Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-94-2022.pdf
PDF · 106.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/94/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: PROPERTY DEVELOPMENT SLOVENSKO, v.o.s., so sídlom v Banskej Bystrici, Rudohorská 33, IČO: 50 110 438, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 74/28, IČO: 47 235 888, proti žalovanej: N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W., S. XXXX/ XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/78/2021-179 zo dňa 20. apríla 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre obec J. W., k. ú. J. W. a okres J. W., a to pozemok parc. KN-C č. 308 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 442 m2 a stavbu prevádzkovej budovy súp. č. XXXX, postavenú na parc. KN-C č. 308, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Podľa súdu prvej inštancie listinou z 12.10.2021 žalobca odstúpil od NZ. Dané odstúpenie bolo účinne doručené žalovanej dňom 13.10.2021 (zo žalobcom predloženej notárskej zápisnice N 53/2021, NZ 32263/2021, NCRIs 33079/2021 napísanej v Notárskom úrade JUDr. Mgr. Petra Mensatorisa dňa 13.10.2021 vyplýva, že žalovaná dané odstúpenie odmietla prevziať dňa 13.10.2021). Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v odstúpení od NZ je vymedzený dôvod odstúpenia tak, že žalovaná povinnosť uhrádzať riadne a včas nájomné a náklady súvisiace s užívaním nehnuteľností sústavne porušuje, nakoľko od uzavretia NZ neuhradila nájomné v celkovej sume 8.150,40 eura, v dôsledku čoho je v omeškaní s platením nájomného po dobu dlhšiu ako 30 dní, ako aj v omeškaní s úhradami nákladov spojených s užívaním nehnuteľností, čo je podstatným porušením NZ v znení jej dodatku č. 1 podľa jej čl. VII. bod 7.1 písm. a) a d). Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že podľa čl. VII. NZ, upravujúceho dôvody odstúpenia od zmluvy, bol prenajímateľ oprávnený odstúpiť od zmluvy ak: nájomca je v omeškaní s platením nájomného (čo i len čiastočne) po dobu dlhšiu ako 30 dní (písm. a/); resp. ak sa nájomca dostane do omeškania s úhradami nákladov spojených s užívaním nehnuteľností bližšie špecifikovaných v článku V. odsek 5.1 tejto zmluvy (písm. d/ - v znení dodatku č. 1). Podľa súdu prvej inštancie žalobca v podaní z 23.03.2022 uvedenom pod bodom 2. zdôvodnil rozdiel dlhu žalovanej, na ktorý bola žalovaná zaviazaná právoplatným a vykonateľným platobným rozkazom
(6.942,12 eura) a výškou dlhu uvádzanou v odstúpení od NZ (sumou 8.150,40 eura), pričom uvedené skutkové tvrdenia žalovaná nijako, tobôž účinne nepoprela, keď prakticky sa ani nijakým spôsobom nevyjadrila k dlhu na nájomnom a na nákladoch spojených s užívaním predmetných nehnuteľností, tak ako sú definované v bodoch 4.1 a 5.1 NZ, takže uvedené tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie považoval za nesporné. Tým mal súd prvej inštancie za preukázané naplnenie zmluvne dohodnutého dôvodu odstúpenia od NZ podľa jej článku VII. bod 7.1 písm. a), stanovujúceho ako dôvod odstúpenia zo strany prenajímateľa to, že nájomca bol v omeškaní s platením nájomného čo i len čiastočne po dobu dlhšiu ako 30 dní, ak súčasne z predložených faktúr o. i. vyplýva, že ku dňu odstúpenia od NZ bolo neuhradené nájomné celkom alebo sčasti už počnúc obdobím 11/2020. Z jednotlivých faktúr najstaršou neuhradenou bola faktúra splatná 14.11.2020 (faktúra č. 207012), ktorej neuhradená časť vo výške 559,40 eura predstavovala súčasť záväzku žalovanej, na úhradu ktorého bola zaviazaná už uvádzaným platobným rozkazom upomínacieho súdu. Podľa súdu prvej inštancie na základe uvedeného došlo dňom 13.10.2021, kedy bolo žalovanej účinne doručené odstúpenie žalobcu od NZ dané listom z 12.10.2021, k zrušeniu NZ, u ktorej došlo predtým v zmysle § 676 ods. 2 OZ k opakovanému obnoveniu nájomného vzťahu, naposledy na obdobie od 01.04.2021 do 31.03.2022. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v dôsledku zániku nájomného vzťahu k 13.10.2021 žalovanej v súčasnosti nesvedčí žiadny právny dôvod, ktorý by ju oprávňoval v ďalšom užívaní predmetných nehnuteľností, keď žiadna zo skutočností uvádzaných žalovanou na pojednávaní (... že tam má svoju firmu a tiež tam bývajú aj svokra a ich deti...) nepredstavuje dôvod oprávňujúci žalovanú, poprípade aj iné osoby na základe práva odvodeného od práva žalovanej, užívať predmetné nehnuteľnosti. Nejaký iný právom aprobovaný dôvod ďalšieho užívania predmetných nehnuteľností zo strany žalovanej nebol súdom zistený a ani nebol nikým tvrdený. Z ďalších tvrdení žalovanej na pojednávaní (že za ňu vystupuje jej druh, ktorý si to rieši so žalobcom a rieši aj všetky veci okolo platieb, že predtým tieto nehnuteľnosti vlastnil jej druh a prišiel o ne v konkurze, v ktorom ich dražbou získal žalobca a že potom ona podpísala len tú jednu NZ, ktorú jej priniesol na podpis jej druh, pretože on nemôže nič podpisovať, lebo je v konkurze a bolo jej povedané, že tá zmluva je len proforma) opäť nevyplynulo nič, čo by svedčilo o oprávnenosti užívania predmetných nehnuteľností žalovanou v čase rozhodovania súdu a čo by vôbec nejakým spôsobom spochybňovalo vlastnícke právo žalobcu k nim, oprávňujúceho ho v možnosti ich ďalšieho užívania alebo disponovania s nimi. Podľa súdu prvej inštancie dokonca ani v prípade, ak by žalobca platne neodstúpil od NZ, žalovaná by v súčasnosti nedisponovala platným právnym dôvodom, oprávňujúcim ju k ďalšiemu užívaniu predmetných nehnuteľností, pretože v takom prípade by došlo k skončeniu nájomného vzťahu k 31.03.2022, ako to súd prvej inštancie konštatoval pod bodom 9. odôvodnenia, a to v tej súvislosti, že žalobca dňa 14.04.2022 podal na okresný súd žalobu, ktorou sa voči žalovanej domáha (rovnako ako v tomto spore) vypratania predmetných nehnuteľností, a to výlučne z dôvodu uplynutia doby nájmu, aby týmto spôsobom v zmysle § 676 ods. 2 OZ zabránil ďalšiemu „obnoveniu“ nájomného vzťahu od 01.04.2022, keď táto žaloba bola podaná v lehote 30 dní od dňa, ku ktorému mala uplynúť naposledy obnovená doba nájmu. Preto súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil vypratať predmetné nehnuteľnosti, čím s poukazom na cit. ustanovenie § 126 ods. 1 OZ poskytol ochranu žalobcovmu vlastníckemu právu uplatneného vindikačnou žalobou, keďže predmetné nehnuteľnosti, ktorých výlučným vlastníkom je žalobca, žalovaná v súčasnosti užíva bez právneho dôvodu, a teda protiprávne. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 153 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), využijúc tzv. sudcovskú koncentráciu konania, vo veci nevykonal dôkaz navrhovaný žalovanou
- výsluchom jej druha L. G., jednak pre oneskorené navrhnutie takéhoto dôkazu (navrhnutého až na pojednávaní), ktorého vykonanie by si vyžadovalo odročenie pojednávania, pričom žalovaná ani nijako nezdôvodnila, prečo takýto prostriedok procesnej obrany neuplatnila (nemohla uplatniť) už skôr, čiže včas a súčasne aj preto, že žalovaná ani nedokázala uviesť žiadne konkrétne skutočnosti, významné z hľadiska posúdenia vecnej dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ktoré by mali byť výpoveďou uvedenej osoby (jej druha) ako svedka zisťované. S ohľadom na plný úspech žalobcu v danom spore, súd prvej inštancie s poukazom na § 262 ods. 1 CSP, postupujúc podľa § 255 CSP, priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov tohto konania.
3. V zákonnej lehote podala odvolanie voči citovanému rozsudku žalovaná z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) Civilného sporového poriadku, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovanej okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie okrem iného aj tým, že podľa skutkových tvrdení žalobcu, žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti aj po 01.04.2018 (po uplynutí
dojednanej doby nájmu). S uvedeným konštatovaním vyjadrila nesúhlas, a to najmä z dôvodu, že nebola splnená jedna z fundamentálnych podmienok coditio sine oua non, ktorou je vecná legitimácie, ktorá musí byť daná nie len na strane žalobcu, ale aj na strane žalovaného. Žalovaná poukázala na to, že nemôže byť stranou sporu, nakoľko absentuje pasívna vecná legitimácia. Poznamenala, že neužívala predmetnú nehnuteľnosť, keďže nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu v skutočnosti užíval a za žalovanú vystupoval tretí subjekt, ktorý navrhla žalovaná vypočuť. Okrem toho uviedla už na pojednávaní, že nehnuteľnosti užíval jej druh L. G., ktorý nemohol v tom čase nadobúdať ani žiadnym iným spôsobom disponovať s nehnuteľnosťami a akýmikoľvek majetkovými hodnotami, a to z dôvodu vyhláseného konkurzu na jeho osobu. L. G. ako hlavný užívateľ predmetných nehnuteľností riešil aj platby týkajúce sa nájomného a vecí s tým súvisiacich. Ohľadom užívania predmetných nehnuteľností žalovaná na svoju obranu navrhla vykonať výsluch svedka L. G. avšak súd návrhu nevyhovel. Žalovaná je toho názoru, že v prípade ak by súd vykonal dôkaz formou výsluchu L. G. dospel by k explicitnému záveru, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná v súdnom konaní a súd by podanú žalobu v celom rozsahu zamietol. Navrhla, aby odvolací súd zamietol návrh žalobcu, resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že žalovaná odôvodňuje podanie odvolania tým, že nemala byť pasívne vecne legitimovanou osobou, voči ktorej bola podaná žaloba o vypratanie nehnuteľnosti. Súčasne uviedol, že nakoľko neužíva a neužívala predmetné nehnuteľností a tieto mal v skutočnosti užívať a za žalovanú vystupovať tretí subjekt, a to jej druh L. G.. Poukázal na to, že uvedené tvrdenia žalovanej sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie, keď sama žalovaná na pojednávaní dňa 20.04.2022 uviedla, že „...Ja k veci nemám čo uviesť a neviem, čo by som mala povedať. V skutočnosti za mnou vystupuje iná tretia osoba, ktorá si to rieši so žalobcom a ja som len družka dotyčnej osoby a s tou treťou osobou teda žijem v spoločnej domácnosti v danej nehnuteľnosti. Všetky veci okolo platieb za nehnuteľnosť riešil a rieši môj druh. Ja som podpísala len jednu zmluvu a tú zmluvu mi priniesol na podpis môj druh L. G. a ja som mu ju podpísala...“. Podľa žalobcu sama žalovaná teda potvrdila, že bola zmluvnou stranou nájomnej zmluvy, na základe ktorej jej boli prenechané do dočasného odplatného užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a súčasne potvrdila, že tieto nehnuteľnosti aj užíva. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú organickú kompletizujúcu jednotu. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
7. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť žalovanej za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu žalobcu a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených, námietok.
8. Žalovaná vo svojom odvolaní primárne vyjadrila nesúhlas s verziou (posúdeného skutkového stavu) „ponúknutou“ súdom prvej inštancie. V intenciách uvedeného odvolací súd primárne poukazuje na to, že súd prvej inštancie hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods.
1 CSP). Hodnotením dôkazu je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, keď súd prvej inštancie pri uplatnení uvedenej zásady z tejto zásady nevybočil.
9. Žalovaná namietala naplnenie dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP (najmä nesprávne právne závery), ktoré vzhliadla v tom, že podľa súdu prvej inštancie užívala predmetné nehnuteľnosti aj po 01.04.2018, t. j. po uplynutí doby nájmu, pričom konštatovala, že nebola naplnená jedna z fundamentálnych podmienok, ktorou je vecná legitimácia, ktorá musí byť daná aj na strane žalovanej. Podľa žalovanej táto podmienka splnená nebola, keďže neužívala predmetnú nehnuteľnosť, pričom predmetnú nehnuteľnosť v skutočnosti užíval a za žalovanú vystupoval tretí subjekt, ktorý navrhla žalovaná vypočuť.
10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávane vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
11. Odvolaciu námietku žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
12. Krajský súd konštatuje, že jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal žalobu, je v spore aktívne legitimovaný a ten, voči komu žaloba smeruje, či je pasívne legitimovaný. Na to, aby sa niekto stal stranou konania netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, ale stačí ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, keď je žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práva používa pojem vecná legitimácia. Vecnou legitimáciou má ten subjekt komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinností (žalovaný) v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 192/2004).
13. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo /205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je teda nevyhnutné predovšetkým zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva.
14. Treba tiež uviesť, že akýkoľvek vopred, v priebehu sporu vyslovený názor konajúceho súdu o existencii, resp. neexistencii vecnej legitimácie, nie je pre výsledok sporu rozhodujúci a nemôže zakladať nijaké legitímne očakávania strán sporu a ani nijako zaväzovať konajúci súd. Podstatný, rozhodujúci záver o vecnej legitimácií je ten, ktorý konajúci súd vysloví v rozsudku vo veci samej.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie v danej veci je v súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku
riadne uviedol na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalovaná je pasívne legitimovaným subjektom v konaní. Pri hodnotení dôkazov nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaná namieta v odvolaní. Odvolací súd konštatuje, že tvrdenia žalovanej o tom, že nemá byť pasívne legitimovanou osobou, nakoľko neužíva a ani neužívala predmetné nehnuteľnosti a tieto mal v skutočnosti užívať tretí subjekt, neobstoja. Uvedená námietka žalovanej je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie, kde sama žalovaná na pojednávaní konanom dňa 20. apríla 2020 uviedla, „...Ja k veci nemám čo uviesť a neviem, čo by som mala povedať. V skutočnosti za mňa vystupuje iná tretia osoba, ktorá si to rieši so žalobcom a ja som len družka dotyčnej osoby a s tou treťou osobou, teda žijem v spoločnej domácnosti. Všetky veci okolo platieb za nehnuteľnosť riešil a rieši môj druh, ja som podpísala len jednu zmluvu, a tú zmluvu mi priniesol na podpis môj druh L. G. a ja som ju podpísala...“. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že sama žalovaná potvrdila, že bola zmluvnou stranou nájomnej zmluvy, na základe ktorej jej boli prenechané do dočasného užívania predmetné nehnuteľnosti do dočasného odplatného užívania vo vlastníctve žalobcu a súčasne potvrdila, že tieto nehnuteľnosti aj užíva. Skutočnosť, že žalovanej priniesol nájomnú zmluvu na podpis jej druh alebo, že jej druh má riešiť veci okolo nájmu, vyhodnotil odvolací súd ako irelevantné.
16. Neobstojí ani námietka žalovanej týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz formou výsluchu L. G., keďže súd prvej inštancie správne postupom podľa § 153 a nasl. CSP nevyhovel návrhu žalovanej na výsluch svedka L. G. s odôvodnením, že návrh žalovanej ako prostriedok procesnej obrany nebol uplatnený včas (žalovaná tak mohla objektívne urobiť už po oboznámení sa so žalobou, resp. kedykoľvek pred nariadením pojednávania). Súd prvej inštancie teda postupoval správne v zmysle § 150 ods. 2 CSP, keď návrh žalovanej na vykonanie výsluchu svedka neakceptoval a nevykonal. Svoj postup riadne odôvodnil v bode 23. odôvodnenia rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje.
17. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody žalovanej boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.
19. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania má žalobca v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovanej úspešný.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)