Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25CoP-2-2015.pdf
PDF · 101.41 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Daša Kontríková, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: P. O., nar. X.XX.XXXX a A. O., nar. XX.X.XXXX, obe bytom ako matka, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, deti rodičov - matky: M. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., G. XX a otca: P. O., nar. X.XX.XXXX, bytom Z. XXX, o návrhu matky na zvýšenie výživného a návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie otca maloletých proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 20.10.2014 č.k. 13P/245/2013-160, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zvýšil výživné otca na maloletého P. zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 140 Eur mesačne, a u maloletého A. zo sumy 80 Eur mesačne na sumu 100 Eur mesačne, u oboch detí počnúc od 10.10.2013, s tým, že výživné je splatné vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletých detí. Návrh otca na zníženie výživného zamietol. Týmto zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 5C/260/2008-121 zo dňa 29.7.2009 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta 5C 260/2008-144 zo dňa 18.2.2010, v časti určenia výšky výživného na maloleté deti. Zaostalé výživné otca na maloletého P. vo výške 508,39 Eur a na maloletého A. vo výške 207,69 Eur za obdobie od 10.10.2013 do 20.10.2014, povolil zaplatiť otcovi v pravidelných mesačných splátkach po 10 Eur na každé dieťa, spolu s bežným výživným, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pod hrozbou straty výhody týchto splátok. Ostatným výrokom súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, § 160 ods. 1 a § 163 ods. 1 O.s.p. odôvodnil v podstate tým, že z vykonaného dokazovania a najmä jeho doplnenia po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom mal súd za preukázané, že na strane maloletých detí, ako oprávnených, prišlo od poslednej úpravy výživného k zmene pomerov. Maloleté deti sú o 5 aj pol roka staršie, maloletý P. navštevuje strednú školu mimo miesta svojho bydliska a má preto zvýšené výdavky na cestovné, ktoré mal zvýšené aj v súvislosti so zubnými ošetreniami, maloletý A. navštevuje základnú školu a má v súvislosti s tým zvýšené výdavky. Rovnako sa zmenili pomery aj na strane oboch rodičov. Matka pracuje o rovnakého zamestnávateľa a jej príjem vzrástol priemerne o 80 Eur mesačne, poberá daňový bonus vo výške 42,82 Eur mesačne a rodinné prídavky na dve deti vo výške 47,04 Eur mesačne, žije sama s maloletými deti v byte M. C., kde má výdavky v celkovej výške 166 Eur mesačne. Otec od poslednej úpravy výživného niekoľkokrát zmenil
zamestnanie. U zamestnávateľa O. A. s.r.o zo subjektívnych dôvodov na strane otca, u zamestnávateľa C. M. A. s.r.o. opäť zo subjektívnych dôvodov na strane otca a u zamestnávateľa M. W. s.r.o. z dôvodov na strane otca, podľa neho vynútených dôvodmi na strane zamestnávateľa. Otec v konaní argumentoval svojim aktuálnym nízkym dosahovaným príjmom, z ktorého dôvodu sa aj domáhal zníženia výživného, súd však nejednoznačné dôvody skončenia posledného pracovného pomeru otca bližšie neskúmal, pretože vychádzal, tak ako pri rozhodnutí zo dňa 31.3.2014, z najvyššie dosahovaného príjmu otca u posledného zamestnávateľa a to v spoločnosti C. M. A. a.s.. Po doplnení dokazovania mal súd za nesporne preukázané, že uvedený pracovný pomer bol ukončený výlučne zo subjektívnych dôvodov na strane otca, pričom tam otec oproti poslednej úprave dosahoval priemerný čistý príjem o 172 Eur mesačne vyšší než pri ostatnej úprave výživného. Súd pri rozhodovaní dňa 31.3.2014 a ani teraz nebral do úvahy neprimerané a nadštandardné výdavky otca titulom prenájmu osobného motorového vozidla a údržby a správy bytu v Z.. Z uvedených dôvodov súd zvýšil výživné otca odo dňa začatia súdneho konania, podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, pretože neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na skoršom zvýšení výživného a podľa § 75 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine zvýšil výživné na maloletého P. zo 100 Eur mesačne na 140 Eur mesačne a na maloletého A. z 80 Eur mesačne na 100 Eur mesačne, ktoré sumy výživného aj predstavujú 25-30 % z čistého posudzovaného príjmu otca v súlade s rozhodovacou praxou odvolacieho súdu a sú primerané potrebám maloletých detí a preto z uvedených dôvodov návrh otca na zníženie výživného zamietol. Zaostalé výživné otca za obdobie od dňa zvýšenia výživného dňa 10.10.2013 do dňa vyhlásenia rozhodnutia súdu dňa 20.10.2014 je u maloletého P. vo výške 508,39 Eur ( 140 - 100 = 40 Eur/mesiac/ 31 dní v mesiaci október 2013 x 22 dni = 28,39 Eur za mesiac október 2013 + 40 Eur x 12 = 480 Eur za mesiace november 2013 až október 2014 ) a u maloletého A. vo výške 207,69 Eur ( 100 - 80 = 20 Eur/mesiac/ 31 dní v mesiaci október 2013 x 22 dni = 14,19 Eur za mesiac október 2013 + 20 Eur x 12 = 240 Eur za mesiace november 2013 až október 2014 - 46,50 Eur = 207,69 Eur). Zaostalé výživné súd povolil otcovi zaplatiť v splátkach vo výške 10 Eur mesačne na každé dieťa, vzhľadom k aktuálnym zárobkovým pomerom otca, spolu s bežným výživným, po právoplatnosti tohto rozsudku, pod hrozbou straty výhody so splátok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec maloletých detí. V rámci odvolacích dôvodov namieta, že súd prvého stupňa nebral na zreteľ skutočnosť, že jeho súčasný príjem je omnoho nižší ako je príjem deklarovaný matkou maloletých detí v podanom návrhu na začatie konania. Podotýka, že k ukončeniu pracovného pomeru s predchádzajúcim zamestnávateľom došlo z dôvodov na jeho strane, sám riadne odpracoval všetky pracovné zmeny bez jedinej výhrady z jeho strany, napriek čomu súd nebral zreteľ na jeho súčasný príjem, ktorý sa mu podarilo získať a to i v dnešnej neľahkej dobe. Súdu prvého stupňa predložil aj doklad, z ktorého jasne vyplýva, že maloletému P. uhradil zubné ošetrenie, keď doklad predsa získa ten, kto platbu uhradí, pričom ak by ošetrenie hradila matka, tak by jej bol daný takýto doklad. Sám má záujem o svoje deti, pričom to bol on, čo matku stále upozorňoval, aby s maloletým P. navštívila zubného lekára. Zubné ošetrenie uhradil sám bez finančnej spoluúčasti matky. Z uvedeného potom vyplýva, že na deti prispieva nad rámec určeného výživného. Deťom hradí aj výlety a to rovnako nad rámec výživného. Súd prvého stupňa však bral zreteľ iba na jeho príjem z obdobia zárobku v spoločnosti C. M., ostatné doklady neakceptoval. Rovnako namieta aj tú skutočnosť, že by pán C. nebol jej druhom, pretože podľa jeho názoru ak niekto býva v cudzom byte bez riadnej nájomnej zmluvy po dobu niekoľkých rokov, je blízkym príbuzným vlastníkovi bytu alebo jeho druhom. Preto príjem pána C. je potrebné v danom konaní posudzovať ako príjem spolužijúcej osoby spolu s M. O.. Sám má záujem stretávať sa s oboma svojimi deťmi, pričom starší P. sa s ním stretávať nechce, keďže je pod vplyvom matky, mladší A. sa s ním stretáva jedenkrát do mesiaca a počas prázdnin, pričom aj u neho vidí značne negatívny vplyv matky ako ho vykresľuje v očiach matky. Má záujem spolupodieľať sa na úhrade nákladov na výchovu a výživu oboch detí, avšak primerane jeho finančným možnostiam. Ak by mal platiť len na výživné sumu 260,- Eur mesačne, z jeho čistého príjmu 340,- Eur mu zostáva na osobné potreby, stravu a bývanie suma 80,- Eur, čo nepredstavuje ani životné minimum. Napokon odvolateľ namietol, že v prvostupňovom konaní nebolo písomným podkladom spoločnosti C. jednoznačne potvrdené, že k ukončeniu jeho pracovného pomeru s ním došlo výlučne z dôvodu riadneho neplnenia si ním pracovných povinností. Taktiež konajúci súd pri určení výšky výživného neprihliadol na jeho výdavky ako povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (oblečenie, náklady na výlety, zubné ošetrenia). Z uvedených dôvodov preto žiada prvostupňový rozsudok zrušiť v celom rozsahu.
Matka a kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, v ktorom vyjadrení napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa žiadala potvrdiť, pretože je vecne správnym a správne právne odôvodneným. Poukázala, že s dôvodmi uvedenými v odvolaní otca sa nestotožňuje, keď súd prvého stupňa sa podľa jej názoru správne vyporiadal s otázkou aktuálne dosahovaného zárobku otca, ktorý si spôsobil zníženie príjmu sám svojím nezodpovedným prístupom. Opakovane sa ohradzuje proti vyhláseniam otca maloletých detí o jej údajnom vzťahu s vlastníkom bytu M. C., v ktorom byte spolu s maloletými deťmi býva, pravidelne uhrádza všetky náklady spojené s užívaním predmetného bytu, čo potvrdil aj sám vlastník bytu vypočutý v konaní ako svedok. Pokiaľ ide o platenie výživného na maloleté deti, v konaní bolo preukázané, že výživné otec platí nepravidelne. Taktiež nie je pravda, že by otec prispieval na starostlivosť o deti nad rámec výživného, keď príležitostný príspevok na jednorazové zubné ošetrenie maloletého P. poskytol starý otec maloletých detí, teda otec otca maloletých, čo nemôže byť pripísané na jeho prospech. V konaní súd dokazovaním preukázal, že pomery otca maloletých detí sú nadštandardné a určite vo výraznom nepomere k skromným životným podmienkam jeho maloletých detí. Na záver matka poukázala na znenie § 62 ods. 2 vety druhej Zákona o rodine, podľa ktorého dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov a preto si myslí, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny, v čom ju utvrdzuje aj postoj kolízneho opatrovníka, ktorý odporučil, aby súd jej návrhu vyhovel.
Kolízny opatrovník sa k doručenému odvolaniu otca písomne nevyjadril.
Otec maloletých detí, po doručení mu písomného vyjadrenia sa matky k jeho odvolaniu, zaslal odvolaciemu súdu dňa 5.2.2015 písomné vyjadrenie, z ktorého vyplýva dodatočné poukázanie na nedostatočné vykonanie dôkazov pred prvostupňovým súdom, ktorý nevykonal žiadne nové dôkazy ohľadom jeho zamestnania, len sa pridržal písomných zistení, čo považuje za neúplné, tendenčné a neumožňujúce vytvorenie pravdivého obrazu o jeho osobe. Jeho súčasný príjem a nové zamestnanie vôbec nebolo brané do úvahy, pričom aj krajský súd ako odvolací súd určil súdu prvého stupňa povinnosť v novom konaní zisťovať, či došlo z jeho strany vzdania sa výhodnejšieho zárobku bez vážneho dôvodu. Touto povinnosťou sa prvostupňový súd nezaoberal, uspokojil sa len s písomným vyjadrením bývalého zamestnávateľa C. M. A., s.r.o., ktorý pritom výslovne neuviedol, že k ukončeniu pracovného pomeru s ním došlo výlučne z dôvodu neplnenia si ním pracovných povinností. Preto dokazovanie na súde prvého stupňa považuje za neúplné a v rozpore s príkazom nadriadeného súdu. Pokiaľ aj matka detí stále odmieta fakt, že je družkou pána C., tu odvolateľ poukazuje na to, že byt pána C., v ktorom matka žije je bytom atraktívnym, s možnosťou jeho ľahkého prenajatia a využitia na komerčné účely, preto je zarážajúce, že pán C. od matky nepožaduje platenie nájomného za byt, ktorý ona s maloletými deťmi užíva. Sám dal opakovane matke ponuku na náhradné bývanie, matka však jej ponuku neakceptovala, preto má za to, že jeho povinnosť ponúknuť jej náhradné bývanie zanikla. Napokon poznamenáva, že už v čase, keď ešte nebol s matkou detí rozvedený, dobrovoľne jej prispieval na výživu detí aj bez toho, aby mu takúto povinnosť uložil súd. Rovnako trvá na tom, že náklady spojené so zubným ošetrením maloletého syna uhrádzal sám, pričom ako doprovod na zubné ošetrenie sa ponúkol jeho otec. Nesúhlasí s hodnotením súdu a matky, že žije nadštandardne, svoju životnú úroveň za nadštandardnú nepovažuje. Naopak za nadštandardnú považuje životnú úroveň matky detí.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní vo veci samej podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie naplnenia zákonných podmienok pre zvýšenie výživného, za situácie, keď prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým zisteniam a zároveň vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa obmedzuje len na odkaz na písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na podporu záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolaciu argumentáciu, sa žiada dodať už iba nasledovné:
Správnym bol postup súdu prvého stupňa, ktorý porovnal pomery a okolnosti, z ktorých sa vychádzalo pri poslednej úprave výživného s pomermi a okolnosťami v čase rozhodovania o výživnom, na základe čoho dospel k správnemu záveru, že od posledného rozhodnutia súdu jednoznačne došlo k podstatnej zmene pomerov predovšetkým na strane výživou odkázaných detí, pričom aj na strane povinných rodičov bola zaznamenaná zmena, ktorá odôvodňovala zmenu tohto rozhodnutia. V danej veci je tak potrebné konštatovať, že naposledy určené výživné už nezodpovedá ani veku a tým ani potrebám maloletých detí, z ktorých maloletý P. navštevuje už strednú školu a maloletý A. navštevuje druhý stupeň základnej školy (v čase predchádzajúcej úpravy z pred piatich rokov bol maloletý P.iakom piateho ročníka základne školy a A. navštevoval predškolské zariadenie), čím bezpodmienečne, a to aj bez ohľadu na ich mimoškolské aktivity, došlo k podstatnému zvýšeniu nákladov na ne, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. K zmene pomerov došlo aj na strane rodičov detí, matka je naďalej zamestnaná u toho istého zamestnávateľa J.C. E.E., Z., pričom jej príjem sa od poslednej úpravy zvýšil o sumu 77 eur mesačne, čo vzhľadom na odstup času od poslednej úpravy zohľadňuje len zmenu požadovanej minimálnej mzdy zákonodarcom. Otec bol zamestnaný v spoločnosti V. A. s.r.o. s čistým príjmom 658 Eur mesačne, z ktorého súd pri poslednej úprave vychádzal. Následne sa zamestnal v spoločnosti C. M. A. s.r.o., kde pracoval od 1.10.2011 do 30.9.2013 (uplynutím doby trvania pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú), s priemerným čistým mesačným príjmom 830 Eur. Podľa oznámenia tohto zamestnávateľa zo dňa 12.11.2013 si tento nie vždy dôkladne plnil svoje pracovné povinnosti v súlade s pracovnými postupmi a predpismi, prečo mal aj dvakrát znížené osobné hodnotenie, rovnako nebol vždy ochotný podieľať sa svojim pracovným výkonom na dosiahnutí zvýšenia výrobného plánu v súlade s cieľmi spoločnosti. S pracovnými výsledkami a pracovnou morálkou nebol spokojný. Na dopyt súdu zo dňa 11.9.2014, aby tento zamestnávateľ oznámil, či dôvod neobnovenia pracovného pomeru otca u neho spočíval výlučne v riadnom neplnení si pracovných úloh a povinností otcom ako zamestnancom, zamestnávateľ podaním zo dňa 23.9.2014 potvrdil súdu prvého stupňa, že s otcom bol pracovný pomer ukončený, správne malo byť uvedené v v nadväznosti na dopyt súdu prvého stupňa „neobnovený“, čo je logický zrejmé zo samotnej otázky súdu v dopyte, keď pracovný pomer bol ukončený uplynutím doby jeho trvania na dobu určitú, čo aj sám zamestnávateľ konštatuje v predchádzajúcom oznámení zo dňa 12.11.2013, z čoho skutočne je potrebné uzavrieť, že otec sa svojim prístupom pričinil k strate možnosti výhodnejšieho zamestnania, čo musí byť vyhodnotené obdobne, ako v prípade vzdania sa výhodnejšieho zamestnania bez dôležitých dôvodov - pretože ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine obsahuje - použitím formulácie „prihliadne aj vtedy“ podáva len príkladmý výpočet prípadov, v ktorých má súd pri určovaní výživného vychádzať z iného než reálne dosahovaného príjmu výživou povinného rodiča. Ak potom otec v konaní doložil už i svoje neskoršie zamestnania sa od 9.10.2013 a tým i existenciu relatívne stabilného zdroja príjmov pre ďalšie obdobie, i keď vo výške značným spôsobom nedosahujúcej výšku príjmu v predchádzajúcom zamestnaní, nemohlo to mať vplyv na jeho úspech v konaní (zníženie výživného na jeho návrh) a teda na prenos vyživovacej povinnosti v rozhodujúcej miere na matku detí dosahujúcu príjem relatívne porovnateľný, resp. v určitých obdobiach o niečo nižší než aktuálny doložený príjem otca. Naopak to bolo dôvodom na zvýšenie výživného z dôvodu podstatnej zmeny pomerov na strane maloletých detí.
Pokiaľ ide o ostatné odvolacie argumenty otca, je potrebné uviesť, že vzhľadom na už uvádzanú odôvodnenú zmenu pomerov na strane výživou odkázaných detí, je výživné v súdom prvého stupňa určenej výške na obe deti primerané, a to aj s prihliadnutím na skutočné možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Tu je potom potrebné poukázať na to, že primárnou povinnosťou rodiča, ktorý nemá dieťa vo svojej osobnej starostlivosti (tu otec) je uspokojiť jeho potreby formou platenia výživného, pričom naopak u rodiča druhého (tu matka), sa najmä v závislosti na veku dieťaťa mení pomer tzv. osobného a peňažného podielu na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom, to
znamená, že vyživovaciu povinnosť rodiča osobne sa starajúceho o dieťa treba považovať za čiastočne krytú výkonom jeho osobnej starostlivosti o dieťa a to vzhľadom na pomery matky a jej príjem.
Odvolací ďalej poznamenáva, že žiaden právny význam pre určenie výšky výživného tak nemohli mať otcom namietané jeho ďalšie výdavky (podľa ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine nemajúce prednosť pred výživným) a ani odvolaním preukazovaná skutočnosť, že majiteľ bytu, v ktorom matka žije s maloletými deťmi má byť jej druhom. V danom prípade by táto skutočnosť bola rozhodujúca (ako to už odvolací súd aj konštatoval vo svojom skoršom rozhodnutí) len pre rozsah jeho povinnosti ako prípadného člena domácnosti podieľať sa v 1 na jej chode, teda nemalo by to význam z hľadiska posudzovania výšky výživného na obe deti, vychádzajúc z príjmu oboch rodičov, predovšetkým však z príjmu otca dosahovaného u bývalého zamestnávateľa C. M. A. s.r.o. podľa popísaného vyššie.
S otcom maloletých detí je možné súhlasiť v tom, že podľa zaužívanej súdnej praxe platí (na čo odvolací súd poukázal aj vo svojom skoršom rozhodnutí), že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 25-30% jeho čistého príjmu, samozrejme však s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu. To znamená, že pokiaľ súd prvého stupňa určil výživné na obe deti v sume 240 Eur mesačne, túto hranicu vychádzajúc z príjmu otca 830 Eur mesačne neprekročil.
Ďalšie odvolacie argumenty otca už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu matky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudok súdu prvého stupňa ako vo vyhovujúcej, tak aj v zamietajúcej časti, včítane výroku o zročnom výživnom a výroku o náhrade trov konania, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní s použitím § 224 ods. 1 O.s.p.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.