Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22C-224-2012.pdf
PDF · 111.75 KB
Case nature
Area
Subarea
22C/224/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpený zástupcom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Dňa 27.09.2012 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 915,54 eur, a to z titulu náhrady majetkovej škody v sume 1.098,65 eur a nemajetkovej ujmy v sume 183,11 eur. Žalobca si v žalobe zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že majetková škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere, navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu ako oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 308100224 uzavretej s dlžníkom G. W.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 3740/2012. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o tejto žiadosti, rozhodol až dňa 30.05.2012, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pritom konanie sa začalo dňa 19.03.2012.
K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 72 dní). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie príslušného súdneho spisu exekučného súdu. Žalobca vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum jeho doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. V predmetnom prípade podľa jeho názoru neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti žaloby žalobca poukazuje na to, že podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi a podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Preto mal exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či išlo rozhodnutie riadneho súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo notársku zápisnicu. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.
Základom žalobou uplatneného nároku je tak tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní (vedenom na tomto súde pod sp.zn. 59Er/1356/2012), a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Tento postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase bez zbytočných prieťahov a bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Zhrnúc ďalšie uvedené dôvody podanej žaloby žalobca poukázal okrem iného na nezákonnosť postupu exekučného súdu tým, že preskúmaval v exekučnom konaní exekučný titul, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok.
Materiálnu škodu žalobca vyčíslil v sume 915,54 eur, pričom predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. K vzniku nemajetkovej škody, ktorú vyčíslil v sume 183,11 eur uviedol, že ak by došlo k včasnému rozhodnutiu súdu, žalobca mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Nemajetkovú ujmu vníma ako spravodlivú satisfakciu. U členov riadiacich orgánov žalobcu a u jej majiteľov nastali pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti. Táto situácia ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Dôvody uplatnenia nemajetkovej ujmy zhrnul v závere tak, že táto predstavuje primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Samotnú výšku nemajetkovej ujmy určil ako jednu pätinu z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalovanému bola žaloba a výzva na vyjadrenie k nej doručená dňa 21.12.2012. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
Na prejednanie žaloby súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 02.10.2014. Vzhľadom k tomu, že žalobca navrhol prerušenie konania, pričom návrh odôvodnil tým, že z dôvodu ochrany základných práv žalobcu na súdnu ochranu, na zákonného sudcu, na nestranný súd a spravodlivý súdny proces, podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorú súdu predložil ako prílohu k tomuto návrhu. Touto sťažnosťou sa domáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného sudcu uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6NcC/126/2012, ktoré bolo vydané v tomto konaní. O tomto návrhu na prerušenie konania súd rozhodol uznesením č.k. 22C/224/2012 - 50 dňa 03.10.2014. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom a nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2015. Súd opätovne vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.06.2015. Dňa 18.06.2015 boli súdu doručené opätovné návrhy žalobcu na prerušenie konania. Súd vzhľadom k týmto skutočnostiam pojednávanie odročil a o týchto návrhoch na prerušenie konania rozhodol uznesením zo dňa 26.06.2015. Súd vytýčil termín pojednávania na deň 30.07.2015. Dňa 24.07.2015 bolo súdu doručené elektronické podanie, obsahom ktorého je opätovný návrh na prerušenie konania, ktorý je obsahovo identický s už raz podaným návrhom na prerušenie konania. O tomto návrhu na prerušenie konania súd rozhodol uznesením zo dňa 29.07.2015 tak, že ho zamietol.
V súvislosti s nedôvodnými návrhmi žalobcu na prerušenie konania súd považuje za potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku, súd postupuje v konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Opätovné rozhodovanie o už raz rozhodnutom procesnom návrhu, resp. o nedôvodných návrhoch na prerušenie konania spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní, čím nie je ochrana práv rýchla a účinná. Z dôvodov opakovane podávaných rovnakých návrhov na prerušenie konania, je sťažovaná úloha súdu rozhodnúť v merite veci. Realizácia práva účastníka konania navrhovať z rovnakých dôvodov prerušenie konania, by mohla v praxi znamenať neustály, opakujúci sa a nikdy nekončiaci proces rozhodovania o procesnom návrhu na prerušenie konania. Takýto formálny postup súdu by odporoval materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Striktné trvanie na formálnych stránkach civilného procesu predstavuje tzv. prehnaný formalizmus, ktorý neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy.
Ako vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Na nariadenom a vykonanom pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a to: žiadosťou súdneho exekútora Rudolfa Krutého zo dňa 21.03.2012 z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 59Er/1356/2012, zápisnicou spísanou pred súdnym exekútorom zo dňa 19.03.2012, uzneseniami Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.05.2012 a 18.07.201 sp. zn. 59Er/1356/2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10.12.2013 sp. zn. 2CoE/309/2013 a uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.03.201 sp. zn. 59Er/1356/2012. Pojednávania sa nezúčastnili účastníci konania ani právny zástupca žalobcu, pričom žalovaný súhlasil s vykonaním pojednávania a rozhodnutím vo veci aj v jeho neprítomnosti. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil tento, pre rozhodnutie o návrhu podstatný skutkový stav:
Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil tento pre rozhodnutie o návrhu podstatný skutkový stav:
Dňa 02.05.2012 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 21.03.2012 sp.zn. EX3740/12, v prospech oprávneného žalobcu, proti povinnému G. W.. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn. 59Er/1356/2012 tak, že dňa 18.05.2012 uznesením č.k. 59Er/1356/2012 - 11 túto žiadosť zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, na základe ktorého odvolací súdu napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušil a vrátil mu vec na opätovné konanie. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 18.07.2013 opätovne žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto uznesenie bolo odvolacím súdom potvrdené a nadobudlo právoplatnosť dňa 08.01.2014. Exekučný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože priznáva plnenie zákonom nedovolené. Exekučný súd následne dňa 14.03.2014 exekučné konanie zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Súd na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe zistil, že tento si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote a nevykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného postupu, t.j. v prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu zbytočných prieťahov v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia.
Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pre vznik zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené tri kumulatívne podmienky. Nimi sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Na predmetné konanie, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinný ku dňu začatia exekučného konania. V danom prípade ide o nedodržanie zákonného úradného postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný poriadok pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia lehotu súdu neurčuje. Tento záver súdu v tomto konaní je v súlade aj s početnou existujúcou judikatúrou súdov Slovenskej republiky (napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/214/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co/206/2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 26Co/182/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/289/2014.) Naviac je potrebné uviesť, že je potrebné vychádzať aj z legislatívnej zmeny účinnej od 01.06.2010, na základe ktorej v zmysle novelizovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky, pričom táto legislatívna zmena bola zavedená do Exekučného poriadku zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní aj na „udelenie“ poverenia na vykonanie exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky. Podľa prílohy k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23.02.2010 bola potreba prijatia novely (144/2010 Z. z.) odôvodnená tak, že „prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Negatívny dopad na štátny rozpočet to malo aj v súvislosti s podanými žiadosťami o náhradu škody, z dôvodu že sa v súdnej exekúcii vymohli plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok, najmä neprimeraných sankcií. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.“ Na základe uvedeného potom vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo neaplikovať 15 dňovú lehotu pri poverení exekútora aj v prípadoch, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, aj keď to nebolo výslovne v Exekučnom poriadku upravené. Preto už iba samotné tvrdenie žalobcu o tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, pretože nerozhodol v zákonnej lehote, nie je pravdivé. Navyše na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že súd aj keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia, rozhodol iba 1 deň po uplynutí lehoty, ktorá však plynie len na vydanie poverenia.
Vzhľadom k tomu, že skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj žalobný návrh nie je daná, potom nie je daný ani nevyhnutný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu. Už len pre uvedené skutočnosti je žaloba žalobcu vychádzajúca z uvádzaného dôvodu existencie nesprávneho úradného postupu nedôvodná.
K dôvodom žaloby, ktoré mali spočívať v nesprávnosti postupu exekučného súdu tým, že preskúmaval v exekučnom konaní exekučný titul, súd uvádza, že tieto dôvody nie sú podstatné pre rozhodnutie súdu o tejto žalobe. Na základe tejto žaloby v tomto konaní súd nemôže posudzovať správnosť postupu súdu v exekučnom konaní, pretože nie je príslušným na rozhodovanie o správnosti postupu súdu v konkrétnom exekučnom konaní. Príslušným na toto rozhodnutie je napríklad aj odvolací (exekučný) súd. Správnosť tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia je preskúmavaná v takomto odvolacom, resp. v dovolacom konaní. Súd takisto považuje za potrebné uviesť, že správnosť postupu exekučného súdu nebola podrobená prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom konaní, pretože navrhovateľ sa proti rozhodnutiu exekučného súdu neodvolal. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora, uviedol, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporuje dobrým mravom. V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
K tvrdeniu žalobcu, že exekučné konanie začalo dňa 19.03.2012, pričom súd o nej rozhodol až dňa 30.05.2012, súd uvádza, že toto tvrdenie nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie žalobcu je teda čiastočne nepravdivé. Na základe dokazovania bolo preukázané, že exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu dňa 19.03.2012, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 02.05.2012 a exekučný súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 18.05.2012, pričom dňa 21.05.2012 bolo toto rozhodnutie expedované na poštovú prepravu účastníkom konania. Skutočnosť kedy začalo exekučné konanie nie je pre rozhodnutie o žalobe rozhodná, resp. nie je dôvodom rozhodným pre začatie plynutie lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Rozhodnou skutočnosťou je deň doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v 16. deň po doručení tejto žiadosti.
Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípov právneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody, uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná. Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
K žalobcom vyčíslenej výške materiálnej škody súd uvádza, že výšku tejto škody žalobca riadne neodôvodnil. Súdu zo žaloby a jej odôvodnenia nie je zrejmé, ako presne dospel k tejto výške škody. V tejto časti teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, teda nesplnil si povinnosť riadne uviesť skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre rozhodnutie súdu o jeho žalobe.
Vzhľadom k tomu, že súd zamietol žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov, nevykonal v záujme hospodárnosti konania dokazovanie o ohľadne skutočnosti, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorého sa domáha v tomto konaní, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že by tomu tak nebolo, súd by žalobu zamietol z tohto dôvodu.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O trovách konania súd rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný. Rozsudok súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 30.07.2015. V lehote troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si žalovaný trovy konania nevyčíslil. Vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozsudku, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že : a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozdujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.