Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17C-254-2013.pdf
PDF · 121.9 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/254/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Majerikovou v právnej veci navrhovateľa: D. E., rod. T., nar. XX.X.XXXX, štátny občan SR, trvale bytom T. B. XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 17, Žilina, proti odporcovi: K. T., nar. XX.X.XXXX, štátny občan SR, bytom T. B. XXX, právne zastúpený JUDr. Stanislavom Záhumenským, advokátom so sídlom Fraňa Kráľa 1504, Čadca, o určenie povinnosti strpieť práva prechod cez pozemok, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľky o určenie, že odporca ako vlastník parc. KNC 2315 a KNC 2316 zapísaných na liste vlastníctva č. XX, kat. úz. T. B., je povinný strpieť cez časť nehnuteľnosti, a to po ceste od bránky pri hlavnej ceste k plotu oddeľujúcemu pozemok navrhovateľky od pozemkov odporcu k parcele KNC 2318 zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, kat. úz. T. B., prechod pešo a prejazd povozom i motorovým vozidlom, ako i uloženie zákazu odporcovi brániť v prechode a prejazde cez časť parcely KNC 2315 a KNC 2316 zapísaných na liste vlastníctva č. 78, kat. úz. T. B., a to po ceste od bránky pri hlavnej ceste k plotu oddeľujúcemu pozemok navrhovateľky od pozemkov odporcu na parcelu KNC 2318 zapísanú na liste vlastníctva č. XXX, kat. úz. Kysucký Lieskovec, z a m i e t a .
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 19.9.2013 sa navrhovateľka domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť strpieť ako vlastníkovi nehnuteľnosti parcely KNC 2315 a KNC 2316 zapísaných na LV č. 78 pre kat. úz. Kysucký Lieskovec cez čas nehnuteľnosti prechod pešo a prejazd povozom i motorovým vozidlom ku nehnuteľnosti parcele KNC 2318 zapísanej na LV č. XXX kat, úz. Kysucký Lieskovec a zároveň zákazu odporcovi brániť v prechode a v prejazde cez časť predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. 78 na parcelu KNC 2318 zapísanej na LV č. 780 kat. úz. Kysucký Lieskovec. Svoj návrh odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX kat. úz. T. B. ako dom súp. č. 529 na KNC parcele 2318 a parcely KNC 2318 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 506 m2, KNC 2319 - záhrady o výmere 397 m2 a KNC 2320/1 - orná pôda o výmere 452 m2 a je právnou nástupkyňou po pôvodnej vlastníčke Márii Vajdíkovej, rod. Kinierovej. Odporca je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. 78 pre kat. úz. Kysucký Lieskovec ako parcela KNC 2315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 476 m2 a KNC 2316 - záhrady o výmere 783 m2 a je právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch Ľudovítovi Kinierovi a Emílii Kinierovej. Uviedla, že už medzi ich právnymi predchodcami začali vznikať v minulosti spory ohľadom prístupovej komunikácie k rodinnému domu súp. č. 529 na KNC 2318 Kysucký Lieskovec a rozsudkom OS Čadca č.k. 9C/354/77 - 44 zo dňa 18.8.1978 v znení opravného uznesenia OS Čadca 9C/354/77-46 zo dňa 24.10.1979 súd právoplatne rozhodol, že zakázal právnym predchodcom odporcu Ľudovítovi Kinierovi a Emílii Kinierovej, aby bránili právnej predchodkyni navrhovateľky Márii Vajdíkovej v chodení pešo a
povozmi po ploche, ktorá tvorí časť parcely č. 1035 - zastavená plocha kat. úz. Kysucký Lieskovec v priestore, ktorý je označený písmenami A,B,D,E a najmä, aby zamykali bránu, ktorá sa nachádza v priestore, ktorý je označený písmenami A,B tak, že by žalobcovia tade nemohli prejsť. Zo súdneho spisu je nesporné, že súd k tomuto záveru dospel na základe zistených skutočností, že od roku 1956 sa sporný priestor pôvodnej parcely 1035 využíval za účelom prístupu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve právnej predchodkyne navrhovateľky a ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku už v roku 1956 došlo medzi zúčastnenými osobami ako vlastníkmi nehnuteľností k dohode o prechode právnej predchodkyne navrhovateľky po pozemku právnych predchodcov odporcu. V roku 1977 rovnako MsNV rozhodnutím č. 143/1977 zo dňa 22.3.1977 nariadil právnemu predchodcovi odporcu Ľudovítovi Kinierovi odstrániť návoz zeminy na časti parcely č. 1035, ktorá slúžila ako konštatuje MsNV 20 rokov ako prístupová komunikácia. Od skončenia sporu v roku 1978 právna predchodkyňa navrhovateľky a spolu s ňou aj ostatní členovia domácnosti vrátane navrhovateľky priestor označený v súdnom rozhodnutí využívali na prechod a prejazd k ich nehnuteľnosti a právni predchodcovia odporcov aj samotný odporca túto skutočnosť rešpektovali. Dňa 4.6.2013 navrhovateľka obdržala výzvu právneho zástupcu odporcu, v ktorej títo oznamujú, že naďalej nemienia stav platný cca od roku 1956 rešpektovať a faktickými opatreniami v teréne zabránili prístupu k nehnuteľnosti navrhovateľke. Z výkladu výroku súdneho rozhodnutia možno dovodiť, že právo prechodu a prejazdu patrí právnej predchodkyni navrhovateľky ako určitej osoby, avšak z obsahu dohody a výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu od roku 1956 je nesporné, že toto právo patrí domovej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 780 na ťarchu nehnuteľnosti vedenej na LV č. 78 kat. úz. Kysucký Lieskovec. Odporca jej nárok popiera a na základe konania 9C/354/77 nedošlo k záznamu do katastra nehnuteľností, bude nevyhnuté vo veci vyhotoviť geometrický plán, pretože jej odporca neumožňuje vstup na spornú nehnuteľnosť.
Odporca vo svojom vyjadrení k podanému návrhu podaním zo dňa 26.11.2013 (č.l. 20) žiadal návrh zamietnuť. Poukázal, že navrhovateľka nepreukázala titul nadobudnutia práva prechodu. Pokiaľ odvodzuje svoje právo od právneho predchodcu Márie Vajdíkovej, tak ani tomuto právnemu predchodcovi nevzniklo žiadne právo prechodu cez parcely KNC 2315 a KNC 2316 zapísaných na LV č. 78 kat. územie Kysucký Lieskovej. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka, resp. jej právna predchodkyňa prechádzali cez cudzí pozemok neznamená, že týmto úkonom vzniklo právo prechodu. Základnou podmienkou pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba tohto práva. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje vo svojom návrhu na rozhodnutie 9C/354/77 a odvodzuje svoje právo od tohto rozhodnutia, tak v odôvodnení tohto rozhodnutia nie je uvedené, že navrhovateľka resp. jej právna predchodkyňa majú právo prechodu cez uvedenú parcelu a návrhu právnej predchodkyni navrhovateľky bolo vyhovené len z toho dôvodu, že právni predchodcovia odporcu neboli vlastníkmi uvedenej parcely. Ak k domovej nehnuteľnosti navrhovateľky je priamy prístup z verejnej komunikácie, nemožno prostredníctvom práva cesty vynucovať prístup k domovej nehnuteľnosti z inej strany cez priľahlý pozemok patriaci inému vlastníkovi - odporcovi, aj keby tento prístup bol pre vlastníka stavby výhodnejší. Nehnuteľnosti parcely KNC 2318 a 2319, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, sú priamo napojené na cestu. Navrhovateľka si postavila na parcele KNC 2319 garáž a nič nebráni navrhovateľke postaviť si cez túto parcelu aj prístup k rodinnému domu, keďže navrhovateľka má možnosť dostať sa k svojmu rodinnému domu práve cez túto parcelu, ktorá je v jej vlastníctve.
V priebehu konania súd samostatným uznesením 17C/254/2013-97 zo dňa 15.7.2014 nariadil predbežné opatrenie a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením 10Co/647/2014 zo dňa 30.9. 2014 uznesenie prvostupňového súdu čiastočne potvrdil s tým, že odporca je povinný strpieť prechod a prejazd navrhovateľkou cez pozemky zapísané na LV č. 78, nachádzajúce sa v kat. území Kysucký Lieskovec, CKN parc. č. 2315, zastavané plochy a nádvoria o výmere 476 m2 a CKN parc. č. 2316, záhrady o výmere 783 m2, do humna postaveného na pozemku zapísanom na LV č. 780, nachádzajúcom sa v kat. území Kysucký Lieskovec, CKN parc. č. 2318, zastavané plochy a nádvoria o výmere 506 m2, a to po "ceste" od bránky pri hlavnej ceste k plotu oddeľujúcemu pozemok navrhovateľky (zapísaný na LV č. 780, kat. územie Kysucký Lieskovec, CKN parc. č. 2318, zastavané plochy a nádvoria o výmere 506 m2) od pozemkov odporcu (zapísaných na LV č. 78, kat. územie Kysucký Lieskovec, CKN parc. č. 2315, zastavané plochy a nádvoria o výmere 476 m2, a CKN parc. č. 2316, záhrady o výmere 783 m2), a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 9.10.2014.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi k veci sa vzťahujúcimi, vykonal ohliadku na mieste samom a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam:
Navrhovateľka v priebehu konania pridržiavala sa skutkového odôvodnenia podaného návrhu. Uviedla, že vlastnícke vzťahy susediacich nehnuteľností sú dané zápisom na LV a tieto nie sú medzi účastníkmi sporné. V minulosti existovalo právo prechodu dohodnuté ešte medzi ich právnymi predchodcami, aj keď za určitých okolností rozporované právnym predchodcom odporcu, ale nakoniec bolo priznané rozsudkom OS Čadca 9C/354/77 v znení opravného uznesenia. Odporca toto právo prechodu a prejazdu rešpektoval až do doby, než cestou svojho právneho zástupcu vstup na nehnuteľnosť navrhovateľke zakázal. Navrhol vypočuť svedkov (čl. 188, 218), ktorí sa vedia vyjadriť k okolnostiam užívania sporného pozemku navrhovateľkou resp. jej právnym predchodcom. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť okrem iných titulov aj výkonom práva vydržaním a v roku 1956 pri výstavbe rodinných domov právnych predchodcov súčasných vlastníkov došlo k dohode o spoločnej ceste, ktorá bola právnymi predchodcami vlastníkov za obdobie od roku 1956 až do doby, než odporca podaním zo dňa 4.6.2013 zakázal navrhovateľke užívaná. Navrhovateľka ako aj jej právna predchodkyňa využívala právo prechodu a vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem a to tak, že oprávneným z tohto sú vlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. 780 kat. úz. Kysucký Lieskovec a povinným je vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. 78 kat. úz. Kysucký Lieskove a práve súdne konanie 9C/354/77 potvrdilo skutočnosť, že už v tom čase po dobu viac ako 50 rokov bolo právnymi predchodcami navrhovateľky reálne právo prechodu a prejazdu využívané a toto právo bolo trpené, či už pôvodnými vlastníkmi bez ohľadu na to, kto bol vlastníkom aj právnymi predchodcami odporcu. Už v roku 1977 v rozhodnutí súd rešpektoval skutočnosť, že právni predchodcovia navrhovateľky mali dohodu, či už to bolo priamo s právnym predchodcom odporcu alebo s pôvodnými vlastníkmi a právo užívania spoločnej cesty aj reálne po dobu viac ako 20 rokov vykonávali. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozhodnutie MsNV z 22.3.1977. Od roku 1956 až do roku 2013 navrhovateľka a jej právni predchodcovia na základe subjektívneho presvedčenia získaného na základe dohôd z roku 1956 vstúpili do užívania ako vlastníci nehnuteľnosti - spoločnej cesty. Túto cestu užívali za účelom prechodu prejazdu, za účelom obsluhy a zásobovania svojej domovej nehnuteľnosti a hospodárskej stavby.
Odporca zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a žiadal návrh zamietnuť. Poukázal, že už Stredný občiansky zákonník platný do 30.3.1964 vyžadoval na vznik vecného bremena výslovne písomnú zmluvu. Súdna prax výslovne zaujala názor, že vydržanie vecného bremena len na základe ústneho sľubu nie je možné. Z tohto dôvodu je vecou navrhovateľky, aby preukázala vznik písomnej dohody na vznik vecného bremena, keďže svoj nárok opiera o údajnú dohodu z roku 1956. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na rozsudok 9C/347/74, tak z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že v tom čase právni predchodcovia odporcu neboli vlastníkmi tejto nehnuteľnosti, boli len užívatelia a z tohto dôvodu bolo vyhovené tomuto návrhu a zakázané právnym predchodcom odporcu brániť v prechode cez parcelu, ktorá nebola v ich vlastníctve. Už zo samotných predložených rozhodnutí, či citovaného rozsudku, ako aj správy z MsNV vyplýva, že medzi účastníkmi, resp. ich právnymi predchodcami boli vždy nezhody ohľadom tohto prechodu cez túto parcelu. Navrhovateľka ani jej právni predchodcovia nemohli ani získať právo prechodu titulom vydržania i z toho dôvodu, že predkladali dôkazy, že sústavne dochádzalo k sporom medzi právnymi predchodcami o toto právo prechodu. Po smrti rodičov odporcu domová nehnuteľnosť bola určitý čas neobývaná a v tom čase skutočne tadiaľ navrhovateľka prechádzala, resp. jej právna predchodkyňa ale na vznik vecného bremena bola potrebná písomná zmluva a nestačí len ústna zmluva, aby ten držiteľ bol v dobrej viere, že mu vzniklo toto právo prechodu. Odporca ako výlučný vlastník pozemku prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 4.6.2013 vyzval navrhovateľku, aby neprechádzali cez predmetnú nehnuteľnosť KNC parcela č. 2315.
Z ohliadky na mieste samom súd zistil skutkový stav a zistil, že ide o susediace pozemky v kat. území Kysucký Lieskovec a sporný pozemok je spevnená plocha "cesta" od bránky pri hlavnej ceste k plotu oddeľujúcemu pozemok navrhovateľky (zapísaný na LV č. 780 KNC parc. č. 2318) od pozemkov odporcu (zapísaných na LV č. 78 KNC parc. č. 2315, a KCN parc. č. 2316) a pri spornej „ceste“ má odporca na svojom pozemku postavenú garáž.
Z výpisu z LV č. 780 pre kat. územie Kysucký Lieskovec súd zistil, že pozemky KNC parcela č. 2318 o výmere 506 m2 - zastavené plochy a nádvoria, pozemok KNC parcela č. 2319 o výmere 397 m2 - záhrady a dom súp. č. 529 na KNC parcele č. 2318 sú zapísané vo vlastníctve navrhovateľky podiel 1/1, titul nadobudnutia - dohoda o vyporiadaní BSM V 1764/2012 z 21.12.2012, ťarchy bez zápisu.
Z výpisu z LV č. 78 pre kat. územie Kysucký Lieskovec súd zistil, že pozemky KNC parcela č. 2315 o výmere 476 m2 - zastavené plochy a nádvoria, pozemok KNC parcela č. 2316 o výmere 783 m2
- záhrady sú vo vlastníctve odporcu podiel 1/1, titul nadobudnutia - rozhodnutie ŠN D 594/68 a rozhodnutie OS č. 9C/236/88, ťarchy bez zápisu.
V konaní medzi účastníkmi je nesporné, že pôvodná KN parcela č. 1035 kat. územie Kysucký Lieskovec zodpovedá časti KNC parc. č. 2315 a KNC parc.č. 2316 .
Je nepochybné, že medzi účastníkmi konania P. E. a C. E. proti P. T. ml. a R. T. od roku 1997 prebiehajúci spor o nebránenie v práve prechodu a prevozu bol ukončený a rozhodnutím Okresný súd Čadca č.k. 9C/354/77-44 zo dňa 18.8.1978 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24.10.1978 (čl. 6,8) súd zakázal odporcom (P. T. ml. a R. T.), aby bránili navrhovateľke (Mária E.) v chodení pešo a povozmi po ploche, ktorá tvorí časť parcely č. 1035 - zastavaná plochy kat. úz. Kysucký Lieskovec v priestore, ktorý je na súdnom nákrese označený písmenami A,B,D,E najmä aby zamykali bránu, ktorá sa nachádza v priestore, ktorý je na súdnom nákrese označený A,B tak, že by navrhovatelia tadiaľ nemohli prejsť. Z odôvodnenia rozhodnutia v čase jeho vydania vyplýva, že dom odporcov stojí na časti predmetnej nehnuteľnosti a právny predchodca odporcov (C. T.) nie je vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti, skutočnou vlastníčkou parcely je S. C., pretože v roku 1956 platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo potrebné urobiť písomnou kúpno-predajnou zmluvou registrovanou ŠN. To znamená, že účastníci sú iba užívateľmi sporného priestoru, pričom v dôsledku správania sa právneho predchodcu odporcov, navrhovateľka súhlasila so stavbou domu C. T. dodatočne, avšak v tom dôsledku sa dohodli o prechode navrhovateľky cez sporný priestor k svojmu domu. Odporcovia ako spoluužívatelia predmetnej nehnuteľnosti nemajú právo rušivo zasahovať navrhovateľke do výkonu práva prechodu, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala uloženia povinnosti odporcovi trpieť právo prechodu cez jeho nehnuteľnosť KNC parcela 2315 a KNC 2316 zapísaných na LV č. 78 kat. úz. Kysucký Lieskovec k nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľky KNC 2318 zapísanej na LV č. 780 kat. úz. Kysucký Lieskovec tvrdiac, že právo prechodu sa vykonávalo od roku 1956 a vecné bremeno vzniklo vydržaním výkonom práva prechodu so započítaním doby jej právneho predchodcu a ktorý výkon práva prechodu navrhovateľka realizovala prakticky až do roku 2013, keď jediný možný prístup do jej humna je cez pozemok odporcu a prístup k humnu jej odporca znemožnil.
Súd sa tak prejudiciálne zaoberal posúdením existencie práva navrhovateľky zodpovedajúceho uvedenému vecnému bremenu. Iba v prípade kladnej odpovede na túto otázku za podmienky pasívnej vecnej legitimácie odporcu by mohol súd návrhu vyhovieť.
Spôsoby vzniku vecných bremien a práv zodpovedajúcich vecným bremenám sú v zákone uvedené taxatívne (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k zriadeniu vecného bremena zmluvou, táto zmluva vzhľadom na závažnosť tohto právneho úkonu a z dôvodu právnej istoty musí mať písomnú formu. Ide o dvojstranné právne dojednanie, pre uzavretie ktorého platia všeobecné ustanovenia o zmluvách (§ 43 a 46 Občianskeho zákonníka) a právnych úkonoch (§ 34 a nasl., § 37 až 39 Občianskeho zákonníka). Právne následky takto zriadeného vecného bremena nastanú až vkladom do katastra nehnuteľností (§ 28 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z.). V zmluve si subjekty dostatočne presne vymedzujú rozsah a obsah práva a povinností vyplývajúcich z vecného bremena, najmä spôsob jeho výkonu ako ja geodeticky presné označenie nehnuteľností spolu s identifikáciou podľa stavu katastra ku dňu vzniku zmluvy.
Vecné bremeno môže vzniknúť aj na základe vydržania. Subjektom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa môže stať ktorýkoľvek zo subjektov občianskeho právnych vzťahov. Môže to však byť iba tá osoba, ktorá požíva ochranu podľa § 129 a nasl., Občianskeho zákonníka, t.j. tá, ktorá vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba (§ 129 ods. 1), pričom je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere o tom, že jej takéto právo patrí (§ 130 ods. 1), t.j. že je oprávneným držiteľom. Ďalej musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, pričom držba musí trvať po určitú dobu 10 rokov nepretržite a je možné do nej započítať aj dobu oprávnenej držby právneho predchodcu držiteľa. Právne účinky vydržania nastávajú priamo zo zákona, čo znamená, že splnením uvedených podmienok nielen vzniká právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale vzniká aj jemu korešpondujúca povinnosť z vecného bremena. Týmto okamihom sa menia právne vzťahy držby zodpovedajúcej vecnému bremenu na právny vzťah z vecného bremena.
V prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania dospel súd k právnemu záveru, že navrhovateľke ako vlastníkovi nehnuteľnosti 2318 zapísanej na LV č. 780 v kat. úz. Kysucký Lieskovec nevzniklo právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému bremenu cez pozemok parcelu KNC 2315 a KNC 2316 zapásaných na LV č. 78 kat. územie Kysucký Lieskove, pretože nesplnila podmienky daného spôsobu nadobudnutia vecného bremena vydržaním. Z citovaného ustanovenia § 151o ods. 1/ veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva, že nevyhnutnou podmienkou daného spôsobu nadobudnutia vecného bremena je predovšetkým existencia právneho dôvodu (aspoň tzv. putatívneho, domnelého), z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že práve jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto povinný strpieť výkon tohto práva. Ďalšími nevyhnutnými podmienkami sú, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom stanovenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že mu takéto právo skutočne prislúcha. Aj keď vo svojej podstate zo stručnej občianskoprávnej úpravy to nie na prvý pohľad postrehnuteľné, je potrebné stanoviť presné a jasné kritériá na obmedzenie vlastníckeho práva a teda aj na to, aby niekto mohol nadobudnúť vecné právo k cudzej veci predstavujúce nepochybne zásah do ústavne zaručeného práva vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy SR). Takýto zásah môže byť odôvodniteľný len na základe výsledku pomerovania princípu právnej istoty (čl. 1 Ústavy SR) a práva vlastniť majetok, ktoré oba princípy pôsobia ako regulatívne idey pre aplikáciu noriem jednoduchého práva rozvedeného podrobnejšie napr. v ustanoveniach Občianskeho zákonníka.
Pre rozhodnutie súdu v danej veci bolo potrebné odlíšiť situáciu, keď niekto vykonáva právo k cudzej veci z dôvodu, že vlastník veci to z nejakých dôvodov trpí, od prípadu, keď niekto vykonáva právo k cudzej veci odvodené od toho, že je naozaj v dobrej viere, že takéto právo nadobudol a takéto právo mu prislúcha. Prvú situáciu je potrebné považovať za tzv. výprosu, t.j. situáciu, že niekto vykonáva právo k cudzej veci preto, že to vlastník trpí a samozrejme dovtedy, kým je to vlastník ochotný tolerovať. V takomto prípade sa užívanie cudzej veci nevlastníkom odvíja od vôle vlastníka veci, takýto stav znášať, avšak niet dôvodu z vecno-právneho hľadiska z tejto okolnosti nevlastníkom niečo viac dovodzovať. Druhá situácia sa odlišuje od prvej v tom, že nevlastník svoje právo opiera aspoň o putatívny právny titul, pre ktorý sa môže domnievať, že takéto právo k cudzej veci existuje.
Pokiaľ ide o vlastnícke pomery na sporných nehnuteľnostiach je nepochybné, že navrhovateľka sa stala nadobúdateľkou nehnuteľností na základe Dohody o vyporiadaní BSM z 21.12.2002 a odporca vlastníkom na základe nadobúdacích titulov rozhodnutia ŠN D 594/68 a rozsudkom OS č. 9C 236/88, pričom ťarchy na daných nehnuteľnostiach nie sú zapísané žiadne. Súd je toho názoru, že
k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí len faktický (ani príležitostný) výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že k veci mu právo patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Navrhovateľka dobromyseľnosť vo výkone tohto práva prechodu odvodzovala od ústnej dohody jej právnych predchodcov s pôvodnými vlastníkmi, avšak bez uzavretia riadnej písomnej dohody o zriadení vecného bremena nemôže byť v dobrej viere, že vecné právo k cudzej veci jej patrí, keď pozemok, cez ktorý prechádzali vlastnila iná osoba. Pokiaľ niekto vykonáva právo prechodu na základe ústnej zmluvy, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je oprávneným vykonávateľom a že takáto zmluva k nadobudnutiu vecného bremena postačuje. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľky, že i z rozhodnutia Okresného súdu v Čadci 9C/354/77 vyplýva právo prechodu a prejazdu jej právnej predchodkyne, súd poznamenáva, že vyššie uvedený prebiehajúci spor o nebránenie v práve prechodu a prevozu bol vedený medzi užívateľmi sporného priestoru, ktorý sa dohodli o prechode cez sporný priestor k svojmu domu a nie s vlastníkom pozemku, kedy zmluvu o zriadení vecného bremena nemohla uzavrieť iná osoba ako vlastník nehnuteľnosti, keďže povinným subjektom zmluvy o zriadení vecného bremena je vlastník nehnuteľnosti a oprávneným subjektom je vlastník nehnuteľnosti, prípadne osoba konkrétne určená bez vzťahu k určitej nehnuteľnosti a v predmetnom súdnom rozhodnutí ani nebolo ustálené vecné bremeno - právo prechodu v rozsahu ktorých nehnuteľností sa týka (panujúca a zaťažená nehnuteľnosť). Z tohto rozhodnutia ani nevyplýva vecné bremeno obmedzujúce vlastnícke právo k veci v prospech právneho predchodcu navrhovateľky a pri pomerovaní práva vlastniť majetok s princípom právanej istoty v prejednávanej veci čo do vydržania, musí súd konštatovať, že nie je možné prisúdiť navrhovateľke, že toto právo prechodu vydržala. Pokiaľ sa navrhovateľka ako nadobúdateľ nehnuteľnosti KNC 2318 uspokojila tým, že sa takéto právo prechodu vykonáva cez susediaci pozemok (vo vlastníctve odporcu) a že s vlastníctvom tejto nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom o existencii takéhoto práva sa nepresvedčila, nemohla byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že jej toto právo prislúcha. K tomu, aby bolo možné hovoriť o vzniku vecného bremena na základe vydržania, musia byť splnené základné predpoklady a nestačí len preukázanie skutočnosti, že navrhovateľke a jej právnej predchodkyni po celý čas nikto nebránil prechádzať cez cudzí pozemok a že sa toto prechádzanie tolerovalo, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku (tvoriacej spolu s vykonávaným právom obsah domnelého právneho vzťahu) a to povinnosť trpieť výkon navrhovateľkou tvrdeného práva. Taktiež súd je toho názoru, že v prípade navrhovateľky nie je možné hovoriť ani o splnení 10-ročnej nepretržitej vydržacej dobe v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na dobu, kedy nehnuteľnosť (KNC parc. č. 2318) získala do vlastníctva bez obmedzení a tiarch v roku 2012 a v roku 2013 podala návrh na súd.
Je tiež potrebné uviesť, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňujú vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a navrhovaný dôkaz výsluchom svedkov, ktorí sa mali vyjadrovať k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti súd nevykonal z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko v danom prípade mal súd možnosť zistiť skutkový stav veci z iných relevantných dôkazných prostriedkov.
Súd sa tiež v ďalšom vecne zaoberal otázkou, či právny predchodca navrhovateľky (rodičia bývalého manžela) nadobudol v návrhu tvrdené právo zodpovedajúce vecnému bremenu ako to skutkovo vymedzovala navrhovateľka, t. j. vydržaním tohto práva, keď od ukončenia sporov v roku 1978 spolu s ňou aj ostatní členovia domácnosti vrátane navrhovateľky priestor označený v súdnom rozhodnutí využívali na prechod a prejazd k ich nehnuteľnosti (podľa ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. je súd viazaný návrhom, a to nie len čo do výšky žalovaného plnenia, ale aj čo do jeho skutkového vymedzenia). Právny predchodca navrhovateľky nemohol byť vôbec dobromyseľný v tom, že by mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrilo a to vzhľadom k neexistencii inštitútu vecných bremien v čase od 1.4.1964 do 31.3.1983. Je tak logické, že právny predchodca nemohol byť v roku 1978, kedy sa podľa tvrdení ujal oprávnenej držby sporného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, v dobrej viere, že by mu takéto právo mohlo patriť a to vzhľadom k nepochybnej neexistencii akéhokoľvek titulu, na ktorom by mohol svoju dobromyseľnosť založiť (teda v tomto čase nebolo vôbec možné zmluvne takéto právo nadobudnúť). Ak navrhovateľka ďalej tvrdila, že právni predchodcovia od roku 1956 mali dohodu, či už to bolo priamo s právnym predchodcom odporcu alebo s pôvodnými vlastníkmi a právo užívania
spoločnej cesty „sporný priestor“ aj reálne vykonávali (podľa § 40 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. tzv. Stredného občianskeho zákonníka stav k 31.3.1964 písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem, ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. Z listiny o právnom úkone, ktorým sa zriaďuje vecné právo k nehnuteľnosti, má byť aj zrejmé, kedy právo vznikne; obdobne platí pre listiny o zmene, prevode alebo zániku takéhoto práva) pokiaľ sa niekto uchopí držby na základe ústnej zmluvy, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti postačuje. Súčasná judikatúru Najvyššieho súdu SR formulovala z hľadiska vymedzenia dobromyseľnosti držby nasledovný záver: „dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. (uznesenie NS SR spis. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010, uznesenie NS SR spis. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011).
Z uvedeného dôvodu tak potom ani na navrhovateľku nemohlo s prevodom vlastníckeho práva k pozemku „panujúcemu“ KNC parc. č. 2318 prejsť ňou tvrdené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to vzhľadom k tomu, že sa takéto právo k dotknutej nehnuteľnosti neviazalo resp. neexistovalo.
Na základe uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľky z dôvodu nepreukázania jej aktívnej vecnej legitimácie (t.j. že je nositeľom práva, ktorému zodpovedá povinnosť na ktorú by mal byť odporca súdom podľa návrhu zaviazaný) v časti o určenie sporného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ako i zákazu brániť v prechode a prejazde v celom rozsahu zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov svojho rozhodnutia už súd považoval za absolútne nadbytočné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie navrhnuté účastníkmi resp. sa zaoberať ďalšími dôkazmi, keďže by skutkový stav z týchto dôkazov zistený nemohol nič zmeniť na závere súdu, že navrhovateľka ako aj jej právny predchodca nenadobudol navrhovateľkou tvrdeným spôsobom právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorému by korešpondovala povinnosť odporcu, na ktorú mal byť navrhovateľkou požadovaným rozhodnutím súdu odporca zaviazaný.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania súd rozhoduje na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní, súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ust. § 166 sa nepoužije.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).