Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_25CoP-23-2015.pdf
PDF · 125.99 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/23/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Daniel Ilavský, vo veci starostlivosti súdu o už plnoleté dieťa: M. O., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3 a maloleté dieťa: P. O., nar. XX.X.XXXX, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, obe deti bytom ako matka, deti rodičov - matky: M. B., nar. XX.X.XXXX, bytom S. A. Q. XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3 a otca: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. A. Q. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Ondrej Bartošovič, so sídlom Šaľa, Pázmaňa 2020/30, o návrhu matky na zvýšenie výživného a návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 12P/143/2014-130 zo dňa 10.3.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia výživného na obe deti m e n í tak, že návrh na zvýšenie výživného z a m i e t a.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutej časti, ktorou došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na obe deti p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výživné na medzičasom plnoletú M. O. zvýšil zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur mesačne počnúc od 3.6.2014, pričom výživné je splatné vždy do 15- teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám plnoletého dieťaťa. Výživné na maloletého P. O. zvýšil zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 130,- Eur mesačne počnúc od 3.6.2014, pričom výživné je splatné vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletého dieťaťa. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 3.6.2014 do 10.3.2015 vo výške 446,70 Eur na plnoletú M. O. povolil otcovi zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach po 20,- Eur až do zaplatenia spolu s bežným výživným po právoplatnosti tohto rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok k rukám plnoletého dieťaťa. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 3.6.2014 do 10.3.2015 vo výške 248,- Eur na maloletého P. O. povolil otcovi zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach po 10,- Eur až do zaplatenia spolu s bežným výživným po právoplatnosti tohto rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok k rukám matky maloletého dieťaťa. Týmto zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 13P/162/2011-42 zo dňa 18.8.2011. Návrh otca na zníženie výživného zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a § 163 ods. 1, § 160 ods. 1 a § 146
ods. 1 písm. a) O.s.p. Vecne potom argumentoval tým, že vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že návrh matky, resp. plnoletého dieťaťa na zvýšenie výživného je dôvodný a je potrebné zmeniť pôvodne rozhodnutie, ktorým bol naposledy upravovaný rozsah vyživovacej povinnosti otca. Súd zvýšil vyživovaciu povinnosť otca v súlade s ust. § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine počnúc dňom podania návrhu, odkedy podľa názoru súdu došlo k objektívnej zmene pomerov na strane detí zvýšením ich odôvodnených potrieb vo všetkých oblastiach ich života. Nakoľko dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov a rodič je vzhľadom na možnosti a schopnosti i majetkové pomery povinný prispievať na výživu maloletých detí, súd zvýšil výživné zo strany otca na medzičasom plnoletú M. zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur mesačne a na maloletého P. zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 130,- Eur mesačne a to s ohľadom na vývoj životných nákladov a na možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca pri zohľadnení jeho príjmu ako osoby dobrovoľne nezamestnanej. Skutočnosť, že otec ukončil svoju živnosť a tak nemá pravidelný príjem, nemôže byť na ťarchu detí, nakoľko podľa názoru súdu otec sa týmto dobrovoľne vzdal pravidelného príjmu, a teda je možné na neho hľadieť, ako na osobu dobrovoľne nezamestnanú a tak vychádzať u neho z priemerného príjmu zamestnanca v hospodárstve SR ktorého výška v roku 2014 dosiahla 858,- Eur. Navyše otec sám uviedol, že príjem si zabezpečuje príležitostnými prácami, výšku ktorého súdu nepreukázal, zamestnanie si údajne hľadá, avšak túto svoju snahu v priebehu konania súdu taktiež nijako nepreukázal. Okrem toho je potrebné uviesť, že nelogickým sa javí aj tvrdenie otca o tom, že živnosť bol nútený ukončiť z dôvodu nerentability, pretože jeho partnerka začala podnikať s rovnakým predmetom činnosti nadväzne hneď po ukončení podnikania otcom s tým, že podľa predložených daňových priznaní za roky 2012 a 2013 nevykazuje stratu, rovnako, ako tomu bolo v čase podnikania otca, pričom s prihliadnutím aj na príjem jeho partnerky z podnikania sa vytvára spolu s rodičovským príspevkom a rodinnými prídavkami dostatok finančných prostriedkov aj na zabezpečenie odôvodnených potrieb ďalších dvoch maloletých detí v rodine otca vo veku 7 a 2 rokov, vrátane maloletej O., ktorá vyživovacia povinnosť otcovi medzičasom pribudla. Otec nad rámec bežného výživného na svoje deti M. a P. neprispieva, nekontaktuje ich. Za daného stavu súd mal za to, že je tu priestor na zvýšenie výživného. Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné povinného rodiča na všetky jeho výživou oprávnené deti má predstavovať cca. 1/3 (prípadne 30 - 40 %) jeho čistého príjmu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. 1/3 z aktuálneho príjmu otca (cca. 858,- Eur) je cca. 283,- Eur, pričom otcovi po odpočítaní životného minima na jeho osobu a na ďalšie jeho vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, ktoré žijú s ním v spoločnej domácnosti a nemajú preukázateľne vyššie odôvodnené potreby, ako dcéra M. a maloletý P., zostane približne rovnaká čiastka na vykrytie ich odôvodnených potrieb. Keďže k výraznej zmene pomerov v prejednávanej veci nepochybne došlo a to predovšetkým na strane detí, ale aj v zárobkových možnostiach a schopnostiach otca, je to dôvodom na zmenu posledného rozhodnutia o výživnom. Súd preto návrhu matky, resp. plnoletého dieťaťa vyhovel čiastočne a zvýšil výživné tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Takto určené výživné podľa názoru súdu zodpovedá kritériám Zákona o rodine. Nakoľko v priebehu konania dcéra M. nadobudla plnoletosť, pričom predmetom konania je úprava výživného aj za čas maloletosti dieťaťa, súd uložil otcovi povinnosť súdom určené výživné a to včítane nedoplatku za obdobie maloletosti dieťaťa poukazovať priamo do rúk oprávnenej M.. Súd stanovil účinnosť zmeny výživného počnúc dňom podania návrhu, s čím súvisí aj otázka nedoplatku na výživnom. Nakoľko otcovi vznikol nedoplatok na výživnom za obdobie od 3.6.2014 do 10.3.2015 na plnoletú M. vo výške 446,70 Eur a na maloletého P. vo výške 248,- Eur, tento mu súd v súlade s ustanovením § 160 ods. 1 O.s.p. povolil zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach na plnoletú M. po 20,- Eur až do zaplatenia k rukám plnoletého dieťaťa, resp. na maloletého P. po 10,- Eur až do zaplatenia k rukám matky maloletého dieťaťa spolu s bežným výživným po právoplatnosti rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok, nakoľko táto výška splátok sa javí ako zodpovedajúca jednak potrebám detí, ako aj celkovej súčasnej situácii otca.
Pokiaľ sa týka návrhu otca na zníženie výživného, je potrebné uviesť, že na strane otca ako výživou povinného rodiča aj keď na jeho strane došlo k zmene pomerov v podobe straty jeho príjmu zo živnosti, resp. pribudnutím ďalšej vyživovacej povinnosti, s poukazom na už vyššie uvedenú argumentáciu súd mal za to, že neboli splnené podmienky na zníženie výživného. Preto súdu nezostalo iné, ako jeho návrh zamietnuť.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 146 ods. l písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie otec, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh na zvýšenie výživného v celom jeho rozsahu zamietol, prípadne rozhodol o znížení výživného v súlade s jeho požiadavkami predostretými pred súdom prvého stupňa. Argumentoval tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prvom rade súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že posledná úprava výživného bola súdom schválená len pred rokmi a odvtedy nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného na maloleté deti. Naproti tomu na jeho strane došlo k podstatnému zhoršeniu príjmovej situácie, a k vzniku novej vyživovacej povinnosti, čo odôvodňovalo uplatnené zníženie vyživovacej povinnosti, prípadne zamietnutie návrhu na zvýšenie výživného. Ďalej považuje za potrebné pripomenúť, že súd sa nezaoberá v rozsudku ani pri rozhodovaní výrazne nadsadenou výškou výdavkov maloletých detí tak, ako bola uvedená vo vyjadrení matky zo dňa 9.11.2014 ako aj ich rozpor s údajmi uvedenými v návrhu na začatie konania. Matka u oboch maloletých detí uvádzala mesačné výdavky na obuv a ošatenie vo výške 150,- Eur mesačne u každého z nich, pričom ide o deti vo veku, kde už nedochádza každé dva - tri mesiace k fyziologickým zmenám, ktoré by si vyžadovali nakupovanie nového ošatenia a obuvi. Navyše matka žiadnym listinným dôkazom nepreukázala, že by obuv a ošatenie v takomto, resp. v akomkoľvek rozsahu mesačne nakupovala. Celkové výdavky na maloleté deti predložené a vyčíslené matkou boli tak nehorázne nadhodnotené a spolu by predstavovali sumu 800,- Eur, čo je v súčasných podmienkach suma, ktorá v množstve rodín predstavuje kompletný príjem domácnosti a nie výdavky maloletých detí v rodine, kde je jeden z rodičov nezamestnaný. Ďalej matka uviedla mesačný príjem svojho aktuálneho manžela vo výške 300,- Eur mesačne, pričom v skutočnosti predstavuje sumu v priemere 1 204,30 Eur mesačne. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že v porovnaní s rokom 2011, keď sa naposledy rozhodovalo o výživnom sa podstatne nezmenili pomery maloletých detí negatívnym smerom a matka ani dôkazné bremeno ohľadne tohto svojho tvrdenia neuniesla, no súd napriek tomu jej návrhu na zvýšenie výživného vyhovel. Ďalej súd nesprávne usúdil, že on sám sa dobrovoľne vzdal pravidelného príjmu zo živnosti a argumentácia súdu je čiastočne nelogická. Živnosti sa vzdal z dôvodu, že nakladanie s odpadom, konkrétne jeho spaľovanie, ako činnosť, ktorú vykonával, prestalo byť dostatočne výnosné. Následným svojim konaním, ktorým preniesol živnosť na svoju partnerku, konal v záujme zvýšenia rodinného rozpočtu, keď popri rodičovskom príspevku a príjme zo živnosti, vytvoril priestor pre ďalší príjem, ktorým sú príležitostné obkladačské práce. V danom prípade preto bolo potrebné konštatovať, že na jeho strane došlo k zmene pomerov k horšiemu, teda došlo k zmene subjektívnych skutočností, čo je spôsobené jednak skutočnosťou, že už nepodniká a nemá žiadny stály príjem, spojenie so skutočnosťou, že má ďalšie dve (z toho jednu novú) vyživovacie povinnosti. Ďalší nesprávny právny záver sa týka aplikovania zaužívanej súdnej praxe, podľa ktorej výživné povinného rodiča na všetky jeho výživou oprávnené deti má predstavovať 1/3 (prípadne 30
- 40%) jeho čistého príjmu. Súd vychádzal z fikcie, že ako dobrovoľne nezamestnaný zarába priemernú mzdu v národnom hospodárstve sa predošlý rok, teda sumu 858,- Eur. Suma 853,- Eur ako priemerná mzda v národnom hospodárstve je však hrubou mzdou, nejedná sa teda o čistý príjem, tak ako vyžaduje zásada používaná aplikačnou praxou. Pri hrubej mzde 853,- Eur sa v nadväznosti od iných faktorov pohybuje čistý príjem niekde v rozmedzí od 600,- do 630,- Eur a výživné vo výške 280,- Eur sa týmto pádom už blíži k 50% z tohto príjmu. Súd prvého stupňa opomenul, že má ďalšie dve vyživovacie povinnosti, ktoré nezahrnul do celkovej sumy vyhradenej na plnenie vyživovacích povinností. Vzhľadom na uvedené je potom zrejmé, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je z uvedeného dôvodu nesprávne. Vzhľadom na uvádzané má preto za to, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávnemu ustáleniu v predmete subjektívnych a objektívnych skutočností na priznanie vyššieho výživného a k následnému nesprávnemu právnemu posúdeniu, v dôsledku ktorého nesprávne čiastočne vyhovel nároku matky a zamietol jeho návrh na znížene výživného.
Matka, medzičasom už plnoletá M. a ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrili.
Matka a medzičasom už plnoletá M. prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu otca podali písomné vyjadrenie, v ktorom poukázali, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považujú za správny, založený na správnom právnom posúdení veci a správnom zistení skutkového stavu. K námietke otca spočívajúcej v tom, že posledná úprava výživného bola súdom schválená len pred tromi rokmi, a preto odvtedy nedošlo k zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného, poukazujú na zhodnotenie v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom súd prvého stupňa tiež aplikoval § 78
ods. 3 Zákona o rodine, správne právne vec posúdil a prihliadol na vývoj životných nákladov, ktorý má stúpajúcu tendenciu. Pokiaľ otec poukazuje na príjem manžela matky detí, tak poukazujú na skutočnosť, že tento nie je otcom detí O., nemá voči nim vyživovaciu povinnosť a túto nemožno na neho prenášať, keďže práve otec detí má zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom. V súvislosti s poukazom na údajné nadsadené výdavky na strane detí poukazujú na to, že súd vyhodnotil správne zmenu pomerov na ich strane a k tomu určil primerane zvýšené výživné. Je všeobecne známe, že v období dospievania, v ktorom sa napríklad maloletý P. nachádza, dochádza tiež k intenzívnemu rastu a vývinu dieťaťa na dospelého človeka, ktorý je sprevádzaný potrebou väčšej výživy a teda nielen u detí v predškolskom veku ako to otec tvrdí dochádza k intenzívnym zmenám. Pokiaľ otec poukazuje na výšku diét manžela matky, tieto sú určené na zabezpečenie stravovania manžela matky ako vodiča v kamiónovej doprave pri zahraničných cestách. Napokon okolnosti, ktoré viedli otca k ukončeniu živnosti v roku 2014 boli správne vyhodnotené prvostupňovým súdom ako pochybné, živnosť v tom istom predmete podnikania si zahlásila otcova družka a preto nemožno mať za to, že by to bolo nerentabilné. Navyše sám otec priznal, že svojej družke pomôže, pokiaľ to potrebuje. Súd preto správne aplikoval § 75 ods. 1 Zákona o rodine a na údajnú zmenu na strane otca vo vzťahu k živnosti neprihliadal. Otec tiež nepreukázal, že by si hľadal pravidelné zamestnanie. Vzhľadom na uvádzané preto navrhujú odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že v plnej miere sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa, keďže od doby poslednej úpravy došlo k podstatným zmenám na strane maloletých detí v tom, že v čase posledného určenia výživného maloletá M. mala 14 rokov, t.č. má už 18 rokov, prešla druhým stupňom základnej školy, t.č. navštevuje 3. ročník strednej školy v Šali. Maloletý P. je žiakom 9. ročníka, od septembra 2015 nastupuje na strednú školu. Teda od posledného určenia výživného vzrástli odôvodnené potreby maloletých detí v súvislosti s ich fyzickým rastom na ošatenie, obuv, stravu, pribudli výdavky spojené so školou. Odôvodnenosť potrieb na strane oprávneného dieťaťa vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojované všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Cieľom § 62 ods. 5 Zákona o rodine je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojované až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje k dostatočnej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. To znamená, že rodič je povinný korigovať svoje potreby tak, aby mohol zabezpečiť svojmu dieťaťu, ku ktorému má zákonnú vyživovaciu povinnosť, výživné v čo najväčšom rozsahu. Je potrebné si uvedomiť, že náklady na maloletí deti rastú úmerne s pribúdajúcim vekom dieťaťa a aj otec má povinnosť podieľať sa na týchto nákladoch zvýšeným výživným. Z uvedených dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie otca má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie otca je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zvýšenia výživného na obe deti zmeniť a návrh na zvýšenie výživného zamietnuť, na druhej strane odvolaniu otca v ostatnej napadnutej časti, ktorou došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na obe deti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania dôvodnosť chýba, čím boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v týchto častiach v zmysle § 219 O.s.p.
Z obsahu spisu bolo zistené, že matka sa podaným návrhom doručeným prvostupňovému súdu dňa 3.6.2014 domáhala zvýšenia výživného na v tom čase ešte maloletú M. zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 250,- Eur a na maloletého P. zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 230,- Eur, pričom argumentovala tým, že od poslednej úpravy výživného uplynuli 2 roky a 11 mesiacov a za túto dobu sa podstatne zmenili pomery na strane maloletých detí, čím je zrejmé, že doposiaľ určené výživné je už nepostačujúce. Sama je nezamestnaná, poberá prídavok na tri deti vo výške 66,- Eur, teda aj na maloletého X. pochádzajúceho
z jej terajšieho manželstva. Otec maloletých detí sa okrem platenia výživného sa o ne iným spôsobom nezaujíma.
Otec so zvýšením výživného nesúhlasil s poukazom na svoje pomery, keďže je nezamestnaný, neprevádzkuje živnosť. Podnikateľskú činnosť ukončil dňa 30.11.2011. Po tom, čo bol vyradený z evidencie nezamestnaných dňa 12.6.2012, je dobrovoľne nezamestnaný, príjmy má minimálne, zarába si príležitostne na brigádach. Má dve ďalšie vyživovacie povinnosti a to k maloletému U., nar. XX.XX.XXXX a pribudla mu vyživovacia povinnosť k maloletej O., nar. XX.X.XXXX. Jeho partnerka síce disponuje živnostenských oprávnením, ale reálne podnikateľskú činnosť z dôvodu starostlivosti o maloletú O. nevykonáva a jej príjmom je len rodičovský príspevok. Jeho rodina žije z úspor, z jeho príležitostných príjmov a z pôžičiek od rodinných príslušníkov. Zároveň otec žiadal znížiť výživné na maloletú M. na sumu 80,- Eur mesačne, na maloletého P. na sumu 60,- Eur mesačne, alternatívne žiadal návrh na zvýšenie výživného zamietnuť.
Kolízny opatrovník navrhol zvýšiť výživné na maloletú M. na sumu 150,- Eur mesačne a na maloletého P. na sumu 130,- Eur mesačne a to počnúc dňom podania návrhu.
Z obsahu spisu vyplýva, že výživné na obe deti bolo naposledy upravené rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 13P/162/2011-42 zo dňa 18.8.2011, ktorým súd schválil rodičovskú dohodu o vyživovacej povinnosti otca na maloletú M. v sume 100,- Eur mesačne, a na maloletého P. tiež v sume 100,- Eur mesačne počnúc od 1.7.2011. V čase tejto úpravy bola matka detí vydatá a okrem nich mala aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému X., nar. XX.X.XXXX, s ktorým bola na predĺženej materskej dovolenke, rodičovský príspevok poberala do 30.4.2011, naposledy vo výške 190,10 Eur mesačne, jej manžel bol zamestnaný s priemerným čistým mesačným príjmom 335,53 Eur. Otec bol rozvedený, okrem M. a P. mal ešte jednu vyživovaciu povinnosť k maloletému U., nar. XX.X.XXXX, bol živnostníkom, základ dane za rok 2010 predstavoval 23.478,34 Eur. M. mala 14 rokov a 10 mesiacov, ukončila 8. ročník základnej školy, bola v starostlivosti dermatológa, maloletý P. mal 12 rokov a 5 mesiacov, ukončil 5. ročník základnej školy.
Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom bolo zistené, že u matky sa rodinné pomery nezmenili, je evidovaná na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie od 9.5.2012 doposiaľ, iba krátko bola zamestnaná na dohodu ako pomocná sila v kuchyni v reštaurácii od mája do septembra 2014 s príjmom 50,- až 80,- Eur mesačne, kde dostala výpoveď, je vyučená predavačka, prácu si aktuálne hľadá sama, do apríla 2014 poberala rodičovský príspevok v roku 2014 vo výške 203,20 Eur mesačne, v roku 2013 vo výške 199,60 Eur mesačne, v roku 2013 poberala rodinné prídavky na tri maloleté deti v sume 69,30 Eur mesačne a v roku 2014 v sume 70,56 Eur mesačne. Manžel matky je zamestnaný ako vodič u toho istého zamestnávateľa ako v čase pôvodného rozhodovania o výžinom s priemerným čistým mesačným príjmom 330,- Eur, poberá aj diéty, s ktorými jeho priemerný mesačný príjem predstavuje 1.200,- Eur čistého mesačne. Spolu s manželom a tromi maloletými deťmi žije v spoločnej domácnosti v rodinnom dome v S. A. Q., na ktorý naďalej spláca spolu s manželom úver 330,- Eur mesačne. Otcovi pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletej O., nar. XX.X.XXXX, podnikateľskú činnosť ukončil k 30.11.2011, na úrade práce bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie od 7.12.2011 do 12.06.2012, následne bol z evidencie vyradený pre nespoluprácu, ďalej je dobrovoľne nezamestnaný s príjmom z príležitostných brigád 300,- až 400,-Eur mesačne. Partnerka otca je na materskej dovolenke s maloletou O., od 1.12.2011 podniká na základe živnostenského oprávnenia s predmetom činnosti, v ktorom podnikal otec pred ukončením jeho podnikateľskej činnosti, keď z jej daňového priznania za rok 2012 vyplýva základ dane po znížení 452,75 Eur a z daňového priznania za rok 2013 základ dane po znížení 504,16 Eur. Otec žije v spoločnej domácnosti s partnerkou a dvomi maloletými deťmi vo veku siedmych a troch rokov v rodinnom dome v S. A. Q., ktorý patrí do jeho výlučného vlastníctva.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
V zmysle § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného na maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Pri rozhodovaní o zmene výživného v zmysle citovaných ustanovení zákona je nevyhnutné previesť porovnanie okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho ako i nového rozhodovania a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo objektívne napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly obsiahnutej v § 78 ods. 3 už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.
Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať mu výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám.
Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie však vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v pochybení súdu, keď na zistený skutkový stav, právnu normu nesprávne aplikoval. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, bez potreby vykonávať ďalšie dokazovanie konštatuje nasledovné: Po posúdení súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu podľa vyššie citovaných ustanovení upravujúcich výživné rodičov deťom prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, s ktorým sa i
odvolací súd stotožnil, že od poslednej úpravy výživného došlo k takej zmene pomerov na strane oboch detí, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. V čase podania návrhu (v júni 2014) M. navštevovala 2. ročník strednej školy (pri poslednej úprave bola žiačkou základnej školy), maloletý P. navštevoval 8. ročník základnej školy (pri poslednej úprave ukončil 5. ročník základnej školy), čím bezpochyby, a to aj bez ohľadu na ich mimoškolské aktivity, došlo k zvýšeniu nákladov na ne, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Avšak aj vzhľadom na odôvodnenú zmenu pomerov na strane výživou odkázaných detí, ako aj s prihliadnutím na matkine obmedzené možnosti zamestnať sa, keď aj ona je zo zákona povinná podieľať sa aspoň v rozsahu zákonom stanoveného minimálneho výživného na výživnom oboch detí, odvolací súd práve vzhľadom na zistené pomery otca musí konštatovať, že nie sú splnené zákonné podmienky na zmenu doteraz určenej vyživovacej povinnosti. Tu skutočne musel byť braný zreteľ na to, že i keď je otec dobrovoľne nezamestnaný, s príjmom len z brigád v tvrdenej sume 300,- až 400,- Eur mesačne, pribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletej O., a pokiaľ aj súd prvého stupňa vychádzal pri určení výživného z priemerného príjmu zamestnanca v hospodárstve SR, ktorého výška v roku 2014 dosiahla 858,- Eur, bez ohľadu na to, či tu ide o príjem hrubý alebo čistý (odvolacia argumentácia otca), nesporným zostáva, že i keď podľa zaužívanej súdnej praxe povinný rodič sa má na výživnom podieľať do výšky 25 až 30% svojho čistého príjmu (nie potom do výšky jeho 1/3 ako uvádza súd prvého stupňa), samozrejme však s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu, teda nie automaticky, z tejto sumy musia byť vykryté všetky vyživovacie povinnosti otca, teda aj k maloletému U. a k maloletej O., ako na to správne otec v odvolaní poukázal. Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že je to práve otec, ktorý nemá deti vo svojej osobnej starostlivosti, pričom skutočne jeho primárnou povinnosťou ako rodiča je tak uspokojiť ich potreby formou platenia výživného, pričom naopak u matky ako rodiča druhého, sa najmä v závislosti na veku dieťaťa len mení pomer tzv. osobného a peňažného podielu na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom, pričom vyživovaciu povinnosť rodiča osobne sa starajúceho o dieťa treba považovať za plne krytú výkonom osobnej starostlivosti spravidla len v útlom veku dieťaťa (tu obvykle aj s nevyhnutnosť zotrvania príslušného rodiča v záujme zabezpečenia riadnej starostlivosti o dieťa na rodičovskej dovolenke), to však neznamená, že by vo vyššom veku dieťaťa (daný prípad) na takýto faktor už nebolo možno prihliadať, ale už len v rámci príslušného podielu na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom, tu v rozsahu ktorý nie je krytý minimálnym výživným vzhľadom na pomery matky. Príjem manžela matky tu potom nezohráva zásadný význam, keďže on nie je výživou povinným k deťom svojho partnera, on má vyživovaciu povinnosť len k spoločnému dieťaťu - maloletému X. a k svojej manželke, svojím príjmom sa potom musí už len podieľať v rozsahu na neho pripadajúceho na chode domácnosti a na ostatných spoločných výdavkoch rodiny. Odvolací súd, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu, ďalej ozrejmuje, že pokiaľ aj reálny príjem manžela matky zo zamestnania je v skutočnosti vyšší než deklaruje matka detí, je to len vzhľadom na poberanie cestovných náhrad, z ktorých však nie je možné vychádzať priamo ako z príjmu, keďže tieto v prvom rade slúžia zamestnancovi na krytie výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s výkonom práce, nie sú stabilné, pričom len odmena patrí zamestnancovi za výkon práce. Rovnako to platí aj pri posudzovaní príjmu partnerky otca pri rozhodovaní, tu potom s vyňatím jej vzájomnej vyživovacej povinnosti s otcom detí, keďže nie sú manželia. Zo zhora uvádzaného je potom evidentné, že po zmene pomerov nie je otec schopný platiť zo svojho príjmu nielen matkou a už aj medzičasom plnoletou M. žiadané výživné, ale ani súdom prvého stupňa zvýšené výživné, čo by napokon nebolo možné ani vtedy, keby otec dosahoval priemerný príjem zamestnanca v hospodárstve SR, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa, keďže naposledy určené výživné na M. a maloletého P. spolu predstavuje 200,- Eur mesačne a otec má ešte dve ďalšie vyživovacie povinnosti. Vzhľadom na pomery otca je preto žiaduce, aby sa obe deti naďalej uspokojili s výživným od otca určeným rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 13P/162/2011-42 zo dňa 18.8.2011, pričom nárast ich výdavkov od poslednej úpravy výživného bude potrebné pokryť práve týmto výživným, ktoré napokon nie je v zanedbateľnej výške.
Aj vzhľadom na uvádzané, odvolací súd nedospel k záveru o potrebe naposledy určené výživné na M. a maloletého P. znížiť ako to navrhoval otec detí, keďže si je potrebné uvedomiť, na čo už bolo poukázané, že od poslednej úpravy výživného skutočne došlo k zvýšeniu nákladov na obe deti, ktoré sú vo veku dospievania, čo je spojené s nárastom už len ich bežných potrieb. Žiada sa tiež zdôrazniť, že hoci otec v súčasnosti skutočne dosahuje nízky príjem, s poukazom na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a preto otec i z takto nízkeho príjmu musí predovšetkým uspokojiť nároky na výživné detí. Ak by otec nedokázal plniť vyživovaciu povinnosť ani v nevyhnutnej miere, mohlo by v prípadne potreby dôjsť v zmysle § 68 a nasl. Zákona o rodine k jej prechodu na starých rodičov detí.
Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu otca zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou došlo k zvýšeniu výživného na obe deti zmeniť s použitím § 220 O.s.p tak, že návrh na zvýšenie výživného zamietne a v ostatnej napadnutej časti, ktorou došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na obe deti, potvrdiť ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. V konaní o výživnom na plnoletú M. bol potom otec úspešný na polovicu (zamietnutie návrhu M. na zvýšenie výživného a zároveň zamietnutie návrhu otca na jeho zníženie) a preto v tomto konaní o náhrade jeho trov bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu, čo je významovo totožné so spôsobom rozhodnutia o trovách konania o výživnom na maloletého F. podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, preto odvolací súd o trovách konania podľa cit. zákonných ustanovení rozhodol jedným výrokom, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.