Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoCsp/10/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu: Q. R., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XX, XXX XX W., právne zastúpeného: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vydanie bezdôvodného obohatenia 603,17 eur s prísl. a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 24. mája 2022, č.k. -137 takto

rozhodol:

Mení rozsudok vo výroku I. tak, že určuje, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov.

Mení rozsudok vo výroku II. o trovách konania v tejto časti konania tak, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. a IV.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že, cit.:

„I. Žalobu o určenie že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.1.2016 je bezúročný a bez poplatkov, z a m i e t a.

II. V tejto časti konania je žalobca povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

III. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 603,17 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 603,17 €, od 9.2.2022 do zaplatenia sumy 603,17 € a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. V tejto časti konania je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

V. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 14.01.2016, uvedená v časti VIII. Vyhlásenie klienta, bod 7., písm. b), v znení: „Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“, je neprijateľnou zmluvou podmienkou.

VI. V tejto časti konania je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

VII. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 14.01.2016, uvedená v časti IX. Zmluvne´ podmienky, bod 9. Následky nesplácania spotrebiteľského úveru a zmluvná´ pokuta, ods. 9.1, v znení´: „Zmluvná pokuta: V prípade omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády Z.z.“, je neprijateľnou zmluvou podmienkou.

VIII. V tejto časti konania je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ust. , , , o spotrebiteľských úveroch účinným v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „“), až 4, , , a , až 3, , , , veta prvá, , nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 603,17 eur s úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok.

4. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že s právnym predchodcom žalovaného, spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 14.01.2016 (ďalej len „zmluva“). Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., (ďalej aj len „CFH“) zanikla dňa 01.01.2018 rozdelením, pričom jej právnymi nástupcami sa stali spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 3.000 eur, s mesačnou splátkou vo výške 109,02 eur, počtom splátok 360, ročnou úrokovou sadzbou vo výške 20 %, RPMN 20 %, priemernou RPMN 18,09 % a odplatou vo výške 26,72 %. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzatvoril ako spotrebiteľ s právnym predchodcom žalovaného, ako dodávateľom finančnej služby. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa o spotrebiteľských úveroch. Konkrétne podľa zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru (), ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (). Zmluva o poskytnutí úveru neobsahuje vyššie uvedené náležitosti, a preto poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež úrok vo výške 20 % ročne je podľa žalobcu rozpore s dobrými mravmi, preto je neplatný. Na obdobný spotrebiteľský úver v období 01/2016 predstavovala priemerná úroková miera úroveň 9,51 %, t.j. viac ako dvojnásobne nižšia oproti posudzovanému úverovému vzťahu. Bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu vo výške rozdielu medzi platbami žalobcu v celkovej výške 3.603,17 eur a výškou úveru 3.000

eur, teda 603,17 eur. Splátku na istinu uhradil dňa 10.05.2017. O tom, že sa právny predchodca žalovanej na jeho úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobca v ďalšom uviedol, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v čl. VIII. Vyhlásenie klienta, bod 7. písm. b) v znení: „Osobné údaje Klienta uvedené v Zmluve poskytuje svojej ovládajúcej osobe VÚB, ako aj osobám zo skupiny s úzkymi väzbami k VÚB v zmysle o bankách, vrátane spoločnosti Intesa Sanpaolo Taliansko, za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb, marketingové účely, účely vyhodnotenia rizikového profilu Klienta, vymáhania prípadných záväzkov Klienta po splatnosti. Platnosť súhlasu je 10 rokov od doručenia návrhu na uzatvorenie Zmluvy, pričom Klient berie na vedomie, že svoj súhlas je oprávnený odvolať najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že sa Zmluva neuzatvorí, a to písomným oznámením doručeným na adresu Spoločnosti.“ Považoval za neprijateľné, ak dodávateľ spotrebiteľovi predloží na podpis predformulovanú zmluvnú podmienku, podľa ktorej má spotrebiteľ udeliť široko koncipovaný súhlas s nakladaním s jeho osobnými údajmi po dobu 10 rokov po doručení návrhu zmluvy a dokonca aj v prípade, ak zmluva vôbec nevznikne, tak tento súhlas ďalej trvá. Ukladanie takýchto povinností spotrebiteľovi nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Takýto súhlas formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou nemožno za žiadnych okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou ( ). Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa 14.01.2016 obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti IX. Zmluvne´ podmienky, bod 9. Na´sledky nespla´cania spotrebitelˇske´ho u´veru a zmluvna´ pokuta, ods. 9.1, v zneni´: „Zmluvná pokuta: V prípade omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti Zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Výška zmluvnej pokuty sa rovná priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenej podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády Z.z.“ Neprijatelˇnostˇ tejto zmluvnej podmienky videl v tom, zˇe dodávateľ s ním zmluvnú pokutu individuálne nedojednal a ta´to spo^sobuje značnu´ nerovnova ´hu v pra´vach a povinnostiach zmluvny´ch stra´n v neprospech spotrebitelˇa. Predmetna´ zmluvna´ podmienka zˇalovane´mu umozˇňuje napriek mozˇnosti zosplatnenia cele´ho u´veru podlˇa bodu 9.2 Zmluvy, u´rokov z mesˇkania podlˇa bodu 9.3 Zmluvy, od neho pozˇadovatˇ ďalsˇiu sankciu, ktoru´ ako spotrebiteľ vo formula´rovej zmluve ani nemohol odmietnutˇ.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ uzatvoril so žalovaným dňa 14.01.2016 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorého bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 3.000 eur s uvedením fixnej úrokovej sadzby vo výške 20 %, výšky mesačnej splátky v sume 109,02 eur, počtom pravidelných splátok 36, termínom konečnej splatnosti 20.01.2019, RPMN a odplaty vo výške 20 %, celkovej výšky nákladov 927,72 eur a celkovej čiastky 3.924,72 eur. Priemerná hodnota RPMN pred obdobné úvery činila 18,09 % a najvyššia prípustná výška odplaty činila 26,72 %. Z prehľadu úhrad súd zistil, že žalobca uhradil žalovanému sumu vo výške 3.603,17 eur, pričom dňa 11.05.2017 uhradil sumu vo výške 1.977,56 eur. Z Prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vyplýva, že na uvedené združenie sa obrátil žalobca so žiadosťou, že potrebuje poradiť so zmluvou, ktorú uzavrel so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. Dňa 13.10.2021 im predložil zmluvu, pričom ho informovali o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a taktiež o tom, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Podľa údajov NBS bola priemerná úroková miera spotrebiteľských úverov so splatnosťou od jedného do piatich rokov poskytnutých rezidentom eurozóny v januári 2016 v sadzbe 9,51 % p.a.. 6. K dobe trvania zmluvy súd poukázal na čl. III. zmluvy, v ktorom je uvedené, že doba trvania zmluvy je do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení zo dňa 30.11.2021, sp.zn. , uviedol, že predmetné ustanovenie (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ) je potrebné interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej náležitosti (t.j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len

vyjadruje požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c) Smernice. V posudzovanej veci je uvedený termín prvej splátky ako aj poslednej splátky, z čoho možno vyvodiť záver aj o dobe trvania zmluvy.

7. V súvislosti s namietanou absenciou uvedenia predpokladov pre výpočet RPMN súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. , zo dňa 24.02.2021, v zmysle ktorého z ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet. Zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia.

8. Súd však dospel k záveru, že dohodnutý úrok je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci január 2016 pri úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov na úrovni 9,51 % ročne. Dohodnutá výška úrokov 20 % ročne uvedená v Zmluve dvojnásobne prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci január 2016. Nebankový subjekt pri poskytovaní úverov síce podstupuje vyššiu mieru rizika, čo sa odráža aj vo výške úroku, avšak dohodnutá výška úrokov musí byť stále súladná s požiadavkou dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku. Dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ v takejto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané úroky. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. , zo dňa 05.11.2014. Dohodnutá úroková sadzba vo výške 20 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, a preto v tejto časti je Zmluva v zmysle neplatná. Na základe vyššie uvedeného mohol žalovaný od žalobcu požadovať iba sumu poskytnutých finančných prostriedkov a predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný.

9. Keďže mal za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému sumu vo výške 3.603,17 eur, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 603,17 eur predstavujúcej rozdiel medzi plnením žalobcu a poskytnutou sumou, teda sumu bezdôvodného obohatenia žalovaného v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa a nasl. . Z prisúdenej sumy súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, na ktoré má nárok podľa a od 09.02.2022 vo výške v zmysle nariadenia vlády SR č.

10. K časti žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených vyššie, uviedol, že žaloby upravené v ust. a (ďalej aj len „CSP“) nevylučujú žalobný návrh o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. . Následne skúmal, či napadnutá zmluvná podmienka je neprijateľná. V čl. VIII. bod 7. písm. b) zmluvy je predformulovaný súhlas s poskytnutím osobných údajov. Konštatoval, že za individuálne dojednanie v zmysle nemožno považovať zmluvné ustanovenia, s ktorými sa mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom prípade klient nemohol zasahovať do textu vyhlásenia klienta, podľa ktoré dáva predformulovaný súhlas na spracovanie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov (VÚB a.s. a jej dcérskym spoločnostiam). Z hľadiska neurčitosti, komu vlastne je dávaný formulovaný súhlas, konštatoval neplatnosť takéhoto dojednania z hľadiska . V danom prípade predfomulované vyhlásenie klienta je súhlasom daným pre široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú oprávnené spracovať osobné údaje klienta. Takýto súhlas trvá 10 rokov bez ohľadu na to či vôbec dôjde k uzavretiu zmluvy a klient ho síce môže odvolať, ale najskôr až po roku od splnenia záväzku, teda vyžaduje sa jeho aktívne konanie vo forme písomného oznámenia o odvolaní súhlasu spoločnosti. Ukladanie takýchto povinností spotrebiteľa nemá oporu v žiadnom zákone. Okrem toho doba 10 rokov považoval za zjavne neodôvodnenú a presahujúcu účel spracúvania. Súd dodal, že obdobná zmluvná podmienka bola posúdená ako neprijateľná aj rozhodnutím SOI č. P/0331/07/11 z 25.11.2011 a tiež Komisiou na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách pri Ministerstve spravodlivosti SR pod č. 36101/2017/21 z 24.1.2017. Neprijateľnosť obdobnej zmluvnej podmienky vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 12.09.2017.

11. Rovnako súd prvej inštancie považoval za neprijateľnú aj zmluvnú podmienku upravenú v čl. 9 bod 9y, na základe ktorej bol žalovaný oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške stanovenej nariadením vlády č. z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Mal za to, že sa jedná o dvojitý postih za neplnenie povinnosti splácať úver riadne a včas, keďže v prípade omeškania s plnením peňažnej pohľadávky má veriteľ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Hoci znenie zmluvnej podmienky upravujúce zmluvnú pokutu vychádza z ustanovenia nariadenia vlády č. , súd mal za to, že nezohľadňuje už spomínaný úrok z omeškania, resp. akékoľvek iné plnenia ako sankcie za omeškanie dlžníka so splácaním peňažných prostriedkov. Takto dohodnutá zmluvná pokuta teda prevyšuje právnym predpisom stanovenú sankciu, a preto nemôže požívať právnu ochranu. Uvedená zmluvná podmienka bola vyhlásená za neprijateľnú rozsudkom Okresného súdu Skalica, sp.zn. , zo dňa 12.07.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp.zn. .

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa a .

13. Proti výroku I. o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a proti súvisiacemu výroku II. o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Poukázal na správny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti úroku pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu preto v predmetnej zmluve absentuje úroková sadzba ako obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ a z tohto dôvodu sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva obsahuje dobu trvania zmluvy aj všetky predpoklady pre výpočet RPMN. K dobe trvania zmluvy poukázal na bod 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom poukázal súd na čl. III. zmluvy, v ktorej je uvedené, že doba trvania zmluvy je do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy a súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30.11.2021, pričom v posudzovanej veci je uvedený termín prvej splátky a poslednej splátky, z čoho možno vyvodiť záver aj o dobe trvania zmluvy. K predpokladom použitým na výpočet RPMN súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.02.2021, ktorý uviedol, že z ustanovenia ZoSÚ nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet. Tento názor však zo smernice EP a Rady 2008/48/ ES, ani zo ZoSÚ nevyplýva. Názory obsiahnuté v rozhodnutiach najvyššieho súdu SR, o ktoré sa súd prvej inštancie opiera, sú podľa názoru žalobcu v rozpore s úniovým, ale aj vnútroštátnym právom, preto navrhol, aby sa od týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR odklonil. K predpokladom použitým na výpočet RPMN poukázal aj na bod 3. výroku rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17, podľa ktorého článok 4 ods. sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto percentuálnej miery nákladov, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru spracovaná jasne a zrozumiteľne a v zmysle uvedeného ustanovenia. Z tohto rozsudku Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať nie len úroveň ROMN a môže obsahovať aj matematický vzorec, ale musí obsahovať aj premenné použité na výpočet RPMN s explicitným vyjadrením, že sú to predpoklady použité na výpočet RPMN. Podľa spôsobu výkladu smernice súdom prvej inštancie by zmluva nemusela obsahovať ani výšku úveru, ktorú by si spotrebiteľ mohol zistiť výpočtom z výšky splátky, frekvencie splátok a úrokovej sadzby. K aplikačnej praxi poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove týkajúce sa predpokladov RPMN. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Zároveň uviedol, že v nadväznosti na jeho odvolacie námietky podáva podnet na prejudiciálne konanie, aby odvolací súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor EÚ s otázkou: Či článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len „Smernica“) sa má vykladať v tom zmysle, že jednotlivé tam uvedené náležitosti, ktoré úverová zmluva uvádza, musia byť v úverovej zmluve explicitne vyjadrené, ako Smernicou vymedzené legálne definované pojmy, ktoré sú pre veriteľa záväzné, alebo postačuje, ak obsah týchto smernicou vymedzených pojmov vyplýva z celého textu úverovej zmluvy bez toho, aby veriteľ v úverovej zmluve tieto Smernicou vymedzené pojmy explicitne uviedol slovami, ktoré požiadavky Smernice na pojmy vymedzené v článku 10 Smernice

vyjadrujú a ak spotrebiteľ chce zistiť, či úverová zmluva predpísané náležitosti obsahuje, má si ich v úverovej zmluve nájsť, odvodiť, alebo vypočítať sám.

15. Proti výrokom III., IV., VII. a VIII. tohto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení. Nesprávne právne posúdenie veci súdom odôvodnil tým, že súd posúdil primeranosť výšky úrokov úveru len vzhľadom na ich konkrétne číselné vyjadrenie bez ohľadu na individuálne okolnosti prípadu, pričom nevzal do úvahy ust. , ktoré upravuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí finančných prostriedkov požadovať. Stanovenie percentuálnej hranice nemá oporu v žiadnom právnom predpise Slovenskej republiky. Zákonodarca stanovil ako objektívne kritérium pre posúdenie primeranosti úveru údaj o RPMN, nie úrokovú sadzbu, nakoľko úroková sadzba nezohľadňuje ďalšie plnenia, ktoré si okrem úrokov veriteľ môže s dlžníkom dohodnúť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.04.2020, ktoré vyvracia názor, že prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností. S poukazom na ust. a vykonávací predpis v uviedol, že zákonodarca týmto ustanovením stanovil strop možnej odplaty za poskytnutie úveru. Pojem odplata v sebe zahŕňa dojednané úroky a poplatky, ktoré dlžník zaplatí veriteľovi nad rámec istiny. Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre uvedenú zmluvu bola stanovená na 26,72 %, pričom zmluvne dojednanú odplatu predstavuje úrok vo výške 20 %, ako jedinú odplatu pre veriteľa. Takto dohodnutý úrok je v súlade s dobrými mravmi, ako aj v súlade s ustanoveniami o najvyššej prípustnej odplate. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke týkajúcej sa zmluvnej pokuty uviedol, že v prejednávanom prípade súd nevyhodnotil predložené dôkazy správne, keď opomenul znenie časti IX. bod 9.3 zmluvy Úrok z omeškania. Zmluvná pokuta a ani úrok z omeškania nemohli byť ukladané súčasne, a teda súdom uvedený tzv. dvojitý postih bol v prejednávanom prípade vylúčený. Úrok z omeškania bol dohodnutý až ako tzv. následná sankcia, a to exaktne v zmysle ustanovenia nariadenia. V súlade s ust. nariadenia bol úrok z omeškania dojednaný tak, že si ho žalovaný mohol uplatniť až ako následnú sankciu po tom, čo by zmluvná pokuta dosiahla výšku poskytnutých peňažných prostriedkov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že primeranosť odplaty nemožno stotožňovať s primeranosťou úroku, pretože odplata zahŕňa vrátane úroku aj iné zložky, ktoré sú ponúknuté spotrebiteľovi, ten ich akceptuje a za ich protiplnenie je ochotný uhradiť určitú sumu. Výška odplaty je regulovaná a nariadením vlády SR č. Výška úroku je regulovaná dobrými mravmi cez . Čo sa týka zmluvnej pokuty, stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie. Zo zmluvy a napadnutého ustanovenia vôbec nevyplýva, že úrok z omeškania bol dojednaný tak, že si ho žalovaná mohla uplatniť až ako následnú sankciu po tom, čo by zmluvná pokuta dosiala výšku poskytnutých peňažných prostriedkov. Zmluvná pokuta a úrok z omeškania boli práve podľa napadnutého ustanovenia zmluvy ukladané súčasne a teda súdom uvedený dvojitý postih ako neprijateľný je správny. Ak žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani po právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaný. V snahe získať úver žalobcovi nezostávalo iné, ako predtlač zmluvy podpísať, bez možnosti ju odmietnuť, čo nemožno za žiadnych okolností považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že zmluvná pokuta bola dojednaná individuálne, pričom poukázal na ust. , čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. /EHS.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nie je požiadavkou ZoSÚ platného v čase uzatvorenia zmluvy, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere vyjadrovala osobitne dobu trvania zmluvy aj termín konečnej splatnosti, nakoľko ust. § 9 ods. 2 písm. f) vyjadruje iba požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá nemusí byť v zmluve uvedená ani konkrétnym dátumom. Citujúc z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 21.04.2022, uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne k požiadavke uvedenia predpokladov pre výpočet RPMN. K údajnému rozporu v zmluve dohodnutého výroku s dobrými mravmi uviedol, že nie je objektívne možné požadovať od veriteľa, aby v 14. deň mesiaca január poznal, aký bude priemer úrokových sadzieb za celý mesiac január a tomu prispôsobil výšku úroku. Z tohto dôvodu

zákonodarca stanovil pojem percentuálna miera nákladov, odplata, najvyššia prípustná výška odplaty a v troch právnych predpisoch ustanovil presné podmienky ako má veriteľ určiť maximálnu hodnotu odplaty, ktorej primárnou zložkou je úrok pre poskytnutý úver. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2019 uviedol, že je potrebné pri posúdení dojednanej výšky úrokov prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, pričom v prípade spotrebiteľskej zmluvy je touto okolnosťou najmä výška odplaty pre spotrebiteľský úver.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

19. Rozsudok vo výroku V., ktorým súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.01.2016 uvedená v časti VIII. Vyhlásenie klienta, bod 7., písm. b) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v súvisiacom výroku VI. o trovách konania v tejto časti nebol predmetom odvolacieho prieskumu, pretože nebol odvolaním napadnutý a nadobudol v uvedenom rozsahu právoplatnosť.

20. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobca dňa 14.01.2016 uzatvoril s predchodcom žalovaného štandardnú formulárovú zmluvu o splátkovom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného Tento právny predpis v ustanovení upravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

21. Podľa ust. tohto právneho predpisu, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V prílohe č. 2 k v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy bol uvedený i výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov pri spotrebiteľských úveroch.

22. Ak zákon vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítanú podľa vzorca uvedeného v prílohe k zákonu, je nepochybné, že spotrebiteľ mal byť oboznámený nielen s ročnou percentuálnou mierou nákladov, ale aj s matematickým výpočtom, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy.

23. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 20.09.2018, vydaný vo veci C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu, táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia.

24. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž

nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

25. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

26. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods. 4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má preto podstatný význam.

27. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku . Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

28. Čo sa týka samotného matematického výpočtu RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe k v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, tento nemožno označiť za jednoduchý. Bez doplnenia potrebných údajov nevyhnutných na uskutočnenie výpočtu v zmluve o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť posúdiť správnosť výpočtu RPMN uvedeného v zmluve. Neuvedenie matematického vzorca výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve, resp. jeho uvedenie bez doplnenia údajov potrebných na realizáciu výpočtu, malo za následok, že zo strany právneho predchodcu žalovaného v zmluve o spotrebiteľskom úvere neboli uvedené všetky predpoklady použité na výpočet v zmluve uvádzanej ročnej percentuálnej miery nákladov.

29. K absencii náležitosti podľa , podľa ktorého zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru odvolací súd uvádza, že nesplnenie tejto povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ( v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

30. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

31. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho

dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

32. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

33. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

34. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

35. Doba trvania zmluvy a počet splátok sú dve odlišné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v ust. (doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a v ust. (počet splátok). Aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere rozlišovala dĺžku trvania zmluvy o úvere (článok 10 ods. 2 písm. c)) a počet splátok (článok 10 ods. 2 písm. h)).

36. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, teda že zmluvná náležitosť doby trvania spôsobom ako to vyžaduje zákon na vnútroštátnej úrovni a smernica na únijnej úrovni neobsahuje a jej zisťovanie z iných náležitostí, resp. výpočet samotným spotrebiteľom, požiadavke zákona na uvádzanie doby trvania zmluvy nezodpovedá. Za splnenie tejto požiadavky nemožno považovať dátum konečnej splatnosti, pretože sa jedná o iný údaj, resp. inú obligatórnu zmluvnú náležitosť. Označenie doby trvania uvedeným spôsobom v posudzovanej spotrebiteľskej zmluve v žiadnom prípade nemožno považovať za zachovanú.

37. Keďže v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, následkom už absencie jednej z povinných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy uvedených v tomto ustanovení spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, odvolací súd výrok I. napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v časti určenia spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov, zamietol, mení tak, ako je uvedené v I. výroku tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

38. Keďže žalobca z titulu zmluvy o splátkovom úvere uhradil sumu prevyšujúcu istinu úveru, na ktorú v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalovanému nevznikol nárok, súd prvej inštancie mal správne postupovať tak, že žalobe vyhovie aj vo vzťahu k požadovanému určeniu úver za bezúročný a bez poplatkov. Avšak súd prvej inštancie v konečnom dôsledku správne rozhodol, ak výrokom III. zaviazal žalovaného vrátiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 603,17 eur ako rozdiel medzi poskytnutým úverom 3.000 eur a zaplatenými platbami žalobcom 3.603,17 eur spolu s úrokom z omeškania.

39. Vo vzťahu k výroku VII., ktorým súd prvej inštancie vyhlásil zmluvnú podmienku týkajúcu sa zmluvnej pokuty dohodnutej v časti IX. Zmluvné podmienky, bod 9. ods. 9.1 odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako neprijateľnej podmienky vychádzal súd z posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty, či táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nespochybňuje význam zmluvnej pokuty. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a osobitosti právneho úkonu, ako i na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by mali byť vyvážené. Odvolací súd nepospochybňuje, že zmluvná pokuta v prvom rade plní prevenčnú funkciu tým, že hrozba majetkovej sankcie motivuje dlžníka, aby včas a riadne splnil zmluvnú povinnosť a ďalej plní reparačnú funkciu, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka a taktiež predstavuje sankciu pre toho, kto porušil povinnosť. Uvedené však neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, ale zvlášť v prípade spotrebiteľskej zmluvy (čo bezpochyby je aj prejednávaný prípad) musí zodpovedať maximálnej výške stanovenej právnym predpisom, a to konkrétne ustanovením nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . V súdenom spore dojednaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, pretože len jej výška dohodnutá v zmluve o úvere predstavuje maximálnu výšku všetkých sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, pričom nezohľadňuje ani len úroky z omeškania. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zdieľa výklad citovaného ustanovenia nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia tak, že zmluvná pokuta spolu s úrokom z omeškania nesmie prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnených podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády. Primeranosť alebo neprimeranosť zmluvnej pokuty je potrebné skúmať objektívne, pričom v prejednávanej veci výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá bez ohľadu na výšku úrokov z omeškania. Takto dohodnutá zmluvná pokuta teda prevyšuje právnym predpisom stanovenú sankciu a potom nemôže ani požívať právnu ochranu z hľadiska právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie, že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom je neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

40. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok vo výroku, ktorým žalobu o určenie, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov, zamietol, ako v súvisiacom výroku o trovách konania v tejto časti zmenil tak, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň v zmysle ust. rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie a v súvisiacom výroku o trovách konania v tejto časti, ako aj vo výroku VII., ktorým súd prvej inštancie určil podmienku týkajúcu sa zmluvnej pokuty za neprijateľnú a v súvisiacom výroku o trovách konania v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s tak, že žalobca vzhľadom na úspech v odvolacom konaní má nárok vo vzťahu k žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).