Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-456-2014.pdf
PDF · 89.11 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/456/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: N. N. I. X G., R. O. XX-XX, Xst floor, I./D. XXX, W., XXXX, O., zastúpeného BBH advokátska kancelária, s.r.o., T. 3, V. proti odporkyni: L. X., nar. XX.XX.XXXX, F. XXX, G. pod U., v konaní o zaplatenie 489,43 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, zo dňa 29. januára 2014, č. k. 8C/255/2013-79, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 489,43 eur s príslušenstvom. Uviedol, že právny predchodca navrhovateľa - X., a.s. so sídlom U. O. 1, V., uzavrel dňa 16.9.2008 s odporkyňou zmluvu o kreditnej karte ku kartovému účtu č. XXXXXXXXX. Predmetnou zmluvou sa pôvodný veriteľ zaviazal poskytnúť odporkyni úver vo výške celkového úverového rámca 15.000,- Sk, t. j. 497,91 eur. Odporkyňa sa zmluvou zaviazala úver vrátiť späť za podmienok a v lehote v zmluve uvedenej a zároveň sa zaviazala zaplatiť riadne úroky vo výške a za podmienok v nej dohodnutých. Odporkyňa na základe predmetnej zmluvy čerpala úver realizovaním transakcií prostredníctvom kreditnej karty Svoj záväzok zo zmluvy na vrátenie úveru pôvodnému veriteľovi nesplnila riadne a včas, ku dňu 14.05.2013 navrhovateľ evidoval voči odporkyni pohľadávku vo výške 1.068,57 eur. Z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania, ako aj s ohľadom na dispozičné práva sa však navrhovateľ rozhodol uplatňovať iba svoj nárok uvedený v petite návrhu, t. j. vo výške 489,43 eur spolu so zákonnými úrokmi z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy od 02.08.2013 do zaplatenia. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporkyne sa zaoberal najskôr právnou povahou a aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu uplatnenej pohľadávky v konaní a dospel k záveru, že zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, uzavretá medzi odporkyňou a právnym predchodcom navrhovateľa bola uzavretá za účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým bola zavedená do textu právnej normy Občianskeho zákonníka úprava dotýkajúca sa spotrebiteľských zmlúv pri posúdení právneho vzťahu dospel k záveru, že uzavretá zmluva medzi odporkyňou a právnym predchodcom navrhovateľa patrí nepochybne medzi spotrebiteľské zmluvy, kde odporkyňa vystupuje ako spotrebiteľ a právny predchodca navrhovateľa ako podnikateľ poskytujúci spotrebiteľský úver. V zmysle ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, preto je nutné aplikovať na plynutie času vzhľadom na vznesenú námietku premlčania príslušné ustanovenia o premlčaní, ktoré sú zakotvené v Občianskom zákonníku a to napriek tomu, že podľa uzavretej zmluvy
sa právne vzťahy medzi účastníkmi mali riadiť Obchodným zákonníkom. Keďže v konaní jednoznačne vyplynulo, že posledné čerpanie prostredníctvom kreditnej karty odporkyňa realizovala dňa 19.02.2008, resp. 22.12.2008, trojročná premlčacia lehota začala plynúť od nasledujúceho dňa, teda od 20.02.2008, resp. 24.02.2008 a uplynula dňa 20.02.2011, resp. 24.02.2011. Navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 05.08.2013, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, preto je jeho nárok premlčaný. Ďalej súd uviedol, že pokiaľ odporkyňa následne podpísala dohodu o postupnom splácaní peňažného záväzku, ktorú s navrhovateľom uzavrela dňa 20.12.2013, resp. ona ju podpísala dňa 04.12.2013, kde sa zaviazala splácať dlh po 41 eur, uveril odporkyni, že nemala vedomosť o tom, že podpisuje premlčaný dlh, keďže nemá právnické vzdelanie a vo verejnosti nie je otázka premlčania dlhu všeobecne známou skutočnosťou. Uznanie záväzku je založené na vyvrátiteľnej domnienke a za situácie, že odporkyni bola pred doručením dohody o splátkach a uznaní dlhu doručená predžalobná upomienka, v ktorej navrhovateľ dôrazne upozorňuje odporkyňu na to, že v prípade neuhradenia bude mať vyššie náklady, je len samozrejmé, že odporkyňa sa bála, aby jej dlh ešte viac nenarástol a na základe tejto obavy podpísala aj uznanie záväzku, pričom nemohla mať vedomosť o tom, že dlh už v tom čase je premlčaný. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 tak, že odporkyni, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie. Súdu prvého stupňa vyčítal najmä nesprávne právne posúdenie veci, keď súdna prax jednoznačne neustálila, že zmluvy o úvere majúce charakter spotrebiteľskej zmluvy sa majú posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Ako dôkaz o tom poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy bez zreteľa na povahu účastníkov, ak sú založené na základe zmluvy o úvere, ktoré sú absolútnym obchodom. Skutočnosť, že zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodnoprávnym záväzkom, a to aj v prípade, že jedna zo strán je spotrebiteľ, konštatoval aj Ústavný súd ČR v konaní pod sp. zn. II.ÚS 3711/11. Súd preto mal na daný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane úpravy premlčania. Ďalej poukázal na to, že odporkyňa bola pred podaním návrhu na súd mnohonásobne kontaktovaná a navrhovateľ sa pokúšal o uzavretie mimosúdnej dohody s ňou takmer 13 mesiacov. Dňa 05.11.2013 sa skontaktoval s odporkyňou, ktorá podaným odporom zo dňa 15.10.2013 uznala svoj dlh. Následne navrhovateľ zaslal odporkyni dohodu o postupnom splácaní záväzku spolu so sprievodným listom dňa 19.11.2013, ktorú odporkyňa podpísala. Preto jej tvrdenie, že uvedená dohoda jej prišla len poštou, bez akéhokoľvek sprievodného listu a nevedela, že podpisuje premlčaný dlh, tak vo svetle vyššie uvedených skutočností vyznieva zavádzajúco a mätúco. Odporkyňa teda sama počas konania vyvíjala snahu uhradiť svoj dlh, ktorý uznala aj písomne vo svojich podaniach adresovaných súdu, čím došlo k uznaniu záväzku. Navyše, keďže odporkyňa poukázala na bankový účet navrhovateľa dňa 18.04.2013 sumu vo výške 30 eur, považujú to za čiastočné plnenie záväzku odporcom, čím v zmysle Obchodného zákonníka došlo k prerušeniu premlčacej doby a k začatiu plynutia novej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené mal za to, že peňažný záväzok navrhovateľom uplatnený v návrhu nebol premlčaný. Ďalej namietal, že konajúci súd nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, a to rovnosť procesných práva a nezabezpečil spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov obidvoch účastníkov konania, keď vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa nikdy nespochybnila existenciu nároku navrhovateľa, jeho výšku ani právny dôvod vzniku a priebehu celého konania a k návrhu sa vyjadrila spôsobom, ktorý možno považovať za uznanie dlhu, konajúci súd neprimerane zvýhodnil stranu odporcu.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že pokiaľ bola zaviazaná niečo platiť, žiada o povolenie splátok aspoň po 20 eur mesačne vzhľadom k tomu, že je invalidná dôchodkyňa, nemá z čoho žiť.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd pritom konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje, a len pre doplnenie správnosti dodáva nasledovné:
V prejednávanej veci navrhovateľ ako odvolací dôvod uplatnil odvolací dôvod uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že súd prvého stupňa na daný vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, hoci podľa navrhovateľa mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vzťah medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou vznikol na základe žiadosti odporkyne o vydanie hlavnej karty (MasterCard original), kde v poslednej vete bodu 8. žiadosti bolo uvedené, že prijatím a schválením žiadosti zo strany X., a.s. sa táto žiadosť stáva zmluvou o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty uzatvorenej medzi držiteľom hlavnej karty a X., a.s. podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka napriek uvedenému je zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, nakoľko právny predchodca navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy vystupoval v postavení dodávateľa, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a odporkyňa vystupovala ako fyzická osoba - nepodnikateľ, ktorý poskytnuté peniaze použil na osobnú spotrebu. Uvedená zmluva je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne v kľude a bez časového stretu podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikal. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.
So vstupom do Európskej únie prijala Slovenská republika záväzky náležite transponovať Smernice EÚ a v aplikačnej praxi aj napĺňať ciele týchto smerníc. V oblasti ochrany spotrebiteľa, teda aj finančného spotrebiteľa, EÚ prijala viaceré smernice, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa, pričom prevažnú väčšinu smerníc Slovenská republika preniesla do svojej legislatívy už pred vstupom do Európskej únie (napr. Zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).
Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru, alebo pri poskytovaní služieb. Z tohto dôvodu právna úprava spotrebiteľských zmlúv obsahu je určité odchýlky od ostatných záväzkových vzťahov, ktoré spočívajú v zásade zmluvnej autonómie a rovnosti strán. Do právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv sa takto premieta snaha zákonodarcu vyrovnávať takýmto spôsobom faktickú nerovnováhu, ktorá vzniká tým, že na druhej strane zmluvného vzťahu je profesionálny účastník, ktorý navyše v mnohých prípadoch vystupuje ako monopolný dodávateľ, prípadne ako účastník rôznych kartelových dohôd. Novelou ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vykonanou Zák. č. 568/2007 Z. z. došlo k novému a presnejšiemu zadefinovaniu základných pojmov a tiež k zavedeniu definície spotrebiteľských zmlúv. Podľa nového znenia citovaného zákonného ustanovenia je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom podľa ods. 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že spotrebiteľskou zmluvou je akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v smernici 93/13/EHS bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (Zák. č. 250/2007 Z. z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské
právo (rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č. k. I.ÚS 402/2013-10.
Námietku navrhovateľa, že v danom prípade preto nebolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na predmetnú zmluvu, preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať v otázke premlčania predpisy občianskeho práva, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie a na vznesenú námietku premlčania aplikovať ustanovenie § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ svoj nárok uplatnil na súde po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, súd po prihliadnutí k vznesenej námietke premlčania preto správne nárok navrhovateľa zamietol.
Čo sa týka navrhovateľom predloženej dohody o postupnom splácaní peňažného záväzku zo dňa 04.12.2013, aj podľa názoru odvolacieho súdu týmto nedošlo k účinnému uznaniu záväzku s následkami predĺženia premlčacej lehoty. Vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých odporkyňa podpísala navrhovateľovi uvedenú listinu, je evidentné, že odporkyňa nemala vedomosť o tom, že podpisuje premlčaný dlh, v zmysle ustanovenia § 558 veta druhá Občianskeho zákonníka. Uznanie premlčaného dlhu zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania len vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. V danej veci, keďže v konaní bolo preukázané, že odporkyňa nevedela o tom, že navrhovateľom uplatňovaný nárok je premlčaný, nemohlo teda dôjsť k platnému uznaniu záväzku a tým ani k prerušeniu premlčacej doby a k začatiu plynutia novej premlčacej doby, ako sa nesprávne domnieval navrhovateľ.
Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania, preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p..
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .