Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-140-2022.pdf
PDF · 170.55 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/140/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcov: X/ T.. Ľ. Y., G.. XX.XX.XXXX, Č. XX, K., X/ T.. C.Í. Y., G.. XX.XX.XXXX, Č. XX, K., zastúpených advokátkou JUDr. Zuzanou Reguli, Jašíkova 2, Bratislava, proti žalovaným: X/ A. Y., G.. XX.X.XXXX, M. XXX/XX, Z., X/ V. Y., G.. XX.X.XXXX, A. XX, Modra, zastúpenými: Advokátska kancelária JUDr. Ivana Remšíková, s.r.o., Holubyho 35, Pezinok, IČO: 50 750 810, o učenie že vecné bremeno zaniklo, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 40C/7/2019-316, zo dňa 28.6.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a priznal žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa návrhom doručeným na súd dňa 15.4.2019 domáhali, aby súd zrušil vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie M. E., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX a konkrétne na pozemku parcela č. XXX/X o výmere 68 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, pozemku parcela č. XXX/X o výmere 239 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, pozemku parcela č. XXX o výmere 8 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zodpovedajúcemu právu spočívajúcom v užívaní kanála na odstránenie dažďovej vody v prospech žalovaných a aj každého budúceho vlastníka pozemku parcela č. XXX vedenom na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie M. E. na liste vlastníctva č. XXX, ktoré vzniklo na základe zmluvy o zrušení spoluvlastníctva a zmluvy o vecnom bremene zo dňa 21.12.1989 uzavretej formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve Bratislava vidiek v Bratislave pod č. G. XXX/XXXX, G. XXX/ XXXX (ďalej iba „vecné bremeno“).
2.1 Podaním zo dňa 9.10.2020 žalobcovia upravili žalobný návrh tak, že žiadali, aby súd určil, že vecné bremeno zaniklo zo zákona; o tejto zmene súd prvej inštancie rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 8.12.2020 za prítomnosti všetkých strán sporu. Žalobcovia návrh odôvodnili tým, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v ideálnej 1/2 nehnuteľnosti vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie M. E., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX a to konkrétne pozemkov parcela č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX, ako aj stavby súpisné č. XXX postavenej na pozemku parcela č. XXX/X. Žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v
podiele 1/1 vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie M. E., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX a to konkrétne pozemok parcela č. XXX o výmere 355 m2, pozemok parcela č. XXX/X o výmere 108 m2, pozemok parcela č. XXX/X o výmere 47 m2, pozemok parcela č. XXX/X o výmere 450 m2, dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXX/X. Strany sporu uzavreli dňa 21.12.1989 zmluvu o zrušení spoluvlastníctva a zmluvu o vecnom bremene formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve Bratislava vidiek v Bratislave pod č. G. XXX/XXXX, G. XXX/XXXX, ktorá nadobudla účinky registrácie dňa 29.12.1989. Na základe uvedenej deľbovej zmluvy žalobcovia sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v ideálnej 1/2, ktoré sú uvedené vyššie a žalovaní sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností uvedených vyššie v 1/1. V deľbovej zmluve sa jej účastníci dohodli, že „vlastníci pozemku parcela č. XXX zriaďujú pre parc. č. XXX katastrálne územie M. E. a jej každodobých vlastníkov vecné bremeno spočívajúce v odvádzaní dažďovej vody z verejného priestranstva pred parcelou číslo XXX tak, že na parcele číslo XXX bude zriadený odkalovač. V potrebnej vzdialenosti pred žumpou na parcele číslo XXX sa zmienená dažďová kanalizácia uvedie na parcelu číslo XXX. Majiteľ parcely číslo XXX bude vykonávať preventívnu údržbu uvedeného kanála so súhlasom majiteľa parcely číslo XXX“. Na základe tejto zmluvy bola táto ťarcha na liste vlastníctva č. XXX zapísaná ako vecné bremeno na pozemku parcela č. XXX/X, X, X v prospech vlastníkov parcely č. XXX spočívajúce v užívaní kanála na odstraňovanie dažďovej vody P.-XX/XX. Súčasne v súvislosti so zabránením pretekania vody z pozemku parcela č. XXX na parcelu č. XXX sa žalovaní zmluvne zaviazali vybudovať oporný múrik s termínom do konca augusta 1991. Od účinnosti zmluvy o zriadení vecného bremena ku dňu podania žaloby výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva vo vybudovaní a užívaní kanála na odvádzanie dažďovej vody z verejného priestranstva cez pozemok žalobcov žalovaní nezrealizovali. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia zmluvy, žalovaní za účelom realizácie a výkonu práv zodpovedajúcich vecnému bremenu mali na svojom pozemku parcele č. XXX zriadiť odkalovač, vybudovať kanál a v potrebnej vzdialenosti pred žumpou na pozemku žalobcov (parcela č. XXX) sa dažďová voda z verejného priestranstva mala uviesť na pozemok žalovaných (parcela č. XXX). Takýto postup riešenia odvádzania dažďový vôd z verejného priestranstva nebol zo strany žalovaných realizovaný. Žalovaní zachytávanie a odvádzanie dažďovej vody z verejného priestranstva vyriešili stavebnými úpravami na svojom pozemku bez akéhokoľvek využitia oprávnenia užívať pozemok žalobcov v rozsahu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Riešenie odvádzania dažďových vôd dobrovoľne a výlučne cez svoje pozemky pred podaním žaloby žalovaní nepopierali, práve naopak v roku 2001 v konaniach pred štátnymi orgánmi žalovaní potvrdili osobitné riešenie odvádzania dažďovej vody z verejného priestranstva a to v konaní pred Okresným úradom v Pezinku, odbor životného prostredia, oddelenie územného plánovania a stavebného poriadku vedenom pod č. XXXX/XX, ktoré sa týkalo povolenia užívania stavby rodinného domu žalovaných a pri vykonávaní štátneho stavebného dohľadu dňa 18.9.2001, ktorý sa týkal povoľovania stavby - vodohospodárskeho diela: V. Č. stavebné povolenie č. Z. XXXX/J-XX/XXXX-M., zo dňa 2.10.2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.11.2000. V povoľovacom konaní (č. XXXX/XX) o užívaní stavby rodinného domu sa k námietke žalobcu 1/, ktorá sa týkala spôsobu odvádzania dažďovej vody z verejného priestranstva v súvislosti s právom zodpovedajúcim vecnému bremenu sa žalovaná v 2/ rade písomne vyjadrila listom zo dňa 6.3.2001 tak, že „nie je pravdou, že povrchové vody z nášho pozemku parcela č. XXX i domu tečú cez pozemok žalobcov parcela č. XXX, pretože tieto pozemky oddeľuje múrik vybudovaný po vzájomnej dohode práve na to, aby zamedzil stekaniu vody na jeho pozemok“. Zároveň k vyjadreniu žalovaná 2/ doložila ako prílohu k vyjadreniu geometrický plán so zakreslenou trasou odvádzania vôd z verejného priestranstva končiacou trativodom. Zo zápisnice o vykonaní štátneho stavebného dohľadu vyplýva, že riešenie odvádzania dažďových vôd z verejného priestranstva je realizované tak, že zo šachty, ktorá je prietoková a preteká cez pozemok žalovaných parcelu č. XXX/ X je voda odvádzaná do trativodnej rúry umiestnenej na pozemku parcela č. XXX. Z uvedeného vyplýva, že zachytávanie a odvádzanie dažďovej vody z verejného priestranstva žalovaní riešili z vlastnej iniciatívy osobitnou spoločnou reguláciou zachytávania a odvádzania vôd - trasou kanalizačného potrubia končiacimi trativodnými rúrami na vlastnom pozemku. Zároveň žalovaní vybudovali na hranici susediacich pozemkov oporný múrik, ktorý bráni pretekaniu vody z pozemku žalovaných parcela č. XXX na pozemok žalobcov parcela č. XXX. Týmto žalovaní dobrovoľne vytvorili podmienky odvádzania dažďových vôd z verejného priestranstva odlišne od účelu vecného bremena zriadeného zmluvou a právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Nakoľko účelom zriadenia vecného bremena bol vznik oprávnenia žalovaných odvádzať dažďovú vodu z verejného priestranstva z pozemku žalovaných cez pozemok žalobcov a vzhľadom na opísanú reguláciu zachytávania a odvádzania dažďových a iných vôd vytvorenú žalovanými na ich vlastnom pozemku vytvorila takú trvalú zmenu pomerov v tom, že už nie je účelné využitie pozemku žalobcov na to, aby žalovaní odvádzali vodu z verejného priestranstva
cez pozemok žalobcov. Zmenou faktických pomerov právo zriadenia a následného užívania kanála na odstránenie dažďovej vody z verejného priestranstva, zodpovedajúce vecnému bremenu stratilo reálne opodstatnenie a účel zriadenia vecného bremena sledovaný zmluvou zanikol. Žalobcovia zároveň poukázali na to, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu, t. j. právo vybudovať a užívať kanál na odstránenie dažďovej vody z verejného priestranstva sa od momentu jeho zriadenia doposiaľ nevykonávalo to cca 29 rokov. V dôsledku nevykonávania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viac ako 10 rokov, je právo žalovaných zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 109 Občianskeho zákona premlčané.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania teda bola určovacia žaloba, podľa ktorej mal určiť, že vecné bremeno kde oprávnenými boli vlastníci pozemku parcela č. XXX a povinnými boli vlastníci pozemku parcela č. XXX/X, X, X, pričom obsahom tohto vecného bremena bola povinnosť strpieť odvádzanie povrchovej dažďovej vody, ktorá z verejného priestranstva pretečie na parcelu č. XXX, pričom táto bude odvádzaná cez parcelu č. XXX/X, X, X spoluvlastníkmi, ktorej sú v súčasnosti žalobcovia a táto bude prevedená cez odkalište a dažďovú kanalizáciu na parcelu č. XXX, vlastníkmi ktorej sú žalovaní a odtiaľ táto povrchová dažďová voda bude odvedená do odvodňovacieho kanála ktorý sa nachádza vedľa súbežnej verejnej komunikácie, cesty č. T.. Oprávnenými z tohto vecného bremena sú teda vlastníci parciel č. XXX/X, X, X a povinnými z vecného bremena sú vlastníci pozemku parcely č. XXX/X, X, X.
4. Žalobcovia naliehavý právny záujem na určení opierali o skutočnosť, že vecné bremeno je zapísané na liste vlastníctva a touto žalobou vzhľadom na to, že tvrdia, že vecné bremeno zaniklo zo zákona chcú a oprávnene sa domáhajú, aby vecné bremeno bolo z listu vlastníctva v katastri nehnuteľností vymazané. V tejto súvislosti poukázali na snahu vyriešiť to dohodou so žalovanými, avšak k takejto dohode nedošlo, a preto jedinou cestou, ako docieliť výmaz vecného bremena v katastri nehnuteľností je podanie určovacej žaloby.
5. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaných, že v prejednávanej veci sú všetci povinní z vecného bremena zároveň aj nútenými spoločníkmi, teda v zmysle § 78 C. s. p. musia byť všetci účastníci súdneho sporu; v danom prípade z vecného bremena sú povinní žalobcovia 1/ a 2/, ktorí sú však vlastníci iba 1/2 nehnuteľností, druhej polovici nehnuteľností parciel č. XXX/X, X, X sú O. V. Q. N. V., ktorí nie sú účastníci súdneho konania, pričom vystupujú ako povinní z vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na vlastníkov parciel č. XXX/X, X, X.
6. V tejto súvislosti súd prvej inštancie po procesnoprávnej stránke ozrejmil, že o nútené procesné spoločenstvo pôjde vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo; inak povedané existencia spoločenstva je v tomto prípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. V prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby na strane žalovaných ako nútené procesné spoločenstvo vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak by žalobca namiesto núteného procesného spoločenstva žaloval len jeden subjekt, prípadne nie všetkých nútených spoločníkov, žaloba by musela byť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnutá.
7. Pripomenul, že podľa zaužívanej súdne praxe (R 78/1978) návrh na rozhodnutie súdu o tom, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje, musia podať všetci spoluvlastníci nehnuteľností zaťaženej vecným bremenom proti všetkým oprávneným z vecného bremena.
8. V danom prípade sa síce nejedná o žalobu o zrušenie vecného bremena, ale ide o určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona; ide o deklaratórne súdne rozhodnutie, napriek tomu podľa názoru súdu prvej inštancie z povahy hmotnoprávnej úpravy vecných bremien v § 151a až § 151m Občianskeho zákona je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo, teda aby v konaní aj o určenie, že vecné bremeno zaniklo vystupovali všetci, ktorí sú z vecného bremena povinní aj oprávnení. Táto skutočnosť vyplýva aj z povahy spoluvlastníctva veci, na ktoré sa vecné bremeno vzťahuje. Nie je prijateľný záver, aby neexistencia vecného bremena bola určená iba vo vzťahu k jednej polovici podielových spoluvlastníkov, pričom vecné bremeno je viazané k nehnuteľnosti a tým na všetkých spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti (parcely č. XXX/X, X, X), ktorí sú z vecného bremena povinní strpieť odvádzanie dažďových vôd. Pokiaľ spoluvlastníci uvedených nehnuteľností O. V. a N. V. nechceli vystupovať na strane žalobcov, tak bolo povinnosťou žalobcov ich
zažalovať na strane žalovaných, aby sa stali účastníkmi súdneho konania, v ktorom sa rozhodovalo o existencii, resp. neexistencii vecného bremena, kde menovaní sú povinní.
9. Súd prvej inštancie okrem toho poukázal na skutočnosť, že v danom prípade žalobcovia nepreukázali ani naliehavý právny záujem na určení, že vecné bremeno zaniklo, pokiaľ účastníkmi konania nie sú všetci povinní aj oprávnení z vecného bremena, ktoré je predmetom určenia. Naliehavý právny záujem je totiž daný spravidla vtedy, ak sa zmení z úspechom v žalobe právne postavenie žalobcov. Pokiaľ by žalobcovia dosiahli výmaz vecného bremena z listu vlastníctva (o čo im v konaní ide), tak v zásade možno tento ich záujem kvalifikovať ako záujem právny, na ktorom majú naliehavý právny záujem, avšak aj v prípade úspechu v tomto spore, vzhľadom na záväznosť rozsudku iba pre účastníkov konania, tak kataster nehnuteľností z listu vlastníctva č. XXX nemôže vymazať vecné bremeno vzťahujúce sa na všetkých spoluvlastníkov parciel č. XXX/X, X, X, nakoľko ich spoluvlastníci O. V. a N. V. nie sú účastníkmi tohto súdneho konania a rozsudok pre nich nebude záväzný a nebude záväzný vo vzťahu k nim ani pre kataster nehnuteľností. Preto aj v prípade úspechu v tomto spore kataster nehnuteľností nevykoná, resp. nemôže vykonať výmaz tohto vecného bremena práve z dôvodu, že O. V. a N. V. nie sú účastníci súdneho konania.
10. Na uvedenom základe za použitia § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 2, § 137 písm. c), § 228 ods. 1 C. s. p., § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, z dôvodu nesplnenia podmienky účasti všetkých subjektov núteného spoločenstva a z toho vyplývajúceho nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení; súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným, ktorí mali plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Proti rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne, pokiaľ by napadnutý rozsudok potvrdil, nepriznať žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia mali za to, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v hmotnoprávnej norme v zmysle, ktorej súd prvej inštancie musel konať tak, že žalobu podľa § 78 ods. 2 C. s. p. zamietol. Pri podanom výklade súd prvej inštancie opomenul § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým sa v súvislosti s podávaným výkladom nezaoberal, aj keď žalobcovia sa domáhali, aby súd určil zánik vecného bremena zo zákona, a tak ani jeden z uvádzaných dôvodov zamietnutia žaloby sa nevzťahuje na preskúmavanú vec. Mali za to, že napadnutý rozsudok súdu je nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Vzhľadom na priebeh konania napadnuté rozhodnutie považovali za prekvapivé (nečakané), nakoľko nemali pochybnosti o tom, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zmene žaloby posúdil návrh na zmenu žaloby, aj vzhľadom na § 78 ods. 1, ods. 2 C. s. p., keď návrh prijal a ďalej konal o merite veci. Súd prvej inštancie nedôsledne postupoval, keď v zmysle § 181 ods. 2 C. s. p. sa nezaoberal predbežným právnym posúdením veci, nevyslovil svoj predbežný právny názor na nútené spoločenstvo a nedostatok vecnoprávnej legitimácie v konaní, aj keď z pohľadu napadnutého rozsudku bola táto otázka kruciálna, pričom okrem tejto povinnosti, súd prvej inštancie bol počas celého konania povinný skúmať splnenie procesných podmienok konania. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie o trovách konania považujú za krajne nespravodlivé a neprimerane tvrdé.
11.1 Bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetnej zaťaženej nehnuteľnosti parcely č. XXX/X, X, X v podiele 1/2 sú N.Í. V. (rod. Y.) a O. V., ktorí odmietli vstúpiť na strane žalobcov alebo aj ako intervenienti do konania, nakoľko uprednostňujú mimosúdne riešenie sporu. Žalobcovia mali za to, že a) právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v užívaní kanála na odstránenie dažďovej vody z verejného priestranstva v prospech žalovaných parcelu č. XXX cez susedný pozemok žalobcov parcelu č. XXX v rozsahu zmluvy o zriadení vecného bremena, sa od jeho začiatku nevykonalo a nezačalo slúžiť svojmu účelu (vzniesli námietku premlčania). Nebol vybudovaný kanál na odvádzanie dažďových vôd z verejného priestranstva, ktorý by viedol cez pozemky parcela č. XXX, č. XXX, č. XXX, tak ako to predpokladala zmluva o zriadení vecného bremena; b) zároveň žalovaní odvádzanie dažďových vôd z verejného priestranstva vyriešili cez vlastný pozemok; c) zároveň vybudovaním oporného múrika na hranici susediacich pozemkov, žalovaní zabránili pretekaniu vody z pozemku
žalovaných parcela č. XXX na pozemok žalobcov parcela č. XXX. Žalovaní jednoznačne potvrdili, jednak vo vyjadrení doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.9.2020 a na pojednávaní dňa 13.10.2020, že si riešili z vlastnej iniciatívy osobitnú reguláciu zachytávania a odvádzania vôd, a svoju procesnú obranu postavili na tvrdení, že vecné bremeno slúži na odvádzané dažďovej vody zo strechy ich garáže, a to cez nimi tvrdený starý kanál, ktorý sa mal nachádzať na parcele č. XXX, č. XXX a č. XXX. Z uvedeného dôvodu mali za to, že skutkové okolnosti, ktoré tvrdili v žalobe a mali nasvedčovať zániku vecného bremena zo zákona, sú nesporné. Súčasne k námietke žalovaných, ktorí poukazovali na povinnosť označiť na strane žalobcov aj ostatných spoluvlastníkov, manželov V., v prípade žaloby o zrušenie vecného bremena; uviedli, že námietku považujú za týchto skutkových okolnosti za neopodstatnenú, nakoľko rozhodnutie súdu, ktorým by vyslovil zánik vecného bremena zo zákona, by deklaroval stav, ktorý nastal v minulosti na základe objektívnej skutočnosti, ktorú predpokladá zákon, a to bez ohľadu na vôľu spoluvlastníkov. Na pojednávaní dňa 8.12.2020 súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu žaloby a vo veci ďalej konal v merite veci. Rozhodnutím o pripustení zmeny žaloby, žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou, či v prípade konania o zániku vecného bremena zo zákona sa vyžaduje účasť v konaná aj ostatných spoluvlastníkov s prihliadnutím na § 78 ods. 2 C. s. p., keďže námietka nesplnenia podmienky účasti v prípade žaloby o zrušenie vecného bremena bola žalovanými vznesená a žalobcovia v súvislosti s návrhom na zmenu žaloby (zánik vecného bremena zo zákona) sa k nej vyjadrili. V zásade platí, k stavu právnej istoty dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. V prípade, ak súd prvej inštancie mal za to, že nebola splnená procesná podmienka núteného spoločenstva (žalobcovia nenavrhli zmenu žaloby na strane žalovaných, ktorú podľa názoru súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozsudku mali navrhnúť) a s prihliadnutím na princíp hospodárnosti konania; nemal pripustiť zmenu žaloby, ale mal postupovať podľa § 143 ods. 3 C. s. p. a žalobu podľa § 78 ods. 2 C. s. p. zamietnuť, nakoľko podmienku účasti subjektov (ostatných podielových spoluvlastníkov) žalobcovia neodstránili. K nútenému spoločenstvu súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci, aj keď podľa napadnutého rozhodnutia išlo o zásadnú právnu otázku. Prvoinštančný súd v merite veci konal, čím sa zvyšovali náklady na vedenie sporu napriek tomu, že v zmysle napadnutého rozsudku malo byť súdu prvej inštancie zrejmé, že vzhľadom na procesný nedostatok spočívajúci v nesplnení podmienky účastníctva všetkých spoluvlastníkov spore (nedostatku vecnej legitimácie), nebude o merite veci rozhodnuté. Žalobcovia vzhľadom na názor súdu prvej inštancie, že predmet sporu si vyžaduje posudzovanie technických otázok a skutočnosti, na ktoré sú potrebné odborné znalosti (pojednávanie dňa 1.6.2021) zaobstarali a predložili Odborný posudok č. 3/2021 vyhotovený T.. Z. Y., autorizovaným stavebným inžinierom. Mali za to, že postupom súdu prvej inštancie došlo k zbytočným prieťahom konania a od 8.12.2021 sa vo veci konalo v zmysle napadnutého rozhodnutia bezúčelne, nakoľko sa nesledoval legitímny cieľ konania vymedzený prijatou zmenou žaloby. Trovy konania, či už právneho zastúpenia alebo výdavky vynaložené na získanie dôkazov, boli neúčelne vynaloženým výdavkom konania, keďže na ich podklade nebolo rozhodnuté vo veci samej a v tejto súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 481/2015, zo dňa 6.10.2015.
11.2 Zároveň mali žalobcovia za to, že ak v merite veci nebolo rozhodnuté, nie je možné posúdiť, či žalovaní mali plný úspech vo veci a či na základe dôkazov, ktoré produkovali a úkonov, ktoré boli vykonané, došlo k účinnému bráneniu práva proti účastníkovi. Procesný úspech žalovaných nie je automaticky dôvodom na priznanie trov konania. V prípade, ak napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdí, a právny názor súdu prvej inštancie bude správny (t. j. bude nutné označiť spoluvlastníkov ako žalovaných), právoplatné rozhodnutie nebude tvoriť prekážku právoplatnej rozhodnutej veci a žalobcovia budú mať právo opätovne podať žalobu. Ak teda podajú žalobu a bude rozhodnuté vo veci samej (aj na základe už zaobstaraných dôkazov v tomto konaní) súd opätovne bude rozhodovať o trovách konania. Môže tak nastať situácia, že v prípade rozhodnutia vo veci samej budú priznané trovy konania žalobcom, avšak s tým rozdielom, že žalobcovia by si nemohli uplatniť trovy, ktoré im vznikli v predchádzajúcom konaní, aj keď v skutočnosti by viedli k úspechu vo veci samej. Týmto môže nastať absurdná situácia, že žalobcovia napriek úspechu vo veci samej by znášali trovy konania zo súčasného konania vo vyššej miere ako žalovaní, za situácie, že by boli na to zaviazaní v prípade druhého rozhodnutia vo veci samej, čo sa vylučuje s princípom spravodlivosti a predovšetkým so zásadou úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, pri ktorej platí, že víťaz môže byť len jeden. Vzhľadom na uvedené a aj na procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý viedol k neúčelnému produkovaniu dôkazov, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia sú dôchodcovia, ktorí predtým ako podali žalobu (cca 18 rokov) sa snažili dosiahnuť dohodu so žalovanými tak, aby dosiahli výmaz vecného bremena z listu vlastníctva, sú podľa názoru žalobcov dôvody hodné osobitého zreteľa, a rozhodnutie o trovách konania, ktorým súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, vnímali ako neprimerane tvrdé a nespravodlivé. Boli presvedčení, že súd
prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 257 C. s. p. a náhradu trov konania nepriznať ani jednej zo strán.
11.3 K právnemu posúdeniu veci uviedli, že závery citovaného rozhodnutia R 78/1978 a ani závery o nútenom spoločenstve v prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu, o ktoré oprel súd prvej inštancie rozhodnutie, nemožno na toto konanie aplikovať, pretože predmetom konania nebolo zrušenie vecného bremena ani určenie neplatnosti právneho úkonu, ale zánik vecného bremena ex lege. Súdna prax je ustálená v tom, že ak sa zriadenie (zrušenie) vecného bremena týka celej nehnuteľností, na ktorej sa zriaďuje (zrušuje) vecné bremeno (panujúceho pozemku) a táto je v podielovom spoluvlastníctve, vyžaduje sa, aby všetci podieloví spoluvlastníci boli účastníkmi zmluvy. A teda aj v prípade sporu o neplatnosť zmluvy musia byť účastníkmi súdneho konania všetci účastníci právneho úkonu, pretože sú nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva. V uvedených prípadoch sa rozhodnutie dotýka práv a povinností všetkých podielových spoluvlastníkov do budúcnosti a v závislostí od rozhodnutia súdu sa zmení ich právne postavenie. Podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. Podstatou zániku vecného bremena zo zákona však je, že zánik nastáva bez toho, aby bolo potrebné rozhodnutie príslušného orgánu alebo dohoda účastníkov. V posudzovanej veci zánik vecného bremena nastal v minulosti a to najneskôr dňa 6.3.2001, keď žalovaní listom v kolaudačnom konaní potvrdili, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nevyužívajú, nakoľko odvádzanie dažďových vôd z verejného priestranstva vyriešili cez svoje pozemky osobitnou reguláciou vôd a cez zaťažené pozemky žalobcov parcela č. XXX žiadna voda z pozemkov žalovaných parcela č. XXX nepreteká a k uvedenému vyjadreniu pripojili geometrický plán so zakresleným trativodom, ktorý odvádza povrchovú (dažďovú) vodu z verejného priestranstva spred rodinného domu žalovaných cez pozemok par. č. XXX a č. XXX. Čiže predmetom konania bolo zistiť a posúdiť, či tvrdené skutočnosti nastali a či ide o také právne skutočnosti, ktoré predvída zákon - či ide o trvalú zmenu trasy odvádzania dažďovej vody z verejného priestranstva, ktorá spôsobila, že vecné bremeno zaniklo. Rozhodnutie o zániku vecného bremena zo zákona, má teda deklarovať reálne existujúci stav, tzn. že súd autoritatívnym spôsobom zistí existenciu alebo neexistenciu tvrdenia právnej skutočnosti, ktorú predvída § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku ktorého zaniklo vecné bremeno. Právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým by bol vyslovený zánik vecného bremena zo zákona, nemá dopad na povinnosti povinných z vecného bremena a ani na práva oprávnených z vecného bremena, nakoľko práva a povinnosti vecného bremena už zanikli v minulosti, ešte pred rozhodnutím súdu. Právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým by bol vyslovený zánik vecného bremena zo zákona, by sa dosiahol výmaz zaniknutého vecného bremena z katastra nehnuteľnosti, čím by sa odstránil rozpor medzi zápisom na liste vlastníctva, ktorý nezodpovedá reálnemu stavu. V nadväznosti na uvedené žalobcovia poukázali aj na ustanovenia § 34 ods. 1, § 36a ods. 2, § 5 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré sa týkajú výmazu vecného bremena, ktoré ako právo zaniklo zo zákona. Ako vyplýva z § 34 ods. 1 katastrálneho zákona, ak vecné bremeno ako právo k nehnuteľnosti zaniklo zo zákona, okresný úrad, katastrálny odbor vykoná výmaz vecného bremena z katastra nehnuteľností záznamom, čiže nevyžaduje sa zmluva oprávnených a povinných z vecného bremena o zániku vecného práva zo zákona. Podľa Katastrálneho bulletinu č. 2/2009 (odpoveď k otázke č. 20), okresný úrad, katastrálny odbor na návrh oprávneného z vecného bremena vykoná výmaz vecného bremena záznamom. Prílohou by malo byť vyhlásenie oprávneného z vecného bremena o zániku vecného bremena podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka. Katastrálny úrad, ak návrh na výmaz podáva priamo oprávnený z vecného bremena a pripája k nemu svoje vyhlásenie, nepredpokladá spornosť zániku vecného bremena. V prípade spornosti zániku vecného bremena bude výmaz vecného bremena z katastra nehnuteľností vykonaný na základe rozhodnutia súdu, ktorým súd urči, že vecné bremeno zaniklo. Z katastrálneho zákona (a vzhľadom aj na uvedený výklad z Katastrálneho bulletinu) vyplýva, že zánik vecného bremena je sporným z dôvodu, že žalovaní ako oprávnení nepodali návrh na výmaz vecného bremena, a teda žalobcovia podali žalobu voči oprávneným z vecného bremena, za účelom odstránenia tejto spornosti. Vzhľadom na uvedené, ako aj na § 36a ods. 2 katastrálneho zákona, sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého by katastrálny úrad nebol viazaný rozsudkom okresného súdu, ak by neboli označení všetci povinní označení ako účastníci súdneho konania, nakoľko oprávnení z vecného bremena (tí, ktorých práva sú dotknuté) sú označení v žalobe. V súvislosti s uvedeným názorom súdu prvej inštancie žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/2000, zo dňa 19.6.2003, v ktorom ústavný súd okrem iného konštatoval, že „záznamom sa do katastra nehnuteľností zapisujú aj vecné práva k nehnuteľnostiam,
ktoré potvrdzujú právo k nehnuteľnosti. Záznam do katastra nehnuteľnosti vzhľadom na jeho definíciu v § 5 ods. 2 katastrálneho zákona má deklaratórny charakter, pretože potvrdzuje alebo opravuje zapísané vlastnícke vzťahy. Odmietnutie uskutočnenia záznamu do katastra nehnuteľnosti treba považovať v zmysle Čl. 127 ods. 2 Ústavy za iný zásah správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktorým môžu byť porušené základné práva, preto je povinnosťou aj katastrálnych orgánov jednotlivé ustanovenia katastrálneho zákona a iných zákonov vykladať a aplikovať predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd.“ Pretrvávajúci zápis vecného bremena v katastri nehnuteľnosti spôsobuje žalobcom právnu neistotu, nakoľko vzhľadom na materiálnu publicitu údajov katastra údaj o vecnom bremene je záväzným a hodnoverným údajom (podľa § 70 katastrálneho zákona), aj keď spochybneným, ale bez právoplatného rozhodnutia súd o zániku vecného bremena zo zákona nie vyvráteným podľa § 71 ods. 3 katastrálneho zákona. Právnu neistotu z dôvodu zápisu vecného bremena v katastri nehnuteľnosti nie je možné odstrániť inak ako rozhodnutím súdu. Zápis na liste vlastníctva č. XXX znamená vecnoprávne zaťaženie nehnuteľnosti žalobcov a obmedzenie ich vlastníckeho práva napriek tomu, že aj na základe skutočnosti, ktoré vyplynuli z konania je zrejmé, že vecné bremeno zaniklo zo zákona a teda údaj na liste vlastníctva nie je v súlade skutočným stavom. Namietali, že v prípade žaloby, ktorej predmetom je zánik vecného bremena zo zákona, nie je daný hmotnoprávny dôvod postaviť na stranu žalovaných, ktorí sú oprávnení z vecného bremena a aj ostatných podielových spoluvlastníkov, ktorí sú povinní strpieť ich výkon práv zodpovedajúci vecnému bremenu; a ani právne postavenie podielových spoluvlastníkov nezakladá pasívnu legitimáciu v spore. Označenie spoluvlastníkov, ktorí sú povinní z vecného bremena na strane žalovaných z dôvodu, že odmietli byť na strane žalobcov, zodpovedá koncepcii žaloby o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva, ktorá je typickým príkladom núteného spoločenstva, a v takomto prípade sa musia zúčastniť konania všetci spoluvlastníci, keďže predmetná vec patrí do podielového spoluvlastníctva, keďže rozhodnutie zaväzuje všetkých spoluvlastníkov a ich právnych nástupcov, nakoľko „nový právny stav sa konštituuje“, ale v prípade zániku vecného bremena zo zákona o takýto stav nejde, nakoľko sa deklaruje stav, ktorý reálne existoval, a to spätne odo dňa jeho vzniku (ex tunc). Spoluvlastníci označení na strane žalovaných, by podľa názoru žalobcov neboli pasívne legitimovaní a to ani s prihliadnutím na § 137 a § 138 Občianskeho zákonníka, nakoľko zánik vecného bremena zo zákona nie je spôsobilý byť predmetom dohody o hospodárení so spoločnou vecou. Ustanovenie § 78 ods. 1 C. s. p. obsahuje zákonnú definíciu núteného spoločenstva, v zmysle ktorej je nevyhnutné prepojenie na hmotnoprávnu normu, ktorá nútené spoločenstvo môže založiť. Inštitút núteného spoločenstva má za cieľ vylúčiť prípady, v ktorých by bolo rozhodované o právach a povinnostiach viacerých osôb bez účasti jednej z nich, ktorá by tak mohla byť na svojich právach ukrátená. Z dôvodov uvedených vyššie žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie neuviedol takú hmotnoprávnu normu, ktorá založila nútené spoločenstvo všetkým podielovým spoluvlastníkom na strane povinných z vecného bremena, tak ako vyžaduje § 78 ods. 1 C. s. p., resp. odmietnutím vstupu do konania založila ich pasívnu legitimáciu v konaní. Žalobcovia tak mali za to, že nebol dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, pre neúčasť spoluvlastníkov v konaní, nakoľko práva týchto podielových spoluvlastníkov (N. V. a O. V.) touto žalobou ani prípadným rozhodnutím súdu v merite veci by neboli dotknuté. S dôrazom na princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti žalobcovia boli presvedčení, že súd prvej inštancie nemal hľadať dôvodu odmietnutia žaloby, ale dôvody, aby stranu pri rozhodovaní nemusel odmietnuť, pričom mal dôsledne prihliadnuť najmä na povahu sporu a následkov, ktoré z nej vyplynú. Predmetná určovacia žaloba má aj preventívny charakter a tak ako je uvedené vyššie, určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona je v posudzovanej veci spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcov, ktorý vyvoláva zápis vecného bremena na liste vlastníctva. V prípade, ak by žalovaní začali, napr. realizovať výkop kanála na pozemku žalobcov z titulu výkonu práv zodpovedajúcemu vecnému bremenu (aj keď je zrejmé, že voda z verejného priestranstva by touto cestou netiekla), žalobcovia by boli nútení sa prostredníctvom negatórnej žaloby domáhať ochrany vlastníckych práv z dôvodu, že vecné bremeno zaniklo zo zákona. V takomto prípade súd by sa zánikom vecného bremena zo zákona musel vysporiadať ako s predbežnom otázkou. Považovali za potrebné dodať, že aplikačná prax jednoznačne dospela k záveru, že právo na ochranu môže uplatniť ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov sám, bez zreteľa na výšku spoluvlastníckeho podielu a teda aj otázka o zániku vecného bremena zo zákona, by mohla byť riešená bez účastí ostatných spoluvlastníkov, v prípade, ak by spoluvlastníci opätovne nemali záujem vstúpiť do konania na strane žalobcu.
12. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vzhľadom k tomu, že žalovaní okrem popretia existencie dôvodov na zrušenie alebo zánik vecného bremena, tiež poukazovali na nútené spoločenstvo, kde je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné,
aby v konaní boli účastníkmi sporu všetci účastníci dotknutého právneho úkonu, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal touto námietkou. Stotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie a vyhodnotením otázky núteného spoločenstva a nepreukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov. Nestotožnili sa s tvrdením, že zmluva o zriadení vecného bremena predpokladala vybudovanie nového kanála. Vecné bremeno, ktoré je predmetom sporu spočíva v užívaní existujúceho kanálu na odstránenie dažďovej vody, nie v práve zriadenia - vybudovania kanála, ako to tvrdia žalobcovia; čo preukázali výpoveďou svedkyne V., ako účastníka zmluvy o zriadení vecného bremena. Existenciu kanálu potvrdila aj obec Z. a georadarový prieskum pozemku spoločnosťou INSET s.r.o. Žalobcovia taktiež predložili posúdenie napojenia objektu garáže na areálovú dažďovú kanalizáciu, kde boli vykonané aj výkopové práce a sondáž. Nestotožnili sa tiež s tvrdením žalobcov, že žalovaní odvádzanie dažďových vôd vyriešili cez vlastný pozemok „novou kanalizáciou“; novou kanalizáciou, na ktorú poukazujú, sú odvádzané dažďové vody len zo strechy rodinného domu a sčasti z prístupovej komunikácie do dvora žalovaných. Ostatné dažďové vody, či už zo strechy garáže alebo z verejného priestranstva a z dvora žalovaných, sú vzhľadom na sklon pozemku odvádzané pôvodným existujúcim kanálom, ktorého užívanie bolo predmetom vecného bremena. Uvedené preukázali odborným vyjadrením č. 1/2022 od spoločnosti MPM partner s.r.o. Žalovaní sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnili aj s výrokom o náhrade trov konania a mali za to, že v konaní neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by bolo možné prihliadať a nepriznať im náhradu trov konania. V kontexte ďalších odvolacích námietok analogicky poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 122/2002, týkajúceho sa určenia, že kúpna zmluva týkajúca sa prevodu nehnuteľností, je „absolútne neplatná; odvolací súd žalobu zamietol a založil svoje rozhodnutie na názore, že v spore o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi súdneho konania všetci účastníci právneho úkonu, pretože sú nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich z hmotného práva a teda majú vecnú (v tomto prípade) pasívnu legitimáciu. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide bez ohľadu na to, či by inak existovali dôvody neplatnosti zmluvy. Dovolací súd sa s týmto názorom stotožnil a taktiež uviedol „Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto týka tak predávajúceho, ako aj kupujúceho. Kúpna zmluva v takomto prípade nemôže byť určená za neplatnú len voči jednému z jej účastníkov. Rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu, z čoho vyplýva, že účastníkmi konania (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) o takomto návrhu musia byť všetci účastníci právneho úkonu.“ V uvedenom spore o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy žalobca v dovolaní namietal skutočnosť, že sa domáhal neplatnosti ako takej podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t. j. absolútnej neplatnosti, ktorá pôsobí priamo zo zákona. Na to, aby nastali právne účinky absolútnej neplatnosti, nie je v zásade potrebný súdny výrok o neplatnosti právneho úkonu. Rozhodnutie je však potrebné, ak v súvislosti s neplatným právnym úkonom treba ešte urobiť ďalší úkon a to napr. výmaz práva z katastra nehnuteľností. Uvedený rozsudok je možné analogicky použiť pre posúdenie vecnej legitimácie a núteného spoločenstva aj v prípade zániku vecného bremena, ktoré taktiež po splnení zákonných predpokladov zaniká zo zákona. Žalovaní boli názoru, že pre rozhodnutie o tom, či ide o nútené spoločenstvo (procesné) je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Nútené spoločenstvo je také, kde ide o spoločné práva a povinnosti, ktoré sa musia vzťahovať na všetkých účastníkov právneho úkonu. Mali za to, že konanie o určenie, že vecné bremeno zaniklo zo zákona, môže splniť svoj účel len vtedy, ak môže byť takáto otázka vyriešená rozsudkom, ktorého výrok by bol záväzný pre všetkých účastníkov právneho úkonu. Účelom konania o určenie existencie (neexistencie) práva je odstránenie právnej neistoty. Táto právna neistota môže byť odstránená v konaní iba za účasti všetkých dotknutých osôb, teda všetkých ktorí sú z vecného bremena povinný aj oprávnený.
13. Žalobcovia v odvolacej replike, aj keď súd prvej inštancie nerozhodol v merite veci, považovali za potrebné zdôrazniť, že tvrdenie žalovaných, že existuje starý kanál alebo rigol, ktorý vedie cez pozemky parcela č. XXX, č. XXX a XXX a ten sa má slúžiť na odvádzanie areálovej dažďovej kanalizácie, odporuje zneniu zmluvy. Namietali, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 122/2002, ktorí by mal byť podľa názoru žalovaných analogicky aplikovateľný s prejednávanou vecou; nie je analogicky aplikovateľný na preskúmavaný prípad a ani s prejednanou vecou nesúvisí. V tomto rozhodnutí išlo o posúdenie neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t. j. či zmluva je právnym úkonom, ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, čiže išlo o posúdenie právneho úkonu a nie toho, či právna skutočnosť, s ktorou zákon spája právne účinky, napr. zániku práva nastala, ako je to v preskúmavanom prípade. Uvádzaný rozsudok najvyššieho súdu sa dotýka práv všetkých účastníkov zmluvy (všetci účastníci zmluvy sú nositeľnými práv a aj povinností z kúpnej zmluvy), ktorých vôľa sa v konaní posudzovala. V prípade rozhodnutia súdu o neplatnosti právneho úkonu nastáva sekundárna povinnosť účastníkov zmluvy navrátiť veci do
pôvodného stavu a účastníci kúpnej zmluvy sú povinní vrátiť si navzájom nehnuteľnosť a kúpnu cenu, resp. vydať aj iné bezdôvodné obohatenia podľa § 415 Občianskeho zákonníka, čiže je evidentné, že takéto rozhodnutie sa dotkne práv všetkých účastníkov zmluvy. V prejednávanom prípade, zánik vecného bremena zo zákona sa týka len práv oprávnených z vecného bremena, ktorí tvoria nerozlučné (nútené) procesné spoločenstvo, a tak aj boli v žalobe označení. Zároveň z povahy veci vyplýva, že samotný skutkový stav (trvalá zmena, ktorá spôsobila zánik vecného práva) vylučuje navrátenie do pôvodného stavu. V nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 122/2002, pre posudzovanie platnosti zmlúv podľa § 39 Občianskeho zákonníka je dôležité dodať, že iba na základe § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, a ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, na rozdiel od § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý priamo ustanovuje, kedy vecné bremeno zaniklo. Takže je zrejmé, že v súdnom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli (prípadne ich právni nástupcovia), a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní, ktorí vystupujú ako nerozluční spoločníci. Žalobcovia v odvolaní poukázali na to, že v prípade, ak by oprávnený z vecného bremena navrhol okresnému úradu, katastrálny odbor výmaz vecného bremena a vyhlásil, že vecné bremeno zaniklo zo zákona podľa § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka a na základe trvalej zmeny, kataster by konal podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona a výmaz vecného bremena by záznamom vykonal, nakoľko spornosť by kvôli vyhláseniu oprávneného nepredpokladal. Záznam má evidenčný charakter, a to ku právu, ktoré už vzniklo, zmenilo sa alebo zaniklo na základe inej právnej skutočnosti. Záznamom sa eviduje právo, ktoré existuje (neexistuje) bez ohľadu na skutočnosť, či je, nie je, alebo bude zapísané v katastri nehnuteľností. Žalobcovia mali za to, že analogicky je potrebné vychádzať z právnej úpravy vzniku vecného bremena zo zákona. Vecné bremeno vzniká v prípade, ak to osobitný právny predpis výslovne ustanovuje. Napríklad podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov k vzniku vecného bremena k pozemkom, na ktorých stojí bytový dom a spoluvlastníci bytového domu nie sú spoluvlastníkmi tohto pozemku, nedochádza zmluvou a žiadnym rozhodnutím, a to ani administratívnym rozhodnutím príslušnej správy katastra, ale priamo zo zákona. Príslušný okresný úrad vznik vecného bremena zo zákona zapíše do katastra formou záznamu, a v prípade ak takéto vecné bremeno nie je zapísané v katastri, neznamená to, že vecné bremeno k pozemkom, na ktorých stojí bytový dom a ktoré nie je vo vlastníctve spoluvlastníkov bytového domu, zo zákona nevzniklo. Aj jeden z viacerých spoluvlastníkov sa môže domáhať ochrany spoluvlastníckeho práva negatórnou alebo vindikačnou žalobou voči tomu, kto ju neoprávnene zadržiava (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 69/2006). V prípade negatórnej žaloby, môže svoje práva na ochranu vlastníctva uplatňovať aj len jeden zo spoluvlastníkov voči rušiteľovi práva bez ohľadu na ostatných spoluvlastníkov. A určovacia žaloba má aj preventívny charakter a účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Vzhľadom na uvedené, žalobcovia mali za to, že z povahy sporu nevyplýva požiadavka účastníctva spoluvlastníkov - ostatných povinných z vecného bremena, ktorí nechceli vstúpiť do konania a žalobcovia nemali dôvod sa domáhať voči ním určenia zániku vecného bremena zo zákona, keďže im žiadne práva z vecného bremena neplynú. Požiadavku označiť spoluvlastníkov ako strany sporu na strane žalovaných, žalobcovia považovali za formálnu požiadavku, ktorá nemá oporu v hmotnom práve. Vecné bremeno je forma obmedzenia vlastníckeho práva a vlastnícke právo môže byť obmedzené len zo zákonných dôvodov; ak takýto zákonný dôvod nie je, nakoľko došlo k zániku vecného bremena zo zákona, nie je dôvod nerozhodnúť v merite veci.
14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2022 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.
16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby v dôsledku nesplnenia podmienky účasti všetkých subjektov núteného spoločenstva a z toho vyplývajúceho nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
17. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcov na podporu podanej žaloby a žalovaných prednesených na ich obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcami uplatňovaného určovacieho nároku voči žalovaným, ktorého sa domáhali titulom zániku práva vecného bremena zo zákona.
18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
19. V posudzovanej veci sa žalobcovia 1/ a 2/ žalobou, ktorej zmena bola súdom prvej inštancie pripustená uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 8.12.2020, domáhali určenia, že vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie: M. E., zapísané na liste vlastníctva č. XXX, a to konkrétne na pozemku parcela č. XXX/X, parcela č. XXX/X, parcela č. XXX/X, zodpovedajúce právu spočívajúcom v užívaní kanála na odstránenie dažďovej vody v prospech vlastníkov pozemku parcela č. XXX zapísanom na liste vlastníctva č. XXX vedenom na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie: M. E., ktoré vzniklo na základe Zmluvy o zrušení spoluvlastníctva a zmluvy o vecnom bremene zo dňa 21.12.1989 uzavretej formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve Bratislava - vidiek v Bratislave pod č. G. XXX/XXXX, G. XXX/XXXX, zaniklo zo zákona.
20. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), vyplýva, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie: M. E., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, a to konkrétne na pozemku parcela č. XXX/X, parcela č. XXX/X, parcela č. XXX/X, sú T.. Ľ. Y. a T.. C. Y. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2) a O. V. s N. V. (spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2); bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, pre okres O., obec Z., katastrálne územie M. E., a to pozemkov parcela č. XXX, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X (pôvodne parcela č. XXX), sú A. Y. a V. Y..
21. Podľa § 77 ods. 1 C. s. p. nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.
22. Podľa § 78 ods. 1, ods. 2 C. s. p. nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
23. Ustanovenie § 77 ods. 1 C. s. p. je len rozčlenením § 91 ods. 2 O. s. p. účinného do 30.6.2016, ktoré v prvej vete obsahovalo definíciu nerozlučného spoločenstva odkazom „na také práva a povinnosti,
v ktorých sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov.” Definícia nerozlučného spoločenstva v § 71 ods. 1 C. s. p. používa rozšírené, no významovo celkom totožné, avšak nie úplné a výkladu hodné spojenie, podľa ktorého „v nerozlučnom spoločenstve ide o také práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný.” Podstatnou náležitosťou definície nerozlučného spoločenstva je potreba toho, aby rozhodnutie vo veci samej bolo vo vzťahu ku každému zo spoločníkov rovnaké, teda aby spor bol rozhodnutý vo vzťahu k všetkým spoločníkom zhodným spôsobom.
24. Nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu; podľa dôvodovej správy bol tento nový inštitút uvádzaný len doktrinálne a judikatórne. O takéto procesné spoločenstvo ide vždy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom. O nútené procesné spoločenstvo ide teda vtedy, ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov spoločne, alebo ak je nevyhnutné pre úspech v spore žalovať viacero subjektov. Nesplnenie podmienky účasti všetkých subjektov spôsobuje stratu sporu. Keďže právna úprava núteného spoločenstva je veľmi strohá, s ohľadom na fundament tohto spoločenstva bude pre úpravu práv a povinností nútených spoločníkov a pre účinky ich procesných úkonov aplikovateľné ustanovenie § 77 C. s. p., pretože je z hľadiska účelu a obsahu inštitútu núteného spoločenstva najbližšie. V odbornej literatúre sa prezentuje názor, že ak si hmotnoprávna situácia vyžaduje existenciu procesného spoločenstva na úspech v konaní, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné; naopak to však neplatí. Nie každé nerozlučné spoločenstvo totiž musí byť svojou povahou aj spoločenstvom núteným. Spravidla sa však obidve procesné situácie budú z veľkej miery prekrývať. Možno konštatovať, že nútené spoločenstvo je zákonnou obdobou spoločenstva nerozlučného.
25. Dôsledky nerozlučného spoločenstva teda vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Záver o druhu spoločenstva v konkrétnom prípade si robí súd na základe obsahu žaloby; z povahy predmetu konania posúdeného podľa hmotného práva posúdi, či ide o spoločenstvo samostatné, nerozlučné či nútené.
26. Na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia otázky núteného spoločenstva súdom prvej inštancie v posudzovanej veci vedúcej k zamietnutiu žaloby, považuje odvolací súd za žiaduce doplniť, že vyriešenie otázky, aký prípad predstavuje dobrovoľné nerozlučné spoločenstvo (§ 77 C. s. p.) alebo nútené (§ 78 C. s. p.) je otázkou vyriešenia toho, či primárnym dôvodom ich vzniku je potreba totožného rozhodnutia vo veci samej alebo nevyhnutnosť spoločného uplatnenia, či bránenia práva; napr. potreba rozšírenia účinkov rozhodnutia vo veci samej či už v prípade potencionálnych dedičov pri žalobe o neplatnosť dražby alebo spoluvlastníkov pri žalobe voči tretím osobám, ktorá sa týka vecného práva, je zrejmá, keďže si nemožno predstaviť situáciu, že k totožnej veci bude z pohľadu jedného dediča určené, že do dedičstva patrí, no z pohľadu druhého dediča, že do dedičstva nepatrí. Rovnako si ťažko možno predstaviť situáciu, keď z pohľadu jedného spoluvlastníka nehnuteľnosti bude určená existencia vecného práva (vlastníckeho práva, záložného práva, práva vecného bremena), či už v prospech alebo neprospech tejto nehnuteľnosti. Potreba rozšírenia účinkov na viaceré osoby vyplýva z toho, že spoločnými právami v tomto prípade sú absolútne, či už vecné alebo dedičské práva. Preto v týchto prípadoch nepochybne pôjde primárne o nutnosť rozšírenia účinkov rozhodnutia vo veci samej na všetkých účastníkov pluralitného hmotnoprávneho vzťahu. Odpoveď na otázku, či dôvodom vzniku takéhoto spoločenstva je nutnosť spoločného uplatnenia, či bránenia práva bezprostredne súvisí s reguláciou spoločných práv v hmotnom práve, ktoré pomerne stroho a jasne reguluje len relatívne záväzkové práva, keď vo vzťahu k tretím osobám sú spoluvlastníci oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Táto norma, ktorá je v zásade normou záväzkového práva, sa judikatúrou preberá aj na pomery dedičov v čase pred vyporiadaním dedičstva, pričom k jej vytvoreniu dochádza v súdnych rozhodnutiach, ktoré neriešia otázky záväzkového práva, ale otázky procesného uplatnenia absolútnych, či už vecných alebo dedičských práv. Mlčanie zákona v otázke uplatnenia vecných práv viacerými oprávnenými je vyplnené prebratím konštrukcie o solidarite práv a povinností viacerých opravených; táto solidarita je však v rovine uplatnenia vecných (ako aj dedičských) práv v civilnom spore interpretovaná tak, že tieto práva môžu byť uplatnené či už všetkými alebo proti všetkým spoluvlastníkom, dedičom alebo iným oprávneným z vecného práva k cudzej veci.
27. Pretože v posudzovanej veci žalovaní (oprávnení z vecného bremena) pred katastrom nehnuteľností nevyhlásili, že vecné bremeno z dôvodov uvedených v § 151p ods. 2 Občianskeho zákonníka zaniklo
(zo zákona), resp. nedošlo medzi všetkými povinnými a oprávnenými z vecného bremena k dohode, na podklade ktorej by kataster nehnuteľností postupom podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona vykonal záznamom zápis zániku vecného bremena zo zákona; spornosť existencie vecného bremena medzi oprávnenými a povinnými z vecného bremena možno odstrániť výlučne v civilnom sporovom konaní, ktorého stranami musia byť všetky subjekty hmotnoprávneho vzťahu z vecného bremena v zmysle § 151n Občianskeho zákonníka, t. j. v predmetnej veci všetci spoluvlastníci obmedzenej nehnuteľnej veci, ako aj oprávnení z vecného bremena, nakoľko zánik vecného bremena zo zákona musí byť súdnym rozhodnutím deklarovaný voči všetkým účastníkom hmotnoprávneho vzťahu.
28. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181 ods. 2 C. s. p. v podstatných rysoch prevzal úpravu priebehu pojednávania po prednesoch strán podľa § 118 ods. 2 O. s. p. účinného do 30.6.2016. Podľa § 181 ods. 2 C. s. p., po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie žalobcami citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Súdom prvej inštancie striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p. teda nezakladá takú procesnú nesprávnosť v postupe súdu, ktorou dochádza k znemožneniu uskutočňovania procesných práv strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
29. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa § 257 C. s. p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) vyjadrená v § 255 C. s. p. sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania; len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu strany sporu. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
32. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa moderačného ustanovenia § 257 C. s. p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej právnej veci. Zmierňovacie ustanovenie pri náhrade trov konania nie je novým procesným inštitútom a svoj pôvod má v ustanovení § 150 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016, ktoré bolo doplnené s účinnosťou od 15.10.2008 zákonom č. 348/2008 Z. z. Podobnosť právnej úpravy poskytuje preto spoľahlivý základ pre interpretáciu § 257 C. s. p. v kontexte rozhodovacej činnosti súdov do 30.6.2016, keďže ide o právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorej výklad je ponechaný aj naďalej súdnej praxi.
33. Ustanovenie § 257 C. s. p. nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Možno preto konštatovať, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je stále potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C. s. p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. Za každých okolností je však potrebné vymenované
okolnosti oprávňujúce použitie moderačného ustanovenia hodnotiť reštriktívne, nie jednotlivo ale vo vzájomných súvislostiach celej prejednávanej veci. Predmetné ustanovenie kladie aj naďalej dôraz na výnimočnosti jeho aplikácie, čím zreteľne pripomína, že akákoľvek z vyššie zistených okolností sa musí vymykať z bežnej súdnej praxe a kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania.
34. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 C. s. p. neslúži tomu, aby zmierňovalo majetkové rozdiely medzi procesnými stranami; dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p. preto nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku.
35. Na uvedenom základe je preto nesporné, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nepochybil, nakoľko v súlade so zásadou úspechu v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. spočívajúcej v miere úspechu vo veci závislej od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, priznal žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov konania, pričom v postupe súdu prvej inštancie nie je prítomná akákoľvek neprimeraná tvrdosť ani nespravodlivosť; za dôvody hodné osobitného zreteľa v posudzovanej veci totiž nemožno považovať 18 ročnú snahu žalobcov o dosiahnutie dohody so žalovanými o zániku vecného bremena.
36. A keďže žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali v odvolacom konaní plný úspech.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).