Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoE-65-2021.pdf
PDF · 121.93 KB
Case nature
Subarea
1CoE/65/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Paulíny Pacherovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému: K. N., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt J. XXX/XX, XXX XX N., štátny občan N. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 6121/11 o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 420,- eur s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 1Er/1643/2011-19 zo dňa 23.4.2021 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 1Er/1643/2011-19 zo dňa 23.4.2021 p o t v r d z u j e .
II. Súd n e p r i z n á v a povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Pezinok ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekúciu, pričom v odôvodnení uznesenia uviedol, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie, spísaného do zápisnice na exekútorskom úrade dňa 13.4.2011, začalo vo veci exekučné konanie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., vydaného rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, sp. zn. SR 15338/10 zo dňa 25.2.2011, právoplatného dňa 21.3.2011 a vykonateľného dňa 24.3.2011, vykonaním ktorého bol súdom prvej inštancie dňa 28.3.2012 poverený exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD., ktorý dňa 5.2.2016 doručil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s § 243f ods. 1 EP zo dňa 21.1.2016 od oprávneného, v ktorom oprávnený uviedol, že dopĺňa svoj návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 EP o skutočnosti špecifikované v § 39 ods. 4 EP s tým, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná táto exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie a tieto skutočnosti sa stali v minulosti známe exekútorovi, ktorému oprávnený navrhol vykonanie exekúcie a rovnako tak sa stali známe súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Podľa oprávneného bol exekučný titul dôsledkom takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi a opísané skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným nespochybnil ani sám povinný podaním žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.. Dôkazy osvedčujúce skutočnosti pomenované ustanovením § 39 ods. 4 EP sú od počiatku výkonu exekúcie súčasťou exekučného spisu a boli v minulosti súdom podľa § 44 ods. 2 EP preskúmané. Oprávnený súčasne uviedol, že medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene
obsahu dôkazov, avšak oprávnený je pripravený opätovne doložiť akékoľvek z týchto dôkazov, ak došlo k ich strate z exekučného spisu, v nadväznosti na čo oprávnený navrhol, aby súd bez odkladu rozhodol o pokračovaní v exekúcie.
2. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 39 ods. 4, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. m), § 243d ods. 1, § 243f ods. 1, ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a na znenie čl. 14, čl. 15 od piatej vety Všeobecných podmienok poskytnutia úveru s tým, že po opätovnom posúdení návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej je založený exekučný titul, ako i k záveru, že v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa voči spotrebiteľovi uplatňoval nárok zo zmenky nebolo prihliadnuté na neprijateľné podmienky, a to na neplatne uzatvorenú rozhodcovskú doložku, ale aj neplatné zabezpečenie úveru zmenkou, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané. Pohľadávku oprávneného považoval súd prvej inštancie nielen za rozpornú so zákonom, ale aj za rozpornú s dobrými mravmi.
3. Súd prvej inštancie vyhodnotil Zmluvu o úvere č. 103900129 uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 21.5.2010 ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko mal preukázané, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu, t.j. pri uzatváraní zmluvy oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a teda sa považuje za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu a čísla občianskeho preukazu, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie konštatoval, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Povinný v zmluve o úvere síce prehlásil (na predtlačenom formulári zmluvy označil „krížikom“), že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon „zamestnania“ (správne malo byť uvedené na výkon „povolania“ - poznámka odvolacieho súdu vyplývajúca z č. l. 5 súdneho spisu), avšak oprávnený ani v doplnenom návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 EP nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, na aký účel bol povinnému poskytnutý úver a navyše sa s touto skutočnosťou v doplnenom návrhu oprávnený vôbec nezaoberal a ani na ňu nepoukázal. Súd prvej inštancie lustráciou v Živnostenskom registri SR (podľa mena a priezviska povinného) zistil, že povinný nie je a ani nebol registrovaný ako fyzická osoba podnikateľ. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 26CoE/60/2019 zo dňa 7.5.2019 s tým, že sa stotožňuje s v ňom vyjadreným právnym názorom, podľa ktorého „v prípade akýchkoľvek pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, je dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy na dodávateľovi (veriteľovi, v tomto exekučnom konaní v procesnom postavení oprávneného). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere musí byť totiž preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním či predmetom činnosti dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v konaní (osobitne k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v rámci ktorého práve bezpečné preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere má veľký právny význam, keďže následne exekučný súd aj na základe doplnenia návrhu rozhoduje o pokračovaní alebo zastavení exekúcie) žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali bezpečne opak - teda nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere. Okrem tohto rovnako nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že v zmluve o úvere sú uvedené len tie údaje povinného, ktoré sa uvádzajú v prípade, ak tieto zmluvy uzatvárajú fyzické osoby - spotrebitelia (meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo a pod.). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má“. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade ide o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy, najmä založenie právomoci pre určitý rozhodcovský súd, podstatným spôsobom neovplyvňujú, pričom zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Súd prvej inštancie mal za to, že rozhodcovská doložka zakomponovaná na predtlačenom formulári zmluvy o úvere, resp. obsiahnutá
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v druhej polovici čl. 15 (miniatúrnym písmom) bola vopred pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého povinný (klient) len vpisoval svoje iniciály, pričom rozhodcovský súd bol vopred vybraný a stanovený oprávneným (dodávateľom), v nadväznosti na čo súd prvej inštancie ustálil, že spotrebiteľ v čase uzatvárania predmetnej zmluvy nemal reálnu možnosť sa so zmluvnými podmienkami oboznámiť, a teda ani nemal reálnu možnosť ich žiadnym spôsobom meniť a vybrať si súd, resp. túto skutočnosť nemal súd prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázanú. Podľa súdu prvej inštancie takto dohodnutá rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu na všeobecnom súde, pričom túto skutočnosť súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, pričom rozhodcovský súd je paušálnym spôsobom uvedený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, čo podľa súdu prvej inštancie vyvoláva pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovský súd založil svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci práve na základe vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky, ktorú však súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože oprávnený (dodávateľ) nepreukázal jej individuálne dojednanie so spotrebiteľom a spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie ustálil záver o neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti takto dohodnutej rozhodcovskej doložky s tým, že právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, nakoľko je materiálne nevykonateľný a bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý nemal zákonným spôsobom založenú právomoc, v dôsledku čoho je nulitným (neúčinným) exekučným titulom. Z predloženého rozhodcovského rozsudku mal súd prvej inštancie tiež preukázané, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému nárok z blankozmenky. Z predložených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie zistil, že v čl. 14 bola upravená Dohoda o vyplnení zmenky (taktiež miniatúrnym písmom), pričom súd prvej inštancie aj túto zmluvnú podmienku, akou je zabezpečenie úveru zmenkou, nepovažoval za individuálne dojednanú podmienku, nakoľko ani v rámci doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 1 EP oprávnený nepredložil žiaden dôkaz, že táto zmluvná podmienka bola dohodnutá s povinným individuálne. Predmetná Dohoda o vyplnení zmenky bola, tak ako aj rozhodcovská doložka, vopred predtlačená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorých obsah nemohol povinný žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. s ním nesúhlasiť, ale mohol len zmluvu ako celok podpísať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie v napadnutom uznesení konštatoval, že predmetným exekučným titulom bol priznaný nárok zo zmenky, pričom tento nárok oprávneného vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pri ktorej rozhodcovský súd neprihliadol na neprijateľné podmienky, a to na neplatne uzatvorenú rozhodcovskú doložku, ale aj na neplatné zabezpečenie úveru zmenkou, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané, a teda sú neplatné. Súd prvej inštancie považoval exekučným titulom priznanú pohľadávku oprávneného za priznanú v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom a preto predmetnú exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) bod 1 a 3 EP. V nadväznosti na vyššie uvedené dal súd prvej inštancie do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.3.2012, ako aj uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17CoE/271/2017 zo dňa 27.10.2017 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/103/2017 zo dňa 29.12.2017.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v ktorom namietal posudzovanie povinného ako spotrebiteľa, nakoľko v zmysle predmetnej zmluvy o úvere bol úver povinnému poskytnutý na účel povolania. Oprávnený v odvolaní poukázal na § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“), v dôsledku čoho je podľa oprávneného dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý, pričom oprávnený zastáva názor, že zmluva uzavretá s povinným nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno aplikovať ustanovenia ZoSÚ. Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a preto je dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru
vychádzal z vyhlásenia povinného, pričom v prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Oprávnený z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť, či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel, ako deklaroval v zmluve o úvere, pričom podľa oprávneného je jeho argumentácia v tomto smere v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Zároveň oprávnený na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.3.2017 pod č. k. 21CoE/378/2016-53. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo/415/2012). Odvolacím návrhom sa oprávnený domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou smeruje voči rozhodnutiu sudcu vydanému exekučnom konaní, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017) a jeho podaním boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe.
6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP v spojení s § 470 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 243d ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015) exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
8. Podľa § 243d ods. 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015) na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014.
9. Podľa § 243f ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia - dátum vyhlásenia 23.12.2015) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
10. Podľa § 243f ods. 6 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia- dátum vyhlásenia 23.12.2015) ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
11. Podľa § 243h ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
12. Podľa § 39 ods. 4 EP (v znení účinnom od 23.12.2015) v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej
vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
13. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP (v znení účinnom od 23.12.2015) exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
14. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.3.2017) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Z obsahu predmetného spisu odvolací súd zistil, že dané exekučné konanie začalo dňa 13.4.2011 spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie do zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. a exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8 Bratislava 841 04, IČO: 35 922 761, v konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. Michal Rašla, zo dňa 25.2.2011 pod sp. zn. SR 15338/10 s vyznačenou právoplatnosťou dňom 21.3.2011 a vykonateľnosťou dňom 24.3.2011, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 420,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 420,- eur od 23.9.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 420,- eur od 7.12.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 164,03 eura, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
18. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie v prebiehajúcom exekučnom konaní posudzoval v štádiu po vydaní poverenia otázku prípustnosti exekúcie za aplikácie dvoch samostatných a vzájomne nezávislých kritérií, a to prostredníctvom posudzovania existencie podmienok definovaných v § 57 ods. 1 písm. m) EP (v znení účinnom od 23.12.2015), ako aj prostredníctvom posudzovania platnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc titulového súdu (materiálna vykonateľnosť exekučného titulu).
19. V prvom rade odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody oprávneného spočívali v tvrdení o neexistencii spotrebiteľského vzťahu účastníkov z dôvodov poskytnutia úveru na účel povolania, čo vylučuje aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch a v tvrdení o nesprávnosti právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Právne a skutkové závery exekučného súdu vo vzťahu k aplikácii § 57 ods. 1 písm. m) EP odvolateľ nespochybnil a neboli predmetom odvolania. Z uvedených dôvodov odvolací súd za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi a vychádzajúc z obsahového vymedzenia odvolacích dôvodov v odvolaní oprávneného preskúmal v rámci odvolacieho konania správnosť napadnutého uznesenia len hľadiska odvolateľom spochybňovanej správnosti právneho záveru a podstatných úvah exekučného súdu o spotrebiteľskom vzťahu účastníkov a neplatnosti rozhodcovskej doložky, na ktorých rozhodnutie spočíva. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázkam majúcim podstatný význam pre dané odvolaním oprávneného dotknuté rozhodnutie, v nadväznosti na čo odvolací súd ustálil záver o vecnej správnosti napadnutého uznesenia. Posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je exekučný súd síce povinný primárne riešiť už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak ustálená súdna prax pripúšťa posudzovanie existencie podmienok prípustnosti exekúcie, vrátane preskúmavania podmienky spôsobilosti a vykonateľnosti exekučného titulu exekučným súdom počas celého exekučného konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
20. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii odvolateľa, že úverová zmluva pre účelovosť poskytnutého úveru nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a medzi účastníkmi nejde ani o spotrebiteľský vzťah a ani o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na potrebu dôsledného rozlišovania medzi spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom (resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere), vymedzeným pôvodne v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1986/71/> o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) a následne v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „neskorší ZoSÚ“), ktorý je však len časťou z celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov.
21. Zo znenia § 3 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom k dátumu 21.5.2010, t.j. ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
22. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie v súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, keďže v danom prípade oprávnený spĺňa podmienky definované v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre dodávateľa, povinný spĺňa podmienky definované v § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa a zmluvu o úvere zo dňa 21.5.2010 je následne potrebné kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že odvolacia námietka oprávneného súvisiaca s vylúčením aplikácie ustanovení ZoSÚ z dôvodu účelovosti poskytnutého úveru je síce dôvodná, avšak v tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že súd prvej inštancie svoje závery neodvodzoval od ustanovení ZoSÚ, ale svoje závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého uznesenia vyvodil z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho odvolací súd námietku oprávneného vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie podľa ustanovení ZoSÚ vyhodnotil ako nedôvodnú. Je nutné uviesť, že napriek poskytnutiu úverových prostriedkov v danom prípade na účel povolania, táto skutočnosť v žiadnom prípade nevylučuje existenciu spotrebiteľského charakteru zmluvného vzťahu založeného predmetnou zmluvou o úvere a s tým súvisiacu ochranu povinného ako spotrebiteľa vyplývajúcu z ustanovení spotrebiteľského práva, ale táto skutočnosť zakladá len nemožnosť aplikácie ochranných mechanizmov zakotvených v ZoSÚ. Vzhľadom k postaveniu účastníkov zmluvy o úvere, kedy zmluvný vzťah bol uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, niet pochýb o tom, že predmet a okolnosti uzavretia tohto zmluvného vzťahu zodpovedajú všeobecnej požiadavke spotrebiteľského vzťahu a uzavretá zmluva má povahu zmluvy spotrebiteľskej. Rozdiel je výlučne iba v úrovni zákonom poskytovanej ochrany spotrebiteľa, kedy právna úprava ZoSÚ poskytuje spotrebiteľovi (ktorému nebol poskytnutý úver na účely výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania) širšiu ochranu napríklad aj zákonnou úpravou týkajúcou sa obmedzenia a neskôr úplného vylúčenia zabezpečenia úveru zmenkou, keďže na zmluvy o úvere, pri ktorých boli peňažné prostriedky veriteľom poskytnuté na účel zamestnania, povolania alebo podnikania, sa ustanovenia ZoSÚ a ani neskoršieho ZoSÚ (obsahujúce práve obmedzenia použitia zmenky) nevzťahujú (obdobne rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 5Cdo/415/2012).
23. V súvislosti s odvolacou argumentáciou oprávneného vo vzťahu k rozhodcovskej doložke odvolací súd považuje za potrebné poukázať na svoje predchádzajúce rozhodnutia vo veciach identického odvolateľa, v ktorých sa opakovane zaoberal otázkou neplatnosti rozhodcovskej doložky v obdobných veciach a od ktorých nemá dôvod sa odkloniť. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil záväzkový vzťah založený medzi oprávneným a povinným predmetnou zmluvou o úvere ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súdna prax zaujala prevažujúci názor o oprávnení exekučného súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako aj rozhodcovskú zmluvu/doložku, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu. Ak je rozhodcovská zmluva/ doložka neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku, ktorou odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka nesprávnosť právneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z hľadiska neprijateľných zmluvných dojednaní. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP (v znení účinnom do 31.3.2017), keď dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, ktorá nespĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a nie je prejavom slobodnej vôle a zmluvnej voľnosti spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti.
24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci POHOTOVOSŤ C-76/10 (bod 51), v ktorom uviedol, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu, nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“.
25. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, v ktorom zaujal právny názor, že oprávneniu súdov preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. (Obdobne aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011 a ďalšie).
26. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom k dátumu 21.5.2010, t.j. ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
27. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v citovanom znení za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
28. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v citovanom znení ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
29. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v citovanom znení obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných podmienok a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v citovanom znení neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
30. V zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý poukazuje aj na povinnosť spotrebiteľa podrobiť sa v určitých prípadoch výlučne len rozhodcovskému konaniu, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak formulácia rozhodcovskej zmluvy/doložky, jej obsah, alebo okolnosti jej dojednania sú z pohľadu právnych predpisov ochrany spotrebiteľa neprijateľné, vyvolávajúce pochybnosti o čestnom úmysle dodávateľa v čase uzavretia takejto zmluvy/doložky, ako aj o vyváženosti práv a povinností zmluvných strán. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom).
31. Rozhodcovská zmluva zakladá právomoc rozhodcovského súdu ako súkromnoprávneho orgánu ochrany práva na prejednanie sporu medzi účastníkmi.
32. Odvolací súd sa s poukazom na všetky osobitosti prípadu (kauzy) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v ňom vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v rozhodcovskej doložke, ako aj o nedostatku jej individuálneho dojednania. Rozhodcovská doložka a konanie oprávneného na jej základe nesporne sledovalo zabezpečenie vlastných záujmov dodávateľa, ktoré nie sú v rovnováhe s právami a povinnosťami spotrebiteľa.
33. Odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom, ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom konaní nie je poskytnúť spotrebiteľovi neoprávnenú výhodu, umožňujúcu mu vyhnúť sa vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov. Cieľom súdneho prieskumu je zistiť, či právny vzťah medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby alebo plnenia predstavuje vyvážené zmluvné podmienky, zaväzuje na právom dovolené plnenie a či bolo spotrebiteľovi umožnené slobodné rozhodnutie o voľbe rozhodcovského súdu, t.j. či rozhodcovská zmluva je skutočne prejavom slobodnej, určitej, vážnej a zrozumiteľnej vôle spotrebiteľa, alebo či je len prejavom voľby veriteľa (silnejšej zmluvnej strany) bez možnosti výberu a ovplyvnenia tejto skutočnosti spotrebiteľom.
34. V prejednávanej veci kolízia v neprospech spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu existuje. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, keď rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu a tvoriacu súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu v konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj v rozhodnutiach ústavného súdu (IV. ÚS 55/2011, obdobne II. ÚS 413/2011-19, III. ÚS 455/2013-16).
35. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zistený skutkový stav veci a z neho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnom zmluvnom charaktere rozhodcovskej doložky je dostatočný a úplný. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva).
39. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).