Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/85/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň Mgr. Moniky Hrašnovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu CEMIS, s.r.o., Pekárska 14/160, Trnava, IČO: 44 605 170, zastúpeného spoločnosťou SOJKA LEGAL s.r.o., A. Kmeťa 357/1, Dubnica nad Váhom, IČO: 54 810 141, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 225360/2021 zo dňa 14.05.2021, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia zo dňa 14.05.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101207477/2020 zo dňa 22.07.2020 o vyrubení rozdielu dane v sume 16.912 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2017 na základe neuznania odpočítania dane z dodávateľských faktúr spoločnosti ADRIACARS, s.r.o., IČO: 36 744 531 a UPROKO s.r.o., IČO: 47 049 545 a živnostníčky A. B..

2.

Žalobca uvádza, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje právo zdaniteľných osôb odpočítanie z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie (pozri najmä rozsudky z 25. októbra 2001, Komisia/Taliansko, C-78/00, Zb. s. I-8195, bod 28; z 10. júla 2008, Sosnowska, C-25/07, Zb. s. I-5129, bod 14, ako aj z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, Zb. s. I-0000, bod 37). Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky z 21. marca 2000, Gabalfrisa a i., C-110/98 až C-147/98, Zb. s. I-1577, bod 43; Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 47, ako aj Mahagében a Dávid, už citovaný, bod 38). Režim odpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH následne zaručuje neutralitu, pokiaľ ide o daňové bremeno všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tie v zásade podliehajú DPH (pozri najmä rozsudky Gabalfrisa a i., už citovaný, bod 44; z 21. februára 2006, Halifax a i., C-255/02, Zb. s. I-1609, bod 78, ako aj Mahagében a Dávid, už citovaný, bod 39).

Pokiaľ ide o materiálne podmienky požadované na vznik práva na odpočítanie dane, z článku 168 písm. a) smernice vyplýva, že uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.

3.

Čo sa týka postavenia zdaniteľnej osoby, ktorá vystavila faktúru spojenú s uvedenými službami, je potrebné pripomenúť vymedzenie tohto pojmu, ktoré je uvedené v článku 9 ods. . Podľa prvého pododseku uvedeného ustanovenia je „zdaniteľnou osobou“ každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. V zmysle druhého pododseku rovnakého ustanovenia je „ekonomická činnosť“ každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Z toho vyplýva, že pojem „zdaniteľná osoba“ je vymedzený široko a vychádza z faktických okolností. Naopak, z uvedeného článku 9 ods. 1 nevyplýva, že postavenie zdaniteľnej osoby závisí od akéhokoľvek povolenia alebo oprávnenia udeleného správou na výkon ekonomickej činnosti. Je pravda, že článok 213 ods. 1 prvý pododsek smernice 2006/112 stanovuje, že každá zdaniteľná osoba oznamuje začatie, zmenu alebo ukončenie svojej činnosti, ktorú vykonáva ako zdaniteľná osoba. Bez ohľadu na dôležitosť daného oznámenia pre dobré fungovanie systému DPH, to však nemôže predstavovať dodatočnú podmienku požadovanú na dosiahnutie postavenia zdaniteľnej osoby v zmysle článku 9 ods. 1 uvedenej smernice, keďže článok 213 sa nachádza v jej hlave XI, kapitole 2 s názvom „Identifikácia“. Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že prípadné nesplnenie povinnosti zo strany poskytovateľa služieb, ktoré spočíva v neoznámení začiatku jeho zdaniteľnej činnosti, nemôže spochybniť právo na odpočítanie dane pre príjemcu poskytovaných služieb, pokiaľ ide o za nezaplatenú DPH. Z toho vyplýva, že príjemca má právo na odpočítanie dane napriek tomu, že poskytovateľ týchto služieb je zdaniteľnou osobou, ktorá nie je zapísaná v registri osôb povinných platiť DPH, pokiaľ faktúry týkajúce sa poskytnutých služieb obsahujú všetky údaje požadované článkom , najmä také, ktoré sú potrebné na identifikáciu osoby, ktorá uvedené faktúry vystavila, a povahy uvedených služieb (pozri rozsudok z 22. decembra 2010, Dankowski, C-438/09, Zb. s. -14009, body 33, 36 a 38). Vyššie uvedené závery Európskeho súdneho dvora sú korigované v prípade, ak daňový orgán vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane bolo súčasťou podvodu zo strany vystaviteľa faktúry alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Len v takýchto prípadoch môže byť právo na odpočítanie dane zamietnuté.

4.

Žalobca poukazoval na to, že žalovaný nespochybnil, že by preverované faktúry nemali náležitosti podľa § 71 zákona o DPH, ani to, že boli voči žalobcovi uplatnené iným platiteľom, a že práce, prípadne tovary a služby boli dodané. Žalovaný sa pritom nevysporiadal s rozhodujúcou argumentáciou žalobcu odkazujúcou na judikatúru ESD, túto argumentáciu odignoroval a svoje rozhodnutie tak zaťažil vodou arbitrárnosti, zmätočnosti a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

5.

Podľa žalobcu je vylúčené a v rozpore s platnými právnymi predpismi, aby pri spochybnení niektorého z dodávateľov v rámci obchodného reťazca, ktorý nie je so žalobcom v zmluvnom vzťahu, boli tieto zistenia na ťarchu žalobcu, a je nepredstaviteľné, aby žalobca musel preukazovať, že dodávky boli realizované tým ktorým dodávateľom, subdodávateľom alebo podsubdodávateľom. Považuje za zrejmé, že žalovaným a správcom dane prijaté závery sú právne neúnosné a sú nadmerným zaťažením žalobcu dôkazným bremenom nevyplývajúcim z rozloženia dôkazného bremena.

6.

V tejto súvislosti poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku poukazoval na to, že „ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu ako žalobcu, a za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov, pred dodaním tovaru. V danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia tovaru. Žalobca disponuje odovzdávací a preberací protokol.

Správca dane a žalovaný v danom prípade nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu v zmysle o správe daní a poplatkov. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu, v danom prípade u E. P., s.r.o. došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjekt zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.“

7.

Žalobca poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a rozhodnutia ESD vo veciach Tóth, C-324/11, Bonik, C-285/11, FIRIN, C-107/13 a LVK, C-643/11.

8.

Zdôrazňoval, že si svojich dodávateľov riadne preveril, tovary a služby mu boli vždy riadne dodané a preto nemal žiadne pochybnosti o reálnom výkone podnikateľskej činnosti svojich zmluvných partnerov. Považuje pritom za bezpredmetné, či na dodanie tovarov a služieb jeho dodávatelia využili tovary alebo služby kohokoľvek iného. O obchodných vzťahoch svojich dodávateľov nevedel a nemohol do nich zasiahnuť nakoľko mu zákon neposkytuje právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov jeho dodávateľov a ich interných záležitostí, okrem verejne dostupných informácií.

9.

Žalobca uvádzal, že v súlade s judikatúrou SD EÚ správny orgán nemôže od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak, aby preveril, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňala podmienky platiteľa dane, disponovala daným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa tým ubezpečil, že na strane hospodárskych subjektov na vstupe nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponoval takýmito dokumentmi. Rovnako nemôže (!) od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať, aby preskúmal pred uzatvorením ktoréhokoľvek kontraktu všetky interné spornosti svojich dodávateľov, ku ktorým ani objektívne a v súlade s platnou právnou úpravou nemá a nemôže mať prístup.

10.

Žalobca popiera účasť na akýchkoľvek prípadných nezákonných aktivitách svojich obchodných partnerov, nemá a nemal možnosť overiť si plnenie daňových povinností dodávateľskými spoločnosťami a prvoradé pre neho bolo riadne dodanie objednaných dodávok. Žalovaný nepreukázal jeho vedomosť alebo možnosť vedomosti o podvode v súvislosti s DPH, dokonca tieto skutočnosti v miere potrebnej na posúdenie oprávnenosti uplatneného práva na odpočet DPH ani neskúmal.

11.

Žalobca namietal, že k preukázaniu rozsahu vykonaných prác žiadal vykonať viacero dôkazov (okrem iného v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane), rovnako ako k preukázaniu zaplatenia preverovaných faktúr, ktoré správne orgány, ignorovali a vo svojich rozhodnutiach ich nevykonanie nezdôvodnili. Žalovaný tiež ignoroval, že sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť výsluch svedkov alebo listinné dôkazy, ktoré nemal povinnosť zabezpečiť žalobca, pričom tieto skutočnosti nemôžu byť posudzované

v neprospech žalobcu. Podľa žalobcu súčasne postup žalovaného vykazuje znaky zneužitia práva orgánmi verejnej moci.

12.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

13.

Uviedol, že správca dane kontrolou dokladov zaistených KÚFS a dokladov predložených žalobcom v nadväznosti na podané daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie september 2015 zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 16 912,00 eur z faktúr:

- č. 150022 s dátumom dodania dňa 30.09.2015 služby: prípravné a stavebné práce na stavbe “prístavba METRO“ v celkovej sume 21 420,00 eur, z toho 20% DPH: 3 570,00 eur, od dodávateľa A. B. - PE-KA- DOS, nám. Slobody 31/11, 926 01 Sereď, IČO 32356641 (k 01.01.2020 ukončila podnikateľskú činnosť),

- č. 21/2015 s dátumom dodania dňa 25.09.2015 služby: prípravné a stavebné práce na stavbe - kanalizácia Modra v celkovej sume 39 420,00 eur, z toho 20% DPH: 6 570,00 eur, od dodávateľa UPROKO s.r.o. (ďalej aj ako „UPROKO“), Záhradnícka 93, 821 08 Bratislava, IČO 47049545 (dňa 25.05.2016 dobrovoľný výmaz z OR, konateľka C. D.),

- č. 2015003 s dátumom dodania dňa 28.09.2015 služby: prípravné a stavebné práce na stavbe “komunikácie Chrenovec Brusno“ v celkovej sume 40 632,00 eur, z toho 20% DPH: 6 772,00 eur, od dodávateľa ADRIACARS, s.r.o. (ďalej aj ako „ADRIACARS“), Považská 1706, 911 01 Trenčín, IČO 36744531 (dňa 25.05.2016 dobrovoľný výmaz z OR, konateľka C. D.), nakoľko žalobca nepreukázal, že deklarované služby mu uvedený dodávateľ reálne dodal. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti podľa a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), nepreukázal ani vznik nároku na odpočítanie dane podľa a zákona o DPH. Žalobca uplatnením práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr porušil a v nadväznosti na zákona o DPH z dôvodu, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr, pri ktorých neboli splnené podmienky na odpočítanie dane. Žalobca pochybnosti správcu dane, že dodávateľ uvedený na preverovaných faktúrach skutočne dodal služby tak, ako sú deklarované na faktúrach, neodstránil, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno.

14.

Pani A. B. do zápisnice správcu dane uviedla, že jej hlavnou činnosťou v preverovanom období bola nákladná doprava vlastnými nákladnými vozidlami, mala zamestnancov-šoférov, potvrdila obchodnú spoluprácu so žalobcom, avšak nevedela, či na vykonané práce boli uzatvorené zmluvy alebo objednávky, nevedela uviesť mená osôb, ktoré tieto práce vykonali, nevedela uviesť: aké konkrétne práce boli vykonané, čo bolo podkladom fakturácie, či bola vyhotovená dokumentácia na vykonané práce, kto bol stavbyvedúci, ani či bolo vydané kolaudačné rozhodnutie. Neskôr svoju výpoveď zmenila a uviedla, že práce boli vykonané 2 nákladnými vozidlami typu T815, súčasťou prípravných a stavebných prác boli aj prepravné práce v rámci stavebnej činnosti, práce boli vykonané na základe ústnej dohody, boli predložené 2 pracovné zmluvy uzatvorené so zamestnancami: E. B. a F. G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Správca dane začal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu A. B. - PE-KA-DOS za identické zdaňovacie obdobie 09/2015. Nakoľko živnostníčka A. B. nepredložila správcovi dane požadované účtovné a daňové doklady ku kontrole, vraj ich nemá, správca dane prešiel do určovania dane podľa pomôcok. Správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o reálnom dodaní služieb tak ako boli deklarované v preverovaných faktúrach, nakoľko A. B. - PE-KA-DOS podľa živnostenského registra nemala oprávnenie na vykonávanie fakturovaných prác (stavebnú činnosť), F. G. nebol zamestnancom, ani konateľom ani spoločníkom daňového subjektu A. B. - PE-KA-DOS, a preto nemohol vykonávať stavebné práce za uvedený daňový subjekt. Daňový subjekt A. B. - PE-KA-DOS za rok 2015 nepodal daňové priznanie k dani z motorových vozidiel, z čoho vyplýva, že na podnikanie nepoužíval žiadne motorové vozidlo; daňové priznanie k DPH za 09/2015 bolo podané s daňovou povinnosťou v sume 292,39 eura, ktorá síce bola uhradená, ale v daňovom priznaní nebol zahrnutý príjem z preverovanej faktúry, t.j. DPH z dodania služieb nebola odvedená do štátneho rozpočtu, ani v daňovom priznaní na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 neboli priznané príjmy v sume 21 420,00 eur z preverovanej faktúry, a teda daň z príjmov z tejto sumy nebola zaplatená. Z uvedeného vyplýva, že príjem v sume 21 420,00 eur nebol zlegalizovaný. Záver správcu dane podporuje aj skutočnosť, že A. B. sa k obchodným záležitostiam nevedela vyjadriť, stavebnú dokumentáciu nemá, nevie kto ju vyhotovil, kontrolu (množstvo a kvalitu) stavebných prác vykonával jej priateľ (meno odmietla uviesť), aké konkrétne stavebné práce boli

vykonávané a fakturované nevedela uviesť, podkladom fakturácie boli práce, ktorých súpis nepredložila ani na výzvu správcu dane. Jej znalosti o dodaných službách v sume 21 420,00 eur boli neurčité, neadresné a nepresvedčivé. Vzhľadom na rozsah prác a zaplatenú sumu za fakturované práce, ako aj na to, že A. B. je jediná oprávnená osoba konať za daňový subjekt A. B. - PE-KA-DOS, mala by mať o dodaných prácach konkrétne, overiteľné a presvedčivé vedomosti.

15.

Žalobca predložil správcovi dane ako dôkaz o reálnom vykonaní predmetných stavebných prác CD s fotodokumentáciou, na ktorom sa nachádzali fotografie zo stavby – kanalizácia Modra, na ktorých sú pracovníci oblečení v pracovných odevoch označených CEMIS a biela dodávka, akú má aj CEMIS, avšak z obrázkov nie je zrejmé, kedy a kde boli robené, ani kým boli robené, čo nie je možné považovať za dôkaz, že dodávateľ A. B. - PE-KA-DOS dodal stavebné práce deklarované na preverovaných faktúrach. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že konateľ žalobcu E. H. každý mesiac podával Prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov z príjmov zo závislej činnosti, ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, zamestnancom vyplatil, o zamestnaneckej prémii a o daňovom bonuse za uplynulý kalendárny mesiac, ako aj Hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti poskytnutých jednotlivým zamestnancom za rok 2015, kde v IV. časti uviedol počet zamestnancov 16 a v V. časti počet zamestnancov 10, a v preverovanom období používal na podnikanie 8 motorových vozidiel (nákladné vozidlá, dodávky, osobné vozidlá, nákladné prívesy, stavebné stroje, a pod.). Pani C. D., konateľka spoločnosti ADRIACARS, a zároveň aj spoločnosti UPROKO, je bezdomovkyňa, naposledy bytom: I. E. I. D., správca dane jej doručoval písomnosti verejnou vyhláškou. Do zápisnice správcu dane uviedla, že bola v zlej finančnej situácii, vtedy stretla pána J. a poprosila ho, či jej nevie pomôcť zohnať prácu alebo pomôcť finančne. On jej povedal, že na ňu napíše spoločnosť, že nebude nikde chodiť a ani nič robiť. K. J. jej zavolal a ona išla s ním do banky, on ju čakal v aute, kým ona vybrala sumu, ktorú jej povedal. Potom mu peniaze v obálke podala a on jej dal 40-50 eur a zaviezol domov. Ďalej uviedla, že nemá, a ani nikdy nemala, žiadne papiere za spoločnosť, kontakt na p. J. nemá, nevie, kde sídli spoločnosť, žiadne faktúry alebo zmluvy nepodpisovala (pozn. svedkyni boli predložené k nahliadnutiu preverované faktúry za spoločnosti ADRIACARS, UPROKO), nikdy nebola na žiadnej stavbe, nikdy nekomunikovala so žalobcom, konateľa žalobcu, ktorý bol prítomný pri vypočúvaní svedkyne, označila ako pána, ktorého nikdy nevidela.

16.

Spoločnosti ADRIACARS a UPROKO boli dňa 25.05.2016 dobrovoľne vymazané z OR, ich právnym nástupcom sa stala spoločnosť KIVOX s.r.o., IČO 47229063 (konateľ: L. A. - bezdomovkyňa), do ktorej sa zlúčilo ďalších 10 spoločností, a ktorá bola dňa 25.08.2017 dobrovoľne vymazaná z OR, právnym nástupcom sa stala spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o., IČO 46305645, do ktorej sa zlúčili ďalšie dve spoločnosti, a ktorá dňa 20.08.2020 bola ex offo vymazaná z OR. Správca dane miestnym zisťovaním zistil, že spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. má virtuálne sídlo, nakoľko na adrese uvedenej v OR nesídli. Ku dňu výmazu dlhovala na daniach 1 688 330,99 eura. Spoločnosť UPROKO nemá žiadnych zamestnancov, žiadne motorové vozidlá, daňové priznanie na DPH za 09/2015 bolo podané s daňovou povinnosťou v sume 210,80 eura, ktorá nebola odvedená do štátneho rozpočtu, daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015 nebolo podané, t.j. spoločnosť príjem z preverovanej faktúry v sume 39 420,00 eur nezlegalizovala, ku dňu výmazu dlhovala na daniach 1 790,29 eura. Spoločnosť ADRIACARS nemá žiadnych zamestnancov, žiadne motorové vozidlá, daňové priznanie na DPH za 09/2015 bolo podané s daňovou povinnosťou v sume 142,14 eura, ktorá nebola odvedená do štátneho rozpočtu, daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015 nebolo podané, t.j. spoločnosť príjem z preverovanej faktúry v sume 40 632,00 eur nezlegalizovala, ku dňu výmazu dlhovala na daniach 25 235,32 eura. Správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o reálnom dodaní služieb tak ako boli deklarované v preverovaných faktúrach, nakoľko C. D. ako konateľka spoločností ADRIACARS a UPROKO žiadnu ekonomickú činnosť za uvedené spoločnosti nevykonávala, žalobcu nepozná, ani jeho konateľov. Dodávateľ ADRIACARS faktúrou č. 2015003 fakturuje dodané stavebné práce, na ktoré nemá podľa obchodného registra oprávnenie, ani zamestnancov, ani motorové vozidlá. Žalobca predložil z predmetných prác CD s fotodokumentáciou, pričom jednotlivé zábery sa opakujú, aj keď sú označené ako rôzne stavby, napr. fotodokumentácia označená ako kanalizácia Modra je totožná s fotodokumentáciou označenou ako kanál Bytča. Fotodokumentácia je robená spôsobom, že sa nedá

určiť, kedy boli jednotlivé zábery fotené, kde boli fotené a kým boli fotené, na jednotlivých záberoch sa nachádza pár pracovníkov, príp. žiadni pracovníci, niektorí majú pracovné odevy označené CEMIS, na záberoch je vidno nákladné auto, valník, nákladný príves, žabu, a. i. Z činnosti správcu dane je mu známe, že žalobca v preverovanom období zamestnával 19 zamestnancov, mal 8 motorových vozidiel: nákladné autá, dodávky, osobné, nákladný príves, stavebné stroje, a pod., z ktorých opráv si nárokuje odpočet dane (kontrola 10/2015). Na základe uvedených rozporov nie je možné fotodokumentáciu považovať za dôveryhodný a relevantný dôkaz v daňovom konaní.

17.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že C. D. ako jediná konateľka spoločností ADRIACARS a UPROKO bola jediná oprávnená konať za uvedené spoločnosti. Obchodný register je verejne dostupný, a preto žalobca mohol mať vedomosť o tom, kto je oprávnený konať za uvedené spoločnosti. V preverovanom období bola konateľka bezdomovkyňa, do zápisnice správcu dane uviedla, že žiadnu obchodnú činnosť nevykonávala, a preto nemohli spoločnosti ADRIACARS a UPROKO dodať služby v sume viac ako 80 000,00 eur žalobcovi, z ktorých DPH nebola odvedená do štátneho rozpočtu (ani DPH, ani daň z príjmov právnickej osoby). Všetky zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobca sa podieľal na fakturácii bez reálneho dodania.

18.

Žalovaný má za to, že zo zistených skutočností a predložených dôkazov je dôvodné sa domnievať, že žalobca vykonal stavebné práce vo vlastnej réžii, nakoľko mal potrebné technické aj personálne vybavenie, sám vypracoval cenovú ponuku na stavebné práce a po ukončení prác sám vypracoval sumár vykonaných prác (kontrola za 06/2015), ako jediný vedel konkrétne uviesť, aké stavebné práce boli vykonané, kde boli vykonané, kto robil stavený dozor a mal fotodokumentáciu z jednotlivých stavieb, ktorá je dôkazom, že práce boli vykonané zamestnancami a technickými prostriedkami žalobcu. To, že dodávatelia daňové priznanie k DPH za september 2015 podali, ani to, že stavebné práce boli vykonané, ani to, že žalobca má faktúry v zmysle § 71 zákona o DPH a doklady o úhrade faktúr, nie je dôkazom, že predmetné stavebné práce vykonal dodávateľ uvedený na preverovaných faktúrach. V daňovej kontrole bolo nespochybniteľne preukázané, že dodávatelia uvedení na preverovaných faktúrach nemohli dodať služby svojmu odberateľovi-žalobcovi, a preto žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane z týchto faktúr.

19.

Žalovaný konštatuje, že správca dane postupoval v súlade s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna 2019, v ktorom ustálil, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie neznamená absolútnu povinnosť správcu dane „dokazovať“ dovtedy, dokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

20.

Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Faktúra je relevantným dokladom, avšak to, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). V zmysle § 24 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Toto ustanovenie zakotvuje, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou daňového subjektu predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. A preto námietka žalobcu, že má právo na odpočet DPH, je nedôvodná.

Žalobca v žalobe aj v odvolaní aj vo vyjadrení k protokolu uvádza citácie viacerých rozsudkov ESD týkajúcich sa podvodného konania, pričom bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má zhodné znaky citovaného rozsudku ESD, čo však neurobil. Nestačí len citovať vybrané časti rozsudku, ale aj preukázať, že tento rozsudok je priamo aplikovateľný v prejednávanej veci, nakoľko má prvky zhody. Žalovaný uvádza, že uvedené rozsudky sa týkajú podvodného konania, čo nie je prípad žalobcu, a preto sú v danej veci irelevantné, a preto správca dane nemal povinnosť dokazovať, že žalobca o podvodnom konaní vedel alebo mohol vedieť. Svoje stanovisko žalovaný uviedol aj v napadnutom rozhodnutí, a preto je námietka žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s argumentmi žalobcu uvedenými v odvolaní poukazujúcich na judikatúru ESD, nedôvodná.

21.

Žalovaný poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozhodnutiach sp. zn. , , , a v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. .

22.

V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreukázania, že vedel alebo mohol vedieť, že je dotknuté plnenie súčasťou daňového podvodu, žalovaný uvádzal, že v prejednávanom prípade sa nejedná o podvodné konanie, ale o zneužitie práva. V danom prípade bol umelo vytvorený obchodný reťazec spoločností (vyššie popísaný), čím boli zámerne umelo vytvorené podmienky pre získanie daňovej výhody na strane žalobcu vyplývajúcej z daňového práva bez toho, aby sa právne normy formálne porušili. Zásada zákazu zneužívajúceho konania (zneužitie práva) prelamuje zásadu daňovej neutrality, keďže na jednej strane síce zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane vznikne, avšak toto právo je neuplatniteľné, pokiaľ sa preukáže zneužitie práva. Táto zásada sa odvíja predovšetkým z rozhodnutia ESD vo veci Halifax.

23.

K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov žalovaný uviedol, že žalobca v podanej žalobe len všeobecne konštatuje, že správca dane nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie bez toho, aby konkrétne uviedol, aký vplyv mal konkrétny úkon na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane a ktoré ustanovenie daňového poriadku takýmto postupom správcu dane malo byť porušené. Žalobca tento žalobný bod koncipoval tak, že poukázal na úkony len vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie a odkázal v podrobnostiach na obsah svojho odvolania a na argumentáciu v ňom uvedenú. Takto všeobecne uplatnený dôvod nie je spôsobilý napadnúť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto ho žalovaný považuje len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane, resp. žalovaného. Postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly bol štandardný a v súlade s platnou legislatívou. Zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súčinnosti so žalobcom, doručoval mu upovedomenia o výsluchoch svedkov, bol počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania priebežne oboznamovaný so zisteniami a závermi správcu dane, mal možnosť sa k priebehu daňovej kontroly a zisteniam správcu dane vyjadrovať a predkladať dôkazy, čo žalobca aj využil. Žalovaný má za to, že správca dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom, neukrátil žalobcu na jeho právach, informoval ho priebežne o zisteniach a dôkazoch zistených v priebehu daňovej kontroly, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť, neodoprel mu právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, informoval ho o svojich pochybnostiach o hodnovernosti predložených dokladov, ktoré mal možnosť vyvrátiť a preukázať relevantnými dôkazmi, čo však neurobil, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno. Žalobcovi v rámci vyrubovacieho konania, ako aj v priebehu daňovej kontroly, bol poskytnutý zodpovedajúci a dostatočný priestor na predkladanie dôkazov.

24.

Podľa žalovaného žalobca len všeobecne konštatuje, že postup správcu dane (a tým aj žalovaného) vykazuje znaky zneužitia práva bez toho, aby konkrétne uviedol, aký vplyv mal konkrétny úkon na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného i správcu dane a ktoré ustanovenie daňového poriadku takýmto postupom správcu dane malo byť porušené. Žalobca tento žalobný bod koncipoval tak, že poukázal na zneužitie práva orgánmi verejnej moci len vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie. Takto všeobecne uplatnený dôvod nie je spôsobilý napadnúť

zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto ho žalovaný považuje len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane, resp. žalovaného.

25.

Podobne sa žalovaný vyjadril aj k námietke žalobcu týkajúcej sa zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

26.

V stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na argumentácii uvedenej v žalobe.

27.

Poukazoval najmä na právny názor ESD vyslovený v rozsudkoch SC Paper Consult SRL, C-101/16, Glencore Agriculture Hungary Kft, C-189/18 a Halifax, C-255/02.

28.

Podľa ( , ) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa (daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

29.

Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

30.

Súd považoval za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. septembra 2017).

31.

Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

32.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

33.

Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil.

34.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, nie len v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

35.

V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

36.

V danej veci bolo sporným, či skutočnými dodávateľmi vyfaktúrovanej služby boli deklarovaní dodávatelia A. B. – PE-KA-DOS a v súčasnosti už zaniknuté spoločnosti ADRIACARS, s.r.o. a UPROKO s. r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa ako týchto subjektov, tak aj nedostatku samotným žalobcom predkladaných dôkazov a vysvetlení týkajúcich sa konkrétnych okolností tvrdeného obchodu, že dodávateľmi boli tieto subjekty, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.11.2018).

37.

Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu a ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane vzhľadom na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle § 24 ods.1 písm. a) a písm. b) daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

38.

Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie, ktoré mu okolnosti prípadu umožňovali, a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

39.

V obsahu žaloby žalobca neidentifikoval dôkazy, nevykonanie ktorých správnemu orgánu vytkol, s tým, že ide o dôkazy uvedené v odvolaní. Podľa zistenia súdu však ani v obsahu odvolania ním navrhnuté a správnym orgánom nevykonané dôkazy nekonkretizoval, odvolal sa na svoje podanie z 20.9.2019, v ktorom síce nenavrhol len vypočutie všetkých fyzických a právnických osôb sveta, ako to v odôvodnení rozhodnutia konštatoval žalovaný, ale aj konkrétne osoby – stavbyvedúcich žalobcu. V súvislosti s týmito osobami však žalobca neuviedol, aké skutočnosti týkajúce sa sporných obchodov by mali byť schopné potvrdiť, pričom možno konštatovať, že pokiaľ by malo ísť o relevantné informácie, napr. ktoré konkrétne fyzické osoby fakturované práce reálne vykonali, išlo by o informácie daňového subjektu, ktoré mohol správcovi dane priamo poskytnúť.

40.

Iné dôkazy, ktoré by žalobca navrhol a správny orgán nevykonal napriek tomu, že bolo možné predpokladať ich relevantnosť z hľadiska sporných okolností prípadu, prípadne existenciu dôkazov, ktorých vykonanie správnym orgánom by do úvahy prichádzalo aj bez návrhu kontrolovaného subjektu, žalobca neuviedol.

41.

Dodávky prác neboli potvrdené deklarovanými dodávateľmi, čo možno konštatovať aj vo vzťahu k tvrdenej dodávateľke A. B., ktorá síce formálne spoluprácu so žalobcom potvrdila, avšak vykonané práce ani osoby pracovníkov nevedela konkretizovať, neskôr uviedla, v rozpore s fakturáciou, že išlo o práce prepravné, hoci podľa zistení správcu dane v tom čase na podnikanie nepoužívala žiadne motorové vozidlo, na vykonávanie stavebnej činnosti v tom čase nemala oprávnenie, obchodný prípad nebol zavedený v jej účtovníctve a príslušnú daň neodviedla. V prípade tvrdených dodávateľských spoločností ADRIACARS, s.r.o. a UPROKO s.r.o. ich spoločnou konateľkou v rozhodnom čase bola bezdomovkyňa, ktorá nemá vedomosť o činnosti ani o sídle spoločností a prepis spoločností na svoju osobu prijala za úplatu, spoločnosti daňové priznania nepodali a daň neodviedli.

42.

Za týchto okolností, ktoré správne orgány oboch stupňov dostatočne zrozumiteľne popísali v obsahu svojich rozhodnutí, sa žalovaný aj podľa súdu dôvodne stotožnil so závermi správcu dane týkajúcimi sa nenaplnenia zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane a celkom logicky v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že zo zistených skutočností a predložených dôkazov je dôvodné sa domnievať, že odvolávajúci sa vykonal stavebné práce vo vlastnej réžii, nakoľko mal potrebné technické aj personálne vybavenie, sám vypracoval cenovú ponuku na stavebné práce (kontrola za 06/2015), ako jediný vedel konkrétne uviesť, aké stavebné práce boli vykonané, kde boli vykonané, kto robil stavebný dozor a mal fotodokumentáciu z jednotlivých stavieb, ktoré len potvrdzujú, že práce boli vykonané zamestnancami a technickými prostriedkami odvolávajúceho sa. Skutočnosť, že práce boli vykonané, že odvolávajúci sa má faktúru od dodávateľa, ani to, že odvolávajúci sa svojmu dodávateľovi zaplatil, nie je dôkazom, že predmetné stavebné práce vykonal dodávateľ uvedený na preverovaných faktúrach. V daňovej kontrole bolo preukázané, že dodávatelia uvedení na preverovaných faktúrach nemohli dodať služby odvolávajúcemu sa, a preto odvolávajúcemu sa nemohlo vzniknúť právo za odpočítanie dane.

43.

S prihliadnutím aj na skutočnosť, že žalobca nekonkretizoval, s ktorou jeho argumentáciou sa žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia nevysporiadal, s výnimkou jeho námietky týkajúcej sa nevysporiadania s rozsudkami Európskeho súdneho dvora, ku ktorým ale žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia logicky argumentoval tým, že žalobca sám neuviedol, v čom by mal byť skutkový stav predmetnej veci obdobným, aby to odôvodňovalo aplikáciu právneho názoru ESD, súd takýto nedostatok žalobou napadnutého rozhodnutia nezistil. Súčasne je možné konštatovať, že v danom prípade, vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaných dodávateľov, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EU, ktorá sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie daňového subjektu dostávajú do stretu s podvodným konaním, z ktorého vzniká daňová strata. V takomto prípade správca dane skutočne nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť ak by v rámci primeranej obozretnosti prijal primerané opatrenia. O takúto situáciu však v danom prípade nejde, preto je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.

44.

Podľa zistenia súdu, naopak, postup správnych orgánov vo veci ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňajú všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, a logickom vyhodnotení vykonaných dôkazov ich vzájomnej súvislosti.

45.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd nezistil dôvodnosť žiadnej zo žalobných námietok, ktorými bol v konaní viazaný, a žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

46.

O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

47.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.