Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6ae/387723.f8a1ef.pdf
PDF · 115.12 KB
No categories available
2Cdo/47/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 47/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : K. V.,
bývajúca v B., prechodne S., zastúpená JUDr. P. H., advokátom v K., proti ţalovaným : 1/ A.,
so sídlom v B., 2/ G. K., bývajúci v Ţ., zastúpený JUDr. L. K., advokátom v R., o náhradu
škody z ublíženia na zdraví, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp.zn. 6 C 6/2006,
o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. apríla 2011 sp.zn.
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. apríla 2011 sp.zn.
2 Co 354/2009 v spojení s opravným uznesením z 10. novembra 2011 sp.zn. 2 Co 354/2009
a z 8. februára 2012 sp.zn. 2 Co 354/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa podanou ţalobou domáhala voči ţalovaným náhrady škody vo výške
11 517 500 Sk s príslušným úrokom titulom bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia.
Okresný súd Roţňava rozsudkom z 21. mája 2009 č.k. 6 C 6/2006-57 určil, ţe je daná
zodpovednosť za škodu ţalobkyne, ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 22.11.2002
zo strany ţalovaného 2/ v rozsahu 30 %. Rozhodovanie o nárokoch ţalobkyne voči
ţalovaným 1/ a 2/ vylúčil na osobitné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého
konania. V odôvodnení uviedol, ţe vzhľadom na osobitnú zloţitosť prípadu sa zameral
na riešenie otázky zodpovednosti ţalovaného 2/, ktorý bol v čase nehody prevádzkovateľom
motorového vozidla značky P. evidenčné číslo Z. z hľadiska objektívnej zodpovednosti
zodpovedný, pričom dospel k záveru, ţe je účelné rozhodnúť o základe tejto zodpovednosti
s prihliadnutím aj na ustanovenie § 152 ods. 2 O.s.p. uţ aj vzhľadom k tomu, ţe rozhodovanie
o celom uplatnenom nároku ţalobkyne týkajúce sa posúdenia jeho správnosti čo do vyčíslenia
vyţaduje ďalšie dokazovanie. Uznal objektívnu zodpovednosť ţalovaného 2/ v rozsahu 30 %,
pričom k výške jeho zodpovednosti dospel úvahou, ktorá sa opiera o výsledok znaleckého
dokazovania z odboru dopravy oboch znalcov (K. aj ústavu súdneho lekárstva), ţe na tejto
dopravnej nehode sa podieľali najmä chodkyne, a to nielen ţalobkyňa, ale aj p. J., ktorá
svojím správaním taktieţ ovplyvnila negatívne správanie sa vodiča ţalovaného 2/, pričom súd
jej zodpovednosť a spoluvinu ţalobkyne ohodnotil na 70 % a objektívnu zodpovednosť
ţalovaného 2/ na 30 %.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobkyne rozsudkom zo 7. apríla 2011 č.k.
2 Co 354/2009-78 zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, ţe určil zodpovednosť ţalovaných
za škodu spôsobenú ţalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej nehode dňa 22.11.2002 v rozsahu
80 %. Stotoţnil sa so skutkovým stavom, ktorý zistil súd prvého stupňa na základe
znaleckého dokazovania. Je však iného názoru pokiaľ ide o právne posúdenie zodpovednosti
za škodu. Je nepochybné, ţe vodič motorového vozidla ţalovaný 2/ hrubo porušil svoju
povinnosť tým, ţe ako vodič ohrozil chodcov prechádzajúcich cez prechod pre chodcov,
nezastavil vozidlo, keď videl, ţe situáciu na prechode nezvládne. Túto situáciu vytvorili aj
chodci prechádzajúci cez vozovku po prechode pre chodcov, ale ich porušenie povinnosti
vykazuje podstatne menšiu mieru zodpovednosti ako zodpovednosť vodiča motorového
vozidla, ktoré má schopnosť ublíţiť na zdraví. Miera zodpovednosti za škodu zo strany
ţalovanej (zrejme mal na mysli ţalobkyne – pozn. dovolacieho súdu) je podľa jeho názoru
v porovnaní so zodpovednosťou ţalovaného 2/ len v rozsahu 20 % na spôsobenej škode. Preto
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým určil mieru zavinenia a rozhodol, ţe
zodpovednosť ţalovaných za škodu spôsobenú ţalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej nehode
je v rozsahu 80 %.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaný 1/. Uviedol, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a logicky nevyplýva
ani z dôkazov zabezpečených súdom prvého stupňa. Škoda nebola spôsobená vnútornými
okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, ale vo vonkajšej
okolnosti, ktorá s prevádzkou dopravného prostriedku nesúvisí a spočíva v protiprávnom
konaní poškodenej. Za takéhoto stavu nie je moţné prisvedčiť rozhodnutiu odvolacieho súdu
o tom, ţe zavinenie ţalovaného 2/ na dopravnej nehode je v rozsahu 80 %. Navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací s poukazom na ustanovenie § 238
ods. 1 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa navrhla vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného 1/ potvrdiť rozsudok
odvolacieho súdu.
Ţalovaný 2/ sa písomne k dovolaniu ţalovanej 1/ nevyjadril.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 10. novembra 2011 č.k. 2 Co 354/2009-115
opravil časť záhlavia svojho rozsudku č.k. 2 Co 354/2009-78 zo dňa 7. apríla 2011 tak, ţe táto
má správne znieť : „Proti ţalovanému A., odštepný závod K. a ţalovanému v 2. rade G. K.,
bývajúcemu na G., zastúpenému JUDr. L. K., advokátom A., v konaní o náhradu škody,
o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Okresného súdu v Roţňave č.k. 6 C 6/2006-57 zo dňa
21. mája 2009 takto rozhodol“. Opravu odôvodnil chybou v písaní.
Opravným uznesením z 8. februára 2012 č.k. 2 Co 354/2009-122 Krajský súd
v Košiciach opravil časť záhlavia svojho rozsudku č.k. 2 Co 354/2009-78 zo dňa 7. apríla
2011 tak, ţe označenie ţalovaného v prvom rade má správne znieť : „proti ţalovanému A., so
sídlom v B.“. Túto opravu odôvodnil chybou v písaní v zmysle ustanovenia § 164 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Preto dovolanie ţalovaného 1/ proti tomuto rozsudku podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je prípustné.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/1994).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m.m I. ÚS 22/2003).
Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je
v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,
Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd
je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich
povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu
súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie
skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a právo na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/2003). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať
navrhnutými dôkazmi, preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými závermi
prvostupňového súdu, bol však iného názoru pokiaľ ide o právne posúdenie zodpovednosti
za škodu. Uviedol, ţe ţalovaný 2/ hrubo porušil svoju povinnosť tým, ţe ako vodič ohrozil
chodcov prechádzajúcich cez prechod pre chodcov, nezastavil vozidlo keď videl, ţe situáciu
na prechode nezvládne. Túto situáciu vytvorili aj chodci prechádzajúci cez vozovku
po prechode pre chodcov, ale ich porušenie povinnosti vykazuje podstatne menšiu mieru
zodpovednosti ako zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktoré má schopnosť ublíţiť
na zdraví. V ďalšom odseku však odvolací súd tvrdí, ţe práve ţalobkyňa svojím konaním
spôsobila prekáţku vodičovi, teda ţalovanému 2/, ktorý cez prechod nemohol plynule prejsť,
nevstúpila však náhle do vozovky, lebo po prechode uţ prešla od chodníka 8 metrov. Potom
uzavrel, ţe miera zodpovednosti za škodu zo strany ţalovanej (zrejme myslel zo strany
ţalobkyne) je v porovnaní so zodpovednosťou ţalovaného 2/ len v rozsahu 20 %
na spôsobenej škode. Preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol, ţe zodpovednosť
ţalovaných za škodu spôsobenú ţalobkyni je v rozsahu 80 %. Moţno teda zhrnúť, ţe právne
závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
a z odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú. Dôvody, na ktorých je zaloţené rozhodnutie
odvolacieho súdu, sú zjavne protirečivé, ide o zjavne neodôvodnené arbitrárne súdne
rozhodnutie, pričom je potrebné zdôrazniť, ţe prvostupňový súd určil zodpovednosť za škodu
ţalobkyne zo strany ţalovaného 2/, odvolací súd určil zodpovednosť ţalovaných 1/, 2/ bez
toho, aby sa vo vzťahu k ţalovanému 1/ s touto skutočnosťou v odôvodnení rozhodnutia
vyporiadal.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho
nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma
moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s nadväzujúcimi uzneseniami zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné
v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov,
lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová