Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Csp-6-2022.pdf
PDF · 97.04 KB
Case nature
Area
Subarea
18Csp/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXX, bytom C. XXX, XXX XX, proti žalovanému: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna 48, Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 100 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2088,33 eur odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp 102/2021 vystupovala v postavení žalovanej spotrebiteľky a v konaní bola úspešná, keďže bolo konanie vo výške 105 eur s úrokom z omeškania zastavené a žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá dôvodiac záverom o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti spotrebiteľky splácať úver a z toho dôvodu súd v tomto konaní posúdil žalobkyni poskytnutý úver ako bezúročný a bezpoplatkový. Uplatnená suma primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2088,33 eur predstavuje sumu, o ktorú sa žalovaný chcel na jej úkor bezdôvodne obohatiť.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, pričom uplatnený nárok považoval za nedôvodný. Žalobkyňa v žalobe bližšie nešpecifikovala a nekonkretizovala ani len jedno právo priznané jej ako spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené. Na priznanie nároku nie je splnená ani jedna podmienka. Žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu, nakoľko na predpokladom priznania finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti spotrebiteľom. Mal za to, že bezúročnosť úveru nepredstavuje porušenie práv spotrebiteľa. Mal ďalej za to, že obrana voči uplatnenému nároku nepredstavuje úspešné uplatnenie práva. Tiež uviedol, že nie je splnená ani druhá podmienka, že tento nárok možno žiadať od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom zodpovedá. Úverová zmluva bola uzavretá s právnym predchodcom, neboli účastníkmi úverového vzťahu, zmluvné podmienky nekreovali, bonitu nepreverovali, nemohol sa tak dopustiť porušenia práv žalobkyne. Poukázal na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemôže plniť funkciu sankcie. Neúspech zo sporu nemôže predstavovať ujmu na strane spotrebiteľa. Suma, ktorú žalobkyňa žiada, nespĺňa ani podmienku
primeranosti. Zdôraznil, že žalovaná do dnešného dňa nevrátila požičanú sumu úveru. Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal nárok na náhradu trov konania.
Žalobkyňa právo repliky nevyužila.
Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil právny zástupca žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil, aby sa súdne pojednávanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti. Rovnako sa nezúčastnila pojednávania ani žalobkyňa, ktorá však svoju neúčasť neospravedlnila. Preto súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní v neprítomnosti strán sporu v súlade s ustanovením § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.
Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a teda spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp 102/2021 z neho najmä žaloba, vyjadrenie k sp. zn. 8Csp 102/2021 z 24.1.2022, uznesenie č.k. 8Csp 102/2021-110 z 8.2.2022, rozsudok č. k. 8Csp 102/2021-172 z 29.3.2022, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Žalobkyňa a právny predchodca žalovaného, spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., uzatvorili dňa 13.12.2016 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 6246367 /1620006707/, (ďalej aj ako „Zmluva“), na základe ktorej bol spotrebiteľke poskytnutý bezúčelový úver vo výške 7.700 eur s fixnou ročnou úrokovou sadzbou 15,90 %, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť 120-timi splátkami po 123,51 eur, pričom celkové náklady spotrebiteľa činili podľa Zmluvy 7.121,20 eur. RPMN bola uvedená vo výške 15,90 % a odplata vo výške 15,90 %, priemerná hodnota RPMN v tom čase činila 9,27 % a najvyššia prípustná výška odplaty činila 20,00 %. Prvá splátka úveru bola splatná dňa 20.01.2017, ďalšie splátky boli splatné vždy 20. dňa v mesiaci a konečná splatnosť úveru bola stanovená dňa 20.12.2025.
Všeobecná úverová banka a.s. podala voči A. B. žalobu o zaplatenie 7 126,59 eur titulom zmluvy podľa bodu 5 tohto rozsudku, ktoré bola vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp 102/2021.
Spotrebiteľka sa v predmetnom konaní voči uplatnenému nároku bránila, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje požadované náležitosti a poukázala na to, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“). Z tohto dôvodu nebol dodávateľ oprávnený od spotrebiteľky požadovať splatenie celého zosplatneného úveru. Navyše bol úver v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ bezúročný a bezpoplatkový. V čase uzavretia zmluvy mala ďalších 6 úverov, čo plynie z vyjadrenia k sp. zn. 8Csp 102/2021 z 24.1.2022
Z uznesenia č.k. 8Csp 102/2021-110 z 8.2.2022 plynie, že súd pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu D. E. F., G. vstúpil ako nový žalobca Intrum Slovakia s.r.o.
Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 8Csp 102/2021-172 z 29.3.2022 konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 105,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15 eur od 23.06.2021 do 21.07.2021, zo sumy 30 eur od 22.07.2021 do 23.08.2021, zo sumy 45 eur od 24.08.2021 do 22.09.2021, zo sumy 60 eur od 23.09.2021 do 21.10.2021, zo sumy 75 eur od 22.10.2021 do 25.11.2021, zo sumy 90 eur od 26.11.2021 do 28.01.2022, zo sumy 105 eur od 29.01.2022 do zaplatenia zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.4.2022.
Z bodu 10 odôvodnenia rozsudku plynie cit.: ,Súd mal za to, že v danom prípade prichádza do úvahy aplikácia § 11 ods. 2 vety 2 a 3 zákona č. 129/2010 Z.z.. Z predložených dôkazov je totiž zrejmé, že veriteľ zisťoval len príjem žalovanej cez predložené výpisy z účtov za dva mesiace, hoci zákonodarca vo vete tretej citovaného ustanovenia mu jasne ukladá povinnosť zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky. Veriteľ musí chtiac - nechtiac aktívne vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Žalobca mal teda podľa súdu aktívnejšie postupovať vo vzťahu k výdavkom žalovanej na živobytie a neuspokojiť sa iba so sumou uvedenou žalovanou. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť, ale aj overovať, pričom za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. V danom prípade nebolo preukázané splnenie povinnosti veriteľa zisťovať aj výdavky žalovanej, a tiež to, či žalovaná nemá iné dlhy a to cez register bankových informácií (SRI) a nebankový register klientskych informácií (NRKI). Právny predchodca žalobcu si svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere nesplnil a preto súd vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru. Súd dospel aj k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovanej splácať úver a z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu druhú ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov.“
Predmetný právny vzťah bol posúdený ako spotrebiteľský a súd aplikoval § 1 ods. 2, §7 ods. 1, 15, 16, 17, § 11 ods. 2 ZoSÚ, § 52 ods. 1 až 4, §53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Zistený skutkový stav takto právne posúdil:
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie účastníkov ako dodávateľa a spotrebiteľa, čo nielen plynie z rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Csp 102/2021-172 z 29.3.2022, ale aj zo samotnej zmluvy označenej ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere.
Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 127/2017).
K namietanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu nekoncipoval, ho ako nadobúdateľa pohľadávky vzhľadom na merito sporu neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Vychádzajúc z citovanej právnej normy ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ má voči porušiteľovi a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Na základe postúpenia pohľadávky a následne jej uplatňovaním v súdnom konaní je zrejmé, že žalovaný je zmluvnou stranou, pričom fakticky vykonával práva veriteľa z úveru. Práve žalovaný je subjektom, ktorý voči žalobkyni požadoval v základom konaní úhradu sumy 7126,59 eur s príslušenstvom. Žalovaný sa teda domáhal zaplatenia pohľadávky a bol subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenie z úveru. Ak žalovaný na jednej strane seba označil v základnom konaní za subjekt, ktorý bol v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný, tak na druhej strane ostáva jeho vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči nemu ako žalovanému (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp 3/2021 z 2.2.2022).
Podľa názoru súdu je základ nároku daný, ak dodávateľ poruší osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne, čo sa v danom prípade nepochybne stalo. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 8Csp 102/2021-172 z 29.3.2022 konštatoval dokonca hrubé porušenie povinností dodávateľa.
V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa sa úspešne bránila proti porušeniu povinností dodávateľa ustanoveného osobitným predpisom (ZoSÚ) v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8Csp 102/2021, pretože rozsudkom v predmetnej veci bol uplatnený nárok voči žalovanej spotrebiteľke právoplatne zamietnutý (v časti bolo konania zastavené). Bolo preukázané, že žalovaný ako dodávateľ hrubo porušil ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ tým, že nedostatočne skúmal bonitu spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako v dôsledku porušenia tejto povinnosti súd vyslovil záver o nemožnosti predčasného zosplatnenia poskytnutého úveru. Skutočnosť, že aj obrana nároku je úspešným uplatnením porušenie práva alebo povinnosti možno vyvodiť aj z rozhodovacej praxe súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp 3/2021 z 2.2.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp 13/2022 z 5.10.2022).
Zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia nevyžaduje podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 127/2017).
Pri určení výšky finančného zadosťučinenia súd posudzoval konkrétne skutkové okolnosti, prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu (porov. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp 215/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co 58/2019). Dbal pritom na naplnenie jeho základných funkcií, a to satisfakčnej a sankčnej.
V prejednávanom prípade možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni ako spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda k strate finančných prostriedkov, keďže súd posúdil úver ako bezúročný a bezpoplatkový s nemožnosťou úver zosplatniť. Rovnako tak súd zohľadnil, že bolo konštatované, že porušenie povinnosti zo strany dodávateľa bolo v intenzite hrubého porušenia povinnosti.
Súd vzal rovnako na zreteľ, že žalovaný sa bráni tým, že žalobkyňa nevrátila požičanú sumu úveru, pričom zabúda na podstatný fakt, a to že práve porušenie povinností skúmania bonitu tento stav riadneho nesplácania úveru zavinil. V zmysle bodu 26 odôvodnenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS cit.: „Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“
Na druhej strany súd zobral do úvahy, že hrozba straty finančných prostriedkov sa nenaplnila, keďže nedošlo k preplateniu úveru zo strany žalobkyne. Iné skutočnosti žalobkyňa v konaní neuviedla.
Súd je toho názoru, že čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, považuje jeho výšku v rozsahu 100 eur za primeranú. Túto sumu považoval súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Dodávateľ totiž pri kontrahovaní úverovej zmluvy zjavne využil tieseň žalobkyne na jej odkázanosť na čerpanie finančných prostriedkov prostredníctvom úveru a preukázateľne poskytol žalobkyni úver bez skúmania jej schopnosti splácať úver (v čase poskytnutia úveru existencia 6 ďalších úverov). Súd však zohľadnil skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany dodávateľa nedošlo a spotrebiteľka úver nepreplatila. Priznané finančné zadosťučinenie je teda vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a brániť svoje práva v konaní pred súdom a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľka, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa nepriznáva právo na finančné zadosťučinenie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď jej ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhala ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobkyňa úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že napriek tomu, že bola žalobkyňa v konaní procesne úspešná, súd jej náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.