Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-88-2023.pdf
PDF · 122.38 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/88/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, Košice, Polárna 12 proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 42C/10/2022 z 11. januára 2023
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice I (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že sa žalobkyňa žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia 3.000 eur spolu s príslušenstvom titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom dôvodiac tým, že bola účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp .zn. 15C/296/2013 o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v ktorom súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 15C/296/2013 z 28.9.2015, avšak opomenul rozhodnúť o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Následne po jej viacerých sťažnostiach a urgenciách súd vylúčil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na samostatné konanie sp. zn. 15C/27/2019, v ktorom rozhodol rozsudkom 15C/27/2019 z 5.11.2019 tak, že žalobu zamietol. Žalobkyňa tvrdila, že vo veci podala viacero sťažností, ktorými súdu vytýkala rozsiahle prieťahy v súdnom konaní, poukázala na odpoveď predsedu Okresného súdu Košice I zo 16.7.2019, ktorou uznal jej sťažnosť za opodstatnenú, so sťažnosťou sa obrátila aj na predsedníčku Krajského súdu v Košiciach dňa 14.9.2020, pričom jej sťažnosť bola uznaná za čiastočne dôvodnú. Súdy teda konštatovali, že konajúca sudkyňa zapríčinila rozsiahle prieťahy vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pôvodnú žalobu podala v roku 2013 a o jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd rozhodol v roku 2019. Dlhodobou nečinnosťou súdu bola žalobkyňa v dlhodobej právnej neistote. Mala za to, že postupom konajúceho súdu boli naplnené všetky znaky nesprávneho úradného postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd uviedol, že podaním z 21.4.2022 žalobkyni oznámil, že z dôvodu označenia žalovaného považuje žalobu za zjavne nedôvodnú a zároveň v zmysle § 160 CSP ju poučil o práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na centrum právnej pomoci. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol k svojej pasívnej vecnej legitimácii, že v prípade aplikácie zákona č. 514/2003 Z.z. na vec je nutné dospieť k záveru, že žaloba smeruje voči subjektu, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaným pre uplatnenie nároku podľa predmetného zákona a je potrebné ju zamietnuť. Subjektom znášajúcim zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, za ktorý vo
veciach podľa uvedeného zákona koná príslušný štátny orgán. Štát – Slovenská republika je tak aj pasívne vecne legitimovaným subjektom pre konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ak je teda v návrhu na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci ako žalovaný subjekt uvedené ministerstvo, konkrétne Ministerstvo spravodlivosti SR, takéto označenie žalovaného zakladá stav nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného a je dôvodom na zamietnutie žaloby. Navrhol, aby súd žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v celom rozsahu zamietol. Žalobkyňa v podaní z 20.9.2022 na podanom návrhu v celom rozsahu zotrvala a žiadala o vytýčenie súdneho pojednávania. Súd uviedol, že na pojednávaní 11.1.2023 postupom podľa § 129 ods. 1 CSP vyzval žalobkyňu na odstránenie vady žaloby a uviedol, že momentálne je nesprávne označený žalovaný ako Ministerstvo spravodlivosti SR a poučil žalobkyňu o tom, že je potrebné odstrániť tento rozpor medzi označením žalovaného a medzi obsahom žaloby, z ktorej je zrejmé, že ide o nárok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Poučil žalobkyňu ako je potrebné tento rozpor odstrániť. Žalobkyňa zotrvala na tom, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je žalovaným subjektom v spore a žiadala, aby súd vo veci pojednával. Súd poučil žalobkyňu, že jej poskytne 10 dňovú lehotu na odstránenie vady označenia žalovaného, avšak žalobkyňa odmietla poskytnutie lehoty na to, aby označila žalovaného s tým, že aj tak to inak nespraví. Domnievala sa, že označila žalovaného správne, keďže žalobu jej písal advokát a zotrvala na označení žalovaného tak ako žalobu podala. Súd citujúc § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 4 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že žalobkyňa v žalobe označila za žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Keďže súd vadu označenia žalovaného považoval za odstrániteľnú vadu, ktorú žalobkyňa chcela odstrániť na pojednávaní (keďže v podaní z 20.9.2022 žiadala o vytýčenie pojednávania, kde na základe predložených otázok a nejasnosti bola pripravená odpovedať, čiže nezrovnalosti odstrániť), súd v súlade so závermi nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 675/2016 z 12.1.2017 vyzval žalobkyňu na odstránenie vady označenia žalovaného na pojednávaní dňa 11.1.2023 postupom podľa § 129 CSP, pričom jej viackrát uviedol, ako má žalobkyňa vadu označenia žalovaného odstrániť. Súd žalobkyni umožnil vadu označenia žalovaného odstrániť v lehote 10 dní odo dňa konania pojednávania a za tým účelom navrhoval odročiť pojednávanie, avšak žalobkyňa trvala na uskutočnení pojednávania a na tom, aby súd vec rozhodol. Uviedla, že vadu označenia žalovaného ani v dodatočnej lehote neodstráni a trvá na označení žalovaného v zmysle žaloby. Zároveň z jej vyjadrenia na pojednávaní vyplynulo, že si nemyslí, že žalovaným by mal byť štát (Slovenská republika), preto na označení žalovaného zotrvala. Súd konštatoval, že skúma vecnú legitimáciu strán sporu i keď uvedené strana nenamieta. V prípade, ak jedna zo strán nie je vecne legitimovaná (v tomto spore nie je pasívne vecne legitimovaný žalovaný ), pričom uvedený nedostatok žalobkyňa ani po opakovanej výzve neodstránila, súdu neostalo nič iné ako žalobu zamietnuť. Keďže žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v spore, súd žalobu zamietol. Vzhľadom na takýto záver vedúci k zamietnutiu žaloby, nebolo potrebné vykonať navrhované dokazovanie a vecne spor súd ďalej neprejednával a neposudzoval dôvodnosť žaloby. Súd dodal, že žalobkyňa nesprávne označila žalovaného, keďže označila iba orgán, ktorý je oprávnený konať v mene štátu, avšak žaloba mala smerovať voči štátu, t.j. Slovenskej republike. Uvedené súd žalobkyni na pojednávaní 11.1.2023 i uviedol. Ústredný orgán štátnej správy, ktorý v žalobe žalobkyňa označila ako žalovaného nie je orgánom zodpovedným za škodu/nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie je teda ani nositeľom právnej povinnosti a nie ani pasívne legitimovaný. Zo žaloby vyplynulo, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia finančnej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vyvodzujúc nárok zo zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého je zrejmá zodpovednosť štátu. V žalobe však nesprávne označila za pasívne legitimovaný subjekt Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, uvedený nedostatok neodstránila, preto súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dodal, že nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto spore.
3. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. V ňom uviedla, že podala dňa 28.3.2022 žalobu, ktorá je vedená pod sp. zn. 42C/10/2022, ktorú jej písal jej dlhoročný známy, advokát pričom obaja boli toho názoru, že vinná za prieťahy v konaní, resp. konaniach ktoré boli vedené na Okresnom súde Košice I.
pod sp. zn. 15C/296/2013 a 15C/27/2019 bola C. D., ktorá bola zamestnaná na Okresnom súde Košice I., jej nadriadeným je C. E., ktorý uznal vinu a prieťahy, ale nič viac preto neurobil, a ich nadriadeným je Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré v žalobe označila. Pýtala sa , či v tej súvislosti keď opomenul C. F. uviesť pred Ministerstvo spravodlivosti Slovenská republika, či má žalovať opäť Komoru advokátov SR, keďže on už je nebohý a určite by to bol vedel zdôvodniť, len sa nedočkal toho dňa, keď opäť súd rozhodne. Uviedla, že jediným problémom bol nesprávne pomenovaný subjekt žalovaného, a na to bolo treba zasadať a vyzývať ju jedine k tomu, aby žalobu zobrala späť, no nikde nebol uvedený dôvod prečo. Len celá žaloba bola zlá a mala ju zobrať späť, lebo aj tak bude konanie zastavené. Uviedla, že sa nezľakla a chcela vypovedať vo veci, no myslí si, že to nikoho nezaujímalo, nechali ju vyrozprávať a vopred vedeli ako to skončí. Doslova uviedla: „Prosím, aby sa mojim odvolaním zaoberala sudkyňa, ktorá mala vo veci samej rozhodnúť a na základe môjho odvolania prijala moje ospravedlnenie a opravila odporcu z môjho návrhu, kde žiadam uviesť Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava“. Zároveň žiadala, aby jej súd odpustil aj trovy konania, ktoré jej vznikli v spore, kde v návale hnevu si neuvedomila, odkiaľ to ako dôchodkyňa zaplatí.
4. Na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp .zn. 42C/10/2022 z 15.3.2023 žalobkyňa doplnila ňou podané odvolanie. Pokiaľ sa týka rozsahu v akom napáda rozhodnutie uviedla, že odvolanie podala voči rozsudku 42C/10/2022 z 11.1.2023, ktorým bola jej žaloba zamietnutá a zároveň podala odvolanie aj voči trovám, ktoré v odvolaní žiadala, aby jej ich súd odpustil. Teda odvolanie podala proti rozsudku v celom rozsahu. Pokiaľ sa týka uvedenia toho, v čom považuje odvolateľka rozhodnutie za nesprávne uviedla, že považuje za nesprávny postup súdu v tom, ako súd vo veci konal a nakoniec rozhodol o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. V odvolaní uviedla, že problémom konania mal byť nesprávne pomenovaný subjekt žalovaného, avšak tvrdila žalobkyňa, že súd ju na pojednávaní vyzýval, aby žalobu zobrala späť, na čo nevidela dôvod. Preto v podanom odvolaní následne uviedla, že opravuje odporcu, kde žiada uviesť Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti SR. Tvrdila, že sa až z písomného rozsudku dozvedela, že podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 675/2016 z 12.1.2017 ju mal súd na pojednávaní 11.1.2023 údajne vyzvať postupom podľa § 129 CSP na vykonanie opravy, avšak toto poučenie nebolo pre ňu na pojednávaní zrozumiteľné, rozumela tomu tak, že súd od nej na pojednávaní požadoval, aby žalobu zobrala späť a podala novú žalobu, čo však odmietla. Argumentovala, že z § 129 CSP vyplýva, že súd má vydať uznesenie, ktorým ju mal vyzvať, aby žalobu doplnila alebo opravila, mal v uznesení uviesť, v čom je jej podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a mal ju poučiť o možnosti, že jej podanie odmietne. Namietala, že súd takéto uznesenie vo veci nevydal. Na pojednávaní 11.1.2023 ju súd síce upozornil, že žaloba je podaná zle, ale nepoučil ju, nevydal uznesenie a neposkytol jej aspoň 10 dní tak, ako uvádza § 129 CSP. Tvrdila, že jej súd týmto postupom znemožnil, aby uskutočňovala riadne procesné právo vyplývajúce jej z § 129 CSP. Ak by súd postupoval správne a po poučení na pojednávaní 11.1.2023 odročil toto pojednávanie a poskytol jej lehotu nie kratšiu ako 10 dní, mohla realizovať svoje procesné právo, prehodnotiť poučenie súdu, poradiť sa s inými osobami a následne vykonať doplnenie, resp. opravu žaloby a označenia žalovaného. Podľa nej súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Teda považuje rozhodnutie súdu za nesprávne podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Poukázala na to, že už z jej odvolania je zrejmé, že vykonala potrebnú opravu, avšak až v podanom odvolaní. Trvala na tom, že ak by súd na pojednávaní dňa 11.1.2023 po jej poučení pojednávanie odročil a poskytol jej lehotu aspoň 10 dní alebo taktiež, ak by bol na tomto pojednávaní vydal uznesenie podľa § 129 CSP tak, aby mala počas poskytnutej lehoty aspoň 10 dní sa možnosť s týmto uznesením oboznámiť, tým by nedošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, lebo by mala reálnu možnosť vykonať opravu v stanovenej lehote a spôsobom ako jej to umožňuje § 129 CSP. Následne by nebola žaloba zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Pokiaľ bola vyzvaná žalobkyňa na uvedenie čoho sa domáha, žalobkyňa navrhla, aby sa jej odvolaním zaoberala sudkyňa na súde prvej inštancie, ktorá vo veci samej rozhodovala, aby táto prijala jej ospravedlnenie a prijala jej žiadosť o opravu údajov odporcu a v podanej žalobe tak, že ako odporcu žiada uviesť Slovenskú republiku, za ktorú v tomto konaní koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Ak tomuto jej návrhu nebude vyhovené, tak navrhla, aby vec bola predložená odvolaciemu súdu, a tento aby zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie, najmä, aby jej súd prvej inštancie umožnil realizovať jej práva podľa § 129 CSP v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 675/2016 z 12.1.2017.
5. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 129 CSP, čím by mal byť naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní z 11.1.2023 je zrejmé, že prvým úkonom súdu po otvorení pojednávania bola výzva adresovaná žalobkyni podľa § 129 CSP na odstránenie rozporu v nesprávnom označení žalovaného s obsahom žaloby. Napriek opakovanému poučeniu zo strany súdu žalobkyňa zotrvala na označený žalovaného. Žalobkyňa na pojednávaní taktiež výslovne odmietla poskytnutie 10- dňovej lehoty na odstránenie vád svojej žaloby. Vzhľadom na tvrdenie žalobkyne v doplnení odvolania o „údajnej“ výzve súdu podľa § 129 CSP a o „poučení, ktoré žalobkyňa vyhodnotila ako požiadavku na späťvzatie žaloby“, žalovaný odkázal na zvukový záznam z pojednávania, z ktorého bude jednoznačné, že súd prvej inštancie reálne vyzval žalobkyňu na odstránenie vád jej žaloby podľa § 129 CSP, nevyzýval žalobkyňu na späťvzatie žaloby a poskytol jej 10-dňovú lehotu na odstránenie vád žaloby, ktorá bola žalobkyňou výslovne odmietnutá. Poukázal tiež na bod 8. odôvodnenia rozsudku, v ktorom mal zhrnutý podstatný a pravdivý priebeh pojednávania z 11.1.2023. Z uvedeného mal žalovaný za zrejmé, že tvrdenie žalobkyne o absencii poučenia podľa § 129 CSP sa nezakladá na pravde. K tvrdeniu žalobkyne, že ak by súd bol odročil pojednávanie aspoň o 10 dní, tak mohla využiť túto lehotu na prehodnotenie poučenia od súdu, žalovaný poukázala na už prvú reakciu žalobkyne, na ním vznesenú námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď vo vyjadrení z 20.9.2022 uviedla, že je v prípade nejasností pripravená osobne vypovedať pred súdom. Žalovaný mal za zrejmé, že najneskôr od 20.9.2022 žalobkyňa disponovala jeho vyjadrením z 15.8.2022 a argumentáciou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, v ktorom vyjadrení je taktiež explicitne uvedené, že správne by mala byť žalovanou stranou Slovenská republika. Teda aj tvrdenie žalobkyne o tom, že nemohla opraviť svoju žalobu skôr ako v odvolacom konaní, rovnako aj jej tvrdenie o postupe súdu prvej inštancie v rozpore s § 129 CSP sa nezakladá na pravde. Súd sa nedopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
6. Žalobkyňa v odvolacej replike trvala na tom, že ona skutočne výzvu súdu na pojednávaní 11.1.2023 vnímala tak, že ju súd vyzýva, aby zobrala žalobu späť a aby ju následne podala znovu, ale s iným označením žalovaného subjektu, čo ona odmietla. Nevnímala teda a nechápala výzvu súdu tak, že má „iba“ zmeniť označenie žalovaného a že súd bude následne pokračovať v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 42C/10/2022. Preto navrhla tento rozpor v jej tvrdeniach a tvrdeniach žalovanej odstrániť tým, aby sa odvolací súd oboznámil aj so zvukovým záznamom z pojednávania z 11.1.2023 pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní. Uviedla, že až po oboznámení sa s písomným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, po jeho prečítaní a konzultácii s treťou nezaujatou osobou, bola reálne oboznámená s tým, že údajne na pojednávaní 11.1.2023 ju súd nevyzýval na späťvzatie žaloby, ale že ju mal vyzývať na to, aby žalobu doplnila, resp. opravila označenie žalovaného. Pokiaľ by odvolací súd dospel po vypočutí nahrávky z pojednávania k záveru, že bola súdom prvej inštancie riadne poučená, tak uviedla, že mal súd aj tak podľa § 129 CSP pojednávanie odročiť a umožniť jej, doplniť alebo opraviť podanie v lehote, ktorá nemala byť kratšia ako 10 dní. Poukázala najmä na to, že nemá právnické vzdelanie. Pokiaľ ide o výhradu žalovaného, že mala o absencii pasívnej vecnej legitimácie, teda o nesprávnom označení žalovaného vedieť už skôr, odo dňa 20.9.2022, uviedla, že nebola v čase písania podania v septembri 2022 súdom poučená o potrebe vykonania opravy, resp. doplnenia žaloby. Toto poučenie mal súd vykonať až na pojednávaní 11.1.2023. Trvala na tom, že súd prvej inštancie toto poučenie nevykonal ani na pojednávaní dňa 11.1.2023 a vyzýval ju k späťvzatiu žaloby. Avšak pokiaľ by ju súd skutočne bol poučil a ja a ona by tomuto poučeniu na pojednávaní neporozumela, tak má za to, že jej súd mal ponechať lehotu 10 dní na to, aby mimo pojednávania vykonala opravu žaloby. Naďalej preto zotrvala na podanom odvolaní aj v zmysle jeho doplnenia.
7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní dané.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného žalobkyňou ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľkou (§ 380 a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27. júna 2024 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 21.6.2024.
10. Žalobkyňa/odvolateľka napadla rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním uplatniac odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
11. Odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého rozsudku ako i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo dospel k záveru, že k naplneniu odvolacieho dôvodu uplatneného žalobkyňou a teda k porušeniu práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorým mal súd znemožniť žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva nedošlo, odvolací súd nezistil ani vady konania predchádzajúceho vydaniu rozsudku ani vady samotného rozsudku.
12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
13. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na zásadnú právne významnú otázku týkajúcu sa nedostatku vecnej legitimácie žalovaného, pre ktorý nedostatok súd prvej inštancie prioritne žalobu zamietol. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní a zistiac jej nedostatok sa v súlade s ustálenou judikatúrou pokúsil tento nedostatok, ktorý súčasná judikatúra má za odstrániteľný, odstrániť postupom podľa § 129, resp. § 130 CSP na pojednávaní.
14. Na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne a zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:
15. V danej veci žalobkyňa/odvolateľka videla naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v tom, že súd nesprávne postupoval, keď ju podľa § 129 CSP vyzval na vykonanie opravy v označení žalovaného na pojednávaní, ktoré poučenie súdu tvrdila, že nebolo pre ňu na pojednávaní zrozumiteľné a rozumela poučeniu tak, že súd od nej požadoval, aby zobrala žalobu späť a podala novú žalobu. Namietala, že súd podľa § 129 CSP má vydať uznesenie na doplnenie alebo opravu podania, uviesť, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, ako ho treba doplniť alebo opraviť a mal ju poučiť o možnosti, že jej podanie odmietne. V jej veci súd uznesenie nevydal, upozornil ju síce, že žaloba je podaná zle, ale ju nepoučil, neposkytol jej aspoň 10 dní tak, ako uvádza § 129 CSP.
16. Podľa § 129 ods. 1, 2 a 3 CSP, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní (odsek 1). V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť (odsek 2). Ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať (odsek 3).
17. Podľa § 130 CSP, súd predvolá na výsluch toho, kto podanie urobil, ak má za to, že tým možno dosiahnuť odstránenie vád podania. Pri výsluchu súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, a poučí, ako podanie opraviť alebo doplniť.
18. V prípade, ak má podanie vady, súd má v zásade dve možnosti, ako zabezpečiť ich odstránenie. Prvou možnosťou je písomná výzva (§ 128 a § 129 CSP) a druhou možnosťou je výsluch toho, kto podanie urobil (§ 130 CSP). Ak má súd za to, že možno rýchlejšie a hospodárnejšie odstrániť vady
podania pri výsluchu podávateľa, predvolá ho a pri výsluchu mu uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom ho poučí o tom, ako podanie opraviť alebo doplniť. Podávateľ môže svoje podanie opraviť alebo doplniť priamo do zápisnice súdu.
19. Odvolací súd po oboznámení sa, tak s obsahom súdneho spisu včítane zápisnice z pojednávania z 11.1.2023, ako aj vypočutí z elektronického súdneho spisu záznamu z uskutočneného/vykonaného pojednávania z 11.1.2023, vyhotoveného technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku, je nútený konštatovať, že tvrdenia odvolateľky nezodpovedajú ani obsahu písomne vyhotovenej zápisnice z pojednávania zo dňa 11.1.2023 a ani nekorešpondujú so zvukovým záznamom z tohto pojednávania.
20. Ani z písomnej vyhotovenej zápisnice z pojednávania, ani zo zvukového záznamu z pojednávania odvolací súd nezistil, že by bol súd žalobkyňu čo i len jedenkrát vyzval, nie to vyzýval na spävzatie žaloby. Z oboch, tak zo zvukového záznamu z pojednávania, ako aj zo zápisnice, je zrejmé, že súd žalobkyňu hneď v úvode pojednávania vyzval, aby v ňou podanej žalobe opravila označenie žalovaného, nakoľko jeho označenie tak, ako ho označila žalobkyňa, nie je správne. Súd žalobkyňu poučil, že je potrebné odstrániť zjavný logický rozpor medzi označením žalovaného a obsahom žaloby, z ktorej bolo zrejmé, že si žalobkyňa žalobou uplatnila nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Poučil ju doslovne a zrozumiteľne, že zodpovedným subjektom za prieťahy v konaní, resp. nesprávny postup súdu v konaní sp. zn. 15C/296/2013 a z neho vylúčenom konaní 15C/27/2019 je štát, to znamená Slovenská republika, za ktorú v konaní koná ústredný orgán štátnej správy, to znamená Ministerstvo spravodlivosti SR, a preto je potrebné, aby žalobkyňa opravila označenie žalovaného. Zo zvukového záznamu z pojednávania je evidentné, že uvedené súd zopakoval najmenej dvakrát. Poučil žalobkyňu, že ak označenie žalovaného neopraví, žalobu zamietne pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže ňou označený žalovaný, Ministerstvo spravodlivosti SR, nie je zodpovedným subjektom za nesprávny postup súdu, na ktorý žalobkyňa v žalobe poukazovala. Odvolací súd poznamenáva, že správne súd žalobkyňu nepoučil o možnosti podanie odmietnuť, ale o nutnosti žalobu zamietnuť, ak nesprávne označeného žalovaného, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný, neopraví. Taktiež vyplýva rovnako zo zápisnice z pojednávania, ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania, že súd prvej inštancie navrhol žalobkyni, že pojednávanie odročí za účelom, aby žalobkyňu písomne vyzval na odstránenie nesprávneho označenia žalovaného v lehote 10 dní, proti čomu žalobkyňa výslovne namietla, že nesúhlasí s odročením pojednávania a trvá na jeho pokračovaní. Trvala i na tom, že žalovaný je správne označený. Argumentovala tým, že súdy „spadajú“ pod Ministerstvo spravodlivosti SR, a teda ona správne žaluje Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj tým, že žalobu jej „písal“ advokát.
21. Z hľadiska pasívnej legitimácie v súdnom spore je podstatný rozdiel medzi tým, či je žalovaným štát alebo iná osoba (verejnoprávna inštitúcia), pretože ide o rozdielne subjekty právnych vzťahov. Ak teda ide o nárok, kde nositeľom povinnosti je podľa právnej úpravy štát, musí uplatnenie tohto nároku pred súdom smerovať proti štátu ako strane sporu, nie proti niekomu, kto by prípadne v danej veci za štát ako štátny orgán mal konať. Ak je stranou sporu štát, žaloba musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.
22. Keďže žalobkyňa podala žalobu nie proti štátu, ale proti Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré má právnu subjektivitu, súd správne postupoval, ak prioritne poučil žalobkyňu o potrebe vykonania zmeny, resp. opravy v označení žalovaného, a nakoľko žalobkyňa aj napriek poučeniu súdu túto opravu nevykonala, súd prvej inštancie správne žalobu zamietol, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
23. Súd prvej inštancie postupoval v konaní procesne správne, jeho procesným postupom v posudzovanej veci rozhodne nedošlo k znemožneniu žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
24. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že súd prvej inštancie nemohol sám upravovať označenie žalovaného na základe návrhu žalobkyne v podanom odvolaní tak, ako to navrhla, pretože v žiadnom prípade nejde o prípad autoremedúry podľa § 376 CSP. Ani odvolací súd nebol v zmysle § 371 CSP oprávnený prihliadnuť na zmenu označenia žalovaného navrhnutú žalobkyňou v podanom odvolaní.
25. Žalobkyňa zároveň v podanom odvolaní žiadala, aby jej súd odpustil trovy konania, ktoré jej vznikli v spore, kde v návale hnevu si neuvedomila odkiaľ to ako dôchodkyňa zaplatí.
26. Možno predpokladať, že sa žalobkyňa/odvolateľka domáhala aplikácie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
27. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
28. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. V zmysle ustálenej judikatúry (napríklad uznesenia NS SR sp. zn.: 2Mcdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3Mcdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú žiadne zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často (dôvody) vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Toto ustanovenie slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti úspešne vynaložil.
29. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôvody hodné osobitného zreteľa v posudzovanom spore nevzhliadol.
30. Žalobkyňa/odvolateľka v podanom odvolaní dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť postupu podľa § 257 CSP, a teda aby súd oprávnenej strane náhradu trov konania nepriznal, nešpecifikovala . Jediný taký dôvod, ktorý je možné z jej návrhu vyvodiť je to, že je starobnou dôchodkyňou a nebude mať z čoho náhradu trov konania protistrane zaplatiť. Akceptovanie tohto názoru odvolateľky by bez ďalšieho znamenalo, že v spore, v ktorom stranou sporu je starobný dôchodca, by takýto jej status (starobný dôchodca) bez ďalšieho znamenal, že je daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Odvolací súd tento názor, ktorý je možné vyvodiť z podaného odvolania, nezdieľa. Žalobkyňa v súvislosti s touto svojou argumentáciou poukazujúc na to, že je starobnou dôchodkyňou neuviedla žiadne konkrétnosti a ani žiadne iné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP. Odvolací súd preto rovnako tak ako súd prvej inštancie nevzhliadol v danej veci dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 CSP.
31. Na základe všetkého vyššieuvedeného, ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie včítane rozhodnutia o trovách konania, ako vecne správny v zmysle § 387 CSP potvrdil.
32. Podľa § 396 ods. 1 rozhodol odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania, a to podľa § 255 CSP. Žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná a nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, v odvolacom konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán právo na ich náhradu nepriznal.
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).