Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/42/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobcu: KUEHNE + NAGEL, s. r. o., IČO: 31 339 603, Vajnorská 100/B, Bratislava, zast.: JUDr. Soňa Vlhová, advokátka so sídlom Nám. M. Benku 5, Bratislava, proti žalovanému: PJP AUTODOPRAVA, s.r.o., IČO: 45 623 376, so sídlom M. Kollára 435, Čáry, zast.: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., IČO: 35 951 087, so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, o zaplatenie 22.805,74 € s prísl., na odvolanie strán proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 07.05.2021, č. k. -170, o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Napadnuté uznesenie sa vo výroku II mení tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného konania.

Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I) a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II). Svoje rozhodnutie zastaviť konanie podľa (ďalej len „“) odôvodnil späťvzatím žaloby, s ktorým žalovaný súhlasil v zmysle . O náhrade trov konania rozhodol na základe vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Krajinského súdu Münster, č. 023 O 42/15, z ktorého zistil, že škodu, ktorá je predmetom tohto sporu, spôsobil žalovaný. V dôsledku tohto rozsudku poisťovňa Nacora Insurance Brokers GmbH uhradila žalobcovi škodu, ktorú si uplatňoval od žalovaného. Žaloba žalobcu tak bola podaná dôvodne, keďže žalobca nemal pred vyplatením škody od poisťovne inú možnosť, ako podať žalobu proti žalovanému. Žalobca svojím konaním na základe uvedených skutočností procesne nezavinil zastavenie konania, v dôsledku čoho by mu mala patriť náhrada trov konania. Súd mu túto náhradu nepriznal, pretože z podania žalobcu je zrejmé, že nežiada priznať náhradu trov konania.

Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého uznesenia tak, že sa žalovanému prizná náhrada trov konania v plnom rozsahu. Keďže súd prvej inštancie nerozhodol o nároku žalovaného na náhradu trov konania, týmto nesprávnym procesným postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Nesúhlasil s tým, že žalobca svojím konaním nezavinil zastavenie konania. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.10.2008, sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.05.2014, sp. zn. , na základe ktorých zaujal názor, že súdne konanie bolo zastavené výlučne z dôvodu procesného úkonu zo strany žalobcu (späťvzatie žaloby), a teda zastavenie konania zavinil žalobca. Žalovanému preto vznikol nárok na náhradu trov konania podľa . Na tom nemení nič ani rozsudok Krajinského súdu Münster č. , pretože výsledok súdneho konania medzi žalobcom a žalovaným nezávisel od tohto rozsudku, keďže žalovaný od začiatku nárok žalobcu popieral. Nehovoriac o tom, že poisťovňa Nacora Insurance Brokers GmbH, ktorá na

základe uvedeného rozsudku uhradila žalobcovi škodu, ani nie je poisťovňou žalovaného, a teda nedošlo k plneniu za žalovaného.

Takisto včasným odvolaním žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že sa náhrada trov konania prizná žalobcovi. Žaloba bola podaná dôvodne, pretože škodu spôsobil žalovaný. To potvrdil aj Krajinský súd Münster rozsudkom, na základe ktorého následne poisťovňa uhradila škodu. Keďže však žalobca nevedel a nemohol vedieť, či poisťovňa škodu uhradí, bol nútený podať žalobu na súd, aby nezmeškal lehoty. Pôvodne si žalobca náhradu trov konania neuplatňoval, pretože si myslel, že si ju neuplatní ani žalovaný. Zo súdneho spisu však žalobca zistil, že žalovaný podal odvolanie napriek tomu, že škodu žalobcovi jednoznačne spôsobil.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca sa žalobca plne stotožnil s napadnutým uznesením v časti, v ktorej nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Zastavenie konania zavinil žalovaný, pretože keby bol žalovaný splnil svoje povinnosti, k súdnemu sporu by vôbec neprišlo.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný navrhol odvolanie žalobcu odmietnuť, pretože neobsahuje zákonný odvolací dôvod. Zotrval na tom, že zastavenie konania zavinil žalobca späťvzatím žaloby. Okrem toho v čase podania žaloby (17.07.2015) žalobou uplatnený (prípadný) nárok žalobcu voči žalovanému ani neexistoval. Žalobca totiž v danom čase v súvislosti so škodovou udalosťou neposkytol žiadne plnenie tretej osobe a nedošlo ani k zníženiu majetku žalobcu v hodnote žalovanej sumy, keďže škoda bola ešte pred podaním žaloby uhradená poisťovňou z poistenia majiteľa prevážaného tovaru. Navyše (prípadný) škodový nárok žalobcu voči žalovanému bol už v čase podania žaloby premlčaný. Žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu z vlastnej vôle zobral podanú žalobu späť bez pričinenia žalovaného, takže sa žalovaný domnieva, že žalobca si bol vedomý vyššie uvedených právnych skutočností.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolania boli podané včas a oprávnenými osobami proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť odvolaním [ a ], preskúmal dotknuté uznesenie v napadnutom rozsahu ( a ) a dospel k záveru, že opodstatnené je len odvolanie žalovaného.

Na úvod považuje odvolací súd za nevyhnutné treba ustáliť, že obe odvolania strán smerujú proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo o nároku oboch strán na náhradu trov konania. Ako každý výrok každého rozhodnutia súdu, aj napadnutý výrok II uznesenia súdu prvej inštancie treba vykladať v spojení s odôvodnením obsiahnutým v jeho písomnom vyhotovení uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia totiž súd vysvetľuje aj to, o čom a v akom rozsahu rozhodol. Tieto skutočnosti nemožno zistiť len zo samotného znenia výroku. Aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia ozrejmil svoje východisko, že žalobcovi by mala patriť náhrada trov konania. Pokiaľ by sa úvahy prvoinštančného súdu na tomto mieste skončili, výrok rozhodnutia by znel tak, že sa žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania. Z takéhoto výroku a odôvodnenia by bolo nepochybné nielen to, ako súd rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov konania, ale ipso facto by bolo zrejmé aj to, že ním bolo rozhodnuté aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania, ktorému táto logicky nemôže patriť (keďže patrí protistrane). Súd prvej inštancie však pokračoval a vysvetlil, že náhradu trov konania žalobcovi neprizná preto, lebo ju žalobca nežiadal. Zo súvislosti výroku II napadnutého uznesenia a odôvodnenia obsiahnutého v bode 9 jeho písomného vyhotovenia možno podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že výrokom II súd rozhodol aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania. Treba ale dodať, že z hľadiska právnej istoty by bolo vhodnejšie, keby súd prvej inštancie závery svojho odôvodnenia vyjadril vo výroku výslovne tak, že v ňom spomenie aj protistranu (žalovaného) napríklad formuláciou „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“, prípadne „žiadnej zo strán sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Napriek tomu však v prejednávanej veci bolo dostatočne jasné, že súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania.

Napadnuté uznesenie vychádza z ustanovenia o náhrade trov konania, ktoré platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje stranu, ktorá zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, ktorý citované ustanovenie používa, jasne naznačuje, že zastavenie nemožno posudzovať inak, než z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, treba vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a čo bolo dôvodom späťvzatia žaloby. Neskúma sa však, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

V prejednávanej veci je zrejmé, že konanie bolo zastavené podľa pre späťvzatie žaloby, s ktorým žalovaný súhlasil (bod 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Späťvzatie žaloby je procesným úkonom – podaním vo veci samej (123 ods. 1 a 2 ), ktoré môže v konaní učiniť len žalobca. Späťvzatím žaloby žalobca uskutočňuje svoje právo disponovať so žalobou, ktorú sa pred tým rozhodol podať. Pokiaľ žalobca takýto úkon vykoná, súd v civilnom sporovom konaní nemá iný možnosť, než konanie zastaviť. Výnimočne konanie nezastaví, keď tomu bráni kvalifikovaný procesný úkon žalovaného – , čo však nebol tento prípad. Naopak, v prejednávanej veci musel súd prvej inštancie reagovať na späťvzatie žaloby vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie zastaví. Keďže zastaveniu konania predchádzal procesný úkon žalobcu, ktorý tak tvoril dôvod a právny základ rozhodnutia o zastavení konania, procesné zavinenie zastavenia konania nemožno pričítať nikomu inému, než žalobcovi.

Keďže uznesenie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musel súd prvej inštancie rozhodnúť zároveň o nároku na náhradu trov konania ( ). V dôsledku procesného zavinenia zastavenia konania boli splnené podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa , a priznal ich náhradu protistrane.

V prípade späťvzatia žaloby teda zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a nárok na ich náhradu patrí podľa žalovanému. Toto ustanovenie je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším (ďalej len „OSP“), ktorý stratil účinnosť 30.06.2016, čo tiež znamená, že ustálená judikatúra týkajúca sa je preto naďalej uplatniteľná (pozri nález Ústavného súdu SR z 20.03.2018, sp. zn. , bod 21). Ak teda došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania, ak pre jeho správanie bola žaloba podaná dôvodne.

Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa sa tak riadi všeobecnou zásadou, podľa ktorej pri späťvzatí žaloby zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a výnimkou, v zmysle ktorej povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje žalovaného vtedy, keď sa inak dôvodne podaná žaloba vzala späť pre správanie žalovaného. Ako každú výnimku, aj túto treba vykladať zužujúco.

Predpokladom na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému je dôvodnosť podanej žaloby. Dôvodnosť podanej žaloby sa posudzuje na základe vzťahu správania žalovaného k požiadavkám žalobcu a vyhodnocuje sa z hľadiska toho, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému nahradenia škody z dôvodu zničenia tovaru, ktorý žalovaný prevzal na účely jeho prepravy podľa objednávky žalobcu. Žalovaný neuznal nárok uplatnený žalobcom, vzniesol námietku premlčania a žalovanú sumu ani nezaplatil. Späťvzatie žaloby odôvodnil žalobca tým, že žalobcovi uhradila škodu poisťovňa Nacora Insurance Brokers GmbH. Podľa tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca nepoprel, táto poisťovňa nebola ani poisťovňou žalovaného. Z týchto skutočností je zrejmé, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie žalovaného, ale pre správanie

tretej strany. Nemožno ani tvrdiť, že by táto tretia osoba konala v mene alebo na účet žalovaného. Správanie žalovaného teda pri späťvzatí žaloby nezohralo žiadnu úlohu. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo správanie poisťovne, ktorá žalobcovi jeho nárok uhradila. V prejednávanej veci sa síce výsledok požadovaný žalobou dostavil, ale nestalo sa tak pre správanie žalovaného.

Vychádzajúc z už spomenutej potreby vykladať každú výnimku zo všeobecnej zásady zavinenia zastavenia konania pre späťvzatie žaloby žalobcom zužujúco, úvahy uvedené v predchádzajúcom bode neumožňujú prijať záver, že by bolo na mieste odchýliť sa od všeobecnej zásady a nepriznať nárok na náhradu trov konania strane, ktorá svojím procesným úkonom zavinila zastavenie konania.

Ako už odvolací súd naznačil vyššie (bod 7), tým je zároveň zodpovedaná aj otázka, či má žalobca voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Nárok na náhradu všetkých trov konania patrí v tejto veci žalovanému, čo zároveň vylučuje, aby mal nárok na ich náhradu žalobca. Okrem toho žalobca v späťvzatí žaloby žiadal, aby súd prvej inštancie stranám náhradu trov konania nepriznal (teda ani žalobcovi), a pokiaľ náhradu trov konania vo svoje prospech žiadal až v odvolaní, nemá to za následok nesprávnosť napadnutého uznesenia. Odvolaniu žalobcu tak nemožno vyhovieť.

Súd prvej inštancie nevyhodnotil zistené skutočnosti z právneho hľadiska správne, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôsledku toho je odvolací dôvod uplatnený žalovaným [ ] opodstatnený, čo viedlo odvolací súd k tomu, aby napadnuté uznesenie vo výroku II podľa a a zmenil tak, že žalovanému sa prizná voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného konania (výrok I).

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal voči celkovo neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok II).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .