Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoCsp-18-2022.pdf
PDF · 133.04 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/18/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa B. XXX, 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa B. XXX, obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 863 351, proti žalovaným: 1/ Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, 2/ Dom Dražieb, s.r.o., so sídlom Podzámska 37, Hlohovec, IČO: 45 711 933, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a iné, o odvolaní žalobcov proti výroku II. a III. rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. novembra 2021, č.k. 27Csp/16/2019-163, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1. a 2. p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1. a 2. v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. zastavil konanie v časti určenia, že pre výkon záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo dňa 07.06.2013 uzatvorenej medzi žalobcom v 1. rade ako dlžníkom, žalobcov v 2. rade ako spoludlžníkom a žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom formou dobrovoľnej dražby, nie sú splnené zákonné podmienky, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovaným priznal nárok voči žalobcom na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 137 písm. c) a d), § 144 a § 145 ods. 2 veta prvá zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 3 písm. a), c) a f) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 52, § 151j ods. 1 a § 151m ods. 4 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, že žalobcovia uzatvorili so žalovaným 1. Zmluvu o úvere zo dňa 31.05.2013, ktorej predmetom bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru pod č. 2254451 9 19 vo výške 93.500,- eur, za účelom financovania bytových potrieb. Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným 1. ako záložným veriteľom a žalobcami ako záložcom dňa
31.05.2013 bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcov zapísaným na LV č. XX, katastrálne územie B., pričom zabezpečovanou pohľadávkou záložného veriteľa bola pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere, na základe ktorej záložný veriteľ poskytol úver vo výške 93.500,- eur. V konaní nebolo sporné, že žalobcovia neuhrádzali splátky úveru riadne a včas od decembra 2015 a dostali sa do omeškania. Žalovaný 1. im preto listom 12.06.2018 oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vyzval ich na úhradu celého dlhu; žalobcovia dlh nezaplatili s výnimkou sumy 667,07 eur, o ktorú znížil dlžnú istinu. Na základe uzatvorenej zmluvy žalovanými o vykonaní dražby žalovaný 2. ako dražobník vyhlásil dražbu na deň 19.02.2019. Žalobcovia sa pôvodne domáhali žalobou určenia, že pre výkon záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok zo dňa 07.06.2013 nie sú splnené zákonné podmienky a ďalej uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa realizácie záložného práva formou dobrovoľnej dražby k nehnuteľnostiam. Žalobcovia vzali žalobu čiastočne späť, a žalovaní nemali voči čiastočnému späťvzatiu námietky, súd konanie čiastočne zastavil tak, ako uviedol vo I. výroku rozsudku.
Žalobcovia v priebehu konania podaním zo dňa 14.07.2020 v spojení s doplnením požiadali o pripustenie zmeny petitu. Súd na pojednávaní dňa 09.06.2021 pripustil nasledovnú zmenu petitu: I. Súd určuje, že Zmluva o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013 a Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok a Mandátna zmluva zo dňa 31.05.2013, sú neplatné, eventuálne, II. že poskytnutý spotrebiteľský úver na základe Zmluvy o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013 uzavretej medzi účastníkmi konania je bezúročný a bez poplatkov. III. Žalovaní 1. a 2. sú povinní zdržať sa realizácie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam. Neplatnosti uvedených zmlúv sa domáhali podľa § 137 písm. c) CSP a svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodnili tým, že zmluvy obsahujú viaceré neprijateľné zmluvné podmienky (bez ich bližšej špecifikácie) a prípadné uskutočnenie dobrovoľnej dražby na ich majetok, by ohrozil ich majetkové práva, najmä právo na obydlie.
Súd prvej inštancie mal za to, že realizácia záložného práva k nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. je zákonom prípustným prostriedkom výkonu záložného práva pre prípady, kedy nastala splatnosť pohľadávky zabezpečenej týmto záložným právom a nebola dlžníkom riadne a včas uhradená (ide o dobrovoľný výkon záložného práva, čo vylučuje jeho protiprávnosť). Z uvedeného potom vyplýva, že každá realizácia záložného práva na dobrovoľnej dražbe predstavuje síce súčasne i zásah do vlastníckeho práva záložcu, avšak tento zásah je súčasne (ak sú splnené všetky zákonné podmienky) právom aprobovaný (dovolený). Teda tvrdenia žalobcov, že v dôsledku výkonu záložného práva prídu o svoje obydlie neobstojí, nakoľko je to následok výkonu záložného práva, ktorý je povinný strpieť záložca (§ 151m ods. 4 OZ). Žalobcami podaná určovania žaloba na neplatnosť zmlúv nespadá pod ust. § 137 písm. c) CSP. Právna úprava určovacích žalôb smeruje (a aj predtým smerovala) k tomu, aby boli určitým spôsobom „odfiltrované“, teda vylúčené ako procesne neprípustné také žaloby, ktoré s konečnou platnosťou neriešia daný právny vzťah a v zásade sú len akoby medzistupňom ku podaniu ďalšej žaloby. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované Zo súdnej praxe pod č. 40/1996, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, resp. sp. zn. 3Cdo/122/2009, atď. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, táto má akcesorickú povahu k úverovej zmluve a už len z tohto dôvodu je predmetná určovania žaloba nadbytočná. Súd prvej inštancie preto podanú žalobu považoval za žalobu na určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, pričom podmienkou prípustnosti takejto žaloby je, že možnosť jej podania vyplýva z osobitného predpisu. Ustanovenie § 11 ods. 4 ZoSÚ v znení účinnom 01.01.2018 takéto určenie umožňuje, avšak iba vo vzťahu k spotrebiteľských úverom, čo predmetný úver nie je, keďže podľa § 1 ods. 3 písm. c) a f) ZoSÚ spotrebiteľským úverom nie je úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov, a zároveň jeho výška je viac ako 75.000,- €, preto ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ nie je v danom prípade aplikovateľné. Pokiaľ ide o spotrebiteľský charakter uzatvorených zmlúv, podľa súdu prvej inštancie nebol sporný. Titulom akcesorickej povahy k úverovej zmluve za spotrebiteľskú zmluvu súd považuje aj záložnú zmluvu (a v rámci nej uzavretú aj mandátnu zmluvu). Neplatnosť záložnej zmluvy žalobcovia bližšie nezdôvodnili, ale aj v tomto prípade platí, že zo žiadneho ustanovenia osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia jej neplatnosti. Preto súd žalobu v časti určenia neplatnosti zmlúv s poukazom na ust. § 137 písm. d) CSP zamietol.
K námietkam žalobcov, že zmluva o úvere je neplatná z dôvodu, že obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, súd prvej inštancie uviedol, že predmetom nároku žalobcov nebolo určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale určenie neplatnosti zmluvy. Aj keď súd je povinný ex offo preskúmavať neprijateľnosť zmluvných podmienok, neznamená to bez ďalšieho povinnosť súdu preskúmavať každé ustanovenie predloženej zmluvy a formulovanie výroku rozhodnutia, práve naopak, táto činnosť súdu je limitovaná predmetom sporu a k posudzovaniu neprijateľnosti zmluvných podmienok ex offo súd pristupuje, ak posudzuje zmluvné ustanovenie napr. v súvislosti s nárokom na plnenie, prípade na náhradu škody, alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia a pod. Žalobca má v tomto prípade povinnosť formulovať aj petit žaloby tak, aby ho bolo možné preniesť do výrokovej časti rozhodnutia. V časti nároku na určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b), d) ZoSÚ súd žalobu zamietol z dôvodu, že sa nedá aplikovať na úverovú zmluvu, ktorá nie je spotrebiteľským úverom v zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) a f) ZoSÚ z dôvodu, že úver je zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov a zároveň jeho výška je viac ako 75.000,- €. V časti posledného uplatneného nároku, ktorým sa žalobcovia domáhajú uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa realizácie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam súd žalobu zamietol z dôvodu, že nie je zákonným prostriedkom ochrany žalobcov. Žalovanému 1. nie je možné uložiť povinnosť zdržať sa výkonu realizácie dobrovoľnej dražby na neobmedzený, vopred neurčený čas, nakoľko by sa neprimerane zasiahlo do jeho práv ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetného záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo verejnou obchodnou súťažou (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/147/2017 zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 5Cdo/113/2017 zo dňa 25.04.2019). Voči žalovanému 2. súd žalobu zamietol aj z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je stav vyplývajú z hmotného práva. To znamená, že strana sporu je nositeľom práva, resp. povinnosti, o ktoré v súdnom konaní ide a je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Vecnú legitimáciu má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, pričom je zrejmé žalovaný 2. nie je a zmluvnou stranou ani jednej z uvedených zmlúv a nie je pasívne vecne legitimovaný. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko zastavenie časti konania zavinili žalobcovia späťvzatím žaloby po výzve súdu a vo zvyšku súd žalobu zamietol.
Voči výroku II. a III. rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1. a 2. z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) CSP a žiadali, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že žalobcom prizná náhradu trov konania tak pred súdom prvej inštancie, ako i v konaní pred odvolacím súdom a to v plnom rozsahu.
Odvolanie odôvodnili tým, že vágne odôvodnenie rozsudku neobstojí v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opiera svoje závery o viacero právne neudržateľných úvah, ktoré nemajú oporu v príslušnej zákonnej úprave v kontexte aktuálne prejednávanej veci v tomto konaní. Žalobcovia vystupujú v predmetnom konaní preukázateľne v postavení spotrebiteľa a požívajú tak zvýšenú právnu ochranu priamo zo zákona. Na prejednávanú právnu vec je tak potrebné aplikovať aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a je tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia Zmluvy a vychádzať pritom z jeho ust. § 3 ods. 3, v zmysle ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. V spojitosti s vyššie uvedeným pôsobí neudržateľne argumentácia obsiahnutá v bode 18 napadnutého rozhodnutia (znenie tohto bodu je naviac nezrozumiteľné a podľa názoru žalobcov neúplné). Nepravdivým je v neposlednom rade i tvrdenie súdu, že žalobcovia sa nemajú možnosť domáhať neplatnosti či už samotnej zmluvy o úvere, resp. zmluvy o zriadení záložného práva, keď takáto možnosť nemá vyplývať zo žiadneho osobitného predpisu.
Ďalej v odvolaní namietali, že žalovaný 1. porušil spotrebiteľské práva žalobcov tým, že použil viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a nerovnovážne praktiky týkajúce sa ich vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy a v tom kontexte i zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. V dotknutej úverovej zmluve mimo iné napríklad absentuje dojednanie o výške RPMN poskytnutých
úverov. Predmetná zmluva o úvere ďalej neobsahuje základné náležitosti, a to konkrétne podľa § ust. 9 ods. 2 písm. f), i), k) a l) ZoSÚ, v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Na základe týchto skutočností je možné usúdiť, že predmetné zmluvné podmienky nie sú platné a zmluvy o úvere, ktoré neobsahujú základné zmluvné náležitosti vyššie uvedené, resp. ich zásadným spôsobom porušujú a obchádzajú, sú objektívne podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z.z., považované za bezúročné a bez poplatkov. Názor súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 19 napadnutého rozhodnutia je o to zarážajúcejší, keď tento na jednej strane uznáva svoju povinnosť ex offo tieto skutočnosti skúmať, na strane druhej však formalisticky túto svoju povinnosť bagatelizuje s tým, že nemá povinnosť skúmať každú neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá zavádza nerovnováhu v spotrebiteľskom vzťahu, ale iba niektoré ako napríklad v súvislosti s nárokom na plnenie, prípadne na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia a podobne (nie je vonkoncom zrejmým, o aké zákonné ustanovenie súd tieto svoje výnimky zo zákona opiera). Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti týchto zmlúv ako celku, resp. konkrétnych neprijateľných (neplatných) zmluvných podmienok je u žalobcov daný i s poukazom na prípadné uskutočnenie dražby na ich majetok, keď tak dochádza k bezprostrednému ohrozeniu ich majetkových práv a záujmov (práva na obydlie), pričom je zrejmé, že už v žalobe opísaný postup žalovaných je v kontexte ustáleného skutkového i právneho stavu spôsobilý byť v objektívnom rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie objektívne odňal žalobcom možnosť riadne konať pred súdom a prispel tak k porušeniu práva na spravodlivý proces a zásady právnej istoty, keď zmaril reálnu možnosť vysvetlenia a objasnenia pravdivého skutkového a právneho stavu veci, t. j. samotný súd v rámci svojej vyšetrovacej právomoci z pozície autoritatívneho orgánu nepristúpil k žiadnemu dokazovaniu, ktoré by malo relevantný a zásadný vplyv na presvedčivosť jeho konečného rozhodnutia vo veci samej, v kontexte viacerých vedome nepravdivých skutočností uvádzaných žalovaným v I. rade v priebehu tohto konania. Právna úvaha súdu prvej inštancie obsiahnutá v bode 16 napadnutého rozhodnutia v tomto smere nie je správna, jedná sa o svojvoľné posúdenie a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Žalobcovia zotrvávajú na príslušnej právnej úprave vo vzťahu k meritu veci v tomto konaní vyplývajúcej z ust. § 137 písm. c) CSP a nie ako zmätočne uvádza súd odkaz na ust. § 137 písm. d) CSP. V tejto spojitosti žalobcovia tvrdia, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade v ust. § 181 ods. 2 veta prvá CSP, keď absolútne opomenul tú zásadnú skutočnosť a to rozhodnúť a určiť, ktoré dôkazy v konaní v rámci dokazovania vykoná a ktoré nie. V konečnom dôsledku pre tieto závery žalobcov svedčí i strohé konštatovanie súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 21 napadnutého rozhodnutia s tým, že domáhať sa uloženia povinnosti žalovanému 2. zdržania sa realizácie výkonu záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti nie je zákonným prostriedkom ochrany žalobcov. Tento záver súdu zjavne neprimerane chráni majetkové práva druhej strany práve na úkor žalobcov v tomto konaní, ktorým hrozí bezprostredne strata bývania a vznik závažnej hmotnej núdze na ich strane. Práve v takomto prípade mohol súd pristúpiť k aplikácii svojho moderačného práva v určitej dostupnej a zákonom priznanej forme, ktorým by vniesol do aktuálneho právneho stavu medzi účastníkmi konania potrebnú mieru právnej istoty.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný 1. s tým, že žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Uviedol, že v spotrebiteľskom práve sa uplatňuje koncepcia priemerného spotrebiteľa, t. j. spotrebiteľa, ktorý má dostatok informácií a je v rozumnej miere pozorný a opatrný s ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory, a preto mali žalobcovia všetky predpoklady, od ktorých možno legitímne očakávať, že pred uzavretím zmluvy konali rozumne a zodpovedne, t. j. zmluvu si pred podpisom dôkladne prečítali, vyžiadali si všetky potrebné informácie a vlastnoručným podpisom potvrdili svoju slobodnú a vážnu vôľu nielen nadobudnúť práva zo zmluvy, ale byť aj viazaní povinnosťami, ktoré zo zmluvy jednoznačne a nezameniteľne vyplývajú. Žalobcovia dostatočne jasne a zrozumiteľne nepreukázali svoje tvrdenia ohľadom neprijateľnosti zmluvných podmienok.
K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 2. a uviedol, že zastáva názor totožný s právnym názorom žalovaného 1. a taktiež s právnym názorom tunajšieho súdu, že sa nejedná o spotrebiteľský úver, keďže úver bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti a preto výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby považuje za legitímny a vyhlasuje, že bol vykonávaný striktne v súlade so zákonom č. 527/2002 Z.z. a v súlade s Občianskym zákonníkom. Podľa názoru žalovaného 2. neexistuje právny dôvod na vyhlásenie úverovej a záložnej zmluvy za neplatné a teda ani prekážka výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Navrhol napadnutým rozsudok potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobcami 1. a 2., a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru že boli dané dôvody na zamietnutie žaloby. Výrok I. rozsudku odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť, teda nepodliehal odvolaciemu prieskumu.
Podľa § 137 písm. c) a d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (písm. c/), alebo určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (písm. d/).
Podľa § 2 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 11 ods. 4 ZoSÚ, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa ods. 5 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V záujme vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcov 1. a 2. v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné: odvolatelia namietali hlavne závery súdu prvej inštancie (obsiahnuté najmä v bode 16. až 18. napadnutého rozsudku), podľa ktorých zo žiadneho ustanovenia osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti predmetných zmlúv (t.j. Zmluva o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013, Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok a Mandátna zmluva zo dňa 31.05.2013). Podľa odvolateľov súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobu v časti určenia neplatnosti zmlúv s poukazom na ust. § 137 písm. d) CSP zamietol.
Pri riešení procesnej prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. c) alebo písm. d) CSP je potrebné dôsledne sa zaoberať otázkou, z akého právneho vzťahu žalobcovia 1. a 2. vyvodzujú nimi uplatňovaný nárok – teda predmet konania a tento právny vzťah vyhodnotiť po právnej stránke. Žalobcovia 1. a 2. sa po pripustení zmeny žaloby domáhali určenia neplatnosti až troch zmlúv – zmluvy o úvere, zmluvy o záložnom práve a mandátnej zmluvy. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 OZ). Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je teda žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia je prípustná len vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu (teda z ustanovení hmotného práva, ktoré pripúšťajú žalobu o neplatnosť právneho úkonu). Hoci ust. § 137 CSP zakotvuje druhy žalôb demonštratívnym spôsobom (žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ...), slovo „najmä“ je potrebné vykladať v tomto zákonnom ustanovení v kontexte možných iných žalôb, než priamo vyplývajúcich z písmen a), b), c) a d) § 137 CSP. Toto zákonné ustanovenie však žalobu o určenie právnej skutočnosti priamo zakotvuje v písmene d), nevzťahuje sa na ňu teda demonštratívny výpočet žalôb v tomto zákonnom ustanovení, a takáto žaloba je podľa CSP prípustná výlučne v situácii, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám najmä Občiansky zákonník a zákon o ochrane spotrebiteľa – pokiaľ ide napr. o určenie neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, alebo napr. ust. § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého priamo vyplýva prípustnosť žalôb o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Žaloba o vyslovenie, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná, je osobitným právnym prostriedkom ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.: 6Cdo 389/2015 ustálil, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.
Súd prvej inštancie správne v bode 17. a 18. napadnutého rozsudku uzavrel, že napádané zmluvy majú spotrebiteľský charakter. Je však potrebné rozlišovať medzi spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. OZ, ktorou je každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Do tejto kategórie bezpochyby spadajú aj zmluvy napádané žalobcami 1. a 2. Súd prvej inštancie však správne vymedzil v prípade Zmluvy o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013, že hoci ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ (bráni tomu nesplnenie podmienok podľa § 1 ods. 3 písm. c) a f) ZoSÚ). V takom prípade závery súdu prvej inštancie, že prípustnosť určenia neplatnosti Zmluvy o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013 nevyplýva z osobitného predpisu, nakoľko predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ nemožno aplikovať, treba považovať za správne. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok a Mandátnej zmluvy zo dňa 31.05.2013, z Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa, či iného osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti takýchto zmlúv.
Je však zrejmé, že odvolatelia žalobou sledovali najmä to, aby neprišli o bývanie dôsledkom toho, že úver riadne nesplácali a napokon došlo k vyhláseniu dražby nehnuteľností. Určenie napádaných zmlúv za neplatné (ak to výslovne nevyplýva z osobitného predpisu) v zásade odporuje zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Tu však odvolací súd zdôrazňuje, že predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitom), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja. Petit žaloby je preto potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcov v spore. (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/268/2019) Tu je potrebné zdôrazniť, že ak žalobcovia tvrdia, že zmluva o úvere je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (argumentácia žalobcov spočívala v tom, že veriteľ úveru použil v zmluve o úvere viaceré neprijateľné podmienky a teda konal nekalo – v rozpore s dobrými mravmi), je potrebné pripustiť, že žalobcovia sledovali žalobou cieľ, a to určenie, že nie sú dlžníkmi zo Zmluvy o úvere č. 2254451919 zo dňa 31.05.2013 v dôsledku jej neplatnosti. Tu však odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj argumentom žalobcov o neprijateľných podmienkach v zmluve. Hoci v bode 19. napádaného rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že aj keď súd je povinný ex offo preskúmavať neprijateľnosť zmluvných podmienok, neznamená to bez ďalšieho povinnosť súdu preskúmavať každé ustanovenie predloženej zmluvy a formulovanie výroku rozhodnutia, práve naopak, táto činnosť súdu je limitovaná predmetom sporu a k posudzovaniu neprijateľnosti zmluvných podmienok ex offo súd pristupuje, ak posudzuje zmluvné ustanovenie napr. v súvislosti s nárokom na plnenie, prípade na náhradu škody, alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia a pod., vzápätí v bode 20. však vyhodnotil neprijateľné podmienky špecifikované odvolateľmi ako absenciu náležitostí podľa § ust. 9 ods. 2 písm. f), h), i), k) a l) ZoSÚ v kontexte požadovaného určenia úverovej zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov. Tu sa opätovne odvolací súd stotožňuje s tým, že ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ (ktoré zakotvuje kedy je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov) sa nedá aplikovať na napádanú úverovú zmluvu, ktorá nie je spotrebiteľským úverom v zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) a f) ZoSÚ. Z odvolania žalobcov 1. a 2. nepriamo vyplýva, že pojmy „spotrebiteľská zmluva“ a „zmluva o spotrebiteľskom úvere“ si stotožňujú. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere je súčasne aj spotrebiteľskou zmluvou, avšak nie naopak. Spotrebiteľskou zmluvou môže byť napr. aj kúpna zmluva, ak ju uzavrel dodávateľ so spotrebiteľom, prípadne akákoľvek iná zmluva podľa § 52 ods. 1 OZ; avšak zmluvou o spotrebiteľskom úvere je len taká zmluva, ktorej predmetom je spotrebiteľský úver podľa definície § 1 ZoSÚ. Iné neprijateľné podmienky v zmluve žalobcovia neoznačili a vychádzajúc z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého sa súd prvej inštancie oboznámil aj s obsahom predložených zmlúv, je potrebné konštatovať, že z tvrdení žalobcov ako aj obsahu zmlúv nevyplynul rozpor predmetných zmlúv s dobrými mravmi. Pokiaľ by aj niektoré z ustanovení predmetných zmlúv vykazovalo znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky (čo sa nepreukázalo), tu odvolací súd odkazuje na ust. § 41 OZ, podľa ktorého ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolatelia v konaní netvrdili, že by napádané zmluvy trpeli inými vadami alebo neprijateľnými podmienkami, než tými, na ktoré ostatne poukazovali v samotnom odvolaní (pozri bod 9. odôvodnenia). Neobstojí preto ani argument odvolateľov, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v rozsahu, v akom navrhovali a neprijateľnými podmienkami v zmluvách sa preto nezaoberal. Z odôvodnenia rozsudku (body 10. a 11. odôvodnenia) je zrejmé, že súd vykonal dokazovanie predloženými listinami – zmluvami, pričom posúdenie existencie žalobcami označených neprijateľných podmienok primerane vysvetlil v bode 20. napadnutého rozhodnutia. Žalobcovia však okrem chýbajúcich náležitostí podľa § ust. 9 ods. 2 písm. f), h), i), k) a l) ZoSÚ neoznačili žiadne ďalšie ustanovenie zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku a ani v odvolaní neoznačili, ktoré ďalšie neprijateľné podmienky mali napádané zmluvy obsahovať a odvolací (ako ani prvoinštančný) súd také nezistil.
Ďalšou odvolacou námietkou bolo nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie, keď opomenul určiť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Tu odvolací poznamenáva, že podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 09.06.2021 (č.l. 152) je zrejmé, že súd určil, že vykoná dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi doloženými do spisu stranami sporu, pričom ďalšie dôkazy navrhnuté neboli. Uvedené korešponduje s vyhodnotením dokazovania, ktoré je obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom súd prvej inštancie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP uviedol, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, preto odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú.
Ďalej odvolatelia namietali závery súdu obsiahnuté v bode 21. rozsudku - týkajúce sa zamietnutia žaloby o uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, ktorým podľa žalobcov súd prvej inštancie neprimerane chráni majetkové práva druhej strany práve na úkor žalobcov v tomto konaní, ktorým hrozí bezprostredne strata bývania a vznik závažnej hmotnej núdze na ich strane, keď skonštatoval, že žaloba o uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva nie je prostriedkom ochrany žalobcov. Tu odvolací súd s poukazom na závery Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn.: 8Cdo/147/2017, ktoré prevzal aj súd prvej inštancie, súhlasí so závermi súdu prvej inštancie a dopĺňa, že v danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynuli závery o absolútnej neplatnosti zmluvy o záložnom práve (žalobcovia neplatnosť zmluvy o záložnom práve odvodzovali od neplatnosti zmluvy o úvere, ako zmluvy akcesorickej k zmluve o úvere) z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi, preto niet dôvodu nesúhlasiť s tým, že jednak uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva by bolo nevykonateľné a jednak právo veriteľa pristúpiť k výkonu záložného práva v danom prípade nebolo dotknuté neplatnosťou samotnej zmluvy a nie je ani v rozpore so zákonom. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje. (por. už cit. uznesenie NS SR sp. zn.: 8Cdo/147/2017) V prejednávanej veci však súd prvej inštancie vyhodnotil namietané chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere, ktoré žalobcovia 1. a 2. považovali za neprijateľné zmluvné podmienky a z ktorých odvodzovali neplatnosť zmluvy o úvere (následne akcesoricky aj neplatnosť zmluvy o záložnom práve), pričom jeho záver o platnosti predmetných zmlúv považoval odvolací súd za správny. Nie je preto na mieste tvrdenie odvolateľov, že zamietnutím žaloby v tejto časti dochádza k odopretiu práva žalobcov na spravodlivosť, keď napádané zmluvy boli zo strany súdu s prihliadnutím na uplatnené prostriedky procesného úroku, ako aj s prihliadnutím na odvolacie námietky, riadne preskúmané. Samotná skutočnosť, že závery súdu (prvoinštančného ako aj odvolacieho) nesvedčali v prospech žalobcov ako spotrebiteľov, automaticky neznamená že im nebola v rámci súdneho konania poskytnutá ochrana, alebo že by vec nebola riadne prejednaná a rozhodnutá v súlade so zásadami a princípmi CSP.
Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd, v zamietajúcom výroku II. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.
V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným 1. a 2. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalobcom 1. a 2. v plnom rozsahu (výrok II).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).