Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-20-2021.pdf
PDF · 254.95 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/20/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu BEST MEAT s.r.o., so sídlom Jenisejská 45A, 040 12 Košice, IČO: 46 645 217, zastúpeného konateľom A. B. C., právne zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. februára 2021 Číslo: 100348626/2021 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov a priebeh administratívneho konania
Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný správny orgán rozhodol dňa 26.02.2021 pod Číslom: 100348626/2021 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) v znení neskorších predpisov tak, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 10.11.2020 pod Číslom: 101713947/2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil daňovému subjektu BEST MEAT s.r.o. rozdiel v sume nadmerného odpočtu 71 668,23 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 a znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 zo sumy 88 877,98 eur na sumu 17 209,75 eur, potvrdil.
Výrok rozhodnutia žalovaný odôvodnil poukazom na prvostupňové rozhodnutie, ako aj na odvolanie daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, v ktorom argumentoval daňový subjekt tým, že správca dane v danom prípade nezistil náležite skutkový stav danej veci. Počas výkonu daňovej kontroly na základe výpovede svedka zistil, že dodávateľom technológie bola spoločnosť FeMa Trade, s.r.o., v mene ktorej konal v danom čase prokurista D. E. a preto bol správca dane povinný za účelom zistenia skutočností nevyhnutných pre účely správy daní čo najúplnejšie preveriť skutkový stav veci a teda bol povinný vykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou uvedeného svedka k rozhodným skutočnostiam. Odvolávajúci sa zároveň uviedol, že je potrebné a nevyhnutné, aby správca dane uviedol a špecifikoval, v akom čase začala byť spoločnosť FeMa Trade, s.r.o. nekontaktná.
Podľa daňového subjektu správca dane neoprávnene spochybnil reálnosť daného obchodu so spoločnosťou B-spol., s.r.o. Ďalej poukázal na to, že v mesiaci február spoločnosť EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o., ako dodávateľ projektovej dokumentácie a administratívnej časti zákazky predložil na príslušný stavebný úrad projektovú dokumentáciu za účelom realizácie úkonov v rámci stavebného konania. Ďalej namietal, že správca dane neakceptoval faktúry za dodávky technologickej časti ČOV v Lieskovci bez akéhokoľvek náležitého odôvodnenia a nerealizoval dôležité dôkazné prostriedky, ako napríklad miestne zisťovanie priamo v ČOV v Lieskovci, kde by si správca dane ozrejmil, že technológia bola dodaná skutočne dodávateľom, ktorý fakturoval dané tovary, nevyžiadal si od spoločnosti B- spol., s.r.o., prípadne FeMa Trade, s.r.o. stavebnú dokumentáciu k projektu a rovnako si nevyžiadal od stavebného úradu stavebnú dokumentáciu, ktorá by jednoznačne preukázala skutočnosti, o ktorých má správca dane pochybnosti. Rovnako zanedbanie administratívnych povinností a neobnovenie alebo strata platnosti povolenia na osobité užívanie vôd ešte neznamená, že obchodná spolupráca medzi BEST MEAT s.r.o., HYDINA SLOVENSKO s.r.o. alebo B-spol., s.r.o. bola fiktívna a nároky z nich vyplývajúce neoprávnené a to o to viac, že oprávnenosť nárokov boli oprávnené priamo zo strany stavebného úradu. Ďalej poukázal odvolávajúci sa na to, že správca dane vydal protokol z daňovej kontroly predčasne. Namietal, že nepreveroval správca dane v rámci daňovej kontroly, ani v rámci vyrubovacieho konania, či daňový subjekt disponuje reálne materiálnym plnením, z rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho správca dane tvrdí neoprávnenosť obchodnej transakcie a predovšetkým, z akého dôvodu sa rozhodol neuznať dané nároky daňového subjektu a že sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti jednoznačne uspokojil s nedostatočne zisteným skutkový stavom veci. Zároveň odvolávajúci poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 a ďalej argumentoval tým, že z dôvodu, že takýto konkrétny základ daňovej kontroly správca dane neuviedol po celý čas trvania predmetnej kontroly, pričom táto časť absentuje rovnako v znení protokolu, ako aj v rozhodnutí, čo je podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia.
Ďalej odvolávajúci sa uviedol, že v rámci výkonu daňovej kontroly dochádzalo k zákonom schválenému narušenia autonómnej sféry jednotlivca tým, že zákon určuje daňovému subjektu množstvo povinností a taktiež správca dane môže v rámci svojich kompetencií určovať ďalšie povinnosti, aby bol dosiahnutý cieľ zákona.
Podľa daňového subjektu bolo zjavné, že správca dane daňovému subjektu neoznámil konkrétny dôvod začatia daňovej kontroly a dokonca odmietol tento dôvod oznámiť. Ďalej v časti III. odvolania daňový subjekt uviedol, že základnou funkciou obchodných zmlúv, ktoré sú priamym dôvodom vzniku záväzkových vzťahov, je zaistiť realizáciu rôznorodých osobných, hospodárskych a iných potrieb a požiadaviek zmluvných strán daňovníkom. Namietal, že správca dane nemôže spochybniť dodávky tovarov a to len z toho dôvodu, že dodávateľ nespolupracoval, resp. správca dane nevedel zabezpečiť dôkazy o reálnom neuskutočnení dodávok pre jeho spoločnosť. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Sž 106/00 z 28.02.2001. Ďalej poukázal aj na judikát ESD v prípade veci C-80/11, C-142/11, kde právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, že DPH na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Pritom argumentoval ďalej, že požadovať zodpovednosť bez zavinenia je nad rámec aj takého vznešeného cieľa, akým je ochrana verejných financií. Dodržiavanie právnych predpisov správcom dane, ako predstaviteľa štátneho orgánu zaručuje Ústava SR, poukázal na článok 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 ústavy. Ďalej argumentoval odvolávajúci s poukazom na znenie judikátu C-385/09 a argumentoval ďalej tým, že pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať pri priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním uvedených a nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že daňový subjekt neuniesol daňové bremeno. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012. Ďalej daňový subjekt v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu argumentoval tým, že správca dane vo svojom rozhodnutí tvrdí, že uvedené obchody boli realizované len za účelom dosiahnutia daňovej výhody a to nároku na odpočítanie dane. Argumentoval daňový subjekt poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj na § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že podľa neho k nesprávnemu tvrdeniu správcu dane uvádza niektoré závery súdu, podľa ktorých preukázanie zneužitia práva na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenie
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach 6. Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto Smernicu viedli k získaniu daňovej výhody. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-425/06, na jednotlivé body a podľa neho správca dane nemôže od daňového subjektu požadovať to, aby preukázal, že iný subjekt, v tomto prípade dodávateľ daňového subjektu, má dodanie predmetného tovaru zaevidované v účtovníctve, resp. aby daňový subjekt predložil správcovi dane doklady iného subjektu, či zabezpečil kontaktnosť či súčinnosť iného daňového subjektu. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu jednoznačne uvádza, že dôkazné bremeno daňového subjektu je v daňovom konaní obmedzené len na tie skutočnosti, ktorých preukázanie od neho možno spravodlivo požadovať, pričom po jeho vyčerpaní znáša dôkazné bremeno, ako aj dôkaznú núdzu správca dane. V časti odvolania pod IV. daňový subjekt poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 prvej vety Daňového poriadku a namietal nedostatočne zistenie skutkového stavu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV.US 666/02, ako aj na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 241/2007 a z jeho pohľadu bolo nedôvodné a neobjektívne pripisovať v porovnaní s ostatnými dôkazmi významnejšiu dôkaznú hodnotu v otázke neunesenia dôkazného bremena nepodstatným skutkovým disproporciám, prirodzene sa vyskytujúcim pod vplyvom plynutia času. V bode V. odvolania argumentoval, že zásada prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských štátov ES, resp. EÚ patrí k najstarším a najdôležitejším princípom komunitárneho práva, ktoré možno v súčasnosti označiť ako supranacionálny právny poriadok. Namietal, že skutočnosti deklarované správcom dane v protokole z daňovej kontroly a rovnako v rozhodnutí vychádzajú z konania, ktoré sa s poukazom na nedodržanie vyššie uvedených právnych noriem stali nezákonnými. Podľa neho správca dane vychádzal zo zjavne nesprávneho posúdenia veci, dospel ku viacerým skutkovým záverom, ktoré sú v priamo rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, vo viacerých prípadoch zistil skutkový stav v rozsahu nedostatočnom pre správne určenie dane, neboli zachované práva a právom chránené záujmy daňového subjektu, správca dane nezhodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, správca dane nezobral do úvahy skutočnosti rozhodujúce pre určenie alebo vybratie dane, bola porušená zásada, pri ktorej daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva, správca dane ďalej porušil zásadu podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, predovšetkým ide vo všeobecnosti uplatňovanie extenzívneho výkladu zásady voľného hodnotenia dôkazov, následne dochádzalo k porušovaniu ustanovenia § 24 Daňového poriadku. Ďalej podľa daňového subjektu, ak správca dane robí zisťovanie nad rámec tohto ustanovenia, je to porušenie základnej zásady daňového konania a rozhodnutie bolo vydané na základe porušení základných zásad daňového konania.
Finančné riaditeľstvo, ako odvolací orgán po preskúmanie rozhodnutia podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistil tento skutkový stav.
Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014, ktorá začala 24.09.2014. Správca dane zistil, že daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2014 uplatnil odpočítanie DPH z faktúry zo 16.06.2014 vo výške 30 598,48 eura za dodávku a montáž 1 ks technologického zariadenia na čističku odpadových vôd a faktúry zo dňa 23.06.2014 vo výške 41 069,75 eura za dodávku a montáž technológie odpadových vôd vyhotovených dodávateľom B-spol., s.r.o., Železničiarska 6, Bratislava. V rámci kontroly správca dane za účelom preverenia opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z týchto faktúr zaslal dožiadanie na Daňový úrad Bratislava ohľadom spoločnosti B-spol., s.r.o. zistil, že daná spoločnosť nemá v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava zapísaného žiadneho konateľa, ktorý by bol oprávnený konať v mene tejto spoločnosti a že tento daňový subjekt nemá ani splnomocneného zástupcu. Z hľadiska hospodárnosti odporúčal predvolať bývalého konateľa z Košíc a to F. G., E. XX, C. na Daňový úrad Prešov. Na Daňovom úrade Prešov sa uskutočnilo ústne pojednávanie dňa 24.02.2015 za prítomnosti splnomocneného zástupcu daňového subjektu A. B. C. a H. I. J.. Pri ústnom pojednávaní svedok potvrdil, že faktúry vystavil, technológiu biologickej čističky odpadových vôd obstaral on od spoločnosti ARGUS plus, spol. s r. o. Bratislava a že technológia bola dodaná odberateľovi BEST MEAT s.r.o., ako aj to, že dodanie zabezpečovala spoločnosť ARGUS plus, spol. s r. o., za ktorú vystupoval D. E., prokurista spoločnosti. Svedok nevedel, kde bol tovar nakladaný, ani z akých komponentov pozostával, ale uviedol, že do budovy sa dodalo nové technologické zariadenie a bolo vyložené v Lieskovci. Na otázku, ako prebehol kontakt medzi oboma spoločnosťami a kto za ne vystupoval, uviedol, že kontakt prebehol osobne s A. B. C., pričom spoločnosť B-spol., s.r.o. malo so spoločnosťou BEST MEAT s.r.o. na dodávku technologického zariadenia a jeho montáž uzatvorenú písomnú zmluvu, faktúry boli uhradené na účet spoločnosti a daň priznaná v podanom daňovom priznaní. Ďalej svedok uviedol, že doklady k dispozícii nemá a že tie boli odovzdané spoločnosti PACKCOMP LLC
USA J. C., ktorý vystupoval ako jej majiteľ. Písomné potvrdenie mu mal zaslať, do dňa spísania svedeckej výpovede ho nemal, doklady boli odovzdané v Maďarsku. K výmazu jeho osoby ako konateľa spoločnosti došlo 29.10.2014 a ako spoločníka ku dňu 19.05.2014. Na otázku správcu dane, kto vystupoval na Slovensku za spoločníka v tejto spoločnosti uvedeného vo výpise z obchodného registra PACKCOMP LLC, Wilmington, Spojené štáty americké, že za ňu vystupoval J. C., bližšie údaje nevedel. Dňa 27.02.2015 bol na Daňový úrad Prešov doručený list od F. G. zo dňa 25.02.2015 ako úradný záznam, v ktorom svedok uviedol, že po dôkladnom preštudovaní zápisnice odpoveď 2, 3 a strana 4 odpoveď 5 je uvedená spoločnosť ARGUS plus, spol. s r. o., tento údaj nie je správny a dodatočne informuje daňový úrad, že všetky tieto spoločnosti, teda dodanie predmetu preverovaných faktúr zabezpečovala firma FeMa Trade, s.r.o. Bratislava, tiež prokurista D. E.. V súlade s týmto správca dane vyzval listom Obvodný úrad životného prostredia vo Zvolene na poskytnutie informácií ohľadom stavby – čistička odpadových vôd nachádzajúcej sa v obci Lieskovec, pričom z odpovede Okresného úradu Zvolen, odbor starostlivosti o životné prostredie z 12.02.2015 vyplýva, že pre spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nebolo vydané žiadne povolenie na prevádzku čistiarne odpadových vôd (ďalej len „ČOV“) v Lieskovci a ani povolenie na osobitné povolenie vôd podľa Zákona o vodách. K predmetnej ČOV v obci Lieskovec boli zo strany Obvodného úradu životného prostredia vo Zvolene vydávané rozhodnutia pre predchádzajúceho majiteľa ČOV a to spoločnosť Zvolenská hydina spol. s r.o., Lieskovská cesta, Zvolen. Uvedené stavby s názvom ČOV HZ Zvolen do trvalej prevádzky bolo vydané ONV vo Zvolene 30.06.1987 pre Stredoslovenské hydinárske závody n. p. PR Zvolen. Následne vodohospodárske dielo „Rekonštrukcia jestvujúceho merného objektu na jestvujúcej ČOV Zvolenská hydina spol. s r.o. Zvolen“ bola uvedená do žiadosti o preskúmanie povolenia na osobitné užívanie podľa zákona č. 184/2002 Z. z. a bolo vydané povolenie na osobitné užívanie vôd, t. j. povolenie na vypúšťanie odpadových vôd z ČOV rozhodnutím z 01.04.2005. Ďalej z odpovede vyplýva, že na tamojší úrad nebolo spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s. r. o. oznámené, že sa stala nadobúdateľmi majetku, t. j. objektu ČOV po bývalom vlastníkovi a bude ho užívať na pôvodný účel, na ktorý bolo vydané povolenie na osobitné užívanie vôd. Ďalej vyplýva, že spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nadobudla majetok kúpnou zmluvou v roku 2012, pričom povolenie na osobitné užívanie vôd zaniklo spolu so spoločnosťou Zvolenská hydina s.r.o. a spoločnosť HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. nemala platné povolenie. Obvodnému úradu vo Zvolene taktiež nebolo oznámené, že od februára 2014 došlo k zmene prevádzkovateľa na spoločnosť BEST MEAT s.r.o. a nebola oznámená ani výmena technologického zariadenia uvedenej ČOV. Ďalej Okresný úrad Zvolen v odpovedí uviedol, že výmena ČOV má vplyv na osobitné užívanie vôd – vypúšťanie odpadových vôd, ide o zmenu vodnej stavby, ktorá podlieha podľa jej rozsahu buď ohláseniu alebo je na jej uskutočnenie potrebné stavebné povolenie podľa Vodného zákona. K žiadosti sa okrem iných dokladov predkladá aj projektová dokumentácia vypracovaná oprávnenou osobou na projektovanie vodných stavieb. Túto žiadosť je potrebné podať zo strany vlastníka vodnej stavby, resp. nájomcu, ktorý však musí mať s vlastníkom vodnej stavby zmluvne ošetrené, že môže túto zmenu prevádzať.
Správca dane ďalej v rámci preverovania zaslal dožiadanie za účelom preverenia obchodných vzťahov medzi spoločnosťami ARGUS plus, spol. s r.o. Bratislava a B-spol., s.r.o. Bratislava, pričom v odpovedi z Daňového úradu Bratislava bolo uvedené, že nebolo možné vybaviť zaslané dožiadanie, pretože spoločnosť ARGUS plus, spol. s r.o. v obchodnom registri OS Bratislava nemá zapísaného žiadneho konateľa, ktorý by bol oprávnený konať v mene spoločnosti a tento subjekt nemá ani splnomocneného zástupcu. Dňa 30.04.2014 došlo v obchodnom registri k výmazu konateľa, ako i prokuristu daňového subjektu a jediným spoločníkom sa stala spoločnosť JIT LLC, USA. Zo spisového materiálu daňového subjektu ďalej bolo zistené, že ide o subjekt, ktorý so správcom dane dlhodobo nespolupracuje a je nekontaktný, na adrese sídla neznámy. Podľa dostupných údajov z informačného systému subjekt nepodal za zdaňovacie obdobie máj ani jún 2014 daňové priznanie k DPH. Dňa 21.04.2015 splmomocnený zástupca daňového subjektu BEST MEAT s.r.o. TAX OFFICE Hennel & Králik, v.o.s. nahliadol do spisu kontrolovaného daňového subjektu, o čom bol spísaný úradný záznam.
Dožiadanie zo 06.03.2015 za účelom preverenia zdaniteľných obchodov, ktoré sa malo uskutočniť medzi spoločnosťou FeMa Trade s.r.o. Košice, nemohol Daňový úrad Košice vybaviť v plnom rozsahu, pretože dožiadaný daňový subjekt je na adrese sídla neznámy, konateľ K. L. žijúci v Maďarsku a spoločnosť je nekontaktná.
Ďalej správca dane v rámci zisťovania vyzval Obecný úrad Lieskovec na poskytnutie informácií, kedy bolo Obecnému úradu Lieskovec oznámené spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., resp. spoločnosťou BEST MEAT s.r.o. začatie rekonštrukčných prác na čističke odpadových vôd v Lieskovci, prípadne či bolo vydané stavebné povolenie na tieto rekonštrukčné práce a či bola predložená projektová dokumentácia. V odpovedi z 12.03.2015 je uvedené, že na Obecný úrad v Lieskovci bola doručená dňa 17.02.2015 žiadosť o vyjadrenie k projektovej dokumentácii firmou EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o. Veľký Slavkov, pričom obec dňa 25.02.2015 pre túto spoločnosť vydala záväzné stanovisko, v ktorom súhlasila bez pripomienok s umiestnením stavby a predloženou projektovou dokumentáciou pre vydanie územného rozhodnutia „Hydinársko spracovateľský podnik Hydina Slovensko v Lieskovci, Kanalizácia a ČOV“. Súčasťou odpovede sú aj kópie žiadosti spoločnosti EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o., projektovej dokumentácie, vyjadrenia obce Lieskovec a stanoviska Okresného úradu Zvolen k projektovej dokumentácii.
Správca dane listom z 28.08.2015 oboznámil daňový subjekt so zistenými skutočnosťami a dňa 03.09.2015 vyhotovil protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2014 na DPH. Zároveň bolo doručené vyjadrenie daňového subjektu, o čom vyhotovil zápisnicu o ústnom pojednávaní správca dane 25.01.2016, zaslal zároveň predvolanie na výsluch svedka D. E., konateľa prokuristu spoločnosti FeMa Trade s.r.o., ktoré sa vrátilo ako „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Zároveň správca zaslal dňa 01.04.2016 predvolanie na výsluch svedka H. M., prokuristu spoločnosti FeMa Trade s.r.o., ktoré sa vrátilo s poznámkou „adresát neznámy“. Správca dane zároveň požiadal o oznámenie aktuálnej adresy Kriminálny úrad finančnej správy H. M. a D. E., pričom bolo oznámené, že adresa H. M. je totožná s adresou, na ktorú bolo zaslané predvolanie a adresa D. E. je mesto Košice – Sever, teda D. E. je bez trvalého bydliska. Správca dane ďalej dostal dňa 06.05.2016 odpoveď na výzvu ohľadom adries uvedených osôb. Podľa vyjadrenia ide o bezdomovcov. O týchto skutočnostiach bol telefonicky informovaný A. B. C. ako splnomocnený zástupca spoločnosti BEST MEAT s.r.o.
Správca dane ďalej v rámci dokazovania nahliadol aj do daňových spisov daňových kontrol spoločnosti Podtatranskej hydiny a.s. za zdaňovacie obdobie január 2014 až jún 2014, ako aj september 2014 a zároveň HYDINA SLOVENSKO s.r.o. za zdaňovacie obdobia január až jún 2014 v súvislosti so spoločnosťou B-spol., s.r.o., pretože tieto daňové subjekty obchodovali taktiež so spoločnosťou B-spol., s.r.o. Správca dane zistil, že predmetom obchodných vzťahov bol rôzny tovar, ako je krmivo, sójový extrahovaný škrob, mäsové výrobky, kurčatá, syry, rôzny spotrebný materiál, prepravné služby a pod. Dodávateľmi spoločnosti B-spol., s.r.o. mali byť spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. a ARGUS plus, spol. s r.o., pričom daňový subjekt B-spol., s.r.o. nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiadny hmotný majetok a dňa 20.05.2014 došlo k zmene spoločníka na PACKCOMP LLC, Spojené štáty americké. Od 31.10.2014 spoločnosť nemala žiadneho konateľa, daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2014 nepodal. Zdaniteľné obchody boli len ústne potvrdené bývalým konateľom spoločnosti F. G., ale nepreukázané žiadnym dôkazom. Ďalej správca dane argumentoval, že spoločnosť FeMa Trade, s.r.o. naposledy podala daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2013. Podľa obchodného registra funkcia konateľa D. E. začala 20.01.2014 a skončila 30.05.2014. Funkcia prokuristu začala 11.07.2014 a skončila 27.08.2014. Od 30.05.2014 bol konateľom spoločnosti K. L. z Maďarska. V mesiaci jún, kedy mala spoločnosť B-spol., s.r.o. uskutočniť obchod so spoločnosťou FeMa Trade, s.r.o., nebol D. E. oprávnený konať za spoločnosť, pričom ho F. G. uviedol ako osobu, s ktorou mal dohodnúť predmetný obchod.
Zo zistení správcu dane vyplýva, že spoločnosť BEST MEAT s.r.o. mala v roku 2014 splnomocneného zástupcu A. B. C., ktorý bol v spoločnosti Podtatranská hydina a.s. predsedom predstavenstva a v spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. spoločníkom od 01.12.2009 do 08.07.2014. Z uvedeného vyplýva, že išlo o personálne prepojenie osôb s riadiacou osobou A. B. C.. Dňa 05.10.2020 sa uskutočnilo ústne pojednávanie za prítomnosti koncipienta Advokátskej kancelárie KVASŇOVSKÝ & PARTNER | ADVOKÁTI s.r.o., pričom hlavným predmetom ústneho pojednávania bolo oboznámenie daňového subjektu so zisteniami v rámci vyrubovacieho konania a prerokovanie pripomienok predložených daňovým subjektom k protokolu zo dňa 03.09.2015 z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2014, o čom bola spísaná zápisnica.
Následne vydal správca dane rozhodnutie z 10.11.2020, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 71 668,23 eur a znížil odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 zo sumy 88 877,98 eur na sumu 17 209,75 eura z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na §51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z dôvodu, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti B-spol., s.r.o., pretože nebolo preukázané, že k deklarovaným obchodom reálne došlo a teda že došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, na ktoré bolo poukázané vyššie.
Finančné riaditeľstvo, ako odvolací orgán zároveň citoval príslušné ustanovenia zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení citovaných noriem. Poukázal na zistený stav správcom dane, ktorý vykonal u daňového subjektu BEST MEAT s.r.o. daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014. Pri tejto kontrole preveroval opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane z deklarovaných obchodov – dodanie a montáž 1 ks technologického zariadenia na čističku odpadových vôd na základe faktúr zo 06.06.2014 a 23.06.2014 od dodávateľa B-spol., s.r.o. Ďalej sa vyjadril k jednotlivým námietkam daňového subjektu tak, ako boli uvádzané v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, pričom žalovaný poukázal v prvom rade na to, že spoločnosti B-spol., s.r.o. a FeMa Trade, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2014 preukázateľne nevykonávali skutočnú hospodársku činnosť, reálne nenadobúdali právo nakladať s tovarom ako vlastník a následne nemohli tovar ani dodávať ďalším zdaniteľným osobám. Aj z poznatkov správcu dane vyplývajúcich z daňových spisov z daňových kontrol spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. je zrejmé, že spoločnosti B-spol., s.r.o. a FeMa Trade, s.r.o. sú spoločnosti nekontaktné a umelo včlenené do obchodného reťazca za účelom vystavovania faktúr bez zodpovedajúceho vecného plnenia pre odberateľov na účely odpočítania dane z pridanej hodnoty.
Podľa preukázaného zistenia správcom dane malo ísť o vodohospodárske dielo, ktorého realizácia podlieha stavebnému povoleniu v zmysle Stavebného zákona. Kontrolovaný daňový subjekt BEST MEAT, s.r.o. nemal vydané príslušnými orgánmi stavebné povolenia na realizáciu vodohospodárskeho diela – čističky odpadových vôd a ani vydané rozhodnutie na vodnú stavbu príslušným orgánom štátnej vodnej správy, ktorým je obvodný úrad životného prostredia. Podľa zistení správcu dane k danej veci obec Lieskovec dňa 25.02.2015 vydala pre EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o. záväzné stanovisko, v ktorom súhlasí bez pripomienok s umiestnením stavby a predloženou projektovou dokumentáciou pre vydanie územného rozhodnutia „Hydinársko spracovateľský podnik Hydina Slovensko v Lieskovci, Kanalizácia a ČOV“, ktorej investorom je HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Lieskovská cesta, Lieskovec. Po vyhodnotení všetkých zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt pri uplatnení odpočítania dane z faktúr od spoločnosti B-spol., s.r.o. porušil príslušné ustanovenia zákona o DPH a preto neuznal odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie jún 2014 v celkovej výške 71 668,23 eura, pretože nebolo preukázané, že k deklarovaným obchodom reálne došlo a teda, že došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1, 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty.
Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na všetky správcom dane vykonané dôkazy, na základe ktorých dospel k zhodnému záveru tak, ako to deklaroval správca dane vo svojom rozhodnutí, pričom argumentoval tým, že správca dane nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaný ako odvolací orgán konštatoval, že správca dane svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Preto žalovaný predmetné rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdil.
II.
Žalobné dôvody
Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného z 26.02.2021, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Prešov z 10.11.2020 a vrátenia veci Daňovému úradu Prešov
a priznania trov konania. Argumentuje tým, že rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenia skutkového stavu sú nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá k ním oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
V bode I. žaloby poukazuje žalobca na rozhodnutia tak správcu dane, ako aj žalovaného.
V bode II. poukazuje na právny základ správnej žaloby, pričom cituje príslušné články Ústavy SR, Správneho súdneho poriadku, Správneho poriadku, ako aj Daňového poriadku zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
V bode III. žaloby poukazuje na skutkový stav, pričom argumentuje nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci a poukazuje na to, že správca dane v danom prípade nezistil náležite skutkový stav v danej veci a počas výkonu daňovej kontroly na základe výpovede svedka zistil, že dodávateľom technológie bola spoločnosť FeMa Trade s.r.o., v mene ktorej konal v danom čase prokurista D. E. a preto bol správca dane podľa žalobcu povinný za účelom zistenia skutočností nevyhnutných pre účely správy daní čo najúplnejšie preveriť skutkový stav veci a teda bol povinný vykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou uvedeného svedka k rozhodným skutočnostiam.
Žalovaný vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že podľa zistení správcu dane v danom prípade malo ísť o vodohospodárske dielo, ktorého realizácia podlieha stavebnému povoleniu v zmysle Stavebného zákona, pričom kontrolovaný daňový subjekt BEST MEAT s.r.o. nemal vydané príslušnými orgánmi stavebné povolenie na realizáciu uvedeného vodohospodárskeho diela. Žalobca ďalej argumentuje tým, že bývalý konateľ spoločnosti B-spol. s r.o. sa pri ústnom pojednávaní vyjadril, že predmetom dodania bola technológia, teda tovar, pričom ďalej neuvádza, že by táto spoločnosť vykonala okrem iného aj montáž dodanej technológie, pričom podľa názoru žalobcu túto skutočnosť potvrdzuje aj označenie na faktúre a to: „Fakturujeme Vám nasledujúci tovar...“. Správca dane podľa žalobcu spochybnil celý deklarovaný obchod so spoločnosťou B-spol. s.r.o. a to z dôvodu, že daňový subjekt, ani dodávateľ nepreukázali reálnosť dodávok. Správca dane neoprávnene spochybnil reálnosť daného obchodu, pretože už v mesiaci február spoločnosť EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o. ako dodávateľ projektovej dokumentácie a administratívnej časti zákazky predložil na príslušný stavebný úrad projektovú dokumentáciu za účelom realizácie úkonov v rámci stavebného konania. Daňové orgány čiastkové správne procesy spojili do jedného celku, pričom nevzali do úvahy žalobcom, resp. daňovým subjektom tvrdené skutočnosti, ako vyplýva z daného administratívneho spisu, stavbu ČOV daňový subjekt prenechal oprávnenému subjektu spoločnosti EKOSERVIS, avšak realizačnú časť stavby ponechal na zmluvného partnera spoločnosť B-spol. s. r.o. Daňové orgány uvedené skutočnosti nesprávne právne posúdili, pričom spojili celú stavbu do jedného nedeliteľného celku, následkom čoho poznačili svoje rozhodnutie a rozhodovaciu činnosť vadou nezákonnosti. Správca dane ako aj žalovaný poukazuje na skutočnosť, že spoločnosť BEST MEAT s.r.o. nemala povolenie a oprávnenie na prevádzkovanie zariadenia na čistenie odpadových vôd. Žalobca ďalej argumentuje tým, že dodanie predmetného diela a technológie je rovnako objektivizované aj stanoviskom Okresného úradu Zvolen, odbor starostlivosti o životné prostredie z 03.03.2015, v ktorom sa uvádza, že predmetom projektu je rekonštrukcia a intenzifikácia jestvujúcej čistiarne odpadových vôd v lokalite Lieskovec a vybudovanie prítokovej a odtokovej kanalizácie pre hydinársko- spracovateľský podnik na Lieskovskej ceste Zvolen, nakoľko sú zariadenia a stavebné objekty existujúcej ČOV schátralé, nefunkčné, po dobe svojej životnosti, je preto potrebné riešiť jej rekonštrukciu a intenzifikáciu na plánovaný objem výroby. Správca dane podľa žalobcu však nesprávne zhodnotil stav ČOV a neakceptoval faktúru za dodávku technologickej časti ČOV v Lieskovci bez akéhokoľvek náležitého odôvodnenia. Podľa žalobcu je potrebné konštatovať, že disponuje faktúrami s potrebnými náležitosťami, na ktorých je uvedený dodávateľ – platiteľ dane, ktorý vyhotovenie faktúr potvrdil, ktoré boli predložené správcovi dane a rovnako aj následné doklady objektivizujúce oprávnenosť nároku daňového subjektu. Zo spisového materiálu a rovnako aj z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že v rámci daňovej kontroly a nasledujúceho vyrubovacieho konania správca dane nevykonal jediný dôkaz, ktorým by preveril existenciu, hodnovernosť a správnosť predložených dôkazných prostriedkov. Obdobne poukazuje žalobca na to, že správca dane vydal protokol z daňovej kontroly predčasne
a to z dôvodu, že ho vydal práve v čase, kedy daňovému subjektu ešte plynula lehota na vyjadrenie sa k zisteniam počas daňovej kontroly. Takýmto konaním správca dane hrubo zasiahol do práv daňového subjektu a jednoznačne vyjadril skutočnosť, že daňové konanie vníma a vedie formalisticky, či dokonca až inkvizične. Správca dane podľa žalobcu nepreveroval v rámci daňovej kontroly ani v rámci vyrubovacieho konania, či daňový subjekt disponuje reálne materiálnym plnením, z rozhodnutia pritom nevyplýva, na základe čoho správca dane tvrdí neoprávnenosť obchodnej transakcie a predovšetkým, z akého dôvodu sa rozhodol neuznať dané nároky daňového subjektu. Správca dane v rámci svojej rozhodovacej činnosti jednoznačne sa uspokojil s nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Žalobca poukazuje pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I. ÚS 241/07 a argumentuje tým, že v danom prípade však za zistenia materiálnej pravdy nesie v plnom rozsahu zodpovednosť správca dane, nakoľko správca dane v danej časti nezistil správne skutkový stav veci, poznačil svoje rozhodnutie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a teda je nevyhnutné ho zrušiť.
V ďalšom bode tejto časti žaloby poukazuje žalobca na zmiznutého obchodníka, nárazník a účelovo vloženú spoločnosť, pričom správca dane na viacerých miestach i vo svojom rozhodnutí spoločnosť B- spol. s r. o. a FeMa Trade s.r.o. označuje pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“ alebo pojmom „umelo včlenená spoločnosť“. Podľa žalobcu však zistený skutkový stav správca dane ani žalovaný nevyhodnotil z hľadiska judikatúry Európskeho súdneho dvora a neaplikoval vo svojich záveroch rozsudky ESD. Správca dane síce aplikoval 2 rozsudky, avšak takéto odôvodnenie s prihliadnutím na zrušujúce rozhodnutia odvolacieho orgánu nie je dostatočné podľa žalobcu a z uvedeného tak vyplýva, že správca dane k aplikácii rozhodnutí a záväzných pokynov nadriadeného orgánu pristupuje maximálne formálne, bez uplatnenia materiálnej stránky rozhodnutí. Žalobca zdôraznil, že v prípade, ak správca dane tvrdí, že transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia daňovej výhody a to nároku na odpočítanie dane, žalobca uvádza, že uplatnenie si odpočítania dane nie je daňovou výhodou, ale ide o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že transakcie majú ekonomické opodstatnenie, teda dosiahnutie zisku, čo potvrdzujú reálne vykonané transakcie. Právne a skutkové závery sú zistené správcom dane, sú však vo vzťahu k žalobcovi absolútne irelevantné a odporujú konštantnej judikatúre Najvyššieho súdu SR, pričom poukazuje žalobca na rozsudok 3Sžf/1/2011. Ďalej žalobca v tejto časti žaloby argumentuje tým, že aj napriek tomu, že správca dane vo vzťahu k statusu nárazníka daných spoločností neuniesol dôkazné bremeno a považoval ich napriek uvedenému za nárazník, uvádzané teoretické poznatky nie sú úplné, pretože okrem vyššie uvedených článkov reťazca poznačeného podvodom sa v ňom spravidla na konci vyskytujú aj tzv. nevinné zúčastnené osoby, ktoré síce nakúpia tovar, s ktorým sa predtým obchodovalo za pochybných okolností, avšak bez toho, aby sa na podvodom poznačených transakciách sami zúčastňovali a bez toho, aby o nich mali vedomosť. Správca dane práve možnosť toho, že daňový subjekt bol v danom reťazci ako nevinne zúčastnený subjekt absolútne nezohľadnil, nezaoberal sa práve touto možnosťou, ale priamo žalobcu odsúdili daňové orgány ako subjekt v rámci podvodného mechanizmu a reťazca. Ďalej argumentoval žalobca poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ako aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-33/13.
V ďalšej časti žaloby označenej ako Neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly argumentuje žalobca poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: I.ÚS 1835/07, pričom argumentuje tým, že nakoľko takýto konkrétny základ daňovej kontroly správca dane neuviedol po celý čas trvania predmetnej kontroly, pričom táto časť absentuje rovnako v znení protokolu, žalobca má na podklade citovaného rozhodnutia Ústavného súdu ČR za to, že vedená daňová kontrola nemá podklad v zákone, ani v samotnej ústave a je vedená nanajvýš svojvoľne. V tejto súvislosti argumentuje žalobca tým, že daňová kontrola je procesným oprávnením správcu dane, prostredníctvom ktorej realizuje záujem štátu na zaistenie riadneho výberu dane tým, že overuje, preskúmava a vymáha daňové povinnosti daňových subjektov. V tejto súvislosti je nevyhnutné, aby toto obmedzenie, prípadne narušenie autonómnej sféry jednotlivca bolo vopred stanovené tak, aby bol jasný, zrozumiteľný a vopred poznateľný dôvod legitimujúci na použitie takéhoto obmedzenia. Súčasne musí byť takýto dôvod vymedzený konkrétnymi skutočnosťami a v tejto súvislosti s výkonom daňovej kontroly podľa žalobcu nemôže byť jej začatie a uskutočňovanie len na svojvôli daňového orgánu, ale musia existovať a byť oznámené konkrétne dôvody, ktoré sú v čase začatia daňovej kontroly vopred známe.
V ďalšej časti žaloby argumentuje žalobca poukazom na podvodné konanie, nemožnosť zastúpenia orgánom činným v trestnom konaní, pričom poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 30.01.2018 sp. zn.: 5Afs/60/2017, podľa ktorého v prípade neodvedenia dane v obchodnom reťazci si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovitou úvahou, ako to spravil žalovaný, kedy, ak neodvedie daň jeden a to ktorýkoľvek z článkov obchodných transakcií, musel o ňom žalobca vedieť. Týmto spôsobom podľa žalobcu nie je možné dospieť k záveru o preukázaní objektívnych a subjektívnych skutočnostiach svedčiacich pre odopretie nároku na odpočet.
Na základe uvedeného daňové orgány tvrdia, že sa žalobca s plným vedomým a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovaných obchodných transakciách – dodávkach tovaru v mene obchodnej spoločnosti FeMa Trade s.r.o. a B-spol. s r.o. pre žalobcu. Z príslušných ustanovení, ktoré žalobca citoval § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore a § 2 ods. 4 Trestného poriadku, ako aj článku 50 ods. 1 Ústavy SR, ako vyplýva z dikcie uvedených ustanovení príslušných právnych predpisov orgánom so zverenou pôsobnosťou v oblasti odhaľovania trestnej činnosti a úloh s tým súvisiacich je Policajný zbor SR, ktorému je táto právomoc daná priamo Ústavou SR v spojení s príslušnými právnymi predpismi. Z uvedeného vyplýva, že orgány v trestnom konaní nie sú zákonom povolané na to, aby suplovali činnosť správcov dane, či nahrádzali daňové exekučné konanie, z čoho vyplýva, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o tom, že došlo k účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Prijatie takých záverov v daňovom konaní správcom dane a to na základe takto prijatých záverov nepriznania práva na odpočítanie dane bez vysporiadania sa s inými predloženými dôkazmi je prekročením kompetencie správcu dane. Je preto podľa žalobcu povinnosťou správcu dane špecifikovať, v akých skutkových okolnostiach daňový podvod spočíval.
V ďalšej časti žaloby poukazuje žalobca na nepreskúmateľné aplikovanie pojmu personálne prepojené osoby, pričom správca dane vo svojom rozhodnutí na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., HYDINA SK s.r.o., BEST MEAT s.r.o. a Podtratranská hydina a.s. sú prepojené osoby cez osobu A. B. C., čím nadobúdajú podľa názoru správcu dane status personálne prepojených osôb. Za predpokladu, ak správca dane subsumuje spoločnosť BEST MEAT s.r.o. a registra predmetných spoločností, záver správcu dane je podľa žalobcu nepreskúmateľný a nesprávny. Žalobca argumentuje tým, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pri danej spoločnosti nie je možné hovoriť o personálne prepojenej osobe na osobu A. B. C., pričom poukazuje na to, že v rozhodnom období od 14.11.2013 bola spoločníkom spoločnosti J. N. a A. N..
V ďalšej časti žaloby argumentuje žalobca poukazom na nesúlad v skutkových zisteniach, pričom argumentuje tým, že základným účelom daňovej kontroly je preverenie a objektívne zistenie, či daňový subjekt má nárok, resp. právo na odpočítanie dane na základe faktúr, ktoré boli predložené správcovi dane v rámci daňovej kontroly. Predmetný nárok môže byť zamietnutý len v prípade a len za toho predpokladu, ak správca dane preukáže, že sú tu pochybnosti nie vo vzťahu k obchodným partnerom daňového subjektu, ale priamo pochybnosti vo vzťahu k daňovému subjektu. Správca dane formuluje a uvádza výlučne len pochybnosti, ktoré sa týkajú obchodných partnerov daňového subjektu nesúvisiace s daňovým subjektom.
V bode IV. poukazuje žalobca na vady konania, nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí, pričom v nasledujúcom odseku argumentuje poukazom na neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neplné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, pričom dôvodí tým, že na základe dôsledného preskúmania rozhodnutí daňových orgánov je možné konštatovať, že v nich absentuje zodpovedanie základných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie a teda podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy a ďalšie skutočnosti sa stali pre daňové orgány pre rozhodnutie v predmetnej veci a prečo žalobcom navrhované dôkazy, preukázané skutočnosti a námietky žalovaný a správca dane nezohľadnili v procese rozhodovania v predmetnej veci a ako sa s nimi v procesnom postupe vyrovnal a rovnako, ako správca dane a žalovaný vôbec mohli z celého postupu vyvodiť záver tak, ako je to uvedené v prvom odseku a samotnom rozhodnutí žalovaného. Žalobca jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu vyčerpávajúcich spôsobom preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, poukázal pritom na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ a rovnako rozporoval alibistické tvrdenia správcu dane v celom ich rozsahu. Žalobca ďalej dôvodí tým, že nedostatky pri zisťovaní a posúdení skutkového stavu namietané žalobcom nebolo možné odstrániť podľa ustanovenia § 74 ods. 2 a 2 Daňového poriadku a je nevyhnutné, aby v ďalšom konaní správca dane, ak to bude potrebné, v súčinnosti so žalobcom opätovne preveril skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH, pričom zistený skutkový stav vo veci posúdi v súlade s ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou ESD a odstráni vady.
Ďalej v žalobe poukazuje žalobca na neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, pričom žalobca si dovoľuje veľmi dôrazne apelovať na ústavné právo, ktoré správca dane v danom prípade opomenul a na základe svojvoľného a zjavne nesprávneho pohľadu na platnú legislatívu zaujal závery, ktoré by v prípade prihliadania na ústavné právo fyzických a právnických osôb za žiadnych okolností zaujať nemohol. Argumentuje ďalej žalobca tým, že na preukázanie tvrdeného opaku správcu dane a žalovaného v dôsledku skutočností, ktoré nastali s platiteľovho dodávateľa a subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu podľa žalobcu správca dane. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Podľa žalobcu dôkazné bremeno daňového subjektu sa nevzťahuje na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Poukázal pritom opätovne na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 5Afs/131/2004, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Unesenie dôkazného bremena, ktoré daňové orgány od žalobcu požadujú, je nielen prekročením zákonom stanovených mantinelov vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu, ale tiež dôvodne vzbudzujú podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti, na ktorú sú na základe príslušných právnych predpisov oprávnené, účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti a informácie, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. Žalovaný ako odvolací orgán v rámci rozhodovania o predmetnej veci nespochybnil postup správcu dane a jeho použitú nesprávnu právnu argumentáciu o dôkaznom bremeno zaťažujúcom žalobcu v neprimeranom a nad rozsah stanovený zákonom aj napriek splneniu zákonných podmienok v dostatočnej miere a rovnako napriek všetkým námietkam žalobcu ju považoval za dostatočne presvedčivú pre rozhodnutie v predmetnej veci, z čoho dôsledku absolútne nepochybne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci samotnej.
V ďalšej časti žaloby argumentuje žalobca poukazom na účelové spochybnenie predložených dokladov, pričom argumentuje tým, že v rámci procesu dokazovania boli vykonané dôkazy a prednesené tvrdenia, s ktorými sa správca dane a žalovaný dostatočne nevysporiadali, prípadne bol výklad informácií zistených v rámci procesu dokazovania uskutočnený účelovo, bez rešpektovania zákonnej povinnosti vysporiadať sa s každým dôkazom jednotlivo a so všetkými v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo pri súčasnom zachovaní stavu, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane podľa žalobcu logicky a relevantne neodôvodnil z čoho vychádza, keď zastáva názor, že štatutárny orgán ako osoba konajúca za a v mene obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá objednať tovar, zabezpečiť subdodávkou prevoz tovaru zo strany dodávateľa z bodu A do bodu B, zabezpečiť jeho vykládku a odkomunikovať uskladnenie so subjektom poskytujúcom skladové priestory, hoc i spolupracujúcej obchodnej spoločnosti, obchodného partnera. Naviac žalobca podotýka, že daňové orgány konštatujú, že obchodný partner žalobcu nemal zamestnancov, žiadny právny predpis neustanovuje podľa žalobcu povinnosť daňovému subjektu niesť zodpovednosť za to, či jeho dodávateľ disponuje personálnym a technickým vybavením, daňový subjekt nemá ani len povinnosť túto skutočnosť skúmať a už vôbec nemá možnosť túto skutočnosť zistiť, resp. daňový subjekt nie je povinný skúmať personálne či materiálne technické vybavenie svojho dodávateľa. Žalobca v tejto časti argumentuje, že spoľahlivo preukázal a zároveň splnil zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH.
Správca dane podľa žalobcu na základe predloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti v nej deklarované.
Ďalej v žalobe poukázal žalobca na prekročenie medze zákonom volenej správnej úvahy, pričom argumentoval tým, že napriek tomu, že platná právna úprava oprávňuje správny orgán hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, postup hodnotenia dôkazov správnym orgánom musí spĺňať tie najprísnejšie kritéria,
ktoré majú podstatný vplyv na zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, pričom nemožno ani na tomto mieste opomenúť, že správny orgán je povinný spoľahlivo, presne a úplne zistiť skutočný skutkový stav veci. S prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 zo 06.07.2006 poukazuje žalobca na doby 52 a 53, podľa ktorých dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať z a následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenej týmto platiteľom, pokiaľ nebol daňový podvod spáchaný samotným platiteľom dane. Daňový orgán podľa žalobcu nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že zdaniteľná osoba nezabezpečila, že osoba, ktoré vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Žalobca ďalej argumentuje tým, že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch, ako je on sám, nakoľko jeho dispozícia je na rozdiel od žalovaného a správcu dane limitovaná v rozsahu žalobcu ako samotného a osobitného daňového subjektu.
V ďalšej časti žaloby poukazuje žalobca na nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti, pričom argumentuje tým, že Správny poriadok pre rozhodnutia vydaného v správnom konaní určuje základný právny rámec zákonných náležitostí, ktoré musia takéto rozhodnutia spĺňať. Argumentuje ďalej tým, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu z hľadiska preskúmateľnosti nemožno považovať za akceptovateľné a udržateľné. Na daňové konanie sa v zmysle právnej teórie aj praxe neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. Uvedené podľa žalobcu znamená, že daňové orgány v odôvodnení rozhodnutia sa musia vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu. Konkretizácia dôvodov a kritérií ako podklad, z ktorých daňové orgány v konaní vychádzali, pritom musí tvoriť obligatórne náležitosti odôvodnenia rozhodnutí vydaných v predmetnej veci, inak nemôžu spĺňať požiadavky preskúmateľnosti a takéto rozhodnutia je nevyhnutné považovať vo vzťahu k žalobcovi za arbitrárne. V tejto súvislosti si žalobca dovoľuje poukázať na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v súdnom rozhodnutí uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí, podľa ktorého súd rozhodnutie správneho orgánu zruší, ak rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle ustanovenia § 3 ods. 4 Správneho poriadku.
III.
Vyjadrenie žalovaného
K včas podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 25.06.2021 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutiach tak svojom, ako aj rozhodnutí správcu dane a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Závery správneho súdu
Správny súd pri preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí postupoval v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku zákona č. 162/2015 Z. z., účinného od 01.07.2016.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítane dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti sa daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanovení tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 citovaného zákona, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočností uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Správny súd pri preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí bezpochyby vychádzal z obsahu vyššie citovaných zákonných ustanovení, ako aj z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí daňových orgánov, ktoré sa podľa správneho súdu bezpochyby riadili príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku a z týchto ustanovení pri svojom rozhodovaní aj vychádzali.
Správny súd ďalej argumentuje tým, že v priebehu daňovej kontroly žalobca ako daňový subjekt predložil správcovi dane faktúry, ako aj zmluvu medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou B-spol., s.r.o., Železničiarska 6, Bratislava. Predloženie uvedených dokladov, faktúr, dodacieho listu, resp. zmluvy medzi uvedenou spoločnosťou a žalobcom však sú len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie sú tými skutočnosťami, ktoré by preukazovali reálnosť a realizáciu samotnej obchodnej transakcie podľa predložených faktúr, pretože technicky je dnes možné aj podľa správneho súdu vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené osobou, ktorá mala plnenie podľa predmetných dokladov realizovať. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené osobou, ktorá mala plnenie dodať.
Za účelom objasnenia deklarovaného obchodu medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou B-spol., s.r.o. Bratislava vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bolo spochybnenie predmetného obchodného kontraktu medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou B-spol., s.r.o. na základe tých skutočností, ktoré správca dane vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.11.2020 presne detailne a so všetkou dôslednosťou, na základe ktorej dospel k jednoznačnému záveru, že predmetný obchod medzi uvedenou spoločnosťou a žalobcom reálne uskutočnený nebol. V priebehu daňovej kontroly u žalobcu, ako aj v priebehu vyrubovacieho konania bol vypočutý ako jediný svedok a to bývalý konateľ spoločnosti B-spol., s.r.o. pán G., ktorý síce ústne potvrdil realizáciu samotného obchodu, avšak dokladovo nepreukázal správcovi dane žiadnym spôsobom, že k uskutočneniu obchodného kontraktu, čo sa týka dodania a montáže technologického zariadenia na čističku odpadových vôd, ako aj dodávku a montáž technológie odpadových vôd, skutočne došlo danou spoločnosťou B-spol., s.r.o. Bratislava.
Správny súd ďalej argumentuje tým, že žalobca bol s výsledkami daňovej kontroly oboznámený na ústnom pojednávaní, kedy bol prítomný splnomocnený zástupca spoločnosti žalobcu A. B. C., ktorý bol prítomný aj pri výpovedi svedka F. G. dňa 24.02.2015. Správny súd uvedenou skutočnosťou argumentuje z toho dôvodu, že jedným z dôvodov podanej správnej žaloby zo strany žalobcu bola argumentácia nedostatočne zisteného skutkového stavu. Pritom žalobca v podanej žalobe poukázal na to, že nebol dostatočne správcom dane vyhodnotený ani samotný výsluch uvedeného svedka s poukazom na obsah jeho výpovede. Čo sa týka výsledkov dokazovania správcom dane, ako aj výsledkov vyrubovacieho konania, bol s týmito bezpochyby oboznámený splnomocnený zástupca žalobcu.
Správny súd je ďalej toho názoru, že pokiaľ si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe deklarovaných dodávok technologického zariadenia na čističku odpadových vôd, ako aj technológie odpadových vôd, bolo jeho povinnosťou v zdaňovacom období jún 2014 preukázať skutočnú realizáciu dodávok uvedenej technológie zo strany spoločnosti B-spol., s.r.o. Bratislava. Tieto okolnosti musel preukázať žalobca, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie DPH a teda musel preukázať dôvodnosť tohto uplatnenia a reálnosť dodávok samotného technologického zariadenia a technológie odpadových vôd tak, ako to bolo deklarované predmetnými faktúrami č. 1406103 zo 16.06.2014 a č. 1406183 zo dňa 23.06.2014 v celkovej sume 246 418,50 eur. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobcom predložené doklady a správcom dane vykonané rozsiahle dokazovanie, vykonanie deklarovaných dodávok samotnej technológie čističky odpadových vôd nepreukazujú. Taktiež správny súd argumentuje tým, že nebol označený ani žiadny iný subjekt, ktorý by ako dodávateľ tejto spoločnosti predmetné technologické zariadenie na čističku odpadových vôd, resp. technológiu odpadových vôd dodal.
Za tejto dôkaznej situácie preto správny súd poukazuje na tvrdenia správcu dane, ako aj žalovaného, pričom daňové orgány bezpochyby vychádzali z rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane, ktoré nepreukázalo žalobcom tvrdené deklarované dodanie technologického zariadenia a technológie na základe faktúr zo 16.06. a 23.06.2014. S poukazom na tieto výsledky dokazovania aj súd je toho názoru, že žalobcom deklarovanému dodávateľovi takto nemohla vzniknúť daňová povinnosť na DPH a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní. Zároveň správny súd argumentuje, že spoločnosť BEST MEAT s.r.o. tak, ako to bolo v prípadoch, kedy žalobcom bola spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., HYDINA SK s.r.o., v ktorých vystupoval ako konateľ, resp. štatutár spoločnosti A. B. C., v konkrétnych veciach rozhodoval Najvyšší správny súd SR. Aj v tomto konaní s plným vedomím žalobca sa priamo zúčastňoval na danom konaní poznačeným podvodom, t. j. na deklarovanom obchode, pričom, v tomto prípade konkrétnom je to dodávka technologického zariadenia na čističku odpadových vôd, resp. dodávka a montáž technológie odpadových vôd tak, ako to bolo deklarované vo faktúrach za jún 2014 od dodávateľa spoločnosti B- spol., s.r.o. Bratislava.
Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov správcom dane aj správny súd v tomto prípade konštatuje porušenie ustanovenia § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v súvislosti s otázkou nedôvodného prenesenia dôkazného bremena poukazuje aj správny súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.: 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019, ktorý sa týka obdobného prípadu, kedy vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu poukazuje správny súd na prax judikovanú Najvyšším súdom SR, kde na účely aplikácie pre obdobnú rozhodovaciu činnosť reagoval kasačný súd. Nakoľko správny súd poukazuje na uvedený právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžfk/27/2018, ako aj s poukazom na jednotlivé body 70 až 78, argumentuje správny súd aj v danom prípade uvedeným právnym názorom, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v danom rozsudku: „70.Pokiaľ mal sťažovateľ za to, že podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. splnil, najvyšší súd uvádza, že splnenie podmienok nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu najvyšší súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z. z.) a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. 71.V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.: 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Pritom je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. 72.Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 73.Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H., C-32/03 Zb. s 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H., body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). 74.Taktiež Súdny dvor vo svoje judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due deligence), ktoré možno do neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc, a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tomto ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft., a Pétér David č. C-80/01 a C-142/11). 75.Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Sžf/2/2013). 76.Najvyšší súd konštatuje, že samotným predložením faktúry a účtovných dokladov ešte nie je vyčerpané dôkazné bremeno daňového subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu. 77.Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného pritom vyplýva, ktoré všetky dôkazy boli v konaní získané, ako ich správny orgán vzájomne vyhodnotil a k akým skutkovým záverom a z nich vyplývajúcim právnym záverom dospel. Podľa názoru najvyššieho súdu preto rozhodnutie žalovaného spĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 63 ods. 1 a 5 daňového poriadku. Najvyšší súd nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú úvahu žalovaného, ktorú žalovaný vyvodzoval z informácií zhromaždených v priebehu daňovej kontroly a ktoré tvorili skutkový základ pre skutkové a právne závery žalovaného.“
Správny súd s dôrazom na odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ako aj žalobných dôvodov reaguje na jednotlivé žalované námietky. Čo sa týka námietky týkajúcej sa neobstarania dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, správny súd uvádza, že v daňovom konaní má dôkaznú povinnosť primárne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Dokazovanie zo strany správcu dane primárne slúži na verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, vzhľadom na jeho povinnosť dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Počas dokazovania sa však čiastočne uplatňuje aj vyhľadávacia zásada, v rámci uplatňovania ktorej správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale môže dokazovanie vykonať aj z vlastného podnetu, a to hlavne z dôvodu, že správca dane je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie, ale nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery z nich vyvodí. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy a v zmysle týchto zásad sú daňové orgány povinné postupovať.
V tejto súvislosti poukazuje správny súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 10.02.2015, z ktorého vyplýva, že : „... aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania. Táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.“
Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
Podľa názoru správneho súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom dane. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
Výsledky dokazovania aj podľa vyhodnotenia správnym súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávky žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane a žalovaný nešpecifikovali dôkazy, ktoré by okrem už predložených ešte mal predložiť na preukázanie svojho nároku, prípadne, že nevie, ako ešte mal preverovať svojho obchodného partnera, je potrebné konštatovať, že daňový poriadok presne nešpecifikuje, aké dôkazy majú byť predložené, akou dôkaznou silou tieto disponujú, a toto bude vždy závisieť od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných skutočností. Určenie, aké dôkazy má na svoje tvrdenia daňový subjekt predložiť, či ako má pri svojej podnikateľskej činnosti preverovať svojich obchodných partnerov, však nie je úlohou správcu dane.
Správny súd poukázal na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Súd po vyhodnotení administratívneho spisu a vykonaného dokazovania správcu dane, dospel k rovnakému záveru ako daňové orgány, ktoré vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, s ktorým sa aj samotný krajský súd stotožnil. Preto správny súd uvedenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Ohľadom neodôvodneného prenesenia dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu správny súd poukazuje na to, že správca dane dostatočným spôsobom oboznámil žalobcu s jeho pochybnosťami ohľadom faktúr od spoločnosti B-spol. s r.o. za nákup ČOV. K uvedeným pochybnostiam nepredložil žalobca žiadne dôkazy, ktorými by pochybnosti správcu dane vyvrátil a preto správny súd sa plne stotožnil so závermi správcu dane.
Podľa názoru správneho súdu vyhodnotením uvedených zistení a dôkazov správca dane správne zistil, že žalobca vykonal odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti B-spol. s r. o., pričom táto nikdy nebola skutočným nadobúdateľom ČOV a uvedená spoločnosť bola nastrčená ako nárazník, pričom žalobca sa s plným vedomím priamo zúčastňoval na tomto konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovanej obchodnej transakcii - dodávke tovaru v mene spoločnosti B-spol. s r. o. pre žalobcu. Na základe uvedených zistení a vyhodnotení dôkazov správca dane správne konštatoval porušenie § 51 ods. 1 v
nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH. Správny súd preto uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
V súvislosti so žalobnou námietkou nedôvodného prenesenia dôkazného bremena správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019, ktorý sa týka veci tých istých účastníkov konania. Vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu kasačný súd dodáva, že prax judikovaná Najvyšším súdom SR sa na účely aplikácie § 464 ods. 1 SSP považuje za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd v súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (čl. 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu SR.
Ďalej správny súd z rozhodnutia cituje:
Kasačný súd sa plne stotožňuje s právnym názorom obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019 a s poukazom na ustanovenie § 464 ods. 1 SSP odkazuje na jeho odôvodnenie, konkrétne na body 70 až 78, v ktorých kasačný súd uviedol nasledovné: Pokiaľ mal sťažovateľ za to, že podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. splnil, najvyšší súd uvádza, že splnenie podmienok nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu najvyšší súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z. z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (§ 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny
dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.s.I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C414/10, bod 32). Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/2/2013 ). Najvyšší súd konštatuje, že samotným predložením faktúry a účtovných dokladov ešte nie je vyčerpané dôkazné bremeno daňového subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu. […].“
S poukazom na vyššie uvedené správny súd nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH konštatujúc súčasne, že správca dane dôkazmi zhromaždenými v daňovom konaní hodnoverne spochybnil, že skutočným dodávateľom tovaru uvedeného na žalobcom predložených faktúrach je deklarovaný dodávateľ a to spoločnosť B-spol. s r.o.
K námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa s judikatúrou EÚ, pričom správny súd sa vyjadril k rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie C-204/13, C-368/2006, C-624/15 bod 40, C-80/11 a C-142/11 a C-273/11, na ktoré poukázal žalobca a namietal, že daňové orgány sa nevysporiadali s judikatúrou EÚ.
V tejto súvislosti správny súd argumentuje, že väčšina hore uvedených rozhodnutí nie je aplikovateľná na tento prípad, a to z nasledujúcich dôvodov: - rozhodnutie SD EÚ C-204/13 sa týka vzniku a rozsahu práva na odpočítanie dane v prípade zrušenia obchodnej spoločnosti spoločníkom; - rozhodnutie SD EÚ C-386/06 sa týka zásady okamžitého odpočtu a daňovej neutrality, resp. presunu nadmerného odpočtu DPH do nasledujúceho obdobia; - kasačný súd uznáva, že v prípade konania C-624/15 Súdny dvor EÚ vyslovil, že nie je zlučiteľné s úpravou práva na odpočítanie dane stanovenou v smernici o DPH, aby bola zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknutá operácia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom, sankcionovaná nepriznaním tohto práva. Založením systému zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie by sa totiž prekročil rozsah nevyhnutný na ochranu práv štátnej pokladnice (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, body 41 a 42, ako aj citovaná judikatúra). Na druhej strane treba však uviesť, že v tomto rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol aj to, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby hospodársky subjekt konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudok zo 6. septembra 2012, Mecsek-Gabona, C-273/11, bod 48). Z toho vyplýva, že aj keby neboli splnené všetky podstatné podmienky, na základe ktorých vzniká právo na oslobodenie dodania v rámci Spoločenstva od DPH alebo na odpočítanie DPH, Súdny dvor EÚ rozhodol, že priznanie uvedeného práva nemožno odmietnuť zdaniteľnej osobe, ktorá konala v dobrej viere a prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04, EU:C:2007:548, bod 68, ako aj zo 6. septembra 2012, Mecsek-Gabona, C273/11, EU:C:2012:547, body 47 až 50 a 55).
V súvislosti s judikatúrou SD EÚ správny súd uvádza, že jednotlivé právne vety obsiahnuté v odôvodneniach súdnych rozhodnutí je potrebné posudzovať v kontexte skutkového stavu a celkového právneho posúdenia. Jednotlivé výňatky netvoria samostatné všeobecné pravidlá so silou právnych
noriem. Na základe samotného kontextu rozsudkov Súdneho dvora EÚ správny súd konštatuje, že vo väčšine prípadov žalobca iba vytrhával z rozhodnutí jednotlivé časti a namietal ich rozpor so závermi prezentovanými buď správnym súdom, alebo orgánmi verejnej správy.
K právu Európskej únie a jej judikatúre je potrebné ešte dodať, že vyžadovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu je s ňou súladné. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne, spravodlivo požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej [správne jeho] dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).
Správny súd opakovane zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane či podmienok na oslobodenie od DPH na jednej strane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom na strane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže, resp. je nesporné splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49). Jedným zo znakov účasti alebo vedomosti daňového subjektu o účasti na daňovom podvode pritom môže byť aj vedomé vystavenie faktúry s uvedením fiktívneho dodávateľa (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 53). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet či oslobodenia od DPH ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
K námietke týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová kontrola, správny súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety Daňového poriadku, daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu. Z ustanovení daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať žalobcovi dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na skutočnosť, že účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie osobitných predpisov. Daňová kontrola je z tohto pohľadu jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorá slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom
zachovávaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. Z hore uvedených faktov vyplýva, že daňová kontrola predstavuje tzv. „prípravné konanie“, ktoré slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane, vydané vo vyrubovacom konaní.
V súvislosti s námietkou žalobcu, na základe ktorej výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane nemôže byť začaté svojvoľne, súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to naznačoval žalobca, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Pokiaľ žalobca poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku správny súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie.
Správny súd dôvodí, že „ak by správca dane musel pri začatí daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku preukázať dôvody, z ktorých jednoznačne vyplýva podozrenie, že účtovné doklady alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, došlo by týmto spôsobom k extrémnemu oslabeniu oprávnení správcu dane pri preverovaní dodržiavania ustanovení osobitných predpisov“. V zmysle vyššie uvedených faktov správny súd konštatuje, že postupom správcu dane nedošlo k obmedzeniu práva žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu na štandardné začatie daňovej kontroly vyplývajúce z § 46 ods. 1 Daňového poriadku.
K námietke ohľadom nepreskúmateľného aplikovania pojmu „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo založená spoločnosť“ Žalobca pokiaľ v žalobe namieta, že správca dane, resp. žalovaný účelovo, bez relevantných dôvodov používajú také pojmy, ako napríklad „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo založená spoločnosť“. Žalobca považuje seba za nevinnú zúčastnenú osobu, ktorá síce kúpila od obchodného partnera s nesprávnou povesťou, avšak na podvodoch sa sama nezúčastňovala. Keďže táto žalobná námietka nie je v žalobe dostatočne konkrétna, aby, na jej základe bolo možné preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí daňových orgánov, nemohol k nim správny súd zaujať vecné stanovisko.
Čo sa týka žalobnej námietky týkajúcej sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní žalobca namietal, že z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že v priebehu celého správneho konania konajúce daňové orgány nazerali na splnomocneného zástupcu žalobcu ako na podozrivého páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní a z tohto dôvodu je na mieste vysloviť pochybnosť daňových orgánov pri výkone ich činnosti o vierohodnosti osoby A. B. C. a zároveň nie je na mieste prijať úvahy a úsudky konštatované z ich strany vo vzťahu k podnikateľským aktivitám a k jeho osobe v tomto konaní.
V súvislosti s uvedenou námietkou správny súd odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8Sžf/72/2015 zo dňa 28.02.2018, podľa ktorého „správca dane môže počas prebiehajúceho daňového konania použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli zistené a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené v trestnom konaní, ide o § 24 ods.4 Daňového poriadku v spojení s § 3 Daňového poriadku“. Rovnako správny súd odkazuje na ďalšie rozhodnutie – rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn.: 4Sžfk/17/2020 z 29. novembra 2021, konkrétne na bod 23, v ktorom kasačný súd rovnako skonštatoval, že správca dane si mohol od orgánov činných v trestnom konaní v súlade s Daňovým poriadkom vyžiadať svedecké výpovede a ich obsahy použiť ako dôkaz v daňovom konaní podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, keď z obsahu rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že takto zistené skutočnosti neboli jediným dôvodom, na ktorom postavili svoj záver o neuznaní práva na odpočítanie dane
Uvedený záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na posudzovaný prípad žalobcu v danej veci.
S poukazom na vyššie uvedené aj správny súd v danej veci poukazuje v prvom rade na samotné rozsiahle dokazovanie správcu dane, ktorý bezpochyby vo svojom rozhodnutí z 10.11.2020 argumentoval závermi tohto rozsiahleho dokazovania, ktoré vykonal za účelom preverenia deklarovaných obchodov v zdaňovacom období jún 2014 žalobcom na základe faktúr zo 16.06. a 23.06.2014. Správca dane všetky námietky daňového subjektu vyhodnotil ako neoprávnené, aj čo sa týka jeho vyjadrenia k protokolu a následne žalovaný vyhodnotil uvedené námietky voči prvostupňovému, teda odvolacie námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu tak, ako neodôvodnené, pretože závery rozsiahleho dokazovania správcu dane bezpochyby preukázali, že daňovému subjektu bolo zo strany správcu dane umožnené počas výkonu daňovej kontroly sa vyjadrovať, ako aj predkladať dôkazy, pričom daňový subjekt mal priestor počas celej doby výkonu daňovej kontroly, ktorá trvala takmer 1 rok, vyjadrovať sa, resp. navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia. Oboznámenie sa k zisteniam správcu dane bolo len zhrnutím výsledkov, ktoré správca dane zaslal daňovému subjektu ešte pred odoslaním protokolu z daňovej kontroly. Správca dane v závere výkonu daňovej kontroly vyhodnotil všetky zistenia a dôkazy, tieto zhrnul a vyhodnotil v protokole z daňovej kontroly, pričom námietka daňového subjektu tak voči platnosti alebo voči námietkam voči protokolu sú bezpredmetné a takisto aj správca dane počas výkonu daňovej kontroly zaslal dožiadania v súvislosti so spoločnosťou FeMa Trade, s.r.o., avšak uvedené preverovanie nebolo úspešné, nakoľko spoločnosť bola nekontaktná.
Počas samotného výkonu daňovej kontroly správca dane podľa správneho súdu nespochybnil text uvedený vo faktúre, ale správca dane spochybnil celý deklarovaný obchod spoločnosti B-spol., s.r.o. a to z dôvodu, že žalobca ako daňový subjekt ani dodávateľ nepreukázali reálnosť týchto dodávok. Žalobca ani bývalý konateľ B-spol., s.r.o. počas daňovej kontroly neobjasnili fakturáciu, jasne neuviedli, že vo faktúre bolo nesprávne uvedená montáž a že išlo len o dodávku a nie o montáž. Preto správca dane v tomto smere nemusel vyzývať žalobcu na opravu faktúry, pretože námietka žalobcu je v súvislosti s dodávkou tovaru uvedenou na faktúre neopodstatnená. Počas celej daňovej kontroly žalobca ako daňový subjekt neobjasnil správcovi dane, že išlo len o tovar. Žalobca počas celej daňovej kontroly, ani vo svojom vyjadrení k protokolu neuviedol presne, za akým účelom realizoval obchodnú transakciu so spoločnosťou B-spol., s.r.o. a ak realizoval rekonštrukciu, neuviedol, kedy táto začala, kedy rekonštrukcia bola ukončená, kto ju realizoval a akým spôsobom bola táto rekonštrukcia realizovaná. Tieto nejasnosti a pochybnosti správcu dane mohol žalobca ako daňový subjekt počas celého daňového konania, teda počas celej daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania vysvetliť aj vo svojom vyjadrení k samotnému protokolu, avšak toto žalobca ako daňový subjekt nevykonal. Správny súd preto argumentuje tým, že správca dane správne konštatoval, že námietka žalobcu ako daňového subjektu je neopodstatnená a takto reagoval žalovaný k odvolacej námietke žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, kedy argumentoval tým, že bol nedostatočne zistený skutkový stav a že boli porušené jeho subjektívne práva s poukazom na základné zásady daňového konania, ako aj na práva žalobcu ako daňového subjektu s poukazom na články ústavy, ako aj na jeho základné práva podľa Daňového poriadku.
Správny súd na základe uvedených dôvodov v samotnom rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného nemal žiadne pochybnosti o tom, že k dodaniu samotného technologického zariadenia, resp. montáži a technológie odpadových vôd nedošlo tak, ako to deklaroval žalobca predmetnými faktúrami z júna 2014. Uvedené dodanie technologického zariadenia a technológie nebolo preukázané ani svedeckou výpoveďou svedka G., ktorý, ako už súd uviedol, len ústne potvrdil, že došlo k samotnému dodaniu čističky odpadových vôd, avšak písomné dôkazy, ako aj iné dôkazy na preukázanie tohto dodania nedoložil počas výkonu daňovej kontroly.
Podľa správneho súdu správca dane sa v daňovom konaní snažil dostatočným spôsobom preveriť dodanie uvedeného technologického zariadenia a dodanie a montáž technológie odpadových vôd rozsiahlym dokazovaním, na ktoré správny súd už viackrát poukázal, avšak uvedené dodanie nebolo preukázané a na základe toho dospel tak správca dane, ako aj žalovaný k záveru, že nemohla spoločnosť B-spol., s.r.o. dodať technologické zariadenie, resp. technológiu odpadových vôd, nakoľko nebola vlastníkom predmetného zariadenia. Následne ani žalobcovi nemohlo vzniknúť práva na odpočet DPH, pretože nedošlo k reálnemu dodaniu predmetného technologického zariadenia, na základe ktorých faktúr si odpočítanie DPH žalobca uplatňoval.
Nepriznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty v danom prípade na základe faktúr deklarovaných žalobcom správca dane odôvodnil aj nekontaktnosťou bývalých konateľov dodávateľa, resp. iných osôb, na čo žalobca nereagoval už v priebehu daňovej kontroly, ani vyrubovacieho konania. Žalobca nepreukázal relevantnými dôkaznými prostriedkami, že zdaniteľné plnenie, pri ktorom si uplatnil odpočítanie dane, mu dodal ním deklarovaný dodávateľ, v dôsledku čoho sa dostal do dôkaznej núdze, čo správcu dane viedlo k tomu, že mu nepriznal odpočítanie dane na základe predložených faktúr od spoločnosti B-spol. s.r.o.
Podľa správneho súdu bolo povinnosťou žalobcu v danom prípade, ak si uplatnil odpočet DPH za dodávku a montáž technologického zariadenia na čističku odpadových vôd, ako aj faktúry za dodávku a montáž technológie odpadových vôd od spoločnosti B-spol., s.r.o. Bratislava, aby preukázal existenciu zdaniteľného plnenia a jeho skutočné dodanie zo strany tohto dodávateľa. Bolo povinnosťou podľa správneho súdu každej zmluvnej strany na základe dohody, ktorú mali spolu uzatvorenú (žalobca so spoločnosťou B-spol.), s.r.o., aby plnenia a jeho skutočné dodanie zo strany tohto dodávateľa na základe obchodných vzťahov aj žalobca ako daňový subjekt preukázal.
Správny súd zdôraznil, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie DPH nenastáva ex legge, teda podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov automaticky, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. DPH je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, čo žalobca podľa názoru súdu jednoznačne nebol, keď mu bolo zrejmé, že napríklad zmluvu neuzatvára s konateľom dodávateľskej spoločnosti, ale napriek tomu nežiadal, aby osoba, ktorá za túto spoločnosť konala, predložila doklad oprávňujúci ju na toto konanie, ani reálny obsah faktúr nedostatočným spôsobom môže preukázať, že žalobca a daná spoločnosť konkrétne vykonali obchod, ktorý je deklarovaný predmetnými faktúrami. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúra je iba formálnou podmienkou na splnenie samotného materiálneho plnenia.
Správny súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú podľa správneho súdu predovšetkým princípy riadneho spravodlivého procesu s poukazom na článok 46 a nasledujúcich Ústavy SR, ako aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, pretože povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že rozhodnutia daňových orgánov boli rozhodnuté v súlade so zákonom, v súlade s ústavou a všetkými zákonmi, ktoré správca dane ako aj žalovaný pri daňovej kontrole použili a na základe uvedených právnych noriem aj vo veci rozhodli. V tejto súvislosti musí súd dať do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdneho dvora a Ústavného súdu SR nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku (Nález Ústavného súdu sp. zn.: III.ÚS 209/04, III.ÚS 95/06, III.ÚS 260/06).
Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia postupoval tak v súlade s ústavou, ako aj zákonmi a žalobou napadnuté rozhodnutia v dostatočnej miere odôvodnil, pričom vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu deklarovaného správcom dane vo svojom rozhodnutí a postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku.
Správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ohľadom dôkazného bremena na preukázanie dodania čističky odpadových vôd podrobne vysporiadal v rozhodnutí, pričom sa vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia ku všetkým podstatným odvolacím námietkam žalobcu ako daňového subjektu a jednoznačne preukázal, že na strane žalobcu bolo dôkazné bremeno bezpochyby potrebné preukázať, nakoľko skutočnosti vymedzené
v ustanoveniach Zákona o DPH, konkrétne v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. subdodávateľov dodávateľov, avšak v danom prípade bolo bezpochyby preukázané, že žalobca vedel o neexistencii, resp. o nekontaktnosti daných spoločností, ktoré boli zapojené do uvedenej obchodnej transakcie a bol si vedomý bezpochyby toho, že sa zúčastňuje podvodného konania, čo sa týka spoločnosti tak samotného dodávateľa B-spol., s.r.o., ako aj spoločnosti FeMa Trade, s.r.o.
Správny súd zdôrazňuje, že daňové konanie je ovládané zásadou prejednávacou, nie vyhľadávacou, čo znamená, že bolo povinnosťou žalobcu predovšetkým označiť a predložiť také dôkazy preukazujúce dôvodnosť jeho postupu pri podaní daňového priznania, teda uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe predložených faktúr zo 16.06. a 23.06.2014, pričom správny súd si považuje za potrebné uviesť, že podľa predložených listinných dôkazov, teda faktúr mal byť žalobca v obchodnom vzťahu s označeným dodávateľom. A bolo výlučne jeho povinnosťou ako odberateľa, aby označil a predložil dôkazy o dodaní technologického zariadenia čističky odpadových vôd deklarovaným dodávateľom. Odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 nebolo žalobcovi uznané z dôvodu, že žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by preukázali reálny materiálny obsah faktúr a reálne nadobudnutie technológie čističky odpadových vôd tak, ako to bolo deklarované predloženými faktúrami. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, súd je toho názoru, že žalobca si nesprávne vysvetľuje závery týchto rozsudkov, pričom jeho obchodná transakcia s deklarovaným dodávateľom nepreukazuje tú podstatnú skutočnosť, že k samotnému dodaniu technológie odpadových vôd, ako aj samotnej čističky odpadových vôd deklarovaným dodávateľom spoločnosťou B-spol., s.r.o. skutočne došlo.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím z 10.11.2020 určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 a zároveň dospel správny súd k záveru, že postupoval správne žalovaný, ktorý ako odvolací orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správca dane vydal zákonné rozhodnutie a toto podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu bezpochyby vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe a v zmysle zákona rozhodnúť. Administratívny spis preukazuje tie skutkové okolnosti, na ktoré daňové orgány vo svojich rozhodnutiach poukazujú a skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je podľa správneho súdu dostatočný, pričom vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, teda žalobcom v daňovom konaní, ale predovšetkým zo zistení správcu dane, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad, teda samotný doklad o dodaní a montáži technologického zariadenia na čističku odpadových vôd, ako aj dodávku a montáž technológie odpadových vôd tak, ako to bolo deklarované faktúrami zo 16.06. a 23.06.2014 žalobcom. Odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 nebolo žalobcovi uznané zo strany daňových orgánov z dôvodu, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil počas daňovej kontroly žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúr a svojim konaním sa zúčastňoval vedome podvodného konania za účelom privodenia si ekonomickej výhody vo forme DPH.
Čo sa týka preskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju rozsudkom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania a to s poukazom na ustanovenie § 168 SSP, pričom vychádzal z toho, že žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto možno priznať len vo výnimočných prípadoch. O takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo a preto správny súd náhradu trov účastníkom nepriznal v zmysle ustanovenia § 167 SSP.
Správny súd vo veci rozhodol v pomere 3:0 hlasov s poukazom na ustanovenie §139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. c) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.