Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-55-2022.pdf
PDF · 99.21 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/55/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., F. mieru XXX/X, o vymoženie 641,23 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 7. februára 2022 č. k. 4Er/574/2014-93 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil (I.) a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, priznal trovy exekúcie vo výške 39,83 eura, ktoré je povinný uhradiť oprávnený do 3 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 30 vyhlášky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektorú ustanovenia Exekučného poriadku, § 14 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmene a náhradách súdnych exekútorov, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 232 ods. 3, § 234 ods. 2, § 238 ods. 3 CSP a uviedol, že dňa 23. 10. 2014 vydal poverenie č. 5402 123935, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava (ďalej len „súdny exekútor“) vykonaním exekúcie vo veci hore uvedených účastníkov. Dňa 19. 02. 2016 doručil súdu súdny exekútor doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom zároveň žiadal súd, aby preskúmal, či je daný dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie dňa 23. 06. 2017 vydal uznesenie č. k. 4Er/574/2014-25, ktorým predmetnú exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Krajský súd uznesením zo dňa 10. 01. 2019 predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie z dôvodu, že nedostatočne posúdil rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bol vydaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 02081/12, zo dňa 09. 07. 2012. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy v § 23a ods. 1 obsahuje základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv. Vychádzajúc z tohto ustanovenia účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Dňa 21. 05. 2010 uzavrel oprávnený s povinným
zmluvu o úvere č. 609400130. Uvedená úverová zmluva bola uzatvorená medzi poskytovateľom úveru - oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti v zmysle výpisu z Obchodného registra SR okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorý nekonal v rámci obchodnej ani podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že sú splnené podmienky pre posúdenie predmetnej zmluvy ako spotrebiteľskej a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Povinný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť podstatný obsah zmluvy ani obsah všeobecných podmienok k tejto zmluve. Zmluva medzi ním a oprávneným má aj preto charakter spotrebiteľskej zmluvy a podlieha úprave podľa ustanovení § 23a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa a rovnako aj § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Dohoda zmluvných strán o tom, že majetkové spory vzniknuté zo zmluvy bude rozhodovať len rozhodcovský súd (rozhodca) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za rozhodcovskú doložku k zmluve. Dovolací súd mal za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Nie je obvyklé prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku, obsah ktorej je obsiahnutý len v prílohe vo všeobecných obchodných podmienkach, bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve. Charakter iných všeobecných obchodných podmienok je záväzný za určitých striktných podmienok. Podmienky ich záväznosti sú prísnejšie stanovené, ako pri VOP. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie je zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda, že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. Zo spisu nevyplýva, či práve predložené všeobecné obchodné podmienky boli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. V prípade sporu predpokladanú znalosť týchto podmienok treba preukázať. Bude tak povinná strana, ktorá sa znalosti týchto podmienok dovoláva. Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzavierania rozhodcovskej zmluvy. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané s poukazom na ustanovenie § 4 ZoRK, a preto odvolací súd nesprávne vyvodil záver, že rozhodcovská doložka bola platne uzavretá (NS SR 2Cdo 245/2010). Na základe uvedenej judikatúry a citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie za to, že rozhodcovská zmluva, uzavretá so spotrebiteľom dňa 21. 05. 2010 k zmluve o úvere č. 609400130, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktorá voľba konkrétne znamená. Praktickým dôsledkom uzavretia rozhodcovskej zmluvy bolo to, že spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k
narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom rozhodcovskej zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami), reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská zmluva zo dňa 21. 05. 2010 je jednoznačne neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nie je možné ju považovať za platne uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu, čo malo za následok, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré nemôže byť exekučným titulom, pretože na vydanie takéhoto rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Súd prvej inštancie preto na základe vyššie uvedených skutočností exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Dňa 14. 02. 2019 súd prvej inštancie vyzval súdneho exekútora, aby si vyčíslil trovy exekúcie. Súdny exekútor si podaním zo dňa 21. 02. 2019 vyčíslil trovy exekúcie vo výške 39,83 eura. V tejto časti súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 33,19 eura. Keďže súdny exekútor preukázal, že je platiteľom DPH, zvyšuje sa jeho odmena v zmysle ust. § 196 EP o túto daň vo výške 20 % teda o 6,64 eura, a teda mu patrí 39,83 eura. Vzhľadom k tomu, že zastavenie exekúcie zapríčinil oprávnený, súd prvej inštancie ho zaviazal na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom k uvedenému, rozhodol súd prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a uviedol, že posudzovanie povinného ako spotrebiteľa odmieta. Dňa 21. 05. 2010 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 609400130, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Poukázal na § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Uviedol, že vstúpil do právneho vzťahu s povinným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Dodal, že povinný s ním uzavrel zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strane zmluvy o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy o úvere, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane zmluvy o úvere) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony, a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 15. VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Povinný nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z uvedeného dôvodu mal za preukázateľne to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na
podanie odvolania v zmysle § 359, § 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379, § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu.
4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 18. marca 2014, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 pod sp. zn. SR 02081/12 z 9. júla 2012, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 23. júla 2012 a vykonateľnosť dňa 26. júla 2012. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 9. mája 2014 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. Obsahom súdneho spisu bola okrem iného zmenka č. 609400130, zmluva o úvere zo dňa 21. mája 2010, všeobecné obchodné podmienky, v ktorých bola inkorporovaná rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie poverením 23. októbra 2014 poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 3. februára 2016 súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle 243f ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré mu bolo zo strany oprávneného doručené dňa 21. januára 2016 (č. l. 23 a 24). Následne na to súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 23. júna 2017 č. k. 4Er/574/2014-25, ktoré bolo z dôvodu podaného odvolania oprávneným rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 10. januára 2021 č. k. 9CoE/137/2018-53 zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 243f ods. 1 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
7. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
8. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
9. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených oprávneným v odvolaní dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie exekúciu zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu ako uvádza súd prvej inštancie.
11. Dňa 23. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, okrem iného doplnením ustanovení § 39 ods.4, § 57 ods. 1 písm. m) a tiež § 243f, ktorý predstavuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia vyššie citovanej novely. V zmysle citovaných ustanovení bola oprávnenému uložená povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa účinnosti zákona (vyššie citovanej
novely) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku touto povinnosťou teda zaťažuje oprávneného v tých konaniach, ktoré sú vykonávané na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Nestotožňuje sa však s dôvodom zastavenia exekúcie. Súd prvej inštancie nemusel vec v danom rozsahu preskúmavať, a to s ohľadom na nedodržanie lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015. Odvolací súd v tomto aspekte zdôrazňuje, že podanie oprávneného, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. januára 2016, a ktoré bolo zo strany súdneho exekútora následne postúpené resp. doručené súdu prvej inštancie dňa 3. februára 2016, nemožno považovať ako doplnené včas. Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, bol schválený dňa 15. decembra 2015 a vyhlásený dňa 23. decembra 2015. Účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia, teda dňa 23. decembra 2015. V zmysle vyššie uvedeného tak oprávnený bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do 30 dní, počítajúc začiatok lehoty od dňa 24. decembra 2015, teda najneskôr do 22. januára 2016. Oprávnený si v zmysle vyššie uvedeného svoju zákonnú povinnosť nesplnil, keďže v zákonom stanovenej lehote požadované doplnenie návrhu exekučnému súdu nedoručil, pričom tak urobil až prostredníctvom súdneho exekútora dňa 3. februára 2016.
13. V tomto aspekte odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 z 8. novembra 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (m. m. II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016). Aj preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok (vo väčšom rozsahu), aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene, zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.
14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd zastáva názor, že v predmetnej veci bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, teda bez preskúmania danej veci, keď si oprávnený nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, čo však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktoré je vo výroku vecne správne. Exekučný súd posudzoval exekučnú vec nad rámec svojich povinností.
15. Vo vzťahu k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd poznamenáva, že ich opodstatnenosťou sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetu tohto odvolacieho konania sú irelevantné, pretože oprávnený si nesplnil zákonom stanovenú povinnosť a návrh na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným (fyzickou osobou) nedoplnil v zákonnej lehote.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel odvolací súd k rozhodnutiu o vecnej správnosti napadnutého uznesenia, a to aj napriek tej skutočnosti, že správne mala byť exekúcia zastavená podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, a nie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil z iných právnych dôvodov v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutie vo výroku vecne správne.
17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).