prvá zmluva o sprostredkovaní služieb 04.02.2012, tak bola nezamestnaná. Po registrácii čakala na rodinu, ktorú jej vybavia. Do 20.04.2012 musela mať vybavené živnostenské oprávnenie. Ako si ho vybavila, tak hneď 22.04. nastúpila do prvej rodiny, ktorú jej sprostredkoval žalobca a tam robila len 35 dní. Bola tam dojednaná odmena vo výške 48,- EUR, čo je denný poplatok a k tomu 90,- EUR ako cestovné za turnus. Následne uzavrela druhú zmluvu, ktorá už bola predkladaná, so spoločnosťou Slovita a začala na jej základe robiť v druhej rodine, od 29.07.2012 do 21.04.2014 a v zmluve je uvedená výška odmeny za prácu. Čo sa týka príjmu, ktorý bol zdokladovaný vo výške 861,50 EUR výpisom z účtu, tak ide o príjem za prácu v tejto druhej rodine za predchádzajúci mesiac 10/2012. Jej bola výplata za prácu v tejto rodine posielaná na účet zo strany dvoch dcér opatrovanej, každá jej poslala polovicu výplaty, t.j. suma 861,50 EUR je od jednej dcéry a v rovnakej výške jej prišiel zvyšok výplaty na iný účet aj od druhej dcéry. Žalovaná predložila k nahliadnutiu svoju faktúru č. 003/2012 na sumu 2x 850,- EUR, nakoľko odmena bola vyúčtovaná na dve mená a to na obidve dcéry opatrovanej, v rovnakej výške. Teda za uvedený turnus mala odmenu 1.700,- EUR. Výška príjmov za prácu v tejto rodine sa pohybovala v tejto zdokladovanej výške, niekedy bola iná len z dôvodu, že v prípade sviatkov dostávala 50 % príplatok za deň, na ktorý pripadal sviatok. Tiež predložila súdu k nahliadnutiu originál faktúry č. 002-2012, ktorou vyúčtovala odmenu za prácu v prvej rodine 24.05.2012 na sumu 1.754,- EUR, pričom v závere faktúry je podpísaná žalovanou suma 1.654,- EUR. V závere dokladu uvádzala nižšiu výšku odmeny o 100,- EUR, pretože túto sumu dostala od rodiny k rukám. Vo faktúre bola vyúčtovaná aj odmena za sviatok 17.05.2012. Čo sa týka ďalšej zmluvy, ktorú podpísala so žalobcom 18.01.2013, tak prvá zmluva z roku 2012 nebola nejakým spôsobom ukončená. Stávalo sa bežne, že žalobca, ktorého konateľ p. Kopecký ich aj vozil do Nemecka, dával podpisovať opatrovateľkám nové zmluvy. Takto aj ona cestou do zahraničia dostala od neho na podpis novú zmluvu z 18.01.2013. K tejto jej nič nepovedal, žiadne dôvody. Nemala možnosť ani čas sa oboznámiť s touto zmluvou a tak ako aj ostatné ženy, ju podpísala. Následne na základe faktúry, ktorú pripojil žalobca, zaplatila časť vo výške 298,20 EUR a potom ešte zaplatila 150,- EUR. V čase druhej platby už nemala dosť peňazí, aby uhradila celú faktúru. Následne sa dozvedela z internetu, kde nejaká pani z úradu práce z Bratislavy písala, že sa chystajú zmeny týkajúce sa sprostredkovania opatrovateľstva, že budú zrušené poplatky za sprostredkovanie takejto práce. Táto pani písala, že v prípade, že majú platiť poplatky, tak sa môžu na ňu obrátiť aj s dokladmi, či tieto platby majú hradiť. Aj jej poslala zmluvu uzavretú so žalobcom a tiež aj doklady o všetkých jej platbách žalobcovi na províziách, ale pani sa jej neozvala. Mala uzavretú druhú zmluvu v rodine cez žalobcu do 21.04.2014, avšak pred koncom roka 2013 jej kolegyňa, ktorá vykonávala rovnakú prácu ako ona, oznámila, že nemá v decembri nastupovať do rodiny, kde pracovala. Jej nič také žalobca neoznámil. Písala preto žalobcovi, čo sa deje a to pred cestou v decembri do rodiny. Jej sa žalobca neozval, nijako nereagoval, preto si sama kúpila cestovný lístok do Nemecka. Pán, ktorého manželku opatrovala v Nemecku, bol informovaný o zmene, ale nevedel z akého dôvodu a čo sa vlastne deje. Po tomto požiadala o ukončenie zmluvného vzťahu so žalobcom, s čím žalobca súhlasil a potom bola podpísaná výpoveď. Z hrubého platu, ktorý dostávala, musela uhradiť žalobcovi cestovné, pretože tento zabezpečoval prepravu do zahraničia, ďalej poplatok agentúre a odvody. Pokiaľ aj spomínali, že provízie, ktoré od nich žiadal žalobca, sú vysoké, tak reagoval, že majú pekné príjmy za prácu. Ona si vybavovala živnosť v predmete opatrovateľstva z toho dôvodu, že najskôr s ňou urobili registráciu u žalobcu, potom jej vybavili rodinu, do ktorej mala nastúpiť, ale podmienkou bolo, že musí mať vybavenú živnosť. Podpísala druhú zmluvu so žalobcom za situácie, že dopredu k tomu žalobca nič neinformoval, všetko bolo robené za chodu, v aute, kde nemala čas túto zmluvu si prečítať, resp. zisťovať prečo, začo, načo a prakticky k podpisu zmluvy takto bola donútená. Pýtala sa, kvôli čomu podpisuje túto zmluvu. Keď sa na niečo pýtali konateľa žalobcu, tak nikdy im priamo neodpovedal. Na jej otázku k zmluve hovoril, že je to preto, aby to bolo podľa zákona. Čo sa týka turnusov, tak v druhej spomínanej rodine robievala vždycky na turnus 35 dňový, potom ďalší mesiac nerobila. Ona už dôvodnosť či nedôvodnosť provízie, ktorú mala doplatiť žalobcovi, potom ako poslala email pracovníčke úradu práce, inak neriešila.
Okrem výsluchu žalovanej a jej právneho zástupcu, súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s výpisom z obchodného registra na žalobcu, s výpisom zo živnostenského registra na žalovanú, s rozhodnutím ÚPSVaR Dolný Kubín zo dňa 24.04.2012 o vyradení žalovanej z evidencie uchádzačov o zamestnanie, s potvrdením o evidencii žalovanej na úrade práce z čl. 50, so Zmluvou o sprostredkovaní služieb uzavretou medzi účastníkmi dňa 04.02.2012 a dňa 18.01.2013, s podaním žalobcu označeným ako Výpoveď zmluvy o sprostredkovaní služieb zo dňa 22.11.2013, s faktúrou žalobcu č. 26/2013 z 23.04.2013, s dokladmi o úhradách žalovanej v prospech žalobcu dňa 20.06.2012 a 14.11.2012 z čl. 47, s výpismi z účtu žalobcu v ČSOB a.s. z čl. 40, 41, s faktúrou vystavenou žalovanou s vyúčtovaním odmeny za poskytnuté služby zo dňa 21.05.2012 č. 002-2012 z čl. 51 a č. 003-2012 zo dňa 21.08.2012 z čl. 52 a č. 003-2012 z 21.08.2012 z čl. 53 a s ďalšími dokladmi založenými v spise.
Žalobca je právnická osoba, ktorá má, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra, v predmete podnikania o.i. aj sprostredkovanie zamestnania za úhradu. Žalovaná bola od 07.01.2012 do 19.04.2012 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR Dolný Kubín a z evidencie bola vyradená dňa 20.04.2012 na základe predloženého dokladu a to Osvedčenia o živnostenskom oprávnení, v dôsledku ktorého začala prevádzkovať samostatnú zárobkovú činnosť. Ako vyplýva z výpisu zo živnostenského registra na žalovanú, táto získala od 20.04.2012 oprávnenie podnikať ako živnostníčka v predmete - poskytovanie krátkodobej pomoci pri opatere detí a starších osôb, poskytovanie služieb pre rodinu a domácnosť, pričom toto oprávnenie jej zaniklo 20.12.2013. Žalovaná v pozícii záujemcu uzavrela dňa 04.02.2012 so žalobcom v pozícii sprostredkovateľa Zmluvu o sprostredkovaní služieb (ďalej len „zmluva 1/“), v záhlaví ktorej je uvedené, že zmluva je uzavretá v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka. Túto zmluvu teda uzavrela žalovaná v čase keď bola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie príslušným úradom práce. Predmet zmluvy je vymedzený v čl. I. tak, že sprostredkovateľ bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal záujemca príležitosť uzatvoriť s klientom dohodu, či už ústnu alebo písomnú, predmetom ktorej bude poskytovanie dohodnutej služby v rámci EÚ. Sprostredkovateľ môže na základe vzájomnej dohody so záujemcom zabezpečiť mu, alebo poskytnúť, aj kancelárske, administratívne, účtovnícke služby a prepravné služby. Záujemca sa zaväzuje platiť žalobcovi ako sprostredkovateľovi za činnosť vykonávanú podľa tejto zmluvy províziu a odmenu za poskytované služby, za podmienok uvedených v tejto zmluve. Provízia je upravená v čl. III. zmluvy, v zmysle ktorého sprostredkovateľovi vzniká prvý nárok na zaplatenie celej provízie od záujemcu, ak MERKOM, s.r.o. úspešne sprostredkuje kontakt medzi záujemcom a klientom a došlo medzi nimi k uzatvoreniu dohody, či už ústnej, alebo písomnej, a na základe tejto dohody záujemca bude poskytovať svoje služby klientovi. MERKOM, s.r.o. má nárok na platenie provízie od záujemcu za každý ďalší rok trvania tejto zmluvy za podmienok uvedených nižšie v tomto článku. Provízia je medzi zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 497,- EUR plus 20 % DPH (spolu 596,40 EUR) za obdobie jedného roka, počínajúc prvým úspešným sprostredkovaním (t.j. odo dňa začatia poskytovania služby pre klienta a to aj za každé ďalšie sprostredkovanie). Splatnosť provízie je upravená v bode 3. tohto článku v dvoch častiach. Dĺžka jedného turnusu je jeden mesiac. Táto zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Zmluva 1/ uzavretá medzi účastníkmi nebola ukončená žiadnym spôsobom. Dňa 18.01.2013 žalovaná na podnet žalobcu podpísala so žalobcom ďalšiu zmluvu o sprostredkovaní služieb (ďalej len „zmluva 2/“), ktorej obsah je identický so zmluvou 1/, s tým rozdielom, že v zmluve je už žalovaná identifikovaná ako fyzická osoba - podnikateľ (prideleným IČOm, DIČ, evidenciou v registri) a čl. IV. je doplnený o bod 4. rozširujúci záväzky záujemcu a sankcie v dôsledku ich porušenia. Zmluva je opäť uzavretá na dobu neurčitú. Z dokladov predložených žalovanou a to z dokladu o vklade hotovosti v ČSOB a.s. zo dňa 20.06.2012 vyplýva, že žalovaná uhradila na účet žalobcu v tento deň sumu 298,20 EUR a v rovnakej výške hradila žalobcovi ďalšiu platbu zo svojho účtu v N. N. Z. dňa 14.11.2012 s označením, že sa jedná o poplatok pre agentúru. Žalobca svojou faktúrou č. 26/2013 zo dňa 23.04.2013, s uvedenou splatnosťou najneskôr do 14.05.2013, vyúčtoval žalovanej za sprostredkovanie služieb podľa Zmluvy o sprostredkovaní služieb zo dňa 18.01.2013 sumu 596,40 EUR vrátane DPH. Žalovaná časť fakturovanej pohľadávky vo výške 298,20 EUR uhradila na účet žalobcu v ČSOB, a.s. dňa 13.06.2013 s uvedením, že ide o agentúrny poplatok a časť vo výške 150,- EUR rovnakým spôsobom dňa 22.08.2013. Žalovaná podľa výpovede, po uzavretí zmluvy 1/ začala pracovať u klienta sprostredkovaného žalobcom v Nemecku a to hneď po získaní živnostenského oprávnenia, pričom tento prvý kontrakt trval len od
22.04.2012 do 26.05.2012. Za poskytnuté služby pre klienta za uvedený turnus žalovaná vyúčtovala odmenu svojou faktúrou č. 002-2012 vystavenou 21.05.2012 v celkovej výške 1.754,- EUR. Následne jej žalobca sprostredkoval kontakt na ďalšieho klienta v Nemecku. Na základe tohto sprostredkovania potom žalovaná uzavrela zmluvu o poskytovaní služieb so spoločnosťou Slovita so sídlom v Nemecku, pričom dohoda bola uzavretá na dobu určitú od 29.07.2012 do 21.04.2014, avšak iba každý druhý mesiac, alebo v iných dohodnutých turnusoch. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie opatrovateľských služieb žalovanou klientovi sprostredkovanému spoločnosťou Slovita. Zmluvne bol dojednaný denný poplatok za opatrovateľské služby 46,- EUR plus cestovné náklady 90,- EUR za turnus. Výpoveďou žalovanej bolo zistené, že na základe tejto zmluvy so spoločnosťou Slovita (sprostredkovanej žalobcom) pracovala v poradí v druhej rodine od 29.07.2012 nepretržite, až do vypovedania zmluvy 2/ t.j. do decembra 2013. Z faktúr č. 003-2012 zo dňa 21.08.2012 vyplýva výška odmeny fakturovanej žalovanou za opatrovateľské práce v domácnosti v Nemecku za turnus od 29.07.2012 do 01.09.2012 vo výške 1.700,- EUR (2x 850,- EUR), nakoľko odmena bola fakturovaná na dve osoby, podľa výpovede žalovanej sestry klienta, ktoré podľa dohody odmenu uhrádzali napoly. Po podpise zmluvy 2/ nebol žalovanej sprostredkovaný žalobcom nový klient za účelom uzavretia dohody o poskytovaní služieb klientovi žalovanou. Ako už bolo uvedené, žalovaná v čase podpisu zmluvy 2/ mala zabezpečenú prácu na základe Zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej so spoločnosťou Slovita z 29.07.2012 (čl. 45) sprostredkovanej žalobcom a to až do ukončenia zmluvného vzťahu so žalobcom výpoveďou s účinnosťou k 01.12.2013 (doklad na čl. 7).
Podľa § 39 OZ v platnom znení, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 25 zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou k 18.01.2013, ods.: 1/ Sprostredkovanie zamestnania za úhradu môže vykonávať právnická osoba alebo fyzická osoba za podmienok ustanovených týmto zákonom, ak má na túto činnosť oprávnenie vydané podľa osobitného predpisu 11) (ďalej len "sprostredkovateľ"). 2/ Sprostredkovateľ môže vykonávať sprostredkovanie zamestnania za úhradu, ak má skončené vysokoškolské vzdelanie najmenej prvého stupňa. U právnickej osoby musí podmienku skončenia vysokoškolského vzdelania najmenej prvého stupňa spĺňať zodpovedný zástupca podľa osobitného predpisu. 11) 3/ Výšku úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu dojednáva sprostredkovateľ s právnickou osobou alebo fyzickou osobou, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. 4/ Sprostredkovateľ môže vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania do určenej sumy len od fyzickej osoby, ktorá nie je uchádzačom o zamestnanie ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania za úhradu; tento poplatok sprostredkovateľ vyberá až po jej prijatí do sprostredkovaného zamestnania. 5/ Sprostredkovateľ, ktorý sprostredkuje zamestnanie za úhradu v zahraničí, uzatvorí s občanom písomnú dohodu o sprostredkovaní zamestnania za úhradu. Dohoda o sprostredkovaní zamestnania za úhradu obsahuje najmä a) názov, adresu, identifikačné číslo zahraničného zamestnávateľa a druh ekonomickej činnosti zahraničného zamestnávateľa, b) dĺžku trvania zamestnania, c) druh práce, mzdu alebo plat a ďalšie pracovné podmienky, d) spôsob a podmienky zdravotného poistenia a sociálneho poistenia, e) rozsah zodpovednosti sprostredkovateľa za nedodržanie podmienok dohody, f) výšku úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu podľa odseku 4.
Podľa § 2 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 31/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva § 69 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou k 18.01.2013, právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie zamestnania za úhradu, môže vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania za úhradu od fyzickej osoby podľa § 25 ods. 3 zákona ako jednorazovú platbu najviac a) 20% z prvej mesačnej mzdy alebo z prvého mesačného platu dohodnutého medzi fyzickou osobou a jej zamestnávateľom, ak sprostredkuje zamestnanie najviac na obdobie šesť mesiacov,
b) 30% z prvej mesačnej mzdy alebo z prvého mesačného platu dohodnutého medzi fyzickou osobou a jej zamestnávateľom, ak sprostredkuje zamestnanie na obdobie dlhšie ako šesť mesiacov.
V zmluve 2/ uzavretej účastníkmi ako podnikateľmi dňa 18.01.2013 je síce uvedené, že zmluva je uzavretá v zmysle § 642 a nasl. ObZ, pričom Obchodný zákonník upravuje ako osobitný zmluvný typ aj zmluvu o sprostredkovaní, avšak predmetom uzavretej zmluvy účastníkov je sprostredkovanie kontaktu medzi záujemcom (žalovanou) a klientom, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s klientom dohodu o poskytovaní služieb a to za úhradu (províziu). Sprostredkovanie zamestnania za úhradu je regulované osobitným zákonom č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, t.j. pri sprostredkovaní zamestnania za úhradu, bez ohľadu na povahu účastníkov, je nutné aplikovať tento osobitný zákon, ktorý upravuje konkrétne podmienky sprostredkovania zamestnania za úhradu v § 25.
Ust. § 25 ods. 3 citovaného zákona č. 5/2004 Z.z. účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu účastníkov t.j. k 18.01.2013, hovorí o úhrade za sprostredkovanie zamestnania za úhradu, ktorej výšku dojednáva sprostredkovateľ s právnickou alebo fyzickou osobou, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. Preto, ak úhradu za sprostredkovanie zamestnania sprostredkovateľ dojednáva s potenciálnym zamestnávateľom
- právnickou alebo fyzickou osobou, pre ktorú zamestnanca sprostredkúva, nemôže túto úhradu požadovať sprostredkovateľ od občana, ktorého ako zamestnanca sprostredkúva pre zamestnávateľa. Úhrada za sprostredkovanie zamestnania je otázkou vzájomného právneho vzťahu sprostredkovateľa a subjektu (PO alebo FO), pre ktorý sprostredkovateľ zamestnanca sprostredkúva a teda úhradu za sprostredkovanie zamestnania tento subjekt aj znáša, pričom jej výška nie je zákonom limitovaná. Od záujemcu o zamestnanie môže sprostredkovateľ požadovať iba poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania, aj to iba do sumy určenej vykonávacím právnym predpisom. Poplatok pritom sprostredkovateľ vôbec nemôže požadovať od fyzickej osoby, ktorá je ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania za úhradu, uchádzačom o zamestnanie (§ 25 ods. 4 citovaného zákona). V prípade, ak sprostredkovateľ sprostredkuje zamestnanie za úhradu v zahraničí, uzatvára s občanom písomnú dohodu, ktorej náležitosťou je podľa § 25 ods. 5 písm. f) citovaného zákona aj výška úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu podľa odseku 4. Zákonodarca na tomto mieste síce používa slovné spojenie "výška úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu", no zároveň odkazuje na § 25 ods. 4, ktorý, ako už bolo uvedené vyššie, upravuje poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania. Podľa názoru súdu, vzhľadom na tento odkaz na odsek 4 ust. § 25, vzhľadom na zmysel ust. § 25 ods. 4, ktorým je limitácia hornej hranice poplatku za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania, a s prihliadnutím na ust. § 25 ods. 3 o úhrade za sprostredkovanie, ktorá je otázkou vzájomného vzťahu sprostredkovateľa a zamestnávateľa, sa javí súdu z logického a systematického hľadiska správnym taký výklad ust. § 25 ods. 5 písm. f) zákona č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého aj v prípade sprostredkovania zamestnania za úhradu v zahraničí, môže sprostredkovateľ požadovať od občana, ktorý nie je uchádzačom o zamestnanie, poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania iba do určenej sumy podľa § 25 ods. 4 zákona. Zákon totiž v ust. § 25 ods. 4 nerozlišuje medzi sprostredkovaním zamestnania v tuzemsku a zahraničí, s výnimkou toho, že § 25 ods. 5 požaduje obligatórnu písomnú formu dohody o sprostredkovaní práce v zahraničí, čo je logicky zdôvodniteľné potrebou zvýšenia právnej istoty a ochrany občana - zamestnanca, ktorý má za prácou vycestovať do zahraničia. Z týchto dôvodov treba konštatovať, že ak dohoda o sprostredkovaní zamestnania uzavretá podľa zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti obsahuje dojednanie o poplatku za sprostredkovanie, ktorý má občan zaplatiť sprostredkovateľovi, musí byť takýto poplatok vždy dojednaný v súlade s ust. § 25 ods. 4 citovaného zákona. V opačnom prípade sa dojednanie o poplatku dostáva do rozporu s predmetným zákonným ustanovením a je sankcionované absolútnou neplatnosťou podľa § 39 OZ, pretože svojim obsahom odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 25 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, ktoré konkretizuje § 2 písm. a) vyhlášky č. 31/2004 Z.z. vymedzujúci, že poplatok môže sprostredkovateľ vyberať len ako jednorazovú platbu a stanovujúci maximálnu výšku poplatku pre sprostredkovateľa za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania na 20 % z prvej mesačnej mzdy alebo z prvého mesačného platu dohodnutého medzi fyzickou osobou a jej zamestnávateľom v prípade sprostredkovania zamestnania v trvaní do šiestich mesiacov, a na 30 % z prvej mesačnej mzdy alebo z prvého mesačného platu dohodnutého medzi fyzickou osobou a jej zamestnávateľom v prípade sprostredkovania zamestnania v trvaní dlhšom ako šesť mesiacov.
Vychádzajúc z uvedeného výkladu ust. § 25 ods. 2 až ods. 5 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy 2/ účastníkov, súd vyhodnotil zmluvné ustanovenie o provízii od záujemcu uvedené v čl. III. zmluvy 2/, za absolútne neplatné pre obsahový rozpor s ust. § 25 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z.z. v spojení s § 2 vyhlášky č. 31/2004 Z.z. Pretože neplatnosť sa týka podstatnej neoddeliteľnej náležitosti právneho úkonu (dohody o provízii), tak právny úkon - Zmluva o sprostredkovaní služieb z 18.01.2013, je neplatný v celom rozsahu. V zmysle uvedených záväzných právnych predpisov bolo možné v čase uzavretia zmluvy 2/ dojednať poplatok, za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania, zaväzujúci záujemcu, avšak len ako jednorazovú platbu, ktorú je sprostredkovateľ oprávnený vybrať po prijatí záujemcu do sprostredkovaného zamestnania (pričom zamestnaním sa v zmysle § 6 v spojení s § 5 zákona č. 5/2004 Z.z. rozumie aj vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti fyzickou osobou, ktorá prevádzkuje živnosť). Dojednaná zmluvná úprava provízie v čl. III. však upravuje nárok sprostredkovateľa na platenie provízie od záujemcu nie vo forme jednorazovej platby, ale prvýkrát vo výške 596,40 EUR po tom, čo došlo po sprostredkovaní medzi záujemcom a klientom k uzavretiu dohody o poskytovaní služieb, pričom táto provízia je určená za obdobie jedného roka a následne je záujemca povinný platiť províziu v rovnakej výške za každý rok trvania zmluvy (uzavretej v tomto prípade na dobu neurčitú). Takáto zmluvná úprava je v rozpore so záväznou zákonnou úpravou, keď umožňuje žalobcovi opakovane - každoročne, vybrať od záujemcu províziu a to aj za situácie, že po uzavretí zmluvy o sprostredkovaní by bol záujemcovi sprostredkovaný len jeden klient, s ktorým záujemca uzavrel dohodu o poskytovaní svojich služieb, a takýmto spôsobom zmluvná úprava umožňuje sprostredkovateľovi dosahovať na úkor záujemcu nezákonný majetkový prospech. Konštatovaná absolútna neplatnosť zmluvného ustanovenia o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi províziu za sprostredkovanie zamestnania na základe zmluvy zo dňa 18.01.2013 znamená, že neexistuje platný zmluvný záväzok žalovanej zaplatiť žalobcovi požadovanú časť provízie vo výške 148,20 EUR.
Okrem uvedeného súdu poukazuje ďalej na to, že sprostredkovateľ má v zmysle § 25 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z.z. nárok vybrať províziu až po prijatí záujemcu do sprostredkovaného zamestnania. Žalobca si konaním uplatnil nárok na zaplatenie doteraz neuhradenej časti provízie na základe zmluvného vzťahu založeného zmluvou účastníkov z 18.01.2013, avšak po vzniku tohto zmluvného vzťahu nesprostredkoval žalovanej ako záujemcovi žiadneho klienta pre uzavretie zmluvného vzťahu medzi nimi. V čase vzniku zmluvného vzťahu už mala žalovaná zabezpečenú prácu pre klienta na základe predloženej Dohody o poskytovaní služieb z 29.07.2012 uzavretej so spoločnosťou Slovita. Táto práca jej bola sprostredkovaná žalobcom, avšak pred vznikom zmluvného vzťahu účastníkov založeného zmluvou 2/ a za úspešné sprostredkovanie zamestnania v Nemecku v roku 2012, žalovaná zaplatila žalobcovi na základe zmluvy 1/ províziu v ním požadovanej výške, t.j. sumu 596,40 EUR. Žalovaná nemala záujem o uzavretie zmluvy 2/ so žalobcom, keď už mala zabezpečenú prácu do 21.04.2014 na základe Dohody o poskytovaní služieb z 29.07.2012 (čl. 45, 46). Z uvedeného je zrejmé, že uzavretie zmluvy 2/ inicioval účelovo žalobca, keď zmluva 1/ bola uzavretá v čase, keď žalovaná bola ešte vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na úrade práce a v tomto prípade, v zmysle § 25 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z.z., nevzniká sprostredkovateľovi nárok na zaplatenie poplatku či provízie za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania. Ďalej súd poukazuje na to, že ak by aj bola dojednaná v zmluve 2/ provízia jednorazového charakteru v zmluvne uvedenej výške 596,40 EUR, a zároveň by po vzniku zmluvného vzťahu založeného zmluvou 2/ bolo sprostredkované žalobcom žalovanej uzavretie dohody s klientom obdobnej ako boli uzavreté v roku 2012 na základe sprostredkovateľskej činnosti žalobcu, tak zo zmluvného vzťahu by mala príjem cca vo výške upravenej v zmluve o poskytovaní služieb uzavretej so spoločnosťou Slovita dňa 29.07.2012 (ktorý mala aj v roku 2013). Práca bola dojednaná na turnusy iba každý druhý mesiac a z toho dôvodu jej mzdu v preukázanej výške cca 1.700,- EUR za jeden turnus, nemožno zohľadňovať pre potreby zistenia maximálnej výšky poplatku vymedzenej v § 2 vyhlášky č. 31/2004 Z.z. ako mesačný príjem, ale možno brať do úvahy len polovicu jej príjmu dosiahnutého za turnus, nakoľko išlo o príjem, ktorý dosiahla raz za dva mesiace v dôsledku charakteru vykonávanej práce. Takýmto postupom by 30 % z mesačnej mzdy vo výške 850,- EUR predstavovalo výšku 255,- EUR, pričom provízia bola dojednaná až vo výške 596,40 EUR. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že čiastočné úhrady zmluvne upravenej provízie spolu vo výške 448,20 EUR žalovanou dňa 13.06.2013 a 22.08.2013, možno považovať podľa § 407 ods. 3 ObZ za uznanie zvyšku dlhu, tak uvedená domnienka je vyvrátiteľná a žalovaná v priebehu konania odporovala, že uplatnený dlh nevznikol a táto jej námietka bola v konaní aj preukázaná.
Z vyššie uvádzaných dôvodov súd nárok žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Vzhľadom k tomu, že konanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku a na úpravu uvedenú v § 151 ods. 1 veta druhá O. s. p., o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.).
V prípade podania odvolania, toto treba podať v potrebnom počte rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami. V tomto prípade v dvoch vyhotoveniach. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).