Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-20-2022.pdf
PDF · 198.2 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/20/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: HMM-Spol, s.r.o., so sídlom Mandľová 369/113, Bratislava - mestská časť Jarovce, IČO: 50 160 133, zastúpeného advokátom: Mgr. Ján Ondáš, so sídlom Sabinovská 10, Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanému: VÝŠKOP, s.r.o., so sídlom Kvetoslavov 628, IČO: 36 285 251, zastúpenému splnomocnencom: Synergy Lawyers
- advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Svätoplukova 16791/28, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 796 562, o zaplatenie 3.423,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 6. októbra 2021 č. k. 35Cb/6/2020-138, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku I. a odvolanie žalovaného voči zvyškovo zamietajúcemu výroku II. o d m i e t a.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.711,91 eura do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 420a ods. 1 až 3, § 441, § 442 ods. 1, § 517 ods. 2, § 585 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 2 písm. c), d), bod 1.9 písm. f) prílohy č. 8, bodu 2.1.7 prílohy č. 8 vyhlášky MPSVaR č. 147/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri stavebných prácach a prácach s nimi súvisiacich a podrobnosti o odbornej spôsobilosti na výkon niektorých pracovných činností (ďalej len „Vyhláška“).
Vecne dôvodil, že žalobca si v konaní voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle § 420a OZ, ktorá mu mala byť spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného, konkrétne prevádzkou bagra pri výkopových prácach (§ 420a ods. 2 písm. a/ OZ).
Súd prvej inštancie uviedol, že pre vznik zodpovednostných následkov postačuje, že škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou niekoho, a to bez ohľadu na to, čo prevádzkovou činnosťou prevádzkovateľ porušil nejakú právom uloženú povinnosť. V tomto prípade ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorom sa nevyžaduje ani protiprávnosť konania a neprihliada sa ani
na zavinenie škodcu; ide teda o zodpovednosť za výsledok. Predpokladom vzniku povinnosti nahradiť škodu nie je porušenie právnej povinnosti, ale zákonom kvalifikovaná skutočnosť (škodová udalosť), ktorá bola príčinou vzniku škody.
Podľa názoru súdu bolo v konaní preukázané, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
- stroja použitého pri prevádzkovej činnosti žalovaného, keď medzi stranami nebolo sporné, že k poškodeniu majetku žalobcu (jeho bagra) došlo v dôsledku činnosti bagra žalovaného. Zamestnanec žalovaného A. B. pri vykonávaní výkopových prác prostredníctvom bagra v dôsledku uštipnutia hmyzom zavadil o ovládanie ramena bagra, ktorého následným nekontrolovaným pohybom došlo k nárazu do stroja žalobcu. Aj v tejto situácii bolo potom podľa súdu nutné aplikovať záver, že nedostatky, zlyhania a iné okolnosti na strane osoby obsluhujúcej vec použitú pri prevádzkovej činnosti sa považujú za tzv. vnútorné okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke. Zodpovednostným subjektom je žalovaný, ako právnická osoba vykonávajúca prevádzkovú činnosť v rámci svojho podnikania. Súd preto dospel k záveru, že argumentácia žalobcu zameraná na preukazovanie zavinenia na strane zamestnanca žalovaného p. B., či tvrdenia o jeho konaní v rozpore s pravidlami bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, neboli pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou relevantné. Rovnako bez významu bolo podľa súdu aj uznanie viny p. B. v zázname o nehode, či oznámení škodovej udalosti. Súd zdôraznil, že za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou zodpovedá prevádzkovateľ tejto činnosti, a to bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu nejakej povinnosti a bez ohľadu na zavinenie, ak je takáto škoda v príčinnej súvislosti s prevádzkovou činnosťou.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zodpovednosť prevádzkovateľa nie je zodpovednosťou absolútnou, pretože ust. § 420a ods. 3 OZ formuluje dva liberačné dôvody, preukázaním ktorých sa prevádzkovateľ môže zbaviť svojej zodpovednosti, a to buď úplne alebo sčasti. Žalovaný v konaní nepreukazoval, že by škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, preto sa súd týmto liberačným dôvodom nezaoberal. Žalovaný však tvrdil, že primárnym dôvodom vzniku škody bol porušenie pravidiel bezpečnosti práce s bagrom žalobcom a škodu si (prinajmenšom sčasti) spôsobil sám tým, že pred vznikom škodovej udalosti vstúpil so svojím bagrom do pásma nebezpečného dosahu bagra žalovaného a pracoval v ňom. V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie predovšetkým výsluchom priamych účastníkov škodovej udalosti a prítomného svedka, ako aj obhliadkou miesta, kde ku škodovej udalosti došlo a fotodokumentáciou vyhotovenou bezprostredne po udalosti. Svoje hodnotenie priebehu nehody na pojednávaní prezentoval aj konateľ žalovaného, keďže však na mieste v čase nehody nebol a svoje závery si utvoril na základe sprostredkovaných informácií, súd na ne neprihliadal.
V prvom rade sa súd musel vysporiadať s námietkou, že stroje žalobcu a žalovaného pracovali vo vzájomnej súčinnosti, čím by bola vylúčená aplikácia bodu 1.9 písm. f) prílohy č. 8 vyhlášky o zákaze pracovať so strojom v nebezpečnej blízkosti iného stroja. Súd s prihliadnutím na odborné vyjadrenie bezpečnostného technika A. C. D., ako aj vyjadrenia strán a svedkov konaní dospel k záveru, že táto námietka nebola dôvodná. Z popisu priebehu výkopových prác uvádzaného konateľom žalobcu a svedkom B. bolo zrejmé, že bagre žalobcu a žalovaného po ich dohode postupovali pri prácach systematicky a svoj pohyb do určitej miery podmieňovali pohybom druhého stroja, avšak každý z nich vykonával prácu samostatne, nezávisle od druhého stroja. Tento záver potvrdil aj svedok D., ktorý uviedol, že sa stáva, že kope len jeden bager, nevyžaduje sa, aby oba bagre boli prítomné súčasne.
Pokiaľ ide o popis začiatku a priebehu prác dňa 4.9.2019, do momentu škodovej udalosti, účastníci a svedok sa zhodli, že výkopové práce boli v ten deň realizované na poli pri hrádzi v katastri obce Dolný Chotár. Konateľ žalobcu p. Hájek uviedol, že začali ráno o 7.00 hod, svedok B. uviedol, že začali okolo 7.00 - 7.30 hod. Ku škodovej udalosti došlo podľa záznamu o nehode o 8.00 hod. Pokiaľ ide o následný popis deja, v priebehu konania sa medzi vyjadreniami konateľa žalobcu Hajeka, svedka B. a svedka D. zistili rozpory. Všetci traja sa v konaní v podstate k rovnakým skutočnostiam vyjadrovali dvakrát, a to pri výsluchu na pojednávaní a následne pri nariadenej obhliadke na mieste škodovej udalosti.
Dve vyjadrenia svedka B. boli v časti popisu začiatku a priebehu prác v oboch najviac konštantné. Svedok uviedol, že on už mal časť brázdy predkopanú, v ten deň do nej vošiel prvý a začal pracovať, ako druhý vošiel Hájek. V čase nehody mal od hranice, kde sa začínalo, cca 20 metrov spravených, mal vykopať pás ešte asi 10 metrov. Na ohliadke si túto skutočnosť svedok už presne nepamätal. Svedok zaznamenal, že sa Hájek posúva. Tvrdenie, že sa Hájek v ten deň s bagrom posúval, svedok potvrdil aj na obhliadke s tým, že Hájek nebol s bagrom v pôvodnej pozícii ako ráno. V čase nehody však bagre v pohybe neboli. V situácii, ktorá predchádzala vzniku škody, nebola dodržaná žiadna vzdialenosť. Svedok B. kopal a do vzdialenosti, v ktorej bagre boli v čase nehody, prišiel a postavil sa konateľ žalobcu. Svedok sa neposunul, lebo ešte nemal dokopané. K stretu s bagrom žalobcu došlo tak, že svedka uštipol hmyz v momente, keď ovládal páku a vracal rameno, ktoré sa posunulo až do dráhy p. Hájeka a došlo ku škodovej udalosti. Výkop realizovaný Hájekom mal byť zo strany hrádze posledný.
Vyjadrenia svedka D. boli v tomto smere, až na jednu výnimku, konštantné. Pri výsluchu na pojednávaní sa nevedel vyjadriť, ktorý bager prišiel ako prvý, ani ktorý z nich sa postavil na miesto. K posunu bagrov v daný deň sa svedok v pôvodnej výpovedi nevyjadroval. Pri obhliadke miesta nehody najprv zopakoval, že nevie uviesť v akom poradí (žalobca a svedok B.) prišli. Následne však potvrdil výpoveď p. Hájeka, že Hájek išiel ako prvý, lebo bolo treba vyčistiť tú časť, ktorá bola pri lese. V čase nehody boli obidva bagre zafixované a mali zdvihnuté pätky a p. B. zdvihnutou lyžicou narazil do bočnej strany bagra. Pozícia, v ktorej boli bagre zafixované, bola od rána. Súd pri hodnotení výpovede svedka vychádzal z toho, že prvý výsluch sa uskutočnil 16.11.2020, teda s odstupom 1 roka a 2 mesiacov od udalosti, pri ktorom svedok nevedel uviesť poradie, v akom sa bagre na miesto postavili. Svedok na pojednávaní nebol prítomný pri výsluchu konateľa žalobcu, či svedka B.. Na obhliadke realizovanej o ďalších 9 mesiacov však svedok svoje vyjadrenie bez odôvodnenia zmenil. Obhliadka bola realizovaná za účasti p. Hájeka, p. B. a svedka D.. Podľa názoru súdu bolo vyjadrenie svedka na obhliadke ovplyvnené tým, že svedok ho vykonal po tom, ako si vypočul vyjadrenie účastníkov nehody, predovšetkým p. Hájeka, ku ktorému sa priklonil. Vzhľadom na zásadný rozpor vo vyjadreniach p. Hájeka však súd vyjadrenie svedka v tejto časti nepovažoval za hodnoverné.
Konateľ žalobcu p. Hájek bol v konaní vypočutý ako prvý, a to dňa 30.9.2020. Pri svojom výsluchu najprv vlastnými slovami popísal skutočnosti, ktoré považoval za podstatné, následne odpovedal na otázky právnych zástupcov a súdu. Druhýkrát sa konateľ žalobcu k začiatku prác a ich priebehu v daný deň vyjadril na obhliadke, pričom svoje vyjadrenia v podstatných častiach zásadne zmenil. Pôvodne konateľ žalobcu popísal situáciu tak, že na pole prišiel najprv B. a potom on. Na mieste, kde došlo k nehode, začal najprv pracovať B., keď mal určitú časť spravenú, až potom tam nacúval konateľ žalobcu ako druhý. Do momentu stretu konateľ žalobcu v danej ryhe urobil výkop asi v dĺžke 5 metrov od začiatku. Konateľ žalobcu uviedol, že predtým ako došlo ku škodovej udalosti, sa on so svojím bagrom posúval. Keď tam prišiel, tak nemal B. vystrčené rameno, mal ho zastrčené, tak si myslel, že je od neho v dostatočnej vzdialenosti. Predpokladal, že sa B. posunie, lebo mal koniec výkopu a mal sa posúvať. V tom momente sa musel otočiť, aby videl kam má ísť. Keď sa otáčal a vykonával posun bagra, tak videl, že tam B. stále je. Preto len zakotvil a čakal, než sa posunie. V čase stretu bola medzi bagrami vzdialenosť asi 1 meter. Skutočnosť, že sa svojím bagrom priblížil na vzdialenosť jedného metra odôvodnil tým, že si to situácia tak vyžadovala. Iná možnosť ako tú prácu vykonať nebola, pretože jeden z nich by musel ísť domov a nemal by prácu. Pri obhliadke miesta nehody konateľ zopakoval, že prvý na pole prišiel pán B.. Na rozdiel od predchádzajúceho vyjadrenia však uvádzal, že vedľa brázdy, ktorú mal p. B. z predchádzajúceho dňa nakopanú, sa postavil ako prvý konateľ žalobcu a až následne tam nacúval B.. Konateľ zmenil svoju výpoveď aj v tom, že od príchodu a začatia prác, keď sa zakotvili, konateľ žalobcu čistil vymedzený priestor, meter a pol - dva, pričom bagre sa z východzej pozície nepohli, v ten deň k ich posunu nedochádzalo. Súd zmenu vyjadrenia na strane konateľa žalobcu považoval za účelovú a nehodnovernú, pričom k nej pristúpil až na základe priebežne vykonávaných dôkazov a v reakcii na vyjadrenia žalovaného. Už z pôvodnej výpovede konateľa žalobcu bola podľa súdu zjavná snaha neuvádzať presný opis okolností predchádzajúcich škodovej udalosti, ku ktorým sa konateľ žalobcu napokon vyjadril až na opakované otázky zo strany právneho zástupcu žalovaného a súdu.
Vzhľadom k uvedenému súd priebeh skutkového deja predchádzajúci škodovej udalosti ustálil tak, že pri výkopových prácach realizovaných dňa 4.9.2019 začal ako prvý pracovať zamestnanec žalovaného
p. B.. Následne sa vedľa neho na vedľajšiu brázdu s odstupom postavil bager konateľa žalobcu, ktorý zeminou vykopávanou zo svojej brázdy zapĺňal vedľajšiu brázdu p. B.. Bagre vykonávali výkopové práce v čase od cca 7.00 do 8.00 hod. Konateľ žalovaného po ukončení časti práce svoj bager odistil a posunul sa smerom k pracujúcemu bagru p. B.. Pri posúvaní bagra bol jeho vodič orientovaný smerom na druhý pracujúci bager, musel mať preto vedomosť o tom, že vstupuje do nebezpečného priestoru druhého stroja. Túto vedomosť potvrdil aj konateľ žalobcu, keď uviedol, že videl, že tam stroj p. B. je, napriek tomu sa k nemu priblížil a svoj stroj zapätkoval. Súd neakceptoval zdôvodnenie žalobcu, že predpokladal, že sa stroj p. B. posunie, resp. že si nemyslel, že je v nebezpečnej vzdialenosti, pretože rameno bagra B. bolo zložené. Konateľ žalobcu vykonáva činnosť, ktorá vyžaduje odborné znalosti a vedomosti o pravidlách zachovávania bezpečnosti pri práci s bagrom. Konateľ žalobcu bez objektívnych dôvodov porušil bod 1.9 písm. f) prílohy č. 8 vyhlášky, keď pri prevádzke stroja - bagra, pracoval so strojom v nebezpečnej blízkosti iného stroja, čím založil existenciu liberačného dôvodu v zmysle § 420a ods. 3 OZ. Podľa názoru súdu však existencia tohto dôvodu nezbavuje žalovaného úplne zodpovednosti za vzniknutú škodu, keďže tá bola v rovnakom rozsahu vyvolaná aj samotnou prevádzkovou druhého stroja, ktorý sa v čase škodovej nehody „nesprával“ tak ako mohol žalobca oprávnene predpokladať, keďže pohyb ramena bagra žalovaného bol nekontrolovaný (rameno sa nečakane pohlo opačným smerom, než bol smer činnosti realizovanej pri daných výkopových prácach), vyvolaný vnútornými okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Súd preto stanovil pomer spoluzodpovednosti škodcu a poškodeného na vzniku škody na 50:50.
Pretože súd dospel k záveru, že vina žalobcu a žalovaného bola u oboch v rozsahu 50 %, na základe tohto pomeru potom posudzoval aj uplatnený nárok. Súd žalobcovi priznal nárok na náhradu škody pozostávajúcej z časti nákladov na opravu poškodeného bagra, ktoré neboli kryté poistným plnením. Žalobca v konaní preukázal, že tieto náklady predstavujúce skutočnú škodu mu vznikli, a to doložením faktúry č. 31-33-191451 vystavenej spol. Terrastroj spol. s r.o., rozsahom plnenia poskytnutým poisťovňou a výpisom z účtu o vykonaní úhrady. Žalobcom bol tento nárok uplatnený vo výške 923,83 eura, súd mu ho priznal v polovici, t.j. vo výške 461,91 eura. Súd ako oprávnené a účelne vynaložené posúdil aj náklady žalobcu spojené s prenájmom náhradného bagra využívaného počas doby opravy poškodeného bagra, uplatnené vo výške 2.500 eur. Prenájom náhradného stroja zo strany žalobcu bol odôvodnený tým, že žalobca prostredníctvom neho vykonáva podnikateľskú činnosť v predmete jeho podnikania. Žalovaný nerozporoval, že žalobca v období trvania nájomnej zmluvy, predmetný stroj pri výkone svojej činnosti využíval, že by dokladované trvanie nájmu nebolo primerané, či účelné. Žalovaný len tvrdil, že žalobca tieto náklady vynaložiť nemusel, keďže žalovaný mu náhradný bager mohol zabezpečiť sám. Žalovaný však tieto skutočnosti žiadnym spôsobom neosvedčil, keď nepreukázal, že mal možnosť dať žalobcovi k dispozícii na potrebnú dobu stroj zodpovedajúci potrebám a možnostiam žalobcu. Žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi žalobcu, prečo od žalovaného náhradný bager neprijal. Súd neakceptoval snahu žalovaného o zľahčovanie tvrdení žalobcu, že s bagrami ponúkanými žalovaným nemal skúsenosti, že ich ovládať nevedel. Táto skutočnosť je závažným dôvodom aj s prihliadnutím na veľmi prísne formulovanú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, pri ktorej mal žalobca bager využívať. Súd neprijal ani tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal, že ponúkaný bager žalovaného je v leasingu, že nie je poistený. Pretože žalobca nebol účastníkom zmluvného vzťahu s leasingovou spoločnosťou, či poisťovateľom bagrov žalovaného, nemožno na neho preniesť dôkazné bremeno na preukázanie týchto skutočností. Bolo v záujme žalovaného, aby preukázal, že žalobcovi ponúkol primeranú a zodpovedajúcu náhradu za jeho poškodený stroj, čo však žalovaný neurobil. Preto súd žalobcovi priznal nárok na náhradu škody za prenájom náhradného bagra vo výške 50 % uplatneného a zdokladovaného nároku (nájomná zmluva, fa č. 31-31-190230, výpis z účtu o úhrade), teda vo výške 1.250 eur. Súd prvej inštancie teda uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi celkom sumu 1.711,91 eura.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne rovnakým pomerom úspechu strán sporu v konaní. V súvislosti s návrhom žalovaného na priznanie plnej náhrady trov konania aj v prípade čiastočného úspechu s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa, súd poukázal na to, že ustanovenie § 257 CSP takúto situáciu nepredpokladá a nerieši, pričom súd môže rozhodnúť len o tom, že náhradu trov konania úspešnej strane neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Proti tomuto rozsudku podal včas v celom rozsahu (voči výrokom I., II., III.) odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.423,83 eura do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Nesúhlasil so záverom súdu, že jedna z príčin vzniku škodovej udalosti, a to porušenie predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej „BOZP“), konkrétne porušenie povinnosti zachovávať medzi strojmi pri práci viacerých strojov na jednom pracovisku takú vzdialenosť, aby nedošlo k ohrozeniu ich prevádzky (bod 1.9 písm. f a bod 2.1.7 prílohy č. 8 Vyhlášky), bola spôsobená zo strany žalobcu, ktorého sa mal dopustiť tým, že svojim bagrom vstúpil do pracovného priestoru bagra žalovaného. Súd pri posudzovaní skutočnosti, kto z účastníkov nehody porušil BOZP o.i. vychádzal z výpovedí žalobcu, svedka B. a svedka D., ktorí boli prítomní v čase vzniku škodovej udalosti. Medzi žalobcom a svedkami zostala spornou otázka, ktorý bager začal v deň nehody výkopové práce ako prvý, t.j. ktorý prišiel do svojho pásu ako prvý a ktorý bager vstúpil do pracovného priestoru druhého bagra. Žalobca poukazoval na výpovede svedka B., ktorý vo svojej prvej výpovedi na pojednávaní dňa 30.9.2020 uviedol, že bagroval skôr, preto sa do jeho pracovného priestoru musel nebezpečne priblížiť žalobcov bager a zároveň uviedol, že z jeho strany v daný deň došlo k nedodržaniu vzdialenosti medzi strojmi. Žalobca uzavrel, že svedok bol navyše s nebezpečnou vzdialenosťou oboch bagrov stotožnený, čo potvrdzujú jeho výroky, že BOZP v rámci vzdialenosti strojov sa dodržiava, ale keď sa nedá, tak sa nedá; s nebezpečnou vzdialenosťou bagra p. Hájeka bol stotožnený. D. B. bol so svojím bagrom v čase nehody orientovaný čelom smerom k bagru žalobcu, teda musel vidieť, že bagre sú v nebezpečnej vzdialenosti. V zmysle predpisov BOZP mal okamžite konať a premiestniť sa s bagrom do bezpečnej vzdialenosti od bagra žalobcu. Z vyjadrení p. B. podľa žalobcu vyplýva, že pravidlá BOZP o bezpečnej vzdialenosti strojov porušil p. B. a s touto skutočnosťou bol stotožnený, čím prijal možné riziko vzniku škodovej udalosti. Rozporné vyjadrenia p. B. poskytol aj v otázke, či sa v deň nehody bagre posúvali alebo došlo k ich zrážke v čase, keď boli ešte v počiatočných pozíciách. Na obhliadke miesta uviedol svedok B. tri rôzne verzie, a to „pohyb nebol“, „asi áno, už sa to posúvalo“, „pravdaže sme sa posúvali“. Dôveryhodnosť vyjadrení p. B. je tak otázna. Žalobca preto nesúhlasil s tvrdením súdu, že jeho vyjadrenia boli najviac konzistentné.
K argumentácii súdu, že žalobca menil svoje výpovede týkajúce sa skutočnosti, ktorý z bagrov sa priblížil k druhému bagru ako prvý, žalobca uviedol, že pracoval systémom výkopových prác v dvoch súbežných pásov už dva roky pred škodovou udalosťou, ako aj v období po nej. Je preto pochopiteľné, že jednotlivé situácie postavenia dvoch bagrov počas výkopových prác realizovaných v súbežných pásoch sa mu môžu prelínať. Z predložených fotografií z nehodovej udalosti bolo zrejmé, že k nehode došlo v čase, keď oba bagre vykonali v daný deň len niekoľko úvodných výkopov a v čase nehody boli fakticky v pôvodných pozíciách. Nepribližovali sa k sebe, a už vôbec nie niekoľkokrát ako to uvádzal žalovaný. Svedok D. nepotvrdil vyjadrenie svedka B., že do pásu vošiel ako prvý bager žalovaného a následne sa k nemu priblížil žalobca so svojim bagrom. Svedok D. sa k otázke približovania bagrov nevedel presnejšie vyjadriť. Žalovaný na pojednávaní dňa 16.11.2020 trval na tom, že p. Hájek prišiel na miesto ako druhý v poradí, čo preukazuje aj to, že bager pána B. už mal časť odkopanú. Skutočnosť, že mal p. B. časť svojho pásu odkopanú, vyplývalo z viacerých fotografií predložených žalobcom, avšak nepotvrdzuje to skutočnosť, že p. B. prišiel s bagrom do brázdy ako prvý.
Ďalej žalobca uviedol, že po predložení fotodokumentácie a výpovedi svedka D. bolo sporné, ktorý bager sa priblížil k druhému bagru ako prvý, preto bola zo strany súdu nariadená obhliadka miesta. Na obhliadke sa žalobca, svedok B. a svedok D. zhodli na tom, že práce začali vykonávať po káve, ktorú všetci traja pili v strede poľa a následne sa bagristi presunuli do svojich pásov. Všetci sa tiež zhodli na tom, že s výkopovými prácami začali o cca 07:30 hod. a trvali do cca 08:00, keď došlo k nehode. V ostatných okolnostiach sa výpovede uvedených osôb líšili. Žalobca uviedol, že do svojho pásu prišiel prvý, pretože p. B. mal z predošlého dňa už predkopanú istú časť vo svojej vedľajšej brázde. Žalobca navyše musel začať v daný deň hneď od kraja lesa, takže musel najprv odhrnúť byliny a až následne začal s výkopovými prácami. Žalobca uviedol, že v daný deň sa neposúval smerom k bagru žalovaného, keďže k nehode došlo v čase, keď bol ukotvený vo svojej počiatočnej pozícii. Tvrdenia žalobcu potvrdzujú aj fotografie z miesta nehody, že žalobca bol v čase nehody od okraja lesa vo vzdialenosti kratšej ako plné rozpätie ramena jeho bagra. Je teda vylúčené, že by sa v ten deň priblížil ku bagru žalovaného, ktorý stál za ním. Na obhliadke svedok B. tvrdil, že do svojho pásu prišiel ako prvý a až následne prišiel
do svojho pásu so svojim bagrom žalobca, avšak pripustil, že v páse, v ktorom sa nachádzal v čase nehody, už mal odkopanú časť zeminy a jeho prvým úkon v práci bolo pokračovanie v práci. Odhŕňanie bylín z okraja lesa na svojom páse nespomenul svedok B. ani raz. Následne sa zmätočne, troma rôznymi spôsobmi, vyjadril ku skutočnosti, či v deň nehody došlo k pohybu bagrov z počiatočných pozícií, na ktorých v deň nehody začali pracovať. Svedok D. na obhliadke miesta uviedol, že ako prvý išiel s bagrom do svojho pásu žalobca, z dôvodu potreby vyčistenia okraja pásu od bylín. Zároveň uviedol, že p. B. sa s bagrom postavil tam, kde ukončil výkopové práce v predošlý deň, a teda vo svojom páse už mal časť zeminy odkopanú. Svedok D. zároveň potvrdil, že v čase nehody boli bagre vo svojich počiatočných pozíciách, v ktorých začali v daný deň pracovať.
Ku skutočnosti, že p. B. mal časť svojho pásu vykopanú, žalobca uviedol, že p. B. vo všetkých svojich výpovediach uviedol, že vo svojom páse mal v čase nehody vykopaných cca 20 m a potreboval ešte dokopať cca 10 m. Dĺžka pásu bola osobami zúčastnenými na obhliadke ustálená približne v dĺžke cca 30 m a šírke 2,5 m a výkopové práce trvali v deň nehody od cca 07:30 do 08:00 hod. Podľa žalobcu je nemožné vykopať bagrom za 30 min. pás v dĺžke 20 m a šírke cca 2,5 m, a teda považoval za preukázané, že p. B. mal predkopanú istú časť svojho pásu z predošlého dňa. Navyše žalobca a svedok D. to vo svojich výpovediach potvrdili a svedok B. to vo svojej výpovedi pripustil. Žalobca teda musel dohnať „manko“, ktoré mal vo výkopových prácach na p. B., a teda bolo by logické, ak by žalobca šiel do svojho pásu z tohto dôvodu ako prvý, keď navyše musel ešte odhrnúť byliny z okraja lesa. Skutočnosť, že oba bagre boli v počiatočnej polohe, v ktorej začali realizovať výkopové práce a nedošlo v deň nehody k ich posunu a vzájomnému približovaniu pri výkopových prácach potvrdzuje aj fotografia č. 1, z ktorej vyplýva, že bager žalobcu je od okraja lesa vo vzdialenosti kratšej ako je plné rozpätie ramena jeho bagra. Podľa žalobcu je zrejmé, že bager žalobcu bol v čase nehody v počiatočnej pozícii.
Ďalej žalobca uviedol, že na obhliadke miesta došlo k priamej konfrontácii svedectiev všetkých osôb, ktoré boli prítomné v čase nehody. Obhliadka miesta slúži na to, aby osoby, ktoré majú v konaní poskytnúť podstatné výpovede si mohli svoju pamäťovú stopu oživiť priamo „na mieste činu“. Žalobca pripomenul, že žalobca aj svedok B. vykonávajú výkopové práce v podobných pozíciách bagrov počas obdobia viac ako štyri roky. Relevantnosť výpovedí na obhliadke je preto mimoriadne vážna, a to aj prípade, ak je takáto výpoveď v rozpore s predošlou výpoveďou vykonanou na pojednávaní. Z vykonanej obhliadky podľa žalobcu vyplýva, že k porušeniu predpisov BOZP došlo zo strany zamestnanca žalovaného p. B., ktorý sa priblížil do nebezpečnej vzdialenosti bagra žalobcu. Sám sa vyjadril, že bol s tým stotožnený, čím prijal možné riziko vzniku škodovej udalosti.
Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že predmetná škodová udalosť bola spôsobená nasledovnými príčinami: 1/ nekontrolovaný pohyb ramena bagra žalovaného, ku ktorému došlo tým, že zamestnanca žalovaného p. B. počas ovládania páky uštipol ovad, čo ho rozrušilo natoľko, že ovládacou pákou posunul rameno bagra nečakane opačným smerom ako bol smer činnosti ramena pri realizovaných výkopových prácach, v dôsledku čoho rameno jeho bagra narazilo do bagra žalobcu a poškodilo ho; 2/ porušenie predpisov BOZP zo strany zamestnanca žalovaného p. B., a to povinnosti zachovávať medzi strojmi pri práci viacerých strojov na jednom pracovisku takú vzdialenosť, aby nedošlo k ohrozeniu ich prevádzky - bod 1.9 písm. f a bod 2.1.7 prílohy č. 8 Vyhlášky. Škoda tak bola podľa žalobcu spôsobená prevádzkovou činnosťou bagra žalovaného, v danom prípade ide o tzv. osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pričom v konaní nebol preukázaný liberačný dôvod na strane žalovaného.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Mal za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový priebeh škodovej udalosti správne, pričom žalobca sa snaží v odvolaní zavádzajúcim spôsobom presvedčiť o správnosti jeho argumentácie, ktorú v priebehu konania niekoľkokrát účelovo zmenil. Tie skutočnosti, ktoré sú v jeho neprospech, najmä výsluch jeho konateľa na prvom pojednávaní vo veci, úplne ignoruje. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na niektoré časti výsluchu konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 30.9.2020. Podľa žalovaného je tak zjavné, že žalobca sa pri svojej obrane spoliehal na argument o „stiesnených“ podmienkach na mieste výkonu prác a o tom, že bagre pracovali v takej súčinnosti, ktorá si nevyžadovala dodržiavanie predpisov o BOZP (resp. že sa s p. B. dohodli na nedodržiavaní týchto predpisov, čo sa vôbec nepotvrdilo). Akonáhle zistil, že
ani jeden z týchto argumentov neobstojí, začal svoje tvrdenia meniť a prispôsobovať vývoju konania. Nedôvodnosť odvolania je podľa žalovaného zjavná už len na základe týchto skutočností.
Pre úplnosť žalovaný dodal, že obhliadka miesta neslúžila na „oživenie pamäťovej stopy na mieste činu“, s poukazom na čo sa snaží žalobca presvedčiť súd o vyššej vierohodnosti zmenených tvrdení žalobcu a svedka p. D. počas tohto úkonu. Účelom tohto dôkazného prostriedku je umožniť súdu získať poznatky o dokazovaných skutočnostiach priamo svojimi zmyslami. V tomto prípade žalovaný navrhol obhliadku preto, aby vyvrátil nepravdivé tvrdenia žalobcu o stiesnených podmienkach na mieste, kde došlo ku škodovej udalosti, o údajnej nemožnosti dodržiavať predpisy o BOZP a tiež pre lepšiu predstavu o podmienkach na mieste, ktoré predložené fotografie značne skresľovali (najmä s ohľadom na vyhodnocovanie vzdialeností).
K poukazu žalobcu na niektoré vyjadrenia svedka B., žalovaný uviedol, že žalobcu to nijako nezbavuje zodpovednosti za to, že to bol práve on, kto vošiel do nebezpečného pracovného priestoru bagra žalovaného a vystavil oba bagre riziku vzniku škodovej udalosti. Žalobca sa zodpovednosti nemôže zbaviť tým, že p. B. na jeho protiprávne konanie nezareagoval podľa mylných predstáv žalobcu a okamžite mu neuhol. Nelogické sú podľa žalovaného i vyjadrenia žalobcu, že p. B. musel vidieť, že bagre sú v nebezpečnej vzdialenosti a mal okamžite konať a premiestniť sa s bagrom do bezpečnej vzdialenosti od bagra žalobcu. Žalobca úplne opomína, že to bol práve jeho konateľ, kto vstúpil do pracovného priestoru bagra žalovaného (a nie naopak). Primárnym dôvodom vzniku škodovej udalosti tak bolo porušenie právnej povinnosti konateľom žalobcu a nie žalovaným.
Účelová je podľa žalovaného aj argumentácia žalobcu k tomu, či sa bagre pred škodovou udalosťou od momentu začatia prác posúvali alebo nie. To, že sa bagre posúvali, pritom potvrdil nielen svedok B., ale aj konateľ žalobcu pri svojom výsluchu a skutočnosť, že svoje tvrdenie neskôr účelovo zmenil, nespochybňuje hodnovernosť tvrdení svedka B. (práve naopak). Ak žalobca zdôvodňuje zmenu svojich tvrdení prelínaním situácie postavenia bagrov, žalovaný poukázal na to, že už len zo spôsobu vyjadrovania konateľa žalobcu pri výsluchu na pojednávaní dňa 30.9.2020, ktorý opisoval priebeh udalostí súvisle, bez zaváhania a sebaisto (s tým, že sa vyhýbal len jasnej odpovedi na to, kto komu vstúpil do pracovného priestoru) je zrejmé, že ide len o účelovú obranu. Nesprávne je aj tvrdenie žalobcu, že skutočnosť, že bagre boli fakticky v pôvodných pozíciách a nepribližovali sa k sebe, má vyplývať z fotografií. Fotografie uvedené žiadnym spôsobom nedokazujú, lebo na ich základe nie je možné jednoznačne posúdiť jednotlivé vzdialenosti, preto bola navrhnutá a vykonaná obhliadka miesta. Dôvodom, prečo žalovaný navrhol vykonanie obhliadky, bola teda spornosť vzdialeností, a nie to, ktorý bager sa priblížil ako prvý, ako tvrdil žalobca.
Žalovaný mal za to, že zmenené tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa pred škodovou udalosťou neposúval k bagru žalovaného a k nehode došlo v čase, keď bol ukotvený v počiatočnej pozícii, a toto majú potvrdzovať fotografie zachytávajúce, že bol v čase nehody od okraja lesa vo vzdialenosti kratšej ako plné rozpätie ramena jeho bagra, je založený na skresľovaní podstatných okolností. Fotografie naopak nasvedčujú skôr tomu, že bager žalobcu bol od okraja lesa v pomerne veľkej vzdialenosti a rameno jeho bagra bolo v čase udalosti v plnom pracovnom rozpätí. Ani z poukazu žalobcu na vyjadrenie svedka B., že v čase začatia prác v deň škodovej udalosti možno už niečo bolo odkopané, nemožno podľa žalovaného vyvodzovať žiadne skutkové závery, pretože žalobca opomenul, že svedok hneď vzápätí dodal, že si to už presne nepamätá.
Podľa žalovaného je tiež nesprávne tvrdenie žalobcu, že je nemožné vykopať bagrom za 30 min. pás v dĺžke 20 m a šírke cca 2,5 m (bez ohľadu na to, že v tomto ohľade nebolo vykonané žiadne dokazovanie), pretože to vôbec nie je nereálne. Aj keby žalobca musel dohnať manko, ktoré údajne mal na p. B., vôbec z toho nevyplýva, že žalobca šiel do pásu ako prvý. Hodnotenie snahy žalobcu presvedčiť súd o mimoriadnej vážnosti a relevantnosti výpovede na obhliadke, aj keď je táto výpoveď v príkrom rozpore s výpoveďou strany na pojednávaní, žalovaný ponechal na súd.
Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalovaný sa v rámci vyjadrenia snaží navodiť dojem, že žalobca účelovo menil svoje stanoviská, a to podľa vývoja konania. Konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 30.9.2020 päťkrát uviedol, že p. B. nevidel počas výkopových prác, ktoré predchádzali vzniku škodovej udalosti. Napriek tomu, žalovaný vo vyjadrení zavádzajúco uvádza, že z výpovedí žalobcu vyplýva, že videl p. B. v rozhodujúcom čase. Rovnako je tomu aj pri tvrdeniach žalovaného týkajúcich sa okolnosti vzájomného priblíženia sa strojov pred škodovou udalosťou. Až na opakované otázky právneho zástupcu žalovaného žalobca pripustil, že prvý do svojej brázdy mohol prísť p. B.. Nevedel to ale úplne potvrdiť, iba to pripustil.
Ďalej žalobca uviedol, že obe sporové strany menili svoje vyjadrenia týkajúce sa okolností, ktoré predchádzali vzniku škodovej udalosti. Pôvodné stanovisko žalovaného bolo také, že p. B. pracoval v daný deň dlhšiu dobu na jednom mieste, na ktorom bol ukotvený podperami a do jeho pracovného priestoru mal vojsť žalobca so svojim bagrom. Žalovaný tiež uvádzal, že v deň vzniku škodovej udalosti sa žalobca so svojim bagrom niekoľkokrát posúval k bagru p. B.. Zamestnanec žalovaného p. B. a konateľ žalobcu vykonávali výkopové práce v súbežných brázdach niekoľko rokov pred vznikom škodovej udalosti, ako aj po nej. Je preto pochopiteľné, že obaja v rámci konania spresňovali svoje výpovede týkajúce sa rozhodujúcich okolností pred vznikom škodových udalostí. Rozhodujúcim zlomom pri opise priebehu udalosti bolo predloženie kompletnej fotodokumentácie zo škodovej udalosti vyhotovenej príslušníkmi PZ, ako aj výpoveď svedka D., ku ktorým došlo na pojednávaní dňa 16.11.2020. Z uvedeného vyplynulo, že ku škodovej udalosti došlo cca 30 min. po začiatku výkopových prác, čím došlo k popretiu koncepcie žalovaného založenej na tvrdeniach, že žalovaný pred vznikom škodovej udalosti dlhší čas pracoval ukotvený podperami na jednom mieste. Zároveň bolo vyvrátené jeho tvrdenie, že v daný deň došlo k opakovanému priblíženiu sa bagra žalobcu k bagru žalovaného obsluhovaného p. B.. Dôkazmi teda došlo k upresneniu priebehu škodovej udalosti oproti tvrdeniam sporových strán uvádzaným na pojednávaní dňa 30.9.2020.
Vo vzťahu k stiesneným podmienkam pri výkopových prácach, žalobca uviedol, že tieto potvrdil zamestnanec žalovaného p. B. a vyplynuli aj z obhliadky, kde sa osoby prítomné pri vzniku škodovej udalosti zhodli na tom, že zostávalo nakopať ešte 2 posledné pásy od okraja poľa, pričom ich šírka bola 2,5-3 m a dĺžka cca 30 m, čo potvrdili aj merania súdu na obhliadke. Tým došlo k popretiu ďalších nepravdivých vyjadrení žalovaného, že pásy, v ktorých sa nachádzali bagre v čase nehody, mali na dĺžku 75-100 m. Stiesnené podmienky potvrdil na obhliadke miesta aj svedok p. D..
Žalovaný podľa žalobcu nepravdivo uvádza, že bager žalobcu je od okraja lesa v pomerne veľkej vzdialenosti a rameno jeho bagra bolo v čase udalostí v plnom pracovnom rozpätí, pretože žiadna z predložených fotografií nezachytáva bager žalobcu s plným pracovným rozpätím. Na jednej z fotografií je bager žalobcu zachytený so sklopenou lyžicou, pričom je jasne vidieť aj dĺžku odkopanej ryhy, ktorú žalobca v daný deň vykopal. Z predmetnej fotografie je zrejmé, že maximálna dĺžka daného výkopu je 4-5 m. Daných 4-5 m brázdy, ktorú vykopal v daný deň žalobca, v sebe zahŕňa aj časť od okraja lesa, z ktorého boli odhrnuté byliny lyžicou žalobcovho bagra. Bager žalobcu bol teda v čase vzniku škodovej udalosti ukotvený v počiatočnej pozícii. Nepriblížil sa teda do pracovného priestoru bagra žalovaného v daný deň ani jedenkrát.
Čo sa týka odhadov dĺžky vykopaných brázd žalovaného, na obhliadke po premeraní pásov súdom bolo stanovené, že pásy, v ktorých sa nachádzali bagre v čase nehody mali dĺžku 30 m. S prihliadnutím na odhad žalovaného pri dĺžke vykopaného pásu je potrebné posudzovať aj výpočet žalovaného týkajúci sa rýchlosti výkopových prác, že vykopať bagrom cca 20 m pás hlboký zhruba 30 cm a široký zhruba 2,5 m za približne 30 min. vôbec nie je nereálne. Výpočet žalovaného je v rozpore s rýchlosťou s akou realizujú výkopové práce konateľ žalobcu a p. B. už niekoľko rokov. Navyše, ak bola práca s bagrom pri výkopových prácach taká rýchla, vrátane ukotvenia a odkotvenia bagra, zostáva otázne, prečo sa p. B. so svojim bagrom neposunul do bezpečnej vzdialenosti keď videl, že stroje sú v nebezpečnej vzdialenosti. D. B. totiž vykonával výkopové práce čelom k bagru žalobcu.
K vyjadreniu žalovaného, že aj keby žalobca musel dohnať manko, ktoré údajne mal na p. B., vôbec z neho nevyplýva, že žalobca šiel do pásu ako prvý, žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný mal už časť pásu, v ktorom sa nachádzal v čase vzniku škodovej udalosti predkopanú, čo potvrdili na obhliadke p. Hájek, svedok p. D., pričom to pripustil aj p. B.. Navyše ako p. Hájek a p. D. potvrdili, že pri začiatku výkopových prác v novom páse musel bagrista najprv odhrnúť byliny z okraja lesa. D. B. neuviedol, že by v deň nehody odhŕňal byliny o kraja lesa, teda časť ryhy už mal predkopanú v predošlý deň. Žalobca pripomenul, že p. Hájek aj p. D. uviedli, že prvý do svojej ryhy v deň škodovej udalosti vošiel s bagrom p. Hájek a až následne vstúpil do svojej ryhy p. B. s bagrom. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že p. B. sa s bagrom nebezpečne priblížil do pracovného priestoru bagra žalobcu, čo p. B. potvrdil aj v rámci svojich výpovedí v konaní pred súdom.
Proti tomuto rozsudku podal včas v celom rozsahu odvolanie i žalovaný s návrhom na jeho zmenu tak, že žalobcovi sa priznáva uplatnený nárok najviac v rozsahu 30 % zo sumy 923,83 eura a vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta a žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Namietal nesprávne posúdenie miery spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu. Žalovaný nepoprel, že jednou z príčin vzniku škody bol aj mimovoľný pohyb ramena jeho bagra, avšak príčinou, bez ktorej by k vzniku škody vôbec nedošlo, bolo správanie sa konateľa žalobcu. Ak by konateľ žalobcu dodržal predpísanú vzdialenosť, k vzniku žiadnej škody by nedošlo, hoc by sa aj rameno bagra žalovaného nekontrolovane pohlo do opačnej strany. Porušenie predpisov o BOZP preto bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. Zo strany konateľa žalobcu išlo navyše o vedomé konanie s akceptovaním možných rizík. Za akceptovateľný pomer spoluzodpovednosti žalobcu a žalovaného na vzniku škody považoval žalovaný rozsah 70 ku 30 a súd prvej inštancie tak mohol žalobe čiastočne vyhovieť nanajvýš v rozsahu 30 % a vo zvyšku mal žalobu zamietnuť.
Ďalej žalovaný namietal, že súd nesprávne prihliadol na nedostatočne substancované a nepravdivé tvrdenia žalobcu. Žalovaný od počiatku namietal neúčelnosť nákladov žalobcu vynaložených na prenájom náhradného bagra, pretože žalobcovi hneď po škodovej udalosti ponúkol náhradný bager (dokonca dva - starší model a novší model), ktorá skutočnosť bola v konaní nesporná. Žalobca návrhy žalovaného odmietol a v priebehu konania uviedol, že to bolo z dôvodu, že bager bol v lízingu a nebol poistený. Svoje tvrdenia však žalobca nepreukázal. Hoci žalovaný túto skutočnosť namietol, súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôkazné bremeno ohľadom týchto skutočností leží na žalovanom a bolo v jeho záujme, aby preukázal, že žalobcovi poskytol primeranú a zodpovedajúcu náhradu. Z uvedených dôvodov námietku žalovaného neakceptoval. Tvrdenia žalovaného však boli všeobecné a neurčité. Nebolo zrejmé z akých konkrétnych dôvodov by fakt, že bager je v leasingu, mal žalobcovi brániť v jeho užívaní a ani to, aké poistenie mal žalovaný na mysli a ako by jeho prípadná absencia žalobcovi bránila v užívaní bagra. Ak žalobca porušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť, súd prvej inštancie nemal na jeho procesnú obranu prihliadnuť. Pretože súd prvej inštancie na nedostatočne substancované tvrdenia prihliadol, dospel k nesprávnemu záveru o nedôvodnosti námietky žalovaného o neúčelnosti nákladov, ktoré žalobca vynaložil na prenájom náhradného bagra – tento nárok súd prvej inštancie žalobcovi priznať nemal. Navyše tvrdenie, že žalovaným ponúkaný bager nebol poistený, je aj nepravdivé, pretože že dotknutý bager bol riadne poistený, čo vyplýva z príloh žaloby – list spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group zo 4.10.2020.
Súd prvej inštancie podľa žalovaného tiež nesprávne rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Žalovaný v rámci mimosúdnych rokovaní navrhol žalobcovi, že mu zaplatí polovicu žalovanej sumy, avšak žalobca svoju spoluzodpovednosť popieral a trval na uspokojení tvrdených nárokov v plnom rozsahu. Inicioval súdne konanie, ktorého výsledkom je priznanie rovnakej sumy, akú mu chcel žalovaný zaplatiť v rámci mimosúdneho urovnania. Žalobca tak inicioval neúčelné a nehospodárne súdne konanie. Žalovaný teda nedal žalobcovi žiadnu príčinu na podanie žaloby a je nespravodlivé, aby znášal náklady, ktoré mu v dôsledku takéhoto neúčelného súdneho konania vznikli. Súd prvej inštancie mal zákonnú možnosť analógie v čl. 4 CSP. Normou, ktorou sa súd prvej inštancie mohol inšpirovať, obsahoval napr. § 143 Občianskeho súdneho poriadku. Len takýto postup (priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, ktorý nedal žiadnu príčinu na podanie žaloby a chcel uplatnený nárok žalobcu uspokojiť
v rozsahu, v akom mu v konečnom dôsledku bol priznaný) zodpovedá princípom spravodlivosti a je naplnením práva na spravodlivý proces.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s názorom žalovaného, že k porušeniu BOZP nedodržaním vzdialeností bagrov došlo zo strany žalobcu, ktorého sa mal dopustiť tým, že svojim bagrom údajne vstúpil do pracovného priestoru bagra žalovaného. Žalobca vo svojom vyjadrení zopakoval totožne svoju argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Uzavrel, že škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou bagra žalovaného, pričom v danom prípade ide o tzv. osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pričom konaní nebol preukázaný liberačný dôvod na strane žalovaného. Odmietol preto tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že pomer spoluzodpovednosti žalobcu a žalovaného na vzniku škody je v pomere 70 ku 30, keď žalovaný navyše ani neuviedol ako sa dopracoval k uvedenému pomeru.
Námietku žalovaného o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených na prenájom bagra považoval žalobca za nedôvodnú, keďže oba ponúkané bagre neboli vyhovujúce. Prvý ponúkaný bager žalobca odmietol z dôvodu iného spôsobu riadenia oproti bagru, na ktorom žalobca pracuje. Ide o tzv. pákový systém riadenia, s ktorým nemá žalobca skúsenosti a nevedel by ho teda kvalifikovane ovládať. Zároveň žalobca uviedol, že išlo o starý a poruchový stroj, čo taktiež zvyšuje riziko vzniku škodovej udalosti. Druhý žalovaným ponúkaný bager, bol bager, ktorý používal p. B. v deň vzniku škodovej udalosti a ktorý mal odlišný systém ovládania, na ktorý bol p. Hájek zvyknutý pri práci s bagrom. Rozdiel spočíval v odlišnom umiestnení ovládacích „joystickov“ na prednú lyžicu a zadný podkop bagra. Tento bager mal iba základnú poistku (nie tzv. lomovú poistku), ktorá sa nevzťahovala na náhradu škody spôsobenej pracovnou činnosťou vozidla ako pracovného stroja, pričom žalobca mal bager používať práve na pracovnú činnosť vykonávanú v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Uvedená skutočnosť bola v konaní preukázaná listinným dôkazom – Oznámením o riešení škodovej udalosti od Kooperativa Vienna Insurance Group zo dňa 4.10.2019. Uvedený bager bol navyše v čase potreby prenájmu v leasingu, čo znemožňuje jeho požičanie ďalšiemu subjektu, pretože pri vzniku škodovej udalosti by bolo potrebné preplatiť celú hodnotu stroja. Uvedené nedostatky oboch ponúkaných bagrov potvrdili žalobca aj žalovaný vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 30.9.2020. Účastníkom leasingovej a poistnej zmluvy vzťahujúcich sa na ponúkané bagre je žalovaný, teda žalobca nemal ako doložiť tieto zmluvy do súdneho spisu, keďže nimi nedisponuje. Snaha žalovaného preniesť v tomto smere dôkazné bremeno na žalobcu je nelogická. Nevhodnosť oboch ponúkaných bagroch bola v konaní dostatočne preukázaná. Argumentácia žalovaného, že žalobca sa mohol na bagri naučiť pracovať a že absencia poistky na náhradu škody spôsobenej pracovnou činnosťou bagra ako pracovného stroja pri druhom novšom bagri je vzhľadom na samotný predmet konania nenáležitá. Žalovaný neponúkol žalobcovi primeranú ani zodpovedajúcu náhradu za poškodený bager, čo bolo v konaní preukázané. Do nákladov za prenájom náhradného bagra si žalobca nezapočítal prepravné náklady poškodeného bagra a zapožičaného bagra a cenu za prenájom bagra navyše žalobca dojednal za zvýhodnených podmienok (10 %-ná zľava nájomného). Náklady na prenájom bagra, ktoré si žalobca uplatnil v rámci žaloby preto považoval za účelne vynaložené a riadne preukázané.
Žalobca odmietol tvrdenia žalovaného, že mimosúdne rokovania stroskotali pre neochotu žalobcu. Hlavným problémom pri mimosúdnych rokovaniach bola skutočnosť, že žalovaný nemal uzatvorenú tzv. lomovú poistku, ktorá pokrýva náhradu škôd spôsobených pri pracovnej činnosti strojov. Žalovaný najprv prejavoval ochotu uhradiť celú vzniknutú škodu. Stanovisko zmenil po doručení oznámenia poisťovne Kooperativa, že uzatvorená základná poistka sa nevzťahuje na škodu spôsobenú pri pracovnej činnosti strojov. Následne ponúkol žalobcovi náhradu škody v rozsahu 1, resp. 3 s tým, že žalobca prijme časť spoluzodpovednosti za škodu. Na túto ponuku žalobca zareagoval s tým, že postačí mu aj náhrada 3 nákladov spôsobenej škody, ale odmietol priznať spoluzodpovednosť za vzniknutú škodu. Tento návrh žalovaný najprv prijal a následne žalobcovi oznámil, že s ním už nesúhlasí. Žalobca sa snažil danú vec riešiť aj prostredníctvom mediátora, na ktorého výzvu však žalovaný nereagoval. Za neúspech mimosúdnych rokovaní nesie plnú zodpovednosť žalovaný, ktorý opakovane menil svoje stanovisko vo veci náhrady škody a dospel k názoru, že nemá uhradiť žalobcovi žiadnu náhradu škody a vec sa má riešiť súdne. Žalobca je presvedčený, že za spôsobenie škody v plnom rozsahu zodpovedá žalovaný, a preto požaduje, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca vo vyjadrení len opakuje svoju argumentáciu z jeho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, pričom k tejto argumentácii sa žalovaný podrobne vyjadril. Celú argumentáciu žalobcu v podstate vyvracajú už len vyjadrenia konateľa žalobcu pri jeho prvom výsluchu v konaní, počas ktorého súvisle, bez zaváhania a opakovane opísal rozhodujúce skutočnosti priebehu škodovej udalosti úplne opačne, ako ich opisuje vo vyjadrení žalobcu (a vo svojom odvolaní). Žalovaný preto v tejto časti odkázal na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.
K tvrdeniu žalobcu, že obhliadka miesta mala údajne preukázať, že bagre kopali v stiesnených podmienkach, žalovaný uviedol, že obhliadka preukázala, že na mieste, kde bagre pracovali a kde došlo k ich stretu, žiadne stiesnené podmienky neboli (resp. aspoň nie také, ktoré by neumožňovali žalobcovi dodržať bezpečnú vzdialenosť od bagra žalovaného). Aj keby na dotknutom mieste boli stiesnené podmienky, žalobcovi nič nebránilo počkať, kým bager žalovaného nedokončí svoju ryhu a kým sa priestor neuvoľní (a v tomto ohľade platí aj argumentácia žalovaného, že bagre nepracovali v súčinnosti, ktorá by odôvodňovala nedodržiavanie pravidiel BOZP).
K vyjadreniu žalobcu k námietke žalovaného o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených na prenájom bagra, žalovaný uviedol, že v odvolaní takúto skutočnosť nenamietal, ale vytýkal súdu prvej inštancie, že v tomto ohľade nesprávne prihliadol na nedostatočne substancované a nepravdivé tvrdenia žalobcu. Žalobca tak vôbec nereagoval na podstatu námietky žalovaného a následné dopĺňanie argumentácie žalobcu v odvolacom konaní je pre posúdenie dôvodnosti tejto námietky žalovaného irelevantné.
Z vyjadrení žalovaného ohľadom priebehu mimosúdnych rokovaní medzi stranami je zrejmé, že súdne konanie bolo len následkom odmietania akejkoľvek spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu. Ak by žalobca svoju spoluzodpovednosť opakovane neodmietal, vec sa vôbec nemusela ocitnúť v súdnom konaní. Žalovaný preto zotrval na svojej argumentácii k nesprávnosti rozhodnutia o náhrade trov konania.
Odvolaciu dupliku žalobca nepodal.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Keďže obe strany sporu výslovne napadli rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, pričom týmto bolo žalobe len čiastočné vyhovené, bolo potrebné vysporiadať i so subjektívnou procesnou legitimáciou strán sporu v tejto časti v odvolacom konaní. Osobou oprávnenou podať odvolanie (t. j. osobou majúcou subjektívnu procesnú legitimáciu) je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu, ktorým napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti istiny 1.711,91 eura (výrok I.) a odvolanie žalovaného, ktorým napadol rozsudok súd prvej inštancie
vo zvyškovo zamietajúcom výroku II. odmietol, ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku ich subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči tej časti rozsudku, ktorá im nebola v neprospech (§ 359, § 386 písm. b/ CSP).
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody oboch strán a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 3.423,83 eura (titulom náhrady škody) čiastočne vyhovel čo do zaplatenia sumy 1.711,91 eura (t.j. v rozsahu 50 %), keď dospel k záveru, že škoda na majetku žalobcu bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky - stroja použitého pri prevádzkovej činnosti žalovaného, avšak v konaní bol súčasne preukázaný liberačný dôvod v zmysle § 420a ods. 3 OZ (konateľ žalobcu bez objektívnych dôvodov porušil bod 1.9 písm. f) prílohy č. 8 vyhlášky, keď pri prevádzke stroja - bagra, pracoval so strojom v nebezpečnej blízkosti iného stroja), ktorý však nezbavil žalovaného úplne zodpovednosti za vzniknutú škodu, keďže tá bola v rovnakom rozsahu vyvolaná aj samotnou prevádzkovou druhého stroja, ktorý sa v čase škodovej nehody „nesprával“ tak ako mohol žalobca oprávnene predpokladať, keďže pohyb ramena bagra žalovaného bol nekontrolovaný (rameno sa nečakane pohlo opačným smerom, než bol smer činnosti realizovanej pri daných výkopových prácach), vyvolaný vnútornými okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Preto súd prvej inštancie stanovil pomer spoluzodpovednosti škodcu a poškodeného na vzniku škody 50:50.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 3.423,83 eura titulom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že k poškodeniu majetku žalobcu (jeho bagra) došlo v dôsledku činnosti bagra žalovaného. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca pred vznikom škodovej udalosti vstúpil so svojim bagrom do pásma nebezpečného dosahu bagra žalovaného a pracoval v ňom, teda vedome porušil pravidlá bezpečnosti práce s bagrom, čo bolo primárnou príčinou vzniku škodovej udalosti a škodu si (prinajmenšom sčasti) spôsobil sám. Taktiež žalovaný namietal neúčelnosť nákladov vynaložených žalobcom na prenájom náhradného bagra, pretože ponúkol žalobcovi bezplatne jeho ďalší bager po dobu opravy, avšak žalovaný tento návrh odmietol. Namiesto toho si neúčelne prenajal iný bager, pričom ak by žalobca návrh žalovaného prijal, žiadne náklady na prenájom bagra by mu nevznikli. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že škoda na bagri žalobcu bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky - stroja použitého pri prevádzkovej činnosti žalovaného. Zamestnanec žalovaného A. B. pri vykonávaní výkopových prác prostredníctvom bagra v dôsledku uštipnutia hmyzom zavadil o ovládanie ramena bagra, ktorého následným nekontrolovaným pohybom došlo k nárazu do stroja žalobcu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyvodil zodpovednosť žalovaného ako právnickej osoby vykonávajúcej prevádzkovú činnosť v rámci svojho podnikania, za vzniknutú škodu, keď za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou zodpovedá prevádzkovateľ tejto činnosti bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu nejakej povinnosti a bez ohľadu na zavinenie, ak je takáto škoda v príčinnej súvislosti s prevádzkovou činnosťou. V ďalšom sa súd zaoberal existenciou liberačného dôvodu na strane žalovaného, ktorý tvrdil, že primárnym dôvodom vzniku škody bol porušenie pravidiel bezpečnosti práce s bagrom žalobcom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v tejto súvislosti zistil, že pri výkopových prácach v deň vzniku škodovej udalosti začal ako prvý pracovať zamestnanec žalovaného p. B. a až následne sa vedľa neho na vedľajšiu brázdu s odstupom postavil bager konateľa žalobcu. Konateľ žalobcu po ukončení časti práce svoj bager odistil a posunul sa smerom k pracujúcemu bagru p. B., pričom pri posúvaní bagra bol orientovaný smerom na druhý pracujúci bager, preto musel mať preto vedomosť o tom, že vstupuje do nebezpečného priestoru druhého stroja. Túto vedomosť potvrdil aj konateľ žalobcu pri svojom výsluchu. Súd prvej inštancie pritom neakceptoval zdôvodnenie žalobcu, že predpokladal, že sa stroj p. B. posunie, resp. že si nemyslel, že je v nebezpečnej vzdialenosti, pretože rameno bagra Skubiho bolo zložené. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní bola preukázaná existencia liberačného dôvodu v zmysle § 420a ods. 3 OZ na strane žalovaného, pretože konateľ žalobcu vykonáva činnosť, ktorá vyžaduje odborné znalosti a vedomosti o pravidlách zachovávania bezpečnosti pri práci s bagrom a bez objektívnych dôvodov porušil bod 1.9 písm. f) prílohy č. 8 vyhlášky, keď pri prevádzke stroja - bagra, pracoval so strojom v nebezpečnej blízkosti iného stroja. Existencia tohto liberačného dôvodu však podľa názoru súdu nezbavila žalovaného úplne zodpovednosti za vzniknutú škodu, keďže tá bola v rovnakom rozsahu vyvolaná aj samotnou prevádzkovou druhého stroja, ktorý sa v čase škodovej nehody „nesprával“ tak ako mohol žalobca
oprávnene predpokladať, keďže pohyb ramena bagra žalovaného bol vyvolaný vnútornými okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Súd preto stanovil pomer spoluzodpovednosti škodcu a poškodeného na vzniku škody 50:50, keďže dospel k záveru, že vina žalobcu a žalovaného bola u oboch v rozsahu 50 % a na základe tohto pomeru potom posudzoval aj uplatnený nárok.
Obe strany v odvolaní namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a tiež jeho nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v odvolaní namietal záver súdu, že jedna z príčin vzniku škodovej udalosti, a to porušenie predpisov BOZP, konkrétne porušenie povinnosti zachovávať medzi strojmi pri práci viacerých strojov na jednom pracovisku takú vzdialenosť, aby nedošlo k ohrozeniu ich prevádzky (bod 1.9 písm. f a bod 2.1.7 prílohy č. 8 Vyhlášky), bola spôsobená zo strany žalobcu, ktorého sa mal dopustiť tým, že svojim bagrom vstúpil do pracovného priestoru bagra žalovaného. Poukazoval pritom na fotodokumentáciu, obhliadku a najmä výsluchy svedkov (zdôrazňujúc pritom opakované výpovede konateľa žalobcu, svedka D. a svedka B. pri obhliadke).
Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalobca nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 35 až 40 napadnutého rozsudku). Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom svedkov, fotodokumentáciou, obhliadkou) sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalobcu o neexistencii liberačného dôvodu na strane žalovaného, t.j., že predpisy o BOZP porušil práve žalovaný. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
Súd prvej inštancie sa taktiež dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov, resp. strany sporu (konateľa žalobcu p. Hájeka, svedka B. a svedka D., ktorí vypovedali jednak na pojednávaní, a jednak i na miestnej obhliadke), s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci a skutkový stav ustálil správne. Presvedčivo sa súd prvej inštancie vysporiadal i s čiastočnou nehodnovernosťou svedeckej výpovede svedka D.. Pri hodnotení jeho svedeckej výpovede vychádzal z časového odstupu medzi prvou a druhou výpoveďou, pričom pri prvej výpovedi svedok nevedel uviesť poradie, v akom sa bagre na miesto postavili a následne na obhliadke realizovanej o 9 mesiacov neskôr však svedok svoje vyjadrenie bez odôvodnenia zmenil. Súd prvej inštancie logicky uzavrel, že vyjadrenie svedka na obhliadke bolo ovplyvnené tým, že svedok ho vykonal po tom, ako si vypočul vyjadrenie účastníkov nehody, predovšetkým p. Hájeka, ku ktorému sa priklonil a vzhľadom na zásadný rozpor vo vyjadreniach p. Hájeka, súd prvej inštancie vyjadrenie svedka D. v tejto časti nepovažoval za hodnoverné.
Rovnako súd prvej inštancie logicky a správne neprihliadol na zmenu vyjadrenia konateľa žalobcu, keď ju považoval za účelovú a nehodnovernú, pretože k nej pristúpil až na základe priebežne vykonávaných dôkazov a v reakcii na vyjadrenia žalovaného a zároveň poukázal na to, že už z pôvodnej výpovede
konateľa žalobcu bola zjavná snaha neuvádzať presný opis okolností predchádzajúcich škodovej udalosti, ku ktorým sa konateľ žalobcu napokon vyjadril až na opakované otázky zo strany právneho zástupcu žalovaného a súdu. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu z hľadiska nesprávne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné.
Žalovaný síce v odvolaní uvádzal ako odvolací dôvod tiež nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie (avšak k tomuto odvolaciemu dôvodu relevantnú odvolaciu argumentáciu neuviedol), pričom vo svojom odvolaní v podstate namietal len nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď dôvodil, že súd nesprávne posúdil mieru spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu, pretože porušenie predpisov o BOZP žalobcom bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. Za akceptovateľný pomer spoluzodpovednosti žalobcu a žalovaného na vzniku škody považoval žalovaný rozsah 70 ku 30, preto mal súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovieť najviac v rozsahu 30 % a vo zvyšku mal žalobu zamietnuť.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 420a ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou. Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie, c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti. Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.
Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že existencia liberačného dôvodu na strane žalovaného (konanie poškodeného) v okolnostiach prejednávanej veci nezbavila žalovaného úplne zodpovednosti za vzniknutú škodu, keďže tá bola v rovnakom rozsahu vyvolaná aj samotnou prevádzkovou druhého stroja, ktorý sa v čase škodovej nehody „nesprával“ tak ako mohol žalobca oprávnene predpokladať, keďže pohyb ramena bagra žalovaného bol nekontrolovaný (rameno sa nečakane pohlo opačným smerom, než bol smer činnosti realizovanej pri daných výkopových prácach), vyvolaný vnútornými okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke, a preto stanovil pomer spoluzodpovednosti škodcu a poškodeného na vzniku škody na 50:50. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má však odvolací súd za to, že je potrebné odlišovať medzi existenciou liberačných dôvodov (§ 420a ods. 3 OZ) a spoluzavinením poškodeného (§ 441 OZ). Pod konaním poškodeného v zmysle § 420a ods. 3 OZ treba rozumieť všetky skutočnosti vyplývajúce zo správania poškodeného, ktoré mali vplyv na vznik alebo výšku škody. Tieto skutočnosti je však treba odlišovať od predpokladov majúcich za následok úplnú alebo čiastočnú povinnosť znášať škodu v zmysle ust. § 441 OZ. Súd prvej inštancie tieto dve ustanovenia spojil, čo nemožno považovať za správne. Ak teda súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že sú tu dôvody čiastočnej liberácie žalovaného (s čím odvolací súd súhlasí), potom nebola dôvodná aplikácia ust. § 441 OZ. Vo výsledku však uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V danej veci tak bolo konanie poškodeného (žalobcu) jednou z príčin vzniku škody a ďalšia príčina spočívala v prevádzkovej činnosti prevádzkovateľa (žalovaného), preto poškodený znáša škodu len pomerne a čiastočne za ňu zodpovedá prevádzkovateľ. Odvolací súd dodáva, že v rozsahu, v ktorom sa na vzniku škody podieľalo konanie poškodeného (žalobcu), nezodpovedá za škodu škodca (žalovaný), lebo v tomto rozsahu
nie je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a v danom prípade samotnou prevádzkou stroja žalovaného. Čo sa týka samotného stanovenia pomeru spoluzodpovednosti súdom prvej inštancie, toto je založené na jeho hodnotiacom úsudku. Odvolací súd môže preskúmať tieto závery len v prípade zjavnej neprimeranosti hodnotiacich záverov súdu prvej inštancie, čo však v konaní ani tvrdené nebolo. Pokiaľ sa aj žalovaný v odvolaní dožadoval vyvodenia inej miery spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu, a to konkrétne 70:30, neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorá by odôvodnila práve takýto pomer spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu. Podľa názoru odvolacieho súdu pomer spoluzodpovednosti strán sporu na vzniknutej škode bol súdom prvej inštancie stanovený so zohľadnením všetkých okolností prípadu a jeho hodnotiace závery nemožno považovať za neprimerané. Preto ani nebol dôvod uvažovať o stanovení prípadnej odlišnej miery spoluzodpovednosti strán sporu na vzniku škody.
Súd prvej inštancie tiež správne priznal žalobcovi aj pomernú časť nákladov za prenájom náhradného bagra. Žalovaný v tejto súvislosti v odvolaní namietal, že súd nesprávne prihliadol na nedostatočne substancované a nepravdivé tvrdenia žalobcu, keď žalobca náhradné bagre ponúknuté žalovaným odmietol z dôvodu, že bager bol v lízingu a nebol poistený, avšak svoje tvrdenia žalobca nepreukázal. Podľa žalovaného boli tvrdenia žalobcu všeobecné a neurčité (a navyše tvrdenie, že žalovaným ponúkaný bager nebol poistený bolo aj nepravdivé), teda porušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť a súd prvej inštancie nemal na jeho procesnú obranu prihliadnuť. Pretože súd prvej inštancie podľa žalovaného na nedostatočne substancované tvrdenia prihliadol, dospel k nesprávnemu záveru o nedôvodnosti námietky žalovaného o neúčelnosti nákladov, ktoré žalobca vynaložil na prenájom náhradného bagra – tento nárok súd prvej inštancie žalobcovi priznať nemal. Odvolací súd túto námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov.
Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti (§ 150 CSP) sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného práva a povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné substancovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania a rovnako platí, že následkom porušenia žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované a nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca neporušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť.
Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu za prenájom náhradného bagra využívaného počas opravy poškodeného bagra vo výške 2.500 eur, teda uviedol relevantné skutkové tvrdenie a predložil o tom i dôkazy. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca tieto náklady vynaložiť nemusel, keďže žalovaný mu náhradný bager mohol zabezpečiť sám. Žalovaného preto zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že mal možnosť dať žalobcovi k dispozícii na potrebnú dobu stroj zodpovedajúci potrebám a možnostiam žalobcu. Všeobecne platí, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu tejto skutočnosti tiež tvrdí. Právna teória pripúšťa tiež tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný uviedol podstatné a rozhodujúce skutočnosti, prečo odmietol žalovaným ponúknuté bagre, a to na pojednávaní dňa 30.9.2020, keď uviedol, že pracuje na inom type bagra a s tým, ktorý mu ponúkal žalovaný nemá skúsenosti a bol poruchový a ďalej, že ponúkaný bager bol v lízingu v dôsledku čoho nemá byť poskytnutý tretím osobám a nie je poistený. Je zrejmé, že žalobca nebol účastníkom zmluvného vzťahu s leasingovou spoločnosťou, či poisťovateľom bagrov žalovaného, preto na neho nebolo možné preniesť dôkazné bremeno preukázania týchto skutočností, ako správne uviedol i súd prvej inštancie. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval snahu žalovaného o zľahčovanie tvrdení žalobcu, že s bagrami ponúkanými žalovaným nemal skúsenosti, že ich ovládať
nevedel, keď táto skutočnosť je závažným dôvodom aj s prihliadnutím na veľmi prísne formulovanú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, pri ktorej mal žalobca bager využívať.
Nedôvodné boli i námietky žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keďže súd prvej inštancie rozhodol správne. Obe strany mali v spore rovnaký úspech (50 %), preto súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebol daný dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP a v tejto súvislosti tiež správne uviedol, že v zmysle ust. § 257 CSP súd môže rozhodnúť len o tom, že náhradu trov konania úspešnej strane neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný totiž žiadal, aby mu súd priznal plnú náhradu trov konania aj v prípade čiastočného úspechu s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval odmietnutie návrhu žalovaného na mimosúdne urovnanie vo výške polovice žalovanej sumy zo strany žalobcu (čo v podstate zodpovedá aj výsledku konania).
K uvedenému odvolací súd dodáva, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012).
Dôvod uvádzaný žalovaným (odmietnutie mimosúdnej dohody žalobcom) podľa názoru odvolacieho súdu nie je v žiadnom prípade dôvodom hodným osobitného zreteľa, a teda celkom výnimočným prípadom, ktorý by odôvodňoval aplikáciu § 257 CSP. Neprichádzalo tak do úvahy ani akékoľvek analogické použitie toho času neplatného ust. § 143 OSP. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 143 OSP nebolo prebraté do novej procesnoprávnej úpravy (CSP), preto je zrejmé, že zákonodarca nemal záujem na tom, aby sa toto ustanovenie v praxi aplikovalo.
Skutočnosti uvedené v odvolaniach strán sporu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolania z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou strán sporu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože ani jedna strana v odvolacom konaní úspešná nebola.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).