Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-819-2014.pdf
PDF · 101.6 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/819/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa GENERAL FACTORING, a.s, IČO: 35 838 825, Bratislava, Košická č. 56, zastúpeného HMG & PARTNERS, s.r.o., IČO: 35 885 459, Štefanovičova č. 12, Bratislava proti odporcovi X. O., štátnemu občanovi Slovenskej republiky bytom K. B. X/X, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, za účasti vedľajšieho účastníka popri odporcovi Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov č. 5, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, o zaplatenie 1615,11 eura s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa23. apríla 2014 č. k. 13C/61/2013- 197, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho zastúpenia odporcovi v sume 47,65 eur a vedľajšiemu účastníkovi v sume 47,65 eur zaplatením advokátovi odporcu a vedľajšieho účastníka do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Rozsudkom zo dňa 23. apríla 2014 č. k. 13C/61/2013- 197 okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 1615,11 eura so zmluvným úrokom vo výške 18,4% ročne zo sumy 606,51 eura od 22.12.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 1428,62 eura od 22.12.2010 do zaplatenia a trovy konania na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0372874817. Zároveň uložil navrhovateľovi zaplatiť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 509,61 eura na účet právneho zástupcu odporcu a vedľajšieho účastníka do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okresný súd uviedol, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený Zmluvou o splátkovom úvere č. 0372874817 zo dňa 18.01.2007 považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a zároveň konštatoval, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že právny predchodca navrhovateľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) bol v čase uzavretia zmluvy veriteľom a odporca bol v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené tiež platí, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z. z. použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Aj v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Listom zo dňa 17.02.2011 navrhovateľ odstúpil od Zmluvy o splátkovom úvere podľa § 506 Obchodného
zákonníka, ako aj v súlade s ustanovením čl. 7.6.1 písm. b) Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu navrhovateľa z dôvodu porušenia povinností riadneho a včasného splácania úveru zo strany odporcu. Zároveň vyzval odporcu k zaplateniu aktuálneho dlhu vo výške 1673,78 eura. List bol daný na poštovú prepravu dňa 28.02.2011. Odporca nebol zastihnutý dňa 02.03.2011. V zmysle čl. 10.3 Všeobecných obchodných podmienok sa list považuje za doručený tretí deň po jeho odoslaní, t. j. dňa 03.03.2011. Ak navrhovateľ ako veriteľ odstúpil dňa 17.02.2011 v zmysle ustanovenia 7.6.1 písm. b) Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu navrhovateľa, pričom doručením listu podľa čl. 10.3 Všeobecných obchodných podmienok došlo k zániku predmetnej Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 18.01.2007 dňom 03.03.2011. dospel k záveru, že ak navrhovateľ dňa 17.02.2011 odstúpil od predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle §§ 39, 54 ods. 1, 48 a 457 Občianskeho zákonníka došlo k jej zrušeniu od začiatku a účastníci predmetnej zmluvy sú si povinní v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. V tomto prípade vzniká právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu vrátenia poskytnutého úveru, nie však úrokov za úver zo zmluvy zrušenej s účinkami od jej vzniku. v prejednávanej veci majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení §§ 52 až 54 OZ. Pokiaľ teda navrhovateľ v predmetnej veci presadzuje obchodno-právnu úpravu odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, súd poukazuje na to, že toto ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s odstúpením zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka. Celkom by mal odporca vrátiť navrhovateľovi sumu 605,82 eura, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere sa odstúpením zrušila s účinkami ex tunc a účastníci tejto zrušenej zmluvy sú si povinní vrátiť to, čo na základe takejto zrušenej zmluvy dostali. Avšak odporca sám a aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzniesol vo veci námietku premlčania.Vydať bezdôvodné obohatenie je povinný každý účastník v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 1 OZ), ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. V danom prípade je to deň, kedy nastali účinky odstúpenia od zmluvy a to deň 03.03.2011. Ak navrhovateľ uplatnil svoj nárok z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere na súde dňa 15.05.2013 urobil tak po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v celom rozsahu úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 509,61 eura. Súd považoval za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia, pri zastupovaní rovnakým právnym zástupcom tak odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka, len za jedno prevzatie právneho zastúpenia, keďže pri prevzatí právneho zastúpenia odporcu, bol právny zástupca JUDr. Andrej Cifra s vecou riadne oboznámený. Vec právne posúdil podľa § § 52 ods. 1-3, § 54 ods. 1 a 2, § 48 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b, § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2006
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté výroky rozsudku okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesúhlasí s právnym posúdením, že na spotrebiteľskú zmluvu je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj keď má zmluva spotrebiteľskú povahu, zmluva si naďalej zachováva svoj obchodnoprávny charakter. Je nepochybné, že ide o zmluvu o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch je predpisom lex specialis nie k Občianskemu zákonníku, ako tvrdí okresný súd, ale k Obchodnému zákonníku, pretože len ten upravuje inštitút úverových zmlúv. Zákon č. 258/2001 Z.z. nikde neustanovuje, že zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa nemôžu odchýliť od toho zákona v neprospech spotrebiteľa a už vôbec nie obligatórne použitie Občianskeho zákonníka. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod spotrebiteľskou
zmluvou nie je. Aj zo zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.04.2015 (okresný súd v napadnutom rozsudku nesprávne uvádza 01.05.2014), dopĺňa § 52 ods. 2 o poslednú vetu, vyplýva, že do účinnosti predmetnej novely je na predmetný vzťah nevyhnutné aplikovať Obchodný zákonník.. Účinnosť uvedeného ustanovenia sa niekoľkokrát menila, čo by v prípade len “ zákonného potvrdenia rozhodovacej praxe“ nemalo zmysel. Podľa jeho názoru aj odstúpenie od zmluvy je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 351 ods. 1 a 2 a § 506 Obchodného zákonníka. Nejedná sa teda o bezdôvodné obohatenie.
Odporca a vedľajší účastník popri odporcovi sa k odvolaniu vyjadrili zhodne. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Pokiaľ ide o aplikáciu Občianskeho zákonníka pri úvere poskytnutom na základe spotrebiteľskej zmluvy, dali do pozornosti významné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.06.2013, ktorým bolo vyslovené, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru. Uzatvorená zmluva medzi účastníkmi je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou. V súkromnoprávnej rovine sú ustanovenia spotrebiteľských zmlúv uvedené v Občianskom zákonníku, ako aj v ostatných spotrebiteľských normách a vo vzťahu ku všetkým ostatným súkromnoprávnym predpisom slovenského právneho poriadku sú ustanoveniami špeciálnymi a v prevažnej miere kogentnými, čo je dané tým, že konkrétne implementujú záväzné európske spotrebiteľské predpisy priamo v našom právnom poriadku. Osobitný právny režim spotrebiteľských zmlúv modifikuje klasickú zásadu zmluvnej autonómie. V uvedenom rámci je potrebné pri správnej interpretácii a aplikácii ustanovení spotrebiteľských zmlúv smerujúcich k ochrane spotrebiteľa interpretácii a aplikácii ustanovení spotrebiteľských zmlúv smerujúcich k ochrane spotrebiteľa vychádzať z teórie výhodnosti, ktorá v každom konkrétnom prípade odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení, ktoré sú na prospech spotrebiteľa. Porovnáva úpravu Občianskeho a Obchodného zákonníka. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov tak musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má základ v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t. j. dňom vstupu SR do EÚ sa stali na území SR záväznými právne akty EÚ. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považujú v kontexte kogentnej a špeciálne spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Už dávno dojednanie o použití všeobecnej úpravy záväzkov podľa Obchodného zákonníka, t. j. právneho kódexu určeného pre podnikateľov je potrebné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rovnako obsah pojmu dobré mravy, ktoré sa spája s Občianskym zákonníkom a so vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je širší ako obsah pojmu férový obchodný styk, ktorý sa spája s Obchodným zákonníkom a úpravou vzťahov medzi podnikateľmi. Použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z pôsobnosti smernice 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery alebo poskytovanie všetkých ostatných úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by tak výslovne urobil. Predmetný záväzok, o ktorý navrhoavteľ opiera svoju pohľadávku v predmetnej veci, zjavne spĺňa kritériá spotrebiteľskej zmluvy, a preto je nutné ho posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Plynutie času je objektívnou skutočnosťou a nakoľko je nárok v celom rozsahu premlčaný, prvostupňový súd správne žalobu po aplikácii relevantného právneho kódexu, t. j. Občianskeho zákonníka v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ by sa zotrvalo paušálne na aplikácii Obchodného zákonníka pri každej formulárovej zmluve, ktorá je označená (dodávateľom) ako úverová zmluva, skĺzli by sme inak do povrchnosti, ktorá opomína obsah hodnoteného právneho úkonu a zároveň by sme ignorovali zmenu spoločenskej situácie a predovšetkým kogentnú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, vrátane zmlúv o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na uvedené zastáva názor, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere bez ohľadu na formu a typ spotrebiteľského úveru sa vždy spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym zákonníkom. Žiada, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil ako dôvodný a správny a zaviazal navrhovateľa aj na náhradu trov konania.
K vyjadreniu odporcu a vedľajšieho účastníka sa vyjadril navrhovateľ a poukazoval na odporcom a vedľajším účastníkom nesprávne uvedený dátum nadobudnutia účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a opätovne ako v odvolaní zdôrazňoval potrebu aplikácie § 506 Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka na posúdenie odstúpenia od zmluvy.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru okresný súd sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred okresným súdom. Na zdôraznenie odvolací súd k podstatnej námietke odvolateľa odkazujúceho na princíp lex specialis derogat lex generali poukazuje na správne závery okresného súdu, podľa ktorých majú v prejednávanej veci prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka aj s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré výslovne (expressis verbis) pod č. 9 odkazuje v súvislosti s odstúpením zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení a z toho vyplývajúcom bezdôvodnom obohatení a premlčaní práva podľa § 107. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia premlčacia doba štvorročná (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh -povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009.) Odvolací súd v tomto zmysle súhlasí s názorom odvolateľa o nemožnosti obligatórneho použitia Občianskeho zákonníka na vzťahy upravené spotrebiteľskou zmluvou. Vždy je totiž potrebné zvažovať, ktorá právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia.
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na tomto výklade nič nemení skutočnosť, že zákonodarca zmenil dobu účinnosti predmetného ustanovenia. Vykonal tak zákonom č. 250/2014 Z.z. pričom ako dôvod uviedol, že cit. „.... ide o spresnenie jedného ustanovenia, na ktoré upozornila Republiková únia zamestnávateľov a ďalšie zamestnávateľské zväzy v rámci tripartity, že je to potrebné spresniť kvôli právnym výkladovým problémom v aplikačnej praxi, čo by mohlo mať následne neodhadnuteľný dopad z dôvodu rôznych prístupov správnych orgánov aj na hospodársku súťaž v SR vo forme jej možného nepredvídateľného obmedzenia. Zároveň ide o ustanovenie, ktoré bolo plánované spresniť už v rámci legislatívneho procesu pri predmetnom zákone, nakoľko predmetnú kompetenciu (práve kvôli právnym výkladovým problémom okolo obligatórneho postupu) Slovenská obchodná inšpekcia nechcela mať, no uniklo to pozornosti predkladateľov a nespresnilo sa to. Týmto spresnením sa predmetná nezrovnalosť odstráni. Zároveň v článku IV ide o spresnenia účinnosti jednotlivých ustanovení vzhľadom na legislatívny proces.“ Dané odôvodnenie zmeny účinnosti zákonnej
normy neuvádza ako dôvod prijatia novely dopad na rozhodovaciu prax súdov. Preto zo zmeny účinnosti predmetného ustanovenia nemožno vyvodzovať dôsledky, ako učinil navrhovateľ v odvolaní.
K tvrdeniu odvolateľa, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, nie na úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004 vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy. Zmluva uzatvorená účastníkmi spĺňa súčasne náležitosti typovej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom a platnom ku dňu uzavretia zmluvy, a to § 23a ods. 2, podľa ktorého na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú sa primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako správne uviedol okresný súd.
Okresný súd postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce odstúpenie od zmluvy, bezdôvodné obohatenie, ako aj ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu.
Navrhovateľom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku okresného súdu nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Okresný súd rozhodol správne aj o náhrade trov konania
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, potvrdil napadnutý výrok rozsudku okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že odporca a vedľajší účastník bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Odvolací súd navrhovateľovi uložil nahradiť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c) a § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, pričom vychádzal z hodnoty sporu v sume 1615,11 Eur. Trovy pozostávajú z odmeny a náhrady advokáta za písomné podanie zo dňa 27.07.2014 vo výške 71,37 eura + 8,04 eura. Keďže je advokát odporcu a vedľajšieho účastníka platiteľom DPH, zvýšil mu súd odmenu a náhradu o 20% DPH. Trovy právneho zastúpenia spolu činia 95,29 Eur (z toho 50 % pre odporcu a 50% pre vedľajšieho účastníka t.j. po 47,65 Eur). Ich náhradu je navrhovateľ podľa § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť advokátovi odporcu a vedľajšieho účastníka. Lehota na plnenie bola určená v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. veta pred bodkočiarkou - 3 dni od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .