Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_12C-57-2013.pdf
PDF · 217.36 KB
No categories available
12C/57/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou v právnej žalobkyne N. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. Z., M.Á. XXX/X t. č. prechodne bytom L., M. XX, právne zastúpená JUDr. Petrom Harakálym, advokátom AK so sídlom v Košiciach, Česká 5 proti žalovanej v 1. rade - Allianz - Slovenskej poisťovni, a. s., OZ Košice, Štúrova 7 a žalovanému v 2. rade - Q. N., bytom Ž., Q. X, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Korfantom, advokátom AK so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda 4, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, takto
rozhodol:
Súd zaväzuje žalovaných v 1., 2. rade zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 80.250,43 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd v prevyšujúcej časti nad 80.250,43 Eur s prísl. žalobu zamieta.
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobkyňa podanou žalobou sa domáhala zaplatenia sumy 240 000,- Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania od 31. 10. 2003 do zaplatenia a sumy 11 317 500,- Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania žalovanými v 1., 2. rade, z titulu náhrady škody na zdraví a to tak z titulu bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj mimoriadneho zvýšenia základného bodového hodnotenia bolestného vo výške 60-násobku základného bodového hodnotenia a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50-násobku základného bodového hodnotenia, vyčísleného B. W.. V. K. zo dňa 15. 8. 2003, vzniknutej v dôsledku poškodenia zdravia žalobkyne, utrpeného pri dopravnej nehode dňa 22. 11. 2002, ku ktorej došlo na štátnej ceste R. O. L. o 18,00 hod. tak, že žalovaný v 2. rade riadil vozidlo Peugeot Partner po ceste I/67 smerom od Z. I. N., keď na križovatke v Rožňave prechádzala po priechode pre chodcov žalobkyňa, smerom od Q. do centra mesta L., pričom potom, ako vstúpila na vozovku na priechode chodcov spravila pohyb späť smerom k Q., na čo vodič začal brzdiť a následne došlo k zrážke medzi vozidlom a chodkyňou. V dôsledku úrazu utrpela mnohopočetné krvácanie do mozgu, mnohopočetné pohmliaždenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie, zlomeniny lebečnej klenby, bočnej steny očnice, jarmového oblúka a temporálneho oblúka vľavo, priečneho výbežku stavca C7, dolného a horného ramena lonovej kosti, oboch členkov, tracheostomiu, traumatický šok ťažkého stupňa, pohmliaždenia a krvné výrony na tvári s následkom vážnych mozgových porúch po ťažkom poranení hlavy s poruchou pamäti, organickým psychosyndrómom a pseudocerebelárnym syndrómom, tetraparézy, defektov lebky, inkontinencie moča, obmedzení pohyblivosti ľavého ramenného kĺbu ťažkého stupňa, ľavého lakťa stredného stupňa, znehybnenia pravého členku v zlom postavení a obmedzenia pohyblivosti ľavého členkového kĺbu ťažkého stupňa. Podľa lekárskych posudkov základné bodové hodnotenie bolestného bolo vyčíslené vo výške 987,50 bodov so zvýšením na dvojnásobok 1 975 bodov, čo predstavuje pri hodnote 60,- Sk/l bod sumu 118 500,- Sk a sťaženie spoločenského
uplatnenia (ďalej len SSU) vo výške 2 587,50 bodov, čo činí v peňažnom vyjadrení 155 250,- Sk. Vzhľadom na zákonný limit základný nárok bolestného predstavuje 72 000,- Sk (§ 7 ods. 2/ Vyhl. č. 32/1965 Zb.) a sťaženie spoločenského uplatnenia po zvýšení SSU o 100 % podľa § 6 ods. 2/ Vyhl. č. 32/1965 Zb. predstavuje celkove sumu 240 000,- Sk, ktorý žalobkyňa uplatnila z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovanej v 1. rade listom zo dňa 31. 10. 2003. Žalovaná v 1. rade k dnešnému dňu uplatnený nárok neuhradila. Úraz zanechal u žalobkyne také následky, ktoré degradovali kvalitu jej ďalšieho života. Ťažké zranenia spôsobili, že žalobkyňa sa podrobila komplikovaným a dlhotrvajúcim liečebným a operačným zákrokom a tiež dlhodobej rehabilitácii. Bola nútená znášať zvlášť bolestivé stavy, ktoré sa prejavovali počas celého liečebného procesu a pretrvávajú dodnes. Bolesť, ktorú žalobkyňa pretrpela možno podľa všeobecných zásad kvalifikovať ako bolesť „viac ako silnú“, spôsobujúcu žalobkyni mučivé útrapy. V prijatej 5-dielnej stupnici je takáto bolesť ohodnotená stupňom 5. Je nesporné, že v konkrétnom prípade vytrpená bolesť spôsobená poškodením zdravia bola väčšia a závažnejšia, ako v ostatných prípadoch takéhoto poškodenia zdravia, čo potvrdzuje aj lekársky posudok o bolestnom, kde bola zohľadnená dlhotrvajúca bolestivá a komplikovaná liečba, čo konkretizuje žalobkyňou prežité útrapy. Žalobkyňa bola nútená podstúpiť opakované operácie, infúznu a transfúznu liečbu, dlhodobý a bolestivý spôsob liečby, komplikovaný sepsou, spojený s dlhodobým bezvedomím, s apatickým syndrómom a nútenou výživou formou sondy. Dýchanie bolo dlhodobo podporované prístrojmi. Pôsobenie bolesti bolo v najvyššej možnej miere permanentne tlmené liekmi. Opakovane prekonávala vysoké horúčky, bola nútená byť dlhodobo pripútaná na lôžko (1 mesiac v kóme), bez akéhokoľvek pohybu. Žalobkyňa bola v ústavnom ošetrení od úrazu v NRC v Kováčovej od 9. 4. 2003 do 4. 6. 2003. Zrazenie žalobkyne spôsobilo závažné poškodenie mozgu, sprevádzané poruchou pamäti, organickým psychosyndrómom a ďalšími následkami poruchy osobnosti. Mentálna úroveň a inteligencia sú doživotne postihnuté a tým aj kvalita života. Žalobkyňa sa následkom úrazu stala absolútne nesebestačnou, úplne odkázanou na pomoc druhých a natrvalo vylúčená z plnohodnotného osobného a spoločenského života, pričom jej stav možno považovať za trvalý. Do konca života je vylúčená v možnosti uplatniť sa pracovne, v osobných záľubách, v kultúrnom vyžití a športe. Žalobkyňa pred úrazom žila aktívny život. Pracovala ako predavačka v potravinách. Nakoľko bola vo veľmi dobrej fyzickej kondícii, často chodila do prírody, kúpaliská a športovala. Navštevovala spoločenské a kultúrne podujatia ako divadlá a kiná. Osobitne sa s láskou venovala rodine. Následky úrazu spôsobili u žalobkyne úplnú invaliditu.
Základné ohodnotenia bolestného a SSU podľa Vyhlášky č. 32/1965 Zb. nezodpovedá súčasnej sociálnoekonomickej situácii, t. j. najmä rastu životných nákladov a zmeneným podmienkam zdravotnej a sociálnej starostlivosti, ale tiež skutočným a možným inflačným tendenciám. Súdom priznané odškodné v zásade má umožniť primerane zabezpečiť pre zvyšnú časť poznačeného života životné potreby a tiež úhradu možných opatrovateľských a iných nákladov. Žalobkyňa žiadala, aby súd zvážil všetky výnimočné skutočnosti a v súlade s platnou judikatúrou súdov a tiež so zásadami humanity mimoriadne zvýšil najvyššiu mieru odškodnenia - u bolestného na 60-násobok, čo pri základnom bodovom hodnotení 987,5 bodov t. j. 59 250,- Sk predstavuje sumu 3 555 000,- Sk a u SSU na 50-násobok, čo pri základnom bodovom hodnotení 2 587,5 bodov t. j. 155 250,- Sk predstavuje sumu 7 762 500,- Sk, celková náhrada činí spolu 11 317 500,- Sk.
Súdu bol predložený posudok o hodnotení bolestného a SSU podaného primárom W.. V. K., zo dňa 15. 8. 2003, v ktorom bolestné bolo hodnotené 1 975 bodmi (987,50 bodov zvýšené na dvojnásobok) a sťaženie spoločenského uplatnenia 2 587,50 bodmi.
Žalovaná v 1. rade vo svojom vyjadrení poukázala na to, že podľa ich zistení vyšetrovacím spisom Okresného úradu justičnej polície v L. ČVS OÚJP-574/RV-2002Ga nebola preukázaná zodpovednosť motorového vozidla EČV: E. XXX Z. Q. N. - žalovaného v 2. rade na predmetnej dopravnej nehode a teda tým ani zavinenie na zranení žalobkyne. Naopak zavinenie na vzniku predmetnej dopravnej nehody podľa názoru žalovanej v 1. rade nesie žalobkyňa a preto nie je namieste úplná liberácia, v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), nakoľko škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, ale okolnosťami, ktoré spočívajú v konaní samotnej žalobkyne. Návrh žalobkyne žiadala v celom rozsahu zamietnuť s tým, že svoje podanie žalobkyňa opiera o ustanovenie § 7 ods. 3/ Vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodnení, bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom požaduje priznanie obnosu 11 317 500,- Sk. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaná v 1. rade poukázala na to, že ustanovenie § 7 citovanej vyhlášky nie je v súlade s ustanovením § 444 OZ, ako aj s niektorými ustanoveniami Ústavy SR. Podľa ustanovenia § 444 OZ sa
pri škode na zdraví odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia. Jednoznačná formulácia tohto ustanovenia svedčí o jednorázovosti tohto odškodnenia, so žiadnym mimoriadnym zvýšením odškodnenia nepočíta. Navyše toto ustanovenie nemá žiadne splnomocňujúce ustanovenia o tom, že odškodnenie bolesti a SSU upravuje osobitný zákon. Naproti tomu však ustanovenie § 7 ods. 3/ citovanej vyhlášky rozširuje nad rámec tohto zákona povinnosť škodcu uhradiť aj zvýšenie odškodneniu za bolesť a SSU a to nad rámec stanovený touto vyhláškou. Týmto sa žalovaný dostáva do znevýhodňujúceho postavenia a preto ani nie je možné zaviazať ho plnením nad hranicu zákona. Pri rozhodovaní o zvýšenie odškodnenia bolesti a SSU súdy postupujú nie podľa zákona, ale podľa podzákonného vykonávacieho predpisu, teda Vyhlášky č. 32/1965 Z. z. (§ 7 ods. 3).
Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení potvrdil, že dňa 22. 11. 2002 došlo k dopravnej nehode, ale to, že dopravnú nehodu zavinil, je tvrdenie nepravdivé a účelové. Aj keď bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, súd uznesením zo dňa 24. 1. 2003 trestné stíhanie voči nemu zastavil, nakoľko bolo preukázané, že sa žiadneho zavinenia nedopustil. Závermi znaleckého posudku z odboru dopravy bolo konštatované, že príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že chodkyňa N. O. počas prechádzania vozovky č. R. po priechode pre chodcov svojim zavinením vytvorila prekážku z technického hľadiska náhlu. Technika jazdy žalovaného v 2., rade bola v súlade s pravidlami cestnej premávky. Ani následným znaleckým dokazovaním nebolo preukázané jeho zavinenie, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú voči nemu zamietnuť a zároveň namietal aj výšku škody, ktorú si žalobkyňa uplatnila, ktorú považuje za neúmernú.
Súd rozsudkom zo dňa 21. 5. 2009 určil, že je daná zodpovednosť za škodu žalobkyne, ktorú utrpela pri dopravnej nehode, dňa 22. 11. 2002 zo strany žalovaného v 2. rade v rozsahu 30 %. Súd rozhodovanie o nárokoch žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2. rade vylúčil na osobitné konanie, v ktorom konaní rozhodne aj o náhrade trov celého konania. Proti tomuto rozsudku žalobkyňa podala odvolanie. Krajský súd rozsudkom zo dňa 7. apríla 2011, sp. zn. 2 Co 354/2009 - 78 zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že určil zodpovednosť žalovaných za škodu, spôsobenú žalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 22. 11. 2002 v rozsahu 80 %.
Voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach bolo podané žalovanou v 1. rade dovolanie a Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 47/2012 zo dňa 31. 1. 2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. 4. 2011, sp. zn. 2 Co 354/2009 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 11. 2011, sp. zn. 2 Co 354/2009 a zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn. 2 Co 354/2009 a vec mu vrátila na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2 Co 138/2013 - 137 zo dňa 20. 2. 2014 zrušil rozsudok Okresného súdu v Rožňave, zo dňa 21. 5. 2009 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach vo svojom odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že súd I. stupňa rozsudkom určil, že je daná zodpovednosť za škodu žalobkyne, ktorú utrpela pri dopravnej nehode, dňa 22. 11. 2002 zo strany žalovaného v 2. rade v rozsahu 30 %. Rozhodovanie o nárokoch žalobkyne voči žalovaným v 1. a 2. rade bolo vylúčené na osobitné konanie, v ktorom súd rozhodne aj o náhrade trov celého konania. Rozsudok súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalovaný v 2. rade ako prevádzateľ motorového vozidla Peugeot Partner combi EČV: E. XXX Z. sa nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti, podľa § 428 OZ úplne v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 22. 11. 2002. Nepreukázal, že nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia vzniku škody, ku ktorej došlo pri zrážke jeho motorového vozidla so žalobkyňou. Pri najpravdepodobnejšej verzii, ktorú pre účely trestného konania popísala svedkyňa V., ani ona, ani žalobkyňa si nevšimli prichádzajúce motorové vozidlo zľava, pri príprave na prechod cez križovatku. Preto vkročili na vozovku, pričom svedkyňa V. bezpečne prešla cez prechod a všimla si až následný zvukový efekt z nárazu vozidla do žalobkyne, a preto predpokladala, že s ňou prechádzajúca žalobkyňa sa inštiktívne v časti prechodu musela náhle zastaviť a otočiť a úmyselne vrátiť na miesto odkiaľ prechod spolu začali. Z toho vyvodil súd, že sa vytvoril vracajúcou sa žalobkyňou a svedkyňou V. dostatočný priestor široký na to, aby už v tejto vyostrenej dopravnej situácii žalovaný v 2. rade so svojím vozidlom prešiel medzi žalobkyňou a svedkyňou V.. Nebyť jeho manévrov s volantom pri prudkom brzdení svojho vozidla ako to potvrdzuje kontrolný znalecký posudok posudzujúci práve túto verziu skutkového deja, nedošlo by k zrážke. Podľa súdu žalovaný v 2.rade síce zo svojho subjektívneho hľadiska snažiac sa o to, aby sa vyhol priamemu stretu svojho vozidla s prekážkou, ktorú v tomto momente predstavovala žalobkyňa, urobil svoje vodičské úkony a manévroval s volantom ako najlepšie podľa svojho subjektívneho odhadu dokázal. Keby sa bol držal rovnakého smeru, bol by prešiel medzi obidvomi chodkyňami, aj za cenu porušenia dopravných predpisov o nedodržaní bezpečnej vzdialenosti medzi týmito dvomi chodcami. Z týchto dôvodov súd uznal objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2.rade
v rozsahu 30 %, vychádzajúc zo znaleckého posudku Ing. Köteleša, aj Ústavu súdneho inžinierstva. Podľa týchto posudkov sa na dopravnej nehode podieľajú najmä chodkyne, ktoré svojím správaním ovplyvnili negatívne správanie sa vodiča - žalovaného v 2.rade, preto súd ohodnotil spoluvinu žalobkyne v rozsahu 70 % a objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade na 30 % a to v pôvodnom rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, žiadala zmeniť napadnutý rozsudok, určiť zodpovednosť žalovaných za škodu, ktorú utrpela v rozsahu 100 %. V dôvodoch odvolania poukázala na to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Podľa § 2 písm. a/ Zákona č. 315/1996 Zb. pod pojmom neohroziť chodca, zákon rozumie povinnosť vodiča počínať si tak, aby inému účastníkovi cestnej premávky nevzniklo nijaké nebezpečenstvo. V tejto súvislosti odvolateľka uviedla, že v konaní sa v 1. rade rozhoduje o objektívnej zodpovednosti žalovaného v 2.rade a nie o zodpovednosti podľa § 420 OZ. Manévrovanie vodiča s volantom, aby sa vyhol stretu so žalobkyňou sú pre rozhodnutie o zodpovednosti žalovaného podľa princípu objektívnej zodpovednosti nepodstatné.
Žalovaný v 1.rade navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalovaný v 2.rade napriek tomu, že nepodal odvolanie, poukázal na to, že nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od vodiča požadovať a že škoda bola spôsobená zavinením žalobkyne, ktorá na ceste vytvorila náhlu prekážku.
Krajský súd svojim rozhodnutím v spojení s opravným uznesením zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že určil zodpovednosť žalovaných za škodu spôsobenú žalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 22. 11. 2002, v rozsahu 80 %.
Po podaní dovolania žalovaným v 1. rade Najvyšší súd SR, zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z toho dôvodu sa odvolací súd opätovne zaoberal rozhodnutím súdu prvého stupňa a konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody na potvrdenie ani zmenu rozsudku.
Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa pritom mieru zodpovednosti nesprávne právne posúdil, nerešpektujúc okrem znaleckých posudkov aj ustanovenia Zákona č. 315/1996 Zb., ktorý platil v čase dopravnej nehody. Ustanovenia tohto zákona jednak v svojom odôvodnení necitoval, nevychádzal z nich, nevychádzal pri určení miery zodpovednosti účastníkov dopravnej nehody z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ vyššie citovaného zákona, ktorý upravuje povinnosti vodiča pri prechode cez priechod pre chodcov ani z ustanovení upravujúcich povinnosti chodcov (§ 53) a potom v tejto súvislosti nevykonal náležité dokazovanie. Vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR bolo potrebné zrušiť vec a vrátiť ju súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, podľa § 221 ods. 1, písm. f/ O. s. p.. Odvolací súd v predchádzajúcom rozsudku uviedol, že sa stotožnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa a bol však iného názoru, pokiaľ išlo o právne posúdenie zodpovednosti za škodu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a z odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú, preto bolo potrebné práve v tomto smere doplniť dokazovanie a zistiť vychádzajúc zo Zákona č. 315/1996 Zb., ktoré konkrétne povinnosti, ktorý z účastníkov dopravnej nehody porušil a potom posúdiť mieru zodpovednosti každého z nich a až potom vo veci rozhodnúť, preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec bola vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
Súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach pokračoval v konaní. Vo veci vytýčil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa v zastúpení svojej právnej zástupkyne trvala na podanej žalobe, domáhala sa náhrady škody, z titulu bolestného a SSU v sume 240 000,- Sk t. j. 7 966,54 Eur s 13 % ročným úrokom z omeškania od 31. 10. 2003 do zaplatenia a sumy 11 317 500,- Sk, čo v prepočte predstavuje 375 672,17 Eur. Uviedla, že uvedené sumy vychádzajú z lekárskych posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vypracované primárom W.. V. K. z Národného rehabilitačného centra Kováčová, zo dňa 15. 8. 2003, pričom suma 240 000,- Sk predstavuje maximálny limit základného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a suma 11 317 500,- Sk prestavuje 60-násobok základného bolestného a 50-násobok sťaženia spoločenského uplatnenia. Z doposiaľ zisteného skutkového stavu je nepochybné, že vodič motorového vozidla videl alebo mohol vidieť z dostatočnej vzdialenosti prechádzať cez prechod pre chodcov dvoch chodcov, aj napriek tomu neznížil rýchlosť vozidla tak, aby chodcov na prechode neobmedzil, alebo neohrozil, na tento účel bol povinný
zastaviť aj motorového vozidlo, čo však neurobil. Žalovaný v 2. rade nešiel takou rýchlosťou, aby pokiaľ to bolo nevyhnutné, zastavil a nezrazil chodkyňu, nachádzajúcu sa na prechode, ktorej reakcie mohol predvídať. Opätovne poukázala na porušenie povinností vodičom v tejto súvislosti, v zmysle § 4 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 315/1996, v zmysle ktorého vodič je povinný dať prednosť chodcom, prechádzajúcich cez prechod pre chodcov, pričom ich nesmie ohroziť, ani obmedziť a na tento účel je povinný zastaviť vozidlo. Rozhodujúcim je ďalej to, že žalobkyňa bola zrazená motorovým vozidlom na prechode pre chodcov a nevytvorila náhlu prekážku a pokiaľ ide o spoluzavinenie žalobkyne, neboli preukázané v konaní predpoklady, v zmysle § 441 OZ a to porušenie povinností žalobkyňou a príčinná súvislosť medzi porušením povinností a škodou. V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovanej v 1. rade zdôraznila, že je daná § 15 Zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 4 toho istého zákona, v zmysle ktorého poisťovateľ uhrádza náhradu škody poškodenému. V súvislosti s liberáciou prevádzkového vozidla, v zmysle § 428 OZ neboli predpoklady liberácie vôbec. Vzhľadom na to, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, tiež z toho dôvodu, že škode bolo možné zabrániť pri vynaložení úsilia, ktoré bolo možné požadovať. V súvislosti so spoluzavinením žalobkyne, trvala na tom, že žalobkyňa nezavinila nehodu a z toho dôvodu nie je daná jej spoluzodpovednosť za škodu.
Čo sa týka bolestného, základné bolestné bolo hodnotené na 1 975 bodov, čo pri hodnote 60,- Sk činí 118 500,- Sk. Základné hodnotenie sťaženia spol. uplatnenia 2 587,50 bodov po 60,- Sk, čo predstavuje sumu 155 250,- Sk, avšak podľa § 7 ods. 2/ Vyhlášky č. 32/1965, základný nárok bolestného prestavuje 72 000,- Sk .
Podľa § 7 ods. 2/ predmetnej vyhlášky celková výška odškodnia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nemôže prevýšiť sumu 240 000,- Sk. Vzhľadom na uvedené si žalobkyňa žalobou uplatnila 240 000,- Sk, z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, spolu s 13 % ročným úrokom z omeškania od 31. 10. 2003, kedy došlo k uplatneniu nároku u žalovaného v 1. rade a zároveň si uplatnila priznanie mimoriadneho zvýšenia vo výške 60-násobku (3 555 000,- Sk), t. j. základného hodnotenia bolestného a 50 násobok základného hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (7 762 500,- Sk), čo celkove prestavuje 11 317 500,- Sk, z ktorej sumy si žalobkyňa úroky z omeškania neuplatnila.
Žalovaná v 1. rade naďalej mala voči podanému žalobnému návrhu výhrady, rozporovala ho. Vzhľadom k tomu, že zastávala názor, že nie je daný základ nároku, ani výška uplatňovaného nároku. Naviac zdôraznila, že v konaní nebolo preukázané, aby na škode na zdraví žalobkyne došlo osobitnou povahou prevádzky ako aj osobitosťami prevádzky motorového vozidla, ako aj okolnosťami súvisiacimi s prevádzkou motorového vozidla. Zastávala názor, že okolnosti vzniku škody súvisia s konaním žalobkyne. V súvislosti s uplatňovanými nárokmi po vypracovaní znaleckého posudku a jeho doplnení, nesúhlasila s hodnotením bolestného tak, ako bolo realizované posudkom W.. V. K., s ktorým sa aj znalecká organizácia plne stotožnila. Nerozporovala základný počet bodov vo výške 961,25, len zvýšenie odškodnenia v rozsahu 60-násobku, keďže má za to, že mučivé stavy u žalobkyne, ako to popisoval jej právny zástupca, neboli v konaní preukázané, keďže žalobkyňa si na zranenia a okolnosti liečby nespomínala, až na prvé vnemy potom, keď bola u nej započatá rehabilitačná liečba v Kováčovej. Žalovaná rozporovala aj znalecký posudok, týkajúci sa SSU, keď nesúhlasila s tým, aby sa pri odškodnení žalobkyne vychádzalo z posudku W.. V. K., keďže z výpovede znalca na pojednávaní vyplynulo, že aj keď následky boli zjavné, avšak tieto sa menili a za sťaženie spoločenského uplatnenia dočasného rázu nepatrí odškodnenie a súd pri rozhodovaní musí vychádzať zo stavu, v čase rozhodovania veci. Ak bol preukázaný rozsah následkov, ktoré sa zlepšili, nie je možné vychádzať z posudkov, ktoré hodnotil znalec k 15. 3. 2003. Žalovaná namietala aj hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia znaleckou organizáciou, keď znalecká organizácia hodnotenie nerealizovala v zmysle zásad Vyhlášky pre hodnotenie č. 32/1965 Z. z. Mala však za to, že predmetné nedostatky je ale možné zo strany konajúceho súdu odstrániť.
Uviedla, že je pravdou, že Zákon č. 381/2001 Zb. v ustanovení § 15 dáva priamu možnosť poškodenému uplatňovať si náhradu škody u poisťovateľa, avšak za rovnakých podmienok, ako by mu táto náhrada prináležala voči subjektu zodpovednému za škodu. Ustanovenie § 4 citovaného zákona totiž hovorí o tom, že poistený má právo, aby poisťovateľ za neho vysporiadal nároky na náhradu škody. Poškodený za predpokladu, že za takúto škodu zodpovedá. Má za to, že doposiaľ žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, aby žalovaný v 2. rade zodpovedal za škodu tak, ako to tvrdila. Zo skutkového stavu je zrejmé, kedy a akým spôsobom došlo k predmetnej dopravnej nehode, pri ktorej bola žalobkyňa
zranená. Jednoznačne vyplynulo aj z úkonov, realizovaných v prípravnom konaní, že prechádzala spolu s ďalšou chodkyňou v čase dopravnej nehody pri stredovej čiare, pričom v čase, keď vodič registroval tieto chodkyne, nenachádzali sa v jeho jazdnom pruhu. V blízkosti stredovej čiary sa žalobkyňa otočila, rozbehla sa späť na prechode pre chodcov a aj zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy bolo zrejmé, že toto jej počínanie si na komunikácii, prestavovalo nesprávny, nepochopiteľný a nepredvídateľný spôsob prechádzania vozovky, ktorým vytvorila vodičovi motorového vozidla náhlu prekážku. Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu protistrany, že je povinnosťou výlučne vodiča sa správať ohľaduplne vo vzťahu k chodcom, aj keď je to nepopierateľné, ale rovnako aj chodec ako účastník cestnej premávky, má v zmysle zákona povinnosti a stanovený spôsob, akým sa má na komunikácii správať. Mala za to, že v danom prípade ku škode nedošlo okolnosťami, ktoré sú na strane prevádzkovateľa alebo vodiča motorového vozidla, ale výlučne sú spojené s okolnosťami na strane žalobkyne. Objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla nie je absolútne bezbrehou a nie je možné tvrdiť, aby prevádzkovateľ motorového vozidla bol v akomkoľvek prípade zodpovedný za vzniknutú škodu.
V zmysle príslušných ustanovení § 415 OZ všetci majú povinnosť správať sa tak, aby sa predchádzalo škodám, rovnakú povinnosť kladú aj iné všeobecne záväzné predpisy, ako aj Zákon o premávke na pozemných komunikáciách. Mala za to, že žalobkyňa tieto predpisy nedodržala a jej správanie bolo v rozpore s nimi.
K pasívnej legitimácii poisťovne žalovaná v 1. rade uviedla, že zatiaľ nebola preukázaná zodpovednosť vodiča za vznik škody, teda ani dôvodnosť uplatnenia nároku voči poisťovateľovi, teda žalovanému v 2. rade, z toho dôvodu bola namietaná jej pasívna legitimácia v tomto konaní.
Vo svojej výpovedi žalovaná v 1. rade zdôraznila, že pokiaľ nie je daný základ nároku, nie je možné, aby si žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania a naviac za obdobie, ktoré uviedla v žalobe už aj s poukazom na to, že dôvody odmietnutia plnenia boli žalobkyni oznámené následne listom a žalobkyňa mala vedomosť o stanovisku žalovanej v 1. rade. K posudku o bolestnom, namietala rozpor s Vyhlášku č. 32/1965 Zb. s tým, že bola hodnotená aj bolesť, ktorú žalobkyňa v čase vystavovania predmetného posudku o bolestnom nevytrpela a neznášala predmetnú bolesť, nakoľko išlo o položku hodnotiacu plánovanú extrakciu osteosyntetického materiálu tzn. skrutky z pravého členka. Logicky vychádzajúc z toho, že ak je to plánovaná operácia, resp. plánovaný výber takéhoto materiálu, bolestné nie je možné hodnotiť predom, dokonca ho aj zvýšiť, jednalo sa o 26,25 bodov. Ďalšia námietka žalovanej v 1. rade sa týkala práve zvýšenia bodového hodnotenia, nakoľko z posudku vyplývalo a vyplýva, že vzhľadom na infúznu a transfúznu liečbu, dlhodobý a bolestivý spôsob liečby, komplikovaný sepsou, v spojení s dlhodobým bezvedomím a apatickým syndrómom a nútenou výživou formou PEG, bolo bodové hodnotenie zvýšené a to vo všetkých položkách, pričom žalovaná v 1. rade mala za to, že takéto zvýšenie je v rozpore s prílohou vyhlášky resp. so zásadami pre hodnotenie Vyhlášky č. 32/1965 Zb., nakoľko nie všetky z týchto zranení si vyžadovali takýto spôsob liečby. K tejto skutočnosti mal prihliadnuť aj lekár, vystavujúci posudok a zvýšenie mal vykonať len u tých položiek, ktoré si skutočne vynútili bolestnejší, alebo komplikovaný spôsob liečby. Táto námietka bola formulovaná práve vo vzťahu k požadovanému odškodneniu za základné bodové ohodnotenia bolestného vo výške 987,50 bodov. K posudku o sťažení spol. uplatnenia, žalovaná v 1. rade namietala správnosť takto vystaveného posudku, nakoľko hodnotenie imobility je podľa jej názoru viacnásobné alebo duplicitné, nakoľko mala za to, že hneď prvá položka tohto hodnotenia pod číslom 251 - popísaná ako vážne mozgové poruchy po poranení mozgu v sebe zahŕňa aj hodnotenie tetraparézy, inkontinencie stolice a moču, obmedzenie pohyblivosti ľavého ramena, ľavého lakťového kĺbu, znehybnenie členka a obmedzenie pohyblivosti ľavého členka.
Žalobkyňa k správnosti bodového hodnotenia bolestného žalovanou v 1. rade - a to položky č. 239 vo výške 26,25 bodov (plánovaná extrakcia) uznala, že bodové hodnotenie tejto položky nie je opodstatnené, okrem toho však poukázala na to, že výška nároku na bolestné, v zmysle lekárskeho posudku pri 1 975 bodoch predstavuje sumu 118 500,- Sk, pričom však žalobkyňa si uplatňuje len vyhláškou limitovanú sumu odškodnenia za bolesť vo výške 72 000,- Sk, t. j. zníženie nároku za bolestné vo výške 46 500,- Sk a žalovanou v 1. rade rozporovaná položka č. 239 pri 26,25 bodoch predstavuje 1 590,- Sk, t. j. ďaleko nižšiu sumu, o akú ponížila žalobkyňa svoj nárok za bolestné.
Súd vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov, znaleckými posudkami, ako aj pripojeným vyšetrovacím spisom ČVS: OÚJP 139 RV 2003, prílohou ČVS 547/RV/2002, posudkom Okresného úradu v L., rozhodnutím Sociálnej poisťovne o invalidite žalobkyne, kópiou preukazu občana so ZŤP,
pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. 6C 6/2006, 8 C 83/2011 ich obsahom, rozsudkom KS Košice 2Co/354/2009 zo dňa 7. 04. 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 47/2012 zo dňa 31. januára 2013, posudkom o bolestnom a posudkom o sťažení spoločenského uplatnenia W.. V. K. z roku 2003, písomnými vyjadreniami žalobkyne, ako žalovaných v 1., 2. rade, znaleckým posudkom č. 35/2003 - znalca W.. V. H., znaleckým posudkom R.. N. N. Č.. XXX/XXXX, výpoveďami znalcov, zápisnicou o výsluchu svedkov, zápisnicou o výsledku rekonštrukcií, znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ako aj ďalšími list. dôkazmi, posudkom Okresného úradu v L., odboru sociálnych vecí, oddelenia posudkových činností z r. 2003, lekárskymi správami žalobkyne, znaleckým posudkom znaleckej organizácie LEGE ARTIS s. r. o. č. 15/2014, dodatkom k znaleckému posudku č. 8/2015 zo dňa 28. 04. 2015, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi ktoré sú súčasťou spisu a zistil nasledovný skutkový stav:
Z výpovede svedkyne S. Y., sestry žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa utrpela veľmi ťažkú autohaváriu a jej zdravotný stav si vyžadoval 24-hodinovú starostlivosť. Už 12 rokov tým trpí celá rodina po psychickej a aj fyzickej stránke. Po autohavárii ju vrtuľníkom previezli do nemocnice do Banskej Bystrice, bola v hroznom stave, mesiac v kóme, mala mnohopočetné zlomeniny, poškodený mozog na 90 %. Navštevovali ju 2-3 krát denne na oddelení ARO. Potom, keď sa prebrala, ich nepoznala, nevedela kde sa nachádza a z akého dôvodu, nič si nepamätala. Nevedela o sebe, každý deň jej pripravovali špeciálnu mixovanú stravu. Lekári jej povedali, že jej život zachránia, ale nevedeli posúdiť následok. Skoro 4 roky bola na vozíčku, podrobila sa viacerým operáciám, liečbam, o čom sú zmienky v jej zdravotnej karte. Dlhšiu dobu sa liečila aj na neurológii. Od autonehody neustále potrebuje pri sebe niekoho - opatrovateľku a čím ďalej, tým je to horšie. Ona sama nič nedokáže urobiť, treba ju okúpať, nakŕmiť, t. č. , aj keď nie je už na vozíčku, prejde len za pomoci doprovodu, sama nie je schopná prejsť ani krok. Pred autonehodou to bola úplne iná žena, pracovala, študovala popri práci, venovala sa deťom, chodila na turistiku a po nehode sa všetko zmenilo a je vyradená z normálneho života. Denno-denne užíva 12 druhov liekov aj kvôli bolestiam, ktoré pretrvajú, stále ju bolí hlava, ruky. Žalobkyňa sa podrobila aj kúpeľnej liečbe, bola v Kováčovej 2 mesiace, kde ju tiež denno-denne navštevovali a chodili za ňou. Podstúpila viacero operácií, bola často hospitalizovaná v nemocnici. V súvislosti s prognózou žalobkyne im bolo povedané, že sa s tým nedá nič robiť, jej mozog bol poškodený na 90 % a pohybovo je tiež postihnutá. Čo sa týka súkromného života, nikde nechodí, teraz je odkázaná na dcéru, ktorá ju opatruje a striedavo sa o ňu starajú aj zať a aj ostatní rodinní príslušníci. Snažia sa jej pomáhať každý podľa svojich možností. Vo svojej výpovedi svedkyňa zdôraznila, že zdravotný stav jej sestry je stále horší, v súvislosti s urologickými problémami s únikom moču a stole sa nič nezmenilo, sestra má problémy so zadržaním stolice a moču, je plienkovaná, a tento problém je dennodenný.
Rovnako aj svedkyňa - dcéra žalobkyne - V. J. uviedla, že zdravotný stav jej mamy po autonehode bol vo veľmi zlom stave. Keď ju bola pozrieť v nemocnici, bola celá opuchnutá a bola na prístrojoch. Podrobila sa viacerým operáciám hlavne hlavy, pľúc, nohy, členku. V čase, keď bola v nemocnici v Banskej Bystrici, krátko potom, ako bola prebratá z kómy, ju vôbec nepoznala, bola apatická. Určitý čas ležala aj na neurológii, kde sa už zlepšil jej zdravotný stav, ale ani v tom čase ju ešte nepoznala. Terajší zdravotný stav nie je dobrý, má veľké problémy so stabilitou, často ju pobolieva hlava, zaujíma ju momentálne tipovanie, kupuje si losy. Občas pozrie televízor, ale v podstate nevníma vysielanie, nevie sa sústrediť. Chodieva s ňou na prechádzky, ale na ňu treba dávať veľký pozor, pretože nemá stabilitu. Bez doprovodu sama by ani nemohla nikde ísť. Stále s ňou nikto musí byť, má 24 - hodinovú opateru, nemôže ostať ani na chvíľu sama. Nedokáže vykonávať žiadne práce, ani sa o žiadne nezajíma, tiež sa jej trasú ruky, má problém niečo aj podpísať. Komunikovať komunikuje, ale rýchlo zabúda a keď niečo povie, nepamätá si, čo hovorila krátko predtým. Členov rodiny teraz pozná, ale len tých najbližších, tiež kolegyne, s ktorými bola v styku pozná, aj keď sa jej niekto prihovorí, musí rozmýšľať nad tým, kde má toho človeka zaradiť. Pred nehodou, ako uviedla svedkyňa, jej mama bola veľmi vitálna, ona žila pre prácu, nevedela sa zastaviť. Zaujímala sa hlavne o prírodu, chodila na návštevy, aj vtedy sa zaujímala o tipovanie. Ona nikdy nevedela obsedieť, venovala sa vnúčaťu, stále niekomu pomáhala. Čo sa týka kultúry, rada si zašla do kina, tiež sa venovala pasívne aj športovým aktivitám - chodila na futbalové zápasy. Venovala sa aj turistike, t. č. sa nepodieľa na žiadnych aktivitách, nevykonáva žiadne činnosti., Trpí bolesťami hlavy a nôh.
Z výpovede svedka V. O.I. - syna žalobkyne vyplýva, že jeho mama bola typom človeka, ktorý nevie 5 minút posedieť, bola čiperná, chodila na výlety na turistiku, na futbalové zápasy spolu aj s otcom, bola skutočne veľmi, veľmi aktívna žena. Po nehode sa jej život zmenil, ale aj život celej rodiny. Po
nehode bol navštíviť mamu v nemocnici, keď ju však uvidel, ju nespoznal, mala opuchnutú hlavu, bola celkom zavodnená. Nedávali jej vtedy ani jedno percento na prežitie. Následne ju vrtuľníkom previezli do nemocnice do Banskej Bystrice, kde sa liečila dlhú dobu, v podstate tam jej zachránili život. Postupne sa podrobila operáciám, liečbam. Mesiac bola v kóme a potom, keď sa z kómy prebrala, dlhšiu dobu nevnímala okolie a ani nevedela o sebe. Bola hospitalizovaná jednak aj na infekčnom oddelení, na neurologickom oddelení, neskôr na chirurgii a bola na polročnom liečení v Kováčovej. Mama nevedela potom, ako sa prebrala z kómy ani čítať, ani písať, učila ju a venovala sa jej sestra. Aj terajší jej zdravotný stav si tiež vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť, keďže sama si nevie nič urobiť, sama sa nevie okúpať, obliecť a podobne. Tým, že bol zasiahnutý jej mozog, nevie udržať rovnováhu, vie prejsť iba za pomoci opory. Prvý krok urobila asi po 3 resp. 3,5 roku od nehody. Nepamätá si veci, ktoré sa momentálne dejú, ale spomína si len na skutočnosti z pred 30 rokov. V čase, keď bola v kóme, vydávala nejaké zvuky a v tom čase jej tiež podávali lieky na tíšenie bolesti, zdravotný stav mamy zničil aj ich otca, ktorý to ťažko znášal, nezvládol to a pred 2 rokmi zomrel. Jeho život bol tiež poznačený trápením ich mamy.
Svedkyňa Š. Y.Á. - sestra žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že sa stala opatrovateľkou žalobkyne, svojej sestry, potom, ako sa vrátila z Kováčovej a to 4. 6. 2003. Od tej doby je s ňou denno-denne s tým, že sa striedajú aj s deťmi. Sestru prvýkrát videla po nehode asi po dvoch týždňoch, keď sa jej stav už zlepšil, napriek tomu bol na ňu hrozný pohľad. Pred nehodou bola sestra vždy veselá, čulá, pracovala v predajni potravín a chodila aj do školy. Bola obľúbená v kolektíve, každý ju mal rád - kolegyne, zákazníci. Ona zo sestier bola najšikovnejšia. Dodnes sa na ňu známi pýtajú, ako sa má, zaujímajú sa o ňu. Sestra sa podrobila viacerým operáciám, mala silný náraz mozgu a v podstate sa jej mozog poškodil v dôsledku nárazu. Po návrate do svojho bytu sestra nespoznávala ani svoj byt, nevedela chodiť, bola na vozíku, po nehode obojstranne čiastočne ochrnula. Triasli sa jej ruky, po nehode ju učila písať, pretože nevedela ani čítať, ani písať. Nevedela ani aký je deň, mesiac, rok. Pamäť jej precvičovala nácvikom krátkych básničiek a pesničiek. Denne čítali a písali. Alternatívnou liečbou sa pokúšali postaviť ju na nohy aj za pomoci liečiteľa Doteraz sestra nedokáže chodiť, pretože má poruchu motoriky a má závažnú poruchu koordinácie končatín. Zhoršil sa aj psychický stav sestry, keďže bola sústavne v neustálom strese, často plakala, rozprávala o nehode.
Zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie LEGE ARTIS s. r. o. č. 15/2014 vyplýva, že celkový zdravotný stav žalobkyne v čase pred úrazom možno hodnotiť ako dobrý, žalobkyňa nemala žiadne zdravotné ťažkosti, chodila bez dopomoci, bola aktívna, plne sebestačná. Po úraze sa stala ťažko mobilnou - je schopná schôdze len s dopomocou 2 osôb, aj to len na krátke vzdialenosti /na WC z vozíka/, inak na invalidnom vozíku, je plne odkázaná na pomoc druhej osoby - 24-hodinová opatrovateľská starostlivosť, pomoc pri bežných denných úkonoch (strava, obliekanie, hygiena), má čiastočne postihnutú hybnosť všetkých končatín, je dezorientovaná časom, má poruchu pamäťových funkcií, podľa záverov psychiatrického vyšetrenia jej psychomotorické tempo je výrazne inhibované, poznávacie funkcie vzhľadom na predúrazové obdobie výrazne oslabené, intelektový výkon je znížený až v pásme ľahkej mentálnej retardácie, pre organické poškodenie mozgu, poruchy koncentrácie pozornosti, hypoaktivita, emočná labilita, odbúranie produktívnej činnosti a strata záujmov. Znalecká organizácia posúdenie bolestného zo dňa 15. 8. 2003 t. j. posudok o bolestnom, vypracovaný primárom MUDr. Jozefom Hudecom považovala za primeraný a bodovo dostatočne ohodnotený. Posudok o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný W.. V. K., zo dňa 15. 8. 2003 podľa vyjadrenia konzultanta z odvetvia psychiatrie upravila nasledovne: Položka 251 - vážne mozgové poruchy po ťažkom poranení mozgu - porucha pamäti, organický psychosyndróm SY pseudocerebellárny - hodnotený 1 200 bodov. Celkové sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom k časovému odstupu od vypracovania posudku o SSU, jeho novú hodnotu stanovila na 3 300 bodov. V posudku sa ďalej uvádza, že žalobkyňa po stránke objektívnej prežila silné bolesti a útrapy, výrazné a ťažké psychické strádania, rozsiahle a závažné psychické zmeny trvalého charakteru, ako aj trvalé poruchy nervového ústrojenstva so závažným dopadom na ďalší život a uplatnenie s nemožnosťou aktívneho pohybu, s nutnosťou starostlivosti druhej osoby, straty samostatnosti, spojené so 7-mesačným pobytom v nemocniciach po úraze, s dlhodobým bezvedomím, dočasnou stratou kontroly nad zvieračmi, nemožnosťou prijímať potravu cez ústa a nutnosťou kŕmenia cez PEG (sonda zavedená cez brušnú stenu do žalúdka) s plnou odkázanosťou na fyzickú a psychickú starostlivosť ošetrujúceho personálu a opatrovateľstva príbuznými. Bolesti, spojené s opakovanými operačnými zákrokmi, bolestivou ťažkou a dlhodobou rehabilitáciou aj trvalými následkami na duševnom a fyzickom zdraví. Žalobkyňa podstúpila niekoľko operácií. V ďalšom živote žalobkyňu ohrozuje jej zdravotný stav hlavne vekom sa zhoršujúca hybnosť, schopnosť samostatného pohybu, stoja, chôdze a kontroly zvieračov, čo je už teraz po úraze značne
narušené a vekom sa tieto ťažkosti zhoršujú. Rovnako sú ohrozené duševné funkcie, ktoré sú úrazom pre organické poškodenie mozgu narušené a vekom, starnutím organizmu sa zhoršujú. Schopnosť komunikácie, porozumenia a zapamätania si, ako aj vôľové schopnosti v ďalšom živote sú závislé od celkového fyzického stavu, ktorý sa môže časom postupne zhoršovať. U navrhovateľky v dôsledku predmetného úrazu došlo z hľadiska psychiatrického k sťaženiu spoločenského uplatnenia, keď u menovanej bola zistená organická porucha osobnosti a správania zavinená chorobou, poškodením a disfunkciou mozgu. Vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy - položka 253
- kde sťaženie spoločenského uplatnenia znalecká organizácia ohodnotila na 1 200 bodov. Zistené následky poškodenia zdravia v psychickej oblasti znalecká organizácia považuje za trvalé, ktoré nie je možné viac liečbou pozitívne ovplyvniť. žalobkyňa - od dopravnej nehody z hľadiska psychiatrického nie je schopná uplatniť sa v osobnom, pracovnom a spoločenskom živote (je u nej narušené emočné prežívanie vzhľadom na konitívny deficit, nie je schopná samostatne vykonávať ani samoobslužné činnosti, preto nie je ani schopná sa zaradiť do pracovného či spoločenského života, nedokáže sa venovať svojim predchádzajúcim záujmom). Žalobkyňa má na okolnosti úrazu priebeh liečby antegrádnu amnéziu a na isté časové obdobie pre úrazom retrográdnu amnéziu (nepamätá si určitý čas života pre úrazom a celý priebeh liečby po úraze). Aktuálne aj napriek značnému kognitívnemu deficitu (v oblasti intelektu, pamäťových funkcií, funkcií myslenia a podobne), ku ktorému u žalobkyni došlo následkom úrazu, si je čiastočne vedomá svojho poškodenia zdravia a z toho plynúcich obmedzení. Nie je schopná chápať plne svoje poškodenie zdravia, čo je vlastne prejav samotnej duševnej choroby (demencie a postraumatického mozgového syndrómu). Vzhľadom k časovému odstupu od vypracovania posudku o SSU, jeho novú hodnotu stanovila na 3 300 bodov podľa zákona č. 437/2004 Z. z.
Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k znaleckému posudku uviedla, že znalec nemá možnosť podľa platnej legislatívy zvyšovať sťaženie spoločenského uplatnenia a krátiť všetky položky sťaženia spoločenského uplatnenia, okrem najzávažnejšej na polovicu príslušnej sadzby. Podľa zásad hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, by sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovalo 1 765 bodov, v znaleckom posudku, ale neboli zahrnuté položky 312 a 314 c t. j. únik stolice a moča, ktoré u žalobkyni sú evidentne prítomné až doteraz. K samotnému mimoriadnemu zvýšeniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia je dominantný zo znaleckého posudku jeho obsah, ktorým je jednoznačne preukázané, že v danom prípade ide o prípad mimoriadneho zreteľa pri bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a pre úvahu súdu sú rozhodné práve tieto úvahy, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku a to bez ohľadu na stanovenie bodov bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, keď primeranou náhradou škody pri bolestnom je suma 3 555.000,- Sk a pri sťažení spoločenského uplatnenia 7 762 500,- Sk. Pri posudku Národného rehabilitačného centra vychádza pri bolestnom 60 násobok a pri sťažení spoločenského uplatnenia 50 násobok. K položke 239 posudku o bolestnom uviedla, že je pravdou, že v čase vypracovania posudku plánovaná extrakcia nebola realizovaná, hoci t. č. žalobkyňa túto operáciu absolvovala.
Žalovaná v 1. rade naďalej trvala na tom, že nárok žalobkyne nie je dôvodný, že k dopravnej nehode nedošlo za splnenia podmienok osobitnosti prevádzky motorového vozidla a okolností na strane prevádzky motorového vozidla. K uplatnenému nároku titulom bolestného, a sťaženia spoločenského uplatnenia, aj po vypracovaní znaleckého posudku (ďalej len ZP) a jeho doplnku, zo strany žalovanej v 1. rade pretrvávajú vážne výhrady, nakoľko predmetný posudok nie je vypracovaný v súlade s platnou právnou úpravou, keď bol nesprávne použitý právny predpis a aj keď znalecký posudok v rozsahu zranení korešponduje s pôvodným posudkom o bolestnom, ktorý žalobkyňa predložila v konaní. Celkovú výšku odškodnenia bolestného po odpočítaní položky, za v tom čase nerealizovanú extrakciu, žalovaná vyčíslila na 961,25 bodov. Žalovaná v 1. rade namietala zvýšenie hodnotenia bolestného tak, ako je to realizované v predmetnom posudku o bolestnom, nakoľko toto nie je vykonané v súlade s ods. 6 zásad pre hodnotenie, ktoré sú prílohou Vyhlášky č. 32/1965 Zb., v danom prípade zo slovného popisu dôvodov pre zvýšenie hodnotenia, je zrejmé, že sa nejedná o súbeh dôvodov pre ktoré by mohol byť zvýšené odškodnenie na dvojnásobok. Navyše komplikácia vo forme sepsy, tak ako to vyplýva ho ZP znaleckej organizácie nevznikla v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ale v súvislosti s pobytom v zdravotníckom zariadení. K samotnému požadovanému 60-násobku zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, vzhľadom na okolnosti zranení a následnej liečby, nebola preukázaná osobitosť do takej miery, aby takýto násobok bol primeraný, sťaženie spoločenského. uplatnenia, ktoré je hodnotené v ZP rovnako vykazuje vážne nedostatky a nesúlad s právnou úpravou pri hodnotení jednotlivých položiek, avšak úpravu tohto hodnotenia je možné realizovať v rámci aplikačnej praxe súdu pre hodnotenie v rámci zásad pre hodnotenie z prílohy Vyhlášky č. 32/1965 Zb. K primeranosti
odškodnenia poukázala na znenie ust. § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky, keď je potrebné v tomto konaní preukázať nie dôvod mimoriadneho ale osobitného zreteľa, pričom tieto dva pojmy nie sú totožné, napriek tomu, že zranenia zanechali následky, je potrebné primerane posúdiť ich dopad na ďalší život žalobkyne a tak určiť primeranú náhradu odškodnenia. Vzhľadom k tomu, že aj v zmysle O. s. p. je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu, znalecký posudok znaleckej organizácie je potrebné akceptovať v tom čase, kedy je tento vypracovávaný, pretože zmyslom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je to, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriame dôsledky pričom, je potrebné zohľadniť aj predpokladaný vývoj týchto trvalých následkov a odškodnenie za poškodenie resp.. následky prechodného alebo dočasného rázu nie je možné odškodniť.
Žalovaný v 2. rade trval na svojom pôvodnom stanovisku a naďalej žiadal žalobu zamietnuť, poukázal hlavne na to, že ako vodič neporušil žiadnu povinnosť a že jeho reakcia vodiča bola na vzniknutú situáciu obvyklá a správna, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku. Je len otázne, či nemohol zabrániť zrážke, i keď neporušil žiadne pravidlá cestnej premávky, ktorú skutočnosť nechával na posúdenie súdu.
Z výpovede znalca W.. G. F. vyplýva, že námietky k znaleckému posudku v položke bolestného uznal a za chybu sa ospravedlnil. K bodovému hodnoteniu uviedol, že bodové hodnotenie platné v čase vzniku úrazu podľa vyhlášky a bodové hodnotenie podľa novej vyhlášky z roku 2004 sa líši v niektorých kategóriách za niektoré poranenie bodovo, ale nie nejako zásadne. Hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo vykonané v čase podľa vyhlášky platnej, kedy bol prvýkrát vyhlásený trvalý následok sťaženia spoločenského. uplatnenia. K jednotlivým bodovým hodnoteniam SSU dospeli na základe posúdenia zdravotnej dokumentácie a na základe vlastného vyšetrenia žalobkyne a na základe vyšetrenia žalobkyne psychiatrom. Na základe posúdenia zdravotnej dokumentácie a vyšetrenia žalobkyne sa zistilo, že niektoré poškodenia zdravotného stavu už neboli prítomné v čase ich posudzovania v takom rozsahu, aby mohli byť zahrnuté ako trvalé následky poranenia, a preto tam zahrnuté neboli. Predovšetkým poruchy moča a stolice, kedy pacientka pri vyšetrení tieto následky neudávala. Pripustil však, že tieto zdravotné následky po úraze existovali, aj v čase po úraze. K ustáleniu zdravotného stavu, čiastočne došlo u žalobkyne po liečení v Kováčovej, kedy už k zásadným dramatickým zmenám zdravotného stavu u žalobkyne nedochádzalo. V roku 2003 bola žalobkyňa prepustená z nemocnice a to 4. júna 2003. K tomuto dátumu zdravotné následky existovali, ale pri vyšetrení znalcom a to o 11 rokov neskôr už neboli všetky prítomné a to je k dátumu 8. 12. 2014, kedy sa realizovalo vyšetrenie znalcom. Keďže u žalobkyne došlo k zlepšeniu zdravotného stavu sa v znaleckom posudku hodnotenie líši, pretože bolo robené neskôr. K ustáleniu zdravotného stavu sa znalec nevedel vyjadriť, keďže prešlo dlhšie časové obdobie medzi bodovým hodnotením W.. V. K. v roku 2003 a ich znaleckej organizácie v r. 2014, preto došlo aj k rozdielnemu vyčísleniu bodového hodnotenia pri posudzovaní zdravotného stavu žalobkyne. Znalec vo svojej výpovedi uviedol, že priznané položky č. 313 a 314c, boli správne hodnotené a boli priznané dôvodne. Rovnako boli aj položky pod číslom 323c a 333b správne hodnotené. Rozdielnosť hodnotenia položky 303 W.. V. K. bolo hodnotené v počte bodov 1 000 a novým posudkom 650, k zmene došlo pre zníženie stupňa poúrazovej paraparézy. Pokiaľ by sa hodnotenie robilo k dátumu 2003, tak ako to hodnotil W.. V. K., rovnako by to hodnotila aj znalecká organizácia k tomu istému dátumu. Sporné položky a nižšie hodnotenie v porovnaní s obdobím z pred 11 a 12 rokmi bolo hlavne z dôvodu zlepšenia zdravotného stavu žalobkyne. Znalec v závere však konštatoval, že posudok MUDr. Jozefa Hudeca je správny. Pri vypracovaní znaleckého posudku mala znalecká organizácia k dispozícii celkovú zdravotnú dokumentáciu a zdravotnú kartu žalobkyne so záznamami od dopravnej nehody až do roku 2014. Zdravotný stav žalobkyne k 04. 06. 2003 hodnotil W.. V. K. ako ustálený, ktorý pri tomto vychádzal pri sťažení spoločenského uplatnenia, pri svojom posudzovaní k 15. 08. 2003. Pri prehodnocovaní o 11 rokov neskôr sa zistilo určité zlepšenia zdravotného stavu u žalobkyne, nie zásadné, ale niektoré áno, ktoré mali vplyv na zmenu bodového hodnotenia v jednotlivých položkách, ktoré sú v znaleckom posudku uvedené. Došlo takto k priaznivej zmene zdravotného stavu odstupom času u žalobkyni a preto vznikli tie rozdiely medzi jednotlivými hodnoteniami. Hlavným poranením, ktoré výrazným spôsobom zasiahlo do doby liečenia bolo spôsobené ako závažné a to poranenie mozgu a lebky, to bolo poranenie najzávažnejším a s najvážnejšími následkami. Vyžadovalo si to jednak opakované terapeutické a chirurgické zásahy, to spôsobilo aj následne vznik sepsy a teda predĺženie celkovej doby liečenia, takže usúdili, že bodové zvýšenie v súvislosti so vznikom sepsy bolo oprávnené. Tieto nákazy sa vyskytujú u dlhodobo hospitalizovaných pacientov, ktorí sú po ťažkých poraneniach, a preto tu príčina je a súvisí to aj so zranením a je to jedna z príčin predĺženia liečenia, ale nie podstatná a zásadná. Podstatnou a zásadnou je rozsah primárneho poranenia. Epidemiologické a bakteriálne príčiny je veľmi ťažké vylúčiť, keďže
pacient dlhodobo v bezvedomí a s ťažkým poranením mozgu, má porušenú integritu obranného systému a je náchylný zápalovo reagovať aj na bežné inak epidemiologicky nezávažné situácie vo svojom okolí. Vyjadriť sa či epidemiologická situácia v danom čase, v danom prostredí mala vplyv na zdravotný stav je veľmi ťažké a nemožné. Ostatné zranenia u žalobkyne si vyžadovali operačnú a rehabilitačnú liečbu.
Žalobkyňa v zastúpení svojho právneho zástupcu uviedla, čo sa týka bolestného k položke 239, zotrvával na posudku W.. V. K., ktorý posudok je vypracovaný podľa príslušnej legislatívy, s tým že posudzujúci lekár správne uplatnil zásady pre hodnotenia a sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec znaleckej organizácie sa vyjadril k závažnej okolnosti, že pokiaľ by hodnotil ku dňu uplatnenia SSU, hodnotil by rovnako, ako hodnotil W.. V. K.. Diferenciácia hodnotenia spočíva v uplynutí času, nakoľko po 12 rokoch došlo k čiastočnému zlepšeniu zdravotného stavu žalobkyne, tak ako to vyplýva z jeho posudku. Aj napriek tomu však nie je možné nezapočítať položky 313 a 314c, nakoľko z výpovedí svedkov a hlavne samotnej žalobkyne jednoznačne vyplýva, že tieto následky pretrvávajú dodnes.
Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia je toho názoru, že boli preukázané hodnoty osobitného zreteľa, tak bolestného ako aj SSU. Poukázal v tejto súvislosti na dôvody žaloby, ktoré boli vykonané dokazovaním, predovšetkým znaleckým posudkom, výsluchom svedkov a ďalšími listinnými dôkazmi. Bolo preukázané, že žalobkyňa trpela mučivými a dlhodobými bolesťami, podrobila sa opakovaným operáciám, konkrétne piatim. Bola v liečebnom režime až od úrazu do júna 2003 a to 8 mesiacov, tým jej liečba neskončila, pokračuje a bude pokračovať až do konca života. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia SSU poukázal na vykonané dokazovanie s tým, že žalobkyňa bola pred úrazom v dobrom stave, neprekonala žiadne úrazy, operácie a nemala žiadne zdravotné problémy. Bola aktívna a sebestačná. Úraz jej spôsobil závažne následky poškodenia zdravia, tak ako to vyplýva z lekárskych posudkov, sťaženia spoločenského uplatnenia, ale aj zo znaleckých posudkov. V čase úrazu mala navrhovateľka 54 rokov, bola sebestačná v dôsledku úrazu sa stala invalidnou a ťažko postihnutou osobou. Fatálne následky bude navrhovateľka prežívať a pociťovať do konca života. Je toho názoru, že zvýšenie spoločenského uplatnenie a bolestného je primerané a v súlade so zásadou proporcionality. Zároveň si uplatnil aj trovy konania, predstavujúce trovy právneho zastúpenia.
Súd vo veci sa oboznámil s obsahom spisu OVJP - 139 /RV - 03 - Ha, z neho súd zistil že, samotný skutkový dej zistený v čase dopravnej nehody, dňa 22. 11. 2002 o 18. 00 hod., pri ktorom žalobkyni sa ublížilo na zdraví, vychádzala z najmenej dvoch alternatív. Jedna alternatíva vychádzala z toho, že ako žalobkyňa tak aj svedkyňa V.T. tesne pred nehodou prešli krížom štátnu cestu I/67 z pravého okraja cez jazdný pruh, v ktorom jazdil žalovaný v 2. rade so svojím motorovým vozidlom do priestoru takzvaného ostrovčeka križovatky a podľa svedkyne V., ktorá si nevšimla kedy vedľa kráčajúca žalobkyňa počas prechodu cez tento jazdný pruh sa otočila a sa vrátila, bola zrazená prichádzajúcim motorovým vozidlom zn. Peugeot Partner combi. Ďalšia alternatíva vychádzala z toho, že obidve chodkyne ako žalobkyňa tak aj V.Á. ostali na pravom okraji vozovky a iba žalobkyňa vstúpila do jazdnej dráhy motorového vozidla. (o tom svedčí najmä znalecký posudok súdneho znalca W.. V. H. z odboru zdravotníctva). S tým, že žalobkyňa bola pri priečnom prechode jazdného pruhu uvedeného vozidla prichádzajúceho ku nej z ľavej strany zrazená (narazená) v ľavej časti, keď mala vykročenú ľavú nohu a prenášala váhu tela na svoju pravú nohu, pričom tento prvý dotyk dostala ľavou prednou časťou vozidla, (dá sa povedať, že chýbalo len niekoľko centimetrov, aby ju vozidlo v momente zrážky minulo zozadu ). V trestnom konaní bolo zistené, že v čase tejto tragickej nehody miesto nehody bolo osvetlené pouličným osvetlením (v čase nehody bez osvetlenia, vzhľadom na ročné obdobie vyplývajúce z dátumu nehody miesto nehody by bolo úplne v tme). Kontrolný znalec z odboru dopravy Ústav súdneho inžinierstva v Žiline sa zaoberal obidvoma verziami, pričom dospel k záveru, že obidve prechádzajúce chodkyne, či už samostatne svedkyňa V., ktorá križovatkou prešla bez akýchkoľvek negatívnych následkov, alebo spolu prechádzajúce chodkyne t. j. aj spolu so žalobkyňou sa spolupodieľali na vzniku tejto dopravnej nehody a vytvorili pre vodiča žalovaného v 2. rade dopravnú situáciu, ktorej už nemohol úspešne zabrániť. Kontrolný znalec zároveň uviedol, že keď by vodič nebol reagoval ako pri prvej verzii, pri ktorej podľa svedkyne V. sa musela žalobkyňa z časti cesty vedúcej cez jazdný pruh žalovaného v 2. rade vracať, reagoval tak, že robil pri brzdení manévre aj s volantom, bol by prešiel medzi obidvoma chodkyňami (aj podľa znalca zastaviť už nemohol) tak, že by nebol ublížil žalobkyni.
Z vyšetrovacieho spisu OR PZ UJaKP odboru justičnej a kriminálnej polície, oddelenia vyšetrovania L., ČVS: OÚJP-139/RV-2003 Ha vyplynulo, že skutkový dej v čase dopravnej nehody, dňa 22. 11. 2002 o 18,00 hodine, pri ktorom došlo k ublíženiu na zdraví žalobkyne, nebol jednoznačne zistený.
Z vykonaných dôkazov sa nedala vyvodiť trestná zodpovednosť žalovaného v 2. rade a preto bolo uznesením Okresnej prokuratúry v L., sp. zn. Pv 1162/2005 zo dňa 30. 7. 2008 trestné stíhanie proti nemu zastavené.
Zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity v Žiline, Ústavu súdneho inžinierstva č. 90/2008 vyplynulo, že z analýzy dopravnej nehody vozidlo riadené žalovaným v 2. rade, pred nehodou sa pohybovalo rýchlosťou cca 59,4 km/hod. ± 5 % (56,4 až 62,4 km/hod.) Žalovaný v 2. rade na situáciu začal reagovať zo vzdialenosti 27,2 metre pred miestom zrážky. Vtedy podľa verzie A/ bola chodkyňa V. v jazdnom pruhu vozidla 1,24 m od pravej vodiacej čiary, žalobkyňa v tom čase bola 0,67 m pred pravým okrajom vozovky. Podľa verzie B/ bola v tom čase chodkyňa V. na vozovke 1,24 m od pravej vodiacej čiary a chodkyňa - žalobkyňa bola na vozovke 0,6 m od pravej vodiacej čiary. Ak by žalovaný v 2. rade v čase dopravnej nehody išiel rýchlosťou 41,0 km/hod. ± 5 % a reagoval 27,3 m od miesta zrážky, zastavil by pred miestom zrážky a to aj v prípade, že by sa vyhol chodkyniam vpravo. Pri včasnej reakcii žalovaného v 2. rade zo vzdialenosti 36,3 m pred miestom zrážky by zastavil v rýchlosti 50,7 km/hod. ± 5 %. Ak mal žalovaný v 2. rade podľa zákonných predpisov povinnosť ísť nižšou rýchlosťou, ako 41,0 km/hod. ± 5 % resp. 50,89 km/hod. ± 5 %, ako v skutočnosti išiel - 59,4 km/hod. ± 5 %, potom technickou príčinou dopravnej nehody bolo, že žalovaný šiel vyššou rýchlosťou, ako bola primeraná pre danú situáciu. Ak túto povinnosť nemal, potom technickou príčinou dopravnej nehody je vstup chodkýň do jazdnej dráhy vozidla, ktoré viedol žalovaný v 2. rade.
Súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade ako prevádzateľ motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda na zdraví žalobkyni, zodpovedá v zmysle ustanovenia § 427 ods. 1/, 2/ OZ v rozsahu minimálne 50 %. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia, za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku zodpovedá poškodenému zásadne jeho prevádzateľ, v danom prípade žalovaný v 2. rade. Týmto ustanovením je zodpovednosť prevádzateľa za spôsobenú škodu upravená na objektívnom princípe, t. j. bez zreteľa na zavinenie. Postavenie poškodeného pri uplatňovaní škody je uľahčené tým, že nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. V danom prípade je nepochybné, že žalovaný v 2. rade je prevádzateľom motorového vozidla zn. Pegueot Partner combi EČV: E. XXX Z., ktorým kritického dňa bola žalobkyňa zrazená.
Podľa ustanovenia § 428 OZ prevádzateľ sa zbaví zodpovednosti len v prípade, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne, škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 OZ vždy neodvrátiteľná objektívne. To znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten, ktorý je prevádzateľom, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti v prípade, ak škoda bola spôsobená zavinením poškodeného. Zavinenie poškodeného v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberálny dôvod. Je však potrebné vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 OZ, ktoré upravuje zavinenie poškodeného sa musí vzhľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Výlučné zavinenie poškodeného môže viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1/ OZ), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 OZ). Ak bolo teda zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený. Ak však je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanou osobitnou povahou prevádzky, určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa, potom znáša poškodený škodu pomerne.
Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych úvah súd dospel k záveru, že v danom prípade škodu pomerne znáša žalobkyňa ako poškodená a to v rozsahu 50 %, a žalovaný v 2. rade v rovnakom rozsahu 50 %. Ako vyplynulo zo záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, žalobkyňa spolu s V. pri správnom zhodnotení dopravnej situácie nemali vstupovať do pravého jazdného pruhu, v ktorom viedol vozidlo žalovaný v 2. rade, keďže mali dostatočne veľký časový priestor na správnu
reakciu a následne správne konanie. Zo zákonných predpisov vyplýva, že chodec pred vstupom na vozovku sa musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, aby neprinútil druhého účastníka nebezpečne meniť rýchlosť a smer jazdy.
Na jednej strane podľa tohto znaleckého posudku z analýzy dopravnej nehody - zo zanechaných stôp žalovaný v 2. rade začal reagovať na chodkyne zo vzdialenosti 27,3 m od miesta zrážky, pri rýchlosti 59,4 km/hod. ± 5 %, keď chodkyňa Jánošiová bola už 1,24 m v jeho jazdnom pruhu a poškodená - žalobkyňa 0,87 m. Avšak podľa názoru súdu, žalovaný v 2. rade pri dostatočnom venovaní sa jazde, patričnej pozornosti, uvedomujúc si, že vchádza do križovatky, kde sú vyznačené prechody pre chodcov a kde mu nič nebránilo vo výhľade, musel spozorovať prichádzajúcich chodcov ku križovatke a tým zvýšiť pozornosť na reakciu týchto chodcov a práve v tom súd vidí, že žalovaný v 2. rade pred samotnou nehodou, „nevynaložil všetko úsilie“ za daných podmienok, aby nehode predišiel.
Súd dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade, ako prevádzateľ uvedeného motorového vozidla sa nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti podľa § 428 OZ úplne v súvislosti s touto dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 22. 11. 2002. Ide o to, že žalovaný v 2. rade nepreukázal skutočnosť, že škode , ktorá vznikla zrážkou jeho motorového vozidla na zdraví žalobkyne nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho objektívne požadovať (za takúto skutočnosť zakladajúcu neodvrátiteľnosť škody sa považujú najmä prírodné udalosti, blesk, povodeň atď., alebo skutočnosti, ktoré majú pôvod v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa). Práve pri najpravdepodobnejšej verzii rovnajúcej sa istote, ktorú popísala pre účely trestného konania svedkyňa V.R. totiž, že ani ona ani žalobkyňa si nevšimli prichádzajúce motorové vozidlo zľava pri príprave na prechod cez uvedenú križovatku (pričom podľa výsledkov trestného konania vozidlo žalovaného v 2. rade prichádzajúce od Betliara ku križovatke bolo riadne osvetlené a jazdilo aspoň s tlmenými svetlami blížiac sa ku osvetlenej križovatke) a preto vkročili na vozovku z chodníka pričom ona bezpečne prešla do oblasti takzvaného ostrovčeka križovatky a všimla si až následný zvukový efekt z nárazu vozidla do žalobkyne a preto sa otočila a sama preto predpokladala, že s ňou prechádzajúca žalobkyňa inštinktívne v časti prechodu sa musela náhle zastaviť a otočiť, v úmysle vrátiť sa na miesto odkiaľ prechod spolu začali, vyplýva, že sa vytvoril vracajúcou sa žalobkyňou a svedkyňou Jánošiovou priestor dostatočne široký na to, aby už v tejto vyostrenej dopravnej situácii žalovaný v 2. rade so svojím vozidlom prešiel medzi žalobkyňou a svedkyňou Jánošiovou, nebyť jeho manévrov s volantom pri prudkom brzdení svojho vozidla ako to potvrdil kontrolný znalecký posudok posudzujúci práve túto verziu skutkového deja. Ide teda podľa súdu o to, že žalovaný v 2. rade síce zo svojho subjektívneho hľadiska snažiac sa o to, aby sa vyhol priamemu stretu svojho vozidla s prekážkou, ktorú v tom momente predstavovala žalobkyňa, urobil svoje vodičské úkony a manévroval s volantom, ako najlepšie podľa svojho subjektívneho odhadu dokázal. Neznamená to ovšem, že iný vodič s inými skúsenosťami túto okamžitú dopravnú situáciu by riešil bez týchto manévrov, držiac sa rovnakého smeru a bol by teda prešiel medzi obidvoma chodkyňami aj za cenu porušenia dopravných predpisov o nedodržaní bezpečnej vzdialenosti medzi týmito dvoma chodcami.
Z týchto dôvodov súd uznal objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade v rozsahu 50 %, pričom k výške jeho zodpovednosti dospel úvahou, ktorá sa opiera o výsledok znaleckého dokazovanie z odboru dopravy oboch znalcov (R.. N., aj Ústavu súdneho inžinierstva ), že na tejto dopravnej nehode sa podieľajú aj chodkyne a to hlavne žalobkyňa, ktorá svojím správaním taktiež ovplyvnila negatívne správanie sa vodiča žalovaného v 2. rade, pričom súd jej zodpovednosť a spoluvinu žalobkyne ohodnotil rovnako v rozsahu 50 %.
Súd poukazuje predovšetkým na porušenie povinností žalovaného v 2. rade a to :
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. f/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového vozidla povinnosť „dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie ohroziť ani obmedziť. Na ten účel je povinný zastaviť vozidlo“,
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. e/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového vozidla povinnosť „dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, osobitne starým osobám“,
- v zmysle § 4 ods. 1/ písm. c/ Zákona o premávke na pozemných komunikáciách má vodič motorového vozidla povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke“.
Žalovaný v 2. rade v čase pred dopravnou nehodou mal dostatok času a priestorovej vzdialenosti reagovať na prechádzajúce chodkyne k prechodu pre chodcov cez šrafovaný trojuholník a zvýšiť opatrnosť, rýchlosť spomaliť, prípadne motorové vozidlo zastaviť. Ak by dodržal povinnosti, ktoré
ukladá zákon, dal prednosť chodkyniam, venoval sa plne vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej premávke a zvýšil opatrnosť voči chodcom, k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť. Vyššie citované ustanovenia ukladajú tieto povinnosti vodičom predovšetkým z dôvodu zvýšeného nebezpečenstva motorových vozidiel vo vzťahoch ku chodcom tak, ako to je ustanovené v legislatíve Európskej únie. Podľa znaleckého posudku vodič síce jazdil povolenou rýchlosťou, čo však neznamená, že primeranou. Rýchlosť vozidla bola vypočítaná na základe brzdných stôp. Na začiatku brzdenia išiel žalovaný v 2. rade povolenou rýchlosťou. Nie je však preukázané, či išiel povolenou rýchlosťou aj pred začiatkom intenzívneho brzdenia, resp. či nezačal intenzívne brzdiť až po znížení rýchlosti na povolenú hranicu. Minimálna vzdialenosť, na ktorú mohol žalovaný v 2. rade vidieť správanie chodkýň pri vstupe na prechod pre chodcov podľa znaleckého posudku je 120 metrov. Aj podľa výpovede žalovaného v 2. rade vyplýva, že chodkyne videl od tabule „Rožňava mesto“. Videl aj dopravné označenie „prechod pre chodcov“, pričom chodkyne išlo plynulo (str. č. 8 ZP č. 096/2003).
Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 420 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 427 fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu, vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
V zmysle ustanovenia § 823 OZ náhradu platí poisťovateľ poškodenému, poškodený však právo na plnenie proti poisťovateľovi nemá.
Podľa § 797 ods. 1/ OZ právo na plnenie má, pokiaľ nie je v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené inak, ten, na ktorého majetok, život, alebo zdravie, alebo na ktorého zodpovednosť za škody sa poistenie vzťahuje (poistený).
V rámci dokazovania bolo takto preukázané, že žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu na zdraví žalobkyni v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s porušením jeho povinností, vyplývajúcich zo Zákona o premávke na pozemných komunikáciách, resp. v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať škodám všetkým účastníkom občianskoprávnych vzťahov. Na túto subjektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade nemá chovanie chodkyne V. žiadny právny význam. Prezumcia zavinenia je na strane škodcu.
Bez ohľadu na preukázanú subjektívnu zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, žalovaný v 2. rade naplnil aj ako prevádzkovateľ motorového vozidla všetky zákonom určené predpoklady na stanovenie jeho zodpovednosti, v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, t. j. aj objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.
V zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ide o zodpovednosť upravenú osobitne na objektívnom princípe bez ohľadu na zavinenie. Na jej preukázanie žalobkyňa nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti žalovaného v 2. rade, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. Osobitná povaha prevádzky motorového vozidla je charakterizovaná rôznymi okolnosťami, ako je napr. rýchlosť, hlučnosť, konštrukcia a pod. (viď stanovisko pléna NS SSR Cpj 10/83 a Pls 2/83 z 23. 11. 1983, uverejnené pod č. 3/1984, zošiť č. 2-3, str. 83).
Zodpovednosť za spôsobenú škodu, v zmysle § 427 sa predpokladá bez ohľadu na to, či ku škode došlo okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke dopravného prostriedku alebo nie. Ustanovenie § 427 OZ však nevylučuje možnosť použiť ustanovenie § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená sčasti alebo celkom aj zavinením poškodeného (rozh. č. 24/70;28/73 Zb).
Iba pokiaľ by z vykonaného dokazovania v trestnom alebo v prebiehajúcom občianskoprávnom konaní bolo žalovanými preukázané, že zavinený protiprávny úkon žalobkyne bol výhradnou (výlučnou) príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku (§ 427 OZ) mohli by byť žalovaní
celkom zbavení zodpovednosti a škodu by si v plnom rozsahu niesla sama žalobkyňa (viď rozhodnutie NS 3 Cz 43/69 z 29. 1. 1970, č. 80/1970 zošit č. 8 str. 384).
Tiež z tejto objektívne zodpovednosti, v zmysle § 428 Obč. zákonníka by sa žalovaný v 2. rade mohol liberovať, ak by škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke (napr. prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke) a keby škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Preukázať uvedené skutočnosti sú povinní žalovaní (rozhodnutie č. 80/1970).
Podľa 2. vety § 428 Obč. zákonníka sa prevádzkovateľ zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Doteraz nebolo preukázané, že zo strany žalovaného v 2. rade bolo vynaložené všetko „kvalifikované“ úsilie na zabránenie vzniku škody vo vzťahu ku žalobkyni, ako je aj vyššie uvedené. Pod týmto zákon a príslušná judikatúra rozumie všetku objektívne možnú starostlivosť, ktorú možno v konkrétnom prípade požadovať od prevádzateľa dopravného prostriedku.
Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť, ako to vyplýva z ustanovenia § 428 Obč. zákonníka vždy neodvrátiteľná objektívne. to znamená, že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten, kto bol prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste. Nemožno prihliadnuť iba k určitému prevádzateľovi, ale treba vždy používať objektívne meradlo (viď stanovisko pléna NS SSR Cpj 10/1983 a Pls 2/83 z 23. 11. 1983, uverejnené pod č. 3/1984, zošit č. 2-3, str. 83).
Podľa § 53 ods. 3/ vety prvej a tretej zákona č. 315/1996 Z. z. chodci, ktorí prechádzajú cez priechod určený pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov, prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinkách. V iných prípadoch chodci smú prechádzať cez vozovku len s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nedonútia ich vodičov na zmenu smeru, alebo rýchlosť jazdy. V rozpore s predpisom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách konala žalobkyňa, keď pred vstupom na vozovku sa nepresvedčila, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva (viď § 53 ods. 2/ cit. zákona).
Z vykonaného dokazovania takto bolo preukázané, že žalovaný v 2. rade porušil povinnosti vodiča a jeho konanie nebolo v súlade s pravidlami premávky na pozemných komunikáciách, keď nevynaložil všetko úsilie na zabránenie vzniku nehody, ktoré bolo možné od neho požadovať. Príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bolo rovnako aj konanie žalobkyne, ktorá žalovanému v 2. rade vytvorila pri jeho jazde v dôsledku svojej neopatrnosti náhlu prekážku a spoluzavinením spôsobila škodu na zdraví. Preto spôsob prechádzania vozovky chodkyňou t. j. žalobkyňou možno označiť za nesprávny, nepochopiteľný a nepredvídateľný. Chodkyňa mohla zrážke zabrániť za predpokladu obvyklého prechádzania cez vozovku tak, ako to urobila aj svedkyňa Jánošiová. Predmetnú skutočnosť preukazujú aj znalecké posudky z odboru dopravy.
Z uvedených dôvodov, na základe takto zisteného skutkového stavu súd žalobu žalobkyne považoval len za čiastočne dôvodnú a to aj s poukazom na aplikáciu platných predpisov, ako aj článku 2 ods. 2 Ústavy SR, keď štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Pri rozhodovaní o zvýšení odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, súdy postupujú podľa podzákonného vykonávacieho predpisu, v konkrétnom prípade Vyhlášky č. 32/1965 Z. z. - § 7 ods. 3/. Podľa článku 13 písm. a/ Ústavy SR, povinnosť možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
V zmysle § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
V zmysle § 2 ods. 1 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení Vyhlášky č. 19/1999 Z. z., odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.
V zmysle § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky, sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.
V zmysle § 6 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.
V zmysle § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky, výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod.
V zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
V zmysle § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky, posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený.
Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve samostatné nároky, vyplývajúce z poškodenia zdravia. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote.
Predmetom konania bolo posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za vytrpenú bolesť (bolestné) a za sťaženie spoločenského uplatnenia, nárokov vzniknutých v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý utrpela žalobkyňa dňa 22. 11. 2002 pri dopravnej nehode.
K poškodeniu zdravia žalobkyne došlo dňa 22. 11. 2002, preto súd pri posúdení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z právnej úpravy, v zmysle Vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení Vyhlášky č. 19/1999 Z. z., predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 a Zásad pre hodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj prílohy predmetnej vyhlášky a z posudku primára MUDr. Jozefa Hudeca zo dňa 15. 8. 2003 ktorým bol stanovený počet bodov za bolestné 987,50 so zvýšením na dvojnásobok spolu 1 975 bodov. Pri odškodnení za bolesť, čo pri hodnote 60,- Sk za jeden bod predstavuje 118 500,- Sk, po odpočítaní položky 239 (plánovaná extrakcia OS mat (skrutky z pr. členka) = 35 bodov z toho 3-iny - 26,25 bodov, predstavuje bolestné 961,25 bodu bez navýšenia, za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v počte bodov 2 587,50, pri hodnotení 60,- Sk za jeden bod, to predstavuje sumu 155 250,- Sk. Z toho 50 % bolestného po odpočítaní 26,25 bodov za položku 239 predstavuje sumu 57 675,- Sk, z toho 50 % predstavuje sumu 28 837,50 Sk, krát 30-násobok predstavuje sumu 865 125,- Sk, v prepočte na eurá - 28 716,88 Eur. Sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré bolo vyčíslené na 2 587,50 bodov, v sume 155 250,- Sk, z toho 50 % predstavuje 77 650,- Sk krát 20- násobok predstavuje sumu 1 552 500,- Sk, čo v prepočte na eurá činí - 51 533,55 Eur a spolu bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia s navýšením (bolestné 30-násobok, SSU 20-násobok) celkom činí 80 250,43 Eur. Súd započítal aj položky pod číslom 313 a 314c/ (inkontinencia moča, stolice), ako to bolo započítané aj v posudku o sťažení spoločenského uplatnenia W.. V. K., k 15. 8. 2003, keďže z výpovede samotnej žalobkyne ako aj svedkov jednoznačne vyplýva, že tieto následky u žalobkyne pretrvávajú dodnes (žalobkyňa je neustále plienkovaná, nedokáže udržať stolicu ani moč) napriek tomu, znalecká organizácia LEGE ARTIS s. r. o. vo svojom znaleckom posudku uvedené položky vynechala a k týmto položkám sa vo svojom znaleckom posudku nevyjadrila.
Súd dospel k tomu záveru, že v prípade žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, v zmysle § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Z. z., keď v danom prípade sa skutočne jedná o výnimočný prípad, hodný osobitného zreteľa, tak bolestného ako aj SSU. Bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa skutočne trpela mučivými a dlhodobými bolesťami, podrobila sa opakovaným operáciám, minimálne piatim. Bola v
liečebnom režime až od úrazu do júna 2003 a to v trvaní 8 mesiacov, tým jej liečba neskončila, pokračuje a bude pokračovať až do konca života. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia SSU, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa bola pred úrazom v dobrom stave, neprekonala žiadne úrazy, operácie a nemala žiadne zdravotné problémy. Bola aktívna a sebestačná. Úraz jej spôsobil závažne následky poškodenia zdravia, tak ako to vyplýva z lekárskych posudkov. V čase úrazu mala žalobkyňa 54 rokov, bola sebestačná v dôsledku úrazu sa stala invalidnou a ťažko postihnutou osobou. Fatálne následky bude žalobkyňa prežívať a pociťovať do konca svojho života. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že uvedené skutočnosti viedli k sťaženiu zdravotnej pohody u žalobkyne počas liečby a na základe voľnej úvahy súd považoval za dôvodné odškodnenie bolesti žalobkyne vo výške 30-násobku zvýšenia základnej lekárom určenej sadzby odškodnenia a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 20-násobku.
Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda na zdraví preukázateľne trvalé a výrazne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, ide o vylúčenie alebo obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom živote, obmedzenie alebo znemožnenie výkonu povolania, možnosti ďalšieho sebavzdelávania v porovnaní s obdobím pred vznikom poškodenia zdravia.
Znaleckými posudkami boli preukázané subjektívne tvrdenia žalobkyne, keď v dôsledku úrazu sa stala ťažko zdravotne postihnutou, invalidnou, utrpela vážne mozgové poruchy po ťažkom poranení hlavy s poruchou pamäti, znášala zvlášť bolestivé stavy počas celého liečebného procesu, ktoré pretrvávajú doposiaľ, je postihnutá mentálna úroveň žalobkyne a to doživotne a tým aj kvalita jej života, keď žalobkyňa sa následkom úrazu stala absolútne nesebestačnou, úplne odkázanou na pomoc druhých a natrvalo vylúčenou z plnohodnotného osobného a spoločenského života, ktorý jej stav možno považovať za trvalý. Do konca života je vylúčená v možnosti uplatniť sa pracovne, v osobných záľubách, v kultúrnom vyžití, turistike. Následky úrazu spôsobili u žalobkyne úplnú invaliditu. Znalecké posudky zároveň potvrdili jednoznačnú príčinnú súvislosť súčasného stavu žalobkyne s úrazom, z roku 2002.
V dôsledku týchto znaleckých zistení, súd dospel k záveru, že u žalobkyne v dôsledku utrpeného úrazu došlo ku kvalitatívnej zmene jej uplatnenia v osobnom, pracovnom živote a vôbec jej celkového uplatnenia sa v spoločnosti. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, súd dospel k záveru, že zmeny v zdravotnom stave žalobkyne, ako aj vytrpené bolesti spojené s liečbou a jej zdravotný stav v porovnaní pred úrazom odôvodňujú mimoriadne zvýšenie základného bodového ohodnotenia, tak bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške, ako je to uvedené vyššie (bolestné 30-násobok a SSU 20-násobok), keď celková suma odškodnenia bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia s mimoriadnym zvýšením predstavuje sumu 80 250,43 Eur.
Súd nepriznal žalobkyni uplatnené úroky z omeškania, hlavne s poukazom na tú skutočnosť, že nebol daný a preukázaný základ nároku na náhradu škody a sporný bol aj rozsah miery zodpovednosti žalobkyne a žalovaného za spôsobnú škodu a preto súd žalobkyni nepriznal uplatnené úroky z omeškania za obdobie, uvedené v žalobe. Žalobkyni boli oznámené dôvody odmietnutia plnenia zo strany žalovanej v 1. rade a tak žalobkyňa mala vedomosť o stanovisku žalovanej v 1. rade a naviac samotný základ nároku bolo potrebné preukázať aj znaleckými posudkami.
V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovanej v 1. rade, súd poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 1/ Zákona č. 381/2001 Z. z. o zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedeného v poistnej zmluve a podľa odseku 2/ písm. a/ citovaného zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Nárok poškodeného voči poisťovateľovi je možné uplatniť v zmysle ustanovenia § 15 citovaného zákona za rovnakých podmienok, ako voči poistenému a je povinný tento nárok preukázať. Poškodený môže uplatniť svoje právo na náhradu voči tomu, kto za túto zodpovedá. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je preto nesporne preukázané, že zodpovednosť žalovaných v 1., 2. rade je daná v zmysle ustanovenia §§ 420 a 427 OZ a preto je dôvodne uplatňovaný nárok aj voči žalovanej v 1. rade a žalovaná v 1. rade je takto pasívne legitimovaná v predmetnom konaní.
V zmysle § 438 ods. 1/ OZ ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.
V zmysle § 439 OZ kto zodpovedá za škodu spoločne a nerozdielne s inými, vyporiada sa s nimi podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia súd zaviazal žalovaných v 1., 2. rade k plneniu spoločne a nerozdielne.
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti vo veci samej, v zmysle § 151 ods. 3/ O. s. p. tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach cestou tunajšieho súdu.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O. s. p./, uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť iba odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 O. s. p.. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak v horeuvedenej lehote účastníci konania nepodajú odvolanie proti rozhodnutiu, rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a po uplynutí lehoty uvedenej vo výroku rozhodnutia sa stane vykonateľným. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutie alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.