Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/112/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu : PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO : 35 792 752, zastúpeného JUDr. Pavlom Pospechom, advokátom, Lichnerova 23, 903 01 Senec, IČO : 51 474 786, proti žalovanej : I. A. F., nar. XX.XX.XXXX, A. XXXX/XXX, XXX XX L., o zaplatenie 13.420,43 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. -215 zo dňa 12. februára 2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. -280 zo dňa 22. júla 2020, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. -215 zo dňa 12. februára 2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. -280 zo dňa 22. júla 2020 vo výrokoch I., II. a III.

II. O d m i e t a odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. -215 zo dňa 12. februára 2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. -280 zo dňa 22. júla 2020 vo výroku IV.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 3.258,08 eur s 8 % úrokom z omeškania ročne od 21.11.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta. III. Náhradu trov konania nepriznáva žiadnemu z účastníkov. IV. Vzájomnú žalobu žalovanej proti žalobcovi o určenie neplatnosti zmlúv č. 175801 - 71318 zo dňa 9.8.2013, č. 180529 - 71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483 - 71318 zo dňa 24.2.2016 a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur vylučuje na samostatné konanie.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 8.285,60 eur, zmluvnú pokutu zo sumy 207,39 eur od 29.3.2016 do 8.4.2016 vo výške 2,07 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.5.2016 do 7.6.2016 vo výške 1,87 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.6.2016 do 13.7.2016 vo výške 2,90 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.7.2016 do 18.8.2016 vo výške 4,15 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.8.2016 do 31.8.2016 vo výške 0,41 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.9.2016 do 12.10.2016 vo výške 2,70 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.10.2016 do 24.11.2016 vo výške 5,39 eur, zo sumy 10 eur od 29.11.2016 do 11.1.2017 vo výške 0,43 eur, zo sumy 197,39 eur od 29.11.2016 do 20.11.2018 vo výške 142,32 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.12.2016 do 20.11.2018 vo výške 143,41 eur, zo sumy 207,39 eur

od 29.1.2017 do 20.11.2018 vo výške 136,88 eur, zo sumy 27,39 eur od 28.2.2017 do 20.11.2018 vo výške 130,66 eur, zo sumy 7.466,04 eur od 19.3.2017 do 20.11.2018 vo výške 4.561,75 eur tak, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne 9.954,72 eur je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 8.285,60 eur vo výške 8 % ročne až do zaplatenia titulom nesplateného úveru.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že ako veriteľ uzavrel dňa 24.2.2016 so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o úvere č. XXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 4.400 eur na účel výkonu jej podnikateľskej činnosti. Žalovaná sa zaviazala vrátiť mu poskytnuté peňažné prostriedky v 48 mesačných splátkach vo výške 207,39 eur/splátka (istina + úrok) v termínoch splatnosti dohodnutých v splátkovom kalendári, ktorý bol prílohou zmluvy o úvere s tým, že prvá splátka bola splatná dňa 29.3.2016 a posledná dňa 29.2.2020. Žalobca dôvodil, že v zmysle úverovej zmluvy žalovaná pri jej uzatváraní a plnení vystupovala ako podnikateľka a peňažné prostriedky, ktoré jej poskytol, mali byť žalovanou použité na kúpu motorového vozidla. Za poskytnutie úveru sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavovala úroky za poskytnutie úveru vo výške 115,72 eur/mesačne. Odmenu mala uhrádzať spolu s úverovou splátkou ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. Žalobca uviedol, že nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s úhradou splátok č. 9. až 12., listom zo dňa 7.3.2017 jej oznámil, že ku dňu 19.3.2017 sa stávajú splatnými všetky jej záväzky z úverovej zmluvy s poukazom na článok 10 ods. 10.4. zmluvy o úvere, podľa ktorého v prípade, že dlžník neuhradí ktorúkoľvek splátku podľa aktuálneho splátkového kalendára do 75 kalendárnych dní odo dňa jej splatnosti a/alebo v prípade, že dlžník je v omeškaní s úhradou iného peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré sa majú stať splatnými aj v budúcnosti, a to ku dňu uvedeného v oznámení podľa tohto ustanovenia. Žalobca tvrdil, že žalovaná mu zaplatila iba prvých osem splátok a z deviatej splátky sumu 10 eur, t. j. spolu 1.669,12 eur. Okrem toho v súlade s článkom 3 zmluvy o úvere si voči žalovanej uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z jednotlivých splátok.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhla žalobu zamietnuť. Tvrdila, že úverovú zmluvu uzavrela so žalobcom ako spotrebiteľka, a že peňažné prostriedky, ktoré jej žalovaný poskytol, použila na súkromné účely, pretože v spoločnosti kde pracovala, nemala pravidelnú mzdu a dostala sa do finančnej tiesne. V tom čase pracovala na základe živnosti, z ktorého dôvodu na preukázanie svojho príjmu predložila žalobcovi daňové priznanie a živnostenský list. Poukázala, že z jej žiadosti o úver zo dňa 22.2.2016 vyplýva, že o úver nežiadala ako podnikateľka, pretože v žiadosti sa identifikovala rodným číslom a dátumom narodenia. Pokiaľ by úver žiadala ako podnikateľka, uviedla by iba svoje IČO a miesto podnikania. Dôvodila preto, že žiadosť o poskytnutie úveru nekorešponduje so zmluvou o úvere.

5. Ďalej mala žalovaná za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský úver podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preto podala proti žalobcovi dve vzájomné žaloby. Prvou navrhla, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť jej titulom bezdôvodného obohatenia sumu 2.393,12 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi splátkami, ktoré uhradila žalobcovi do výšky 16.793,12 eur a zákonným nárokom, ktorý vznikol žalobcovi do výšky 14.400 eur z úverových zmlúv č. 175801-71318 zo dňa 9.8.2013, č. 180529-71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483-71318 zo dňa 24.2.2016 a druhou vzájomnou žalobu žalovaná žiadala, aby súd určil neplatnosť označených úverových zmlúv.

6. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dôvodil, že jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho, súd na základe vykonaného dokazovania má posúdiť, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednania odlišným spôsobom. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k

tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Vzhľadom na uvedené žalobca argumentoval, že zmluvu o úvere uzavrel so žalovanou ako podnikateľkou, ktorá podnikala pod obchodným menom I. A. F., s miestom podnikania A. XXXX/XXX, L., I. : XX XXX XXX, zapísanou v živnostenskom registri pod č. XXX-XXXXX. Poukázal, že v zmluve o úvere dohodli, že poskytne žalovanej na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti úver (článok I. ods. 1.1. zmluvy o úvere). Dôvodil, že žalovaná ho písomne požiadala o poskytnutie úveru, pričom od počiatku vystupovala ako podnikateľka (v rámci údajov, ktoré mu o sebe poskytla, predložila aj listiny, ktorými sa preukazovala ako podnikateľka, vrátane daňových priznaní, údajov o svojej podnikateľskej činnosti, ako aj účel čerpania úveru - investičný). Pokiaľ ide o zakomponovanie rodného čísla žalovanej do žiadosti o úver žalobca argumentoval, že táto skutočnosť nie je rozhodujúca. Mal za to, že uvedenie rodného čísla ako jednoznačného identifikátora je logické, pretože žalovaná žiaden iný jednoznačný a nezameniteľný identifikátor nemá a slúži len na zabezpečenie toho, aby osoba dlžníka bola vždy identifikovateľná na základe údaju, ktorý je v zmysle právnej úpravy považovaný za jedinečný a nesporný. Uzavrel, že z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaná je identifikovaná označením registra, v ktorom je ako podnikateľka zapísaná, pričom bolo by nelogické, aby sa „spotrebiteľ“ identifikoval v zmluve označením registra, v ktorom je zapísaný ako podnikateľ.

7. Žalovaná dôvodila, že v žiadosti o poskytnutie úveru nie je uvedené, na aký účel jej boli poskytnuté peňažné prostriedky. Ďalej uviedla, že sporný úver nikdy neviedla vo svojom účtovníctve vo výkaze majetkov a záväzkov ako podnikateľka. Poukázala na ust. , podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Mala za to, že v ust. , ktoré charakterizuje spotrebiteľa nevylučuje, aby spotrebiteľ vykonával podnikateľskú činnosť.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere za podmienok, ako žalobca uviedol v žalobe a tiež, že ku dňu 25.9.2019 bola žalovaná zapísaná v živnostenskom registri pod obchodným menom I. A. F., I. : XX XXX XXX, s miestom podnikania L., A. XXX, s rozsiahlym predmetom podnikania, o. i. sprostredkovanie obchodu služieb, výroby a dopravy; kúpa tovaru za účelom jeho predaja v rozsahu voľnej živnosti; činnosti v oblasti nehnuteľností; prenájom nehnuteľností; vedenie účtovníctva; činnosť organizačných, ekonomických, účtovných a finančných poradcov; podnikateľské poradenstvo v rozsahu voľnej živnosti. Z predmetného výpisu považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaná je evidovaná s dňom vzniku oprávnenia od 17.5.2000 a živnostenskú činnosť má pozastavenú vo všetkých predmetoch od 4.11.2019 do 4.11.2020.

9. Z výsluchu žalovanej súdu prvej inštancie vyplynulo, že dôvodom, prečo požiadala žalobcu o úver, boli jej finančné problémy, náklady spojené so starostlivosťou o dve nezaopatrené deti a tiež to, že spoločnosť, pre ktorú pracovala na živnosť, jej včas neuhrádzala faktúry. Keď žalobca zistil, že je registrovaná ako živnostník, tak jej úver schválil, pričom na zdokladovanie tejto skutočnosti mu musela predložiť výpis zo živnostenského registra a svoje daňové priznania. V tejto súvislosti dodala, že obchodná zástupkyňa žalobcu jej povedala, že ak má IČO, tak jediný možný spôsob ako získať úver je predložiť daňové priznanie a výpis zo živnostenského registra. Ďalej vypovedala, že zmluvu o úvere uzavrela so žalobcom v tiesni, nakoľko potrebovala peniaze a netušila, že v nej budú nekalé podmienky. Poskytnutý úver nesplácala z podnikateľského účtu a nepoužila ho na kúpu motorového vozidla, ako je to v zmluve uvedené, pretože v tom čase už vozidlo v domácnosti mali. Dodala, že podnikateľský účet má v A., kde si vzala aj úver na podnikanie.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §, ; ; ; ods. 4; ods. 1 , ktoré upravujú realizáciu a výklad právneho úkonu, neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie, alebo pre rozpor s dobrými mravmi, čiastočnú neplatnosť právneho úkonu, pojem spotrebiteľa ako subjektu spotrebiteľského vzťahu a vymedzenie pojmu zmluvná pokuta. Ďalej podľa §, , ; ods. 2; ods. 1, ; ods. 1; ; ; ods. 1, , ; ods. 1, , ktoré upravujú niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, podstatu a pojem premlčania, začiatok a trvanie premlčacej doby, dĺžku všeobecnej premlčacej doby, základné ustanovenia zmluvy o úvere, úrok z úveru a jeho výšku, odstúpenie od zmluvy pri omeškaní dlžníka, omeškanie dlžníka a nároky s tým súvisiace.

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základnou spornou otázkou medzi stranami bolo, či uzavreli zmluvu o úvere podľa , alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Za základné rozlišovacie kritérium pritom považoval, či dlžník pri uzavretí zmluvy konal alebo nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti. Ďalej považoval za potrebné skúmať, či vo všeobecnom kontexte uzavretej zmluvy prevažuje podnikateľský účel s ohľadom na všetky okolnosti a dôkazy, pričom dospel k záveru, že zmluva, ktorú strany uzavreli, je zmluvou o úvere podľa , pretože je charakterizovaná podnikateľským účelom s ohľadom na okolnosti pri jej uzatváraní, ako aj dôkazy, ktoré boli súdu stranami predložené.

12. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu o výkladových pravidlách podľa , . Uviedol, že výkladom nemožno nahrádzať a meniť text zmluvy. Poukázal, že v spornej zmluve o úvere je v záhlaví uvedené, že je uzatvorená podľa ust. a nasl. . Dlžník je v nej identifikovaný menom, priezviskom a IČOm. V článku 1 ods. 1.1. zmluvy o úvere je uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti úver. V ods. 1.2. zas, že dlžník pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy vystupuje ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver využije na nasledovný účel vyplývajúci s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, na prevádzkové náklady : nákup automobilu. Ďalej poukázal, že v žiadosti o poskytnutie úveru je uvedené, že úver sa čerpá na prevádzkové účely, na nákup automobilu. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako podnikateľka, ktorej identifikácia je v zmluve aj žiadosti o poskytnutie úveru zreteľne a jasne uvedená. Tvrdenie žalovanej, že v žiadosti o úver sú uvedené jej osobné údaje, rodné číslo a dátum narodenia, preto nemožno úver považovať za podnikateľský, považoval za ničím nepodložené. Okrem toho poukázal, že aj žiadosť o úver zodpovedá pokiaľ ide o identifikáciu žalovanej údajom, ktoré ju charakterizujú ako podnikateľku.

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podľa treba výklad prejavu vôle posudzovať podľa toho, ako by sa správala osoba, ktorej je takýto prejav vôle určený. Mal za to, že z údajov vyplnených žalovanou v žiadosti o úver nemohol žalobca posudzovať žiadosť žalovanej ako žiadosť o spotrebiteľský úver, nakoľko to z nej nevyplýva. Ďalej uviedol, že výklad vôle treba posudzovať podľa okolností v čase uzatvorenia zmluvy (t.j. ku dňu 24.2.2016). Za potrebné považoval vziať do úvahy aj správanie žalovanej po uzavretí zmluvy, keďže táto zaplatila osem splátok a teda zo zmluvy o úvere žalobcovi riadne plnila.

14. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že zmluvu o úvere uzavrela v tiesni, a že jej uzavretím riešila svoju situáciu poznačenú nedostatkom peňažných prostriedkov na výživu detí, súd prvej inštancie uviedol, že táto obrana žalovanej nespôsobuje neplatnosť zmluvy, keďže v obchodnoprávnych vzťahoch nie je aplikovateľné ust. , ktoré upravuje zmluvu uzavretú v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Dodal, že ak by aj žalovaná chcela aplikovať toto ustanovenie, mohla z týchto dôvodov od zmluvy odstúpiť, čo však nespravila.

15. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že charakter spornej zmluvy o úvere treba posudzovať aj podľa toho, že žalovaná podnikala ako fyzická osoba v širokom rozsahu, v rôznych predmetoch podnikania, zvlášť v odbore vedenie účtovníctva, činnostiach organizačných, ekonomických, účtovných a finančných poradcov a vyhotovovala daňové priznania. Podľa mandátnej zmluvy so spoločnosťou Profident zabezpečovala podklady pre uzatváranie úverových zmlúv. Vo svojej výpovedi tiež uviedla, že mala uzatvorenú s A. úverovú zmluvu podnikateľskú aj spotrebiteľskú, z čoho podľa súdu prvej inštancie je možné usudzovať, že žalovaná vedela rozlíšiť, čo je spotrebiteľská zmluva a čo je podnikateľská zmluva. Obranu, že úver nesplácala z podnikateľského účtu a nepoužila ho na kúpu vozidla považoval z hľadiska posudzovania charakteru zmluvy o úvere za nepodstatnú.

16. Po tom, ako súd prvej inštancie ustálil charakter zmluvy o úvere, poukázal ďalej na to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru 4.400 eur iba čiastku 1.669,12 eur. Uviedol, že mesačná splátka, ktorú sa žalovaná zaviazala platiť žalobcovi predstavovala 207,39 eur, pričom na istinu bolo z tejto sumy hradených 91,67 eur a na úrok 115,72 eur. Úrok z úveru teda predstavoval cca 110 % zo splátky istiny úveru.

17. Súd prvej inštancie uviedol, že i keď maximálna výška úrokov pri úveroch nie je právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, neznamená to, že môže

byť neobmedzená. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou, je absolútne neplatný. Uviedol, že v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. apríla 2012, sp. zn. , pri dohode o úrokoch koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom.

18. Súd prvej inštancie uviedol, že vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne stanovuje, že neprimerané vysoké úroky z úveru sú v rozpore s dobrými mravmi a ich dojednanie odporuje všeobecne uznávaným pravidlám chovania vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi tohto vzťahu. Zopakoval, že v danom prípade žalobca za splátku úveru 91,67 eur/mesačne požaduje úrok 115,72 eur/mesačne, čo predstavuje cca 110 % zo splátky istiny. Zo správy priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých bankami za február 2016 mu vyplynulo, že za obdobné úvery banky požadovali maximálne úrok 11,98 %. Dôvodil, že z ust. je zrejmé, že zákon nestanovuje výšku úrokov za úver a dlžník je povinný platiť obvyklé úroky za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka, čo v danom prípade predstavuje ročný úrok vo výške 11,98 %. Pri porovnávaní tejto výšky úroku (11,98 %) a úroku, ktorý požaduje žalobca, je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že úrok, ktorý si žalobca nárokuje, presahuje desaťnásobne úrok, ktorý požadovali za obdobný úver banky. Konštatoval preto, že pokiaľ ide o výšku úroku, jedná sa o dojednanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, čo zakladá absolútnu neplatnosť tohto dojednania v súlade s ust. .

19. Ďalej súd prvej inštancie citoval ust. , podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. S poukazom na predmetné ustanovenie dospel k záveru, že je možné oddeliť časť mesačnej splátky, ktorá sa týka úroku z úveru, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorý presahuje obvyklú mieru úroku za obdobie, v ktorom bol úver poskytnutý. Uviedol, že úrok 11,98 % z jednotlivej splátky úveru 91,67 eur predstavuje čiastku 10,98 eur. Pri tejto mesačnej výške úroku z mesačnej splátky istiny vychádza podľa súdu prvej inštancie splátka za jeden mesiac vo výške 102,65 eur (91,67 eur + 10,98 eur). Pri výške mesačnej splátky 102,65 eur za 48 mesiacov žalovaná ako dlžník bola povinná zaplatiť žalobcovi 4.927,20 eur. Nakoľko ale žalovaná zaplatila žalobcovi len 1.669,12 eur, zostáva jej doplatiť na úver (vrátane úroku z úveru) sumu 3.258,08 eur, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi ako istinu a v prevyšujúcej časti úroku z úveru žalobu zamietol.

20. Pokiaľ ide o platnosť dojednania o zmluvnej pokute súd prvej inštancie dospel k záveru, že treba vziať do úvahy funkcie zmluvnej pokuty (preventívnu, uhradzovaciu, sankčnú a zabezpečovaciu). Dôvodil, že rozpor dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi v obchodnoprávnych vzťahov možno posudzovať len v prípade, keď sa dobrým mravom priečili okolnosti, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá. Poukázal, že samotné dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo splátky predstavuje ročnú splátku vo výške 36 %. Konštatoval, že samotná skutočnosť, že žalobca požaduje úrok z úveru niekoľkonásobne vyšší ako požadujú banky je dôvodom, pre ktorý dojednanie zmluvnej pokuty, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu splácania úroku, zakladá absolútnu neplatnosť celého dojednania o zmluvnej pokute. Dodal, že dojednanie o zmluvnej pokute možno podľa ust. z hľadiska súladu alebo nesúladu s dobrými mravmi posudzovať len ako platné alebo neplatné, bez možnosti posudzovať neplatnosť iba časti dohodnutej zmluvnej pokuty. Z uvedeného dôvodu zamietol žalobu aj v časti žalobcom nárokovanej zmluvnej pokuty v celom rozsahu.

21. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaní 25.9.2019 žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku uplatneného žalobcom. S uvedenou námietkou sa vysporiadal tak, že poukázal na to, že žalobca si uplatnil svoj nárok žalobou doručenou súdu 21.8.2018, pričom spraviť tak mohol najskôr po oznámení okamžitej splatnosti dňa 7.3.2017. Vzhľadom na uvedené považoval za zrejmé, že právo žalobcu nie je premlčané, keďže od jeho vzniku do podania žaloby neuplynula 4-ročná premlčacia doba, preto námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval za neopodstatnenú.

22. Okrem istiny 3.258,08 eur uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania podľa , . Poukázal pritom, že medzi stranami sporu nebola dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa Nariadenia vlády č. vo výške 8 % ročne od 20.11.2018 do zaplatenia.

23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §, (ďalej len „“). Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 13.420,43 eur s tým, že žalobca bol úspešný v časti 3.258,08 eur. Úspech žalobcu v konaní tak predstavoval 24 % a úspech žalovanej 76 %. Žalovanej teda vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 52 %, no nakoľko žalovaná trovy konania nepožadovala a ani jej nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol, že náhradu trov konania nepriznáva žiadnemu účastníkovi.

24. Proti výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

25. Žalobca odmietol záver súdu prvej inštancie, že úrok z úveru, ktorý poskytol žalovanej, sa prieči dobrým mravom. Poukázal, že podľa súdu prvej inštancie samotný fakt uzavretia nevyváženej zmluvy, napr. dohodnutím neprimeranej odplaty za poskytnuté plnenie, alebo dohodnutím neprimerane krátkej doby na poskytnutie plnenia, či dohodnutie vysokých sankcií pre nesplnenie vedľajších zmluvných povinností, nie je v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sa uzavretie takejto zmluvy neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle ukráteného subjektu. Dôvodil, že snáď aj preto podľa súdu prvej inštancie zákonodarca neponecháva právne úkony s jednostranne nevýhodnými podmienkami v kategórii úkonov rozporných s dobrými mravmi postihovaných absolútnou neplatnosťou v zmysle ust. , ale postihuje ich inými následkami, a to v prípade, že boli uzavreté pod vplyvom tiesnivej situácie jednej zmluvnej strany. Poukázal, že vo väzbe na vyššie uvedené príklady nepovažuje súd prvej inštancie zmluvné úroky, zmluvnú odmenu alebo zmluvnú pokutu, výrazne presahujúcu ich obvyklú výšku za priečiace sa dobrým mravom, ale rozpor s dobrými mravmi vidí v zneužití stavu, situácie, nevedomosti alebo nespôsobilosti zmluvného partnera na uzavretie zmluvy s takými podmienkami, na ktoré by inak nebol pristúpil.

26. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že v obchodnoprávnych vzťahoch platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu ( ). V právnej náuke prevláda názor, že okrem zásad poctivého obchodného styku nachádzajú v obchodných vzťahoch uplatnenie aj predpisy odkazujúce na dobré mravy. Poukázal, že podľa súdu prvej inštancie nevyváženosť zmluvných plnení by nemala byť dôvodom neplatnosti zmluvy. Výsledok, že zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom nepomere, nie je sám o sebe rozporný s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom. Takým môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, ktorý k uzavretiu takejto zmluvy viedol, pokiaľ istým spôsobom diskvalifikoval slobodu vôle niektorého kontrahenta. V danom prípade však podľa žalobcu nebolo preukázané, že by jeho konanie bolo zavádzajúce, zakrývajúce skutočnú podstatu úverovej zmluvy a úžernícke, prípadne, že donútil žalovanú podpísať zmluvu o úvere za podmienok v nej uvedených. Naopak, žalovaná vedela pred podpisom zmluvy, že úver sa poskytuje na účely jej podnikania, aká výška úveru sa poskytuje, aká je výška mesačných splátok, aká je výška odplaty za poskytnutie úveru a za týchto podmienok túto zmluvu podpísala (žalovaná bola finančná sprostredkovateľka v takmer všetkých oblastiach finančného sprostredkovania, teda v rámci svojej kvalifikácie a profesionálnej skúsenosti bola znalá problematiky finančných vzťahov a úverových produktov). Preto by sa mal v danom prípade pri uzavieraní zmluvy aplikovať princíp zmluvnej voľnosti v súkromnoprávnych vzťahoch. Uzavrel, že výška zmluvnej odmeny za poskytnutie pôžičky bola určená dohodou zmluvných strán, na základe ich zhodne prejavenej vôle a súhlasu.

27. Proti výroku I. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že neboli splnené procesné podmienky ( ), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené ( ), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

28. Žalovaná v odvolaní uviedla, že aj napriek tomu, že proti výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nie je prípustné, poukazuje, že vzájomnou žalobou navrhla, aby súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť jej 2.393,12 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Mala za to, že súd prvej inštancie mal z dôvodu hospodárnosti prejednať aj vzájomnú žalobu, pretože sa z časti týkala aj tej istej zmluvy o úvere, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok, pričom ďalšie dve zmluvy, na ktoré vo vzájomnej žalobe poukázala, sú obdobné.

29. Pokiaľ ide o charakter úveru, ktorý jej žalobca poskytol, žalovaná namietala záver súdu prvej inštancie, že sa nejedná o spotrebiteľský úver. Dôvodila, že pred uzavretím zmluvy o úvere musela preukázať žalobcovi svoju platobnú schopnosť, a keďže mala aj živnosť, tak žalobca to zneužil a zmluvu spracoval ako podnikateľský úver napriek tomu, že bola zamestnaná a zo závislej činnosti mala aj vyšší príjem ako z podnikania. Poukázala tiež, že v žiadosti o úver bola identifikovaná ako fyzická osoba menom, priezviskom a rodným číslom podľa predloženého občianskeho preukazu - teda ako spotrebiteľ, preto na právny vzťah medzi ňou a žalobcom nie je možné aplikovať ustanovenia . Zdôraznila, že i keď súd prvej inštancie sa uvedeným zaoberal, dospel na základe skutočností tvrdených žalobcom k nesprávnemu záveru, že úver nemá spotrebiteľský charakter. V tejto súvislosti žalovaná namietala, že súd prvej inštancie neprihliadol na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2016, z ktorých vyplýva, že teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave. Použitie ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by sa zotrvalo na aplikácii pri každej formulárovej zmluve, ktorá je označená (dodávateľom) ako úverová zmluva, skĺzli by sme inak do povrchnosti, ktorá opomína obsah hodnoteného právneho úkonu a zároveň by sme ignorovali zmenu spoločenskej situácie a predovšetkým kogentnú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, vrátane zmlúv o spotrebiteľských úveroch.

30. Ďalej žalovaná poukázala, že žalobca spracoval zmluvu o úvere v rozpore so žiadosťou o poskytnutie úveru, keď svojvoľne uviedol do zmluvy o úvere údaje o nej, ktoré v žiadosti o úver nepotvrdila. V tejto súvislosti poukázala na závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 31. mája 2010, v zmysle ktorých bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktoré neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.

31. V ďalej časti odvolania žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie síce reagoval na niektoré rozhodnutia súdov v neprospech žalobcu, no o neplatnosti zmluvy aj napriek úžerníckemu úroku nerozhodol tak, ako to bolo v podobných prípadoch posúdené v iných súdnych rozhodnutiach. Argumentovala, že v danom prípade mesačný úrok predstavuje 110 % mesačnej splátky. Takéto dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi, preto ho označila za neplatné. Z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že sporná zmluva o úvere je platným právnym úkonom.

32. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca nerešpektuje uznesenia a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky k posudzovaniu a zneužitiu spotrebiteľov s IČOm nebankovými subjektmi, keď spotrebiteľské úvery pre spotrebiteľov veritelia vrátane žalobcu poskytujú, resp. vedome transformujú na podnikateľské úvery. Dôvodila, že pri dohodnutí úrokov pri peňažnej pôžičke koná v

súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok. Opakovane poukázala na to, že v danom prípade výška mesačného úroku predstavuje cca 110 % výšky mesačnej plátky istiny.

33. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril. Odvolanie mu bolo spolu s výzvou na vyjadrenie doručené dňa 13.3.2020. Rovnako žalobca nepodal ani odvolaciu repliku, vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu mu bolo doručené dňa 11.6.2020.

34. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobcu aj žalovanej, ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolania proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorých je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Odvolania prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolania žalobcu aj žalovanej nie sú dôvodné, a že nimi označené dôvody nie sú naplnené.

35. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

36. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa , , , žalovaná dôvodmi podľa , , až h) . Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

37. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

38. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, že zmluva o úvere, ktorú strany uzavreli, nemá spotrebiteľský charakter. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom. Výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a neopomenul žiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyšla počas konania najavo. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované pre jeho zrozumiteľnosť a presvedčivosť.

39. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje ( ). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniam sporových strán a ich podstatným tvrdeniam v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza :

40. Základnou spornou otázkou medzi stranami bol charakter zmluvy o úvere, ktorú uzavreli. Žalobca dôvodil, že žalovanej poskytol úver ako podnikateľke, preto je na právny vzťah medzi nimi potrebné aplikovať ust. a nasl. , ktoré obsahujú úpravu zmluvy o úvere. Žalovaná sa bránila, že úver jej žalobca neposkytol v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti, že ho použila na súkromné účely (nachádzala sa vo finančnej tiesni a peniaze potrebovala na zabezpečenie bežných potrieb a výživu nezaopatrených detí). Preto argumentovala, že v právnom vzťahu so žalobcom má postavenie spotrebiteľa.

41. Žalovaná teda v priebehu konania dôvodila spotrebiteľským charakterom vzťahu medzi ňou a žalobcom, pričom súd prvej inštancie dospel k inému záveru a vzťah medzi stranami sporu považoval za obchodno-právny, a to vzhľadom na označenie žalovanej v žiadosti o poskytnutie úveru, jej identifikačné údaje uvedené v zmluve o úvere, ako aj vzhľadom na to, že žalovaná vedela rozlíšiť, čo je zmluva o spotrebiteľskom úvere a čo zmluva o úvere podľa , pretože obe takéto úverové zmluvy mala uzavreté s A. 42. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že vzťah medzi ňou a žalobcom je spotrebiteľský, odvolací súd udáva, že tvrdenie žalovanej o spotrebiteľskom charaktere vzťahu so žalobcom bolo medzi stranami od začiatku sporné a žalovaná v konaní neprodukovala dôkazy, ktorými by bola preukázaná jeho pravdivosť.

43. K charakteru právneho vzťahu medzi stranami odvolací súd poukazuje, že už v žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru zo dňa 22.2.2016, ktorá predchádzala uzavretiu zmluvy o úvere, sú ako jej prílohy označené výhradne doklady z podnikateľskej činnosti žalovanej a to jej daňové priznania za roky 2014 a 2015 a živnostenský list. V žiadosti sú navyše uvedené identifikačné údaje o žalovanej ako podnikateľke s uvedeným IČOm a odborom podnikania - vedenie účtovníctva. Všetky vyššie uvedené skutočnosti, ako aj označenie žalovanej v zmluve o úvere a zároveň určenie poskytnutia úveru na podnikanie podľa čl. 1.2. zmluvy o úvere preukazujú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že charakter vzťahu medzi stranami sporu bol obchodnoprávny.

44. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že zo žiadosti o úver vyplýva, že ho žalovaná žiadala uzavrieť ako spotrebiteľka, odvolací súd sa s ním nestotožňuje a udáva, že žiadosť o úver ako predtlačený formulár obsahuje údaje o žalovanej ako podnikateľke v zmysle (viď. odsek 43. tohto rozsudku). To, že žalovaná v žiadosti o úver nad rámec údajov, ktoré ju identifikujú ako podnikateľku, uviedla aj svoje rodné číslo a dátum narodenia, nemožno bez ďalšieho automaticky vyhodnotiť tak, že o úver žiadala ako spotrebiteľka. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná bola natoľko odborne zdatná, aby vedela posúdiť text zmluvy o úvere a následky spojené s uzatvorením takéhoto obchodnoprávneho vzťahu, a to vzhľadom na to, že z jej živnostenského oprávnenia vyplýva, že ako predmet podnikania od 1.8.2006 do 11.11.2020 mala uvedené aj finančné sprostredkovanie a služby s tým spojené a tiež činnosť organizačných, ekonomických, účtovných a finančných poradcov. Preto na ňu nie je možné hľadieť ako na osobu, ktorá nemala skúsenosti vo finančnej a úverovej oblasti, kam spadá aj poskytovanie úverov veriteľmi ako je žalobca.

45. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej, že úver mienila použiť na zabezpečenie svojich bežných potrieb a potrieb svojej rodiny ako spotrebiteľka, pretože bola vo finančnej tiesni, na preukázanie týchto tvrdení o spotrebiteľskom vzťahu žalovaná nepredložila a ani neoznačila (okrem svojej vlastnej výpovede) žiadne dôkazy. To, že úver splácala z iného ako podnikateľského účtu, je právne irelevantné.

46. K výške úroku z úveru odvolací súd odkazuje na správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri dohode o úrokoch koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok. Neprimerane vysoký úrok je aj podľa odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku je potrebné prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky aj účel, ktorý sledoval, no najmä je potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov. Pokiaľ úrok z úveru podstatne prevyšuje úroky poskytované bankami, je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne uviedol, že úrok z úveru predstavoval cca 110 % zo splátky istiny úveru, pričom zo správy priemerných úrokových sadzieb z úverov poskytnutých bankami za mesiac február 2016 vyplýva, že za obdobné úvery banky požadovali úrok 11,98 %. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri porovnávaní tejto výšky úroku (11,98 %) a úroku, ktorý požaduje žalobca je zrejmé, že úrok, ktorý si žalobca nárokuje, presahuje desaťnásobne úrok, ktorý požadovali za obdobný úver banky, preto je predmetné dojednanie o výške úroku v rozpore s dobrými mravmi, čo zakladá jeho neplatnosť podľa ust. . Rovnako súd prvej inštancie správne postupoval, keď oddelil časť mesačnej splátky, ktorá sa týka úroku z úveru, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorý presahuje obvyklú mieru úroku za obdobie, v ktorom bol úver poskytnutý a ustálil, že žalobca má nárok na splátku vo výške 102,65 eur/mesiac (91,67 eur istina + 10,98 eur úrok z úveru), pri ktorej výška úroku z úveru zodpovedá priemernej úrokovej sadzbe z úverov poskytovaných bankami v rozhodnom období.

47. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť, že žalobca požaduje úrok z úveru niekoľkonásobne vyšší ako požadujú banky je dôvodom, pre ktorý dojednanie zmluvnej pokuty, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu splácania úroku, zakladá neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute. Odvolací súd poukazuje, že žalobca žiadal zmluvnú pokutu v kapitalizovanej výške 3.697,82 eur, pri určení ktorej vychádzal z takej výšky mesačnej splátky úveru, ktorá predstavovala súčet splátky istiny úveru a úroku vo výške 110 % zo splátky istiny úveru. Zmluvná pokuta, ktorú si žalobca nárokoval, teda aj s poukazom na uvedené nie je podľa odvolacieho súdu zodpovedajúca hodnote zabezpečovanej povinnosti a primeraná aj z hľadiska eventuálnej škody vzniknutej porušením zabezpečovanej povinnosti.

48. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnemu skutkovému zisteniu, že žalovaná uzavrela so žalobcom zmluvu ako podnikateľka a úverový vzťah medzi stranami sporu správne právne posúdil podľa ust. a nasl. . Rovnako z dôvodov uvedených v odsekoch 46. a 47. tohto rozsudku je správny aj právny záver súdu prvej inštancie, že dojednanie o výške úroku v zmluve o úvere je v rozpore s dobrými mravmi a tiež dôvod, pre ktorý žalobcovi nepriznal zmluvnú pokutu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa , naplnené nie sú.

49. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa , , , , odvolací súd uvádza, že z odvolania žalovanej nevyplýva, v čom vidí pokiaľ ide o rozhodovanie o splnení jej povinnosti žalobcovi, naplnenie týchto odvolacích dôvodov. Žalovaná im nevenovala z hľadiska svojej argumentácie osobitne pozornosť. Rovnako ani z odvolania žalobcu nie je zrejmé, konkrétne akú inú vadu malo konanie pred súdom prvej inštancie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

50. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pre konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie boli splnené vecné procesné podmienky, tzv. negatívne procesné podmienky, ako i podmienky na strane súdu (zákonné obsadenie na strane príslušného súdu) a sporových strán. Odvolací dôvod podľa teda naplnený nie je. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , odvolací súd dospel k záveru, že procedúra prejednania veci pred súdom prvej inštancie (to, ako súd prvej inštancie viedol konanie) neznemožnila žalobcovi ani žalovanej realizáciu ich procesných oprávnení a nemarila možnosti ich aktívnej účasti na konaní. Rovnako neboli odvolacím súdom zistené ani akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné dôvody, a ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto ani odvolací dôvod podľa nepovažoval za naplnený. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , odvolacím súdom nebolo zistené, že súd prvej inštancie nevykonal relevantné dôkazy navrhnuté žalovanou. A napokon odvolacím súdom nebola zistená ani nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami, z ktorého dôvodu ani odvolací dôvod podľa nepovažoval za naplnený.

51. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. ako vecne správny. Rovnako potvrdil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

52. Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

53. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola vzájomná žaloba žalovanej proti žalobcovi o určenie neplatnosti zmlúv č. 175801 - 71318 zo dňa 9.8.2013, č. 180529 - 71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483 - 71318 zo dňa 24.2.2016 a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur vylúčená na samostatné konanie, odvolací súd uvádza, že v ustanovení neumožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení vzájomnej žaloby na samostatné konanie. Preto odvolací súd v súlade s ust. odvolanie žalovanej proti výroku IV. rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, nakoľko ani žalobca a ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v .

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa .

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).