Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/47/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci navrhovateľa: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXXX/XX, V., zastúpený advokátom: JUDr. Martin Staroň, so sídlom Hlavná 89, Prešov, proti odporcovi: X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, B., o zaplatenie sumy 30.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 12. novembra 2013, č.k. -60, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 477,78 Eur advokátovi navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 30.000,- Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 21.06.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania splnomocnenkyni navrhovateľa Advokátska kancelária JUDr. Lucia Verešpejová, so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 422 334 45 ako trovy právneho zastúpenia v sume 1.432,29 Eur a advokátovi navrhovateľa Advokátska kancelária JUDr. Martin Staroň, so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 420 835 41 trovy právneho zastúpenia v sume 1.646,56 Eur a iné trovy v sume 1.800,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím , a a vecne argumentoval tým, podľa predloženej zmluvy o pôžičke zo dňa 01.07.2011 veriteľa navrhovateľa a dlžníka- odporcu bola predmetom zmluvy suma 30.000,- Eur, slovom tridsaťtisíc Eur. Podľa čl. II. zmluvy veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažnú čiastku, ktorá je predmetom zmluvy na dobu od 20.06.2011, ktorú veriteľ dlžníkovi predal v hotovosti pri podpise zmluvy a dlžník podpisom zmluvy potvrdil prevzatie čiastky uvedenej v čl. I. zmluvy. Dlžník sa zaviazal zaplatiť svoj dlh do 20.06.2012 a súčasne mesačne vyplácať úrok veriteľovi za požičanie peňazí. Podľa čl. III. zmluvy bola zmluva vyhotovená v dvoch rovnopisoch a strany zmluvy prehlásili, že bola spísaná podľa ich skutočnej a slobodnej vôle, s jej obsahom súhlasia, čo potvrdzujú vlastnoručnými podpismi. Dlžník- odporca bol označený menom priezviskom, rodným číslom, č. OP a bydliskom. Podpis dlžníka - odporcu bol overený zamestnancom povereným notárom JUDr. Jarmilou Mračnovou dňa 01.07.2011. Súd z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že podľa obsahu zmluvy, ktorá bola medzi účastníkmi uzavretá sa jedná o zmluvu o pôžičke a preto súd vec posudzoval v zmysle ustanovení . Z uzavretej zmluvy medzi účastníkmi je zrejmé, že boli splnené pojmové znaky predmetnej zákonom charakterizovanej zmluvy o pôžičke a to prenechanie peňazí, ktorých výška bola určená, jedná sa o dočasný právny vzťah, odporca sa zaviazal vrátiť požičané veci, teda peniaze a bola stanovená doba a spôsob splatnosti. Zmluva bola podpísaná obomi účastníkmi a podpis odporcu bol overený zamestnancom notárskeho úradu. Súd má za to, že zmluva medzi účastníkmi bola uzavretá platne.

V konaní nebolo preukázané, že by odporca čo i len v časti plnil navrhovateľovi v dohodnutej lehote splatnosti. Z obsahu zmluvy a označenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že táto bola uzavretá medzi účastníkmi ako fyzickými osobami, keď boli označení menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a bydliskom. Zo žiadnej časti zmluvy o pôžičke a ani žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že sa jednalo o pôžičku právnickej osobe obchodnej spoločnosti TINASTAV plus s.r.o. Navrhovateľ jednoznačne tvrdil a preukázal predloženou zmluvou, že peniaze požičal odporcovi ako fyzickej osobe. Svedčia o tom aj predložené čestné vyhlásenia, obsahy zápisníc o výsluchoch svedkov v trestnom konaní, ako aj odporcu. V prípade, že by aj odporca použil peniaze na úhradu záväzkov alebo iné úhrady týkajúce sa podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti, tieto tvrdenia sú v danom konaní irelevantné. Odporca súdu nepredložil a ani nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu na preukázanie svojich tvrdení. Výsluch svedka navrhovaného odporcom a to konateľa obchodnej spoločnosti Jána Micháleka súd nevykonal z dôvodu oboznámenia sa s obsahom jeho výpovede v zápisnici v rámci konania trestného, keď poprel pôžičku v prospech obchodnej spoločnosti poskytnutú navrhovateľom. Súd preto uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nevrátenú poskytnutú pôžičku.

Pri posudzovaní veci v časti úroku z omeškania v zmysle ustanovení je nepochybné, že odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úroku z omeškania je v zákone stanovená tak, že ju ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa , Nar.v. , výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka. Navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9% ročne, čo je v súlade s vykonávacím predpisom k prvému dňu omeškania dlžníka a preto súd navrhovateľovi navrhovaný úrok z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej lehoty na plnenie.

Súd rozhodol o trovách konania v zmysle a priznal úspešnému navrhovateľovi náhradu nákladov trov konania. Trovy konania predstavujú vyčíslené trovy právneho zastúpenia z. splnomocnenkyni navrhovateľa v sume 1.432,29 Eur a aktuálne zastupujúcemu advokátovi navrhovateľa v sume 1.646,56 Eur, ktoré sumy podrobne špecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a poukázal predovšetkým na to, že už v podanom odpore uviedol, že je názoru, že tu muselo prísť k nedorozumeniu, pretože on pre seba ani pre svoju rodinu žiadne peniaze nepotreboval. Peniaze si v skutočnosti požičiavala spoločnosť TINASTAV plus s.r.o., ktorá tiež mala požičanú čiastku vrátiť. Sám bol spoločníkom tejto spoločnosti len do novembra 2011, takže nemá vedomosti, či spoločnosť TINASTAV plus s.r.o. niečo vrátila, keďže v danej dobe je jediným spoločníkom a súčasne aj konateľom Ján Michálek. V podanom odpore navrhol, aby táto osoba bola pred súdom vypočutá a aby Ján Michálek potvrdil, že sa jednalo o pôžičku TINASTAV plus s.r.o., a aby sa vyjadril k otázke aktuálnej výšky dlhu a otázke jeho úhrady. Odvolávajúc sa na podaný odpor tvrdil, že nie on ako fyzická osoba mala byť žalovaným, ale na strane žalovaného má vystupovať spoločnosť TINASTAV plus s.r.o. Ďalej dôvodil, že Q. K. mu v roku 2011 žiadne peniaze a ani firme TINASTAV plus s.r.o. neposkytol. Tieto peniaze boli poskytnuté o rok skôr, t.j. v lete roku 2010. Zdôraznil, že sa žiadnym spôsobom neobohatil a nemal ani úmysel niekoho podviesť. Vždy bol presvedčený, že firma TINASTAV plus s.r.o. peniaze Q. K. vráti a o tom, že ak sa tak nestalo, sa dozvedel až po obdržaní platobného rozkazu. Za pôžičku podľa jeho názoru zodpovedá firma TINASTAV plus s.r.o., pričom ani on ani firma TINASTAV plus s.r.o. v rozhodnej dobe nechceli Q. K. poškodiť a už vôbec nemali úmysel ho podviesť. Pokiaľ súd v rozsudku uvádza, že boli naplnené pojmové znaky pôžičky, tak ušlo pozornosti súdu, že tvrdenia navrhovateľa sú protirečivé s obsahom predkladaných listín. Jeho podpis na listine z roku 2011 bol overovaný na Notárskom úrade v Šaštíne v okrese Senica. V roku 2011 už kvôli žiadnej pôžičke v Prešove nebol. Všetko sa totiž stalo o rok skôr v roku 2010 a zrejme aj osoby I. a G. sa pomýlili, keď namiesto roku 2010 uviedli 2011, čo je podľa neho tak zásadná vec, že by mala byť dôvodom na zrušenie rozsudku. Praktiky K. so zmluvami o pôžičke sú dokázané aj ním samým, keď predložil ním podpísanú ďalšiu zmluvu o pôžičke z roku 2012, keď on ani v tom čase určite žiadnu pôžičku poskytnúť

nechcel. Súd bezdôvodne nevykonal výsluch Q. a nevykonal ani výsluchy I. a G.. Súd sa uspokojil s tým, čo uviedol K.. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K odvolaniu odporcu doručil písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny, vychádzajúci zo správne a dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Odvolanie odporcu považuje za nedôvodné a poukazuje na to, že odporca v odvolaní sa bráni skutočnosťami, ktoré vôbec neboli predmetom konania na súde prvého stupňa a ktoré vôbec neuviedol na svoju obranu na súde prvého stupňa. Hoci odpor podal, tieto skutočnosti v ňom neuvádzal a na pojednávaní sa pred súd prvého stupňa nedostavil. Odporca akoby si mýlil trestné konanie, ktoré je voči nemu vedené v súčasnosti na Okresnej prokuratúre v Prešove po skončení veci na OR PZ v Prešove, odbore kriminálnej polície, kde bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu a vec po ukončení vyšetrovania bola postúpená na Okresnú prokuratúru v Prešove, kde prokurátor stanovil termín konania o vine a treste na 19.02.2014. Odporca svoje tvrdenia o tom, že pôžičku neprevzal, že pôžička mala byť pre spoločnosť TINASTAV, s.r.o. žiadnym spôsobom nepreukázal. Predmetom konania je zaplatenie 30.000,- Eur s príslušenstvom, pričom právnym dôvodom vzniku pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi je zmluva o pôžičke zo dňa 01.07.2011, ktorá bola jednoznačne uzavretá medzi fyzickou osobou - navrhovateľom ako veriteľom a fyzickou osobou - odporcom ako dlžníkom. Uvedené je jednoznačne zrejmé z označenia zmluvných strán na zmluve o pôžičke, kde je pri dlžníkovi uvedené meno a priezvisko odporcu, rodné číslo a bydlisko. Neobstojí obrana odporcu, že údajne táto zmluva mala byť uzavretá medzi spoločnosťou TINASTAV plus s.r.o. Pokiaľ by sa tak stalo ako zavádzajúco tvrdí odporca musela by zmluva pri označení dlžníka obsahovať obchodné meno spoločnosti, sídlo, prípadne údaje o zápise v obchodnom registri, pričom zmluvu by podpisoval konateľ spoločnosti tak, že by tam bolo napísané obchodné meno spoločnosti a k nemu by bol pripojený jeho vlastnoručný podpis. Žiadne takéto identifikačné znaky spoločnosti TINASTAV plus s.r.o., však v zmluve nie sú. Naviac odporca sám tvrdí, že v tejto spoločnosti bol len spoločníkom a teda nemal ani oprávnenie ako konateľ konať menom spoločnosti, čo je len potvrdením jeho vymyslenej a účelovej verzie, nakoľko jediným konateľom tejto spoločnosti je Ján Michálek. O tom, že zmluva o pôžičke bola uzavretá medzi navrhovateľom a veriteľom a odporcom ako dlžníkom ako fyzickou osobou svedčí čestné prehlásenie S. I. ako aj čestné prehlásenie E. G., ktorý síce nebol osobne prítomný pri odovzdaní a prevzatí peňažnej pôžičky, ale samotný odporca ho informoval o tom, že došlo k odovzdaniu peňazí, pričom uviedol, že pomohol X.A. túto pôžičku vybaviť. Odporca v konaní na súde prvého stupňa nenavrhol výsluch Q., I. ani G., preto nemôže napádať rozsudok z toho dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal tieto dôkazy, pretože ich nikto nenavrhoval vykonať. Rovnako je absolútne bezpredmetná obrana odporcu, ako boli tieto peňažné prostriedky použité, keďže je dlžníkom ako fyzická osoba. Rovnako je účelová obrana odporcu v tom, že on žiadne peniaze na pôžičku neprevzal a že v roku 2011 kvôli žiadnej pôžičke v Prešove nebol. Ide o účelové tvrdenia, ktoré odporca žiadnym spôsobom nepreukázal. Miesto overenia podpisu na zmluve nie je preukázaním toho, kde pôžička nebola poskytnutá a že pôžičku odporca neprevzal. Ide len o účelové tvrdenia odporcu v snahe naťahovať súdne konanie a pritom sa na pojednávanie, kde mohol uvádzať argumenty na svoju obranu ani nedostavil a k odporu nepripojil žiadne dôkazy preukazujúce svoju obranu, v celom konaní nenavrhoval vypočuť žiadnych svedkov, ani vykonať akékoľvek dôkazy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uplatnil si náhradu trov konania - advokátskeho zastúpenia vo výške 477,78 Eur, ktoré navrhol poukázať na účet jeho advokáta. Trovy konania pozostávajú za jeden úkon právnej služby vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu 469,74 Eur + 8,04 Eur režijný paušál.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu vo veci samej nie je dôvodné v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

K odvolacím argumentom odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu vyplýva, že odporca pred súdom prvého stupňa nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. V podanom odpore proti vo veci vydanému platobnému rozkazu zo dňa 22.01.2013, č.k. -5 len spochybnil jeho pasívnu legitimácia tvrdiac, že žalovaným má byť spol. TINASTAV plus s.r.o., v ktorom a iba tu navrhol, aby súd vypočul konateľa spoločnosti Jána Micháleka. V dôsledku podaného odporu sa platobný rozkaz zrušil, odporcovi boli poskytnuté procesné poučenia o jeho právach pred súdom prvého stupňa vrátane Odporca sa na pojednávanie dňa 12.11.2013 nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a vo vzťahu k súdu bol nečinný. Súd mal splnené podmienky v zmysle zákona nato, aby na pojednávaní rozhodol bez účasti odporcu. Súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil aj prečo nevypočul svedka Jána Micháleka, čím splnil svoju zákonnú povinnosť. Súd prvého stupňa preto po riadne vykonanom dokazovaní, ktoré bolo uznesením vyhlásené za skončené, vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol, pričom sa vyporiadal aj s vyššie uvedenou obranou odporcu.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že účastníkmi zmluvy o pôžičke bol navrhovateľ a odporca, pričom ako veriteľ vystupoval navrhovateľ a ako dlžník odporca. Označenie účastníkov zmluvy je jasné určité ako to jednoznačne, čo vyplýva aj z písomne uzavretej zmluvy, a tým sú účastníci nezameniteľní. Tvrdenie odporcu o tom, že nebol dlžníkom, pričom svoje postavenie k uzavretej zmluve, ktorú podpísal inak nevysvetľuje, nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a neobstojí. Odporca na toto ani nenavrhol vykonať dôkaz.

V zmysle účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou

tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. ). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia veta druhá je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. ).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy ( ). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2010).

Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vychádzajúc zo žalobného návrhu a vyjadrenia odporcu, pričom odporca na svoju obranu nepredložil a ani neoznačil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý zbaviť ho povinnosti vrátiť kúpnu cenu navrhovateľovi.

Odporca ani v odvolacom konaní, neponúkol súdu žiadne dôkazy, ktoré by prípadne nemohol predložiť pred súdom prvého stupňa, opakuje len tvrdenia uvedené v odpore proti platobnému rozkazu, s ktorými sa súd prvého stupňa vyporiadal a ostatné nesúvisia s daným sporom.

Odvolací súd poukazuje i na znenia , podľa ktorého skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa , ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu odporcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou odporcu túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za

skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred prvostupňovým súdom.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa v spojení s právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Trovy odvolacieho konania navrhovateľa spočívajú z trov právneho zastúpenia a predstavujú sumu 469,74 Eur ako odmenu za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu + 8,04 Eur režijný paušál, podľa , , a vyhlášky MS SR č. Náhradu trov navrhovateľa súd zaviazal odporcu zaplatiť k rukám advokáta navrhovateľa ( ), do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.