Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11CoE-8-2015.pdf
PDF · 113.15 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/8/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: P. D., bytom O. XXX, pre vymoženie 585,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 2. decembra 2013, č. k. 4Er/1461/2008-20, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prvom výroku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, v druhom výroku exekúciu zastavil a v treťom výroku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 162,78 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie týkajúce sa zastavenia exekúcie a jej vyhlásenia za neprípustnú po právnej stránke odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 58 ods. 1 a Exekučného poriadku a na § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Senica poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. poverením č. 5205*018854 zo dňa 30.12.2005 vykonaním exekúcie na vymoženie sumy 585,54 eur (17.640,- Sk) s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo výške 41,49 eur (1.250,- Sk) a trov exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je Notárska zápisnica č.k. N 4007/2005, NZ 39932/2005, spísaná dňa 28.08.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. V danom prípade mal súd prvého stupňa za preukázané, že skutkovým a právnym základom exekučného titulu - notárskej zápisnice č. k. N 4007/2005, NZ 39932/2005 je Zmluva o úvere uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľom (oprávneným) a P. D. ako dlžníkom (povinným). Predmetná zmluva o úvere číslo 3510176 bola spísaná na formulárovom tlačive. Súčasťou predtlače zmluvy o úvere je i splnomocnenie obsahujúce meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Súd prvého stupňa zastával názor, že splnomocnenie udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere číslo 3510176 zo dňa 28.01.2005 je koncipované veľmi všeobecne a široko. Táto všeobecnosť a rozsah splnomocnenia dáva veľmi široký priestor pre splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra na konanie a právne úkony v mene povinného, súčasne spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia Mgr. Tomáša Kušníra konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom splnomocnenia. Takáto všeobecná a široká formulácia splnomocnenia udeleného Mgr. Tomášovi Kušnírovi potom spôsobuje jeho neurčitosť, a tým i jeho neplatnosť. Povinný splnomocnením v zmluve o úvere číslo 3510176 splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nebolo možné predpokladať. Zároveň týmto postupom, keď sa povinný vopred vzdal svojho práva uznať alebo neuznať záväzok, ktorý možno v budúcnosti vznikne, bolo povinnému už v čase udelenia splnomocnenia odňaté právo namietať výšku "uznaného" dlhu v čase jeho uznania. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše keď ani nemožno predpokladať, či
vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, v akom rozsahu. Okrem toho splnomocnený zástupca povinného v notárskej zápisnici č. k. N 4007/2005, NZ 39932/2005 zo dňa 28.08.2005 za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinný vedomosť mať nemohol. Ďalšou právne významnou okolnosťou spôsobujúcou neplatnosť právneho úkonu je nedostatok slobody vôle. V danom prípade splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere a už v tomto splnomocnení bolo priamo meno Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca dlžníka (povinného) zakomponované. Zmluvná voľnosť povinného pri výbere zástupcu bola týmto postupom podstatným spôsobom obmedzená. Povinný ani nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než Mgr. Tomáša Kušníra. Pri takomto postupe potom možno len veľmi ťažko hovoriť o slobodnej vôli povinného pri výbere svojho splnomocneného zástupcu. Skutočnosť, že meno Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu dlžníka bolo priamo zakomponované do predtlače, a teda menovaný advokát bol vybraný priamo veriteľom - oprávneným, nenasvedčuje záveru, že Mgr. Tomáš Kušnír bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak nasvedčuje záveru, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere v časti splnomocnenie i uviedol, teda že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého okrem toho zastupuje i v mnohých iných súdnych konaniach. Na základe uvedeného súd prvého stupňa splnomocnenie udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Takáto absolútna neplatnosť splnomocnenia udeleného povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi spôsobuje, že toto splnomocnenie nevyvoláva žiadne právne účinky, a teda ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra vykonaných v mene povinného nemohli pre povinného nastať žiadne právne účinky. Z tohto dôvodu je i notárska zápisnica č. k. N 4007/2005, NZ 39932/2005, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír ako splnomocnenec konajúci na základe splnomocnenia v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet danej exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou, nulitným právnym aktom (paktom) a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, na poklade ktorého by bolo možné ďalej danú exekúciu viesť. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa notársku zápisnicu č.k. N 4007/2005, NZ 39932/2005, spísanú dňa 28.08.2005, vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii, a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku túto exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom na § 200 ods. 1, 2, § 196 Exekučného poriadku a na príslušné ustanovenia vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Uviedol, že súdnemu exekútorovi priznal v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2008 náhradu trov exekúcie, ktorá predstavuje odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., celkovo 10 hod. 30 min. á 6,64 eur za každú aj začatú hodinu t.j. 73,04 eur - vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (30 min.), vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie (30 min.), vypracovanie výzvy na splátky (30 min.), vypracovanie žiadostí o poskytnutie súčinnosti - sociálna poisťovňa 5x, Mestský úrad O., okresný dopravný inšpektorát (3 hod. 30 min.), vypracovanie príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy (30 min.), vypracovanie exekučného príkazu (30 min.), žiadosť o súčinnosť - zamestnávateľ (30 min.), opätovná výzva na splátky povinnému (30 min.), vypracovanie podnetu na zastavenie a vyčíslenie trov exekúcie (1 hod. 30 min.), oznámenie o ukončení ex. konania 4x (2 hod.). Ďalej súdnemu exekútorovi súd prvého stupňa priznal odmenu exekútora v zmysle ust. § 14 ods. 3 a § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., a to paušálnu sumu 3,32 eur za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti (12 úkonov) vo výške 39,84 eur
- získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu, každé zisťovanie majetku povinného 2x, každé zisťovanie platiteľa mzdy 2x, každé zisťovanie bydliska povinného, každé zisťovanie účtu povinného 3x a odmenu za manipuláciu so spismi podľa § 21 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. za nahliadnutie do spisu oprávnenými osobami vo výške 2 eurá. Súdnemu exekútorovi súd prvého stupňa priznal aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v sume 21,91 eur za poštové výdavky (doručenie žiadosti o udelenie poverenia (1,46 eur), doručenie upovedomenia o začatí exekúcie (2 x 1,46 eur), doručenie žiadosti o poskytnutie súčinnosti - sociálna poisťovňa 4x, Mestský úrad O., okresný dopravný inšpektorát (6 x 0,40 eur), doručenie exekučného príkazu (3 x 1,60 eur), doručenie výzvy na splátky povinnému (0,40 eur), doručenie žiadosti o súčinnosť sociálnej poisťovni (0,50 eur), doručenie návrhu na zastavenie exekúcie (1,70 eur), doručenie špecifikácie trov (1,70 eur) vrátenie poverenia (1,70 eur), doručenie oznámení o skončení ex. konania (4 x 0,50 eur), vyúčtovanie trov exekúcie (1,70 eur), bankový poplatok vo výške 0,13 eur a telekomunikačné poplatky vo výške 0,50 eur. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 162,78 eur
vrátane 19 % DPH. Tamojší súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhrady za použitý papier, toner, obálky spisový obal a manipuláciu so spisom vo výške 24,07 eur v zmysle § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., kde v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Súdny exekútor si vyčíslil odmenu za úkony exekučnej činnosti, a to za doručenie príkazov na začatie exekúcie bankám 5x, doručenie exekučných príkazov 7x a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 2x, nakoľko však za správneho použitia gramatického výkladu ustanovenia § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. patrí exekútorovi odmena len za jedno vykonané doručenie príkazu na začatie exekúcie, exekučného príkazu a upovedomenia o začatí exekúcie, súd prvého stupňa mu tieto nepriznal.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy, 2/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Vo svojom odvolaní oprávnený namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ ES v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Z výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES vyplýva, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Namietal, že prvostupňový súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. V danom prípade s poukazom na § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie bolo nevyhnutné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie, čo sa nestalo. Na základe uvedeného oprávnený požiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. K revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými právnymi predpismi. Exekučný súd musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.
Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Mal za to, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. K tvrdeniu súdu, že plnomocenstvo v notárskej zápisnici je neprijateľná podmienka, uviedol, že týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Súčasne bol toho názoru, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rovnako nie je ani zmluvným ustanovením, pričom naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo taktiež považoval za dostatočne určité a zrozumiteľné. Povinný taktiež mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo totiž o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o záver súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, uviedol, že tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej namietal, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe, avšak bez toho, aby uviedol, z akého publikovaného rozhodnutia vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V závere upozornil na to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. V návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie oprávnený poukázal na § 135 O.s.p., v zmysle ktorého je všeobecný súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, pričom dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Bol toho názoru, že prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Krajský súd ako súd odvolací následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 02.12.2005, ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi Bc. Ing. Ivanovi Šteinerovi dňa 08.12.2005, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 4007/2005, NZ 39932/2005, NCRLs 39396/2005 zo dňa 28.08.2005. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom, ktorý konal na základe splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere zo dňa 28.01.2005. Mgr. Tomáš Kušnír za povinného uznal čo do základu aj do výšky dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 21.473,- Sk. Z toho úver a poplatok predstavovali sumu 17.640,- Sk, pričom táto suma sa mala úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09.04.2005 do zaplatenia. Celý uvedený dlh pozostával z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Povinný v zastúpení Mgr. Tomášom Kušnírom zároveň vyhlásil, že dlh splatí v lehote do 30.09.2005 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu
súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku, alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby predmetná notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetná zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah nebol individuálne dojednaný a povinný ani tento obsah nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Navyše odvolací súd má z úradnej činnosti za preukázané, že v zmluve vopred takto určený advokát vystupoval aj ako zástupca oprávneného na zastupovanie pri právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
V tomto smere nebola dôvodná námietka zo strany oprávneného, že predmetná notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri udelení poverenia. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť, tak ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Odvolací súd zároveň zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, teda povinného. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.
K námietke oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako ju skúmal v danej veci, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v predmetnom prípade v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť predloženej notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Skúmal, či bol exekučný titul - notárska zápisnica vydaný v súlade
so zákonom, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) je povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom. Je potrebné uviesť, že exekučný súd nevykonáva dokazovanie tak, ako je to v konaní pred súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, nie je povinný účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného konania. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. apríla 2013, sp. zn. 2 Cdo 345/2012)
Odvolací súd konštatuje, že nebola dôvodná ani námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd prvého stupňa pred rozhodnutím o zastavení exekúcie nariadiť pre objasnenie veci ústne pojednávanie (podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie pojednávania tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.
Odvolací súd považuje za potrebné záverom uviesť, že v tomto štádiu konania (vykonávacie) súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. apríla 2013, sp. zn. 2 Cdo 345/2012).
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .