Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/128/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: Ing. C. G., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, XXX XX E., zastúpeného právnym zástupcom BAJO LEGAL, s. r. o., so sídlom Landererova 8, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 860 581, proti žalovanému TRANOSCIUS, a. s., so sídlom Tranovského 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 179 159, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária Tomáš Petko, s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 7, 811 02 Bratislava, IČO: 50 218 107, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -191 zo dňa 11. júna 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -191 zo dňa 11. 06. 2021 žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení konštatoval, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 16. 09. 2020 sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zverejniť v najbližšom printovom vydaní týždenníka Evanjelický posol spod Tatier, týždenník evanjelikov na Slovensku, spôsobom podľa o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) odpoveď v znení:

- „Ing. C. G., PhD. pri odovzdávaní agendy spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. novému vedeniu neuviedol, že momentálne nevie predložiť žiadne dokumenty s odôvodnením: „Lebo, proste tak... A vôbec, mali sme sa ohlásiť vopred, že prídeme.“, ani žiadne obdobné tvrdenie. Spôsob odovzdávania agendy spoločnosti bol navrhnutý bývalým predsedom predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS a. s., Ing. C. G. a nikto z prítomných na stretnutí tento spôsob odovzdávania nenamietal.“

- „Ing. C. G., PhD. neuviedol novému vedeniu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. k tvrdeniu, že spolu s ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, tvrdenie, že nie, to vôbec nie je také. Ing. C. G., PhD. spolu s ďalšími bývalými členmi predstavenstva už na valnom zhromaždení avizoval podanie žaloby na priebeh valného zhromaždenia na súd, čo spolu s ostatnými žiadal uviesť aj v zápisnici.“

- „Ing. C. G., PhD. ako predseda predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. riešil problémy spoločnosti.“

- „Ing. C. G., PhD. ako predseda predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. žiadnym spôsobom nerozkladal ECAV, nešíril zlobu a nenávisť zneužívaním EPST pre vlastné propagandistické účely a ciele bývalého vedenia cirkvi a spoločnosti.“

- „Ing. C. G., PhD. žiadnym spôsobom vedome systémovo nepoškodzoval dobré meno ECAV na Slovensku a jej niektorých predstaviteľov a členov, ako aj samotné dobré meno, dôveryhodnosť a ekonomickú aktivitu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. a nepriviedol spoločnosť do ekonomicky, personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu.“ 3. Podľa žalobcu žalovaný, ako vydavateľ týždenníka Evanjelický posol spod Tatier, týždenník evanjelikov a. v. na Slovensku (ďalej aj „periodikum“, alebo „EPST“), uverejnil dňa 07. 07. 2020 v dvojčísle 27-28 na stranách 9-12 článok s názvom „Správa predstavenstva o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019 (ďalej aj „napadnutý článok“), ktorý obsahuje na stranách 9 - 11 viaceré nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré sa dotýkajú jeho cti a dôstojnosti, a to konkrétne: ad 1) „Po „expresnom“ príchode nám celý spotený na rokovaní spolu s „pravou rukou“ G. L. oznámil, že on momentálne nevie predložiť žiadne dokumenty s odôvodnením: „Lebo, proste tak... A vôbec, mali sme sa ohlásiť vopred, že prídeme.“ Podobnú odpoveď sme dostali od bývalého predsedu predstavenstva C. G., ktorý sa opäť v telefóne nezaprel a pokarhal nás rozprávkou, že čo sú toto za spôsoby prísť bez ohlásenia a vymieňať zámky, veď sme mohli slušne zavolať a oni by nám boli bývali slušne otvorili... Následne nám oznámil, že agendu môžu postupne odovzdať až o týždeň neskôr, lebo vraj je toho strašne veľa...“ ad 2) „Keď sme trošku namietali, že veď predsa už na konci VZ sa nám vyhrážali, že podajú žalobu a že nás nepovažujú za legitímne zvolených, obidvaja - J. G. aj F. F. - svorne krútili hlavami, že predsa nie, to vôbec nie je také...“ ad 3) „(Ne)riešenie problémov spoločnosti bývalým vedením.“ ad 4) „Namiesto riešenia týchto a mnohých ďalších podobných problémov sa bývalé vedenie sústredilo na rozkladanie ECAV, šírenie zloby a nenávisti zneužívaním EPST pre vlastné propagandistické účely a ciele bývalého vedenia cirkvi a spoločnosti. Z veľkého manažéra J. G. sa stal hlavný ideológ ASLOZ, o čom veľmi pekne svedčí aj správa predstavenstva predkladaná na VZ v roku 2019 - plná obhajoby článkov v EPST a glorifikácie vznešených cieľov boja za slobodu cirkvi a Augsburské vyznanie.“ Ad 5) „Na základe všetkých dostupných informácií je možné sa domnievať, že niektorí členovia vedenia spoločnosti (najmä tandem J. G./F. F.) spolu s bývalými redaktorkami EPST M. L. a Z. Q. od roku 2015 a ich následným konaním po VZ v roku 2019 bezprecedentným spôsobom vedome systémovo poškodzovali dobré meno ECAV na Slovensku a jej niektorých predstaviteľov a členov, ako aj samotné dobré meno, dôveryhodnosť a ekonomickú aktivitu spoločnosti a priviedli spoločnosť do ekonomicky, personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu.“ 4. Uvedený text podľa žaloby obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré sú nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce a zároveň zasahujú do žalobcovej cti a dôstojnosti. Na žiadosť žalobcu na uverejnenie odpovede zo dňa 04. 08. 2020, doručenú žalovanému dňa 05. 08. 2020, si žalovaný zákonnú povinnosť nesplnil a odpoveď neuverejnil do 3 dní odo dňa doručenia žiadosti, resp. v najbližšom vydaní periodickej tlače. 5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe túto považoval za nedôvodnú a oneskorene podanú. Napadnutý článok je citáciou správy jeho predstavenstva počas konania 30. valného zhromaždenia dňa 26. 06. 2020 v Liptovskom Mikuláši, nebolo jeho úlohou hodnotiť obsah takto pripravenej správy, ani ju žiadnym spôsobom modifikovať. Citácie článku v bodoch 2), 3), 4), 5) žaloby označil za hodnotiace úsudky autora danej časti správy, vo vzťahu ku ktorým nemožno žiadať právo na odpoveď. Žiadosť o uverejnenie odpovede v bode 1) svojim obsahom presahuje tvrdenia uvedené v napadnutom článku. Podľa žalovaného v žalobe absentuje aj odôvodnenie spôsobilosti skutkových tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, v žiadosti o uverejnenie odpovede sa žalobca obmedzil iba na konštatovanie, že uverejnením článku došlo závažným spôsobom k zásahu do jeho cti alebo dôstojnosti, preto žiadosť o uverejnenie odpovede nespĺňa podmienky tlačového zákona. 6. Citujúc ust. až 3, až 4, , , o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon), , o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) súd žalobu žalobcu zamietol. 7. Súd žalobu žalobcu vyhodnotil ako podanú včas, v zákonnej lehote podľa tlačového zákona, vychádzajúc zo skutočnosti, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že napadnutý článok bol zverejnený v periodiku uverejnenom dňa 07. 07. 2020. Nesporné bolo tiež, že žalovanému bola dňa 05. 08. 2020 doručená žiadosť žalobcu o uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona, ktorá je totožná s návrhom žalobného petitu. Takisto bolo nesporné, že najbližšie periodikum vyšlo dňa 18. 08.

2020, v ktorom žalovaný odpoveď nezverejnil. Tridsiatym dňom na podanie žaloby podľa § 10 ods. 3 tlačového zákona bol 17. 09. 2020 (štvrtok). Žaloba bola prijatá elektronickou podateľňou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 16. 09. 2020, následne bolo podanie prenesené Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 18. 09. 2020. V zmysle zákona o e-Governmente sa správa považuje za doručenú jej uložením, teda okamihom, odkedy je elektronická úradná správa objektívne dostupná prijímateľovi v elektronickej schránke adresáta, čo v tomto prípade bolo dňa 16. 09. 2020. 8. Súd dospel tiež k záveru, že hoci napadnutý článok predstavuje úplné znenie Správy predstavenstva žalovaného o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019, vyhotovenej a schválenej predstavenstvom spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. na zasadnutí dňa 12. 06. 2020 a prednesenom na 30. valnom zhromaždení TRANOSCIA, a. s., dňa 26. 06. 2020, nejedná sa o informácie alebo oznámenie, za ktoré by nezodpovedal vydavateľ periodickej tlače podľa § 5 ods. 2, 3 tlačového zákona. Žalovaný, ktorý bol vydavateľom EPST č. 27 - 28/2020 tak zodpovedá za obsah tohto spravodajstva. 9. Vo vzťahu k prvej časti označeného textu súd dospel k záveru, že tento sa netýka žalobcu, ale z obsahu článku s podnadpisom „Prevzatie spoločnosti - prvý kontakt“ vyplýva, že takto bolo opísané správanie vtedajšieho riaditeľa spoločnosti Mgr. F. F.. Správania žalobcu sa týka iba text: „Podobnú odpoveď sme dostali od bývalého predsedu predstavenstva C. G., ktorý sa opäť v telefóne nezaprel a pokarhal nás rozprávkou, že čo sú toto za spôsoby prísť bez ohlásenia a vymieňať zámky, veď sme mohli slušne zavolať a oni by nám boli bývali slušne otvorili... Následne nám oznámil, že agendu môžu postupne odovzdať až o týždeň neskôr, lebo vraj je toho strašne veľa...“ 10. Podľa súdu prvej inštancie v napadnutom článku nebolo zverejnené znenie „podobnej“ odpovede žalobcu. V článku nebolo ani jednoznačne uvedené, že to bol žalobca, ktorý nevedel momentálne predložiť žiadne dokumenty. Podľa názoru súdu časť namietaného textu, ktorá sa vzťahuje na žalobcu, nie je spôsobilá dotknúť sa cti žalobcu, ktorý ako bývalý predseda predstavenstva žalovaného musí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho povolania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Posledná veta žalobcom žiadanej odpovede podľa súdu presahuje rámec doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia skutkového tvrdenia ako to má na mysli ustanovenie § 8 ods. 3 predposledná veta tlačového zákona. Žalobca nevyvrátil tvrdenie žalovaného, uvedené vo vyjadrení zo dňa 06. 11. 2020, že žiadaná odpoveď v druhej vete opisuje iné stretnutie, ktoré nemá spojitosť s namietaným tvrdením. Z obsahu celého článku možno vyvodiť, že opisované stretnutie nebolo plánované a že žalobca vytkol žalovanému, že nové vedenie sa neohlásilo aspoň telefonicky, ktoré skutkové tvrdenia žalobca nenamietal. Žiadaná odpoveď podľa súdu nekorešponduje s napadnutým textom článku, a pretože súd je žalobným návrhom viazaný, žalobcom požadovaná odpoveď nezodpovedá ustanoveniam tlačového zákona. 11. Vo vzťahu k druhému namietanému výroku súd konštatoval, že odpoveď žiadaná žalobcom nekorešponduje so zverejneným textom, ktorý žalobca napadol v tejto časti žaloby. Žalobcom označený text popisuje reakciu členov výboru na výhrady žalobcu a F. F. voči spôsobu prevzatia agendy predstavenstva, ktoré však žalobca nenamietal. Namietaný text je vytrhnutý z kontextu, pričom článok neobsahuje tvrdenie, že by žalobca bol pri odovzdávaní agendy uviedol, že „spolu s ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených“. Text, že žalobca s F. F. „svorne krútili hlavami, že predsa nie, to vôbec nie je tak“, nie je možné označiť ako skutkové tvrdenie, ktoré navyše nie je ani spôsobilé zasiahnuť do cti žalobcu. Žiadaná odpoveď zároveň ani v tejto časti nekorešponduje so zverejneným textom, preto žalobcom požadovaná odpoveď nezodpovedá tlačovému zákonu. 12. Vo vzťahu k tretiemu výroku súd dospel k záveru, že žiadaná odpoveď nekorešponduje s namietaným textom, ktorý je podnadpisom správy, čo samo o sebe znamená, že sa nejedná o skutkové tvrdenia, ale o hodnotiaci úsudok. Skutkovými tvrdeniami v tejto časti článku boli údaje rozdelené do 12 odsekov, ktoré však žalobca nenamietal a nežiadal zverejniť odpoveď, v ktorej by uviedol vlastné stanovisko. V danom prípade ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vyjadruje subjektívny postoj autora k riadiacej činnosti žalobcu počas výkonu jeho funkcie riaditeľa. Pretože hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, nie je možné naň ani odpovedať, a preto aj v tejto časti návrh nebol dôvodný. 13. Text označený v štvrtom bode súd považoval za hodnotiaci úsudok o skutkových tvrdeniach uvedených v správe predstavenstva žalovaného o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019, pri ktorých žalobca nežiadal zverejnenie odpovede, teda nenamietal ich pravdivosť. Napadnutý text článku predstavuje hodnotenie činnosti žalobcu vo vzťahu k jeho pôsobeniu vo funkcii riaditeľa EPST. Tento hodnotiaci úsudok má navyše aj podklad v odsudzujúcom uznesení č. 27 - 01 voči žalobcovi, prijatom na synode, konanej dňa 21. - 22. 06. 2019. Pretože hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, žalobca sa nemôže domáhať zverejnenia odpovede. Pokiaľ ide o druhú vetu článku „Z veľkého manažéra J. G. sa stal hlavný ideológ ASLOZ o čom veľmi pekne svedčí aj

správa predstavenstva, predkladaná na VZ v roku 2019, plná obhajoby článkov v EPST a glorifikácie vznešených cieľov boja za slobodu cirkvi a augsburské vyznanie“, žalobca v navrhnutej odpovedi nezaujal žiadne stanovisko k tomuto hodnoteniu jeho činnosti a ani v odpovedi tieto údaje nespomína. Žalobca ani netvrdil, že v tejto druhej vete sa jedná o nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce tvrdenia. 14. Vo vzťahu k piatemu tvrdeniu súd rovnako dospel k záveru, že napadnutý text je v celom rozsahu hodnotiacim úsudkom autora správy, pričom sa jedná o záverečné hodnotenie k predchádzajúcim zisteniam konštatovaným v zverejnenej správe žalovaného za rok 2019. Pretože hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, nie je možné naň ani odpovedať. 15. Nakoľko súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že v časti, pokiaľ napadnutý text článku obsahoval skutkové tvrdenia, boli tieto spôsobilé dotknúť sa cti, dôstojnosti alebo súkromia žalobcu a v časti, pokiaľ žalobca žiadal uverejniť odpoveď na hodnotiace úsudky, bol nárok nedôvodný, pretože z práva na odpoveď sú vylúčené hodnotiace prejavy, žalobu žalobcu zamietol. 16. O trovách konania súd rozhodol podľa , , (ďalej len „“) a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Proti tomuto rozsudku podal žalobca z dôvodov podľa , , , odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe. 18. V odôvodnení uviedol, že predmetom žaloby o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď bolo spolu 8 výrokov z článku uverejneného žalovaným ako vydavateľom týždenníka Evanjelický posol spod Tatier, týždenník evanjelikov a. v. s názvom „Správa predstavenstva o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019“. Súd mal v konaní skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na uloženie povinnosti žalovanému uverejniť odpoveď ako sú uvedené v tlačového zákona. Súd podľa žalobcu takto nepostupoval a namiesto skúmania splnenia, resp. nesplnenia zákonných predpokladov na uverejnenie odpovede sa zaoberal s vecou nesúvisiacimi skutočnosťami, následne prijal nepreskúmateľné závery, nesprávne vyhodnotil obsah vykonaných dôkazov a vec vo viacerých smeroch nesprávne právne posúdil. 19. Podľa žalobcu si súd sám nesprávne vymedzil príslušné zákonné ustanovenia, ktoré mali byť aplikované, resp. tieto nesprávne interpretoval, v dôsledku čoho došlo k prijatiu nesprávnych záverov pri jednotlivých výrokoch. 20. Súd uvádza, že na vznik zodpovednosti musí dôjsť k existencii zásahu podľa a tlačového zákona a musí ísť o zásah neoprávnený. Nie je však zrejmé aký zásah mal súd týmto konštatovaním na mysli. Ustanovenie tlačového zákona, ani ustanovenie tlačového zákona totiž žiadny zásah (a už vôbec nie neoprávnený) ako predpoklad vzniku práva na uverejnenie odpovede neupravuje. Ustanovenie tlačového zákona hovorí o skutkovom tvrdení, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby a ustanovenie tlačového zákona upravuje právo na dodatočné oznámenie, ktoré vôbec nebolo predmetom žaloby. Predpokladom vzniku práva na uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona nie je neoprávnený zásah, ale uverejnenie skutkového tvrdenia, ktoré sa dotýka, cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. 21. Žalobca poukázal na rozdiel medzi pojmom „zásah do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby“ a pojmom „dotyk na cti, dôstojnosti alebo súkromí“. Existencia zásahu je predpokladom vzniku nárokov z ochrany osobnosti podľa . Zásahom musí dôjsť k porušeniu osobnostných práv, resp. k objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu. Naproti tomu tlačový zákon o žiadnom zásahu do cti, dôstojnosti alebo súkromia nepojednáva. Podľa tlačového zákona je náležitosťou žiadosti o uverejnenie odpovede uvedenie v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, nie uvedenie v čom došlo k zásahu do týchto práv. V nadväznosti na uvedené ani v súdnom konaní nemá zákonné opodstatnenie preukazovanie zásahu do jeho práv skutkovým tvrdením. Súd sa môže obmedziť iba na posúdenie objektívnej skutočnosti či sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby a či žiadateľ v žiadosti uviedol v čom sa skutkové tvrdenie dotýka jeho cti, dôstojnosti alebo súkromia. 22. V tomto smere súd ďalej v ods. 32 rozsudku konštatuje (v rozpore s predchádzajúcim tvrdením o neoprávnenom zásahu), že osoba musí byť uverejnením skutkového tvrdenia dotknutá, nemôže sa jednať len o subjektívny pocit. Aj toto konštatovanie je nesprávne, keď v zmysle tlačového zákona nemusí byť uverejním skutkového tvrdenia dotknutá, ale toto skutkové tvrdenie sa jej musí dotýkať. Jedná sa teda o objektívnu skutočnosť, ktorá vyplýva zo samotného skutkového tvrdenia. 23. Žalobca poukázal na rozpornosť tvrdení súdu v bode 39. odôvodnenia, keď súd v prvej vete správne konštatuje, že dotknutá osoba musí uviesť v čom sa skutkové tvrdenie dotýka jej cti, dôstojnosti alebo

súkromia, ale v rozpore s týmto konštatovaním a bez akéhokoľvek zákonného opodstatnenia následne uvádza, že nepreukázal, že skutkové tvrdenia boli spôsobilé takéhoto (akého?) zásahu, a že nešlo iba o subjektívny pocit. 24. Pokiaľ súd nesprávne určil samotné predpoklady vzniku práva na uverejnenie odpovede, je zrejmé, že rozsudok už len z tohto dôvodu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia. 25. V ďalšom žalobca vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie k výroku 1) mal zato, že tieto vychádzajú zo zjavného neporozumenia obsahu dotknutého skutkového tvrdenia ako aj požadovanej odpovede. Predmetom tohto skutkového tvrdenia je, že mal uviesť podobnú odpoveď ako Mgr. F. F. a to, že momentálne nevie predložiť žiadne dokumenty s odôvodnením: „Lebo proste tak... A vôbec, mali sme sa ohlásiť vopred, že prídeme.“ On však predstaviteľom žalovaného žiadne takéto ani obdobné tvrdenie neuviedol, preto sa dožadoval uverejnenia uvedenej odpovede. Keďže takúto odpoveď a ani žiadnu podobnú neuviedol, je skutkové tvrdenie uverejnené žalovaným nepravdivé. 26. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že posledná veta žiadanej odpovede presahuje rámec doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia skutkového tvrdenia ako to má na mysli ustanovenie § 8 ods. 3 predposledná veta tlačového zákona. V požadovanej odpovedi uviedol, že neuviedol takú odpoveď ako to tvrdí žalovaný a doplnil, že spôsob odovzdávania agendy bol dohodnutý iným spôsobom, ktorý nikto nenamietal. To, že spôsob odovzdania agendy bol dohodnutý na stretnutí so žalobcom žalovaný nerozporoval. V tomto smere tak boli splnené podmienky uverejnenia odpovede podľa § 8 ods. 3 tlačového zákona. V prípade, ak by aj súd zastával názor, že druhá veta žiadanej odpovede presahuje zákonný rámec, nič mu nebránilo vyhovieť žalobe iba v časti a povinnosť žalovanému uverejniť aj druhú vetu žiadanej odpovede neuložiť. 27. Za nepreskúmateľné považoval konštatovanie súdu, že namietaný text článku nie je spôsobilý dotknúť sa jeho cti, keď už v žalobe odôvodnil v čom sa text dotýka jeho cti a dôstojnosti a súd sa mal s touto argumentáciou riadne vysporiadať. 28. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že musí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa jeho povolania s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , keďže uvedené rozhodnutie sa týka prípadu s verejným činiteľom a naviac ide o vec ochrany osobnosti podľa a nie práva na uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona. 29. Žalobca rovnako namietal aj závery súdu vo vzťahu k druhému výroku pre zjavné neporozumenie obsahu skutkového tvrdenia a požadovanej odpovede. Podstatou požadovanej odpovede je, že neuviedol novému vedeniu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. k tvrdeniu, že spolu s ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, tvrdenie, „že nie, to vôbec nie je také“. Požadovaná odpoveď tak korešponduje s dotknutým skutkovým tvrdením. 30. Záver súdu, že tvrdenie „svorne krútili hlavami, že predsa nie, to vôbec nie je také“ nie je skutkovým tvrdením je nesprávny, nakoľko tento výrok opisuje skutkový dej, ktorý sa buď stal alebo nie, nemôže sa teda jednať o hodnotiaci úsudok. Záver, že tento výrok nie je spôsobilý zasiahnuť do cti žalovaného (správne žalobcu, poznámka odvolacieho súdu) je podľa žalobcu rovnako nepreskúmateľný a nesprávny. 31. Pokiaľ ide o výroky 3, týmto sa domáhal uverejnenia odpovede, že ako riaditeľ (t. j. člen bývalého vedenia) riešil problémy spoločnosti. Súd konštatuje, že žiadaná odpoveď nekorešponduje s namietaným textom, avšak bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto záveru. Nie je mu zrejmé ako súd dospel k záveru, že sa jedná o podnadpis správy, čo má samo osebe znamenať, že sa nejedná o skutkové tvrdenie, ale hodnotiaci úsudok. Podľa žalobcu tento výrok predstavuje skutkové tvrdenie. Bývalé vedenie buď problémy riešilo alebo nie, t. j. nejedná sa iba o názor, ale o objektívnu skutočnosť. Súd v tomto odseku naviac nesprávne uvádza, že zastával v spoločnosti funkciu riaditeľa, hoci bol predsedom predstavenstva spoločnosti žalovaného. Je otázne, či súd pri uvedení takéhoto nesprávneho tvrdenia mal dostatočnú vedomosť o skutkovom stave veci. 32. Nedostatočné odôvodnenie vytýkal žalobca aj vo vzťahu k záveru súdu, že výrok 4. je hodnotiacim úsudkom. Podľa názoru žalobcu napadnutý výrok predstavuje skutkové tvrdenie, keďže je objektívnou skutočnosťou či konal spôsobom ako je uvedené vo výroku alebo nie. Pokiaľ súd poukázal na uznesenie synody predložené žalovaným, ktoré má predstavovať podklad hodnotiaceho úsudku, toto uznesenie sa týka inej osoby ako jeho a s ním nemá žiaden súvis. Uvedené tak nemôže predstavovať podklad hodnotiaceho úsudku, prípadne preukazovať pravdivosť skutkového tvrdenia. 33. Pokiaľ ide o výrok 5, aj v tom prípade súd podľa žalobcu bez akéhokoľvek odôvodnenia prijal záver, že výrok predstavuje hodnotiaci úsudok. Tento výrok pritom obsahuje dovetok „priviedli spoločnosť do ekonomicky, personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu“, ktorý je celkom zjavne skutkovým tvrdením. Záver súdu, že ide o hodnotiaci úsudok je nepreskúmateľný a nesprávny.

34. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

35. Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (, ) a tento podľa ako vecne správny potvrdil.

36. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zverejnenia odpovede podľa § 8 tlačového zákona, podľa odseku 1 ktorého, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede.

37. Právo na odpoveď v zmysle § 8 tlačového zákona predstavuje právny inštitút sankčnej povahy, je reakciou na pochybenie, zákonom ustanoveným následkom zverejnenia nepravdivého, neúplného alebo pravdu skresľujúceho skutkového tvrdenia, za podmienky, že osobu dotknutú uverejnenou informáciou možno presne určiť. Prostredníctvom práva na odpoveď sa oprávnená osoba môže brániť nepravdivému skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka cti, ľudskej dôstojnosti, alebo súkromia fyzickej osoby, resp. názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Odpoveďou sa také skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Z ust. § 8 tlačového zákona vyplýva, že nie s akýmkoľvek publikovaným skutkovým tvrdením týkajúcim sa fyzickej osoby sa spája právo tejto osoby na uverejnenie odpovede, ale len s takým, ktoré sa dotýka jej cti, dôstojnosti alebo súkromia s takým následkom, že je na mieste toto skutkové tvrdenie popierať, dopĺňať, spresňovať alebo vysvetľovať. To predpokladá porovnanie obsahu vydavateľom publikovaného skutkového tvrdenia s možnou zložkou osobnosti dotknutej fyzickej osoby (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

38. Okresný súd vychádzajúc z ust. § 8 tlačového zákona žalobu žalobcu o uverejnenie práva na odpoveď zamietol pre nepreukázanie jej dôvodnosti. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje.

39. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, tento v prvom rade namietal nesprávne právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie, ktoré malo spočívať v nesprávnej interpretácii zákonnej podmienky na uverejnenie odpovede. Podľa žalobcu súd nesprávne interpretoval ust. § 8 tlačového zákona, keď pre vznik zodpovednosti konštatoval, že musí dôjsť k existencii zásahu podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 tlačového zákona a musí ísť o zásah neoprávnený, hoci v zmysle citovaného ustanovenia sa skutkové tvrdenie musí „dotýkať“ cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. Poukázal na rozdiel medzi pojmom „zásah“ do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby a pojmom „dotyk“ na cti, dôstojnosti alebo súkromí“ s tým, že existencia zásahu je predpokladom vzniku nárokov z ochrany osobnosti podľa . Predpokladom vzniku práva na uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona nie je žiaden neoprávnený zásah.

40. Odvolací súd uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že na účely uplatnenia nároku podľa § 8 tlačového zákona zverejnené skutkové tvrdenia nevyžadujú „zásah“ do cti ale „dotknutie“ cti fyzickej osoby. Právo na odpoveď je totiž samostatné právo, ktoré nesúvisí s právom na ochranu osobnosti.

41. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí používa výraz „zasiahnuť“ namiesto „dotknúť sa“ však neznamená, že nesprávne aplikoval či interpretoval ust. § 8 tlačového zákona. Slovo zasiahnuť je synonymom slova dotknúť sa. Preto ak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku pri posudzovaní, či mohol byť žalobca namietanými tvrdeniami dotknutý na cti používal výraz „zasiahnutý“ na svojej cti, nemožno len na základe uvedeného konštatovať, že uplatnený nárok neposudzoval podľa tlačového zákona. Je možné zároveň konštatovať, že súd prvej inštancie len prevzal výraz použitý aj žalobcom v žalobe, keď samotný žalobca v žalobe opakovane tvrdí, že namietané tvrdenia „zasahujú do jeho cti a dôstojnosti“ (str. 3, 5, 6 žaloby), nie, že sa jeho cti a dôstojnosti dotýkajú. Rovnako v žalobnej replike žalobca používa oba pojmy, t. j. že došlo k zásahu do jeho cti i že jeho česť bola dotknutá. Pokiaľ ide o neoprávnenosť zásahu, táto je logicky daná uverejnením nepravdivých, neúplných alebo pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení, ktoré sa dotýkajú

cti, dôstojnosti alebo súkromia konkrétnej, určiteľnej fyzickej osoby (viď aj bod 37. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

42. Odhliadnuc od nesprávne používaného výrazu súdom prvej inštancie (tu však odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. o dňa 24. 01. 2017, v ktorom aj ústavný súd konštatoval, že cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti), sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že tvrdenia uvedené v bode 1., 2. nie sú spôsobilé dotknúť sa cti a dôstojnosti žalobcu, z ktorého dôvodu nie sú splnené podmienky pre uverejnenie odpovede podľa § 8 tlačového zákona.

43. Pokiaľ ide o výrok 1., ako správne poukázal aj súd prvej inštancie, žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede, ku skutkovému tvrdeniu, ktoré nepopisovalo správanie žalobcu, ale správanie F. F. Pokiaľ ide o uvedenie „podobnej odpovede“, ktorú mal uviesť žalobca, z namietaného textu nie je zrejmé, čoho sa mala podobnosť vyjadrenia týkať, či to, že nevie momentálne predložiť žiadne dokumenty alebo to, že sa mali ohlásiť vopred. Z časti textu týkajúcej sa žalobcu pritom možno vyvodiť, že podobná odpoveď sa mala týkať toho, že bolo potrebné sa vopred ohlásiť. Za daného stavu, pokiaľ by aj išlo o nepravdivé tvrdenie, toto sa ani podľa názoru odvolacieho súdu nedotýka cti alebo dôstojnosti žalobcu, keď z tohto nevyplýva, že by odmietal vydať agendu spoločnosti, ako to uvádza žalobca v žalobe, ale len potreba poskytnúť istý čas na jej odovzdanie, vzhľadom na jej rozsiahlosť, čo je logická požiadavka. Z uverejnenej správy v danej časti zároveň nevyplýva, že by cieľom uvedeného stretnutia bolo samotné odovzdanie agendy, ako uvádza žalobca v odpovedi, ale jeho cieľom bolo dohodnutie odovzdania spoločnosti novému vedeniu, pri ktorom stretnutí bol prítomný F. F. a M. L., nie aj žalobca. Z článku jednoznačne vyplýva, že autor správy so žalobcom pri danej príležitosti komunikoval telefonicky, nie osobne. Text žalobcom požadovanej odpovede teda nezodpovedá skutočnosti. V tejto časti je možné súhlasiť s odvolaním žalobcu len v časti, v ktorej namieta konštatovanie súdu, že žalobca ako bývalý predseda predstavenstva žalovaného musí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho povolania, keď v danom prípade nie je na mieste poukaz na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý bol vydaný vo vzťahu k verejne činnej osobe (colník). Uvedené však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti.

44. Rovnako tak skutkové tvrdenie, že žalobca krútil hlavou, keď autor správy namietal, že už na konci VZ sa im vyhrážali, že podajú žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, nie je spôsobilé dotknúť sa cti žalobcu. Zo žaloby ako aj odvolania žalobcu možno vyvodiť, že žalobca namieta pravdivosť toho, že by poprel svoje vyjadrenie na konci valného zhromaždenia, že podá (spolu s Ľ. F., poznámka odvolacieho súdu) žalobu a nepovažuje ich za legitímne zvolených, v ktorej súvislosti sa domáhal uvedenia odpovede, že novému vedeniu spoločnosti žalovaného neuviedol k tvrdeniu, že spolu s ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených tvrdenie, že nie, to vôbec nie je také. I keď tvrdenie o „krútení hlavy“ je skutkovým tvrdením, pokiaľ ide o vyloženie si tohto pohybu ako nesúhlasu, že „to predsa nie, to vôbec nie je také...“, ide o vyhodnotenie tohto úkonu prítomnými osobami, pričom nie je zrejmé, či uvedený nesúhlas sa vzťahoval na popretie vyjadrenia o podaní žaloby alebo popretie toho, že išlo o vyhrážanie sa. Samotné krútenie hlavy, bez jednoznačného vyjadrenie nesúhlasu, popretia konkrétnej skutočnosti a dôvodu jej popretia, nemožno považovať za spôsobilé dotknúť sa cti či dôstojnosti fyzickej osoby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby žalobcu v tejto časti.

45. Pokiaľ ide o tretí výrok, vo vzťahu ku ktorému sa žalobca domáhal zverejnenia odpovede, odvolací súd rovnako dospel k záveru, že tento nie je spôsobilý dotknúť sa cti žalobcu. Ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, ide o podnadpis článku, ktorý sám osebe v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako skutkové tvrdenie, a tento ani nemožno posudzovať samostatne. Zo znenia namietaného textu, kedy záporná predpona pri slove „riešenie“ je uvedená v zátvorke, je ponechané na čitateľovi, aby si zo za ním nasledujúceho textu vyvodil, či problémy spoločnosti boli bývalým predstavenstvom riešené alebo nie. Uvedený text, vo vzťahu ku ktorému žalobca žiada zverejnenie odpovede, tak nie je jednoznačným vyjadrením neriešenia problémov spoločnosti bývalým vedením (navyše bez konkretizácie žalobcu). Ak by tomu tak aj bolo, možno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v takom prípade ide o hodnotiaci záver autora správy na základe tvrdení, ktoré boli za týmto textom uvedené. Pokiaľ ide o požadovanú odpoveď, odvolací súd zároveň poukazuje na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní pred

okresným súdom dňa 27. 05. 2021, že operatívne problémy neriešil, čo nenasvedčuje jednoznačnej nepravdivosti uvedeného tvrdenia. V tejto súvislosti možno okresnému súdu vytknúť len uvedenie nesprávnej funkcie žalobcu, ktorý nebol riaditeľom, ale predsedom predstavenstva, na ktoré pochybenie mohlo mať vplyv aj vedenie obdobného konania o obdobnej žalobe bývalého riaditeľa žalovaného.

46. Pokiaľ ide o výroky 4. a 5., odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade ide o hodnotiace úsudky, ktoré nepodliehajú právu na odpoveď.

47. Predmetom tlačovej opravy, ako správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí aj súd prvej inštancie, môžu byť len skutkové tvrdenia, nie hodnotiaci úsudok. Skutkové tvrdenie popisuje určitý fakt (skutočnosť), objektívne existujúcu realitu, ktorá je aj zistiteľná dokazovaním a pravdivosť ktorej môže byť preverená, na druhej strane, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý fakt, na ktorý jeho autor vyjadruje svoj názor, postoj, tak, že tento fakt hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti podľa svojich vlastných kritérií. Pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho hodnotenia určitého faktu jeho autorom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

48. I keď v prípade štvrtého výroku je dôvodná námietka žalobcu vo vzťahu ku konštatovaniu súdu, že tento hodnotiaci úsudok má podklad v odsudzujúcom uznesení č. 27 - 01 voči žalobcovi prijatom na synode konanej dňa 21. - 22. 06. 2019, s poukazom na to, že uvedeným uznesením nedošlo k odsúdeniu žalobcu, ale F. F., samotná táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti. Je zrejmé, že v uvedených tvrdeniach je vyjadrené subjektívne hodnotenie autora správy vychádzajúce zo zistení uvedených v danej správe. Hodnotiaci úsudok výroku 5. napokon vyplýva aj z použitého vyjadrenia „na základe všetkých dostupných informácií je možné sa domnievať ....“, z čoho je zrejmé, že ide o domnienku, teda subjektívny názor autora správy obsahujúcej žalobcom namietané tvrdenia.

49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním a vo vzťahu ku ktorému súd aplikoval správne zákonné ustanovenia, ako vecne správny potvrdil.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , , Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). (, )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )