Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Cob-149-2022.pdf
PDF · 131.59 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/149/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: IBM Capital Slovensko, spol. s r.o., Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 298 071, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti žalovanému (pôvodne žalovaný 2): GRAFOBAL GROUP akciová spoločnosť, Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, IČO: 35 750 791, zast. AKAIS, s. r. o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 53 864 611, o zaplatenie 2.190.741,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti II. výroku uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.k. 36Cb/84/2019-470 zo dňa 8. augusta 2022, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 36Cb/84/2019-470 zo dňa 8. augusta 2022 v napadnutej časti II. výroku p o t v r d z u j e .
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej len súd) I. výrokom konanie zastavil. II. výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %, pričom o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 144, 145 ods. 1, § 146 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, 262 ods. 1, § 257 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, postúpeným tunajšiemu súdu na ďalšie konanie dňa 13.08.2019 v súlade s ust. § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.190.741,39 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť ostatných.
2. Písomným podaním doručeným súdu dňa 03.05.2022 žalobca vzal žalobu o zaplatenie 2.190.741,39 eur s príslušenstvom v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. O náhrade trov konania žiadal rozhodnúť tak, že ju súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprizná žiadnej zo strán sporu. Žalobca mal za to, že v predmetnej veci ide o výnimočný prípad opodstatňujúci prelomenie zásady úspechu vo veci, ktorou je ovládané rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania, a aplikáciu výnimočného moderačného práva súdu. Podľa žalobcu vzhľadom na špecifické okolnosti danej veci by prísna
aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok, zavinenie a náhodu viedla k nežiaducej tvrdosti. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že si uplatnil pohľadávku voči žalovanému ako sekundárnemu dlžníkovi, a to na základe domnelého ručiteľského záväzku žalovaného vyplývajúceho z ručiteľského vyhlásenia č. 012014 podpísaného dňa 30.06.2014. Na základe existencie predmetnej ručiteľskej listiny sa žalobca dôvodne domnieval, že žalovaný ako ručiteľ svojím majetkom zabezpečuje záväzok primárneho dlžníka. Žalobca v čase uplatnenia nároku voči žalovanému ako sekundárnemu dlžníkovi nemal žiaden dôvod domnievať sa neplatnosti predmetnej ručiteľskej listiny, keďže táto z predmetnej listiny nevyplývala, t.j. nebola zjavná. Až v priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že predmetná ručiteľská listina nebola podpísaná štatutármi žalovaného označenými na predmetnej listine. Vzhľadom na námietku nepravosti podpisov vznesenú zo strany žalovaného, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v dvoch súvisiacich súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Skalica voči spriaznenej osobe dlžníka, bolo zistené, že žalobcovi bola predložená sfalšovaná ručiteľská listina, si žalobca nechal vypracovať odborný posudok k otázke pravosti podpisov udelených na ručiteľskej listine, pričom z tohto odborného posudku vyplýva záver, že podpisy udelené na predmetnej ručiteľskej listine nie sú podpismi štatutárov žalovaného označených na predmetnej listine. Potrebe zabezpečenia takéhoto odborného posudku v čase pred súdnym uplatnením nároku voči žalovanému pritom nič nenasvedčovalo, žalobca tak v čase pred súdnym uplatnením nároku voči žalovanému objektívne nemohol zistiť, že predmetná ručiteľská listina je sfalšovaná. Žalobca bol sám uvedený do omylu v otázke existencie zabezpečenia záväzkov primárneho dlžníka ručením žalovaného a bol poškodený protiprávnym konaním neznámej osoby, ktorá podpis na predmetnej ručiteľskej listine sfalšovala. Žalobcovi sa javilo ako neprimerane tvrdé, aby žalobca, ktorý je sám hrubo poškodený protiprávnym konaním neznámych osôb, znášal ešte trovy žalovaného, ktorých vzniku žalobca nemohol predísť, keďže nebolo dôvodné predpokladať, že sa predmetná ručiteľská listina ukáže byť sfalšovanou. Žalovaný by tak na úkor žalobcu profitoval, hoc aj neúmyselne, z protiprávneho konania (trestného činu) neznámej osoby. V prípade, ak súd napriek vyššie uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanému by bolo nespravodlivé, žiadame, aby súd uplatnil aspoň čiastočnú moderáciu, a aby žalovanému priznal náhradu maximálne vo výške 50 % trov konania.
3. Žalovaný so späťvzatím žaloby v celom rozsahu súhlasil, avšak uplatnil si voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný zásadným spôsobom nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa možnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nesúhlasil ani s návrhom na použitie moderačného práva súdom, nakoľko v danom prípade je absolútne nesporné, že nie sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti prípadu. Pripomenul, že žalobca si súdnou cestou uplatnil voči žalovanému svoje nároky, napriek skutočnosti, že bol zo strany žalovaného pred podaním žaloby opakovane informovaný, že ručiteľské vyhlásenie zo dňa 30.06.2014, z ktorého si uplatňuje žalobca svoje nároky žalovaný neeviduje a neeviduje ani žiadne iné vyhlásenie, ktorým by mal prevziať akúkoľvek zodpovednosť za splnenie záväzkov primárneho dlžníka, pričom žiadne takéto vyhlásenie nebolo zo strany štatutárnych zástupcov nikdy podpísané. Žalobca bol niekoľkokrát pred podaním žaloby nielen písomne, ale aj osobne na vzájomnom stretnutí zástupcov oboch strán sporu informovaný, že žalovaný neeviduje akékoľvek priame alebo ručiteľské záväzky voči žalobcovi a neeviduje existenciu ručiteľského vyhlásenia. V kontexte vyššie uvedených skutočností je preto preukázateľne nepravdivé tvrdenie žalobcu, že v čase uplatnenia nároku voči žalovanému ako sekundárnemu dlžníkovi nemal žiaden dôvod domnievať sa o neplatnosti ručiteľskej listiny, a že až v priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že predmetná ručiteľská listina nebola podpísaná štatutármi žalovaného. Žalovaný považoval návrh na uplatnenie moderačného práva zo strany žalobcu za návrh tendenčný, v predmetnom spore absolútne neopodstatnený a nelegitímny. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedené znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Žalovaný mal za to, že si v konaní od podania návrhu zo strany žalobcu dôsledne a efektívne uplatňoval svoje práva, riadne plnil svoje procesné povinnosti za účelom ochrany svojich práv pred súdom, aktívne sa podieľal na navrhovaní dôkazov, a tiež opakovane rokoval na viacerých úrovniach vedenia spoločnosti s právnymi zástupcami a audítormi (žalovaný poukazuje na jeho zákonnú povinnosť vytvárať finančné rezervy v účtovníctve). Od začiatku súdneho konania sa žalovaný bránil identickou právnou argumentáciou, t.j. že ručiteľské prehlásenie je neplatné, nakoľko podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi
štatutárnych zástupcov žalovaného a skutočné podpisy uvedených osôb sú úplne odlišné od podpisov, ktoré sú na ručiteľskom prehlásení. Táto skutočnosť bola neskôr aj potvrdená znaleckým posudkom predloženým žalobcom. Zo znaleckého posudku vyplýva, že podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú pravé. Uvedené ručiteľské prehlásenie bolo žalobcovi predložené zo strany primárneho dlžníka a nie od žalovaného, z čoho vyplýva, že samotný žalovaný neuviedol do omylu žalobcu, ale bola to iná osoba. Žalovaný tak nemal absolútne žiadny podiel na vzniku sporu. Žalovaný ďalej uviedol, že spoločnosť žalobcu je nadnárodná spoločnosť s miliardovými výnosmi (len v Slovenskej republike ide o spoločnosť so stámiliónovými ročnými tržbami) a má k dispozícii dostatok personálnych aj materiálnych kapacít na posúdenie oprávnenosti žalovaných nárokov a zváženie ďalšieho postupu. V danom prípade preto logicky nebolo možné argumentovať ani tým, že by priznaním náhrady trov konania žalovanému mohlo byť výrazným spôsobom zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Žalovaný považoval za nesporné, že nie sú v danom prípade splnené žiadne (a to ani len čiastočne) dôvody hodné osobitného zreteľa (napríklad majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu) ani iné výnimočné okolnosti, ktorých kumulatívne splnenie zákon požaduje pre možnosť prelomenia zásady úspechu v spore. K späťvzatiu žaloby nedošlo v dôsledku správania sa žalovaného ako protistrany v súdnom konaní (napr. uznanie nároku žalobcu, úhrada dlhu po podaní žaloby), ale v dôsledku aktívneho použitia prostriedkov procesnej obrany, kedy žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu a navrhnutými dôkazmi aj preukázal svoje tvrdenia. Z toho vyplýva, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania. V kontexte uvedeného žalovaný žiadal konajúci súd, aby konanie zastavil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
4. Keďže žalobca zobral žalobu späť skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie (otvorenie pojednávania), súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení konanie zastavil bez ohľadu na súhlas, či nesúhlas žalovaného.
5. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia súd konštatoval, že predpokladom pre rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania je kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Použitie predmetného ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Preto jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Túto normu, nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (zavinenie a úspech vo veci). Napriek tomu, že dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje, výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, či 3 MCdo 46/2012). Predmetné ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017).
6. Súd sa v predmetnej právnej veci dôkladne zaoberal argumentmi žalobcu včítane listinných dôkazov, ktoré žalobca v súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania doložil do súdneho spisu, ako aj súčasne vytvoril žalovanému procesný priestor vyjadriť sa k prípadnej možnosti uplatnenia moderačného práva, pričom prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné kumulatívne podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne (pozri vyššie).
7. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade došlo k splneniu podmienok pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania použitím ustanovenia § 257 CSP z dôvodu, že v predmetnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda ide o výnimočný prípad opodstatňujúci prelomenie zásady úspechu vo veci, nakoľko si žalobca uplatnil pohľadávku voči žalovanému (ako sekundárnemu dlžníkovi), a to na základe domnelého ručiteľského záväzku žalovaného vyplývajúceho z ručiteľského vyhlásenia č. 012014 podpísaného dňa 30.06.2014, o ktorom sa dôvodne domnieval, že žalovaný ako ručiteľ svojím majetkom zabezpečuje záväzok primárneho dlžníka. Žalobca sa v čase uplatnenia nároku voči žalovanému nemal žiaden dôvod domnievať o neplatnosti predmetnej ručiteľskej listiny, nakoľko táto z predmetnej listiny nevyplývala, t.j. nebola zjavná. V súvislosti s uvedeným mal súd za preukázané, že dané predmetné tvrdenie neobstojí s poukazom na to, že si žalobca súdnou cestou uplatnil voči žalovanému svoje nároky, a to aj napriek skutočnosti, že bol zo strany žalovaného pred podaním žaloby informovaný, že ručiteľské vyhlásenie zo dňa 30.06.2014
neeviduje a neeviduje ani žiadne iné vyhlásenie, ktorým by mal prevziať akúkoľvek zodpovednosť za splnenie záväzkov primárneho dlžníka (pozri dôkaz č.l. 459). Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že žalovaný sa od začiatku súdneho konania bránil identickou právnou argumentáciou, a to že ručiteľské prehlásenie je neplatné, nakoľko podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného.
8. Súd bol toho názoru, že žalobca disponuje dostatkom personálnych kapacít na posúdenie oprávnenosti nárokov voči žalovanému, ba dokonca sa žalobca dal zastúpiť kvalifikovanou osobou (právnym zástupcom), ktorému musela byť zrejmá, už pri prevzatí právneho zastupovania (s poukazom na vyjadrenia žalovaného), spornosť predmetnej ručiteľskej listiny a jej podpisov, a napriek tomu sa rozhodol podať žalobu o zaplatenie 2.190.741,39 eur s príslušenstvom bez akéhokoľvek overenia predmetnej skutočnosti, a tým prijal riziko možného neúspechu v spore, včítane uloženia povinnosti náhrady trov konania. Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca je nadnárodnou spoločnosťou, pre ktorú priznanie náhrady trov konania v prospech žalovaného, žiadnym výrazným spôsobom nezasiahne do majetkovej sféry. Ďalej uviedol, že späťvzatie žaloby (aj v časti) je zásadne chápané ako procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania z dôvodu, že práve v dôsledku tohto procesného úkonu strany je konanie zastavené, súd však musí skúmať aj to, čo žalobcu viedlo k späťvzatiu. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že zastavenie konania zavinil žalobca, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal súdu skutočnosť, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ba naopak, k späťvzatiu došlo v dôsledku aktívneho použitia prostriedkov procesnej obrany (popretie skutkových tvrdení žalobcu), ako aj preukázaním skutkových tvrdení zo strany žalovaného. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení a skutkových okolností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto uznesenia.
9. Proti II. výroku uznesenia podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade došlo k splneniu podmienok pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania použitím ustanovenia § 257 CSP z dôvodu, že v predmetnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda ide o výnimočný prípad opodstatňujúci prelomenie zásady úspechu vo veci, nakoľko si žalobca uplatnil pohľadávku voči žalovanému (ako sekundárnemu dlžníkovi), a to na základe domnelého ručiteľského záväzku žalovaného vyplývajúceho z ručiteľského vyhlásenia č. 012014 podpísaného dňa 30.06.2014, o ktorom sa dôvodne domnieval, že žalovaný ako ručiteľ svojím majetkom zabezpečuje záväzok primárneho dlžníka. Žalobca sa v čase uplatnenia nároku voči žalovanému nemal žiaden dôvod domnievať o neplatnosti predmetnej ručiteľskej listiny, nakoľko táto z predmetnej listiny nevyplývala, t. j. nebola zjavná. V súvislosti s uvedeným mal súd za preukázané, že dané predmetné tvrdenie neobstojí s poukazom na to, že si žalobca súdnou cestou uplatnil voči žalovanému svoje nároky, a to aj napriek skutočnosti, že bol zo strany žalovaného pred podaním žaloby informovaný, že ručiteľské vyhlásenie zo dňa 30.06.2014 neeviduje a neeviduje ani žiadne iné vyhlásenie, ktorým by mal prevziať akúkoľvek zodpovednosť za splnenie záväzkov primárneho dlžníka (pozri dôkaz č.l. 459). Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že žalovaný sa od začiatku súdneho konania bránil identickou právnou argumentáciou, a to že ručiteľské prehlásenie je neplatné, nakoľko podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného. Súd je toho názoru, že žalobca disponuje dostatkom personálnych kapacít na posúdenie oprávnenosti nárokov voči žalovanému, ba dokonca sa žalobca dal zastúpiť kvalifikovanou osobou (právnym zástupcom), ktorému musela byť zrejmá, už pri prevzatí právneho zastupovania (s poukazom na vyjadrenia žalovaného), spornosť predmetnej ručiteľskej listiny a jej podpisov, a napriek tomu sa rozhodol podať žalobu o zaplatenie 2.190.341,39 eur s príslušenstvom bez akéhokoľvek overenia predmetnej skutočnosti, a tým prijal riziko možného neúspechu v spore, včítane uloženia povinnosti náhrady trov konania. Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca je nadnárodnou spoločnosťou, pre ktorú priznanie náhrady trov konania v prospech žalovaného, žiadnym výrazným spôsobom nezasiahne do majetkovej sféry. Podľa žalobcu je napádané rozhodnutie zaťažené nasledovnými vadami:
- je nepreskúmateľné - uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP;
- vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Napádané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca vo svojej žiadosti o uplatnenie moderačného práva súdu poukázal na skutočnosť, že uspokojenie predmetnej
pohľadávky žalobcu vo výške viac než 2 milióny eur z majetku primárneho dlžníka je prakticky vylúčené vzhľadom na majetkové pomery primárneho dlžníka, ktorý od roku 2018 nevykázal žiadne tržby, podlá poslednej založenej účtovnej závierky (za rok 2020) dosiahol stratu vo výške 1.329.668 eur a na ktorého majetok bol medzičasom vyhlásený konkurz. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že sa javí ako neprimerane tvrdé, aby žalobca, ktorý je sám hrubo poškodený protiprávnym konaním (trestným činom) neznámych osôb, znášal ešte trovy žalovaného, ktorých vzniku žalobca nemohol predísť, keďže nebolo dôvodné predpokladať, že sa predmetná ručiteľská listina ukáže byť sfalšovanou. Žalovaný by tak podľa názoru žalobcu na úkor žalobcu profitoval, hoc aj neúmyselne, z protiprávneho konania (trestného činu) neznámej osoby. Žalobca teda založil svoju žiadosť o uplatnenie moderačného práva súdu na tvrdení, že ide o výnimočný prípad vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, keď v dôsledku trestného činu neznámej osoby, ktorá žalobcu uviedla do omylu v otázke pravosti ručiteľskej listiny, bude žalobca v prípade priznania náhrady trov konania žalovanému poškodený dvakrát - najskôr vynaložením nemalých nákladov na obstaranie financovaných produktov a následne ešte úhradou trov žalovanému, ktorý tak bude z protiprávneho konania neznámej osoby profitovať na úkor žalobcu. Súd predmetnú argumentáciu žalobcu odmietol s tým, že žalobcovi musela byť spornosť predmetnej ručiteľskej listiny a jej podpisov zrejmá vzhľadom k tomu, že pred podaním žaloby bol zo strany žalovaného informovaný, že žalovaný predmetné ručiteľské vyhlásenie ani iné vyhlásenie, ktorým by mal prevziať zodpovednosť za splnenie záväzkov primárneho dlžníka, neeviduje. Žalobca však v rozpore s tvrdením súdu prvej inštancie nezaložil svoju žiadosť o uplatnenie moderačného práva súdu na tvrdení o neexistencii spornosti ručiteľskej listiny v čase pred podaním žaloby, ale na tom, že bol uvedený do omylu v otázke pravosti ručiteľskej listiny a nebolo dôvodné predpokladať, že sa predmetná ručiteľská listina ukáže byť sfalšovanou. Žalobca nikdy netvrdil, že nebola daná spornosť ručiteľskej listiny v čase pred začatím súdneho konania, táto spornosť však bola vyvolaná iba prostým popretím pravosti podpisov na ručiteľskej listine zo strany žalovaného, pričom žalovaný sa svoje tvrdenie o neplatnosti ručiteľskej listiny nesnažil pred začatím súdneho konania nijako preukázať a predmetnú skutočnosť dokonca ani neoznámil orgánom činným v trestnom konaní, hoci šlo o sfalšovanie podpisov jeho vlastných štatutárov. Je pritom nanajvýš neobvyklé, že žalovaného nechalo chladným sfalšovanie podpisov jeho štatutárov na listine deklarujúcej ručiteľský záväzok žalovaného do výšky 5,5 milióna eur. Vlastný postup (resp. skôr nedostatok postupu) žalovaného bol tak v priamom rozpore s jeho tvrdením o neplatnosti predmetnej ručiteľskej listiny, a teda žalobca dôvodne považoval tvrdenia žalovaného za účelové a predmetnú ručiteľskú listinu za platnú. Nemožno klásť žalobcovi na ťarchu, že sa nespoľahol na prosté tvrdenie žalovaného, obzvlášť v situácii, keď laxný prístup žalovaného nasvedčoval skôr tomu, že tvrdenia žalovaného o nepravosti podpisov na ručiteľskej listine boli len lacnou taktikou na odradenie žalobcu od podania žaloby. Kým teda súd prvej inštancie sa v napádanom rozhodnutí zaoberal existenciou spornosti ručiteľskej listiny a vedomosťou žalobcu o tejto spornosti v čase pred začatím súdneho konania, žalobca argumentoval zásadne odlišnou skutočnosťou, a to tým, že v čase pred začatím súdneho konania neexistoval dôvodný (t.j. opodstatnený, podopretý podstatnými dôvodmi alebo dôkazmi - porov. Synonymický slovník slovenčiny z r. 2004) predpoklad, že ručiteľská listina bola sfalšovaná. Súd prvej inštancie teda v napádanom rozhodnutí prisúdil žalobcovi takú argumentáciu, ktorú žalobca nevzniesol, a to so záverom o jej nesprávnosti. Na druhej strane, súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnou (vyššie uvedenou) argumentáciou žalobcu. Uvedené zaťažuje napádané rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov, pričom táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie založil svoj záver o nemožnosti uplatnenia moderačného práva súdu na skutočnosti, že žalobca podaním žaloby v predmetnej veci „prijal riziko možného neúspechu v spore, včítane uloženia povinnosti náhrady trov konania“. S právnym názorom súdu prvej inštancie sa odvolateľ nestotožnil. Podľa názoru žalobcu vedomosť žalobcu o riziku neúspechu v spore nijako nevylučuje uplatnenie moderačného práva súdu. Naopak, ak by sme pripustili správnosť súdom prvej inštancie prezentovaného nazerania na inštitút moderačného práva súdu, malo by to za následok absolútne znefunkčnenie predmetného inštitútu. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nemožnosti aplikácie § 257 CSP, keď aplikáciu moderačného práva súdu vylúčil s poukazom na vedomosť žalobcu o možnom neúspechu v konaní, ktorá je daná v každom jednotlivom súdnom spore. Žalobca sa uplatnenia moderačného práva súdu domáha s poukazom na výnimočnú okolnosť prípadu, ktorou je trestnoprávny rozmer veci daný uvedením žalobcu do omylu sfalšovaním podpisu na predmetnej ručiteľskej listine. Súdna judikatúra neposkytuje vyčerpávajúci výpočet skutočností, ktoré možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa pre uplatnenie moderačného práva súdu. Zároveň však zo súdnej judikatúry nijako nevyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať
žalobcom namietanú skutočnosť. Uvedenie žalobcu do omylu sfalšovaním podpisov na ručiteľskej listine nepochybne predstavuje výnimočnú situáciu. Pritom za tejto výnimočnej situácie, keď žalobcovi v dôsledku sfalšovania ručiteľskej listiny vznikla škoda viac než 2 milióny eur, je uloženie povinnosti náhrady 100 % trov konania žalovaného celkom zrejme neprimerane tvrdé. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napádané rozhodnutie v jeho II. výroku tak, že stranám sa náhrada trov konania nepriznáva. Eventuálne, ak odvolací súd dospeje k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanému by bolo nespravodlivé, žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napádané rozhodnutie v jeho II. výroku tak, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 50 %.
10. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa možnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko v danom prípade považuje za absolútne nesporné, že nie sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti prípadu. Ako už žalovaný v súdnom konaní preukázal, a to najmä doložením písomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným pred podaním žaloby o tom, že ručiteľské vyhlásenie z ktorého si uplatňuje žalobca svoje nároky žalovaný neeviduje a žiadne takéto vyhlásenie nebolo zo strany štatutárnych zástupcov žalovaného nikdy podpísané. Žalobca preto iba účelovo tvrdí, že nebolo dôvodné predpokladať, že listina sa ukáže byť sfalšovanou, a že žalovaný mal byť pred podaním žaloby pasívny. Žalobca opätovne v odvolaní konštatuje, že mal byť údajne poškodený protiprávnym konaním neznámej osoby, avšak je potrebné dodať, že samotný žalobca do dnešného dňa neinicioval začatie trestného konania voči neznámemu páchateľovi, čo sám priamo bezdôvodne vyčíta žalovanému v odvolaní. Žalovaný vo svojom predchádzajúcom vyjadrení ako aj súd v napadnutom uznesení podrobne odkázal aj na rozhodovaciu prax súdov ohľadom aplikácie ustanovení týkajúcich sa výnimočnosti nepriznania náhrady trov konania aj v prípade plného úspechu v konaní. Žalovaný si v konaní od podania návrhu zo strany žalobcu dôsledne a efektívne uplatňoval svoje práva, riadne plnil svoje procesné povinnosti za účelom ochrany svojich práv pred súdom, aktívne sa podieľal na navrhovaní dôkazov, a tiež opakovane rokoval na viacerých úrovniach vedenia spoločnosti s právnymi zástupcami a audítormi (žalovaný poukázal na svoju zákonnú povinnosť vytvárať finančné rezervy v účtovníctve). Žalovaný sa od začiatku bránil svojou primárnou právnou argumentáciou, t.j. že ručiteľské prehlásenie nie je platné, nakoľko podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného a skutočné podpisy uvedených osôb sú úplne odlišné od podpisov, ktoré sú na ručiteľskom prehlásení. Táto skutočnosť bola žalobcovi dobre známa z predsúdnych vzájomných rokovaní a táto bola neskôr aj potvrdená znaleckým posudkom predloženým samotným žalobcom. Žalovaný pripomenul, že žalobca si dal vypracovať znalecký posudok na porovnanie a overenie pravosti podpisov sám, bez potrebnej súčinnosti zo strany žalovaného, a teda je nesporné, že tak mohol a v rámci prevencie aj urobiť mal pred podaním žaloby. Zo znaleckého posudku vyplýva, že podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú pravé, pričom uvedené ručiteľské prehlásenie malo byť žalobcovi predložené zo strany primárneho dlžníka a nie od žalovaného, z čoho vyplýva, že samotný žalovaný v žiadnom prípade neuviedol žalobcu do omylu, ale musela to byť tretia osoba. Žalovaný tak nemal absolútne žiadny podiel na vzniku sporu. Žalovaný považoval za nesporné, že v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (napríklad majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu) ani iné výnimočné okolnosti, ktorých kumulatívne splnenie zákon požaduje pre možnosť prelomenia zásady úspechu v spore. V kontexte uvedeného žalovaný odvolací súd žiada, aby II. výrok napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.08.2022, č.k. 36Cb/84/2019-470 potvrdil.
11. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 34 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že II. výrok uznesenia je potrebné potvrdiť.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní odvolateľ neargumentuje žiadnymi skutočnosťami, s ktorými by sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom, ako aj odvolacím súdom, iný, než napadnutým uznesením vyslovený právne záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
14. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé z akých dôkazov súd vychádzal a taktiež aké ustanovenia právnych predpisov na prejednávanú vec aplikoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd zároveň zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k právnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné kumulatívne podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne a takisto nie sú splnené podmienky na uplatnenie moderačného práva.
15. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie veci.
16. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
19. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.190.741,39 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania voči žalovanému 1/ Prvá univerzitná, a.s., Kráľovská 386/11, Skalica a žalovanému 2/ GRAFOBAL GROUP akciová spoločnosť, Sasinkova 5, Bratislava. Dňa 19. júna 2019 bol vydaný v upomínacom konaní Platobný rozkaz č.k. 22Up/679/2019-0, voči ktorému podal odpor len žalovaný 2/. Písomným podaním doručeným súdu dňa 03.05.2022, žalobca vzal žalobu o zaplatenie 2.190.741,39 eur s príslušenstvom v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. O náhrade trov konania žiadal rozhodnúť tak, že ju súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprizná žiadnej zo strán sporu v zmysle § 257 CSP, resp. aby súd uplatnil aspoň čiastočnú moderáciu a žalovanému priznal náhradu maximálne vo výške 50 % trov konania.
20. K ustanoveniu § 257 CSP odvolací súd uvádza, že súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je
možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257, a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby z neho bolo možné zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikácie § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné majetkové pomery všetkých strán sporu (teda nielen strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, súd by mal napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. S dôvodmi hodnými osobitného zreteľa však nemožno zamieňať skutočnosť, že žalovaný svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania.
21. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Predtým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie § 257 CSP je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranosti tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti. Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 265 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto, ak žalobca vezme návrh späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný hradiť trovy konania žalovanému.
22. Odvolateľ poukázal na to, že svoju žiadosť o uplatnenie moderačného práva založil na tom, že bol uvedený do omylu v otázke pravosti ručiteľskej listiny a nemal dôvod predpokladať, že sa ručiteľská listina ukáže ako falošná. Nikdy netvrdil, že nebola daná spornosť ručiteľskej listiny v čase pred začatím súdneho konania, táto spornosť však bola vyvolaná iba prostým popretím pravosti podpisov na ručiteľskej listine zo strany žalovaného, pričom žalovaný sa svoje tvrdenie o neplatnosti ručiteľskej listiny nesnažil pred začatím súdneho konania nijako preukázať a predmetnú skutočnosť dokonca ani neoznámil orgánom činným v trestnom konaní, hoci šlo o sfalšovanie podpisov jeho vlastných štatutárov. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu, ktorý uviedol, že žalobca si súdnou cestou uplatnil voči žalovanému svoje nároky, a to aj napriek skutočnosti, že bol zo strany žalovaného pred podaním žaloby informovaný, že ručiteľské vyhlásenie zo dňa 30.06.2014 neeviduje a neeviduje ani žiadne iné vyhlásenie, ktorým by mal prevziať akúkoľvek zodpovednosť za splnenie záväzkov primárneho dlžníka. Odvolací súd dodáva, že žalovaný už dňa 13.3.2017 žalobcovi na základe jeho výzvy odpovedal, že po oboznámení sa najmä s ručiteľskými vyhláseniami zo dňa 18.12.2013 a 30.6.2014 popiera pravosť vzneseného nároku, nakoľko neeviduje akékoľvek priame alebo ručiteľské záväzky voči žalobcovi a neeviduje existenciu ručiteľských vyhlásení ,ktorými by ich spoločnosť mala prevziať zodpovednosť za splnenie záväzkov Prvá univerzitná, a.s. voči žalobcovej spoločnosti. Nakoľko žaloba bola zo strany žalobcu podaná dňa 19.6.2019, od podania tejto odpovede (13.3.2017) mal žalobca dosť času aby si pravosť podpisov na ručiteľskej listine dal overiť. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný sa nesnažil svoje tvrdenie o neplatnosti ručiteľskej listiny pred začatím súdneho konania nijako preukázať. Od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Bolo predovšetkých v záujme žalobcu, aby otázku pravosti ručiteľskej listiny vyriešil ešte pred podaním žaloby. Bolo chybou, že žalobca považoval tvrdenie žalovaného o nepravosti podpisov na ručiteľských listinách za lacnú taktiku na odvedenie žalobcu podania žaloby. Nakoľko žalobca neurobil žiadne právne kroky aby si osvedčil tvrdenie žalovaného, vystavil sa riziku možného neúspechu. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že žalovaný si od začiatku súdneho konania riadne plnil svoje procesné povinnosti, už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že mu neboli doručené faktúry ohľadom uplatňovaného nároku, uplatňovaný nárok neeviduje vo svojom účtovníctve. Vo vyjadrení zo dňa 27.7.2020 uviedol, že neeviduje akékoľvek ručiteľské záväzky voči
žalobcovi a neeviduje záruku, na ktorú žalobca odkazuje. bránil identickou právnou argumentáciou, a to že ručiteľské prehlásenie je neplatné, nakoľko podpisy na ručiteľskom prehlásení nie sú podpismi štatutárnych zástupcov žalovaného. Preto odvolací súd ustálil, že zastavenie konania zavinil žalobca, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného. Žalobca je nadnárodnou spoločnosťou a priznaním náhrady trov konania žalovanému nezasiahne do majetkovej sféry žalobcu. Naopak, nepriznanie trov konania žalovanému by bolo v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko žalovaný svojím konaním neuviedol žalobcu do omylu. Nepriznaním trov konania žalovanému podľa úspechu v konaní, by bolo na úkor žalovaného, ktorý nezavinil zastavenie konania.
23. Pokiaľ ide o uplatnenie aspoň čiastočnej moderácie a priznanie žalovanému náhradu maximálne vo výške 50 % trov konania, tak ako to navrhol žalobca, odvolací súd dodáva, že zmyslom ustanovenia § 257 CSP je, že ak súd zvolí postup podľa tohto ustanovenia, nemôže žiadnej zo strán priznať náhradu trov konania. Pri § 257 CSP nie je možné priznať náhradu trov protistrane na 50 %. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pre posúdenie nároku na náhradu trov konania pri zastavení konania je rozhodujúce posúdenie všeobecného súdu, ktorá zo sporových strán zavinila zastavenie konania. Kritérium procesného zavinenia je v takom prípade potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana zobrala návrh na začatie konania späť. V prípade, že nie je jednoznačne preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním žalovaného, potom nie je možné vyvodiť príčinnú súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi správaním žalovaného, čo je aj tento prípad. Jedine podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O taký prípad však nejde, preto odvolací súd nezistil dôvod na priznanie trov žalovanému vo výške 50 %.
24. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011 sp. zn. 6 Cdo 145/2011). Touto zásadou sa súd riadil a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho čo uviedli sporové strany, pričom sa zameral najmä na tie procesné dôkazy, ktoré majú rozhodujúci vplyv na rozhodnutie veci.
25. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne.
26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalovaný v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov konania.
27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).