Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-18-2022.pdf
PDF · 124.68 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/18/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: N. E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. republika, bez platného cestovného dokladu, trvale bytom: R., t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci so sídlom Račianska cesta 71, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.09.2022, o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1274-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022 takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca N. E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. Q., trvale bytom R., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (žalovaný) rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA5-1274-010/2022-AV zo dňa 21.09.2022 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Turecka z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky (§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) a o uložení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.09.2022. Toto rozhodnutie žalovaného bolo podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA5-1274-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022, ktorým žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňa 21.09.2022 o 06.00 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), ďalej podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 21.12.2022 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení žalovaný uviedol, že dňa 20.09.2022 v čase o 19:25 hod. hliadka Krajského dopravného inšpektorátu, Odboru dopravných nehôd - 5 výjazd kontrolovala vozidlo, ktoré prichádzalo na územie Slovenskej republiky z Maďarskej republiky, a ktorého vodič bol Ukrajinec, a v ktorom sa nachádzalo šesť cudzích štátnych príslušníkov, ktorí hliadke na výzvu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore tvrdili, že pochádzajú z Turecka. Následne bola vyrozumená Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (žalovaný), ktorá je vo veci príslušná konať. Cudzí štátni príslušníci boli eskortovaní na oddelenie Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava a následne predvedení na Mobilnú jednotku Policajného zboru Bratislava podľa § 79
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Jednou z týchto osôb bol aj žalobca. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, a preto začal žalovaný správny orgán dňa 21.09.2022 konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobkyne podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Po príchode tlmočníka bolo zistené, že žalobca je štátnym príslušníkom Turecka. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia vydal dňa 21.09.2022 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- BA5-1274-010/2022-AV, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola určená lehota na vycestovanie. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení bol vylúčený odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo by malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, a to dňa 21.09.2022. Žalobca bol administratívne vyhostený a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Dňa 21.09.2022 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-1274-012/2022-AV, v ktorej sa vyjadril k svojmu príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru, pričom uviedol, že odišli spolu so svojou manželkou a s deťmi asi pred 20 dňami z Turecka z mesta Ankara, letecky vycestovali do Kosova do mesta Priština. Z Kosova išli pešo, aj autobusom do Srbska do mesta Subotica. Zo Srbska išli sami pešo bez prevádzača do Maďarska. Tam pokračovali pešo na čerpaciu stanicu, kde stretli nejakého Rusa, s ktorým sa dorozumeli cez prekladač a ten ich zobral so sebou po svojej trase. Po ceste ich zastavila polícia. Žalobca tiež uviedol, že jeho v domovskej krajine nehrozí smrť, a z Turecka vycestoval z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiada a jeho cieľovou krajinou je Nemecko a lepší život tam. Žalobca bol následne po vydaní rozhodnutie o administratívnom vyhostení, na účel výkonu administratívneho vyhostenia zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov napadnutým rozhodnutím žalovaného, a to v súlade s čl. 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie a dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 21.12.2022 a počas uvedenej doby sa má zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu. Uviedol, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj „ÚPZC“) má vykonať uvedené úkony:
- UPZC pristúpi k preštudovaniu spisového materiálu
- vstupný pohovor s cudzincom
- vybavenie leteniek a samotná technicko-materiálna organizácia výkonu administratívneho vyhostenia.
3. V prípade žalobcu žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu. V závere žalovaný uviedol, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej aj Dohovor), a preto sa jedná o zákonné pozbavenie slobody osoby. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Uvedená podmienka je splnená, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod č. PPZ-HCP-BA5-1274-010/2022-AV zo dňa 21.09.2022 vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Bratislava, v ktorom bol žalobcovi určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 roky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, pričom dospel k záveru, že to mu upreté nebolo a žalovaný ho rešpektoval. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu, bolo konané v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii. Žalovaný preto považuje zaistenie žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade
jeho uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia.
4. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu - Centra právnej pomoci včas správnu žalobu zo dňa 21.10.2022 (podanú žalovanému dňa 25.10.2022), doručenú správnemu súdu dňa 04.11.2022, ktorou sa domáhal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil nárok na úplnú náhradu trov konania. V dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj manželka žalobcu: I. E., nar. XX.XX.XXXX, a maloleté deti: B. E., nar. XX.XX.XXXX, B. E., nar. XX.XX.XXXX, G. E., nar. XX.XX.XXXX a X. E., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako ako žalobca obrátili so žalobou na súd. Žalobca nesúhlasil so zaistením a domáha sa svojho prepustenia, ako aj prepustenia svojich maloletých detí a manželky, a to z nasledujúcich dôvodov:
5. Citujúc ust. § 88 ods. 8 a 2, ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj čl. 15 ods. 1, druhá veta, ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES poukázal na to, že okrem jeho manželky sa v zaistení nachádzajú aj jeho maloleté deti vo veku 7, 6, 4 a necelých 2 rokov veku a z odôvodnenia rozhodnutia o jeho zaistení nie je vôbec zrejmé, že by sa žalovaný zaoberal možnými prekážkami jeho vyhostenia a jeho rodiny z dôvodu prítomnosti viacerých maloletých osôb - zraniteľných osôb, a teda zrealizovania samotného účelu zaistenia práve pre prítomnosť týchto zraniteľných osôb a následne ich držania v zaistení. Namietal, že pokiaľ nie je prípustné, či fakticky možné zrealizovať účel zaistenia
- administratívne vyhostenie cudzinca, takéto neúčelné a neefektívne obmedzovanie osobnej slobody cudzinca je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru. Uviedol, že síce ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, oprávňuje žalovaného zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti jeho zaistenia z pohľadu § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov a zároveň dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, a túto právnu úvahu nezaujal dokonca ani v rozhodnutiach o zaistení ich detí, čo už pritom bolo práve samotnému žalovanému vytýkané rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach zaistenia rodín s maloletými deťmi (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 10Sa/8/2022 z 08.06.2022, sp. zn. 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, 8Sa/9/2022 z 07.06.2022). Uviedol, že jeho zaistenie a zaistenie jeho maloletých detí a manželky nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru navrhuje, aby správne súdy posudzovali jeho zaistenie a jeho maloletých detí a manželky vo vzájomných súvislostiach.
6. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie o jeho zaistení, jeho maloletých detí a manželky je odôvodnené formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov, avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletých osôb, detí žalobcu ako zraniteľných osôb podľa § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V súvislosti s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa týkajúceho sa záujmu dieťaťa ako prvoradého hľadiska pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí vykonávaných či už súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi.
7. V závere žalobca konštatoval, že nakoľko žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na jeho osobnú slobodu, jeho manželky a maloletých osôb ako zraniteľných osôb - detí žalobcu, ktorý je logicky nerozlučne spojený aj s obmedzením jeho osobnej slobody, a tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa svojho prepustenia, ako aj prepustenia jeho maloletých detí a manželky zo zaistenia. Namietal, že jeho zaistenie, jeho maloletých detí a manželky nie je v najlepšom záujme maloletých detí, a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.10.2022 uviedol, že zaistenie žalobcu bolo oprávnením policajta na naplnenie účelu výkonu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu podľa zákona o pobyte cudzincov. Ďalej konštatoval, že nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že na výkon administratívneho vyhostenia sa vyžaduje vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, čo žalobca nebol schopný vykonať z uvedeného dôvodu, nebolo možné prepustenie žalobcu na slobodu, a teda jedinou možnosťou žalovaného bolo ho zaistiť. Zaistenie žalobcu bolo stanovené na 3 mesiace a dôvod určenej lehoty bol špecifikovaný v napadnutej žalobe. Nebola stanovená maximálna lehota zaistenia, ktorú je možné využiť podľa zákona o pobyte cudzincov. Uvedenú lehotu považuje žalovaný za lehotu najkratšieho obdobia, počas ktorého sa zabezpečia prípravy na odsun žalobcu.
9. Žalovaný ďalej k námietke žalobcu ohľadom jeho zaistenia a prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobcu, jeho manželky a maloletých detí uviedol, že s uvedenou situáciou, ako aj kontextom zaistenia celej rodiny žalobcu sa zaoberal, a to napríklad tým spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil kompletnú rodinu spolu do Útvaru policajného zaistenia Sečovce, ktorý je na uvedené prípady zriadený. V prípade, že by sa žalovaný kontextom rodiny nezaoberal, bola by napríklad manželka žalobcu umiestnená v ÚPZC Medveďov a zvyšok rodiny v ÚPZC Sečovce, prípadne by oboch rodičov umiestnil v ÚPZC Sečovce samostatne a deti umiestnil do detského domova. Preto podľa názoru žalovaného, nie je pochýb o tom, že nereflektoval na zákonnú povinnosť so vzniknutou situáciou sa vysporiadať a bral ju na zreteľ. Žalovaný má za to, že zaistením žalobcu, jeho manželky a troch maloletých detí, ktorých umiestnili do Útvaru policajného zaistenia Sečovce, neporušil zákon, nadnárodné, a ani medzinárodné právne predpisy. Slovenská republika nezriadila žiadne iné zariadenie, do ktorého by mohli byť rodiny s deťmi umiestnené, nie zaistené, v prípade, že im bolo vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení.
10. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené, pretože v prípade žalobcu a uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia, ktorý mu bol uložený. Avšak v prípade žalobcu to nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu, ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Dodal, že tiež preveril konanie v IS Migra, kde bolo zistené, že ÚPZC Sečovce kontaktovalo dňa 13.10.2022 ÚPZC Medveďov, so žiadosťou o vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Z aplikačnej praxe je reálny predpoklad, že žalobca bude vyhostený z územia Slovenskej republiky, pokiaľ bude možné zabezpečiť mu náhradný cestovný doklad potrebný na návrat do domovskej krajiny. Prepustením zo zaistenia by bol zmarený účel zaistenia, a teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a schengenského priestoru, ktoré bolo vydané podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný žiada súd, aby správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú a žalobcu ponechal v zaistení. Zároveň žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu pracovnej vyťaženosti a veľkej vzdialenosti.
11. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu zo dňa 21.09.2022, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom správneho orgánu a na pojednávaní konanom dňa 15.11.2022 dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, a teda potrebe nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia (§ 230 ods. 2 písm. a/ SSP).
12. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe žalobcom podanej správnej žaloby je posúdenie toho, či zotrvanie žalobcu v zaistení, realizované napadnutým rozhodnutím žalovaného, je zákonné. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1274-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022, ktorým žalovaný zaistil žalobcu dňom 21.09.2022 v čase o 06.00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov
žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 21.12.2022, a zároveň umiestnil žalobcu do ÚPZC.
13. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
14. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
16. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
17. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
19. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
22. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
23. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
24. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
25. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
26. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
27. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
28. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
29. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
30. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca, alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
31. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
32. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
34. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
35. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
37. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
38. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
39. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu, je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobcu vyplýva, že podkladom pre jeho zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jej administratívnom vyhostení, ktorým bol žalobcovi zároveň uložený zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Účelom zaistenia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je realizácia administratívneho vyhostenia.
40. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
41. V správnej žalobe žalobca okrem iného poukázal aj na to, že spolu s ním boli zaistení aj jeho manželka a ich maloleté deti. V odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu však chýba akákoľvek zmienka o tom, akým spôsobom tento fakt ovplyvnil orgán verejnej správy pri rozhodovaní v predmetnej veci, a teda či ide o primerané opatrenie, prípadne či nie je možné uplatniť alternatívne, miernejšie donucovacie opatrenia. Správny súd preto s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie, vyhodnotil túto žalobnú námietku ako dôvodnú.
42. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že zaistenie žalobcu nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti so zaistením jeho manželky a ich maloletých detí. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach poukazoval, v prípade zaistenia maloletých detí, na potrebu posudzovať najlepší záujem dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a dôvodil, že deti by nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
43. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako tento súd vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
44. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (judikát roka 2017), podľa ktorého správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež kasačný súd považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca s falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga vs. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. vs. Belgicko (č. 41442/07).
45. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu, ku ktorému došlo v dôsledku správnou žalobou napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Z podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa
hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.
46. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobcu v zaistení po tom, čo by prepustil zo zaistenia jeho maloleté deti, znamenalo by to aj porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, ktorý má právo byť so svojim rodičom ako zákonným zástupcom. Ponechaním žalobcu v zaistení by preto z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Podľa mienky správneho súdu, žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých cudzincov (detí žalobcu) zaistenie žalobcu so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).
47. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
48. Nakoľko sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou žalobcu tak správnej žalobe podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku vyhovel a nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, pretože jeho ďalšie držanie v zaistení, a teda obmedzenie jeho osobnej slobody je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ cit. Dohovoru.
49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti